Bolo to nádherné a krásne,
chodili sme po svete tak šťastne,
no teraz po ňom chodím sama
nešťastná, smutná, sklamaná...

Nevedome blúdim po veľkom meste,
zachádzam do tmavej ulice,
srdcu sa samému byť nechce,
slané slzy chladia rozpálené líce.

Nevládzem už ďalej žiť,
dnes budem slzy roniť do rána,
vienok smútku v kúte viť,
lebo som nešťastná, smutná, sklamaná...

Nech Valentín každý deň býva,
nech cítiš lásku, čo moje srdce skrýva,
nech z očí Tvojich šťastie žiari,
ako lúka skorej jari.
Chcem byť kvetom tejto lúky,
čo nežne hľadia Tvoje ruky.

Vznášam sa v krajine snov,
kde myšlienky sa stávajú skutočnosťou.
Snívam si potichu svoj sen,
o láske, o šťastí, o tebe len.

Láska je ako motýľ,
láska je ako klam,
priletí, odletí
a zostaneš sám.

Na okraji cesty anjel stál,
ten anjel v očiach slzy mal.
Pozeral sa túžobne
a vedel, že už nevzlietne,
lebo v srdci lásku mal
a krídla svoje nebu dal.

Ťažko je v hore stáť, keď stromy láme,
ťažko je ľúbiť, keď láska sklame,
ťažko je na lodi, keď more buráca,
ťažko je milovať, keď srdce krváca!

Pokiaľ neprišiel ten smutný deň,
naša láska žila a od šťastia sa smiala.
Mal som ťa stále rád,
no ty si sa mi zrazu vzdialená stala.

Stále ťa však ľúbim,
i keď už nemôžem sa s Tebou smiať.
Ver, že budem čakať na ten deň,
kedy mi budeš chcieť z lásky zavolať.

Navždy budeš ten, kto ma bude súdiť,
a kvôli tomu, že si ma opustil, sa budem zo sna budiť.
Je to večný súd, ktorý neustále prehrávam
a večer, tajne do tmy, ti stále lásku vyznávam.

Pozerám cez okno
a hľadám ťa v diali.
Spomínam na časy tie,
keď sme sa smiali.

Pozerám a po okne
už kvapky smútku tečú.
Vráť sa mi, zlatko
bo minúty sa vlečú.