ako si mohol???
05.Červen 2007Ako si mohol???
Keď som bola šteniatko, zabávala som ťa svojím šantením a rozosmievala som
ťa. Nazýval si ma svojím dieťaťom a napriek mnohým rozkúsaným topánkam a
niekoľkým "zavraždeným" vankúšom som sa stala tvojím najlepším priateľom.
Vždy, keď som bola zlá, pokýval si nado mnou prstom a spýtal si sa: "Ako
si mohla?!" - ale nakoniec si mi vždy odpustil, zvalil si ma na chrbát a
poškrabkal na bruchu.
Moja výchova k čistotnosti trvala trochu dlhšie, než si predpokladal, lebo
si bol hrozne zaneprázdnený, ale spolu sme to zvládli. Pamätám si tie
noci, keď som bola pritúlená v posteli k tebe, načúvajúc tvojim tajomstvám
a snom a verila som, že život proste nemôže byť lepší. Chodili sme na dlhé
prechádzky, behali sme v parku, jazdili v aute, zastavili sa na zmrzlinu
(mne si dal len kornútok, lebo vraj zmrzlina nie je dobrá pre psov) a
driemala som na slnku, keď som čakala na tvoj príchod domov na sklonku
dňa. Postupne si začal tráviť viac času v práci a na svojej kariére a viac
času si venoval hľadaniu ľudského partnera. Čakávala som na teba
trpezlivo, utešovala ťa, keď si mal zlomené srdce a bol si sklamaný, nikdy
som ti nevyčítala zlé rozhodnutia, vždy som nadšene vítala tvoj príchod
domov a tešila som sa s tebou, keď si sa zamiloval.
Ona, teraz tvoja žena, nie je "psíčkar" - ale aj tak som ju privítala v
našom dome, snažila som jej prejaviť svoju náklonnosť a poslúchala som ju.
Bola som šťastná, pretože ty si bol šťastný. Potom prišli bábätká a ja som
bola vzrušená spolu s tebou. Fascinovala ma ich ružovosť, ich vôňa a tiež
som sa chcela o ne starať. Ale ty a ona ste sa obávali, že by som im mohla
ublížiť a ja som trávila väčšinu času vyvretá v inej izbe alebo v klietke.
Och, ako som ich chcela ľúbiť, ale stala som sa "zajatcom lásky". Ako
vyrastali, stala som sa ich kamarátkou. Vešali sa na moju srsť a ťahali sa
za ňu hore na svoje vratké nožičky, pchali mi prstíky do očí, skúmali moje
uši a dávali mi pusinky na nos. Milovala som to všetko okolo nich a ich
dotyk - pretože tvoj dotyk bol teraz taký zriedkavý - a keby bolo treba,
bránila by som ich vlastným životom. Vkrádala som sa do ich postelí a
načúvala ich trápeniam a tajným snom a spolu sme čakali na zvuk tvojho
auta na prístupovej ceste. Bývali časy, že keď sa ťa iní spýtali, či máš
psa, ty si vytiahol z peňaženky moju fotku a rozprával si im o mne
príbehy. V posledných rokoch už len povieš "áno" a zmeníš tému.
Už nie som "tvoj pes", ale "iba pes" a rozčuľujú ťa všetky výdavky na mňa.
Teraz máš veľkú pracovnú príležitosť v inom meste a ty a oni sa budete
sťahovať do bytu, kde nie je dovolené držať zvieratá. Urobil si správne
rozhodnutie pre svoju rodinu, ale boli časy, keď ja som bola tvoja jediná
rodina. Bola som vzrušená z cesty autom, kým sme neprišli k zvieraciemu
útulku. Bolo tam cítiť psy a mačky, strach a beznádej. Vyplnil si papiere
a povedal: "Viem, že jej nájdete dobrý domov." Pokrčili ramenom a venovali
ti bolestný pohľad. Poznali reálnosť umiestnenia psa v strednom veku, aj
keď je s "papiermi". Musel si vyprostiť prsty tvojho syna z mojho obojku,
keď kričal "Nie, tatko! Prosím, nenechaj ich zobrať môjho psa!" A ja som
mala o neho starosť; a akú lekciu si mu to práve dal o priateľstve a
vernosti, o láske a zodpovednosti a o úcte k celému životu? Rozlúčil si sa
mnou tľapnutím po hlave, vyhol si sa môjmu pohľadu a zdvorilo si odmietol
zobrať si môj obojok a vodítko. Ponáhľal si sa, lebo si mal nejaký
termín... a teraz mám jeden aj ja.
Keď si odišiel, tie dve milé panie povedali, že si pravdepodobne o všetkom
vedel niekoľko mesiacov dopredu a neurobil si žiadny pokus nájsť mi nový
domov. Potriasli hlavou a povedali "Ako to mohol?" Venujú nám tu v útulku
toľko pozornosti, koľko im to ich nabitý rozvrh dovolí. Kŕmia nás,
samozrejme, ale moja chuť k jedlu sa stratila už pred mnohými dňami.
Najprv som vyskočila a ponáhľala sa ku vchodu vždy, keď niekto prechádzal
okolo môjho kotca, dúfajúc, že si to ty - že si zmenil názor - že to celé
bol len zlý sen... alebo som dúfala, že to bude aspoň niekto, kto sa o mňa
zaujíma, niekto, kto ma zachráni. Keď som si uvedomila, že nemôžem súperiť
o upútanie pozornosti so šantením šťastných šteniat, neuvedomujúcich si
svoj osud, ustúpila som do najvzdialenejšieho kúta a čakala som.
Začula som jej kroky, keď pre mňa prišla na konci jedného dňa a kráčala
som za ňou pozdĺž uličky do oddelenej miestnosti. Veľmi tichá miestnosť.
Dala ma na stôl, poškrabkala za uchom a povedala mi, aby som sa nebála.
Srdce mi búšilo v predtuche toho, čo príde, ale miešal sa v tom aj pocit
úľavy. Zajatec lásky odišiel v priebehu dní. Ako to už mám v povahe, viac
som sa starostila o ňu. Bremeno, ktoré nosí, ju hrozne ťaží, a ja to viem
rovnako, ako som rozoznala každú tvoju náladu. Jemne mi stiahla prednú
nohu a slza stiekla dolu jej lícom. Oblizla som jej ruku rovnako, ako som
teba zvykla utešovať pred mnohými rokmi. Odborne vsunula ihlu do mojej
žily. Zacítila som pichnutie a studenú tekutinu prúdiacu do môjho tela,
ospalo som si ľahla, pozrela som sa do jej milých očí a zamrmlala som "Ako
si mohol?" Možno pretože rozumela mojej psej reči, povedala: "Je mi to tak
ľúto." Potľapkala ma a náhlivo vysvetľovala, že je to jej práca
zabezpečiť, že pôjdem na lepšie miesto, kde ma nebudú ignorovať, týrať ani
zanedbávať, a kde sa nebudem musieť brániť - miesto plné lásky a svetla,
tak odlišné od tohto miesta na Zemi. A s posledným zvyškom mojej energie
som sa ju snažila presvedčiť zavrtením môjho chvosta, že moje "Ako si
mohol?" nebolo myslené na ňu. Bolo to určené tebe, môj milovaný pane, na
teba som myslela. Budem na teba myslieť a čakať navždy. Kiež by ti každý v
tvojom živote preukázal takú vernosť.
napsal/a: p.j.jack 22:27 Link
