"Dokolečka dokola" )::(
Ako sa tak brodíme tým našim nie vždy jednoduchým a ľahkým život narážame na najrôznejších ľudí, ako oni samotní narážajú na nás. Zvláštne? Ani nie. Nič nezvyčajné či dokonca čudné, priam bežné a normálne. Niečo nové, čo nás s každým novým nádychom napĺňa niečím - vzrušením zo zaujímavého, strachom z nepoznaného, radosťou z príjemného, žiaľom zo smutného. Takí sme a takí aj zostaneme. Nič nové. Stále to isté dookola. Nekonečné variácie toho istého, stále a stále dookola. Dookola. Dookola môžeme používať aj slovíčko dookola, ale stále bude znamenať to isté dookola, aj keď je to stále niečo nové – nový kontext, v ktorom sa dookola dookola nachádza, nový riadok v texte, kde sa dookola dookola nachádza. Nič nové. Dookola to isté, len trošku inak a stále rovnako. Kde by sme boli? My, ľudia, keby sme sa dookola nerodili, dookola nedýchali, nerástli, dookola sa nespoznávali, nemilovali, nezomierali...??? Máme sa vôbec ešte na čo tešiť? Na niečo. Na hocičo. Načo? Aj tak to začína a končí stále tak isto. Dokolečka dokola to isté. Zmierme sa s tým, že už nič nové nebude, iba niečo trošku inak. Trošku inak sa narodíme, trošku inak nadýchneme, trošku inak narastieme, trošku inak sa zaľúbime – len jedno bude nové. Nič.
