Spomínam si na túto udalosť, akoby sa stala len včera. Ale nie je to tak. Bolo to už veľmi dávno.
Slnko sa akurát pomaličky poberalo na svoju dlhú dennú púť a jeho prvé ranné lúče sa neisto predierali cez okno do izby. A v izbe spal Martin. Práve sa obracal na druhý bok, keď tu zrazu mu začal na celú miestnosť bľačať jeho mobilný telefón. Trhlo ho... „Kto ma to tak skoro ráno otravuje?“ povedal znechutene rozospatým hlasom. Ale telefón v tej istej chvíli ako po ňom siahol prestal zvoniť. „Tak toto snáď ani nemôže byť pravda!!?“ utrúsil nahnevane. Hodil očkom na displej... Ale tam vôbec nič nebolo. Martin si pretrel oči či vidí dobre. A naozaj. Nič tam nebolo. Opäť si teda ľahol do postele. Ale čo sa nestalo? Mobil začal opäť zvoniť. Melódia, ktorá sa ozývala z reproduktoru tohto prístroja bola veľmi skľučujúca a Martin vedel, že tu nebude niečo v poriadku. Pomaly sa nahol a zodvihol slúchadlo. Tam však bolo počuť iba tiché vzlyky a kvapky vody, ktoré dopadávali akoby na nejakú plechovú podložku...
„Kkkkktttooo tam je? Prosím!? Ozvite sa!? Haló?“ ale z druhej strany sa nik neozýval.
Nastalo neskutočne dlhé ticho. Nikto neprehovoril ani slovo. Napätie by sa dalo nožom krájať. Ale v tom...
Z druhej strany sa ozval tlmený výkrik. Túto mrazivú atmosféru preťal rýchlosťou blesku a chudákovi chlapcovi prebehol mráz po chrbte. „Už je to tu!“ povedal dakto tichým a vystrašeným hlasom... .
„ Čo je už tu? Prosím, odpovedzte mi?“ zakričal už dosť vystrašený Maťko.
Znenazdajky sa mu dakto ozval v slúchadle. Tento hlas pôsobil strašidelne, ba priam až mrazivo chladne...
„ Ja ťa naozaj nechcem zabiť! Ale ja to musím urobiť! Vziať ti tvoj prekliaty život! Ale ver mi! Dostaneš sa na také miesta, o ktorých mnohí len snia. Ver mi! A ešte raz opakujem, ja naozaj nechcem byť chladnokrvný vrah. Uvidíme sa. Presnejšie: Ja ťa uvidím. Ty mňa nie. Maj sa!? O chvíľu som pri tebe.“
Martin sa nezmohol na odpoveď. Bol šokovaný a vystrašený zároveň. Bola to pravda. Ten upokojujúci hlas mu bez okolkov práve oznámil, že umrie. Začal premýšľať či to nie je iba krutý žart. Nemo stál a hľadel pred seba na holú, bielu stenu. Stál a neveriacky si stále dačo húdol. Snažil sa upokojiť. Avšak vôbec, naozaj vôbec a v žiadnom prípade sa to nedalo. Srdce mu búšilo, a akoby chcelo vyskočiť z jeho hrude. Chlpy na celom tele sa mu zježili a naskočila mu husia koža.
Takto stál na mieste asi hodinu. Potom sa však vzchopil a podišiel k oknu. Bol krásny slnečný deň. Na oblohe ani jeden jediný mráčik. Vtáčiky si veselo vyspevovali. Motýle sa preháňali po lúke a súťažili, ktorí z nich má krajšie a farebnejšie krídelká. Strom neďaleko sa vypínal v celej svojej kráse až k nebeským výšinám. Martinovi sa pomaly, ale isto začala vracať dobrá nálada. Srdce mu trochu pookrialo a zahnal všetky nepríjemné myšlienky. Všimol si však studňu uprostred lúky. Tá tam nikdy pred tým nebola. Ako a prečo tam zrazu bola mu nešlo vôbec do hlavy. Hodiny na kostolnej veži odbili v tom momente pravé poludnie. Obloha sa znenazdajky zatiahla. Zvieratá dakde bez stopy zmizli a i hluk ozývajúci sa z neďalekého mesta utíchol. Všade bolo mŕtvo...
Martin sa rozbehol smerom k mestu. Býval totiž trochu obďaleč. Pretože chcel mať kľud. Pár krokov od domu mal les a do mesta to mal asi dvadsať minút chôdze. Nikdy sa nesťažoval, ale dnes by bol radšej keby to bolo bližšie. Kráčal, a potom začal bežať. Utekal akoby mu išlo o holý život. Cesta sa zdala byť nekonečná. A nohy mu čím bol bližšie, tým viac oťažievali. Keď dobehol do mesta nik tam nebol. A domy...
Tie prekliate domy vyzerali akoby tu nikto už sto rokov poriadne ani nežil. Všade bola opadaná omietka, okná porozbíjané a po ceste tiekla neidentifikovateľná červená tekutina. „Čo to môže byť?“ spýtal sa Martin sám seba. „Snáď to nie je to čo si myslím!!!!!???????“
Ale bolo to ono...
Krv.
Tiekla po uliciach v malých potôčikoch. A z okien padali na zem črepiny zo skiel akoby ich niekto práve rozbíjal.
Vtom sa zdvihol vietor, nebo sa ponorilo do chmúrnej čiernej farby a začali udierať blesky. Ale neboli to len také obyčajné blesky, ktoré udierajú na rôzne miesta. Tieto boli zvláštne. Všetky do jedného udierali na jedno a to isté miesto. Do studne...
Martin si to všimol a veľmi sa preľakal. Prepadol ho pocit úzkosti a zdesenia. „Čo len so mnou bude.“ povzdychol si a zahľadel sa opäť na tú studňu.
Rozpršalo sa. Nie pravda len tak normálne. Boli to veľké kvapky. A z nebies nepadala voda, ale dačo slané. Akoby to boli slzy. Veľké slzy, ktoré vychádzajú z nejakej ubolenej a smutnej duše. Martin bol preľaknutý, smutný a prekvapený zároveň. Po ceste tiekla krv, z neba padali slzy a do studne neustále udierali blesky.
A potom sa stala ďalšia čudná vec. Zem sa na jednom mieste otvorila a trhlina sa závratnou rýchlosťou blížila k neboráčikovi preľaknutému. Jediným východiskom bol útek smerom ku studni. Vzal nohy na plecia a opäť raz bežal ako o život. Pribehol ku studni. Vtom prestalo pršať a celá krajina sa ponorila do tmy. Do hustej čiernej tmy. Blesky prestali udierať a po ceste taktiež prestala tiecť krv. Ale tma bola ešte desivejšia...
„Pomoc. Prosím vás pomôžte mi niekto? Počujete ma? Som tu! Tu dole. V studni. Čo?! To ma nik nepočuje!? Ja tu asi zahyniem.!?“ Martin pribehol ku studni. A naozaj. Dakto tam bol. Úplne na dne. Malá postava odetá celá v čiernom. Martin sa nahol cez okraj. Chcel jej dačo zakričať. Ale ...
Zdola rýchlosťou svetla vyletela táto „že vraj“ osoba oproti Maťkovi. Nemal šancu. Zrazu sa ocitol na zemi. Nohy mu stŕpli a ruky zdreveneli. Pred očami sa mu zatmelo a prebehol mu mráz po chrbte. „Tak teraz je už so mnou koniec:“ pomyslel si. Postava sa k nemu blížila a on sa nemohol pohnúť. S posledných síl sa snažil rozbehnúť , ale nejaká nadprirodzená sila mu v tom bránila.
„Odpusť.“ povedala postava a bodla mu dlhý zahnutý nôž priamo do srdca. Martin cítil ako ho opúšťa život. Srdce mu búchalo čoraz pomalšie. Bum, bum, bum, bum... .
Pomaly, ale isto prestalo biť. Martin už nebol medzi živými. Bol mŕtvy.