Na prahu 21. storočia pozeráme späť a hodnotíme vývoj ľudskej spoločnosti z hľadiska globálneho i lokálneho. Samozrejme, ak nám život nie je ľahostajný a nezmierili sme sa s tým, že to nemá zmysel, pretože otázka zásadnej zmeny k lepšiemu v súčasnej kapitalistickej spoločnosti je sporná.
Prehliadnime teraz všetky podstatné udalosti predchádzajúceho vývoja spoločnosti a zastavme sa pri niektorých známych osobnostiach, ktoré spoločenské dianie ovplyvnili výrazne. Vystúpi pred nami celý rad osobností, ktoré získali Nobelovu cenu za mier a samozrejme i osobností, ktorých právom zaradzujeme k diktátorom a masovým vrahom. V tejto súvislosti nás oblažuje pocit radosti, že v stredoeurópskom priestore sa nenachádza osobnosť, akou bol napríklad A. Hitler, J. Stalin či Mao Ce Tung, ktorá by bola pre nás hrozbou. To nám dáva pocit bezpečia pre ďalšie budovanie našich životov a dosahovanie osobných cieľov.
Je však tento pocit radosti a bezpečia skutočne oprávnený?
Na biologickej rovine si môžeme všimnúť zaujímavý fenomén, ktorý nás môže priblížiť k správnej odpovedi na vyššie uvedenú otázku. V ľudskom organizme sa nachádza viacero druhov vírusov a baktérií, ktoré pre nás v podstate nie sú nebezpečné. Avšak len kým im nevytvoríme pôdu, v ktorej sa môžu „zachytiť“ a pôsobiť zničujúco. Túto pôdu vytvárame prekyslením organizmu, oslabením imunitného systému, nesprávnym životným štýlom a podobne. Oslabený organizmus sa stáva vstupnou bránou k tomu, aby došlo k ochoreniu, neraz až k smrti. Samozrejme, predchádza tomu naplnenie rôzne dlhého inkubačného obdobia, v ktorom vírus v tele pôsobil, avšak neprejavil sa navonok.
Paralelou tohto deja je naša spoločnosť, ktorá sa podobná telesnému organizmu svojim logickým usporiadaním. Baktériami či vírusmi sú ľudia, ktorí v sebe majú predpoklady, aby sa stali pre spoločnosť nebezpečnými. Je možné tvrdiť, že sa medzi nami takíto ľudia skutočne nenachádzajú a my sme v bezpečí iba preto, že sa dosiaľ nemohli z určitých príčin prejaviť?
Všimnime si len súčasnú politickú scénu na Slovensku. Aj dnes nájdeme na nej pôsobiť ľudí, politikov, ktorí šíria jednostranné názorové štruktúry, že hrozbou pre celkový rozvoj Slovenska sú Maďari. A čo je horšie, majú za sebou stovky, až tisíce prívržencov. Ako by asi vyzeralo ich pôsobenie, ak by sa ocitli v pozícii nekontrolovateľnej moci na úrovni štátu či Európy? Nestalo by sa spoločenské dianie na Slovensku obdobou holokaustu v modernom prevedení? Možno by sme sa divili, koľkí ľudia z radov radových továrenských robotníkov, právnikov, lekárov či športovcov by svojim politickým prejavom, ak by boli skutočne spoločensky neohrození, ďaleko predstihli deštrukciu najväčších diktátorov sveta.
Týmto samozrejme nemá byť ani náznakom povedané, že máme byť nevšímaví voči šovinistickým tendenciám niektorých maďarských extrémistov, žijúcich pre vidinu veľkého Uhorska, v ktorom budú niektoré slovanské štáty plniť úlohy poddaných. To by bol druhý extrém, do ktorého sa nesmieme dostať! Musíme dokázať zaujať jasné stanovisko v otázke práva na sebaurčenie, avšak nie siláckym nacionalizmom a násilím, ale zrelým vedomím, že našim jediným a skutočným nepriateľom môže byť v skutočnosti len naša spoločenská, kultúrna i duchovná nerozhľadenosť. Nič iné. Jedine deficit tejto rozhľadenosti je našou hrozbou, pretože jedine so slepými a hluchými ľuďmi možno manipulovať a možno ich viesť do otroctva s pocitom radosti, že kráčajú k vytúženej slobode.
Našim nepremožiteľným spojencom je teda logicky sila rozhľadenosti a charakteru, ktorá nemá nič spoločné so samotnou učenosťou, či náboženskou dogmatikou, ale je syntézou vzdelanosti a jasného mravného profilu, ktorý sa prejavuje cťou a úsilím o formovanie poriadku a krásy v každodennom živote.
Keď dokážeme investovať viac pozornosti, energie i peňazí do pravého vzdelávania a duchovného pozdvihnutia národa, o to menej budeme musieť investovať v budúcnosti do odstraňovania množiacich sa medziľudských i medzinárodných sporov. O to menej budeme tiež ohrozovaní výskytom potenciálnych spoločenských škodcov.
Pôsobenie spoločensky nebezpečných osobností nie je teda podmienené len ich reálnou prítomnosťou a povahovými dispozíciami, ako sa môže zdať, ale predovšetkým stavom zrelosti väčšiny obyvateľstva a tým, nakoľko spoločnosť vytvorí podmienky pre ich uplatnenie. Je užitočné, keď človek dokáže zistiť, či sám nepatrí k nim. Významnejší či menej významný spoločenský vplyv, ktorý človek môže získať, neničí jeho charakter, ale ho odhaľuje a umocňuje. Zneužitie tohto vplyvu na prejavy násilia je prejavom strachu a duchovnej bezmocnosti.
www.umelecka-drevorezba.sk v spolupráci s M.Š.