Hmotný svet a hmota samotná je niekedy naozaj veľmi zložito formovaná, ale skutočná Pravda o živote je prostá a jednoduchá. Jedine jej pochopenie nám však môže dať reálny kľúč k ovládnutiu hmoty a zároveň ukázať cestu k šťastnému životu na zemi.

   Aby sme to lepšie pochopili, predstavme si strom, ktorý má tisíce listov, nachádzajúcich sa na tisícoch drobných konárikoch. Tieto drobné konáriky rastú na hrubších konárikoch, tieto zase na ešte hrubších a tie nakoniec na hrubých nosných konároch, vychádzajúcich priamo z kmeňa.

   Všetka vonkajšia, mnohotisícová bezpočetnosť teda vychádza z jednoty – z jedného jediného kmeňa, v ktorom sa nachádza srdce stromu.

   No a presne takto isto je to aj s Pravdou, ktorá je nesmierne zložitá v mnohorakosti jej vonkajších, hrubo hmotných prejavov, ale jednoduchá, prostá a jednotná v jej samotnej podstate.

   Súčasný materialistický svet a súčasná materialistická veda si predsavzala hľadať poznanie prostredníctvom skúmania mnohorakých, vonkajších hmotných prejavov, čomu nemôže byť nikdy konca a čím nie je možné v nijakom prípade dospieť k samotnej podstate. Táto cesta hmotného poznávania nie je cestou k Pravde, ale naopak, slepou uličkou, v ktorej sa všetko úsilie ľudí o poznanie doslova rozplýva, triešti a zostáva iba na povrchu.

   Cesta k poznaniu skutočnej Pravdy vedie jedine cez pochopenie podstaty všetkých javov, cez pochopenie základných Zákonitostí, ktoré hýbu stvorením. Vedie k pomyselnému kmeňu stromu, z ktorého prúdi miazga do všetkých nespočetných konárov, konárikov a listov.    A toto jadro, tento kmeň, čiže Pravda, na ktorej princípoch funguje stvorenie, je v skutočnosti jednoduchá a pochopiteľná každému. Stačí k tomu iba čistá, prostá a prirodzená, doslova detská citová otvorenosť presne tak, ako nám o tom hovoril kedysi Kristus. Práve toto je však pre ľudí v ich súčasnej, rozumovej  prekomplikovanosti asi tým najťažším.

   Vraví sa, že v kvapke vody je ukrytý celý vesmír. Inými slovami povedané, každá jednotlivosť vo stvorení povstala z jednej a tej istej Pravdy. Vo svojom otvorenom a čistom cite majú ľudia schopnosť Pravdu vycítiť a nahliadnuť, avšak iba vtedy, keď sa vnútorne stanú takými istými ako je Ona, čiže jednoduchými, prirodzenými a čistými.

   Ak to dokážeme,  v tom okamžiku dostávame do rúk kľúč k bráne pochopenia všetkých mnohorakých jednotlivostí vo stvorení, za ktorými sa predsa vždy skrýva jediná a tá istá Pravda, z ktorej všetko povstalo. Poznanie skutočnej Pravdy o stvorení je teda jedinou reálnou cestou k odhaleniu všetkých jeho tajomstiev a tým zároveň i cestou k neuveriteľným  možnostiam, o ktorých sa ľudstvu dneška doteraz ani len nesníva.

   Hľadajme teda ozajstnú Pravdu, ktorá jestvuje a ktorú je i napriek všetkým súčasným zmätkom predsa len na tejto zemi možné nájsť. Pravdu, ktorá je vo svojej prostote a jednoduchosti dostupná každému, iba že nie každý je ochotný vyvinúť intenzívne osobné úsilie k tomu, aby sa k nej dopracoval.

   M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

   Prečítajme si krátku osobnú výpoveď človeka, v ktorej  sa hovorí o tom, aké prežitie a aká skúsenosť mala pre neho, v jeho osobnom živote, ten najväčší význam. Možno tieto slová pomôžu aj nám ostatným:

   Z rôznych strán, či už v zamestnaní, v rodine, pri odpočinku, alebo hoci aj cestou po ulici, všade na nás útočí veľké množstvo nečistých, negatívnych a nedobrých myšlienkových foriem. Neustále vyvstávajú v našej mysli a človek, ktorý nevie absolútne nič o nevyhnutnosti udržiavania vlastných myšlienok čistými nevedomky a neraz bez zlého chcenia podáva ruku týmto temným prúdom. Vo svojej naivite a nevedomosti sa potom zapletá s temnotou a síce tak, že komunikuje a vnútorne sa zaoberá so spomínanými, nečistými myšlienkovými formami.

   A pri tom to vôbec nemusí byť zlý človek! Môže to byť neraz i človek veľmi dobrý, ktorý ale o týchto veciach nič nevie a netuší, že by mohli mať pre neho až taký veľký význam, nakoľko sa zvykne vravieť, že predsa na myšlienky clo neplatí. Žiaľ, opak je pravdou a ja osobne viem o čom hovorím, pretože sám som mal kedysi podobný názor.

   Ako bleskom z jasného neba a ako veľkým zjavením bolo však pre mňa krátke pravidlo, ktoré ma doslova citeľne vnútorne  oslobodilo od mnohej temnej záťaže. To pravidlo znie: „Udržujte krb svojich myšlienok čistý. Tak založíte mier a budete šťastní.“

   Tieto prosté slová znamenali rozhodujúci obrat v mojom osobnom živote, pretože som si uvedomil, že ten, kto sa snaží dbať o čistotu a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia, ten jednoducho nemôže inak, ako čisto a ušľachtilo jednať. Z nášho vnútra totiž vychádza všetko, čo robíme, čiže naše slová i skutky. Ak je teda naše vnútro čisté a dobré, bude potom automaticky takým i všetko ostatné, na čo siahneme.

   V tejto súvislosti som si neskôr, po výrazne pozitívnych zmenách v mojom osobnom živote, položil otázku: Čo by asi bolo zo mňa a so mnou dnes, keby som sa o tomto zlatom pravidle doteraz nedozvedel? Nechcem na to ani len pomyslieť.

   Bolo by to totiž so mnou asi tak, ako s mnohými inými ľuďmi, ktorí vo svojej nevedomosti podávajú ruky zlu a nečistote  vo svojich myšlienkach. Podľa Zákona tiaže sú potom tlačení týmto temným bremenom kamsi hlboko nadol, čo má samozrejme, bez toho, že by si to oni sami uvedomovali, veľmi negatívny vplyv na ich každodenný život a čo sa na ich veľké a nemilé prekvapenie v plnej miere prejaví a ukáže až po odložení pozemského tela, čiže po fyzickej smrti

   Obťažkaní temnom budú musieť potom klesnúť do temných úrovní, zodpovedajúcich ich rovnorodosti a to skutočne aj vtedy, keby i v mnohých iných veciach išlo o relatívne dobrých ľudí. O to väčšie by potom bolo ich utrpenie.

   Vedomosť o nutnosti udržiavania krbu svojich myšlienok čistým je naozaj niečím nesmierne cenným, hodnotným a schopným zmeniť náš život k lepšiemu. Táto znalosť by sa preto mala rozšíriť do povedomia celej spoločnosti. Ak by ju ľudia prijali a začali aplikovať vo svojom vlastnom, osobnom živote, určite by postupne dospeli k zlepšeniu jeho kvality, čo by sa následne prejavilo ich vyrovnanosťou, vnútorným pokojom a prežívaním životného šťastia.

   V celospoločenskom meradle by takáto pozitívna snaha mnohých jednotlivcov nakoniec zastavila všeobecný, morálny a mravný úpadok, sekundárne sa prejavujúci úpadkom ekonomiky a hospodárstva. Celá spoločnosť by potom konečne mohla postupne začať napredovať naozaj smerom nahor.

   Zostáva iba otázku, či prekomplikovaní ľudia súčasnej doby sú vôbec schopní prijať a uvedomiť si, že by východisko z ich osobných problémov i problémov celej spoločnosti mohlo byť až také jednoduché. V skutočnosti však také jednoduché naozaj je. Prečo to teda neskúsiť?

   M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

   Velký, nesmírně velký předpoklad inspirativních a tvůrčích schopností ducha dřímá v nitru každého z lidí. Doposud ještě nebyla lidmi zcela poznána, a zejména využita ona veliká duchovní síla, která je přitom neoddělitelnou součástí každého z nás. Netušená je schopnost citu, jenž umožňuje spojování se s úrovněmi Světla ve Stvoření, s těmi úrovněmi, které jsou, kroužíce vysoko ve výškách díla Stvoření, nesmírně vzdálenými od zdejšího světa hrubohmotnosti.

   Více se dozvíte na:   http://ao-institut.cz/aktualni/stavzeme_cs-2009.html#11-11-2009

   Človek by sa nazdal, že pracovníci bánk, vzhľadom k ich nadštandardnému finančnému ohodnoteniu, musia zákonite patriť k spokojným a šťastným ľuďom. Ale nie je to celkom tak.

    V istom osobnom rozhovore sa jedna pani, zamestnaná v banke, svojej známej zdôverila, že už sa ani nevie dočkať dôchodku a to vzhľadom k novým pomerom, ktoré zavládli na ich pracovisku.

   Jednou z týchto novôt bola povinnosť usmievať sa na zákazníkov. Jej plnenie, ba doslova vynucovanie, bolo dohnané ad absurdum a síce, kontrolami nadriadených v prestrojení. Zamestnanci, ktorí sa na takéhoto neštandardného zákazníka – provokatéra, patrične neusmievali, boli následne zavolaní svojimi vedúcimi na osobný pohovor.

   Časom si pracovníci na podobné kontroly zvykli a už, podľa oblečenia i správania dokázali vytušiť, ktorý zo zákazníkov bude pravdepodobne takouto kontrolou.

   Ale na vedúcich miestach to bolo myslené naozaj vážne a keďže sa už takmer nikoho nepodarilo dlhšiu dobu prichytiť, kontrolóri zmenili taktiku a prišli odetí ako bezdomovci. A hurá, podarilo sa! Opäť nachytali mnohých, ktorých úsmev nebol celkom podľa predpisu.

   Toto rozprávanie, ktoré znie takmer neuveriteľne, mi určitým spôsobom pripomenulo dávno minulé, prvomájové zhromaždenia, na ktorých museli ľudia pred tribúnami povinne prezentovať svoju radosť, spokojnosť a úsmev. Našťastie to bolo iba raz v roku, kým chudáci, dnešní bankoví úradníci, sa musia pokrytecky a z povinnosti usmievať každý deň.

   Áno, rôzne spoločenské systémy v dejinách sa snažili a aj snažia, alebo aspoň tak to navonok deklarujú, o vybudovanie natoľko harmonickej spoločnosti, v ktorej by sa spokojný a šťastný úsmev stal úplnou prirodzenosťou.

   Tento cieľ má aj naša súčasná spoločnosť a jej elita, čiže politici, bankári, ekonómovia a podnikatelia sa nás snažia presvedčiť, že im práve o dosiahnutie takejto harmonickej spoločnosti všemožne ide.

   Ako však ale vidieť v praxi, vo väčšine národa aj tak búri nespokojnosť a onen šťastný úsmev nie je prirodzenosťou ani u bankových úradníkov, ktorí majú k tomu tie najlepšie hmotné predpoklady.

   Kto totiž pozná múdre Zákony, panujúce vo stvorení, ten vie, že v žiadnom prípade nemôže byť šťastný a vnútorne spokojný ten, kto s oddanosťou slúži zlodejskému systému. A súčasný bankový systém je žiaľ, jedným obrovským zlodejstvom!

   Uveďme iba jeden z príkladov: Banková lobby v celom takzvanom priemyselne vyspelom svete presadila bezhotovostný styk. Peniaze už teda nedostávajú ľudia priamo v hotovosti, ale na svoje osobné účty. Takmer každý občan štátu má teda svoj vlastný účet, ktorého správa je samozrejme spoplatnená a spoplatnený je i každý vklad a výber z účtu. V celoštátnom a celosvetovom meradle sú to obrovské finančné prostriedky, o ktoré banky každodenne, zdanlivo legitímne, okrádajú občanov. Toto bol skutočný účel presadenia bezhotovostného styku. Bola ním vidina obrovského, bezpracného zisku, založeného na systematickom okrádaní klientov a nie bankami navonok prezentovaná služba a pohodlie pri vybavovaní.

   Avšak ten, kto okráda druhých, nemôže byť nikdy skutočne vnútorne vyrovnaný, spokojný a šťastný! Podľa vyšších Zákonov, ktoré vládnu v tomto stvorení, to jednoducho nie je možné! No a keďže je to v skutočnosti nemožné, musí byť ilúzia šťastia a spokojnosti vynútená prostredníctvom interných nariadení a pod hrozbou sankcií z neplnenia si povinností.

   Podobný represívny spôsob však vedie k pokryteckému rozdvojeniu osobnosti. Vedie k rozporu medzi tým, čo človek vnútorne cíti a tým, ako sa musí navonok tváriť. A ak sme to nútení robiť dlhodobo, môže to viesť i k prípadnému poškodeniu duševného zdravia.

   K prirodzenému úsmevu, vyjadrujúcemu skutočné, trvalé a hlboké ľudské šťastie možno dospieť jedine prostredníctvom úprimnej a nezištnej snahy pomáhať iným a prostredníctvom dodržiavania čistoty a ušľachtilosti vlastného vnútorného života. Teda úplne inou cestou, než akou kráča súčasný bankový sektor.

   Kto má teda v sebe pevnú vôľu k dobru, čiže k pomoci svojim spolu ľuďom a snaží sa o dodržiavanie čistoty vlastných myšlienok, ten skôr či neskôr dospeje k veľkej vnútornej harmónii a šťastiu, ktoré bude potom úplne automaticky sprevádzať i úsmev, spontánne vyvierajúci z hĺbky a podstaty jeho bytosti.

   Samozrejme, že primerané materiálne zabezpečenie má pre život človeka na tejto zemi svoje nezanedbateľné miesto a preto by mal mať každý človek toľko hmotných prostriedkov, aby mohol ľudsky dôstojne žiť.

   Avšak akékoľvek nadmerné hmotné vlastníctvo samo o sebe nemôže urobiť človeka naozaj šťastným, ak nebude vo svojom živote zohľadňovať spomínané, vyššie morálne kritériá.

  Ak teda pôjdete najbližšie do banky a uvidíte všetku tú neúprimnú úslužnosť a úsmevy z povinnosti, nech je vám to živou výstrahou a zároveň pripomenutím toho, že získanie skutočného ľudského šťastia predsa len nespočíva iba v peniazoch.

   M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“

   http://www.pre-slovensko.sk

   Vo vnútri každého vnímavého človeka, ktorý sa bdelo rozhliada okolo seba, musí pri pozorovaní jednania väčšiny dnešných ľudí vzniknúť jeden veľký a zásadný rozpor.

   Na jednej strane si totiž zo srdca želá, aby relatívny pokoj, mier, blahobyt a dostatok vydržal čo najdlhšie. Želá si, aby bolo čo najmenej chudoby, hladu a ožobračovania. Aby nebolo kríz, utrpenia, biedy, či rôznych prírodných katastrof, ako sú zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody.

   Na druhej strane však s nesmiernou bolesťou v srdci vníma všadeprítomnosť neuveriteľnej povrchnosti, plytkosti a ignorovania poznania základných Zákonov vo stvorení. Vníma až akúsi aroganciu v ich prekračovaní a vidí, že takmer všetko, čo ľudia robia, robia v ostrom nesúlade s týmito Zákonitosťami, čoho nevyhnutným dôsledkom nemôže byť nič iného, ako chudoba, hlad, ožobračovanie, krízy, bieda, epidémie, zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody.

   Koľko už odznelo slov a rôznych výstrah, upozorňujúcich, že ignorovanie Zákonov stvorenia nemôže zostať natrvalo bez katastrofálnych dôsledkov? Koľko prednášok, koľko článkov, koľko literatúry, koľko rôzneho iného úsilia bolo vynaložené za posledné roky na to, aby ľudia pochopili nesmiernu vážnosť situácie a aby na základe toho zmenili svoje  myslenie a jednanie.

   A všetko akoby bolo márne! Ľudia zostávajú aj naďalej slepými a hluchými! Vôbec ich to nezaujíma a žijú si iba po svojom. Vo svojej povrchnosti a zaslepenosti tým však kráčajú v ústrety katastrofálnemu zrúteniu celého súčasného systému usporiadania ľudských vecí. Kráčajú v ústrety kolapsu, aký nemal doposiaľ na tejto planéte obdobu.

   Ak totiž k ich dušiam a srdciam nedokážu preniknúť varujúce slová, či už písanou, alebo hovorenou formou, ak už naozaj ľudské slovo nie je schopné prelomiť pancier všeobecnej plytkosti a povrchnosti, ak slová nie sú schopné vniknúť do najhlbšieho vnútra ľudí a prinútiť ich k zamysleniu a zmene postojov, potom žiaľ, príde celkom zákonite niečo iného.

   Niečo omnoho tvrdšieho a prieraznejšieho, čomu sa už nebude dať vyhnúť zaužívanou ľahostajnosťou a čo zasiahne každého jednotlivého človeka bez výnimky. Bude to utrpenie nevídaných rozmerov, ktoré svojou krutosťou a drsnosťou nakoniec predsa len zlomí navyknutú povrchnosť ľudstva. Ľudstva, ktoré vlastným, dlhodobým ignorovaním účinkov Zákonov stvorenia zrazí samo seba na kolená a tak dokonale a až do samého dna prežije malosť, nedostatočnosť a úbohosť všetkého, čomu doteraz verilo.

   Priblížme si to na príklade človeka, ktorý si žije v relatívnom  zdraví a všetko sa mu darí. Niet ničoho, čo by nejako výraznejšie narušovalo vcelku uspokojivý ráz jeho každodenného života, takže nemá potrebu zaujímať sa o nejaké pomyselné Zákony stvorenia, alebo o nejaký hlbší, duchovný rozmer vlastného života. Veľmi rýchlo by vysmial každého, kto by mu chcel hovoriť o niečom podobnom. Až raz ...

   Až raz jedného dňa príde vážna choroba a tomuto človeku sa zrazu zrúti všetko to, čo pre neho malo nejaký význam a čo považoval za potrebné a dôležité. Avšak vo chvíli, keď sa celý jeho predošlý život zrazu rozpadne v trosky, práve v tejto chvíli si onen človek začne klásť otázky, ktoré by si pred tým nikdy nebol býval položil. Zrazu sa začne sa pýtať a hľadať odpovede na to, aký má ľudský život v skutočnosti zmysel, aké sú pravé životné hodnoty a čo vlastne nasleduje po našej smrti.

   Ako je teda vidieť, ťažká choroba môže byť niekedy pre človeka doslova darom, pretože ho dokáže vytrhnúť z tupého ošiaľu povrchnosti a materializmu a je schopná nasmerovať ho na cestu skúmania pravého zmyslu ľudského života. Na cestu hľadania pravých životných hodnôt a skutočnej pravdy o živote.  

   Choroba teda neraz dokáže to, čo je u mnohých ľudí v ich plnom zdraví a aktivite absolútne nepriechodné. Ťažká choroba im teda dá neraz duchovne omnoho viac, ako ich celý predchádzajúci aktívny život v plnom zdraví, strávený v plytkosti myslenia a honbe za pseudohodnotami. Takí sú už ľudia.

   No a žiaľ, úplne rovnaké to bude aj v globálnom, celosvetovom meradle. Presne takto sa to prihodí celému ľudstvu, ak ...  Ak výzvy o životnej nevyhnutnosti poznania a podriadenia sa Zákonom stvorenia konečne nezoberieme naozaj vážne a nezačneme sa nimi zaoberať.

   Nie, nemusia prísť zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody, nemusí prísť hlad, utrpenie, krízy a epidémie, ak pochopíme hlbokú vážnosť nevyhnutnosti poznania skutočného zmyslu ľudského bytia vo stvorení a jeho naplnenia. Ak pochopíme nevyhnutnosť hľadania Pravdy a bezpodmienečnú nutnosť vradenia sa do fungovania Zákonov stvorenia.

   Prečo toho nie sme schopní bezbolestne a bez zbytočného utrpenia? Dnes by sa snáď ešte bolo možné takéhoto utrpenia vyvarovať, alebo ho svojim pozitívnym prístupom aspoň výrazne obmedziť. Ak však tento čas správne nevyužijeme, v blízkej budúcnosti bude musieť naozaj dôjsť k tomu najhoršiemu, pretože žiaľ, nič iného už nedokázalo preraziť pancier ľudskej ľahostajnosti a tupej nevedomosti.

   Potom však v nijakom prípade neobviňujme Boha! Skutočným vinníkom a skutočnou príčinou všetkých hrôz budeme iba my sami! Bude ním naša vlastná, súčasná ľahostajnosť voči tým najzásadnejším otázkam ľudského bytia. 

   M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

   Súčasná spoločnosť sa nachádza v nesmiernom úpadku. Môžeme si ho ilustrovať jedným, možno banálnym, ale výstižným príkladom, poukazujúcim na hlboký hodnotový prepad, ku ktorému došlo v pomerne krátkom časovom horizonte 10 –15 rokov.

   Keď sme sa totiž pred 10 – 15 rokmi spýtali nejakého malého dieťaťa, čo robí jeho otec, spravidla odpovedalo: Môj otec je murár, lekár, šofér, učiteľ a podobne. Inými slovami, zaoberá sa činnosťou, ktorou prináša do spoločnosti určité užitočné hodnoty.

   Keď však túto otázku položíme menším deťom dnes, mnohé z nich odpovedia: Môj otecko zarába peniažky.    O čom to svedčí?

   O nesmierne hlbokom posune smerom nadol, v ktorom sa pre mnohých ľudí stáva nepodstatným vytváranie užitočných hodnôt pre spoločnosť, ale za jednu a jedinú hodnotu považujú iba peniaze. Peniaze, ktoré sa koniec koncov dajú získať aj inak, ako poctivou prácou. Len nech sú a nech ich dosť.

   Uvážme však, že ak sme takto hodnotovo hlboko posunuli smerom nadol v pomerne krátkom časovom rozmedzí 10 – 15 rokov, čo dokážu deti svojim pozorovacím talentom reflektovať v jednej jedinej výstižnej vete, ako hlboko asi duchovne upadlo ľudstvo v dlhšom časovom horizonte 30. 40. 50., alebo 70. rokov?

   Iba postupné zužovanie duševného obzoru, ktoré kráča ruka v ruke s takýmto katastrofálnym duchovným pádom nám neumožňuje vnímať jeho hroznú hĺbku. To je tiež dôvod, prečo mnohí ľudia odmietavo krútia hlavami, ak sa im začne niečo hovoriť o duchovnom úpadku.

   Väčšina z nich totiž spravidla vníma veci iba povrchne a preto, vidiac pred sebou najmodrenejšie autá, neobmedzené možnosti cestovať, krajšie bývanie, internet a iné technické vymoženosti a ešte mnoho iného, na základe trblietavého lesku týchto vonkajších vecí nie sú jednoducho ochotní pripustiť, že by to snáď mohlo byť až také zlé. Naopak, oproti minulosti sa im to javí ako pokrok.

   Ak sa však pozrieme na veci trošku hlbšie pod povrch, nemožno si nevšimnúť onen spomínaný, obrovský hodnotový prepad v každodenných medziľudských vzťahoch a to vo všetkých oblastiach života. Ľudia síce kedysi mali hmotne naozaj menej, ale boli oveľa srdečnejší, vzájomne ústretovejší a ochotní si pomôcť, jednoducho povedané, boli oveľa lepší. Za hmotný pokrok platíme príliš vysokú daň, ktorou je strata ľudskosti. Je potom naozaj takýto pokrok možné vôbec nazvať pokrokom?

   Áno, ľudská civilizácia budí pri povrchnom pohľade zdanie rozkvetu, ale vo svojom vnútri je zasiahnutá rozkladom, nadobúdajúcim doslova tragické rozmery. Naša civilizácia sa v skutku podobá nabielenej, honosnej a majestátne navonok pôsobiacej hrobke, ktorá je však vo svojom vnútri plná hniloby a najrôznejšej nečistoty.

   Tak napríklad konkrétne školstvo sa stalo iba bezduchým vymývaním mozgov informáciami, z ktorých sa v praktickom živote využije iba zlomok. Zdravotníctvo sa zvrhlo na tupé potláčanie dôsledkov, bez poznania skutočných príčin. Jeho osobitou kapitolou je farmaceutický priemysel, ktorého úlohou v skutočnosti nie je liečiť a vyliečiť, ale čo najdlhšie udržiavať pri živote potencionálnych klientov, ktorí sa nastavením na určitý druh udržiavacej „liečby“ stávajú istým zdrojom príjmov po celý ich ďalší život.

   Ale poďme ďalej: Bankovníctvo sa snaží bezpracne zarobiť čo najviac tým, že sa iným požičiavajú požičané peniaze. Podnikateľská sféra je skrivená snahou väčšiny takzvaných podnikateľov vyžmýkať zo svojich zamestnancov čo najväčší výkon za čo najmenej peňazí. Právne služby sa stali sofistikovaným zlodejstvom, kde sa namiesto službe pravde a spravodlivosti slúži tomu, kto viac zaplatí. A tak ďalej a tak ďalej. Pokrivené, znetvorené a základného rozmeru človečenstva sú v skutočnosti a vo svojej skrytej vnútornej podstate zbavené všetky odvetvia ľudskej činnosti. Takéto niečo je však istou cestou do záhuby.

   Ako teda zastaviť tento úpadok a nasmerovať spoločnosť nahor? Ja osobne vidím dve cesty. Prvou z nich je cesta osvieteného vládcu. Nie je tomu totiž tak dávno, kedy sa Tomáš Garique Masaryk snažil vybudovať spoločnosť na rešpektovaní Zákonov Božích. A ak odhliadneme od všetkých chýb, ktoré sa v danom období urobili, úplne rovnaké tendencie mal aj prvý Slovenský štát.

   Snažiť sa vybudovať spoločnosť na rešpektovaní Zákonov Božích! To je čosi nevídaného a v dnešnej dobe priam neuveriteľného! Žiaľ, odvtedy ľudstvo nesmierne hlboko duchovne upadlo, takže je skutočne otázkou, nakoľko reálnou je objavenie sa osvieteného vládcu v dnešnej dobe. Každopádne ale táto možnosť zostáva naďalej jednou z možností.

   Druhou, omnoho reálnejšou cestou je cesta zdola, spočívajúca v žití skutočných, pravých a budujúcich hodnôt, ako je spravodlivosť, česť, ľudskosť, srdečnosť, ústretovosť a snaha pomáhať iným. Jedine život v súlade s týmito hodnotami môže totiž, ako to jediné, zastaviť súčasný úpadok spoločnosti a nasmerovať ju nahor.

   Lebo aj napriek spomínanému úpadku, ktorý zhubne zasiahol všetky odvetvia ľudskej činnosti, v každom z nich sa predsa len nachádzajú ľudia, ktorí dokázali zostať vnútorne verní vyššie spomínaným ideálom. Ľudia, ktorí sa cítia sa vo svojom okolí osamotení, pretože sa nemôžu stotožniť s tým, čo sa deje vôkol nich.

   Sú to ale práve oni, čo tušia veľkú pravdu, spočívajúcu vo fakte, že iba život, v ktorom sa ľudia riadia vyššími hodnotami, môže nasmerovať spoločnosť k výšinám, k skutočnému, reálnemu a dlhodobo udržateľnému rozvoju a pokroku. Že jedine takýto život má skutočný význam a skutočnú hodnotu.

   Áno, je to presne tak! Spravodlivosť, česť, ľudskosť a snaha pomáhať iným majú pre vzostup spoločnosti omnoho väčší význam, ako ten najprevratnejší vedecko technický rozvoj bez elementárnych mravných zásad.

   A ak sa život podľa vyššie spomínaných, morálnych zásad spojí s poznaním Zákonov stvorenia, takéto vzájomné prepojenie vytvorí pevný základný kameň novej, zdravej, prosperujúcej a trvalo sa rozvíjajúcej spoločnosti. Pod poznaním Zákonov stvorenia nie je však myslená príslušnosť k nejakej konkrétnej cirkvi, alebo inej duchovnej organizácii. Je tým myslené objektívne, jasné a vecné poznanie Zákonitostí, ktoré hýbu univerzom.

   Jednoducho povedané, obrodenie našej spoločnosti, obrodenie každého jednotlivého odboru ľudskej činnosti spočíva v rukách jednotlivcov, ktorí sú ochotní žiť svoj život podľa vyšších morálnych zásad. Z nich, z týchto jednotlivcov sa totiž skladá spoločnosť. Čím ich bude viac, tým bude spoločnosť lepšia a zdravšia. Je to naozaj veľmi jednoduché.

   V súvislosti s hospodárskou krízou odznelo napríklad z úst mnohých politikov, dokonca na tých najvyšších postoch  a nie len u nás, ale aj v zahraničí, že súčasná kríza je predovšetkým krízou hodnôt. To je skutočne pravda!

   Ako sa ale táto kríza na celom svete vo všeobecnosti rieši? Iba čisto ekonomickými a hmotnými opatreniami, napríklad šrotovným a podobne. To znamená, dielčím, nekomplexným a teda nedostatočným spôsobom. 

   Ak je totiž dnešná kríza naozaj krízou hodnôt a ak by bol vskutku záujem o jej komplexné a úspešné riešenie, toto riešenie by malo vyplynúť z veľkej celonárodnej diskusie o nevyhnutnej zmene hierarchie hodnotového rebríčka spoločnosti. Lebo práve tie hodnoty, ktoré sme doposiaľ uznávali a preferovali krízu  v skutočnosti spôsobili.

   K niečomu podobnému však nikde na svete nedošlo. Všetky opatrenia proti kríze boli iba ekonomické a svet vo všeobecnosti ďalej žije a verí tým hodnotám, ktorým veril a ktorým žil doposiaľ. A hoci ekonomické opatrenia môžu priniesť určité čiastočné, či už krátkodobé, alebo hoci aj dlhodobejšie riešenia, podobný prístup je v podstate iba zárodkom novej, budúcej a pravdepodobne ešte omnoho väčšej krízy.

   Na teraz nám teda naozaj nezostáva nič iného, ako spomínaná cesta zdola, ktorá však ani zďaleka nie je tak bezvýznamná a tak bez možnosti vplyvu na dianie v spoločnosti, ako by sa mohlo zdať. Veď napríklad i Kristus, ktorý chcel svojim učením taktiež obrodiť vtedajšiu spoločnosť, nešiel cestou zhora, čiže cez elity a vládne posty spoločnosti, ale považoval za omnoho efektívnejšiu cestu zdola, vedúcu cez prostých a jednoduchých ľudí, ktorí by svojim osobným, čestným a spravodlivým životom dokázali obrodiť spoločnosť zdola. Táto cesta je aktuálnou i dnes. Treba ňou iba vykročiť.   

   M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

   Prečo sa pápežovi hovorí ,,svätý otec“? Prečo nie duchovný, alebo cirkevný, ale rovno svätý? Veď počas života nemôže byť nikto svätý, alebo áno? Kým človek žije, môže sa dopustiť ešte rôznych činov a až po jeho smrti možno určiť, či ho vyhlásiť za svätého, alebo nie?

   Odpoveď:

   Vaše cítenie v súvislosti s nevhodným používaním pojmu „svätý“ je správne. Tento pojem totiž v skutočnosti neprináleží nikomu inému, ako samotnému Stvoriteľovi. Len on je naozaj svätý v pravom slova zmysle. Používanie spomínaného pojmu v akejkoľvek inej súvislosti je preto neoprávnené a nesprávne.

   Žiaľ, takéto niečo je výsledkom všeobecného strhávania všetkých pojmov smerom nadol, pretože ľudia prestávajú čoraz viacej vnímať jemnejšie, vyššie súvislosti bytia a stávajú sa stále materialistickejšími, čiže čoraz viacej orientovanými iba na hmotné. No a toto ich postupné zužovanie duševného obzoru potom spôsobuje i postupné strhávanie, krivenie a spozemšťovanie pojmov, ktoré boli pôvodne určené na vyjadrenie a uchopenie reality, súvisiacej s vyšším, duchovným rozmerom bytia.

   Takto bol teda nadol strhnutý i pojem „svätý“, ktorý v skutočnosti vždy patril a vždy aj bude patriť jedine Stvoriteľovi samotnému a ktorý ľudia začali neoprávnene a doslova rúhavo používať v súvislosti so sebou samými. Pojem „svätý“ otec je teda v súvislosti s pápežom veľmi nešťastný, pretože v skutočnosti je len jeden jediný Svätý Otec, ktorý tróni vysoko nad našou zemou

   Ľudia, ktorí si zachovali určitú mieru čistého cítenia tieto skutočnosti podvedome vnímajú a pri zneužívaní, spozemšťovaní a krivení vysokého pojmu „svätý“ sa v nich ozýva tichý vnútorný nesúhlas, ktorý je plne oprávnený.

   Druhou otázkou, s týmto problémom bezprostredne súvisiacou je vyhlasovanie určitých ľudí cirkvou za „svätých“. Inými slovami za takých, ktorí boli už počas svojho pozemského života Stvoriteľovi zvlášť milí a ktorí sa preto po svojej smrti, podľa názoru cirkevných predstaviteľov, celkom určite dostali do raja, kde môžu  orodovať za ostatných ľudí priamo u Pána.

   Za prvé, týchto ľudí nemožno v nijakom prípade nazvať „svätými“. Prečo, o tom bola reč vyššie.

   Za druhé, niečo podobného je domýšľavým osobovaním si práva, ktoré ľuďom vôbec nepatrí. Lebo o tom, kto vojde do raja predsa nemôžu rozhodovať a ani v skutočnosti nerozhodujú ľudia. Rozhoduje o tom jedine Stvoriteľ, alebo lepšie povedané, jeho dokonalé Zákony, reprezentujúce jeho Vôľu. Jedine neochvejné Zákony Božie teda rozhodnú, či niekto z ľudí vstúpi do raja, alebo nie.

   Doslova absurdnou, smiešnou, ba až rúhavou je preto predstava nejakej cirkevnej komisie, ktorá má moc určovať, posudzovať a hlasovať o tom, či je už niekto po svojej smrti v raji, alebo nie. Takéto niečo je predsa stavanie sa nad Vôľu Božiu! Malí pozemskí ľudkovia si vo svojom velikášstve a domýšľavosti dovoľujú určovať to, čo prináleží iba Stvoriteľovi, pred ktorého Vôľou sú naopak povinní sa skloniť a naučiť sa ju rešpektovať.

   Musíme sa teda naučiť Vôľu Božiu rešpektovať a nie jej niečo diktovať. Tí, ktorí si takéto veci vo svojej domýšľavosti dovoľujú, nikdy správne nepochopili podstatu slov: „Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“, aj keď tieto slová každodenne mnohokrát odriekajú.

   M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

   V tvorivom procese hmotnosti pôsobia dve sily: bytostná a duchovná. Pod pojmom bytostné treba rozumieť prírodno – živelno – zvieracie a pod pojmom duchovné, ľudský duchovný činiteľ.

   Bytostné sily formovali hmotnosť od samého počiatku vzniku vesmíru až do chvíle, keď dospel vývoj v postupnej evolúcii od najnižších foriem života až k najvyššie vyvinutému zvieraťu, ako to správne vypozoroval Darwin.

   Najvyššie vyvinutým, takzvaným inteligentným zvieraťom, ktoré žilo na zemi pred miliónmi rokov, dospel teda vývoj spomínaného bytostného druhu k svojmu najvyššiemu vrcholu, akého bol tento druh schopný. Ďalej sa už bez určitého vyššieho podnetu nebol schopný sám vyvíjať, takže by napokon nevyhnutne muselo dôjsť k určitej stagnácii a nakoniec k úpadku.

   No a toto bol bod, v ktorom došlo k rozhodujúcemu zlomu v evolučnom vývoji na našej planéte. V tejto chvíli totiž, na najvyššom vrchole vývoja bytostného, začal do diania v hmotnosti vstupovať druhý spomínaný prvok a síce ľudsky – duchovné.

   V praxi to vyzeralo tak, že po akte plodenia dvojice inteligentných zvierat a následnom tehotenstve sa do telíčka novo vznikajúceho jedinca už nevtelila zvieracia duša, ale nevedomý ľudský duchovný zárodok, túžiaci po seba uvedomení. Tieto ľudské duchovné zárodky v ďalšom vývoji postupne zušľachťovali pôvodne zvieraciu formu svojho tela až do súčasnej, ľudskej podoby.

   Darwin mal teda pravdu iba z polovice. Naše fyzické telo skutočne pochádza z postupného evolučného vývoja a je teda bytostne zvieracej podstaty. Avšak na najvyššom vrchole vývoja bytostného sa do tohto tela vtelil ľudský duchovný zárodok, ktorý ho postupne zušľachťoval a dal mu ľudskú formu.

   V tomto poznaní teda spočíva rozriešenie určitého vnútorného nesúhlasu ľudí s tým, že pochádzajú z opice. Ich vnútorný nesúhlas je akýmsi tušením, že to predsa len bude nejako inak. Fyzicky je to pravda, ale vnútorne to pravda nie je, pretože vnútorné jadro človeka pochádza z Ducha, z duchovnej ríše a je teda vnútorne úplne inej podstaty, ako zviera.

   V tomto bode sa teda Darwin zásadne mýlil, pretože podľa Zákonov univerza nie je jednoducho možné, aby došlo k zmene jedného druhu na druhý a síce, druhu bytostného na druh duchovný. Každý druh zostáva v sebe pevne uzavretý, bez možnosti prekročenia vlastných hraníc. Zo zvieraťa sa teda v nijakom prípade nemôže stať človek. Ich vzájomná, vnútorná druhová rozdielnosť to nepripustí.

   Bytostné, čiže prírodno – živelno – zvieracie teda na zemi vopred pripravilo všetko – všetky prírodné podmienky na príchod človeka, ktorý sem prišiel, ako hosť. Z tohto dôvodu sa preto musí ako hosť aj správať, čo znamená, že by mal mať v úcte svojho hostiteľa, že by ho mal podporovať a zveľaďovať.

   Človek sa však drzo a spupne obrátil voči vlastnému hostiteľovi, čiže voči všetkému bytostnému a začal ho ničiť, zotročovať a drancovať. Napriek všetkej zdanlivej sile ľudstva zostáva však toto prírodno – živelno – bytostné vždy silnejšie, ako ľudia. Ak sa preto človek v najbližšej dobe vo svojom chovaní a prístupe v tomto smere nezmení, príde nakoniec čas, kedy hostiteľ jednoducho zmätie z povrchu zemského hosťa, ktorý sa ako hosť odmietol správať. Ale to je už celkom iná téma.

M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“

http://www.pre-slovensko.sk

   Miera studu a telesnej hanblivosti je mierou výšky skutočnej, vnútornej hodnoty človeka. Čím ušľachtilejší je vnútorný život jednotlivca, tým intenzívnejšie je ním pociťovaná potreba adekvátneho zahalenia vlastného tela.

   História našej civilizácie a jej postupné duchovné dozrievanie je v podstate históriou postupného telesného zahaľovania, ktoré presne kopírovalo mieru dosiahnutej duchovnej zrelosti.

   Skôr, ako sa z tohto uhľa pohľadu pozrieme na dejiny ľudskej civilizácie treba zdôrazniť, že si pri tom nebude možné nevšimnúť rôzne odchylky a úchylky, ktorých bolo v každej dobe viac, ako dosť. Z tohto dôvodu treba mať na zreteli predovšetkým hlavný vývojový prúd, predsa len vykazujúci postupný a plynulý vzostup až zhruba do konca 19. a začiatku 20. storočia. Po ňom žiaľ nasledoval strmhlavý pád. Tento všeobecný duchovný úpadok ľudstva sa opäť primeraným spôsobom odzrkadlil v prístupe k odievaniu.

   Na začiatku svojho vývoja boli teda ľudia nahí podobne, ako zvieratá. To ľudské v nich sa však veľmi rýchlo prejavilo potrebou určitého zahalenia sa, ktoré nebolo podmienené iba poveternostnými podmienkami.

   I v súčasnosti sa na našej planéte nachádzajú takzvané primitívne, alebo prírodné kmene, ktoré vo svojom vývoji ustrnuli na tomto stupni. Ich duševný obzor, celkový rozhľad a chápanie sveta sú priamo úmerné ich názorom na odievanie a potrebu telesného zahaľovania. Chodia takmer nahí, alebo úplne nahí, čo je dokonalým vonkajším obrazom stupňa ich reálnej duchovnej zrelosti, totožnej s rannými štádiami vývoja ľudstva.

   Vo všeobecnosti však duchovné dozrievanie kráčalo predsa len postupne dopredu a ľudia, žijúci v rôznych dávnych civilizáciách sa začali čoraz viacej zahaľovať. Honosnosť odevu bývala neraz prejavom výšky spoločenského postavenia. Napríklad v starovekom Egypte chodievali nahí iba otroci. V Ríme boli zase členovia vyšších spoločenských vrstiev odetí v bohatých tógach, niekedy až doslova umelecky riasených.

   Duchovný vzostup ľudstva však nešiel takými ideálnymi cestami, akými ísť mal a to bol dôvod, prečo sa v každom historickom období nachádzali určité viac, alebo menej badateľné, nezdravé odchylky od prirodzeného a zdravého vývoja. Jednou z nich, ktorú je potrebné zvlášť spomenúť, je zobrazovanie nahého ľudského tela v mnohých sochárskych, alebo maliarskych dielach. Tieto, celkom konkrétne umelecké diela tým nesplnili svoje poslanie povznášať a zušľachťovať spoločnosť. Naopak, brzdili ju v jej duchovnom rozmachu a strhávali ju nadol i keď umenie ako celok, odhliadnuc od spomínaných výstrelkov,  sa až donedávna vyvíjalo správne.

   Ale vráťme sa späť ku každodennému životu a k očividnému, historicky dokazateľnému faktu potreby čoraz kultivovanejšieho odievania a teda zahaľovania ľudského tela. Svoj vrchol v tomto smere dosiahol vývoj v takzvanej viktoriánskej móde konca 19. a začiatku 20. storočia, kedy ženy chodili v šatách s dlhými sukňami a rukávmi, bez náznaku akéhokoľvek výstrihu. Takto chodievali odeté ešte naše prababičky.

   Vývoj každého druhu, teda i duchovný, však môže smerovať dvomi cestami. Buď neustále nahor, k Svetlu a ušľachtilosti, alebo, bez prijatia a akceptovania určitých nových duchovných impulzov, môže zrazu dôjsť k úpadku a ceste nadol.

   Žiaľ, presne toto sa prihodilo pozemskému ľudstvu, ktoré vo svojej zaujatosti iba čisto hmotnými vecami prehliadlo jeden z veľmi významných duchovných podnetov a tým prakticky odbočilo z cesty vedúcej nahor. Duchovne začalo okamžite výrazným spôsobom upadať, čo sa očividne ihneď prejavilo i vo vzťahu k potrebe kultivovaného zahaľovania vlastného tela. Od určitého bodu sme duchovne začali smerovať priam strmhlav nadol a tomu zodpovedali a zodpovedajú všetky tendencie čoraz väčšieho telesného odhaľovania.

   Sukne sa začali skracovať, výstrihy prehlbovať a vo svojom duchovnom páde to ľudia považovali za niečo priam revolučné. Móda, film, reklama, časopisy a internet sú dnes plné telesnosti a nahoty, ktorej zobrazovanie je výsledkom spomínaného duchovného úpadku. Tento kult nahoty však veľmi nepriaznivým spôsobom vplýva na spoločenské vedomie a strháva ľudstvo čoraz nižšie a nižšie.

   V súčasnom bahne nemravnosti sa samozrejme veľmi rýchlo vyrojili rôzne pseudofilozofie s duchovným podtextom, snažiace sa obhájiť daný stav, alebo ho bagatelizovať tézami, ako napríklad, že vraj čistému je všetko čisté, alebo že naše telo nie je samo o sebe nemravné, ale nemravnými sú iba naše myšlienky a preto ak si spravíme poriadok v myšlienkach, môžeme pokojne chodiť hoci aj nahí.

   Do protikladu k tomu však postavme známe slová: „A neuveď nás do pokušenia!“. Z nich možno vyvodiť, že nakoľko na zemi žijú ľudia rôznych úrovní duchovnej zrelosti, nikto z nás nemá právo uvádzať do pokušenia iných. Nemá právo strhávať nadol a do nemravnosti ostatných a to ani vtedy, ak by on sám bol snáď natoľko čistý, že by ho vôbec neznepokojovala jeho vlastná nahota, alebo nahota druhých ľudí.

   Duchovne zrelý človek, človek skutočne na výške však  nikdy nebude jednať takýmto spôsobom, ale naopak, svojim správaním a spôsobom odievania poslúži iným ako vzor a dobrý príklad. Či už ako muž, alebo ako žena.

   M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

   Súčasní veriaci sa pozerajú na evanjeliá, ako na niečo svätého, ako na bezvýhradnú autoritu, o ktorej sa nediskutuje a o ktorej nemožno pochybovať.

   Ak sa ale vecne a nezaujato pozrieme na evanjeliá, sú to v podstate spisy, ktoré vznikli veľmi mnoho rokov po udalostiach, ktoré sú v nich opisované a tento veľký časový odstup sa do určitej miery nepriaznivo odzrkadlil na autentickej kvalite spomienok na oné dávne udalosti. Veď si len predstavme samých seba, nakoľko hodnoverne a detailne by sme asi opisovali nejaké udalosti, ktoré sme prežili pred mnohými rokmi.

   Druhou zásadnou skutočnosťou je, že ak by boli tieto spisy naozaj „Písmom Svätým“, nemohli by sa v nich nachádzať určité protirečenia, či zásadne iné pohľady na jednu a tú istú vec.

   Tieto protirečenia a iné, odlišné pohľady učeníkov na udalosti a náuku Mesiáša však vznikli preto, lebo evanjeliá sú čisto osobnou interpretáciou udalostí spred mnohých rokov. Interpretáciou, založenou na osobnom pochopení, vnímaní a prežívaní jednotlivých evanjelistov. Presne tak, ako je tomu vždy, keď dvaja ľudia opisujú tú istú udalosť a to ešte s odstupom mnohých rokov. Pohľad dvoch ľudí na tú istú vec nebýva totiž nikdy rovnaký a celkom zákonite sa viac, alebo menej odlišuje.

   Uveďme si konkrétny príklad, týkajúci sa známych slov: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi“.

   Matúš použil tieto slová v súvislosti s osobou Petra a síce vtedy, keď Peter ako prvý spoznal v Ježišovi Syna Božieho. Celkom konkrétne to znie takto: „Ty si Peter (Skala), a na tejto skale vystavím svoju cirkev, a brány pekelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od kráľovstva nebeského, a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané i na nebi, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebi“.

   Oproti tomu ale napríklad Marek a Lukáš slová o rozväzovaní a zväzovaní v súvislosti s Petrovým primátom vôbec neuvádzajú

   No a je naozaj veľmi zaujímavé a dosť protirečivé, že samotný Matúš použil tieto slová vo svojom evanjeliu aj niekde inde a to v úplne inej súvislosti a inom kontexte. A síce, v kapitole s názvom „Bratské napomenutie“:

   „Keby sa teda tvoj brat prehrešil proti tebe, choď  a pokarhaj ho medzi štyrmi očami! Keď ťa počúvne, získal si svojho brata. Keď ťa však nepočúvne, priber si ešte jedného, alebo dvoch, aby výpoveď dvoch, alebo troch svedkov všetko potvrdila. Keby ani tých nepočúvol, tak to povedz cirkvi, a keby ani cirkev nepočúvol, zaobchádzaj s ním ako s pohanom a mýtnikom.

   Veru, hovorím vám, čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi.“

   Položme si teraz otázku, v akom kontexte boli slová o rozväzovaní a zväzovaní použité správne? Či iba v súvislosti s Petrom – či je to teda iba výsada jeho osoby, čo však Marek a Lukáš neurobili, alebo ich máme chápať v širšej, všeobecnej súvislosti, ako schopnosť každého človeka, vzťahujúcu sa na  odpustenie, či neodpustenie nášmu blížnemu? Odpustenie alebo neodpustenie, ktorého dôsledky nemajú dosah iba čisto pozemský, ale toto pozemské presahujú.

   Ak celú vec sami hlboko precítime a ak sa ešte navyše oprieme o znalosti Zákonov, fungujúcich vo stvorení, musí nám byť jasné, že slová o zväzovaní a rozväzovaní na zemi i na nebi majú všeobecnú platnosť. To znamená, že je to zakódované v schopnostiach a možnostiach každého človeka.

   Spomínaná všeobecná zákonitosť sa preto nemôže v nijakom prípade vzťahovať iba na jedného, jediného človeka, čiže na Petra, ako to mylne uviedol Matúš na základe svojho vlastného, nesprávneho pochopenia. Ani Lukáš ani Marek takéto niečo v súvislosti s Petrovým primátom totiž vôbec nespomenuli.

   Uvedené fakty by teda mali byť pre nás pádnym dôkazom toho, že evanjeliá nie sú nedotknuteľným Písmom Svätým v tom zmysle, v akom sa na ne pozerá väčšina veriacich dnes. S niečím podobným by nesúhlasili ani samotní evanjelisti.  

   Ako všetko ľudské sú totiž tieto spisy poznamenané mierou osobného porozumenia a  pochopenia jednotlivých autorov. A o tom, že toto ich chápanie nebolo vždy dostatočné, takže si bol nad ním neraz nútený  povzdychnúť aj ich Majster, o tom predsa možno nájsť i zmienky v jednotlivých evanjeliách.

   Určite tu neobstojí ani známa argumentácia, že vyliatím Ducha Svätého sa zrazu stali učeníci priam zázračným spôsobom všetko plne chápajúcimi. Ak totiž niekto isté veci nedostatočne chápe aj keď sa pomerne dlhý čas pohybuje v osobnej, bezprostrednej blízkosti pozemského vtelenia živého Boha, čo predstavuje najväčšie možné priblíženie sa Boha k človeku, je doslova ilúziou myslieť si, že by mohlo jestvovať ešte niečo väčšieho, čo by mohlo jeho mieru chápavosti nejakým zázračným spôsobom náhle výrazne zvýšiť.  

   V jednom z Pavlových listov, v známom Hymne na lásku je uvedené: „Poznávame len z časti a len z časti prorokujeme“.

   Čo znamenajú tieto slová, napísané Pavlom mnoho rokov po zoslaní Ducha Svätého na Turíce, na základe ktorého považuje cirkev apoštolov za neomylných a ich slová za „Písmo Sväté“?

   Sám Pavol, ako je zachytené v jeho vlastných, vyššie uvedených slovách, si o sebe v žiadnom prípade nemyslel, že je neomylný, ale naopak, veľmi kriticky vnímal svoju vlastnú nedokonalosť v chápaní vysokých právd.

   Nie je preto správne, pozerať sa na evanjeliá, ako na nejaké neomylné „Písmo Sväté“, ako sa to robí dnes, ale treba v nich vidieť iba to, čím skutočne sú – treba v nich vidieť nesmierne cenné, autentické dokumenty, pochádzajúce od ľudí, ktorí osobne poznali Ježiša Krista, alebo dokonca od ľudí, ktorí Ježiša nikdy osobne nepoznali, ako napríklad sám Pavol. V každom prípade sú to však dokumenty, poznačené mierou zrelosti a pochopenia Kristovho učenia ich jednotlivými autormi. Skutočným Písmom Svätým by boli iba vtedy, keby ich napísal samotný Ježiš.

   Áno, toto treba zvlášť zdôrazniť. Písmom Svätým, ktoré by sme mohli plne akceptovať v tomto zmysle by boli evanjeliá iba jedine vtedy, keby ich napísal Ježiš. Takýto je zdravý a reálny pohľad na vec.

   Podobných spisov a dokonca evanjelií jestvuje  v skutočnosti omnoho viac, ako ich bolo nakoniec zaradených do Nového zákona. Toto je tiež kapitola sama o sebe, pretože výber toho, čo bude, alebo nebude zaradené medzi „Písmo sväté“ robili ľudia o niekoľko stáročí neskôr na základe vlastného úsudku. To, čo bolo potom kanonizované sa stalo „Písmom Svätým“ a to, čo kanonizované nebolo, zostalo iba historickou výpoveďou ľudí tej doby.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz