Ak sa zamýšľame nad možnosťami, ako je možné prepracovať sa ku krajšiemu, zodpovednejšiemu a citovo plnšiemu prežívaniu života, nájdeme celý rad nevyužitých príležitostí. Zamerajme sa teraz aspoň na jednu z nich - schopnosť snívania počas hlbokého nočného spánku.

Aký zmysel majú sny?

Aj keď sa nám to možno nezdá, ľudský sen, prežívaný v stave spánku, má viacero dôležitých fyziologických ale aj psychických významov. Jedným z  najvýznamnejších je ten, že práve počas snívania sa môže duša človeka uvoľniť pre dočasný vzlet do jemnejších a krajších úrovní Stvorenia, odkiaľ dokáže načerpávať často až nadpozemsky krásne a  dôležité zážitky pre svoju ďalšiu pozemskú púť.

Tieto zážitky, ak sú skutočne hlboko citovo prežité, majú ten veľký prínos, že dokážu dušu uvoľniť aj od ťažkých pozemských väzieb či útrap a dokážu jej doslova „vliať“ novú silu pre úsilie o skutočné dobro, o naplnenie ideálov pravej ľudskosti a cnosti na Zemi.

Je to práve sen, ktorý umožňuje  duši človeka prežívať povznášajúce city napríklad pri lietaní, ale i stretnutí sa s inými dušami, ktoré už nežijú v pozemských telách. Zjemneným vnímaním môže od nich neraz prijímať touto cestou dôležité rady, ale aj varovania, ktoré ak sú správne pochopené a spracované, majú cenu „zlata“. Toto všetko môže dušu človeka v stave telesného spánku doslova rozcitlivieť a dojať až k vrúcnym slzám, hoci počas denného vedomia by museli mnohé z týchto cenných prežití ostať nedostupné kvôli všeobecnému zameraniu sa človeka na čisto hmotný rozmer bytia.

Snívanie malo a mohlo byť teda pre človeka chvíľkou, kedy by sa aj počas púte fyzickým životom mohol spojiť s jemnejšími a krajšími úrovňami Stvorenia, aby odtiaľ na určitom stupni zrelosti radostne načerpával v obrazoch podnety pre svoje zdokonalenie a celkové povznesenie svojho okolia.

Ako je možné, že duša človeka dokáže počas snívania intenzívnejšie prežívať a prijímať nadpozemské pomoci?

Odpoveď spočíva v skutočnosti, že duša človeka prežíva v spánku viac emocionálne a  citovo , než racionálne. Je to spôsobené najmä tým, že v stave spánku dochádza k výraznému oslabeniu vyžarovania šedej kôry mozgovej a prevahu v sile žiarenia nadobúda tá časť mozgu, ktorá je úzko spojená s vnútrom človeka, s jeho duchovnou podstatou . Vďaka tomu sa duša dokáže od tela, na ktoré bola pevne naviazaná vyžarovaním mozgu, uvoľniť do väčšej vzdialenosti a môže plnšie prežívať účinky nadpozemskej reality.

Teda je to práve zmena vyžarovania mozgu, ktorá umožňuje duši dočasne sa vzdialiť od tela a umožňuje sa jej tým intenzívnejšie a plnšie citové prežívanie.

Samozrejme, platí, že ak je duša človeka príliš zaťažená nízkosťou akéhokoľvek druhu, tak sa ani napriek svojmu dočasnému uvoľneniu od záchvevov telesnosti nemôže vzniesť počas telesného spánku až do úrovní povznášajúcich a krásnych, ale len do úrovní nízkych. Vtedy sa stáva, že sa človek prebúdza v dôsledku strašných a vyčerpávajúcich snov, môže byť aj zapotený od ťažkého prežívania a strachu.  

Z jednej z najväčších pomocí robí si človek následne hrozbu, pred ktorou uniká tým, že sa spánku bojí. Vždy je to však človek sám, čo svojim naladením slobodne rozhoduje o miere pomocí, ktoré môže aj v tomto smere pre seba prijať.

Pokiaľ by sme sa príliš nezaplietli do hmotných väzieb a nechali ducha aspoň trošku pootvoreného hlbokým citovým záchvevom, mohli sme všetku krásu nadpozemských úrovní prežívať v súčasnosti nielen v stave snívania, ale dokonca nepretržite pri plnom vedomí počas dňa. Súčasný duchovný stav ľudstva svedčí však o pravom opaku, a preto môžeme schopnosť zdravého snívania považovať za záchrannú brzdu pred úplným citovým vyprahnutím moderného človeka.

Aby však mohol byť sen správne prežitý, na to nie je potrebný príliš dlhý spánok, ktorý dušu len oslabuje a robí ju malátnou. Práve naopak, čím hlbšie dokáže človek využiť spánok, tým menší čas potrebuje na to, aby  z neho vyťažil všetky potrebné pomoci.

Zmyslom týchto pomocí pritom nesmie byť iba samotné potešenie sa človeka z duševného naplnenia a blažené rozplývanie sa v dobromyseľnom dojatí, ale snaha pretaviť všetky nadobudnuté citové impulzy do viditeľných foriem správneho života a spolunažívania. Citové predchnutie má byť iba pohnútkou k tomuto cieľu, nie však cieľom samotným. Inak sa stáva zakopanou hrivnou, za ktorú sa človek bude musieť v zložitom rozpoložení svojej duše raz  zodpovedať.

Ako je potrebné správne spracovať sen?

Človeku je neraz duchovne umožnené, aby aj napriek svojej prevažne hmotnej orientácii citovo prežil hlboký sen, ktorý mu prináša pomoc, no veľmi často ho v následne celkom oberie o pravú hodnotu a význam. Najčastejšie tým, že sa po prebudení snaží význam sna ihneď analyzovať samotným rozumovým uvažovaním , študovaním snárov, mystických šlabikárov a podobne. Tiež k tomu môže dôjsť aj v dôsledku toho, že sa človek príliš skoro zdôverí s obsahom sna inej osobe a snaží sa ho vnútiť do obmedzených slovných foriem. Týmto všetkým sa oslabuje pôvodný citový náboj sna , ktorý jediný mal v sebe schopnosť duši človeka skutočne priniesť pomoc skrze pôvodne čisté prežitie dojmov, ktoré v duši snívajúceho človeka vyvolal. Význam sna sa následne rozplýva a doslova sa stráca vo všednosti dňa.

Ak napríklad človek prežije počas sna okamih zblúdenia na ceste, ktorou kráčal k želanému cieľu a toto ho už počas snívania veľmi silno bolestne zasiahne, nie je potom potrebné, aby sa tento človek po svojom prebudení snažil tento sen uchopiť svojim rozumovým uvažovaním, aby zistil, „čo mu to má povedať“. Bohato stačí, ak si v sebe iba pevne podrží citový stav , ktorý prežil v okamihu zblúdenia počas sna. Už tento samotný moment môže v ňom vzbudiť taký vysoký stupeň duchovnej bdelosti, že takýto človek bude vždy túžiť počas pozemského života kráčať obozretne len po správnych a bezpečných cestách. Týmto bdelým prístupom sa uchráni pred životným poblúdením a využije varovný význam sna naplno.

Každý človek sa môže počas sna duševne uvoľniť natoľko, aby mohol načerpať posilu pre svoju pozemskú púť. Na to nemusí by hneď vo všetkom dobrým a dokonalým. Stačí, aby sa napríklad dokázal pred spaním aspoň na okamih stíšiť a v tichosti poprosil o dopustenie svojich chýb, ktorých sa počas dňa dopustil. Ak to precíti úprimne s pevnou vôľou všetko napraviť, dostane sa jeho duši ochrany pre ďalší vzostup. Rovnako môže pomôcť i vrúcne precítenie vďaky za prežitie všetkého , čo deň priniesol; radostného i bolestného. 

Človek teda nemusí byť hneď vo všetkom bezchybný, aby smel prijať mnohé neviditeľné pomoci, ktoré na neho čakajú, ale musí byť opravdivý v úsilí o vlastnú premenu k lepšiemu. Musí vedieť, kam skutočne smeruje a hľadať stále nové a nové cesty, aby tento správny cieľ cesty napokon dosiahol. Potom prežije aj svoje vrúcne oddanie sa v modlitbe. To bude aj jeden z najkrajších okamihov naplnenia, ktoré môže počas života prežiť.

M.Š. v spolupráci s T.L. a redakciou www.pre-ludskost.sk