Myslím, že sa bojíš bolesti, pretože má nekonečne veľa podôb. Dokáže človeka dostať na samé dno, kde už všetko stráca svoju svetlú stranu a odkiaľ je cesta späť do reality tým najťažším s čím sa obyčajný smrteľník môže popasovať. Bolesť je ako jaskyňa, z ktorej vedie množstvo východov, no ani pri jednom z nich nemáš istotu, že sa nezrúti v poslednej chvíli. Hlasy vychádzajúce z útrob jaskyne ťa neustále presviedčajú, že nemáš ani tú najmenšiu nádej na záchranu. Cestu na povrch si hľadal už dlho. Každý jeden z tých zrútených východov ti presekol to záchranné lano, ktorým ťa mali vytiahnuť a tvoje sny sa rozpadli ako domček z karát, ktorý si tak rád staval, keď si bol malý. No toto nie je skúška odvahy za ktorú po jej prekonaní získaš odznak. Sadneš si na zablatenú a studenú zem. Už niet nádeje. Bolesť ťa ničí viac, a viac, a keď si myslíš, že už si všetky možnosti premrhal, že už je čas vzdať tento boj a odísť, že si si užil život plnými dúškami a že už ti nemôže ponúknuť nič nové a nepoznané, príde ten anjel, ktorý ťa chytí za ruku a ukáže ti cestu von. Je zasypaná kamením. No keď ten anjel začne odhrabávať tunel kameň po kameni, zistíš, že všetko má zmysel, že si tam nebol aby si trpel, ale aby si vedel kedy máš bolesť hodiť za hlavu, pretože vždy sa na svete nájde niekto, kto ti pomôže zabudnúť a ukáže ti veci, ktoré si ty videl pochmúrne a smutné, z inej strany. Dostane ťa hore. Až za hranice tvojich možností. ,,Je to anjel.“ Povieš si, keď konečne uzrieš svetlo sveta, ktoré si videl tak veľmi dávno. Anjel. Nemusí byť v bielom rúchu, mať zlaté vlasy a svätožieru. I keď je to to najobyčajnejšie stvorenie, je krásne a čisté. Ukázalo ti zmysel tvojho života. A na to nemusí žiť v nebi. Váž si ho, pretože najčastejšie ho nájdeš vedľa seba.