Vážené riaditeľstvo letiska Piešťany. Týmto listom chceme Vám, to znamená riaditeľstvu i najužšiemu okruhu vedúcich pracovníkov letiska Piešťany vysloviť čo najsrdečnejšie poďakovanie. Poďakovanie za starostlivosť o naše blaho, ktorej sa nám, bežným občanom od Vás dostáva.

Sme ľudia, žijúci v rovinatom kraji približne tridsať kilometrov od Vášho letiska. Na jasnej letnej oblohe, ktorá sa na rovine rozprestiera zoširoka doďaleka máme možnosť pozorovať v určité dni v týždni Vaše blahodárne aktivity. Trebárs napríklad v utorok dopoludnia 23.7.2013.

Na základe svojich pozorovaní sme dávno zistili, že normálne výfukové plyny za tryskovými lietadlami veľmi rýchlo miznú. Avšak v tento deň zanechávali za sebou dlhé, nemiznúce stopy, ktoré sa začali postupne rozptyľovať, až nakoniec vznikla súvislá, rozptýlená umelá oblačnosť, ktorá sa ako hmlový opar udržala nad krajinou niekoľko hodín.

Vieme, že to všetko robíte len pre naše dobro a že nás chcete ochrániť pred dôsledkami globálneho otepľovania, prípadne k tomu máte možno ešte aj iné, humánne dôvody. Je to záslužná činnosť, hodná našej vďačnosti, ktorej prejav Vám možno padne zadobre. Lebo práve vďačnosti sa Vám asi veľa nedostane, nakoľko je Vašou snahou držať tieto veci v tajnosti.

Píšeme Vám preto, aby ste vedeli, že sú ľudia, ktorí Vám dôverujú, pretože Vaše záslužné úsilie má i veľa neprajníkov.

Títo neprajníci tvrdia, že ste ľuďmi bezohľadnými a bez svedomia. Ľuďmi, ktorí sa pod pláštikom ochrany klímy našej planéty, či pod pláštikom iných humánnych cieľov podieľajú tajne a bez vedomia verejnosti na projekte masívneho rozprašovania aeroslových chemických zmesí do atmosféry. Postrek, zanechávaný v kondenzačných stopách lietadiel obsahuje množstvo škodlivých prvkov, ako napríklad stroncium, bárium, či aluminiový prášok, ktoré kontaminujú krajinu, prírodu, vodu i ľudí. Tento fenomén bol nazvaný chemtralis.

Vaši neprajníci ďalej hovoria, že urobili po jednom z takýchto postrekov chemický rozbor a vo vode a v pôde našli až niekoľko tisíckrát zvýšené množstvo už spomínaných, zdraviu škodlivých chemických prvkov.

Tiež tvrdia, že ide o projekt financovaný zo zahraničia. Točí sa v ňom veľa peňazí, takže sa z toho dá veľmi dobre profitovať. A že letiská, podobné tým Vašim z toho naozaj dobre profitujú, nedbajúc na zdravie ľudí ani na ďalekosiahle a nepredvídateľné ekologické škody.

Dokonca Vás prirovnávajú k fašistom a zločincom, ktorí sa pre svoj osobný prospech zapojili do jedného z najdesivejších chemických experimentoch na vlastných spoluobčanom. A že musíte byť doslova netvormi, keď nehľadíte ani na zdravie vlastných detí a svojich najbližších.

No a tí spomedzi Vašich neprajníkov, ktorí sú nábožensky či inak duchovne orientovaní hovoria o silách zla, ktorým svojou činnosťou na zemi napomáhate a o spravodlivej odplate, ktorá Vás za to musí postihnúť. Lebo vraj ten, kto seje zlo a skazu musí sám v zákonoch univerza skazu a zlo skôr alebo neskôr zožať.

A že hoci je Vaše svedomie už otupené a tu na zemi si to dokážete zariadiť tak, že za svoje činy nebudete nikým braní na zodpovednosť, Spravodlivosť Najvyššieho Vás dostihne a zničí presne tak, ako ste Vy ničili jeho stvorenie. Zničí Vás, ak sa ešte včas nespamätáte.

Pri písaní týchto riadkov pozerám von z obloka na čistú modrú oblohu a vidím, ako po nej letí lietadlo z Vášho letiska, za ktorým rýchlo a bez stopy miznú výfukové plyny. Dnes teda na záchrane ľudstva nepracujete. Viem však, že čo nevidieť sa za lietadlami objavia dlhé, nemiznúce stopy a že Vaša záslužná činnosť na záchrane ľudstva bude ďalej pokračovať. Lebo Vy ste naši dobrodinci, ktorým dôverujeme a nepripúšťame, že by ste mohli byť morálne a ľudsky skazenými obludami, ako to tvrdia niektorí.

S priateľským pozdravom občania okresu Topoľčany

PS. Pridávajú sa i obyvatelia Oravy a mesta Dolný Kubín, nad ktorým sa v dňoch 25.9. a 30.9.2013 konal masívny celoplošný postrek. To už ale samozrejme spadalo do kompetencie iného letiska.

Ľudia sú ochotní vynaložiť veľké finančné prostriedky na to, aby niečo zaujímavé prežili. Typickým príkladom je cestovanie, ktorého hlavným účelom je niečo nové a zaujímavé uvidieť a zažiť. Návšteva atraktívnych turistických destinácií stojí niekedy dosť peňazí, avšak ja vám chcem ukázať možnosť navštevovania oblastí omnoho atraktívnejších. Oblastí, nachádzajúce sa mimo úrovne tejto zeme a to takmer úplne zadarmo.

Toto sú úvodné slová jedného milovníka hudby a ja sa teraz pokúsim voľne pretlmočiť jeho zaujímavý pohľad na hudbu:

Vývoj hudby dosiahol svojho vrcholu v období baroka. Hlavným účelom hudobných snáh tohto obdobia bola oslava Boha. Johann Sebastian Bach zvykol napríklad písať na záver svojich notových partitúr slová: Ku cti Božej!

A práve tento vysoký a vznešený cieľ, braný na zreteľ autormi hudby pri jej komponovaní stavia obdobie baroka na vrchol všetkých hudobných snáh našej civilizácie.

Keď totiž chcel umelec skomponovať hudbu, určenú na oslavu Stvoriteľa, musel sa za týmto účelom predovšetkým vnútorne naladiť. A na každého zvážení ponechávam, kam asi, do akých sfér bol potom umelec schopný nahliadať vo svojom vnútornom zrení počas tvorivej inšpirácie. No a to, čo v týchto sférach videl, vnímal a počul, to sa potom snažil zhmotniť do tónov svojich skladieb.

Takto vznikala baroková hudba. Ak ju vnímavý človek počúva a dokáže sa otvoriť jej posolstvu, môže sa prostredníctvom tónov, do ktorých bolo vložené posolstvo z výšin i on sám vnútorne povzniesť k výšinám. Vo svojom citovom prežívaní sa môže povzniesť k sféram, z ktorých autor v inšpirácii čerpal. Môže zažiť, precítiť a okúsiť, alebo prinajmenšom vytušiť jas velebnej krásy, vznešenosti a ušľachtilosti, ktorý tam panuje.

A ak ide o človeka, ktorý sa aj sám vo svojom živote usiluje k Bohu, môže sa mu takýto vznešený druh hudby stať impulzom k modlitbe chvály a vďaky Pánovi, prostredníctvom ktorej vzlietne jeho duša do výšin a tam zažije dotyk ťažko opísateľnej velebnosti a nádhery svetlého jasu vyžarovania Stvoriteľa. A či už veríte, alebo nie, takéto prežitie nemôže nahradiť ani tá najdrahšia dovolenka, ani ten najneuveriteľnejší dovolenkový zážitok, ba ani nič, čo jestvuje a je dosiahnuteľné na tomto svete.

A toto je dostupné úplne každému! I tomu, kto nemá peniaze! Nejde to však bez určitej snahy a úsilia smerom k Najvyššiemu. Bez snahy žiť svoj život čestne, ušľachtilo a spravodlivo.

U koho takejto snahy niet, tomu nepomôže ani baroková hudba. Takémuto človeku potom zostáva už len zem so všetkým tým množstvom a mnohorakosťou zážitkov, pôžitkov, radostí a drahých dovoleniek, ktoré sú ale iba slabou náhradou toho, čo skutočne veľkého by mohol okúsiť a zažiť.

Možnosť tu teda je, ale ľudia ju nevyužívajú, pretože sa stali materialistami. Pretože neusilujú k Stvoriteľovi a nesnažia sa byť ľuďmi čestnými, dobrými, spravodlivými, láskavými a ušľachtilými. Ani navonok, ani vnútorne vo svojom myslení a cítení. Preto v nich niet pochopenia a záujmu o ten najhodnotnejší druh hudby, aký vôbec jestvuje. O hudbu skomponovanú na oslavu Boha! Takáto hudba ich neoslovuje a nemá im čo povedať, pretože s ňou nie sú vnútorne rovnorodí.

Súčasného človeka oslovuje úplne iný druh hudby. Druh hudby, ktorej tvorcovia sa vo svojej tvorivej inšpirácii napájajú na úplne iné sféry, aby z nich čerpali.

Aby sme pochopili, aké sú to sféry, ukážme si to na extrémnom príklade a síce, na hudbe metalovej.

Jej tvorcovia holdujú vulgárnosti, pijatike, fajčeniu, nezriadenému sexuálnemu životu a často i drogám. Do akých asi sfér sa vzhľadom k svojej vnútornej rovnorodosti sú schopní naladiť vo chvíľach svojej tvorivej inšpirácie? Aké posolstvo vkladajú do svojich skladieb?

Pre názornosť bol použitý extrémny príklad, hoci samozrejme nie všetci súčasní tvorcovia sú takéhoto druhu. Je však medzi nimi iba málo takých, alebo lepšie povedané skoro takmer žiadny, ktorý by sa snažil svojou hudbou oslavovať Stvoriteľa. Vo svojej tvorivej inšpirácii preto nadväzujú spojenie so sférami, ktoré práve preto určite nepatria medzi tie najvyššie. Takýto druh hudby je však pre dnešných ľudí omnoho prijateľnejší, pretože je s nimi vnútorne rovnorodý.

Avšak pravda je taká, že každá hudba, ba každé ľudské snaženie, ktoré nesmeruje k Najvyššiemu musí zostať povrchné a plytké. Povrchné a plytké v porovnaní s tou mierou krásy a ušľachtilosti, ktorú by hudba mohla dosiahnuť, ak by jej tvorcovia smerovali k tomu najvyššiemu, čo vôbec jestvuje. K Bohu!

A preto povrchní a materialistickí ľudia dnešnej doby počúvajú povrchnú a plytkú hudbu, ktorá sa im páči, ale ktorá nikdy nepovznesie ich ducha k výšinám. Všetko je až smutne nízke a úbohé v porovnaní s tým, aké existujú možnosti. V porovnaní s tým, čo by bolo možné v hudbe dosahovať a ako vysoko by bola schopná povznášať svojich poslucháčov.

A predsa existuje v dejinách hudby tejto zeme jedna veľká, svetlá výnimka! Je ňou obdobie baroka, kedy vznikala hudba vznešená a ušľachtilá, schopná povznášať dušu človeka do veľmi vysokých sfér. Kto o tom vie, počúva predovšetkým túto hudbu.

A na záver ešte zopár praktických rád:

V zásade býva vždy omnoho hodnotnejšou čistá hudba v jej abstraktnom prejave, priamo oslovujúcom cit poslucháča. Pri opere je to napríklad mnohokrát práve libreto, ktoré znižuje celkové pôsobenie diela v zmysle ťahu k výšinám.

Ak sa pozrieme na súhrnnú tvorbu nejakého barokového umelca je samozrejmé, že nie vo všetkých jeho dielach sa mu podarilo dosiahnuť tvorivého vzletu k výšinám. Avšak každý z nich má svoje vrcholné tvorivé momenty, v ktorých sa mu to podarilo. A to už potom stojí naozaj za to! Je to niečo, čo človeka privádza k slzám.

Z konkrétnych autorov spomeniem ako prvého Johanna Sebastiana Bacha a jeho Brandenburské koncerty, ale i množstvo ďalších diel.

Ďalej je to Georg Fridrich Handel a jeho Vodná hudba, hudba k ohňostroju, či mnohé z jeho Concerto Grosso.

A potom sú to Taliani: Vivaldi, Albinioni, Manfredini, Corelli, Torelli, Geminiani a ďalší.

Z iných národností napríklad Angličan Purcell (suita Abdelazer), Holanďan Heelendaal, alebo Čech František Benda a ďalší a ďalší.

Všetkým priaznivcom naozaj dobrej hudby prajem podnetné počúvanie.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Málokto dokáže pripustiť, že by myslenie, že by spôsob nášho myslenia mohol mať nejaký zásadný vplyv na formovanie nášho budúceho osudu. Ale opak je pravdou! Pozrime sa na konkrétnu situáciu zo školského prostredia, v ktorej sa to mimoriadne nápadne prejavuje. Pri maturitných, alebo hocijakých iných skúškach zásadného významu sa totiž často stáva, že dobrí žiaci si vytiahnu práve tú otázku, ktorú nevedia, kým zase tí menej snaživí práve tú jedinú otázku, ktorú ovládajú. Nie je to náhoda, ale je za tým určitá zákonitosť.

Pozrime sa na dvoch študentov, ktorí sa majú v rámci jedného maturitného predmetu naučiť sto otázok. Snaživý študent ich deväťdesiatosem perfektne ovláda a iba dve z nich sa naučiť nestihol.

U menej snaživých študentov býva tento pomer obrátený. Oni dobre ovládajú iba dve otázky. Avšak keď dôjde k lámaniu chleba, ten snaživý si zvyčajne vytiahne otázku, ktorú nevie, kým ten menej snaživý otázku, ktorú vie.

Prečo je tomu tak? Lebo obaja na ne intenzívne mysleli! Jeden však so strachom a úzkosťou, pretože ich nevie a druhý s nádejou, lebo iba tieto vie.

Ten prvý na ne myslel v strachu, čiže negatívnym spôsobom a ten druhý v nádeji, čiže spôsobom pozitívnym. A keďže obaja na ne mysleli rovnako intenzívne, ich intenzívne myslenie im obom prinieslo splnenie. Ibaže jednému spôsobom negatívnym a druhému spôsobom pozitívnym, to znamená presne podľa druhu ich myslenia.

No a táto zákonitosť platí nie len v školskom prostredí, ale aj v každodennom živote. Na čo človek intenzívne myslí, po čom túži a na čo sa vnútorne zameriava, to napokon aj dosiahne.

Ak sú teda naše myšlienky silne, dlhodobo a intenzívne zameriavané k určitému cieľu, tento cieľ dosiahneme! Musia to však byť naozaj myšlienky intenzívne, pretože tie prchavé, plytké a nestále nemajú zodpovedajúcu formotvornú silu.

Utajované poznanie o skrytej sile ľudského myslenia, prostredníctvom ktorej je človek schopný vedome formovať svoj budúci osud začalo prenikať do povedomia spoločnosti knižnými titulmi typu: ako sa stať bohatým, úspešným alebo slávnym. Píše sa v nich o tom, že intenzívne myšlienkové snaženie celkom určitým smerom prináša vždy svoje ovocie.

Táto zákonitosť naozaj funguje, ale pozor! Skrýva sa v nej i veľké nebezpečenstvo, o ktorom sa už zväčša nevraví. Veľké nebezpečenstvo, spočívajúce v nesprávnom použití sily myslenia.

Opäť si uveďme príklad: Mladá žena je presvedčená o tom, že šťastný život je možné prežiť iba v bohatstve a preto túži po bohatom ženíchovi. Týmto smerom každodenne upína svoje túžby. Jej silné chcenie a intenzívne myslenie ju postupne začínajú privádzať k mužom, ktorí môžu splniť jej prianie. Za jedného z nich sa napokon aj vydá.

Až v manželstve však začína zisťovať, čo je to vlastne za človeka, pretože pred tým tomu nevenovala veľkú pozornosť, nakoľko jej najrozhodujúcejším kritériom bolo bohatstvo. Zrazu však zisťuje, že si vzala človeka panovačného a arogantného. Človeka zvyknutého rozkazovať, ktorému sa každý podriaďuje. Všetko musí byť tak, ako chce on.

A mladá žena, ktorej sa splnilo jej životné prianie vydať sa za bohatého muža začína spoznávať, že jej to šťastie neprináša. Že síce žije v dostatku, ale v neslobode, ako vtáčik v zlatej klietke. A mreže klietky ju tiesnia, ponižujú a zamedzujú jej slobodnému rozletu.

Na tomto príklade je vidieť, že hoci žena využila sily myslenia k dosiahnutiu určitého cieľa, ktorý považovala za to najlepšie pre seba, šťastie jej to neprinieslo.

A práve v tejto skutočnosti sa skrýva zrada všetkých kníh typu: ako sa stať bohatým, úspešným a slávnym. Na jednej strane je totiž pravdou, že človek môže prostredníctvom sily vlastného myslenia zameraného na určitý cieľ dosiahnuť čo chce, ale na druhej strane mu to vôbec nezaručuje, že po dosiahnutí svojho cieľa bude naozaj šťastným, spokojným a vnútorne naplneným.

Čo má teda človek vlastne chcieť a ktorým smerom má zamerať svoje myslenie, aby mohol byť skutočne šťastným?

Veľký Učiteľ, ktorý veľmi dobre vedel o sile ľudského myslenia nám jasne ukázal, kam máme svoje myslenie nasmerovať. Ukázal nám, čo máme chcieť a o čo máme vnútorne usilovať, aby sme mohli byť skutočne šťastnými.

Veľký Učiteľ hovoril: Usilujte o kráľovstvo nebeské a všetko ostatné sa vám pridá. Usilujte o hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné dostanete navyše.

Znamená to, že rovnako intenzívne, ako dnes ľudia usilujú o peniaze, postavenie, majetky, slávu, úspech, moc a pôžitky treba usilovať o čestnosť, ušľachtilosť, čistotu, láskavosť a spravodlivosť, ktoré sú hodnotami kráľovstva nebeského. Lebo peniaze, postavenie, sláva, moc majetok, úspech a pôžitky nie vždy prinesú, alebo lepšie povedané, nikdy neprinesú to skutočné a trvalé naplnenie, šťastie a mier. Avšak úsilie o ušľachtilosť, čestnosť, láskavosť a spravodlivosť prinesú človeku šťastie, radosť a mier vždy!

A nie len to! I všetko ostatné, to hmotné, čo nevyhnutne potrebuje sa mu ešte navyše pridá, aby mohol prežiť ľudsky dôstojný život na tejto zemi.

Zjednodušene povedané: Ak túžime po dobrom aute a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí.

Ak túžime po bohatstve a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí.

A takto je to so slávou, majetkom, úspechom a pôžitkami. Môžeme ich dosiahnuť, keď budeme veľmi chcieť, ale šťastie nám to priniesť nemusí.

Ak sa ale túžime stať čistým, ušľachtilým, láskavým a spravodlivým človekom tiež to dosiahneme! Potom sa však šťastnými staneme celkom zaručene! Toto je totiž jediná cesta, vedúca k skutočnému, pravému šťastiu, radosti a naplneniu.

V ľudskom myslení sa skrýva nesmierna sila. Jej prostredníctvom je nám možné dosiahnuť čo len chceme. Človek však má chcieť to najvyššie, najvznešenejšie a najušľachtilejšie, čo vôbec jestvuje! A ak to bude naozaj chcieť, dosiahne to! Dosiahne spojenia so Svetlom, ktoré svojim jasom prežiari vlákna jeho osudu a ďalší život takéhoto človeka bude cestou šťastia, radosti mieru a plnosti bytia.

Tak, ako je človek schopný svojou intenzívnou myšlienkovou túžbou ovplyvniť, alebo lepšie povedané doslova určiť výber maturitnej otázky, ako to bolo spomenuté na začiatku, úplne rovnako je pri intenzívnej vnútornej túžbe a snahe schopný dosiahnuť spojenia so Svetlom Najvyššieho.

Človek toho schopný je! Ale chce to? Neuspokojuje sa vo svojich túžbach s ďaleko menej hodnotnými cieľmi? S cieľmi, ktoré síce taktiež môže dosiahnuť a aj ich dosahuje, avšak druhoradosť a malosť týchto cieľov a s nimi spojené vnútorné nenaplnenie sa nedá ani len porovnať so šťastím, plynúcim z tých najvyšších cností a ideálov, ktoré by mohol dosiahnuť, keby ich dosiahnuť chcel.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Za čias Hitlera mnohí Nemci nechceli uveriť tomu, čo sa deje v koncentračných táboroch. A neraz ani vtedy, ak im o tom niekto otvorene povedal, pretože jednoducho nedokázali pripustiť, že by mohlo byť niečo takéhoto vôbec možné. No a rovnako aj dnes nechce väčšina ľudí uveriť, že nás systematický postrekujú jedovatým chemickým kokteilom z vysoko letiacich prúdových lietadiel. Odborný názov tohto fenoménu je chemtralis.

Ak si slovo chemtralis zadáte do vyhľadávača, nájdete množstvo materiálov. Väčšina ľudí však tomu aj tak neverí, pretože jednoducho nedokážu pripustiť, že by mohlo byť niečo takéhoto vôbec možné. Avšak žiaľ, predsa len existuje určitá zvrátená obludnosť snáh istej skupiny ľudí, bežnému človeku nepochopiteľná. A fenomén chemtralis je jedným z jej prejavov.

Skúste sa niekedy pozrieť na oblohu, keď letí prúdové lietadlo. Ak sa za ním stopa výfukových plynov rýchlo stráca je to v poriadku. Ak však nemizne, ide o chemtralis, čiže aerosolový chemický postrek.

Keď budete stopu dlhšie pozorovať uvidíte, ako sa postupne rozplýva a rozširuje, až sa z nej vytvorí umelá, chemtralisová oblačnosť. Táto chemická zmes obsahuje okrem iných látok predovšetkým bárium a aluminiový prášok, ktoré sú zdraviu človeka škodlivé a prekračujúc všetky prípustné hranice kontaminujú celú prírodu.

Oficiálne miesta pripúšťajú prijateľnosť chemtralis, alebo takzvaného geoinžinierstva pod zámienkou eliminovania globálneho otepľovania. Účelom intenzívneho a systematického postreku má byť eliminácia skleníkových plynov. Negatívny dosah na zdravie ľudí i na celú prírodu je však obrovský, ďalekosiahly a nevypočitateľný. A ešte navyše zostáva veľkou nezodpovedanou otázkou, čo je postrekom v skutočnosti sledované, pretože je snahou oficiálnych miest tento fenomén všemožným spôsobom utajovať a ak to nie je možné, tak aspoň spochybniť.

V neoficiálnych kruhoch sa o skutočnom účele chemtralis hovorí ako o snahe eliminovať počet obyvateľstva na prijateľnú mieru, alebo ako o projekte farmaceutických firiem, ktoré si takýmto spôsobom vyrábajú svojich zákazníkov, či o celoplošnom očkovaní. Na internete sa nachádza naozaj dosť materiálov, aby si mohol každý urobiť svoju vlastnú mienku.

Pozrite sa napríklad na toto video. Netreba si ho ani pustiť, stačí sa iba pozorne zahľadieť na oblak chemického postreku, ktorý za sebou zanecháva lietadlo na obrázku. Štruktúra oblaku sa sformovala do podoby umrlčých lebiek! Je viac ako symbolické! Pozrite sa na to a posúďte sami. Ide o prvé video odspodu a nájdete ho na tomto linku: http://svetlykruh.webnode.cz/news/dalsi-pohledy-na-chemtrails-o-nic-mene-znepokojujici-/

Umrlčie lebky! Umrlčie lebky na uniformách kománd SS a umrlčie lebky, skryté vo výparoch splodín chemtralis. V jednom aj v druhom prípad ide o niečo tak obludného, že je tomu až ťažko uveriť.

Avšak práve preto, že ľudia neveria, práve preto, že dôsledne neskúmajú, preto, že sú ľahostajní a povrchní, preto, že sa starajú iba sami o seba a o svoje vlastné dobro, práve preto sa mohli sily zla v tridsiatich rokoch minulého storočia dostať v Nemecku k moci a nakoniec strhnúť celý svet do nešťastia.

A dnes tomu nie je inak! Aj dnes pre povrchnosť a ľahostajnosť ľudí, pre ich konzumizmus a nízky osobný egoizmus hľadiaci iba na svoj vlastný prospech, pre nechuť usilovať o dobro, ušľachtilosť a spravodlivosť, pre ich prázdne hmotárstvo a nezáujem o vyššie a vznešenejšie ideály, pre toto všetko sa i dnes začína rozmáhať zlo, mocnejúc až do obludnosti a strhávajúc celý svet do nešťastia.

Lebo za hrôzami toho, čo sa dialo kedysi vo fašistickom Nemecku stáli neviditeľné sily Zla, ktoré sa mohli vo svojom zničujúcom úsilí na zemi naplno prejaviť len preto, lebo sa im pre ľudskú ľahostajnosť nikto nepostavil na odpor. Lebo úsilie o dobro v ľuďoch nebolo tak silné, aby mohlo efektívne čeliť zlu a zastaviť ho. A preto Zlo ovládlo svet.

A dnes je tomu rovnako! Sily Zla začínajú systematicky realizovať svoje, až nepochopiteľným spôsobom zvrátené snahy o ovládnutie a zotročenie ľudstva. A môžu v nich úspešne napredovať len preto, lebo medzi ľuďmi chýba vážne, vedomé úsilie o dobro, alebo je ho len veľmi málo. Preto, lebo ľudia neusilujú o ušľachtilosť, spravodlivosť a vysoké duchovné ideály. Pretože nechcú byť v prvom rade dobrými, čestnými, čistými a ušľachtilými ľuďmi, čím by už len svojou vlastnou existenciou, svojim myslením a konaním kotvili Svetlo na zemi. Lebo ak vedome a vážne usilujeme o dobro, spájame sa so silami Dobra a Svetla a svojim snažením privádzame tieto sily na zem, aby všetko okolo nás pozdvihovali, budovali a harmonizovali. Ak totiž niekde svieti svetlo a toho svetla je veľa, tma a temnota nemajú nijakú šancu. Musia jednoducho ustúpiť.

Sily Zla a Temnoty, usilujúce o podrobenie, ovládanie a zničenie sa môžu na zemi rozpínať iba vtedy, keď ľuďom chýba snaha o dobro, česť, ušľachtilosť a spravodlivosť, pretože jedine aktívna snaha o dobro môže človeka uchrániť od zla. Ak takejto snahy niet, potom onen druhý pól, čiže sily Temnoty a Zla všetko postupne infiltrujú a nakoniec ovládnu a zhltnú i všetkých lenivých a ľahkomyseľných, ktorým chýbala aktívna a vedomá snaha o dobro.

Preto sa človek, ktorý neusiluje k dobru stáva korisťou zla. On totiž zlo v podstate schvaľuje, pretože mu prenecháva voľné pole pôsobnosti a nestavia sa mu na odpor svojim osobným úsilím o konanie dobra. A práve pre túto nechuť k dobru sa na zemi rozmáha zlo. Preto tu svojho času spôsobil toľko nešťastia fašizmus a preto zlo vo svojej zvrátenej obludnosti opäť dvíha hlavu a to okrem iného i prostredníctvom fenoménu chemtralis.

Človek ale nie je voči tomu bezmocný. Môže a má sa postaviť zlu a to predovšetkým silou svojho vlastného príklonu k dobru. Tým bude svojim bytím kotviť na zemi Svetlo a toto Svetlo bude zatláčať Temnotu a Zlo.

Človeče spamätaj sa preto zo svojej ľahostajnosti! Začni konečne vážne usilovať o dobro, aby si tým zamedzil doposiaľ voľnému šíreniu zla, ktoré ťa chce ovládnuť, podmaniť, zotročiť a podľa svojej ľubovôle napokon aj zničiť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Pravá viera nie je ani katolícka, ani evanjelická, ani islámska, ani budhistická. Kto sa na vec pozerá takýmto spôsobom je na veľkom omyle. Pravosť viery spočíva v pravosti, vážnosti a opravdivosti prístupu človeka k jeho vlastnej viere. Ak k nej pristupuje s plnou vážnosťou, dôslednosťou a poctivosťou, musí ho nakoniec priviesť k Stvoriteľovi, pretože toto je predsa cieľom každej viery.

V čom však spočíva oná plná vážnosť, dôslednosť, poctivosť a opravdivosť prístupu k pravdám vlastnej viery?

V schopnosti a ochote podrobiť ich nekompromisnému skúmaniu prostredníctvom svojho cítenia! Prostredníctvom svojho citového prežívania! Lebo ani tá najlepšia viera neznamená nič a je človeku nanič, ak zostáva iba niečím naučeným. Ak nezasiahne jeho cítenie. Ak nezasiahne jeho citové prežívanie, pretože len takto sa môžu pravdy každej viery stať neoddeliteľnou súčasťou osobnosti človeka a jeho trvalým duchovným majetkom.

Prázdna forma a formalizmus vo viere sú jej výsmechom. Iba a jedine tá najpoctivejšia a najhlbšia citová zaangažovanosť tu niečo znamená. Všetko ostatné, čomu chýba cit neznamená nič. Je to duté a úplne bezcenné.

Človek teda musí nájsť odvahu podrobiť vlastnú vieru dôslednému preskúmaniu svojim cítením. Musí byť voči nej absolútne citovo poctivý, čo znamená, že nemá slepo prijímať ako pravdu to, s čím sa jeho cítenie nemôže plne stotožniť. Ak totiž odmietne nejaké vieroučné pravidlo preto, že sa s ním citovo nestotožňuje, je to omnoho poctivejší a čestnejší prístup, ako keby prijal úplne všetko, avšak bez citového stotožnenia. V prvom prípade to môžeme nazvať poctivosťou a opravdivosťou, kým v druhom prípad ide o obyčajné pokrytectvo.

Človek má veriť iba tomu, s čím sa môže plne vnútorne stotožniť! S čím sa citovo stotožniť nemôže, má to nateraz odmietnuť a následne hľadať, ako to teda s danou vecou naozaj je. Má byť schopný hľadať pravdu vo vzťahu k tejto veci až dovtedy, kým s ňou nenájde plné citové stotožnenie. Lebo človek musí byť vo svojej viere živý a nie iba formálne a bezmyšlienkovite prijímajúci.

Prečo sa ale máme vo vzťahu k vlastnej viere, ale i vo vzťahu ku všetkému ostatnému v našom živote spoliehať predovšetkým na svoje cítenie?

Pretože cit je hlasom nášho svedomia! Pretože cit prichádza z najhlbšieho jadra našej osobnosti! Pretože cit je hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá je schopná neomylne rozlišovať nie len medzi tým čo je dobré a čo zlé, ale aj medzi tým čo je pravdivé a čo nepravdivé.

Ak by človek kráčal svojim životom cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie, všetko by bolo úplne inak. Ak by sa ľudia vo všetkých svojich rozhodnutiach riadili citom, kvalita ich života a kvalita medziľudských vzťahov by bola omnoho vyššia.

Ale žiaľ, človek pri rozhodovaní väčšinou potláča vlastné cítenie a prehlušuje ho svojim rozumom a rozumovými argumentami. Človek síce vždy jasne CÍTI, ako to má urobiť, ale vzápätí rýchlo zasiahne jeho rozum a on si napokon povie: ale veď ja to predsa len urobím nakoniec takto. To takto znamená ako to chce rozum. A potom dochádza k problému, sklamaniu, alebo dokonca k nešťastiu, pretože človek nedal na svoj prvý dojem, čiže na svoje cítenie, ale podľahol argumentácii rozumu.

Pamätajme preto, že by sme sa vždy mali riadiť podnetmi svojho citu. Rozum má slúžiť na to, aby poslúchal a uskutočňoval tieto podnety. Jedine tak tomu musí byť, aby sa človek stal konečne človekom. Aby nebol chladnou, bezcitnou a rozumovou kreatúrou so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami tak, ako je tomu doteraz. Ako je tomu vo vzťahoch medzi ľuďmi a v spoločnosti dnes, keď poslúchajú viac svoj rozum, ako svoje cítenie.

Kto sa teda chce vyvarovať mnohých zbytočných starostí, problémov, alebo dokonca utrpenia a bolesti, nech sa odteraz vždy riadi iba svojim citom.

Aby však človek mohol hlas svojho citu jasne a ostro vnímať, mal by sa snažiť udržiavať čistým svoj vnútorný život. Jeho myslenie a cítenie by malo byť čisté a ušľachtilé tak, ako je čistou voda horského jazera, cez ktorú vidieť až na dno. Svojou čistotou a ušľachtilosťou by sa naše cítenie a myslenie malo stať podobným priezračnej vode, cez ktorú bez problémov dovidíme až na dno svojej duše. Až do jadra vlastnej bytosti, odkiaľ ku nám zaznieva hlas citu. Hlas citu, neomylne nám ukazujúci správny smer i na tých najspletitejších cestách nášho bytia. Tento hlas poslúchajme a bude sa nám vo všetkom dariť, pretože budeme schopní jasne a ostro rozlíšiť pravdu od lži, správne od nesprávneho a dobré od zlého.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Považujem za mimoriadne potrebné vyjadriť sa k závažnému problému súčasného školstva, ktorým je podceňovanie výučby predmetov citového charakteru typu výtvarná výchova, hudobná výchova, estetika a podobne, a na druhej strane nezdravé nadhodnocovanie predmetov rozumového a exaktného charakteru.

V psychológii sa hovorí, že ľudská osobnosť je tvorená tromi zložkami: telesnou, rozumovo-intelektuálnou a citovo-emocionálnou.

Ak vyjmeme telo a telesnosť, zostanú nám rozum a cit. Dve zložky ľudskej osobnosti, ktoré by mali byť v harmónii! Potrebu nevyhnutnosti zachovávania takéhoto druhu rovnováhy môžeme predsa nájsť všade vôkol nás: noc a deň, nádych a výdych, aktivita a odpočinok. Aj v medicíne sa pri výskume mozgu dospelo k záveru, že jeho harmonické fungovanie je možné len vzájomným rovnocenným dialógom medzi ľavou a pravou hemisférou.

Harmónia! Rovnováha! Aké krásne a obsažné pojmy, ale ako tragicky sa od nich vzďaľujeme!

Súčasný školský systém totiž rozvíja najmä ľavú hemisféru, ktorá zahŕňa analytické, logické a racionálne myslenie. Naproti tomu fungovanie pravej hemisféry, ktorá je zameraná na intuíciu, emocionalitu, krásno a rozvíjajú ju predmety tvorivého a estetického charakteru, fungovanie tejto hemisféry je doslova potláčané. Takáto jednostrannosť však ostro narušuje prirodzenú rovnováhu a harmonickú spoluprácu oboch mozgových hemisfér.

Tiež treba zdôrazniť, že lekárskou vedou je už dávno dokázané, že akákoľvek časť tela, ktorá nie je pravidelnou a systematickou činnosťou namáhaná časom slabne, ochabuje a zakrpatieva. Neprimeranou stimuláciou ľavej mozgovej hemisféry prostredníctvom jednostrannej rozumovo - exaktnej námahy rastie a rozvíja sa táto časť mozgu dieťaťa až abnormálnym spôsobom, kým pravá hemisféra s jej emocionálno - citovým zameraním slabne a zmenšuje svoju kapacitu. Týmto spôsobom dochádza k produkovaniu rozumovo a vedomostne zdatných detí, ktoré sú však citovými mrzákmi. Naše deti trestuhodne okrádame o primeraný a potrebný rozvoj citovej zložky ich osobnosti.

Rozum bez citu! Čo dobrého z toho môže vzísť?

Ak dnešná generácia detí a mládeže, vychovaná „progresívnym spôsobom“, šikovná, všestranná, rozumovo zdatná, bez zbytočnej citovej príťaže a s chorobnou túžbou po úspechu vyrastie, pocíti túto nesprávnu sejbu na vlastnej koži ako prvá generácia ich súčasných učiteľov, vychovávateľov, rodičov. Oni sa budú v tom čase nachádzať za zenitom svojho aktívneho pôsobenia, zaostávajúc fyzicky, intelektuálne a výkonnostne. A chladný rozum ich vlastných detí, nekorigovaný citom im dá patričným spôsobom pocítiť ich menejcennosť. Svetu bude vládnuť iba chladný, vypočítavý pragmatizmus. A je naozaj otázne, kam to až všetko môže dospieť a či ešte bude možné podobnú nehumánnu spoločnosť rozumových robotov nazvať „ľudskou civilizáciou“.

Dnešný človek je síce vzdelanejší, rozumnejší, ale napodiv nie šťastnejší. Práve naopak! Mnohí sa nostalgicky obzerajú za minulosťou, kedy ľudia ešte neboli natoľko rozumovo zdatnými, nemali množstvo vecí, ktoré my už považujeme za samozrejmosť a predsa boli veselší, družnejší, vyrovnanejší a spokojnejší. Položme si otázku, prečo asi? Odpoveď je jednoduchá: Pretože stav rovnováhy medzi emocionálnou a rozumovou zložkou ich osobnosti ešte nevykazoval taký priepastný rozdiel, ako je tomu dnes, čo sa nevyhnutne prejavuje ako vnútorný nepokoj, nenaplnenie, prázdnota, disharmónia. A z tohto duševného rozpoloženia je už iba krok k hľadaniu pseudovýchodísk, akými sú alkohol, cigarety, drogy a podobne.

K hlbšiemu zamysleniu sa nad touto problematikou ma inšpiroval jeden osobný zážitok. Pri ceste rýchlikom som si vypočul rozhovor matky a jej dvoch detí, s ktorých staršie, asi desaťročné dievča začalo chodiť do jazykovej školy a rozprávalo bratovi, ako sa musí učiť všetky predmety v angličtine. Aby tento jazyk dobre zvládli, po slovensky sa s nimi v škole nikto nerozpráva.

Mladší chlapec hovoril taktiež o svojich zážitkoch zo školy a medziiným spomenul, že si kupoval farby na výtvarnú výchovu. Pri tejto príležitosti sa spýtal sestry, či aj ona má už farby kúpené. Sestra však veľmi rýchlo uviedla veci na pravú mieru tvrdiac, že aj oni by síce mali mať výtvarnú, ale nakoniec bude namiesto nej niečo iného – informatika, alebo čosi podobné. Uvádzam to ako typický príklad toho, ako sa naše školstvo a učitelia stavajú voči už takmer „zbytočným“ predmetom a nahradzujú ich predmetmi omnoho „užitočnejšími a praktickejšími“.

Všetkým, čo tu bolo povedané nie je chcené brojenie proti rozumu. Treba však vyzdvihnúť životnú nevyhnutnosť adekvátneho rozvoja jeho doplňujúceho protipólu – citu! A práve výtvarná výchova, hudobná výchova, estetika, alebo predmety rozvíjajúce manuálne zručnosti, vzťah k prírode a pod., majú schopnosť aktivizovať, stimulovať a rozvíjať pravú mozgovú hemisféru a tým budovať citovo - emocionálnu zložku osobnosti dieťaťa. Je preto treba naozaj hlbšieho zamyslenia sa nad prístupom k uvedeným predmetom v obsahovej štruktúre výučby základných škôl, aby školský systém v nevedomosti a ignorancii deti a mládež nepoškodzoval, ale naopak, aby správne budoval a harmonicky rozvíjal ich osobnosť. A to je možné len v rovnováhe citu a rozumu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Z času na čas verejnosťou pravidelne otrasie nejaký násilný čin. Z času na čas sa objaví nejaký šialený strelec, streľba v škole, teroristický útok, alebo niečo podobného. Opakuje sa to priam s periodickou pravidelnosťou. A to dokonca aj u nás na Slovenskou.

No a v takýchto chvíľach, keď je celá spoločnosť otrasená nejakou tragédiou sa zvykne ozývať množstvo slov, odsudzujúcich prejavy násilia, agresivity a neznášanlivosti. Poriadajú sa koncerty, ozývajú sa politické strany, orgány štátnej správy a všetko toto sa koncentruje v médiách, či už v televízii, rozhlase, alebo v tlači.

A každé z médií, nech už je to televízia verejnoprávna, alebo komerčná, tlač bulvárna, alebo periodiká serióznejšieho charakteru, všetci úplne jednohlasne zaujímajú ušľachtilé stanovisko správneho občana, ktorý sa voči podobným činom stavia s jednoznačným odsúdením.

Žiaľ, tento správny občiansky postoj, hlasne a okázalo prezentovaný pracovníkmi médií nie je však v mnohých prípadoch ničím iným, ako obrovským pokrytectvom. Na jednej strane sa totiž odsudzuje násilie v jeho vyhrotenej podobe, ale na druhej strane práve prezentácia násilia v jeho najrôznejších podobách a formách tvorí rozhodujúci podiel programovej, alebo v prípade tlače obsahovej štruktúry týchto médií. Lebo žiaľ, pútavé a zaujímavé spracovanie širokej ponuky nízkosti, zvrhlosti, hrubosti a surovosti tvorí najväčší podiel každodennej pracovnej náplne, ktorou si v rôznych redakciách médií pracujúci „čestní a inteligentní“ ľudia zarábajú na svoj chlieb.

A toto násilie, dňom i nocou chŕlené do povedomia spoločnosti musí prinášať tomu zodpovedajúce ovocie. Je to ako začarované, čoraz rýchlejšie sa krútiace koleso zla. Ako totiž veľmi dobre vieme, aj negatívna reklama je reklamou. A práve tejto reklame násilia, surovosti, vulgárnosti a ľudskej nízkosti sa prepožičiava väčšina súčasných elektronických a printových médií. Česť výnimkám!

Vraví sa, že múdrejší ustúpi! V našom prípade by sme všeobecný ústup od násilia mali celkom logicky očakávať nie od samotných aktérov zločinu, ktorých inteligenčný potenciál má neraz svoje výrazne limity, ale úplne právom od novinárov, čiže ľuďí na určitej intelektuálnej výške, schopných analyzovať dôsledky svojho konania aj v širších súvislostiach. Zdá sa však, a každodenná prax to dokazuje, že rozdiel v hraniciach chápavosti medzi prvými a druhými nie je príliš rozdielny.

Ak by totiž spomínaní pracovníci médií chceli byť naozaj dôslednými a ich snahy v boji proti násiliu by boli skutočne úprimné, museli by toto zlo potierať na všetkých úrovniach a vo všetkých jeho prejavoch. Teda aj v jeho častom zobrazovaní na televíznych obrazovkách, či opisovaní ako istého druhu „senzácie“ hlavne na stránkach bulvárnej tlače.

Ak teda opäť niekedy dôjde k nejakému násilnému činu, ak bude spoločnosť, pozostalí a smútiaca rodina hľadať vinníkov, ktorých by vzali na zodpovednosť, treba byť dôslednými a popri zločincoch samotných vziať na zreteľ i nezanedbateľnú mieru spoluviny ľudí, zodpovedných za zloženie obsahovej štruktúry slovenských médií. Aj oni sú totiž istým spôsobom spolupáchateľmi, nakoľko samoregulačná zložka ich osobnosti, nazývaná svedomie im už podobne, ako pri ťažkých prípadoch chronickej delikvencie neumožňuje pochopiť, čo vlastne činia.

Zároveň však treba poukázať aj na nezanedbateľnú mieru zodpovednosti vlády a orgánov štátnej správy, a dovolím si povedať, taktiež značnú mieru ich spoluviny, pretože zmienený neúnosný stav nie je nimi takmer vôbec korigovaný a zneužitím pojmu sloboda prejavu je do spoločnosti vnášané množstvo balastu a nízkosti.

Uveďme si príklad: na ochranu fyzického zdravia občanov sú štátom zriadené určité inštitúcie, ktorých úlohou je dbať na kvalitu tovarov a služieb, nezávadnosť potravinárskej produkcie, pitnej vody – proste na mnoho vecí, ktoré majú priamy vplyv na ochranu fyzického zdravia občanov.

Treba si ale uvedomiť, že okrem zdravia fyzického máme aj v lekárskej terminológii oficiálne uznávaný pojem duševné zdravie. Žiaľ, duševné zdravie nášho národa je už predstaviteľom štátnych a vládnych inštitúcií úplne ľahostajné a vydané tak napospas nenásytnej dychtivosti po zisku, ktorá zahlcuje stránky bulvárnej tlače a obrazovky televízií nadmierou násilia vo všetkých podobách. A samozrejme, o nízkostiach iného druhu ani nehovoriac.

Potom však, pri nejakom násilnom čine, ktorý otrasie spoločnosťou pôsobí vskutku bizarne a priam odpudzujúco, keď sa zástupcovia práve týchto médií, ako aj predstavitelia štátnej moci stávajú hlásateľmi pravdy a ušľachtilosti, aby sa potom, po opadnutí spoločenského rozhorčenia, tí prví opäť naplno ponorili do produkcie presne tej istej nízkosti, ktorú iba pred chvíľkou odsudzovali, a tí druhí do trestuhodnej ľahostajnosti voči komplexnému riešeniu celého problému.

Každý jednotlivec i celá spoločnosť by si mala uvedomiť, že zlo je zlom bez ohľadu na mieru jeho veľkosti. Nemožno preto odsudzovať len násilie v najvypuklejšej podobe a nevšímať si jeho menej pálčivé a nenápadnejšie prejavy vo forme jeho mediálneho prezentovania a zobrazovania. Násilie je totiž ako zhubná choroba! Ak ju nepodchytíme a neliečime už v zárodku, začne postupne narušovať duševné zdravie národa, mladej generácie a ľahko ovplyvniteľných jedincov, aby nakoniec prepukla úplne viditeľne a hmatateľne. Kto teda neobmedzuje a nepotláča toto zlo hoci aj v tej najnenápadnejšej podobe, nemá právo dvíhať svoj hlas ani vtedy, keď sa napokon prejaví v plnej miere. Ak však podobným spôsobom jedná je obyčajným pokrytcom.

A keď už máme byť dôslednými v analyzovaní problematiky, súvisiacej s mediálnou prezentáciou násilia, celá vec má aj svoju druhú stránku, a síce dopyt. To znamená onú nepochopiteľnú ochotu nášho národa, lačne vstrebávajúceho všetku tú ponúkanú, človeka nedôstojnú nízkosť.

Je preto namieste položiť si otázku: Aké programy ja osobne sledujem a aké noviny čítam? Jedno známe úslovie totiž hovorí: povedz mi čo čítaš a ja ti poviem kto si! Ak je naozaj toto úslovie pravdivé a úroveň obsahového zloženia najviac čítanej bulvárnej tlače zodpovedá úrovni vnútorného života a duševného stavu jeho čitateľov, vyzerá to s našim národom dosť nelichotivo. Je preto taktiež veľkým pokrytectvom, ak mnohí ľudia vyjadrujú svoje rozhorčenie nad násilím v spoločnosti, avšak o chvíľu si pokojne kúpia a prečítajú časopis, alebo pozrú program plný násilia, ktorý považujú za odreagovanie, či vyplnenie voľného času, nevidiac v tom nič zlého.

Nebuďme preto pokrytcami! Ak naozaj chceme bojovať proti násiliu, robme tak vždy a všade! Nie iba vtedy, keď sa nám to hodí! Lebo naozaj rozumný človek venuje pozornosť problému už v jeho začiatkoch a nie až v jeho najvyhrotenejšej podobe. K problematike násilia treba pristupovať ako ku chorobe, ktorou v podstate aj naozaj je. Najefektívnejšia a najvýhodnejšia zostáva vždy účinná prevencia, prípadne skorý zásah v počiatočnom štádiu, ako nakoniec bolestivo nepríjemná a niekedy už aj neúčinná liečba choroby, ktorá podcenením počiatočných príznakov nadobudne v organizme takú silu, že ho nakoniec zničí.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Správa z tlače zo dňa 3.8.2013: Ďalšia vlna horúčav bude dlhšia a intenzívnejšia ako všetky doterajšie v tomto lete. Niektorým ľuďom však podľa klimatológov stále nedochádza, že je to závažný problém. Globálne otepľovanie je totiž možno väčšie zlyhanie ľudstva ako svetové vojny, no krajiny a jednotlivci tomu nevenujú pozornosť.

Svetová meteorologická organizácia (WMO) vo svojej poslednej správe jednoznačne hovorí o globálnom otepľovaní a rastúcom skleníkovom efekte. Atmosferická koncentrácia oxidu uhličitého sa napríklad v roku 2010 zvýšila o 39 percent v porovnaní s predindustriálnym obdobím, metánu o 158 percent a oxidu dusného o 20 percent. Všetko sú to skleníkové plyny, súvisiace s ľudskou činnosťou. Táto zmena zloženia atmosféry spôsobuje, že globálna teplota stúpa, čo má výrazný vplyv na hydrologický cyklus a spôsobuje zmeny poveternostných a klimatických pomerov. Za všetky extrémne povodne, búrky a suchá môžu ľudia, pretože sa nesprávali šetrne k planéte a jej zdrojom.

Posledné desaťročie bolo desaťročím extrémov, aké nemá v histórii obdobu a tento trend bude pokračovať A žiaľ naše, ani svetové úrady tomu nevenujú žiadnu pozornosť.

Toľko z článku, ktorý bol zverejnený v denníku „Pravda“ dňa 3.8.2013.

Ľudia ničia svoju planétu, pretože sú neskromní! Pretože ich potreby a nároky vysoko prevyšujú jej možnosti!

Neskromnosť vládne svetu! Nenásytná, neukojiteľná túžba mať stále viac a užiť si toľko, koľko sa len dá. A tomuto trendu sa nič nestavia do cesty. Práve naopak! Všetko mu podlieha. Veď práve tým, koľko dokáže človek nadobudnúť a čo si môže dovoliť stúpa na priečkach spoločenského rebríčka. V tom predsa spočíva úspech a tým sa človek stáva osobnosťou, ktorá niečo znamená. Takýto prístup k životu je ideálom národov a jednotlivcov.

Ideály ľudstva sú však zvrátené. Ideálom a hybnou silou spoločnosti totiž nemôže byť mať čoraz viac a byť v tom čo najúspešnejší. Ľudia, ktorí sa v tomto snažení dostali na vrchol a ich životný štandard sa nesmú stať príkladom pre ostatných, aby sa i oni snažili dosiahnuť niečo podobného. Také niečo totiž nemôže naša planéta ustáť. Lebo práve snaha mať čoraz viac a mať čoraz vyšší životný štandard doslova drancuje jej zdroje, ktoré nie sú stavané na tak vysoké ľudské nároky.

Svetu a planéte Zem môže pomôcť jedine návrat k skromnosti. Skromnosť znamená mať toľko, koľko potrebujeme k dôstojnému životu.

Skromnosť je odrazom veľkosti ducha! Ducha naplneného dobrom, spravodlivosťou, ušľachtilosťou a ľudskosťou, ktorý prostredníctvom žitia týchto hodnôt prežíva šťastie, pokoj a vyrovnanosť. Takýto veľký ľudský duch necíti žiadnu potrebu hnať sa za hromadením majetkov a za peniazmi. Dokáže sa uspokojiť s tým najzákladnejším, čo človek potrebuje.

Nenásytná neskromnosť je vysvedčením malosti ducha, ktorý neusiluje o dobro, ušľachtilosť, spravodlivosť a ľudskosť a preto v jeho vnútri niet pravého šťastia, pokoja a vyrovnanosti. Takýto človek sa pachtí za peniazmi a majetkami v klamlivej túžbe, že práve oni mu prinesú šťastie a naplnenie.

Je to však cesta, ktorá k vnútornému naplneniu nevedie! Je to prejav malosti ducha, ktorý sa podvedome snaží zakryť svoju vnútornú menejcennosť vonkajším leskom. Peniazmi, slávou, majetkami alebo mocou.

Veľký ľudský duch nepotrebuje nadmerný prepych, nadmerné bohatstvo a majetky, aby si tým sám sebe alebo niekomu inému niečo dokazoval. Veľký duch je naplnený šťastím a vyrovnanosťou prostredníctvom hodnôt, ktorými žije. Skromnosť je jeho prirodzenosťou, pretože si môže dovoliť byť skromný! Nízky a malý ľudský duch sa však naopak snaží zakryť vlastnú vnútornú malosť a nenaplnenosť honbou za peniazmi, majetkami a pôžitkami. Snaží sa svoje prázdne vnútro prekryť pláštikom vonkajšieho lesku.

Záchrana planéty Zem však spočíva iba v zmene tejto zvrátenej orientácie. Záchrana našej planéty a teda i ľudstva, ktoré na nej žije spočíva v snahe o nadobudnutie veľkosti ducha. To je možné jedine príklonom k skutočným hodnotám, ktorými sú dobro, ušľachtilosť, spravodlivosť a ľudskosť. Životom v súlade s týmito hodnotami sa duch človeka stáva veľkým a prúdi k nemu šťastie, radosť a mier. Prirodzeným spôsobom sa stáva skromným. Skromným človekom, ktorý nemá potrebu stupňovať svoje potreby do neúnosných, ba až fantastických rozmerov pretože vie, že to človeku šťastie neprináša. Skromným človekom, ktorý sa dokáže uspokojiť s tým najzákladnejším. Jeho skromnosť je totiž prirodzeným prejavom veľkosti jeho ducha, ktorého schopnosť uskromniť sa je jediným trvalo udržateľným modelom spôsobu života na tejto zemi.

Cesta k trvalej udržateľnosti života na zemi je cestou skromnosti! Životné úsilie ľudí má byť zamerané predovšetkým k dosahovaniu vnútorných hodnôt a nie k získavaniu majetkov a peňazí. Jedine týmto spôsobom sa totiž možno dopracovať k šťastiu, naplneniu, ako aj k cnosti prirodzenej skromnosti.

Túžba po peniazoch a majetkoch, aká tu vládne dnes je cestou do záhuby. Cestou k vydrancovaniu a zničeniu našej planéty a tým i k sebazničeniu ľudstva.

Kto chce urobiť niečo pre seba samého, pre túto zem, pre toto ľudstvo i pre budúce generácie nech sa učí skromnosti. Nech sa prirodzená skromnosť a nenáročnosť v potrebách stane jeho životným ideálom.

Pred 2000 rokmi chodil po zemi Syn Boží. Jeho život bol príkladom skromnosti.

Za koho však sami seba považujú mnohé takzvané vyspelé národy a mnohí jednotlivci, ktorí sa utápajú v nadbytku a prepychu, vysoko prevyšujúcom ich normálne ľudské potreby a ktorí paradoxne ešte stále nemajú dosť? Za koho sa považujete vy majetní a bohatí, na míle vzdialení od pojmu skromnosť? Považujete sa vari za väčších a cennejších ako bol Syn Boží, ktorý vám príkladom svojho života ukazoval cestu skromnosti?

Váš zvrátený ideál neudržateľného spôsobu života ničí túto zem a preto Boh, nad ktorého Syna sa svojou neskromnosťou odvažujete stavať zničí vás! Zničí vás, pretože ste vnútorne bez akejkoľvek hodnoty a svoju duchovnú bezcennosť, ktorú podvedome vyciťujete sa snažíte sami pred sebou i pred ostatnými zakryť množstvom peňazí a majetkov.

Vaša nenásytná neskromnosť však už nesmie a nebude mať na zemi viac miesta! Miesto na nej bude mať už len skromnosť, ako odraz pravých hodnôt, ktorými je naplnené ľudské vnútro. Skromnosť, ako odraz skutočnej veľkosti človeka, ktorý je šťastný aj z mála a ktorý preto nepotrebuje sám sebe ani iným nič navonok predstierať.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Človek netuší, ako nesmierne inteligentne je utvorený svet v ktorom žije. A jedným z prejavov tejto neuveriteľnej inteligencie je choroba. Choroba, ako ten najpoctivejší, najpravdivejší a najpresnejší ukazovateľ nášho odklonu od stavu harmónie, ktorý je požiadavkou univerza.

Vnútorný, citový a myšlienkový život človeka je zákonitosťami univerza podriadený nevyhnutnosti zachovávania určitého, chceného stavu harmónie. Zachovávanie tejto harmónie sa potom na fyzickej úrovni tela prejavuje ako zdravie.

Ak však vo vnútornej, duševnej, citovej a myšlienkovej rovine dôjde k vybočeniu zo stavu harmónie a toto vybočenie trvá dlhšiu dobu, v telesnej rovine sa časom nevyhnutne prejaví ako choroba.

Vybočenie z požadovaného stavu vnútornej harmónie sa teda prejavuje disharmóniou fyzického tela, ktorú nazývame chorobou. Každá jednotlivá choroba je dokonalou signalizáciu toho, v čom konkrétne sme požadovaný stav harmónie dlhodobo prekračovali.

Choroba je našim najlepším priateľom, ktorý nás úprimne a pravdivo upozorňuje, v čom stojíme nesprávne, i keď to neraz býva upozornenie prísne a bolestné. Ak ho však príjmeme, ak sa ho vynasnažíme pochopiť a napokon aj vnútorne, duševne zrealizovať, čiže zmeniť sa lepšiemu, nastolíme opäť chcenú harmóniu, na základe ktorej sa choroba ako ukazovateľ disharmónie stane bezpredmetnou.

Predstavme si napríklad dva extrémy: na jednej strane nadmerný pohyb a na druhej strane nedostatok pohybu. Harmónia, čiže to pravé a správne sa nachádza presne uprostred. Je to presný stred medzi aktivitou a pasivitou.

Ak človek vybočí k nejakému extrému, trebárs k nadmernej aktivite a v tomto extréme dlhodobo zotrváva, príde časom choroba presne takého druhu, aby vytvorila určité protizávažie voči disharmónii nadmernej aktivity a prinútila človeka k zmierneniu tempa. Aby ho jednoducho postupne donútila korigovať extrém a priviedla ho k harmónii stredu, čiže k presnej rovnováhe medzi aktivitou a pasivitou.

Takto inteligentne pôsobí choroba. Človek by mal načúvať jej hlasu a nechať sa pochopením jej príznakov a samozrejme zjednaním nápravy priviesť k požadovanej harmónii.

A teraz buďme úplne konkrétni a povedzme si, čo nám o našej odchýlke od univerzom vyžadovaného stavu harmónie hovoria jednotlivé choroby:

Nespavosť poukazuje na neschopnosť odpútania sa od hmotného a na nedostatok odovzdanosti.

Nadmerná spavosť zase na únik z reality do sveta snov.

Bolesti hlavý poukazujú na preťažovanie mozgu nadmernou rozumovosťou, na príliš ambiciózne kombinovanie, na snahu preraziť múr hlavou, na kŕčovité hľadanie najvýhodnejšieho. Takýto dlhotrvajúci stav vedie k nedostatku vitálnej energie v mozgu s následnou mozgovou mŕtvicou.

Očné vady:

Krátkozrakosť – silná subjektivita a prehnané videnie detailov.

Ďalekozrakosť – nevidenie vlastného podielu v tom, čo je v živote pociťované ako negatívne. Nevidenie dôležitosti detailov.

Farbosleposť – slepota pre rozmanitosť života.

Škúlenie – nevidenie viacrozmernosti problémov.

Zápaly spojiviek – zatváranie očí pred konfliktami života.

Šedý zákal – nechce vidieť konfliktné situácie, aby ich nemusel riešiť.

Zelený zákal – vidí len to, čo vidieť chce.

Ušné vady:

Hluchota – nechce načúvať iným ľuďom, vlastnému vnútornému hlasu, precenenie svojej činnosti.

Hučanie v ušiach – pri vytváraní vlastného názoru nadmerné preberanie názorov iných.

Hlasivky – viac hovorí, než by mal.

Chrbtica – nedostatok hrdosti a priamosti ducha.

Bolesti v krížoch – skutočné, alebo domnelé preťaženie.

Nohy:

Celková slabosť – pohodlnosť, strata chuti poznávať nové.

Kolená – nedostatok pokory a schopnosti učiť sa.

Členky – nadmerný, alebo nedostatočný pocit životnej istoty.

Bedrové kĺby – pohodlnosť ducha.

Kŕčové žily – záľuba v stereotype života.

Pľúca – smútok, neradostné prijímanie životnej sily dychom, podvedomá snaha obmedzovať slobodu iných.

Astma – chce len prijímať a nevydávať. Nadutosť, snaha o dominanciu, snaha oddeľovať sa od iných, nadmerná štítivosť a čistotnosť.

Zuby:

Paradentóza – zníženie vôle bojovať so životom, strata sebaistoty.

Nechutenstvo – nedostatok radosti zo života, strach zo sexuality.

Choroby žalúdka – odmietanie niektorých stránok života, nedostatok odovzdanosti.

Slinivka, tenké črevo – existenčné strachy, nadbytok analýzy a kritiky.

Zápcha – materiálna pripútanosť snaha hromadiť materiálne.

Kolika – snaha zapáčiť sa niekomu za každú cenu, strach zo znepáčenia.

Cukrovka – nevďačnosť za sladké stránky života. Nositeľ žne stav nepociťovania telesnej lásky, čo sa prejavuje kyslou povahou.

Choroby pečene – nevyrovnanosť duchovného rozlišovania a hodnotenia, rýchle prechádzanie do extrémov, niečoho v živote veľa a niečoho málo, premrštené priania a ideály, Nereálne hodnotenie sveta, nezladenosť svetonázoru.

Choroby žlčníka – skrývaný hnev a agresivita.

Obličky – porucha ľudského spolunažívania. Nesplynutie so spoločnosťou, porucha komunikácie medzi ľuďmi.

Kamene – potlačená agresivita, nerozlišovanie dobrého, zlého, potrebného a nepotrebného.

Chorí na obličky nevidia svoju roľu v problémoch s druhými, nevidia seba samých v chybách druhých, nezbavujú sa prežitého.

Močový mechúr – človek sa cíti trvalo v tlaku.

Menštruačné problémy – potlačovanie ženskej role, ženskosti.

Impotencia mužov – nepochopenie a necenenie si ženskosti.

Vysoký krvný tlak – obavy z nesplnenia budúcich úloh, chýba pracovná sebadôvera, psychické preťaženie.

Nízky krvný tlak – nechuť čeliť životným úlohám, nedostatok sebapresadenia, nedostatok sebavedomia.

Ruky – úrazy – znížená schopnosť praktického jednania, zmocňovania sa úloh, ktoré prináša život. Nedostatočná alebo vadná tvorivosť.

Ďalej uvádzam už len veľmi stručný prehľad ďalších psychosomatických vzťahov:

Krv – životná sila, vitalita.

Hrubé črevo – nevedomie, lakomosť.

Tenké črevo – spracovanie dojmov, analýza.

Krk – strach.

Koža – ohraničenie, normy, kontakt.

Srdce – schopnosť lásky, emócie.

Kosti – pevnosť, plnenie noriem.

Žalúdok – pocit, schopnosť prijímania.

Ústa – pripravenosť prijímať.

Uši – poslušnosť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Vo svojom predchádzajúcom článku o homosexualite som hovoril o tom, že homosexuál môže byť ženský duch, nachádzajúci sa v mužskom tele. Obdržal som však reakciu čitateľa ktorý tvrdí, a ja s ním súhlasím, že by bolo zavádzajúce, keby každý homosexuál videl ako príčinu svojich problémov skutočnosť, že je ženským duchom v mužskom tele. Nemusí to byť totiž vždy tak. Môže ísť aj o mužského ducha v mužskom tele, ktorého pud ho ťahá k osobám rovnakého pohlavia. Duch v tele je teda správny, nesprávne je ale zachvievanie pudu.

Inak určitým telesným znakom, ktorý ale vzhľadom k rôznym anatomickým predpokladom nemusí byť vždy stopercentne určujúcim sú široké boky. Ženského ducha v mužskom tele možno teda rozpoznať podľa širokých bokov.

Máme tu teda dve kategórie homosexuálov. Do prvej patrí ženský duch v mužskom tele. Ide o ľudí, ktorí nástojčivo cítia, že nie sú v správnom tele. Hoci majú mužské telo, vnútorne sa cítia byť ženou a stáva sa, že vzhľadom k možnostiam súčasnej medecíny siahajú i po operatívnom zákroku, ktorý z nich aj navonok ženu urobí. Tejto kategórii homosexuálov bol venovaný môj prvý člnok.

Do druhej kategórie patria mužskí duchovia v mužskom tele, ktorí sú vnútorne i navonok mužmi, avšak pudovo sú priťahovaní k osobám rovnakého pohlavia.

Aby sa homosexuál zbavil svojej neprirodzenej úchylky, musí sám na sebe vnútorne pracovať. Najprv musí pochopiť, kým vlastne vnútorne je, či mužom, alebo ženou, a na základe tohto poznania musí začať korigovať svoju úchylku. Musí sa sám intenzívne snažiť posúvať veci k normálu. To je jeho úloha, ktorú za neho nikto iný neurobí

Je totiž nesmierne veľkým omylom, ak svoju odchýlku od normálu začne považovať za normál. Keď začne bojovať za svoje zrovnoprávnenie tak, ako je tomu dnes. Takéto niečo však nie je pre neho nijakým pokrokom, ale duchovne ho to ešte viacej poškodzuje. Nevynakladá totiž svoju energiu na to, aby s vlastnou chybou bojoval a prostredníctvom svojho snaženia sa posúval k normálu a teda k prirodzenosti, ale svoju energiu vynakladá na to, aby vlastnú odchýlku sám pred sebou, ako i pred celou spoločnosťou uznal ako niečo úplne normálne. Je to však falošné úsilie, ktoré škodí jemu samému i celej spoločnosti.

Ale vráťme sa späť k druhej kategórii homosexuálov. Sú nimi mužskí duchovia v mužskom tele, ktorých pud je zameraný k osobám rovnakého pohlavia. Takýto druh pudu je neprirodzený a preto nesprávny. Je povinnosťou homosexuála bojovať s ním a postupne sa ho snažiť priviesť k prirodzenosti. Nesmie sa mu podvoľovať a vychádzať mu v ústrety. Naopak, musí s ním bojovať! Je to otázka sebadisciplíny!

Je to niečo, čo je možné prirovnať k alkoholizmu. Alkoholizmus je nadobudnutý zlozvyk. Vo svojej rozvinutej forme je drogou, ktorej ľudia na nej závislí nemôžu odolať. V odborných kruhoch sa tvrdí, že alkoholizmus sa vyliečiť nedá. Ak alkoholik prestane piť je zaradený do kategórie abstinujúcich alkoholikov. Už teda nikdy nebude abstinentom, ale vždy iba abstinujúcim alkoholikom. Možnosť recidívy totiž stále existuje.

To, či bývalý alkoholik zostane už po celý svoj život alkoholikom abstinujúcim je predovšetkým otázkou jeho sebadisciplíny. Otázkou celoživotného boja so samým sebou. Alebo lepšie povedané, so svojim zlozvykom. So svojou odchýlkou od normálu.

Niečo podobného je to s drogami, gemblerstvom, či inými druhmi závislostí. No a veľmi podobné je to aj s homosexuálnymi sklonmi. Aj v tomto prípade ide o celoživotnú výzvu k boju so svojou neprirodzenou odchýlkou od normálu.

Ak je teda homosexuálom mužský duch v mužskom tele, pudovo priťahovaný k osobám rovnakého pohlavia, mal by celoživotnou sebadisciplínou korigovať svoje neprirodzené pudy podobne, ako to musia po celý svoj zbytok života robiť abstinujúci alkoholici.

Pred homosexuálom, ktorý je mužským duchom v mužskom tele stojí teda výzva celoživotného boja so svojou odchýlkou, avšak v skutočnosti je to všetko omnoho jednoduchšie. Takýto človek by sa jednoducho mal iba snažiť aj navonok stať tým, čím je vnútorne. Aj navonok by sa mal stať takým, aká je jeho najvnútornejšia podstata. Mal by sa stať mužom! Plnohodnotným mužom, ktorý je po všetkých stránkach vždy priťahovaný iba plnohodnotnej žene.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.