Mame tu novy pondelok...Zase ten den po vikende,kedy je obvykle vsetko ine a viac pomotane...Ale tento vikend bol pre mna po dlhej dobre pekny...Neviem... Najskor rozvoz s Andreou... Hmmm to bola skor ta tmavsia cast vikendu... Neviem... Volal som ju na rozvoz,lebo mi tam strasne chybala... Vtedy,kedysi davno,ked somnou bola,bolo ta pekne...Vzdy na mna cakala kym odnesiem bedne a prizerala sa na mna.Stacilo jej hladiet na mna... Mna tesilo ze tam je.Ten pocit,ze to robi kvoli mne... Ze obetuje spanok a vymysli si hoc co aby mohla byt somnou.... Bolo... Teraz?Z auta skoro nevychadzala... Vacsinu casu sa zo mna iba smiala...No nebol to ten smiech ako kedysi...Ten zlaty rehot z toho aky som ja nepodareny,ale bol to vysmech z toho ako sa do mna Peto obuval...Nemal som si s nou co povedat.Zhnusili sa mi cele rozvozy aj  Ada s nimi....Zacinam si byt cim dalej viac isty ze to s nou je iba o tele... O tom co citime len vtedy ked sa nase pery spoja... Ak je to skutocne tak,tak potom to vsetko lutujem,lebo som ublizil Eve,ktora si to vobec nezasluzila...
Ked som teraz s Adou citim sa trapne...Nedokazem sa jej poriadne pozriet do oci,neviem co jej povedat...Strasne ma to cele boli...Ona chce ist od decembra do blavy na doucko...Mam z toho zmiesane pocity...Nechcem aby to spravila preto ze sa chce uhnut.Nechcem aby sa nasu situaciu snazil niekto vyriesit tym ze vycuva...Citim ze Ada to pomaly vzdava,ze ma prestava mat po tom vsetkom rada...Ano je to pravda,nechcem ich stratit ani jednu...Mam ich rad obe,lebo obe su vynimocne a obe maju to co druha nema.V tom je cely hacik...Ze jedna ma to co ta druha nie a cele sa to takto toci dokola...Ale nechcem zas a znova riesit temu my traja.Pisem opat o vikende.Dlho som nemal ziaden ciel.Zmietal som sa medzi nimi dvoma a vobec nevedel ako z toho von.Teraz mam motorku.Smiesne viem.Ale ja som v nej nasiel klud a vasen zaroven.Pri nej moj cas bezi omnoho rychlejsie...Bavi ma ked vidim ako v mojich rukach z nicoho robim nieco...A ten pocit ked ma taha hore kopcom a ked sa zrazu ocitnem na mieste kde som nikdy nebol a vidim ten nadherny pohlad na krajinu ktora je tak blizko.Pomaly sa dostavam k tomu preco som vlastne zacal dnes pisat.Chcem sa podakovat ewicke za to ze somnou sla v nedelu povozit sa...Bolo to strasne pekne a som rad ze si vzala aj fotak a my si urobili par spolocnych fotiek...Dufam ze ta ten pohlad na krajinu pod nami trochu nadchol a videla si svet mojimi ocami...A chcem sa ti moc ospravedlnit za ten pad,ale inak to neslo...celny naraz v jeho cca 80km/h rychlosti by sme teraz rozoberali niekde na lozku v nemocnici...Hmmm no dost dramatickych zaverov...Este chcem kus popisat o tom ake je zvlastne ze si dokazeme pekne rozumiet iba ked spolu nechodime... Ach,keby nam bolo spolu tak fajn ako vcera aj ked by sme spolu chodili,veci by boli nadherne... No som rad ze sme na tom tak ako sme a ze je teraz klud... Snad sa to pomaly  vyriesi...