Ľudia zvyknú vravieť, že všetko zlé je na niečo dobré a v tomto konkrétnom prípade je to naozaj pravda. I taká obrovská katastrofa, ku akej došlo na Haiti, priniesla predsa len niečo dobré, čo je na tomto svete, v bežnom, každodennom živote už takmer zriedkavosťou. Priniesla neobyčajné prejavy solidarity, prejavy nezištnej ochoty pomáhať, prejavy konkrétnej a aktívnej spolupatričnosti s ľuďmi, ktorí sa ocitli v nešťastí.

   Kvôli väčšej efektivite a rýchlejšej časovej účinnosti pomoci trpiacim ľudia dokázali zrazu odsunúť neprekonateľné ideologické rozpory – Kuba dovolila prelet cez svoj vzdušný priestor americkým lietadlám s humanitárnou pomocou.

   Táto katastrofa dokázala dokonca, aspoň na krátky čas negovať aj to, na čom stojí celá naša civilizácia. Dokázala negovať zhubnú túžbu po peniazoch a po zisku – Francúzsko navrhlo ostatným národom, aby boli krajine, spustošenej zemetrasením, odpustené všetky jej štátne dlhy.

   Tak predsa len na dne ľudských duší tkvie pravá ľudskosť, čistá nezištnosť, ochota pomáhať si navzájom, tkvie tam vzájomná spolupatričnosť a hlboké spolucítenie s utrpením iných. Toto sú naozaj tie najväčšie, najušľachtilejšie a najhodnotnejšie ľudské vlastnosti a je nesmierna škoda, že ľudia od nich upúšťajú okamžite, ako náhle sa výnimočné pomery čo len trochu stabilizujú.

   Potom sa žiaľ, všetci opäť egoisticky zamerajú iba sami na seba, na svoj osobný prospech, na svoj osobný zisk a na svoje osobné pôžitky a to i na úkor a účet iných ľudí. To veľké, ušľachtilé, dobré a čisté je odrazu zasypané, zabudnuté a stratené. Akoby bolo akýmsi záhadným a nepísaným pravidlom, že človek je skutočne človekom iba vtedy, keď je zle! Iba v kritických, hraničných a vypätých situáciách! Jedine vtedy sa akýmsi zázračným spôsobom dokáže zrazu vzopnúť k pravej ľudskosti.

   Ako náhle sa však pomery upravia a stabilizujú, ľudia okamžite strácajú svoju veľkosť a stávajú sa vo svojom myslení a jednaní bezcitnými egoistami, pohybujúcimi sa na najspodnejších a najpodradnejších priečkach v hierarchii pravého človečenstva.

   V súčasnej dobe sa dosť veľa vraví o konci sveta, o Apokalypse, o celkovom zrútení modernej civilizácie, či o celosvetovom kolapse, ku ktorému smerujeme preto, lebo sme v sebe zasypali všetky hodnoty pravej ľudskosti.

   Áno, súčasný spôsob myslenia a jednania ľudí je istou cestou ku skaze! K veľkému celosvetovému zrúteniu doterajšieho systému usporiadania ľudských vecí, čo bude mať pre civilizáciu na planéte Zem priam nedozierne následky. Všetko, čo po stáročia zdanlivo spoľahlivo fungovalo sa zrazu zakolíše a potom neočakávane zrúti a to tak, že nezostane ani kameň na kameni. Všetko, v čo ľudia verili, v čo usilovali a čo považovali za dôležité sa zrazu ocitne v troskách a to okrem iných závažných dôvodov určite aj práve preto, aby v tomto zrútení, v tejto biede, hlade, chorobách, v beznádeji a bezvýchodiskovosti v ľuďoch opäť zahorelo ...pravé človečenstvo! Pravé človečenstvo, ku ktorému sa nikdy trvalo nedokázali vzchopiť vtedy, keď všetko ešte aspoň zdanlivo dobre fungovalo.

   Vzájomná ľudská súdržnosť, vzájomná pomoc, podpora, nezištnosť a spolupatričnosť, ktoré na zemi vždy chýbali, práve tieto vlastnosti sa v oných ťažkých chvíľach stanú doslova podmienkou prežitia. A keďže zrútenie bude naozaj veľké a ďalekosiahle, pomery sa tak rýchlo neznormalizujú, takže tie veľké a ušľachtilé ľudské vlastnosti, ktoré v sebe dokážu ľudia aktivovať iba v krízových situáciách, v nich budú môcť hlboko zakoreniť a plne sa rozvinúť v ich dušiach.

   A tak sa teda stane to tragické, mnohými náboženskými systémami predpovedané, apokalyptické dianie, veľkou školou pravej ľudskosti na našej planéte.

   Zostáva naozaj na hlbšie zamyslenie, či je takéto niečo vôbec potrebné? Veď všetku tú čistú nezištnosť, ochotu pomáhať iným a podporovať ich, všetku tú ľudskú spolupatričnosť a pripravenosť vychádzať si vzájomne v ústrety máme predsa v sebe! Je to skryté hlboko v nás! Očividné svedectvo reálneho jestvovania týchto ušľachtilých vlastností vydali predsa ľudia pri nedávnej katastrofe na Haiti.

   Prečo ale nie sme ochotní a schopní ponechať si tieto vlastnosti natrvalo a riadiť sa nimi v práci, v rodine, v podnikaní, v politike, či vo vzťahoch medzi národmi? Prečo ich nedokážeme plne nerozvinúť v bežnom, každodennom živote? Veď to už predsa raz skúsme! A ak sa nám to podarí, potom už nebudú musieť nikdy prichádzať žiadne prírodné, či iné katastrofy iba preto, aby nás tomu naučili.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz