Ak sa chceme správnym spôsobom pozrieť na tento problém a potom k nemu zaujať i správne stanovisko je treba nahliadnuť hlbšie. Omnoho hlbšie, až za hranicu hmoty, kde tkvie skrytá podstata nie len tejto, ale i všetkých ostatných vecí.

Musíme preto začať úplne na začiatku, kedy sa duchovný zárodok človeka mal rozhodnúť, aký druh pôsobenia si pre seba vyberie. Či to bude pôsobenie aktívne, čiže mužské, alebo pôsobenie pasívne a udržujúce, čiže ženské.

Aby sme správne chápali nasledujúce vysvetlenia treba mať jasno v tomto základnom členení:

Za prvé: je tu bezpohlavný ľudský duchovný zárodok, ktorý sa na začiatku svojho vývoja musí záväzne a raz a navždy rozhodnúť pre aktívne, alebo pasívne pôsobenia. Tým sa stáva mužským, alebo ženským ľudským duchom.

Za druhe: na základe tohto jeho rozhodnutia sa potom sformuje jeho duševné telo a to buď do mužskej, alebo ženskej podoby.

Za tretie: no a pri pozemskom zrodení taktiež i jeho hmotné, fyzické telo.

Každý ľudský duch musel teda na začiatku učiniť zásadné rozhodnutie, ktoré sa preň stalo určujúcim po celé jeho ďalšie bytie. Jeho duševné telo sa potom ihneď začalo formovať buď do mužskej alebo ženskej podoby.

Pri svojom pozemskom zrodení potom tiež obdrží buď mužské, alebo ženské fyzické telo.

Mužská, alebo ženská telesná forma teda priamo závisí na druhu činnosti vo stvorení. Mužské, to je princíp aktivity, čiže priebojnosť a ženské, to je princíp pasivity, čiže pôsobenie tiché, udržujúce a ochraňujúce.

Jednou z príčin homosexuality je zmena pôvodného rozhodnutia ľudského ducha!

Ukážme si to na príklade: Na zemi žije ženský duch, ktorý vlastní ženské telo a má teda pôsobiť tichým, pomáhajúcim a udržujúcim spôsobom. Avšak tento ženský duch začína postupne inklinovať k aktívnemu, mužskému druhu pôsobenia. Chce určovať, dobíjať, viesť, vládnuť a tak aj činí. Telesne zostáva stále ženou, ale vnútorne, duševne sa už začína formovať do mužskej podoby, zodpovedajúcej činnosti, ktorú preferuje.

Po odložení hmotného tela, čiže po fyzickej smrti prijíma potom tento, pôvodne ženský ľudský duch už mužskú duševnú formu. No a na základe toho sa potom, pri svojom opätovnom zrodení narodí ako muž. Muž, ktorý však v sebe nesie ženského ducha, ktorý vo svojom predchádzajúcom živote preferoval aktívne, mužské pôsobenie a dôsledkom toho obdržal vo svojom novom pozemskom zrodení mužské telo.

Tento ženský ľudský duch zostáva v jadre stále ženou a to na základe svojho prvotného rozhodnutia, ktoré je nezmeniteľné. A preto sa táto žena čoskoro začne cítiť nesvoja v novom, na základe svojho predchádzajúceho príklonu k aktivite, mužskom tele. Mužské telo je jej cudzie. Je to pre ňu akýsi nepochopiteľný trest, pretože sa vnútorne cíti byť ženou, avšak jej telo je mužské. Tento trest si však spôsobila ona sama svojim príklonom k aktívnej, mužskej činnosti vo svojom predchádzajúcom živote.

Takto sa teda môže na zemi zrodiť homosexuál. V skutočnosti je to ženský ľudský duch v mužskom tele. Tento stav je samozrejme neprirodzený a jeho neprirodzenosť duch bolestne vnútorne pociťuje. Skutočnou pomocou v danej situácii môže byť jedine poznanie podstaty veci a snaha a túžba ženy stať sa opätovne plnohodnotnou ženou.

Treba ale vedieť, že to sa môže prirodzeným spôsobom uskutočniť až v nasledujúcom pozemskom zrodení a to vtedy, ak žena, ktorá samu seba potrestala zrodením v mužskom tele bude naozaj túžiť stať sa opäť ženou a začne opäť inklinovať k pasívnemu, tichému, ochrannému a pomáhajúcemu pôsobeniu.

Absolútna neznalosť o týchto skrytých skutočnostiach má však za následok, že to, čo už je aj tak dosť zamotané a skrivené sa ľudským nepochopením ešte viac kriví a zamotáva.

Ak totiž homosexuál, čiže žena v fyzickom, mužskom tele dospeje do obdobia pohlavnej zrelosti a zatúži si nájsť partnera, tohto ženského ducha v mužskom tele samozrejme priťahujú muži. Je to logické pretože každá žena túži po mužovi. A homosexuál je vo vnútri ženou. Iba že táto žena sa nateraz nachádza v mužskom tele.

Je úplne samozrejmé, že žiaden normálny muž nebude mať záujem o vzťah s homosexuálom. A preto homosexuál môže nadviazať vzťah iba s ďalším homosexuálom. Čiže s niekým rovnako pokriveným, ako je on sám. Avšak ak homosexualita je už sama osebe neprirodzená, vzťah dvoch homosexuálov je ešte absurdnejším vystupňovaním neprirodzenosti.

Prečo? Lebo za prvé, človek nepozná príčiny homosexuality a za druhé, lebo je materialista. A pre svoju nevedomosť o vlastnej úchylke, ako i pre svoje materialistické vnímanie sveta sa dvaja homosexuáli navzájom klamú. Ich vzájomný vzťah je totiž proti všetkým prirodzeným prírodným zákonom.

Prečo je tomu tak si vysvetlíme podrobnejšie: Homosexuál je žena, alebo ženský duch v mužskom tele. Táto žena nemá šancu získať skutočného muža, po ktorom túži. Môže získať iba homosexuála. Ale to je tiež vlastne žena, len v mužskom tele. Dochádza teda ku vzťahu dvoch pokrivených ženských duchov. Ich vzájomný omyl spočíva v materialistickom vnímaní sveta, neschopnom dostať sa pod povrch. Preto ženský duch, čiže homosexuál, túžiaci po mužovi, vidí len zovňajšok a povrch, čiže telo. Svoju túžbu po vzťahu si naplňuje vzťahom s druhým homosexuálom, ktorý je však mužom iba navonok.

Takýmto spôsobom teda žena v mužskom tele získava muža. Avšak len hmotne a fyzicky! Získava len telo muža! Vo vnútri je to nešťastná žena v mužskom tele tak, ako ona samotná. V skutočnosti je to teda vzťah dvoch žien, ktoré sami seba navzájom klamú svojim mužským telom.

A tak sa vŕši omyl na omyl! A tak sa bolestné poznanie človeka, muža alebo ženy, ktorí cítia, že sa nenarodili v správnom tele nerieši poznaním skutočnej reality a vytrvalou snahou o opätovnú nápravu ale naopak, všetko sa ešte viac kriví a zamotáva nadväzovaním homosexuálnych vzťahov. Vzťahov, ktoré sú absolútne neprirodzené, pretože partneri sa v nich vo svojej vlastnej nevedomosti klamú navzájom. A len tupý a slepý materializmus, neschopný vnímať veci pod povrchom, materializmus, ktorý vládne dnes sa môže snažiť uzákoniť niečo tak neuveriteľne pomýleného, ako je legalizácia registrovaných partnerstiev homosexuálnych párov a navyše ešte s možnosťou adoptovať a vychovávať deti. Toto predsa nemôže pomôcť a byť užitočné nikomu. Ani homosexuálom, ani spoločnosti a ani adoptovaným deťom.

Homosexualita môže byť teda trest, prichádzajúci k človeku v zákonoch univerza za to, že sa snažil odkloniť od druhu činnosti, ktorý si vybral pri svojom prvom rozhodnutí, záväznom a nezmeniteľnom na celé ďalšie bytie.

Muž má byť preto aktívnym mužom a žena má byť pomáhajúcou a ochraňujúcou ženou.

Ak muž začne inklinovať k ženskému druhu pôsobenia, môže sa na zemi zrodiť v ženskom tele.

Ak žena začne inklinovať k aktívnym, mužským činnostiam, môže sa zrodiť vo svojom ďalšom živote na zemi v mužskom tele!

Cesta k náprave spočíva v uvedomení si týchto skutočností a v zahájení preferovania toho druhu činnosti, ktorému zodpovedá naša najvnútornejšia podstata.

Ak v tom bude človek dôsledný, k náprave a pozitívnej zmene môže dôjsť, avšak prirodzeným spôsobom až v nasledujúcom živote na zemi. Toho si je treba byť vedomý. Takáto je totiž realita, naplňujúca sa v zákonoch univerza.

A ešte na záver vyjadrenie k jednej štatistike, ktorá uvádzala počet homosexuálov na Slovensku v percentách, kým počet lesbicky orientovaných žien iba v desatinách percent. Štatisticky je teda omnoho viac homosexuálov, ako lesbičiek. Prečo je tomu asi tak?

Vezmime si homosexuála, ktorý je ženou v mužskom tele. Je to ženský duch, ktorý sa odklonil od svojho ochraňúceho, tichého a pomáhajúceho druhu pôsobenia a prikláňa sa k mužskému, aktívnemu duhu pôsobenia. Toto má vo veľkej miere na svedomí nesprávne pochopenie pojmu emancipácia, keď sa ženy snažia vyrovnať mužom v ich činnosti. Takýmto druhom aktivity sa však vnútorne deformujú a podľa miery intenzity svojej deformácie sa mnohé z nich nakoniec rodia v mužských telách, pretože práve takýto druh činnosti preferovali. A potom, ako homosexuáli, trpia v pozemskom živote v cudzom tele, ktoré nezodpovedá ich vnútornej podstate. A keďže doba núti ženy do aktívnych druhov činnosti, ktoré nie sú vlastné ich ženskej podstate, práve z tohto dôvodu sa rodí omnoho viac homosexuálov, ako potvrdzujú štatistiky.

Muž má byť preto vždy aktívnym mužom a žena tichou, pomáhajúcou a ochraňujúcou ženou, ak raz nechcú zažiť trpké zrodenie v tele, ktoré im bude cudzie a ktoré nebude zodpovedať ich najvnútornejšiemu ja.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

   Vývoj univerza sa blíži k osudovej hranici, na ktorej bude oddelené všetko správne od nesprávneho a pravé od nepravého. A žiaľ, mnohí dobrí ľudia budú musieť na tejto hranici natrvalo uviaznuť, pretože ich zastavia ich nesprávne názory, náhľady a postoje, ktorých sa kŕčovito držia. Názory, náhľady a postoje, na ktoré sa taktiež vzťahuje ono na začiatku spomínané kritérium oddelenia všetkého správneho od nesprávneho a všetkého pravého od nepravého. Uviaznu teda na svojich názoroch, nezlučujúcich sa Pravdou, stojacich proti Pravde a protirečiacich jej zákonitostiam.

   Uvediem konkrétny príklad istého, mediálne veľmi známeho slovenského kazateľa, ktorý podobne ako všetci ostatní kňazi a kazatelia rôznych kresťanských cirkví odmieta princíp reinkarnácie. Čo sa týka jeho osoby, je to bezpochyby dobrý človek, ktorý sa sám osobne o dobro usiluje a v ľuďoch sa snaží dobro vzbudzovať a podporovať. Avšak ani jeho dobré srdce a ani ten najkultivovanejší rétorický prejav nemôžu nič zmeniť na realite. Na tom, aké veci v skutočnosti sú! Na tom, že princíp reinkarnácie je zákonitosťou tohto univerza, ktorá z Vôle Tvorcu a bez ohľadu na názory, túžby a priania ľudí jestvuje a funguje. Na tom nemožno zmeniť nič.

   Až sa však stane, že človek presvedčený o neexistencii reinkarnácie opustí svoje fyzické telo, vezme si so sebou tam, na druhý breh, vo svojej duši pevne zakorenené i všetky omyly. Omyly, ktorým verí a ktorých sa nemieni zriecť.

   Avšak tieto omyly, skryté v jeho duši ho raz nevyhnutne zadržia na onej osudovej hranici, ktorá prísne oddeľuje všetko správne od nesprávneho a všetko pravé od falošného. Možnosť ďalšieho duchovného napredovania bude zastavená a to až dovtedy, kým sa nezbaví  omylov, protirečiacich Pravde. Kým nepochopí, že sa mýlil a nenájde odvahu otriasť svojimi starými, pevne zakorenenými, ale nesprávnymi názormi. Musí teda v sebe vybojovať ťažký boj a to neraz i so základnými pravdami vlastnej viery, ktoré boli falošné a nesprávne. Musí sa stať ochotným pochopiť a prijať za svoje to, čo pred tým odvrhoval a popieral.
 

   Ale najtragickejšou na celej veci je skutočnosť, že potom, keď tento boj v sebe vybojuje a nové a správne poznanie príjme za svoje, môže sa mu stať, že brána zostane aj naďalej pevne zatvorená, pretože čas vypršal.

   Výstrahu pred týmto nebezpečenstvom nájdeme v podobenstve o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách. Tie rozumné mohli vstúpiť, pretože lampy ich duší žiarili pravým poznaním, kým tie nerozumné nemali pravého poznania, akého bolo treba a preto si ho museli ísť doplniť a získať. Avšak vstupná brána smerom nahor sa medzi tým pevne uzavrela. Čas bol premeškaný a tým ich osobná tragédia zavŕšená.

   V rôznych kresťanských, alebo aj iných cirkvách sa nachádza mnoho čestných a o dobro úprimne usilujúcich ľudí, ktorí by mohli radostne duchovne stúpať nahor, keby si vo svojich dušiach neniesli pevne zakorenené omyly, pochádzajúce z mylného učenia ich cirkví.

   Ak zostaneme pri kresťanstve, je to napríklad už spomínaná reinkarnácia, alebo trebárs nesprávny pohľad na poslanie Krista, ktorý neprišiel trpieť a zomrieť na kríži ako zmierna obeta za hriechy sveta.

   Kristus prišiel, aby ľuďom priniesol Slovo Pravdy, v ktorého poznaní a dodržiavaní spočíva spása každého jednotlivca. Zmyslom a hlavným účelom Kristovho príchodu bolo teda prinesenie Slova, ako ukazovateľa cesty k spáse ľudstva.

   Jedine v tomto spočívala podstata jeho príchodu! Spočívala v prvoradosti Slova! Jeho utrpenie a smrť boli udalosťami, ktoré vyvstali z nenávisti ľudí voči Slovu. Z nenávisti voči tomu, čo hlásal.

   Ťažisko celého kresťanstva musí teda spočívať v Kristovom Slove, ktorého hlásanie bolo ústredným bodom, ako i dôsledkom všetkého, čo sa pred dvomi tisíckami rokov udialo.

   No a podobných omylov je v kresťanstve ešte viac. Mohli vzniknúť a celé stáročia pretrvávať iba preto, lebo sa ľudia neodvažovali samostatne myslieť a skúmať všetko, čo im cirkvi predkladali. Nikdy sa neodvažovali podrobiť to vlastnému skúmaniu, vážnemu premýšľaniu a predovšetkým vnútornému precíteniu. Ak sa totiž niečo nezhoduje s našim najvnútornejším cítením, nemáme tomu veriť! Ak tomu ale aj napriek tomu veríme len preto, že je to predkladané autoritou cirkvi, ak tomu veríme bez vnútorného pochopenia a vlastného presvedčenia je to viera prázdna, dutá, slepá a formálna.

   Bezmyšlienkovité zotrvávanie ľudí v takýchto názoroch a dogmách sa stáva brzdou ich duchovného vzostupu. Zostávajú stáť ako prikovaní na jednom mieste a nebudú môcť ísť ďalej, kým túto prekážku v sebe neodstránia.

   Ale odstrániť ju je nesmierne ťažké! Lebo ak je to ťažké, ba doslova nemožné už tu na zemi, na druhom brehu, čiže po našej pozemskej smrti to bude ešte omnoho ťažšie.

   Nie je teda rozhodujúce to, čo si človek, i trebárs vo svojom dobrom chcení myslí, v čo verí a čo on považuje za pravdivé. Rozhodujúca je iba Pravda samotná a to, či sme s ňou, alebo nie sme s ňou vo všetkých našich názoroch v súlade.

   Rozhodujúca je iba Pravda samotná! Pravda taká, akou je! Veci také, akými v skutočnosti sú! To, čo je mylné a protirečiace Pravde bude musieť nevyhnutne uviaznuť na onej osudovej hranici, oddeľujúcej všetko pravé od nepravého. Nič nepravé, pokrivené, mylné a falošné sa cez ňu nedostane.

   Dôvody, prečo sa ľudia držia nesprávnych názorov a náhľadov môžu byť rôzne. Či už povrchnosť a pohodlnosť, bezmyšlienkovité prijímanie všetkého, čo je sprostredkovávané nejakou autoritou, či už cirkevnou alebo inou, nedostatok času, alebo odvahy sám veci samostatne skúmať, alebo z iných dôvodov.

   Koľko je napríklad vôbec ľudí, ktorí si dali námahu vážne skúmať a poctivo vnútorne precítiť všetky základné pravdy vlastnej viery, aby napokon za svoje prijali iba to, s čím sa môžu naozaj plne vnútorne stotožniť?

   Veď predsa každému z nás je jasné, že ak uzatvárame nejakú zmluvu, treba si ju veľmi pozorne preštudovať, aby sme na niečo nedoplatili. Avšak základné pravdy rôznych cirkevných vieroúk sa prijímajú bezmyšlienkovite  a bez akéhokoľvek skúmania. Človek ich prijme za svoje, prežije v nich celý život a odnesie si ich uložené vo svojej duši i na druhý breh. Takto však nakoniec zožne neblahé dôsledky z toho vyplývajúce podobne, ako pri nedostatočnom preštudovaní a podpísaní nevýhodnej zmluvy.

   Človek môže napokon prehrať i celé svoje bytie, pretože nesprávne, ale pevne zakorenené názory ho budú zadržiavať v jeho duchovnom vzostupe, nepustia ho ďalej a nakoniec mu nezostane času dohnať zameškané. Brána už totiž bude zavretá a všetko definitívne stratené. Zostane už len miesto pre plač a škrípanie zubov.

   Človeče, bezohľadne skúmaj a vlastným prežívaním preciťuj pravdy svojej viery. Nech už je to viera akákoľvek! S čím sa nemôžeš plne vnútorne stotožniť, tomu never! Maj odvahu odvrhnúť všetko, za čo sa nemôžeš postaviť svojim presvedčením! Never autoritám len preto, že sú považované za autority, ale vážne skúmaj čo hovoria a čo prinášajú! Nájdi si čas a chuť hľadať Pravdu tam, kde ju možno nájsť. Lebo iba ten kto hľadá, môže nájsť a iba ten, kto prosí môže dostať. Lebo jedine v Pravde je sloboda a vzostup, kým v omyloch a nepravdách je zastavenie, spútanie a nakoniec záhuba.

   Človeče, a buď si dobre vedomý toho, že zákonitosť nevyhnutného pohybu vo stvorení všetko nezadržateľne tlačí k osudovej hranici, na ktorej bude oddelené všetko pravé od nepravého a všetko správne od nesprávneho. Ako  obstojíš?

http://kusvetlu.blog.cz/  v spolupráci s M.Š.

Satan zvolal celosvetové zhromaždenie démonov. Vo svojom úvodnom prejave povedal:

„Prirodzenosťou ducha je zdokonaľovať sa a napredovať ku Svetlu. Nemôžeme ľuďom úplne zabrániť, ak sa chcú zdokonaľovať a žiť podľa Božích zákonov, ale môžeme ich cez rozum tak ovplyvniť, že zabudnú na to, prečo sem prišli.“

"Žiadam od vás toto“, povedal diabol:

„Otravujte ich myseľ, aby nemali čas myslieť na svojho Stvoriteľa a prestávali s ním udržiavať spojenie. Aby tú energiu, ktorú On vysiela do stvorenia ľudia použili nie pre Svetlo, ale pre nás a tým nás posilnia!“

"A ako to máme urobiť?“, zvolali jeho démoni.

„Sledujte každý ich krok, každú jednu myšlienku, čím sa zapodievajú. Vytvorte im kulty, aby prestali dodržiavať prvé Božie prikázanie. Ovplyvnite cirkevných hodnostárov, aby trvali na tom, že Mária je jediná, cez ktorú sa dostanú do raja. Nech sa k nej ľudia modlia, a vy vypočujte ich modlitby, ale tak, aby pomoc mala krátkodobý účinok. Potom sa budú opäť obracať ku nej a odvrátia sa od svojho Stvoriteľa.“

„Dajte im Santa Clausa, aby ste ich odviedli od vysvetlenia skutočného zmyslu Vianoc ich deťom. Dajte im veľkonočného zajačika, aby ani nehľadali význam veľkej noci.“

Predovšetkým ich lákajte aby chodili do svätýň a kostolov, lebo do cirkví sa dostali niektorí z nás a už tam úradujú. Ohlupujú cez rozum aj ducha, a ľudia sú už tak leniví, že nemajú silu začať premýšľať nad tým, čo sa tam hlása. Že nie Pravda ale lož zneje v ich chrámoch. Nech stále oslavujú vraždu Božieho Syna, nech stále uctievajú svätých, ktorí ani nejestvujú.“

„Vidíte poddaní moji, ani v to, že jediný Svätý je Boh, neveria. Nech si prijímajú hostie, v ktoré veria, že je telo Kristovo. Je to modlárčenie a to my potrebujeme.

Pokúšate ich, aby robili hriechy, aby stále chodili na spovede a stále si mysleli, že tým sa im všetko odpustí. Takto nebudú mať ani čas pocítiť, že zhrešením, nebudú mať odpustenie, kým im ten, komu ublížili, neodpusti.“

„Nech oberajú svojich blížnych o čokoľvek, zdravie, lásku či hmotné. Takto im to bude tiež vzaté a ich duch sa oslabí a bude pre nás dostupnejší.“

„Hlavne sa snažte o to, aby nepočuli svojho vodcu. On sa im ozýva cez cit. Vymyslite si množstvo možností, ako zamestnať ich myseľ.“ odpovedal diabol.

„Nabádajte ich, aby chodili s každou hlúposťou k lekárom, nech len berú lieky a ochromujú svojho ducha. Dajte im ľudí, ktorí im budú tvrdiť, že prírodná liečba nie je dobrá, je pomalá a neúspešná. Nech prestanú veriť v silu prírody, ktorú im do nej dal Boh. Nech sa dávkujú liekmi a liečia si len dôsledky choroby, ale v žiadnom prípade nesmú začať pátrať po príčine, ktorá vzniká z ich spôsobu života.“

„Obklopujte ich reklamami a ponukami nech si stále požičiavajú peniaze a nakupujú hmotné veci, najmä neužitočné, aby sa dostávali do dlhov, a aby všetku vinu hádzali na Boha. Najmä cez médiá ich oslovujte. Teraz internetom, televíziou a rádiom žijú všetci. Posielajte deti na stránky nevhodné. Radšej nech sa hrajú násilné hry, akoby sa mali dostať k Pravde. Púšťajte im kanály s nečistými programami, nech sledujú realitishow, kriminálne seriály, ktoré budú vplývať aj na ich deti. A hlavne veľa reklám. Aby mali čas na bezduché, prázdne chvíľky a zabúdali na správny vývoj svojho ducha.“

„Zaveďte módu, aby ženy prestali nosiť dlhé sukne a tak stratili žensky stud. Ochromte mravnosť na zemi, aby sa ženy obliekali vyzývavo, aby provokovali mužov. Mužom dráždite ich pudy, nech majú nečisté myšlienky a sú neverní svojím ženám. Veď viete, že všetko začína už myšlienkou. Z iných žien spravte mužatky, žena je tá, ktorá má viesť ľudstvo ku Svetlu, a to my nepotrebujeme!“

„Pokúšajte ich mužov, aby sledovali telesnú krásu inej ženy a prestali milovať svoje. Nech ich nechránia, lebo žena chránená mužom je silnejšia a skôr sa môže dostať k svojmu poslaniu.“

Tehotné ženy provokujte k hádkam a vyvolávajte depresie. Nech chodia do barov a kaviarní, fajčia a pijú a nedbajú na cudné obliekanie. Hlavne od polovice tehotenstva, keď sa majú inkarnovať duchovia. Oslabujte ich, aby vytvorili most pre nás. Čím viac vás bude inkarnovaných na zemi, tým lepšie sa bude plniť tento plán.

„Pôsobte cez zamestnávateľov, nech si z nich urobia otrokov. Potom budú stále zamestnaní a nebudú mať čas na rodiny a správnu výchovu detí. Budú sa hnať za peniazmi a stratia pojem o čase, ktorý im bol daný pre nápravu a zdokonalenie ducha na zemi. Takto nebudú mať ani poňatia o tom, že ich slobodná vôľa môže byť taká pevná, aby prekonala vaše úsilia.“

„Toto je plán, ktorý vyjde!“

Uspel diabol v tomto pláne? Posúďte sami.

http://kusvetlu.blog.cz/

Ako sa dá v dnešnej dobe nadbytku informácií informácie správne spracovávať tak, aby nám boli na úžitok a nie na škodu? Aby našu osobnosť pozdvihovali a nie ju degradovali? Aby sme sa stali ľuďmi múdrymi a nie ľahko manipulovateľnými hlupákmi?

V prvom rade je správny výber! Prísny výber medi hodnotným a nehodnotným. Človek totiž v skutočnosti vôbec nepotrebuje tak veľa informácií. Dôležité ale je, aby boli kvalitné, čiže hodnotné. Veď nakoniec veľmi výstižne to vyjadrujú slová, že menej býva niekdy oveľa viac.

Druhým krokom je spracovanie informácie. Naše vnútorné spracovanie hodnotnej informácie totiž potrebuje čas. Čas, zastavenie a stíšenie, aby človek mohol jej obsah v sebe vnútorne prežiť. Nie len informáciu zaregistrovať a uvedomiť si ju, ale jej obsah v sebe prežiť a precítiť. Jedine takto si ju môžeme privlastniť a ona sa stane našim vnútorným vlastníctvom. Stane sa niečím, čo nás vnútorne obohacuje a posúva. Čo prispieva k ďalšiemu dozrievaniu našej osobnosti. Čo nám teda prináša určitý úžitok.

V dnešnej dobe to však funguje úplne inak. V súčasnosti informácie neprispievajú k čoraz väčšej zrelosti ľudskej osobnosti ale naopak, osobnosť väčšiny ľudí rozleptávajú, degradujú a devalvujú. Dnes sa stali informácie nástrojom formovania nemysliacej a hlúpej masy, s ktorou sa dá veľmi ľahko manipulovať.

V prvom rade ide o nekvalitu! Nekvalitu informácií, ktorých je síce veľa, ale väčšina z nich je iba obyčajný brak. Brak bez akejkoľvek hodnoty! Brak ďaleko vzdialený od pojmov, akými sú spravodlivosť, ušľachtilosť, česť, či dobro.

Filmy, knihy, noviny, časopisy, hudba, piesne a internet, takmer vo všetkých informáciách, prúdiacich k nám z týchto zdrojov chýba dominancia úsilia o dobro, čistotu, ušľachtilosť, spravodlivosť, čestnosť a podobné pozitívne hodnoty.

Hodnotné je totiž len to, čo hodnoty v sebe obsahuje. Čo v sebe nesie niečo vyššie a vznešenejšie. Kde toho niet, tam je o hodnote danej informácie škoda hovoriť.

A takýchto prázdnych a bez hodnoty je žiaľ väčšina dnešných informácií, ktorých je síce veľa, ba až záplava, ale ktoré v sebe takmer nič vyššieho nenesú. A preto sú bezcenné! Preto by ich mal človek ignorovať ako niečoho úplne bezcenného a navyše škodlivého. Práve takýmto spôsobom by sa ľudia mali správať k väčšine dnešných informácií. Ak by ich totiž selektovali z hľadiska ich skutočnej hodnoty, museli by väčšinu z nich nekompromisne zapudiť.

Človek dneška to však samozrejme nerobí a pokojne sa necháva zahlcovať bezcennosťou. A to preto, lebo nemá chuť a ani silu bezcenné nekompromisne odvrhnúť.

Kto však dennodenne prijíma informácie bez skutočnej ceny a hodnoty, sám sa takým stáva! Stáva sa vnútorne bezcenným a nehodnotným! V tom spočíva degradácia ľudskej osobnosti prostredníctvom ustavičného prijímania nekvalitných informácií.

Druhým faktorom je čas, zastavenie a pokoj, ktoré by si mal človek dopriať ak chce, aby mohol hodnotné informácie vnútorne spracovať a privlastniť si ich tak, aby sa mohli stať majetkom jeho osobnosti.

Čas, zastavenie a ticho potrebné na správne spracovanie hodnotnej informácie však človek dnešnej doby nemá. Nemá ho preto, lebo stále je treba ísť rýchlo dopredu. Stále totiž k nemu zo všetkých strán prúdia nové a nové podnety a informácie, takže ak chce zostať v obraze a mať aký taký prehľad, nezostáva mu čas na ich spracovanie v zastavení a tichu, prostredníctvom ktorých by si mohol ich esenciu vnútorne privlastniť.

Ak sa teda v tom všeobecnom braku aj nájdu nejaké hodnotnejšie informácie, tak práve pre nedostatok času na ich spracovanie neprinášajú ľuďom nijaký úžitok.

A tak sa podobáme človeku, ktorý stojí vo vetre s otvorenou dlaňou a jasne cíti, ako mu prefukuje pomedzi prsty. Keď však zovrie dlaň v päsť a potom ju opäť roztvorí bude prázdna, pretože vietor iba prešiel pomimo a zachytiť sa ho nepodarilo.

Presne takto stojí dnes človek v prúde informácií, ktoré sa ho dotýkajú, ktoré vníma a zaznamenáva, ale z ktorých v skutočnosti nemá takmer nijaký úžitok. Preto dnes ľudia nie sú vôbec múdrymi, i keď žijú v dobe informačných technológií a prebytku informácií

Takže na záver si to ešte raz stručne zrekapitulujme. Ak chce človek mať z informácií úžitok a ak chce, aby sa prostredníctvom nich rozvíjala jeho osobnosť stačí mu ich menej, ale kvalitných, čiže hodnotných.

Zároveň si je treba nájsť trochu času, aby sme získané informácie mohli v sebe spracovať, čiže prežiť, pretože iba tak sa môžu stať našim najvnútornejším vlastníctvom a neprejdú našim vedomím len tak bez úžitku.

Ak hovoríme o prijímaní radšej menšieho počtu, ale predovšetkým hodnotných informácií znamená to, že musíme prejaviť určité odhodlanie, silu a nekompromisnosť v odmietaní všetkého, čo je bez hodnoty. Čo je prázdne, bezcenné, ba dokonca nízke! Takéto niečo už vôbec nie je hodné človeka a jeho ľudskej dôstojnosti. Takéto niečo totiž, ak to nekompromisne neodvrhneme, iba znižuje a devalvuje našu osobnosť. Preto by sme nemali dopustiť, aby nás informačný balast zdegradoval a prevalcoval. Aby postupne rozkladal našu osobnosť, pôsobiac nebadateľne, ale vytrvalo a každodenne.

Kto to prehliadne a dokáže sa tomu vzoprieť má šancu stať sa zrelou osobnosťou. Kto to podcení a podvolí sa tomu, vybral si cestu postupnej degradácie a devalvácie svojej osobnosti. Je to síce cesta pohodlná, pretože od človeka nič nevyžaduje, iba všetko nekriticky prijímať, ale je to žiaľ istá cesta vedúca k rozkladu vlastnej osobnosti. Osobnosti, neschopnej v konečnom štádiu vôbec slobodne a samostatne myslieť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Určite je vám dobre známe klasické klišé mnohých akčných filmov, keď sa hlavný hrdina konečne dostane po rôznych peripetiách k nebezpečnej náloži a chystá sa ju zneškodniť. Musí však prestrihnúť jeden z dvoch drôtov - červený, alebo žltý. Hrdina sa samozrejme vždy rozhoduje správne a prestriháva práve ten, ktorý treba.

Do podobnej situácie sa dostáva v bežnom živote každý z nás a to vzťahu k falošnej a pravej kráse. Ibaže s tým rozdielom, že väčšina z nás sa žiaľ rozhoduje nesprávne.

K čomu by ale došlo, ak by sa onen filmový hrdina správne nerozhodol? Došlo by k výbuchu a zničeniu.

V našom prípade k nijakému náhlemu výbuchu nedochádza, avšak neustálymi nesprávnymi rozhodnutiami vo vzťahu k pravej a falošnej kráse dochádza k pomalému, ale istému smerovaniu nadol do záhuby a zničenia. Do záhuby a zničenia duše! Nedeje sa tak teda okamžite, ako v akčnom filme, ale pomaly a nebadane, pričom však konečný výsledok je presne ten istý: zničenie a záhuba!

Pravá krása! Čo je pravá krása a odkiaľ pochádza?

Pravá krása je odleskom nádhery Najvyššieho! Je vznešená, čistá, ušľachtilá a povznášajúca. Preto má schopnosť zušľachťovať a povznášať. Povznášať nahor k Východisku a Zdroju všetkej krásy. Pravá krása oblažuje a robí človeka lepším. Lepším! Jej nevyhnutnou súčasťou je čistota a ušľachtilosť.

Ak máme uviesť nejaký príklad stačí spomenúť prírodu. Je krásna, čistá, občerstvujúca a povznášajúca v každom čase. Ak tomu tak nie je a kde tomu tak nie je má v tom prsty jedine človek.

A tým sa zároveň dostávame k otázke, čo je to teda oná otrávená, pokrivená a falošná krása.

Z temna, čiže od Zlého bolo videné, akým obrovským darom je pre človeka pravá krása, ktorá ho oblažuje a povznáša. Krása, ktorá ho robí lepším a dvíha nahor k tomu Jedinému - k Východisku všetkej krásy.

Aby tomu tak nebolo a aby bol tento nádherný dar znehodnotený, bola krása temnotou zámerne otrávená. Bola otrávená nečistotou!

Synonymom krásy a pôvabu na tejto zemi je žena. Ak by zostala takou, akou byť mala, už len svojim zjavom by všetko okolo seba povznášala a zušľachťovala. Svojho muža, svoju rodinu i celú spoločnosť.

Preto sa temnota zamerala práve na ženu. Na ženu, ako na rozhodujúci činiteľ vzostupu nahor prostredníctvom pôsobenia čistého pôvabu a ušľachtilej krásy. Temno ženu otrávilo ješitnou márnivosťou a vyzdvihovaním svojej telesnosti. Otrávilo ju márnivou túžbou páčiť sa a stať sa príťažlivou a žiaducou. Snahou využiť dar svojej krásy a pôvabu vo svoj vlastný, osobný prospech a nie k tomu, k čomu bola jej krása pôvodne určená. K povznášaniu a pozdvihovaniu všetkého nahor k Stvoriteľovi.

Takto bola teda krása otrávená! Zámerne a zákerne otrávená preto, aby namiesto zušľachťovania a povznášania všetkého všetko naopak poškvrňovala a zatláčala do špiny. Aby človek prostredníctvom nej nesmeroval hore, ale dolu.

Doménou pravej krásy je čistota a ušľachtilosť, kým doménou otrávenej a zvrátenej krásy je nečistá nízkosť a vyzdvihovanie telesnosti. Podľa toho ich veľmi ľahko rozpoznáme, ak len trochu chceme.

Ale kto v dnešnej dobe povrchnosti a plytkosti chce rozpoznávať a dá si námahu vnímať tieto rozdiely? Veď človek má dnes predsa každodenne na starosti množstvo iných, omnoho dôležitejších vecí.

Práve s tým však bolo počítané! Cielene bolo počítané s povrchnosťou ľudí, ktorí sa nechcú a nemajú chuť zaoberať jemnejším rozlišovaním. Bolo počítané s povrchnosťou ľudí, ktorí príjmu otrávenú krásu bez rozmýšľania! A keďže je v dnešnej dobe ľuďom naozaj zaťažko o niečom vážnejšie a samostatne premýšľať, bezmyšlienkovite prijali otrávenú krásu ako ideál a každodenne pokojne vstrebávajú tento jed. A tak je všetko strhávané do čoraz väčšej špiny, nízkosti a bahna.

Na jednej strane teda človek vo svojej prirodzenej túžbe siaha po kráse, avšak vo svojej povrchnosti a lenivosti uvažovať nevníma, že oná krása je zámerne otrávená a že namiesto toho, aby ho povznášala a dvíhala nahor ho čoraz viacej pošpiňuje a strháva nadol.

Deväťdesiatdeväť percent všetkej krásy je v dnešnej dobe poškvrnenej a nečistej! Je to jed, ktorým sa ľudia bezmyšlienkovite sýtia! Jed, ktorý im čoraz viacej otravuje ich vnútro! Ich dušu! Ich osobnosť! A tak to s ľudstvom, ponárajúcim sa do špiny smeruje prudko nadol. Veď napríklad i súčasný ekonomický úpadok je ešte okrem ďalších činiteľov aj dôsledkom čoraz väčšieho klesania do nemorálnosti.

Noviny, časopisy, knihy, filmy, internet, piesne, reklamy, výtvarné diela, toto všetko vyzdvihuje nečistú, zmyselnú a poškvrnenú krásu, ktorá strháva nadol. A už dokonca i veriaci, i mnohé veriace ženy podľahli tomuto jedu, pretože sa stali bezmyšlienkovitými konzumentmi módy. Módy, ktorá je opäť cielene utváraná tak, aby vyzdvihoval telesné vnady ženského tela.

Močiarom plným bahna a tej najhnusnejšej špiny sa stala zem. Zem, ktorá zneuctila krásu a pošpinila ju. Zem, ktorá sa prostredníctvom nečistej krásy ponára do špiny čoraz viac.

Kde sú ľudia, ktorí sa dokážu vytrhnúť z tohto všeobecného úpadku? Kde sú ľudia, ktorí dokážu prehliadnuť ľstivosť temnoty a zavrhnúť ňou vytvorenú, úpadkovú krásu? Kde sú ľudia, ktorí nechcú dať sami sebou takto manipulovať? Kde sú ľudia schopní hlbšieho zamyslenia? Kde sú ctitelia pravej, vznešenej, čistej a ušľachtilej krásy, ktorá povznáša a dvíha k Svetlu? Sú na zemi ešte vôbec takýto ľudia? Alebo je to tu všetko už len hnusný, smradľavý močiar, kráčajúci v ústrety osudu Sodomy a Gomory?

Spamätaj sa človeče a vytrhni sa z ošiaľu nízkosti! Neotravuj sa jedom, ale obklopuj sa pravou, čistou, vznešenou a ušľachtilou krásou, ktorá ťa bude povznášať. Nájdeš ju v prírode, v hudbe, v knihách, či kdekoľvek inde, ak ju hľadať chceš. Obklopuj sa ňou a čerpaj z nej. Nech ťa povznáša, zušľachťuje a dvíha. Zavrhni nemilosrdne všetko, kde takejto krásy niet a nepodporuj to! Nepodporuj to, lebo tým sa spájaš s nečistým a skaza a zničenie budú tvojim údelom. Ty sa staň jedine ctiteľom pravej krásy, aby tvojim osudom mohlo byť len šťastie, radosť a povznesenie.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Na internete existuje veľké množstvo stránok s duchovnou tématikou. Niektoré majú návštevnosť väčšiu, iné menšiu. Tie najvyššie návštevnosti zaznamenávajú zväčša stránky, na ktoré sa veľmi dobre hodí pojem - záhadológia. Ide o prezentovanie rôznych mystických javov a súvislostí, rôznych záhad a vecí tajomných či neznámych. Ide o čítanie zaujímavé, napínavé, ba neraz až mraziace v chrbte. Prevádzkovatelia stránok poskytujú tieto informácie svojim čitateľom mnohokrát v dobrej viere preto, aby mohli rozširovať svoj rozhľad a aby mohli duchovne rásť.

Ale môžu ľudia takýmto spôsobom naozaj duchovne rásť? Môžu nás naše početné návštevy záhadologických stránok naozaj duchovne posúvať smerom nahor? A nie je to snáď skôr opačne? Nie je to skôr tak, že ľudí v ich skutočnom duchovnom vzostupe brzdia a bránia im v ňom? A ako vôbec môže človek rozlíšiť to, čo ho môže posunúť nahor od toho, čo ho naopak duchovne iba spútava a strháva nadol?

Ak máme byť úprimní a povedať si pravdu, tak v oblasti duchovna je na internete podľa môjho osobného odhadu približne 98 percent balastu a len dve percentá informácií pravej hodnoty. Za balastom sa skrýva temnota a za hodnotami Svetlo. Balast ľudí ťahá dolu, kým jedine skutočné hodnoty ich ich môžu dvíhať smerom nahor – k Svetlu. Bude teda určite na mieste, aby sme sa zmienili o kritériách, na základe ktorých je to možné rozlíšiť.

Základné rozlíšenie spočíva v tomto: To, čo pochádza zo Svetla kladie požiadavky. To hovorí o hodnotách a o nevyhnutnosti človeka pracovať na sebe samom, aby tieto hodnoty dosiahol.

To čo pochádza z temnoty nekladie požiadavky. To sa predovšetkým snaží sprostredkovávať rôzne zaujímavosti, vždy nové a neraz doslova fantastické, ktoré priťahujú a pútajú pozornosť, ale v skutočnosti od nikoho nič viac nevyžadujú.

Týmto je temnotou sledovaný jediný cieľ: zadržiavanie od pravého duchovného vzostupu. Premrhávanie času, ktorý nám jedného dňa môže tragickým spôsobom chýbať.

Na jednej strane máme teda požiadavku naplňovania skutočných hodnôt a na druhej strane voľné a nezáväzné prijímanie rôznych duchovných informácií a zaujímavostí.

Čo z toho si priemerný človek radšej vyberie? Odpoveď je až príliš prostá: no predsa to jednoduchšie, príjemnejšie a pohodlnejšie. A práve v tomto tkvie vysoká návštevnosť záhadologických stránok, ktorých obsah spútava ľudské duše a to bez toho, že by to v mnohých prípadoch prevádzkovatelia a zriaďovatelia podobných stránok vo svojom dobrom chcení vôbec tušili.

Mnohí ľudia si však vo svojej dobrosrdečnosti povedia: ale ja tam predsa len vždy nájdem niečo dobré. Áno, aj tam sa nachádza dobro, ale len ako návnada! Len ako chutné sústo, ktoré skúsený rybár chystá pre naivné ryby. A okolo plávajúca ryba po tomto súste lačne siaha, avšak v jeho vnútri je skrytý háčik. Keď sa ryba chytí, rybár ju pomaly pritiahne k sebe a jej život sa končí.

Temnota teda dáva zrniečka pravdy a dobra len ako návnadu, na ktorú sa mnohí naivne chytajú aby napokon, absorbovaním všetkého okolitého vedomého i nevedomého zavádzania boli pomaličky ale isto stiahnutí nadol. A ak aj nie nadol, tak aspoň zadržiavaní od skutočného duchovného vzostupu, čo temnote taktiež úplne postačuje.

Temno teda dáva návnadu, naivný človek sa jej chopí a potom už nemusí celkom nič robiť. Iba sa nechať ťahať. Viac nie je od neho nič vyžadované a je to vskutku pohodlné. Konečným osudom takýchto ľudí je však duchovná smrť tak, ako je smrť konečným osudom naivnej ryby chytenej na háčik.

Inak je to ale pri Svetle! Svetlo dáva záchytné lano a je úlohou človeka chytiť sa ho a potom sa sám po ňom začať šplhať nahor, smerom k Svetlu a duchovným Výšinám. To však vyžaduje určitú námahu. A práve túto námahu ľudia nie sú ochotní vynaložiť. To ich odradzuje od správnej cesty. Ak im totiž niekto ponúkne ako alternatívu niečo, čo nijakú námahu nevyžaduje, tak je okamžite rozhodnuté. Už ďalej niet o čom uvažovať. Človek vykročí po ponúkanej, širokej a pohodlnej ceste, ktorá je ale istou cestou do záhuby.

Nie teda všetko, čo býva spojené s prívlastkom „duchovné“ nás je schopné naozaj povzniesť. Človek nesmie zabúdať, že skutočne povzniesť ho môže iba práca na sebe samom, iba vlastné úsilie a snaženie smerom nahor, totožné s nadobúdaním a získavaním tých najvyšších duchovných a morálnych hodnôt, aké vôbec existujú.

Duchovný vzostup je práca a boj! Práca na sebe samom a boj so sebou samým! Duchovná smrť je oddanie sa pohodlnosti a lenivosti, oddanie sa smerom, snahám a učeniam, ktoré od nás nič nevyžadujú, prípadne nás ubezpečujú, že všetko za nás urobí niekto iný.

A jednou zo smutných skutočností je, že tomuto lákadlu duchovnej pohodlnosti neodolalo ani kresťanstvo. Kresťanstvo, ktoré tvrdí, že ľudstvo bolo spasené obetou Krista na kríži. Človek je totiž hriešny a nie je sa vraj schopný sám svojim vlastným úsilím týchto hriechov zbaviť. Preto poslal Stvoriteľ svojho Syna a ten sa obetoval za hriechy sveta. Svojou obetou z nás vraj sňal všetky hriechy, očistil nás a tým nás spasil. No a človek, ktorý príjme Krista ako svojho Spasiteľa a uverí v jeho obetu na kríži, takýto človek bude spasený.

Neuveriteľnou tragédiou kresťanstva je, že nepochopilo a stále nechápe pravý zmysel a účel príchodu Ježiša Krista na našu zem. Kristus k nám neprišiel preto, aby sa za hriechy sveta obetoval na kríži a tým nás spasil. Kristus prišiel v skutočnosti preto, aby vo svojom učení, vo svojom Slove ľuďom ukázal, čo majú robiť, ako majú myslieť a žiť, aby mohli byť spasení. Prišiel, aby im ukázal cestu k spáse, po ktorej však už musia kráčať oni samotní. Spasený teda môže byť iba človek, ktorý žije podľa Slova Kristovho! Iba ten, kto sa v tomto smere snaží a namáha! Život človeka je spojený s osobnou zodpovednosťou a teda i so zodpovednosťou za vlastné spasenie, o ktoré sa musí zaslúžiť predovšetkým on sám.

To ale samozrejme nie je pre pohodlných ľudí také lákavé a príťažlivé ako tvrdenie, že niekto iný sa už obetoval za naše hriechy a nám stačí iba v túto obetu uveriť a budeme spasení.

Človeče nedaj sa preto zlákať pohodlnosťou! Áno, je síce príjemná, takmer nič od teba nevyžaduje a môže byť dokonca odetá i do veľkolepých slov, ale nie je to cesta k duchovnému vzostupu. K skutočnému duchovnému vzostupu vedie vždy iba cesta vlastnej námahy a vlastného snaženia.

Človeče, nauč sa preto prísne rozlišovať. Prísne rozlišovať medzi tým, čo je ti príjemné, čo je pre teba pohodlné a tým, čo je pre teba naozaj užitočné. Lebo jedine to, čo od teba vyžaduje istú mieru vlastnej námahy ťa môže posunúť skutočne duchovne nahor, kým to, čo od teba takmer žiadnu námahu nevyžaduje spôsobuje tvoju duchovnú stagnáciu a úpadok. Veď nakoniec nič sa v živote človeka nedosahuje bez námahy. To je predsa zákonitosť! A prečo by táto zákonitosť mala byť iná práve v duchovnej oblasti?

Treba si preto vybrať medzi duchovnou námahou a duchovnou pohodlnosťou. V jednej je skrytý vzostup a život, kým v druhej stagnácia, úpadok a smrť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Človek dneška zaostal za svojim vývojom. Zaostal vo svojom skutočnom vývoji, ktorým ani zďaleka nie je technický pokrok, či úroveň vzdelanosti, ako sa vo všeobecnosti myslí. Znie to neuveriteľne, ale človek dneška, onen prehnane sebavedomý a moderný človek sa vo svojom skutočnom vývoji nachádza pod úrovňou zvieraťa. Pod úrovňou zvierat a ostatného prírodného sveta, ktorý sa na rozdiel od sveta ľudského vyvíjal správne.

Boli ste niekdy vo voľnej prírode? Určite áno. Určite ste videli jej krásu, nádheru, sviežosť a prirodzenosť a to v každom čase a v každom ročnom období. Ľudia si chodia do prírody oddýchnuť a pookriať. Pobyt v nej posilňuje, osviežuje a oblažuje. Prečo je tomu tak?

Lebo voľná príroda si zachovala a stále zachováva to, čo človek nemá. Lebo každá rastlina, strom, zviera a kameň, lebo lesy, hory, jazerá a vodstvo majú vo svojej čistej, jednoduchej prirodzenosti čisté spojenie s najvyššou Silou, prúdiacou univerzom. A práve táto Sila čistým spôsobom vyžaruje z každej rastliny, stromu a zo všetkého prírodného sveta a ľudí oblažuje a obšťastňuje. Prírodný svet túto najvyššiu Silu jednoducho prijíma, stojí v jej prúdení a čistým spôsobom ju prostredníctvom vlastného bytia a pôsobenia zrkadlí a ďalej odovzdáva navonok.

Rastlina je rastlinou, kameň kameňom a zviera zvieraťom. A človek mal byť človekom! Aj človek mal sebou nechať prúdiť túto najvyššiu Silu univerza čistým spôsobom.

To by bolo bývalo úplne stačilo. Lebo tak, ako zviera svojim jednoduchým, čistým bytím prijíma najvyššiu Silu, prechádzajúcu univerzom, necháva ju sebou prúdiť a ďalej ju čistým a prirodzeným spôsobom odovzdáva navonok, rovnako aj človek mal vo svojej čistote a prirodzenosti nechať sebou prúdiť túto Silu a svojim bytím i svojou činnosťou ju odovzdávať navonok.

Človek mal byť človekom! Veď to je jeho prvoradá úloha! Mal ním byť v čistej a jednoduchej prirodzenosti svojho bytia! Mal byť čisto stojaci v prúdení Sily a rozdávajúci ju čistým spôsobom všade vôkol seba.

Človek mal byť v prvom rade človekom v tých najelementárnejších prejavoch vlastnej osobnosti: vo svojom cítení a myslení! V čistote, vznešenosti a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia! Človek mal byť ušľachtilo, čisto a vznešene mysliacim človekom! Človekom, ktorý práve prostredníctvom čistoty a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia necháva sebou prúdiť a necháva zo seba smerom von vyžarovať najvyššiu Silu, prúdiacu univerzom.

Človek mal byť človekom! Človekom ušľachtilých citov a myšlienok! K nádhere čistého pôsobenia prírodného sveta by sa tak pridružila i nádhera pôsobenia človeka. Potom by bolo všetko také, aké byť má! Potom by bola nielen rastlina rastlinou, zviera zvieraťom a kameň kameňom, ale i človek skutočne človekom! Potom by bol na zemi raj! Krása ľudstva, krása človeka by sa totiž vyrovnala kráse a nádhere pôsobenia prírody. Dokážete si to predstaviť?

Áno, čistota, ušľachtilosť a vznešenosť cítenia a myslenia sú strateným kľúčom k bráne raja. Sú podstatou pravej ľudskej veľkosti. Sú základným kameňom pravého človečenstva.

Dnes je však žiaľ všetko úplne inak! Rozhodujúci význam čistej jednoduchosti a prirodzenosti nebol ľuďmi vôbec pochopený a docenený. Veď kto v dnešnej dobe je ešte schopný vôbec pripustiť, že by práve zachovávanie čistoty jeho vlastného cítenia a myslenia mohlo mať nejaký zásadnejší vplyv? Že by v dbaní o čistou cítenia a myslenia mohlo spočívať doslova všetko? Veď mnohým je takéto niečo na smiech. Veď čistota cítenia a myslenia je dnes tým najposlednejším, na čo sa dbá. Človek sa predsa musí sústrediť na omnoho dôležitejšie veci. Človek má budovať, zarábať, získavať, dobíjať a potom si užívať.

A tak dnes vidíme takzvaného moderného človeka, ako vyrába autá, sedí pri internete, telefonuje mobilom, vidíme ho, ako cestuje po celom svete, lieta do vesmíru, vidíme ho ako študuje, športuje, vidíme ho ako sa zabáva a chodí na dovolenky, pričom to najzásadnejšie a najpodstatnejšie, na čom má stáť jeho človečenstvo, čiže jeho myslenie a cítenie sa podobá záhrade, zarastenej tou najdivokejšou burinou. Podobá sa hromade hnoja!

Áno, žijeme v modernej dobe technického pokroku, ale naše vnútro je plné hniloby. Žijeme v dobe technického pokroku, ale nie sme ľuďmi v pravom a chcenom zmysle! Zvieratá sú zvieratami, ale my ľuďmi nie sme! Lebo na to, čo robí človeka človekom vôbec nedbáme! Lebo vôbec nedbáme na čistotu a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia!

Je slepý a hluchý ten, kto nevidí skazenosť, úbohosť a nízkosť ľudského sveta. Veď všade je iba plno sebectva, chamtivosti, závisti, nenávisti, nenásytnosti a zvrhlosti. Nezaujatého pozorovateľa sa musí zmocniť hnus z toho, kam sme to až dopracovali. Lebo celý moderný pokrok je len smiešnym pozlátkom, zakrývajúcim vnútornú, hnilobnú skazenosť ľudskej civilizácie.

Ak sa raz človek nestane človekom, všetko aj tak vyjde navnivoč. Ak sa raz človek nestane čistým a ušľachtilým človekom v tých najprirodzenejších a najbezprostrednejších prejavoch svojej osobnosti – vo svojom myslení a cítení, potom sa všetko čo bude vytvárať stane len banálnou fraškou a smiešnou, malichernou nízkosťou.

Človeče, staň sa konečne v prvom rade človekom! Iba potom môžeš vybudovať civilizáciu, hodnú pojmu ľudská! Strom, kameň rastlina i zviera to už dokázali. Oni sú takými, akými byť majú. Iba ty ešte takým nie si! Preto dnes stojíš nižšie ako oni! Nižšie v tom živom, pravom a skutočnom! V tom naozajstnom a rozhodujúcom, pričom akékoľvek oháňanie sa technickým pokrokom je len úbohým sebaklamom. Sebaklamom, schopným oklamať a uspokojiť iba prázdnych, povrchných a plytkých. Sebaklamom, ktorý je očividný každému, kto je schopný aspoň trochu samostatne myslieť a uvažovať.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Obraz prvý: Rohanské vojsko cvála na pomoc gondorskej ríši. Keď vyšli na kopec, kráľ Theoden uvidel smrteľný zápas mesta Minastirit. A zovrelo mu srdce. Potom však zvolal mocným hlasom, akým ho už dávno nikto nepočul zvolať: Čas boja nadišiel! Rytieri, taste meče, nech sa zablýska ich ostrie! Bez milosti bite nepriateľa! Vpred!

A rohanská jazda udrela ako víchor z boku na nepriateľa, plne zamestnaného dobíjaním mesta.

Nepriateľskými šíkmi prebehol úľak, potom zdesenie a nakoniec sa dali na útek. A rohanskí jazdci s víťaznou piesňou na perách cválali sem a a tam a ostrím svojich mečov bili nepriateľa tak, že uniknúť sa podarilo iba nemnohým.

Obraz druhý: Vojsko rytierov Svetla sa priblížilo k hmotnosti. Vtedy uzreli smrteľný zápas planéty Zem.

Ich Kráľ a Vládca však zvolal mocným hlasom: Rytieri, čas boja nadišiel! Taste meče, nech sa zablýska ich ostrie! Bez milosti bite nepriateľa! Bez milosti bite všetko zlo a všetkých tých, ktorí sú s ním akýmkoľvek spôsobom spojení! Vpred!

A nespočetné voje rytierov Svetla udreli do temnoty Zeme, ktorú zachvátila hrôza. Oni však, s víťaznou piesňou na perách bez milosti bili nepriateľa, nemilosrdne bili všetko zlo ako i všetkých tých, ktorí s ním boli akýmkoľvek spôsobom spojení.

Mnohonásobne rozvetvené zlo prestupuje a ovláda všetko na planéte Zem. Avšak tak, ako museli obrancovia mesta Minastirit vlastnými silami vydržať do príchodu rohanského vojska, rovnako musí aj dobro na tejto zemi vlastnými silami vydržať do príchodu pomoci zo Svetla.

V každodennosti všedného dňa prebieha nebadateľne smrteľný zápas medzi postupne všetko prestupujúcim a všetko infiltrujúcim zlom a medzi zbytkami dobra. A každý človek, ktorý sa v bežnom živote snaží hájiť a zachovávať ušľachtilosť, dobro, česť, spravodlivosť a ľudskosť, každý takýto človek je bojovníkom, napomáhajúcim tomu, aby sa Zem ešte udržala.

To, že mnohí prepadajú rezignácii a myšlienkam, že so zlom sa už dnes nedá vôbec nič robiť patrí k jeho zákerným úkladom. Takýmto spôsobom chce totiž zlo vnútorne zlomiť aj tie posledné zbytky odporu a ovládnuť absolútne všetko. A svoj tlak stupňuje o to viac, o čo jasnejšie začína tušiť vlastný, blízky koniec.

Dobro, česť, spravodlivosť, ušľachtilosť a ľudskosť však nakoniec zvíťazia! A spolu s nimi každý človek, ktorý zostal s týmto hodnotami pevne spojený!

Všetko ostatné bude rozprášené, rozohnané a pobité ostrím meča!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Koho Pán miluje, toho krížom navštevuje! Toto úslovie vzniklo v kresťanskom prostredí a vyjadruje názor, že utrpenie v živote človeka je akýmsi darom od Stvoriteľa. Nachádza sa v tom síce zrniečko pravdy, ale to nesprávne a mylné je v pochopení spomínaného úslovia prevažujúce. A zašlo sa v tom až tak ďaleko, že sa utrpenie začalo považovať až za akési zvláštne vyznamenanie od Pána a mnohí takzvaní „svätí“ si na základe toho sami spôsobovali rozličné druhy utrpenia, či dobrovoľne znášali rôznu nepohodu, ktorú by inak vôbec znášať nemuseli, len aby sa zapáčili Pánovi.

Vnímanie utrpenia ako zvláštneho vyznamenania od Pána je omyl! Veď niečo takéhoto sa vôbec nezlučuje s podstatou Stvoriteľa, ktorý je Láskou. A Láska, to je predsa šťastie, mier, radosť a harmónia! Veď Láska Stvoriteľa predsa chce, aby ľudia boli šťastnými a nie aby trpeli. A preto Pán v nijakom prípade ľuďom nenadeľuje utrpenie, ako nejaké zvláštne vyznamenanie. Preto úslovie: koho Pán miluje, toho krížom navštevuje nemôže byť správne. Takéto niečo by totiž Tvorca, ktorý je Láskou nikdy nerobil.

Utrpenie ľudí neprichádza z rúk Najvyššieho! Utrpenie si spôsobujú ľudia samotní! Utrpenie vzniká na základe Zákona spätného pôsobenia, ktorý vo veľkom diele Pána zabezpečuje fungovanie Spravodlivosti.

Tento dokonalý Zákon a Spravodlivosť s ním súvisiacu možno vyjadriť jednoduchými slovami: čo si kto zaseje to aj zožne. Kto teda konal dobro, vráti sa mu v Zákone spätného pôsobenia v znásobenej miere dobro. Kto však konal zlo, vráti sa mu v účinkoch toho istého Zákona zlo. Takto prosto a jednoducho to funguje. Ide tu o čistú Spravodlivosť, pretože každému sa dostane iba toho, či si on sám vo svojej minulosti zasial. V minulosti nedávnej, dávnejšej, alebo veľmi dávnej. Ba dokonca až v minulosti presahujúcej hranicu jedného pozemského života. Áno, dokonalý Zákon spätného pôsobenia ďaleko presahuje hranicu jediného pozemského života a to smerom do budúcnosti ako i smerom do minulosti.

Smerom do budúcnosti v tom zmysle, že bytie človeka kontinuálne pokračuje aj po pozemskej smrti a smerom do minulosti v tom zmysle, že na zemi nikto z nás nebol iba jeden jediný raz, ale boli sme tu už viac krát. V poznaní zákonitosti opätovných príchodov ľudí na zem tkvie pochopenie toho, prečo napríklad trpia deti, prečo sa každý z nás rodí do rozličných životných pomerov a podobne. Preto neraz utrpenie, ktoré nás stretá, môže mať svoju príčinu v našom predchádzajúcom bytí na tejto zemi.

Aj keď teda človek nepozná dávnu príčinu, prečo konkrétne trpí, môže si byť stopercentne istý, že netrpí nespravodlivo. Môže si byť stopercentne istý, že jeho utrpenie je absolútne spravodlivým prejavom Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého k nám môže prísť a vždy prichádza iba to, čo sme sami vo svojej minulosti zasiali. Lebo neochvejne platí: čo kto zaseje, to aj zožne!

Ak sme teda v minulosti siali zlo, či už svojimi slovami, alebo činmi, alebo v skrytej podobe prostredníctvom svojho cítenia a myslenia, v prežívaní utrpenia sa nám toto, nami sformované zlo jedného dňa určite vráti. Tak to vyžaduje Spravodlivosť, na základe ktorej musíme vlastným prežitím za všetko zaplatiť a to až do posledného haliera.

Čo je pritom ešte treba zvlášť podotknúť je fakt, že Zákon spätného pôsobenia berie na zreteľ i naše cítenie a myslenie, čiže náš skrytý, vnútorný život, na ktorého kvalitu vôbec nedbáme. Ak však vo svojom cítení a myslení, ktoré nikto nevidí sejeme zlo, ak v sebe prechovávame závisť, nenávisť, nečisté myšlienky, nečestnosť a podobne, neznamená to, že za to nebudeme braní na zodpovednosť. Práve naopak! Naše nekontrolované cítenie a myslenie, náš nečistý, povrchný, skazený a prázdny vnútorný život býva príčinou mnohého nášho utrpenia. Lebo Zákon, čo kto zaseje to aj zožne sa bez výhrady vzťahuje aj k nášmu skrytému, vnútornému životu.

Ak sa teda niekedy budeme pýtať, prečo trpíme, alebo prečo musia trpieť zdanlivo dobrí ľudia okolo nás, tak pravá príčina utrpenia môže spočívať trebárs práve v nezriadenom a nečistom vnútornom živote. Vo vnútornom živote, ktorého zásadný vplyv na ľudský osud nám doteraz unikal. Vo vnútornom živote, ktorý však v žiadnom prípade neuniká účinkom Zákona spätného pôsobenia.

Utrpenie na nás teda nezosiela Stvoriteľ! Spôsobujeme si ho iba my samotní! Utrpenie je ovocím našich vlastných činov! Je žatvou našej vlastnej sejby! Je prejavom veľkej Spravodlivosti Najvyššieho, na základe ktorej každý z nás musí zaplatiť prežívaním vlastného utrpenia za zlo a utrpenie, ktoré on sám spôsoboval v minulosti iným.

Koho Pán miluje, toho krížom navštevuje! A predsa je v tomto úsloví aj zrniečko pravdy tak, ako bolo spomenuté na začiatku. Avšak iba na základe predchádzajúceho výkladu možno z tohto úslovia ono zrniečko pravdy správne vylúpnuť. Spočíva v pochopení, že utrpenie je v určitom zmysle predsa len milosť. Milosť, ktorú dokáže pochopiť a prijať iba človek znalý a preto zrelo prijímajúci vlastné utrpenie. Človek, prijímajúci vlastné utrpenie ako možnosť zaplatiť za staré viny a vyrovnať staré účty. Ako možnosť oslobodiť sa od všetkého zlého, čo sám kedysi spôsobil. Ak bude takto zrelo pristupovať k svojmu utrpeniu, stane sa pre neho cestou k postupnému oslobodeniu sa. Cestou k zaplateniu a vyrovnaniu všetkých svojich vín, aby potom, po vyrovnaní svojich starých účtov mohol žiť život bez akéhokoľvek utrpenia. Aby mohol žiť už iba v šťastí, radosti a mieri. Ak dosiahne tohto bodu a potom bude svojimi citmi a myšlienkami, svojimi slovami a činmi siať iba dobro, bude k nemu v účinkoch Zákona spätného pôsobenia prúdiť už len dobro. Lebo ten, kto má vyrovnané všetky svoje účty a už iba šťastie a dobro rozdáva, musí zákonite iba šťastie a dobro žať.

Kiež by sa čo najviac ľudí dostalo až sem. Kiež by čo naviac ľudí dokázalo obrátiť účinky železného Zákona spätného pôsobenia vo svoj prospech tak, ako sa ešte dnes deje v ich neprospech. K tomu je však potrebné, aby sme sa aspoň do určitej miery stali znalým týchto Zákonitostí, ktoré nie sú vôbec zložité a predovšetkým, aby sme sa zmenili k lepšiemu. Aby sme konečne pochopili, že prostredníctvom svojich citov a myšlienok, i prostredníctvom svojich slov a činov musíme šíriť iba dobro, ak chceme iba dobro a šťastie žať.

Kto ale dobro nečiní, nech zo svojho utrpenia neobviňuje Stvoriteľa, ale nech hľadá jeho príčinu iba v sebe samotnom.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

A mudrc riekol: Prázdny a nenaplnený život žijú ľudia, pretože uviazli na povrchu vecí, dejov a javov. Má pre nich cenu len to, čo možno vidieť, ohmatať, ochutnať a privlastniť si. Tomu venujú všetko svoje úsilie, všetko svoje snaženie a všetky svoje sily. Vonkajšok vecí, dejov a javov ich zamestnáva nie len fyzicky, ale aj vnútorne. Zamestnáva aj ich myslenie a cítenie, v ktorých sa nedokážu povzniesť k ničomu inému.

Títo úbohí, prepracovaní, zamestnaní a uštvaní ľudia však netušia, že za vonkajškom vecí, plne pohlcujúcom všetky ich fyzické a duševné sily ešte niečo je. Niečo väčšie a dôležitejšie! Niečo, z čoho všetko pramení. Že sa tam nachádza veľká, svetlá a tajomná Podstata! Podstata všetkých vecí, dejov a javov! Večná a nehynúca, z ktorej všetko povstalo a ktorou je všetko udržiavané. Až človek, ktorý sa dokázal spojiť s vyžarovaním tejto Podstaty, z ktorej všetko povstalo a je ňou všetko udržiavané, až takýto človek schopný správne chápať význam a zmysel všetkých vecí, dejov a javov a zaujímať ku nim správny postoj. Až takýto človek ich potom dokáže užívať správnym spôsobom tak, aby mu slúžili a nie aby ho zotročovali.

Al Hamrí sa spýtal: Ó, ctihodný, ako máme smerovať k Podstate, aby sme sa stali pánmi nad vecami, dejmi a javmi, aby nás tieto už viac nezotročovali, ale aby nám slúžili?

A mudrc odvetil: Boli mnohí, ktorí sa kvôli hľadaniu spojenia s vyžarovaním Podstaty zriekli všetkých vecí. Dobrovoľne sa zriekli všetkého, aby našli spojenie s tým pravým a jediným. Zriekať sa vecí však nie je vôbec potrebné. Môžeme ich pokojne užívať, ale našim hlavným cieľom má byť hľadanie spojenia s Podstatou. Nesmieme uviaznuť na povrchu vecí tým, že by sa nám stali všetkým. Všetkým má byť pre nás jedine hľadanie spojenia s vyžarovaním Podstaty, skrývajúcej sa za vonkajšími vecami, ktorá je jedinou Pravdou bytia.

K spojeniu s vyžarovaním Podstaty však môžeme dospieť jedine čistým životom. To je jediná možná cesta k nej. Človek musí vedome pestovať čisté myšlienky a čisté city, musí sa snažiť byť spravodlivý, dobrý a láskavý, pretože jedine svojou vnútornou čistotou a dobrotou sa toho môže stať hodným. Jedine tak sa totiž jeho vnútorný zrak môže prečistiť natoľko, aby ju bol schopný určitým spôsobom vidieť, vnímať, cítiť a prežiť.

Ak sa takýmto bude snažiť byť dlhodobo a ak bude neustále túžiť po nájdení spojenia s Podstatou príde čas, kedy sa tak stane. Príde čas, kedy mu bude dovolené uvidieť svetlý záblesk vyžarovania prevelebnej nádhery Podstaty. A táto chvíľa, aj keby mala trvať hoci len zlomok sekundy, ho navždy zmení. Lebo jeho doterajšia viera, s ktorou sa túžobne snažil nájsť spojenie s Podstatou sa mu odteraz stane presvedčením. Stane sa mu istotou! Jeho duch bude jasne žiariť, súc požehnaný dotykom velebnosti nádhery vyžarovania Podstaty, ktorá je skrytou a nezničiteľnou Pravdou všetkých vecí.

Al Hamrí sa spýtal: Ó, ctihodný, človek dneška je človekom racionálnym a preto sa zvykne pýtať: čo z toho budem mať? Čo teda bude mať človek a čo získa tým, že nájde spojenie s vyžarovaním Podstaty?

A mudrc odpovedal: Niet väčšieho pokladu ako prežiť a nadviazať spojenie so svetlým vyžarovaním Podstaty všetkého bytia. Niet väčšieho pokladu, ako nájsť za premenlivou nestálosťou foriem, vecí, dejov a javov stálu a nepominuteľnú Podstatu. Je to dotyk s večnosťou, ktorý do ducha človeka vtlačí pečať večnosti. Takýto človek už nemôže zomrieť. On iba odloží svoje fyzické telo, patriace do sveta vonkajších a premenlivých foriem a javov a jeho duša sa bude radostne náhliť k čoraz užšiemu spojeniu s vyžarovaním Podstaty, v ktorej blízkosti bude smieť pretrvávať a ku ktorej sa bude môcť stále viac približovať.

Takýto človek stojí nad vecami. Slúžia mu, užíva ich, ale nie je ich otrokom a nepachtí sa za nimi. Takýto človek totiž vie, že existuje niečo omnoho, omnoho hodnotnejšie, ako všetky veci a pôžitky tejto zeme dohromady.

Blažený, tisíckrát blažený je takýto človek! Blažený pravou blaženosťou, ktorej sa nevyrovnajú nijaké poklady tohto sveta.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.