Kto má odvahu, môže si hneď na začiatku urobiť krátky, ale drsne pravdivý test kvality vlastnej osobnosti. Predstavte si teda, že ste majiteľom viacerých bytov, alebo nehnuteľností na lukratívnom mieste. S akým vnútorným postojom by ste ich prenajímali? Za A: S úmyslom čo najviac zarobiť? Za B: S úmyslom byť za primeranú protihodnotu nápomocný tým, ktorí nehnuteľnosť nevlastnia, alebo nemajú hotovosť na vlastný byt? Ak ste odpovedali A, ste v postate zlodej! Ak ste odpovedali B, ste čestný človek.

   Prednedávnom mi jedno 11 ročné dievča povedalo, že jeho rodičia stavajú druhý dom, ktorý budú prenajímať. Z jej slov na mňa zavanula ziskuchtivosť. Celkom nedávno som sa tiež dozvedel, aké veľké sumy, idúce do desiatok tisíc slovenských korún, musia platiť nájomcovia rôznych obchodov a obchodíkov v jednom malom slovenskom mestečku.

   Reálna situácia je taká, že ten, kto vlastní byt, alebo inú nehnuteľnosť si z toho, kto si tieto priestory prenajíma, urobí svojho osobného otroka. Tento otrok mu musí odovzdávať veľkú mieru vlastného zisku, ktorý vyprodukuje a majiteľ nehnuteľnosti ho v podstate celkom legálne, ale v skutočnosti nekresťansky okráda.

   Nielen v tomto smere, ale celkovo vládne v spoločnosti princíp, že ak ľudia niečo majú alebo niečo vlastnia, čo iní nemajú a nevlastnia, využívajú spravidla „šikovne“ svoju silu, svoje prednosti a svoju prevahu na to, aby čo najviac získali od ľudí, ktorí sa momentálne voči ním nachádzajú v ekonomicky nevýhodnejšej pozícii a sú na nich určitým spôsobom závislí.

   Kto teda niečo má, chce mať ešte viac a to na úkor toho, kto má menej. Tak sa z bohatých stávajú ešte bohatší a s chudobnejších ešte chudobnejší. Namiesto vzájomnej pomoci jedných druhým vládne naopak všade snaha „šikovne“ využívať slabiny iných vo svoj osobný prospech a profitovať z nich. V skutočnosti ide podlosť a zlodejstvo najhrubšieho zrna.

   A žiaľ, ani tam, kde by človek oprávnene očakával príklad pomáhajúcej lásky k blížnym, a síce v cirkvách, ani tam sa ho nedočká. Ceny prenájmov priestorov patriacich cirkvám sú rovnako úžernícke, ako kdekoľvek inde. Rovnako rýchlo sa v nich striedajú rôzni majitelia obchodov a obchodíkov, ako je to možné na vlastné oči pozorovať v onom, na začiatku spomínanom, malom slovenskom mestečku.

   V tejto súvislosti sa mi akosi samovoľne vybavuje scéna z filmu o Jánovi Husovi, ktorý odchádzal obhajovať svoje, vysokým stavom nepohodlné učenie do Kostnice. Cestou sa zastavil na fare u farára, lojálneho s jeho náukou. Ten  mu dal jesť a poskytol nocľah. Postupne sa však na faru začali zhromažďovať i zrobení sedliaci z tamojšej dediny, ktorí neuposlúchli výstrahu svojej vysokej cirkevnej vrchnosti, upozorňujúcej ich na to, aby sa tomuto človeku vyhli, pretože je to diabol.

   Ján Hus sa s nimi pustil do reči a spýtal sa ich, pod akou vrchnosťou slúžia? Či pod svetskou, alebo pod cirkevnou? „Pod cirkevnou“ – odpovedali oni. A Hus na to s istou dávkou irónie: „No tak to je vám potom naozaj sveta žiť. Veď cirkevná vrchnosť sa bezpochyby ako prvá sama riadi zákonom lásky k blížnemu, takže keď majú plné sýpky oni, máte ich aj vy a keď sú oni sýti a zaopatrení, ste sýti a zaopatrení i vy.“

   Zrobení sedliačikovia sa po týchto slovách zomkli okolo neho a spustili príval ponôs a sťažností na to, ako úboho a biedne sú nútení živoriť pod cirkevnou vrchnosťou.

   Koľko sa na tom zmenilo po niekoľkých stáročiach? Nie až tak veľa, pretože cirkvi zdierajú iných úplne rovnako, ako všetci ostatní naokolo.

   V ústrety všetkým chamtivcom a zlodejom, nech už z radov ateistov a materialistov, alebo z radov cirkví však znie požiadavka: Nepokradneš! Táto požiadavka nám bola daná nikým nie menším, ako samotným Stvoriteľom a to v zmysle úcty a spolunáležitosti s našimi blížnymi.

   Túto požiadavku nemožno obísť pokryteckými a vypočítavými ľudskými zákonmi, ktoré sú úmyselne stavané tak, aby takzvaným „šikovným ľuďom“ dovoľovali beztrestne a pod pláštikom legálnosti okrádať iných. Hoci z hľadiska pokrivených ľudských názorov sa takéto niečo považuje za úplne normálne, legálne a zodpovedajúce zákonitostiam takzvaného voľného trhu, v skutočnosti to nie je nič iného, ako zlodejstvo, priečiace sa pravému významu prikázania – Nepokradneš.

   Je vrcholne naivné domnievať sa, že Vôľu Božiu možno oklamať podobnými rozumovými vytáčkami. Zhora, zo Svetla je totiž vždy vnímaná podstata veci a nie ľudské rozumové snahy túto podstatu obísť, oklamať, alebo prekrútiť v pravý opak.

   A keby napokon všetci tí, ktorí sa rôznymi spôsobmi previňujú voči prikázaniu Nepokradneš vedeli, aké mimoriadne nepriaznivé, ba až tragické osobné dôsledky im z toho vyplynú, veľmi rýchlo by od podobného konania upustili, pretože nijaké bohatstvo sveta by im za to nestálo.

   Svojich blížnych však pokojne a v ilúzii zdanlivej beztrestnosti okrádajú naďalej preto, lebo vo svojej hmotnej obmedzenosti netušia absolútne nič o veľkej Spravodlivosti Božej, ktorej nemôže nikto a nikdy uniknúť. Božie mlyny melú totiž pomaly, ale isto! So železnou Spravodlivosťou predsa len nakoniec rozdrvia a na prach rozomelú všetku tú zlodejskú háveď, ktorá svojou bezodnou a nenásytnou chamtivosťou doteraz zamorovala celé stvorenie. Dávajme si veľký pozor, aby sme sa nakoniec aj my samotní neocitli medzi nimi.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz