Kristus mal vraj rád hriešnikov. Tieto slová často počuť z úst mnohých kresťanov. Je to však omyl a blud! Je to výsledok rozšíreného, povrchného a prvoplánového vnímania, ktoré je vzdialené od pochopenia podstaty. Veď ako mohol mať ten, ktorý prichádzal z nekonečného Dobra rád to, čo je zlé a nízke? Čo je hriešne? To predsa nie je možné!

No a keďže tento omyl nie je rozšírený len medzi obyčajnými, radovými kresťanmi, ale zaznieva často i z úst vyšších cirkevných hodnostárov, ako som mal možnosť sám na vlastné uši počuť v jednej rozhlasovej relácií, je naozaj na mieste, pozrieť sa na túto problematiku hlbšie.

Kristus mal rád jedine dobro! Dobro v každom človeku, nech už bola jeho minulosť akákoľvek. Kristova veľkosť spočívala v tom, že v ľuďoch dokázal rozpoznať klíčenie semienka dobra. A to aj napriek všetkým ich predchádzajúcim chybám a hriechom. Že dokázal rozpoznať začiatok obratu k lepšiemu, ktorý nakoniec vyústil do absolútnej premeny života. Pán sa totiž nedal mýliť zovňajškom, ani rôznymi spoločenskými názormi a predsudkami, na základe ktorých bol človek, ak urobil nejakú chybu a žil zle, raz a navždy poznamenaný. Pán vždy vnímal iba srdce, iba vnútro a podstatu človeka.

I v jeho časoch bolo napríklad veľa neviestok podobne, ako je tomu dnes. Spomedzi nich všetkých však bola vyzdvihnutá jedine Mária Magdaléna. Kristus teda vôbec nemiloval všetky neviestky, ale len Máriu Magdalénu, ktorá dokázala rozpoznať nízkosť vlastného hriechu a nastúpiť cestu k zmene seba samej. Cestu, vedúcu k dobru a ušľachtilosti. Kristus teda, pri pohľade do srdca človeka, mu dokázal odpustiť jeho predchádzajúcu hriešnosť, ktorú ľudia odpustiť nedokázali.

Avšak každý iný človek, dobrovoľne a na základe svojej slobodnej vôle zotrvávajúci v zle, nečistote, nízkosti a nevedomosti, vzdialenej skutočnej ľudskej dôstojnosti bol pre Krista mŕtvy. Každý človek, nachádzajúci sa v hriechu a netúžiaci po nastúpení cesty dobra je totiž skutočne duchovne mŕtvy. Práve o týchto mŕtvych - duchovne mŕtvych Ježiš povedal, nech si pochovávajú svojich mŕtvych. Majú byť ponechaní sami na seba, vo svojej hriešnosti, ktorej sa nechcú vzdať, pretože v nich niet túžby po dobre. Túžby po zmene seba samého k lepšiemu.

Kristus prichádzal iba k tým, volal iba tých a stretával sa iba s tými, v ktorých bola túžba po dobre. Túžba, ochota a odhodlanie po zmene seba samého. Ostatní, čiže ľudia zotrvávajúci v hriechu boli pre neho mŕtvi.

Kristus teda nemal v nijakom prípade rád všetkých hriešnikov, ale iba hriešnikov obrátených. Iba ľudí, ktorí sa už vydali na cestu dobra a zanechali svojho hriechu. Ale to už potom vlastne hriešnici ani neboli, lebo ich minulosť zostala definitívne za nimi.

Kristus mal rád, videl a podporoval dobro v každom človeku, pričom nehľadel na jeho minulosť a na jeho predchádzajúcu hriešnosť. Tá totiž, v prípade vážneho nastúpenia cesty dobra, zostala naozaj už len minulosťou, na ktorú nebolo vôbec treba brať viac zreteľ.

Kristus teda nemal rád a nemohol mať rád všetkých hriešnikov paušálne, čiže aj tých, ktorí naďalej stále zotrvávali vo svojej hriešnosti. S týmto druhom hriešnikov lásku Krista v nijakom prípade spájať nemožno. Ak sa ale spomedzi nich našiel niekto, komu sa zhnusila jeho vlastná nízkosť, ak sa v ňom začala rozhárať túžba po krajšom, lepšom a ušľachtilejšom, ak spoznal hodnotu dobra a nastúpil cestu k nemu, potom sa presunul do úplne inej kategórie.

Potom to už totiž žiaden hriešnik nebol. Potom to bol to človek, ktorý nastúpil cestu dobra a cestu k dobru. A to bol už druh ľudí, ktorých mal Ježiš rád. Takáto bola Mária Magdaléna, mýtnik Matúš i ostatní, ktorí začali v sebe rozvíjať dobro. A práve pre toto dobro ich mal Pán rád, nie pre ich hriech.

Ak je v evanjeliách uvedené, že ako lekár lieči chorých a nie zdravých, tak prišiel Pán volať hriešnikov a nie spravodlivých znamená to, že prišiel volať všetkých, v ktorých sa aj napriek ich mnohým chybám a hriechom nachádza ešte niečo dobré. Niečo dobré, na čom sa dá budovať a čo sa dá rozvíjať. Kto toto dobro ešte v sebe nájde a nájde i silu rozvíjať ho v duchu Kristovho učenia, ten si môže byť istý, že nech by padol akokoľvek hlboko, nech by ho jeho vlastní príbuzní i celá spoločnosť navždy odpísali, jeho Pán ho miluje. Miluje ho pre dobro, ktoré v sebe nesie. Hoci i len pre tú malú štipku dobra, veľkú ako makové zrniečko, ktorá, ak ju začne v sebe vážne rozvíjať, je ho schopná vytrhnúť ako víchor z každej nečistoty a povzniesť veľmi vysoko. Povzniesť k spravodlivosti, čistote a ušľachtilosti pravého človečenstva. Povzniesť k Svetlu a životu plnému šťastia a radosti.

Každý však, kto žije v hriechu, nečistote, zmyselnosti nespravodlivosti a neláske, kto nedbá o dobro, nehľadá ho v sebe a nemá chuť ho rozvíjať, ten je duchovne mŕtvy. Je už mŕtvy, hoci ešte fyzicky žije. Jeho život v nízkosti, nečistote a hriechu je totiž v skutočnosti iba živorením a jeho fyzická smrť bude začiatkom nastúpenia cesty k smrti duchovnej. K smrti totálnej a definitívnej, spojenej s vymazaním jeho mena z knihy života.

Lebo nečistota, zmyselnosť, nespravodlivosť a neláskavá bezohľadnosť je smrť! Dobro, čistota, ušľachtilosť, spravodlivosť a láskyplný prístup k ostatným je život. Skutočným, pravým spôsobom plnohodnotný život už tu na zemi, ako i po odchode z tejto zeme.

Jedine takýchto ľudí mohol mať Kristus rád. Ľudí, ktorí majú v sebe tento potenciál a chcú ho aj rozvíjať. Ostatní, ktorí ho už nemajú a ani ho nechcú v sebe rozvíjať boli pre neho mŕtvi. Veď Posol z všeobsiahleho Dobra predsa nemohol mať rád to, čo je zlé, čo si vyvolilo zlo a čo v ňom tvrdošijne zotrváva.

Kristovo učenie nieslo v sebe totiž popri všetkej láske i akcent spravodlivosti. Akcent spravodlivej prísnosti, ktorý sa zo súčasného kresťanstva už celkom vytratil. A práve pre túto absenciu rozmeru prísnej spravodlivosti, ako i pre všeobecne rozšírenú povrchnosť v myslení mohlo vzniknúť niečo tak nelogického a nepravdivého ako tvrdenie, že Kristus miloval hriešnikov.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Všade vôkol nás je všetko v neustálom pohybe. Vyvoláva ho Zákon pohybu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou univerza. Neustála nutnosť pohybu ženie teda všetko dianie dvomi smermi. Buď smerom hore, alebo smerom dolu. Buď hore, k vývoju, vzostupu a čoraz väčšiemu zdokonaleniu, alebo dole, k úpadku, degradácii a zničeniu. Trvalo stáť na jednom mieste nie je možné.

Ten, kto tak činí a snaží sa trvalo stáť na určitej úrovni, ktorú dosiahol, ten sa v skutočnosti zastavil vo svojom ďalšom progresívnom vývoji. A keďže nejde nahor, Zákon pohybu, ktorý neumožňuje nikdy nikomu a ničomu dlhodobo stáť na jednom mieste, ho tlačí k pohybu už len jediným možným smerom. Nadol!

Veľmi jednoducho povedané, čo sa trvalo nevyvíja, musí zákonite upadať. Lebo zostať stáť na jednom mieste sa nedá. Zákon nevyhnutného pohybu všetkého vo stvorení to vylučuje.

Na svete existujú cirkvi, ktoré tvrdia, že už po celé stáročia verne a nemenne zachovávajú pravdy vlastnej viery. Že sú v tomto pevné ako skala a že v tom vytrvajú až do skončenia sveta. Inými slovami povedané, že určitým spôsobom pevne zakonzervovali svoju vierouku, ktorá sa v takomto stave stala určujúcou na celé veky. Na toto sa potom odvolávajú a sú na to aj patrične hrdí.

Ale je vôbec možné byť na niečo takéhoto hrdý? Je možné vo vzťahu k Zákonu neustáleho pohybu, činného vo stvorení, niečo pevne a natrvalo zakonzervovať? Nie je snáď nemenné zabetónovanie, hoci aj v danej dobe niečoho konštruktívneho a progresívneho, začiatkom pomalého, nebadateľného a nepozorovateľného úpadku?

Žiaľ je to tak, lebo to ani inak nemôže byť! Lebo ak sa niečo rozhodneme pevne zakonzervovať znamená to, že to už ďalej nenapreduje a nevyvíja sa. Že to nejde nahor, ale keďže stáť na mieste možné nie je, musí to ísť už len jediným možným smerom, a to nadol. Zákon neustáleho pohybu to potom nevyhnutne musí tlačiť práve týmto smerom.

Úlohou cirkví je podporovať a stimulovať neustály duchovný vývoj ľudstva. Jednou z viacerých príčin súčasného úpadku je i skutočnosť, že práve toto sa nedeje. Že sa duchovný vývoj zastavil a zabetónoval na určitom stupni a už nejde ďalej. Už nechce ísť ďalej! Avšak zostať stáť možné nie je!

Vezmime si napríklad kresťanstvo, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou nášho stredoeurópskeho priestoru. Začalo to Abrahámom, pokračovalo prorokmi, až nakoniec prišiel Kristus. Ono nové, čo v ďalšom vývoji poznania Kristus prinášal sa zdalo tým, ktorí uľpievali na starých, dovtedajších formách až kacírske. Zdalo sa im to ako rúhanie.

Kristus však, v súlade so Zákonom nevyhnutného pohybu a vývoja, ktorý je jedným zo Zákonov jeho Otca, prinášal nové učenie, ako ďalšie pokračovanie a rozvinutie toho staršieho a predchádzajúceho.

Židovstvo však vo svojom kŕčovitom ustrnutí na určitom stupni nebolo schopné spoznať v Kristovi Mesiáša a ani ho nespoznalo. Nedokázalo akceptovať ďalší, nevyhnutný stupeň v vývoji duchovného poznania, ktorý v zohľadnení Zákona neustáleho pohybu prinášal na zem Kristus vo svojom učení.

Na tomto príklade môžeme vidieť progres a degradáciu. Môžeme vidieť víziu ďalšieho možného vývoja na jednej strane a na druhej strane úpadok a následný pád židovského národa, zapríčinený snahou konzervovať daný stav a neprijímať to nové a progresívne.

Ale Zákon nevyhnutného pohybu sa nezastavil ani Kristovým príchodom, pretože ide o jeden z nemenných a dokonalých Zákonov jeho Otca. Ak budeme pozorne čítať Jánovo evanjelium, nájdeme v ňom tieto Ježišove slová: „Ešte veľa by som vám mal toho čo povedať, ale teraz by ste to nechápali. Keď príde on, Duch Pravdy, uvedie vás do celej Pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje a zvestuje vám, čo má prísť.“

Svet sa teda raz má dozvedieť úplnú Pravdu a to vtedy, keď primerane dozreje Keď ju už bude schopný chápať. Svet sa má dozvedieť úplnú Pravdu o človeku, o tom, odkiaľ prišiel a kam má smerovať. Pravdu o Stvoriteľovi, o utrpení, o smrti, o zmysle ľudského bytia i o tom, ako správne a dobre žiť. A táto Pravda bola Duchom Pravdy, o ktorom kedysi hovoril Kristus, na zemi zakotvená.

Ale opäť sa stalo to isté, ako za Ježišových čias, ibaže v novom šate. Strnulosť, upätosť a kŕčovitosť kresťanského sveta, pevne, naveky a navždy zakonzervovala pravdy svojej viery a tým sa stali neschopnými prijať to nové. To nové, prichádzajúce v Zákone nevyhnutného duchovného pohybu.

Pravda zostáva nepovšimnutá, pretože viera kresťanského sveta je „pevná“ a „neochvejná“, ako skala. Avšak toto zabetónovanie a zafixovanie daného stavu, táto duchovná nehybnosť, nepripúšťajúca progres je zastavením. Ale každé zastavenie vo stvorení je začiatkom úpadku, pretože stáť nie je možné. Ak sa totiž odmieta ísť nahor, musí sa to potom nevyhnutne rútiť nadol.

Na ČT 2 býva relácia s názvom „Uchom ihly“, v ktorej si dvaja kňazi, jeden katolícky a druhý z cirkvi bratskej, pozývajú hosťa, spravidla veriaceho človeka. Mali tam tiež istého pána profesora, pôsobiaceho na detskej onkologickej klinike v Prahe Motole. Pán profesor bol hlboko veriaci. Okrem iných otázok sa ho tiež spýtali, ako si vysvetľuje utrpenie detí, ktoré má každodenne na očiach. A on odpovedal, že sa tak deje kvôli vinám a hriechom ich rodičov, alebo ich starých rodičov.

Nesmierne zarážajúcim na jeho odpovedi bol fakt, že tento inteligentný, rozhľadený a hlboko veriaci starší pán, každodenne konfrontovaný s realitou ľudského utrpenia vôbec nepochopil jeho podstatu. Vôbec nechápal, čo to utrpenie vlastne je, prečo a odkiaľ k nám prichádza a ako sa s ním máme správne vyrovnať. Takéto niečo je nepochopiteľné a zarážajúce o to viac, že človek, ktorý v dnešnej dobe čo i len trochu chce, môže mať v tejto veci úplne jasno. Vôbec nemusí zotrvávať v tápavej nevedomosti v tejto tak zásadnej otázke.

V spomenutom príklade sa odzrkadľuje realita celého súčasného kresťanstva. Medzi kresťanmi je mnoho dobrých a láskavých ľudí, ktorí však vo svojom duchovnom poznaní a rozširovaní vedenia nechcú ísť ďalej. Vo svojich životných názoroch a postojoch preto pevne zotrvávajú v zabetónovaných pravdách rôznych kresťanských vieroúk. Títo ľudia si neuvedomujú, že ich takzvaná pevnosť vo viere, na ktorú sú patrične hrdí a ktorou im nič neotrasie, znamená odmietnutie nevyhnutného progresu smerom nahor, za čím sa skrýva pomalý, zo začiatku nebadateľný, ale istý úpadok.

Lebo neúprosný Zákon pohybu vo stvorení pozná iba dve cesty. Cestu hore, alebo cestu dole! Každé zastavenie je odmietnutím postupu vpred. Každé zastavenie je vyvolením si cesty nazad. Je vyvolením si úpadku. A tento vnútorný, skrytý a nebadateľný duchovný úpadok sa napokon prejaví aj navonok. Prejaví sa úpadkom spoločnosti, úpadkom hodnôt, úpadkom absolútne všetkého tak, ako to prežívame dnes.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Už si pomaly začíname zvykať a považovať to za normálne, že ľudia vo vyšších riadiacich funkciách, rôzni podnikatelia, manažéri, politici a podobne, majú plat nekoľko tisíc Eur. Avšak aj napriek takémuto, vysoko nasadenému štandardu predsa len z času na čas rozvíri hladinu verejnej mienky informácia o extrémoch. Svojho času to bol napríklad plat istého primátora väčšieho slovenského mesta, ktorý bol väčší ako plat premiéra Slovenskej republiky. Známe sú tiež takzvané zlaté padáky, či iné, podobné nekalé formy v podstate legálneho získavania peňazí.

Ľudia, ktorých sa to týka, sa samozrejme obhajujú slovami ako legitimita a zákonnosť. Obhajujú sa nimi či už sami pred sebou, alebo pred právom pobúrenými spoluobčanmi.

Skúsme sa však teraz pozrieť na celú vec trochu inak. A síce nie z hľadiska pozemských zákonov, ktoré takéto niečo do neba volajúce často legitímne dovoľujú, ale z hľadiska Zákonov vyšších. Z hľadiska Zákonov univerza, alebo inak povedané, Zákonov morálnych a mravných, z hľadiska ktorých sú podobné praktiky neopodstatnené a protizákonné.

Pozrime sa na veľký vesmírny Zákon rovnováhy medzi dávaním a braním, ktorého účinky môžeme pozorovať v bežnom živote okolo nás. Vezmime si napríklad dýchanie, čiže nádych a výdych. Pravidelne sa opakujú a to zaručuje rovnováhu. Rovnováhu a harmóniu. Rovnováhu, vznikajúcu na základe harmónie medzi dávaním a braním.

Nadýchnuť sa teda môžeme iba toľko, koľko vydýchneme, čo v princípe znamená, že brať môžeme iba toľko, koľko dávame. Iba to zaručuje harmóniu.

A teraz sa pozrime na ľudskú spoločnosť a hneď pochopíme, prečo v nej vládne disharmónia a neustále pnutie. Jednoducho preto, lebo sa vo všeobecnosti toleruje, že niektoré elitné kategórie ľudí môžu brať a aj reálne berú omnoho viac, ako v skutočnosti dávajú.

Práca každého človeka však má byť ohodnotená podľa miery jeho celospoločenského prínosu. Nie je tu reč o žiadnom rovnostárstve! To nie! Každý má však spravodlivo dostať toľko, koľko hodnotou svojej práce do spoločnosti vložil. Jedine to zaručuje harmóniu.

Navzdory jednoduchému, prostému a naozaj každému ľahko pochopiteľnému, vesmírnemu Zákonu rovnováhy medzi dávaním a braním však táto spoločnosť, ktorá o sebe tvrdí, že je vzdelanou a pokročilou, z určitých dôvodov predsa len umožňuje istému okruhu ľudí brať omnoho viac, ako je ich reálny celospoločenský vklad.

Vezmime sa napríklad platy špičkových manažérov, politikov, právnikov, športovcov, umelcov a mnohých iných. Nezaobalene povedané, podľa vesmírneho Zákona rovnováhy medzi dávaním a braním možno týchto ľudí považovať za zlodejov. Zo spoločnosti totiž mnohokrát berú, hoci z hľadiska pozemských zákonov celkom legitímne, omnoho viac, ako sú do nej reálne svojou prácou schopní vložiť. A to je neprípustné! To vyvoláva disharmóniu!

Napríklad jeden známy slovenský herec berie za natáčanie istého televízneho seriálu denne 1000 Eur. Je to normálne? Podľa neho a podľa tých, ktorí ho takto platia samozrejme áno, ale v skutočnosti to normálne v nijakom prípade nie je. Každý človek môže totiž brať iba toľko, koľko naozaj reálne dáva. A mimochodom, vzhľadom k diskutabilnej úrovni väčšiny seriálov, točených slovenskou televíziou, je takto vysoké ohodnotenie naozaj absolútne neoprávnené.

Ale poďme ďalej. Peniaze nie sú zo vzduchu. Peniaze predstavujú hodnotu, ktorú musel niekto vytvoriť. Ak však v spoločnosti existujú ľudia, ktorým je umožnené brať viac, ako oni sami do nej vkladajú, nevyhnutne musia v tej istej spoločnosti existovať ľudia, ktorí zase dostávajú omnoho menej, ako do nej vkladajú. Menej preto, lebo im právom patriacu protihodnotu, ktorú si oprávnene zaslúžia za svoju prácu, si určitými, naoko legálnymi mechanizmami, neoprávnene privlastní niekto iný. Niekto, kto si to nezaslúži.

Toto je okrádanie a zlodejstvo najhrubšieho zrna. Morálnou prehrou našej civilizácie je, že egoistickí ľudia bez svedomia tak činia úplne legitímne a pod pláštikom pozemského zákonodarstva. Niečo podobného však musí nevyhnutne vytvárať disharmóniu a stále rastúce napätie, pretože je to v rozpore s vesmírnym Zákonom harmónie medzi dávaním a braním, podľa ktorého má každý brať iba toľko, koľko on sám dáva. To je spravodlivosť! Jedine na takomto základe je možné vybudovať spravodlivú spoločnosť. Spravodlivú spoločnosť, ktorá svoje pozemské zákonodarstvo prispôsobí a dá do súladu so Zákonmi vyššími.

Ak sa tak nedeje, vzniká krivda, nespravodlivosť, nespokojnosť, pnutie a pomalý rozklad.

V súčasnosti žijeme v štádiu nespravodlivosti a rozkladného procesu, a to nielen našej spoločnosti, ale celej ľudskej civilizácie. Žijeme v období agónie civilizácie, ktorá sa do nej dostala preto, lebo nechce rešpektovať vyššie Zákonitosti. Po štádiu rozkladu však nevyhnutne nasleduje rozpad! Zrútenie! A práve to je cieľ, ku ktorému kráčame.

Večný, neomylný a železný Zákon, činný v chode tohto univerza znie: Iba ten môže prijímať, kto dáva! A iba toľko môže prijímať, koľko dáva! Nie viac! Jedine pochopenie a realizácia tohto Zákona v praktickom živote je cestou k lepšej budúcnosti ľudstva. Cestou k spravodlivosti na tejto zemi.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Mnohí veriaci dúfajú, že ak si to zaslúžia, budú raz smieť hľadieť Hospodinovi

z tváre do tváre. Úbohí, pomýlení ľudia! Veď sa len skúste pozrieť do slnka za jasného letného dňa. Dokážete vari zniesť ten pohľad bez toho, aby ste si neublížili? Nedokážete! A ako potom chcete hľadieť do tváre vševládneho Boha, pred ktorého velebným jasom sú všetky žiarivé hviezdy tohto vesmíru dokopy len ako blikajúce svetielko svätojánskej mušky za letnej noci?

Človek je tak malý a jeho Stvoriteľ tak nesmierne veľký, že mu nikdy nebude môcť hľadieť z tváre do tváre. Ak to niekto tvrdí a niekto očakáva, znamená to iba dve veci. Buď prehnané vyvyšovanie hodnoty človeka, alebo znižovanie veľkosti Stvoriteľa. V prvom prípade je to pýcha a v druhom prípade rúhanie, pričom oboje je rovnako zavrhnutia hodné.

Veľký, nesmierne veľký je Pán! Nič živého a vedomého nie je schopné zotrvávať v blízkosti žiarivého jasu jeho velebnej nádhery. Až v nedozerných a nepochopiteľných diaľavách od súcnosti Stvoriteľa sa z jeho vyžarovania mohlo sformovať vedomé bytie. Až v nedozerných diaľavách, v ktorých sa obrovská sila vyžarovania Najvyššieho ochladila do takej miery, ktorá umožnila jestvovanie vedomého bytia a teda i človeka na tejto zemi.

Nesmierne, nesmierne ďaleko je teda Pán, lebo práve táto nesmierna vzdialenosť od jasavej neznesiteľnosti žiary Jeho Svetla vôbec umožnila človeku vedome jestvovať.

Ale hoci je náš Pán od nás nesmierne vzdialený, predsa je neustále s nami. Neustále je nám blízko. Veľmi blízko! Ako je to možné?

Stvoriteľ vložil do stvorenia svoju trvalú prítomnosť vo forme Zákona. Vo forme Zákonov, ktorými sa celé univerzum riadi a ktorým podlieha. Pán, ktorý teda z vyššie uvedených dôvodov musí byť od stvorenia vzdialený, je v ňom zároveň neustále prítomný prostredníctvom svojich dokonalých Zákonov, ktoré do neho vložil.

Zákony, fungujúce vo stvorení sú prejavom Vôle Najvyššieho. V nich a prostredníctvom nich je Pán trvalo prítomný úplne všade, pretože nikde niet ničoho, niet jedinej veci, jediného deja a jediného okamžiku, ktorý by nepodliehal Vôli Najvyššieho.

Ak teda bolo napísané, že i všetky vlasy na hlave máme spočítané a že ani len lístok zo stromu nespadne na zem bez Vôle Najvyššieho, tak je to úplne správne, pretože skutočne všetko okolo nás sa môže diať a aj sa deje jedine prostredníctvom Jeho Zákonov. Nie však tým spôsobom, že by On sám všetky veci riadil.

Manifestáciou ustavičnej prítomnosti Stvoriteľa vo stvorení sú teda Jeho samočinné Zákony, ktoré mu vládnu. Sú to Zákony dokonalé a spravodlivé tak, ako je dokonalý a spravodlivý ich Tvorca. Samočinným spôsobom, spravodlivo, múdro a dokonalo pôsobia tak, že človek s jeho slobodnou vôľou sa prostredníctvom ich účinkov sám odmeňuje alebo tresce. To vôbec nerobí Stvoriteľ!

Odmena, alebo trest, šťastie a dobro, alebo nešťastie a zlo, vzostup, alebo pád, rozkvet, alebo zničenie, to všetko si človek, na základe vlastnej slobodnej vôle spôsobuje sám prostredníctvom účinkov spravodlivých a dokonalých Zákonov Najvyššieho. Celkom konkrétne tu ide o Zákon spätného pôsobenia. Ako teda človek myslí, cíti, hovorí, alebo koná, či už dobre, alebo zle, ovocie úplne rovnakého druhu mu tento Zákon v budúcnosti nevyhnutne prinesie.

Pánom a Vládcom všehomíra bolo na zem poslaných mnoho zvestovateľov a prorokov, aby ľudí oboznámili s tým, ako majú správne myslieť, cítiť, hovoriť a konať tak, aby im Zákony Najvyššieho, ktorých pôsobeniu podlieha úplne všetko, dokonca a i ľudské cítenie a myslenie, mohli priniesť iba šťastie, radosť a mier. Z týchto vecných informácií, hovoriacich o správnom pôsobení človeka vo stvorení v súlade so Zákonmi Najvyššieho vznikli neskôr mnohé svetové náboženstvá, z ktorých sa však žiaľ, časom z rôznych dôvodov pôvodná vecnosť úplne stratila. Napokon musel prísť dokonca až samotný Syn Najvyššieho, aby ľuďom opätovne a jasne ukázal, ako majú správne žiť podľa Zákonov jeho Otca, aby mohli byť šťastní.

Človek sa totiž musí naučiť myslieť, cítiť, hovoriť a jednať správnym spôsobom tak, aby mu Zákony Najvyššieho, ktorých účinkom podlieha a nemôže sa im vyhnúť, mohli prinášať iba šťastie a radosť. K tomuto cieľu ľuďom neomylne ukazuje cestu Kristovo učenie, ktoré má byť takýmto spôsobom chápané a prijímané. Spása totiž nespočíva v ničom inom, ako v dokonalom súlade života človeka so Zákonmi Najvyššieho.

Jestvujú zákony prírodné, ktorým podlieha viditeľný, hmotný svet a zákony duchovné, ktorým podlieha svet ľudským okom neviditeľný. Do neho je možné okrem iného zahrnúť i naše cítenie a myslenie.

Oboje, čiže prírodné a duchovné zákony sú Zákonmi Božími. V nijakom prípade nie sú vo vzájomnom rozpore a protirečení, ak sú správne poznané. Zákonmi prírodnými sa zaoberá veda a zákonmi duchovnými cirkev. Úlohou cirkví je ľuďom jasne a vecne ukazovať, ako majú správne žiť, aby im Zákony Najvyššieho prinášali len šťastie a mier.

Žiaľ, do náuk cirkví sa z rôznych dôvodov, či už mocenských, alebo hmotárskych, alebo na základe ľudských omylov a názorov vnieslo mnoho nevecnosti. Mnoho nevecností, ktoré prekrývajú to vecné, pôvodné a podstatné. Chýba dôsledné poukazovanie na nevyhnutnosť života človeka v súlade so Zákonmi Najvyššieho, v ktorých účinkoch k nemu prichádza v prípade jeho nesprávneho jednania bolesť, trest a odsúdenie, avšak v prípade jeho správneho jednania radosť, mier naplnenie a povznesenie. Každý vážne hľadajúci nech preto v jednotlivých náboženstvách hľadá predovšetkým toto zdravé jadro, ktoré sa v nich ešte vždy nachádza. A ak ho nájde, nech sa ním potom riadi.

Veľký, mocný, nepoznateľný Pán tróni vysoko nad stvorením vo svojej nedotknuteľnej nádhere. Milovať Ho a ctiť si Ho môže človek jedine tak, že sa snaží poznávať Jeho Vôľu, vtlačenú do stvorenia vo forme Zákona. Vo forme Zákonov, ktoré stvorením hýbu. Človek, snažiaci sa ich poznávať a žiť s nimi v súlade tak správnym spôsobom miluje svojho Pána, skláňajúc sa pred Jeho Vôľou. A to mu musí prostredníctvom dokonalých a spravodlivých Zákonov Najvyššieho priniesť len šťastie, mier a skutočné naplnenie.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Pri surfovovaní na internete som nechtiac narazil na video, kde sýrski povstalci zabíjajú vládnych vojakov, ktorí sa im vzdali. Zo zvedavosti som naň klikol, avšak negatívna energia, idúca z neho mi doslova zovrela srdce. Po pár sekundách som to musel zavrieť.

Áno, na internete je dnes možné vidieť úplne všetko. Autentické videá so zabíjaním ľudí, či stovky iných zvráteností. Môžeme túto ponuku prijať a môžeme sa na to pozerať. Avšak negativita, ktorú to obsahuje, nevyhnutne doľahne do nášho vnútra. Zaťaží nás a poškvrní nás. Doľahne na nás ako balvan.

Citlivejší ľudia dokážu tento dej vnímať a vyciťovať. Ale menej citliví, ktorých je väčšina, nedokážu vnímať tieto jemnejšie, temné a nízke negatívne energie a bez toho, že by niečo tušili, si nimi zaťažujú a znečisťujú svoju dušu. Znečisťujú si ju tak, ako keby ich samotných niekto obhádzal blatom, kalom, či inou nečistotou. A hoci to necítia, v jemnejšej, duševnej rovine je to presne tak.

Väčšina ľudí dneška zachováva bežný hygienický štandard a chodia pekne a čisto oblečení. Aké iné by to však bolo, keby sme mali možnosť vidieť ich dušu. Ich vnútorný život a vnútornú bytosť. Museli by sme sa odvrátiť s odporom, hnusom a hrôzou.

Na svoj zovňajšok ľudia o seba dbajú, ale o svoje vnútro už dbá málokto. Do svojho vnútra dovoľujeme ľahkovážne vstupovať najneuveriteľnejšej nízkosti, špine, temnote a zvrátenosti. Duše ľudí sa svojim vzhľadom a „vôňou“ podobajú bezdomovcom, zanedbávajúcim najelementárnejšie hygienické návyky.

Áno, dnes môžeme všetko, ale nie je všetko je pre nás naozaj dobré. Môžeme všetko, ale nie všetko nám prospieva. A to nedobré, to zlé neuveriteľným spôsobom poškvrňuje a zaťažuje naše vnútro.

Ale veď to nikto nevidí! Nech sa teda do toho nikto nestará!

Omyl! Fatálny a zásadný omyl! V evanjeliách, v súvislosti so správnou modlitbou Kristus povedal: Vy však vojdite do komôrky, zavrite za sebou dvere a tam sa modlite. A Pán, váš Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté, vás potom odmení celkom zjavne.

Ktorý vidí aj veci skryté a odmení vás zjavne!

Niet ničoho, čo by mohlo zostať skryté oku Pána! Jeho pohľadu neuniknú ani najtajnejšie záhyby našej duše a nášho vnútra, ktoré sa mnohokrát snažíme skrývať i sami pred sebou. Každá duša je pred Jeho zrakom úplne obnažená a odkrytá, takže je jasne vidieť aj to najvnútornejšie cítenie i všetky myšlienkové hnutia. A toto všetko, čo sa v nijakom prípade nemôže skryť pred zrakom Pána potom On každému človeku odpláca prostredníctvom Zákona spätného účinku. A odpláca mu celkom zjavne!

Aký človeče si, tak sa ti bude vodiť! Aký vnútorne si, taký bude tvoj osud! Tvoj osud je totiž zjavný dôsledok vecí skrytých, ktoré nosíš a ukrývaš vo svojom vnútri.

Môžeš mať aj najdrahšie oblečenie, môžeš sa sprchovať aj dva krát za deň, môžeš mať pestované telo, avšak ak tvoja duša nie je rovnako čistou, ak o čistotu svojej duše nedbáš rovnako, ako o čistotu svojho tela, oko Pána vidí všetko tvoju nízkosť, špinu a temnotu, ktorú v sebe nesieš. Jeho neoklameš pekným zovňajškom! On ťa vidí presne takého, aký vnútorne si! A to, čo vidí ti oplatí! Zjavne, viditeľne a celkom reálne!

Pán je spravodlivý! A Jeho spravodlivosť berie do úvahy všetko dobré, ako i všetko zlé, čo človek v sebe nesie. Na svete je mnoho dobrých ľudí, ktorí by pre svoje dobré srdce a svoje dobré skutky mohli byť povznesení nahor. Mohli by stúpať k šťastiu, radosti a Svetlu. Ale nemôžu! Nemôžu, lebo rúcho ich duše je poškvrnené! Lebo to nečisté, temné a nízke, čím sa vnútorne pošpinili, ich ťahá ako balvan nadol a nedovoľuje im stúpať.

Človeče, očisti rúcho svojej duše! Tak, ako dbáš o svoj zovňajšok dbaj i o čistotu svojho vnútra. O čistotu a ušľachtilosť svojho citového a myšlienkového života!

Nedovoľ svoju dušu viac pošpiňovať a poškvrňovať nízkosťou, ktorá na teba v tisícorakých podobách dolieha zvonka. Buď ustavične na stráži ušľachtilosti vlastného vnútorného života! Veď temnota striehne iba na to, aby ťa poškvrnila a zaťažila. Aby ťa pošpinila a vtiahla do bahna. Do bahnistého močiara, ktorý ťa pomaly pohltí a ty sa v ňom nakoniec udusíš. V biede a hrôze budeš hynúť príšernou, pomalou smrťou. Nie len tvoje telo, ale aj tvoja duša bude zahubená! A práve toto je konečným cieľom temna, ktoré na teba zákerne číha všade naokolo.

Ľudia spamätajte sa! Nebuďte ľahkou korisťou temnoty, ktorá usiluje o vaše zničenie. Budte na stráži! Lebo v zdanlivej nenápadnosti a všednosti každodenného dňa prebieha boj na život a na smrť.

Spamätajte sa preto a začnite vážne bdieť nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života. Ide vám tým o život! O celé vaše bytie! Úzkostlivo dbajte o čistotu rúcha vašej duše, pretože všetko nečisté a s nečistotou spojené stihne skaza. Pretože všetko nečisté bude zničené mocnou rukou Pána, ktorý je čistotou, vznešenosťou a ušľachtilosťou samotnou.

Áno, môžeme všetko, ale len v tom dobrom, čistom a ušľachtilom je život. Len v tom je radosť, šťastie a mier. V nečistom je však skrytá iba skaza, bolesť a smrť.

Človeče, bdej nad čistotou svojho vnútra! Veď ti tým o život!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie! Inak povedané, dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné. Človek si má plniť svoje povinnosti smerom k hmote, ale aj smerom k duchu. Má tak činiť presne rovnakou mierou. Ale nekoná tak! Hmote sa venuje až nadmieru, kým to duchovné zanedbáva. Fatálne zanedbáva!

Ak to máme vyjadriť percentuálne, staranie sa o veci hmotné nám zaberá 198 percent času. Na duchovné nám zostávajú iba zvyšné dve percentá, pričom správne by to malo byť sto percent na jedno a sto percent na druhé. To by bolo optimálne a harmonické.

Za daného stavu to však harmonické v nijakom prípade nie je. Je to len jednostranné! Je to jednostranná upätosť iba na hmotné, ktorému človek obetuje všetky svoje sily, všetko svoje snaženie a všetku svoju námahu. No a pre takúto jednostrannosť mu potom nezostáva času na duchovné. To duchovné v človeku je potom nevyhnutne podvýživené a ľuďom i celej spoločnosti chýba rozvinutie duchovného rozmeru bytia. Jedno celé, veľké pole pôsobnosti človeka zostáva zanedbané. Zostáva neobrobené, ležiace úhorom a zarastené divokou burinou.

No a tento fatálny deficit duchovnosti spôsobuje problémy jednak jednotlivcom a jednak celej našej civilizácii. Civilizácii, ktorá je preto materialistickou a postrádajúcou poľudšťujúci, duchovný rozmer bytia.

Poviete si: ale veď sa dá pokojne existovať aj takto. Áno, dá, ale nanajvýš neplnohodnotne!

Človek má dve ruky, dve nohy, dve oči a dve uši. Skúste si však predstaviť ľudskú bytosť, ktorá má len jednu ruku, jednu nohu, jedno oko a jedno ucho. Takýto človek by mohol žiť a do určitej miery fungovať. Ale aký by to bol život? Absolútne neplnohodnotný! Bolo by to skôr trápenie. No a presne takto, presne takto to vyzerá s každým, kto naplňuje iba hmotný a materiálny rozmer svojho bytia, pričom ten duchovný zanedbáva.

Život, aký žije väčšina ľudí dneška je vysoko neplnohodnotný. Nie je to život, ale živorenie! A toto nedôstojné živorenie pokračuje z generácie na generáciu. Žijeme vo svete, v ktorom sme sa naučili používať len jednu ruku, jednu nohu, jedno oko, jedno ucho a jednu polovičku mozgu a my to paradoxne považujeme za úplne normálne. Za prirodzené, lebo takto to predsa vždy bolo, je a presne takto žije a jedná väčšina. Pre nás je to už práve takto „normále“. Pre nás by to už bolo nenormálne inak! Pre nás, ktorí sme sa naučili žiť s jednou rukou, nohou, okom, uchom a polovičkou mozgu je nenormálny každý, kto sa snaží používať obe ruky, nohy, oči, uši a celý mozog. Každý, kto je duchovný, pretože toto je vybočenie z „normálu“. Zo všeobecného „normálu“ ľudí obmedzených hmotou a zameraných iba na hmotné.

Vo svojej hmotnej obmedzenosti a vo svojom zanedbávaní duchovného sme sa stali karikatúrami človeka. Nie sme ľudsky plnohodnotnými a táto neplnohodnotnosť sa čoraz viacej prejavuje. Množí sa nespravodlivosť, nespokojnosť, závisť, nenávisť a mnoho, mnoho iného, čo ľuďom znemožňuje byť šťastnými, spokojnými a vyrovnanými. Kvôli materializmu, hmotárstvu a nedostatku duchovnosti padli doteraz všetky civilizácie v dejinách a práve z tohto dôvodu to začína kolabovať aj v súčasnosti.

Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie! Dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné! Rovnaký diel námahy, úsilia a snaženia, ktorý človek vynakladá na hmotné, má vynaložiť i na duchovné.

V čom však spočíva duchovné snaženie? Správne, skutočné a pravé duchovné snaženie? Spočíva v poznaní a naplňovaní duchovných zákonitostí, ktorým je podriadený náš skrytý, vnútorný život. Zákonitostí, ktoré vo svojich účinkoch presahujú až do hmotnosti a celkom viditeľne tvoria a formujú náš osud. Jedine poznanie a naplňovanie týchto zákonitostí, vloženým do stvorenia Stvoriteľom môže urobiť náš život skutočne plnohodnotným.

Poznanie a naplňovanie! Poznanie toho, prečo žijeme na tejto zemi, aký zmyslel má náš život, poznanie toho, odkiaľ sme prišli a kam odídeme po smrti, poznanie toho, prečo existuje utrpenie, odkiaľ pochádza a ako sa mu vyvarovať.

Ako vôbec môže človek žiť, ak nemá uspokojivé odpovede na tieto zásadné otázky? Keď v nich zostáva absolútne nevedomým? Odpoveď je veľmi jednoduchá: Môže žiť len nevedomo a neplnohodnotne tak, ako je tomu teraz. Môže žiť len v zvieracej nevedomosti, nehodnej človeka! Môže iba živoriť, ako dobrovoľne zmrzačená bytosť s jednou rukou, nohou, okom, uchom a polovičku mozgu.

V dnešnej dobe je pre každého, kto naozaj chce, dostupné poznanie, dávajúce odpovede na všetky zásadné otázky duchovného rozmeru bytia človeka. Nikto nemusí zostávať nevedomým, ak nechce. Ak ale ľudia dneška nevedomými zostávajú znamená to, že takými byť chcú. Znamená to, že nikdy skutočne nehľadali, pretože inak by museli nájsť. Že nikdy skutočne neprosili, pretože inak by museli dostať a že nikdy neklopali, pretože inak by im muselo byť už dávno otvorené. Pretože všetko svoje snaženie vložili iba do hmotného a iba to hmotné im zaberá všetok ich voľný čas. A preto je prázdnota, neplnohodnotnosť a úbohosť ich bytia nesmierna. Preto sa z nich stali tupí a poľutovaniahodní humanoidi, neschopní pozdvihnúť svoj zrak od hmoty a materiálna, ktoré napĺňa všetok ich duševný obzor. Sú to úbožiaci, ktorí si sami zapríčinili svoju nedôstojnú úbohosť.

Dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné! Za súčasného stavu to znamená umenšiť sa v hmotnom snažení, umenšiť sa v našich vysoko prepiatych hmotných žiadostiach a nárokoch a zabrať v snažení duchovnom tak, aby sa všetko vyrovnalo. Aby človek na sto percent plnil svoje povinnosti v hmote a na sto percent v duchovnej oblasti. Aby v oblasti, ktorá bola doteraz fatálne zanedbávaná spoznával a naplňoval duchovné zákonitosti a tak sa stal konečne plnohodnotným človekom. Človekom správne a harmonicky si plniacim svoje povinnosti a preto naplneným harmóniou, mierom, šťastím a vyrovnanosťou, ktoré ku nemu môžu prúdiť len prostredníctvom dosiahnutia plnohodnotnosti jeho ľudského bytia.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Život je nekonečnou reťazou príčin a dôsledkov. Všetko, čo nás postretne, má svoju príčinu. Možno ju hľadať v našej nedávnej, dávnejšej, alebo veľmi dávnej minulosti. A tak je to aj s utrpením, ktoré nie je nijakým dielom náhody, ale logickým a zákonitým dôsledkom príčiny, ktorú sme my samotní kedysi v minulosti zavdali. Nijaké náhody totiž nejestvujú! Osud nie je slepý! Utrpenie je dôsledkom nami vyvolanej príčiny a prichádza k nám prostredníctvom Zákona spätného pôsobenia, ktorého účinky sa dajú veľmi výstižne vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Naše utrpenie býva teda žatvou toho, čo sme siali v minulosti. Niet v tom ľubovôle, ani nespravodlivosti. Je to dianie vecné, jasné, logické a nanajvýš spravodlivé.

A predsa človek nechce uveriť niečomu tak jednoduchému a jasnému, pretože nechce prijať plnú zodpovednosť za svoje činy. Nechce prijať fakt, že by utrpenie, ktoré ho stretá, mohlo byť naozaj spravodlivým vyvodením zodpovednosti za jeho predchádzajúce činy. Odmieta to pripustiť a radšej hovorí o náhode a slepom osude. A ten len preto, aby mohol žiť aj naďalej tak povrchne a bezmyšlienkovite, ako doposiaľ.

Uvediem konkrétny príklad jednej reakcie na výklad podstaty ľudského utrpenia, aký bol uvedený vyššie:

Mala som tetu, ktorá bola veľmi dobrým človekom. Na konci života však dostala rakovinu a zomierala v dosť veľkých bolestiach. Dobre som ju poznala a preto neverím, že by si niečo takéhoto bola zaslúžila. Osud nebol voči nej spravodlivý.

Áno, na jednej strane býva teória a na druhej prax. Na jednej strane je poznanie Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého sa nám môže prihodiť iba to, čo sme si sami zasiali a na druhej strane je životná realita, v ktorej na nás, trebárs smrťou blízkeho človeka, utrpenie tvrdo dopadne.

A táto silne prežívaná bolesť človeka akoby oslepí. Ak by totiž predtým aj bol teoreticky schopný prijať fakt, že Zákon spätného pôsobenia spravodlivo funguje, veľmi rýchlo ho odmieta, ak tvrdé pôsobenie tohto Zákona dopadne na neho samého, či na jeho najbližších. Ješitnosť a ego človeka jednoducho nechcú pripustiť, že by snáď on sám, alebo jeho najbližší mohli byť niekedy v minulosti až takí zlí, keď ich postihlo takéto utrpenie. Človek má totiž zvláštnu schopnosť vidieť sám seba i svojich najbližších lepších, než v skutočnosti sú. Človek je jednoducho zaujatý, čo vyjadruje aj úslovie: Bližšia košeľa, ako kabát.

Neomylný, chladne vecný a neovplyvniteľne fungujúci Zákon spätného účinku však nepozná nijakú osobnú zaujatosť. On pôsobí vecne a spravodlivo. A práve táto nezaujatá vecnosť a spravodlivosť sa dotýka ega a ješitnosti človeka, ktorý si myslí, že je lepší, ako v skutočnosti naozaj je.

Tvárou v tvár ľudskému utrpeniu, tvárou v tvár bolesti, chorobe a smrti, tvárou v tvár človeku, ktorému po ťažkej chorobe a v bolestiach zomrel niekto blízky sa však pravda ťažko hovorí a ešte ťažšie prijíma.

Ale pravda zostáva pravdou, aj keď ju človek nechce prijať. Zákon spätného účinku tu je a neomylne pôsobí a ľudské utrpenie je jeho dôsledkom.

Nevyhnutne je však potrebné vedieť, že pôsobenie tohto Zákona neberie do úvahy len naše vonkajšie jednanie, ale aj našu reč, ba dokonca i náš vnútorný život, čiže naše cítenie a myslenie. Toto všetko môžu byť príčiny, ktoré po dlhšej, alebo kratšej dobe človeku prinesú dôsledky vo forme utrpenia. To znamená, že naše utrpenie môže zapríčiniť i naše nesprávne myslenie a cítenie, o ktorých kvalitu takmer nikto z ľudí nedbá.

Človeku, ktorý tieto fakty dokáže pochopiť a prijať, sa otvára cesta k životnej múdrosti. Cesta k spoznaniu odpovede na najzásadnejšiu otázku: prečo? Prečo je to tak?

Ak si však človek dokáže odpovedať na otázku, prečo to tak je, čiže prečo nás stretá utrpenie, je mu tým zároveň ukázaná cesta a spôsob, ako sa utrpeniu vyhnúť.

Ako sa teda vyhnúť utrpeniu?

Veľmi jednoducho! Treba siať iba dobro, aby sme v budúcnosti mohli iba dobro žať. A do tohto vedomého konania dobra musíme zahrnúť nielen svoje činy a slová, ale aj svoje myšlienky a city, ktoré by mali byť vždy iba pozitívne. Človek musí jednoducho prijať plnú zodpovednosť za všetko svoje konanie, pretože každý jeho cit, každá jeho myšlienka, každé jeho slovo a každý jeho čin je príčina, ktorej dôsledok ho v budúcnosti určite postretne. A to buď ako utrpenie, alebo ako šťastie a dobro.

A ešte jedna dôležitá vec, spočívajúca v pochopení, prečo medzi príčinou a dôsledkom niekedy ubehne aj pomerne dlhý čas. Pretože toto obdobie je obdobím milosti. Obdobím čakania na nápravu.

Vezmime si človeka, ktorý vykoná niečo zlé. V tom čase sa nachádza v určitom vnútornom a vonkajšom rozpoložení, ktoré je negatívne. V takomto rozpoložení vykoná zlý čin, to znamená, že zavdá príčinu, na základe ktorej môže v budúcnosti očakávať negatívne dôsledky vo forme svojho vlastného utrpenia.

Ak sa človek dovtedy vnútorne nezmení, ak vnútorne i navonok zostane stále takým istým, ak teda nevyužije časovú hranicu milosti medzi príčinou a dôsledkom, onen dôsledok, čiže utrpenie, ho zasiahne v plnej a neskrátenej miere. Presne v duchu Zákona o nevyhnutnosti žatvy toho, čo sme si v minulosti zasiali.

Úplne iné to však môže byť, ak človek síce vykoná zlý čin, ale čas milosti medzi príčinou a dôsledkom využije k zmene seba samého. Ak človek počas tejto doby pochopí, že urobil zle, ak to oľutuje, navonok i vnútorne sa zmení a pevne sa od tej chvíle rozhodne konať už len dobro.

Takýto človek sa potom, v dobe nevyhnutnej žatvy negatívnych dôsledkov nachádza v úplne inom vnútornom i vonkajšom rozpoložení. Jeho myslenie a cítenie, jeho slová a jednanie už predstavujú inú, omnoho pozitívnejšiu kvalitu než v dobe, keď vykonal zlý skutok. Človek je už jednoducho úplne iný - lepší! Je iný, čiže inorodý voči tomu, akým bol v minulosti, keď zlý čin vykonal a je teda inorodý i voči dôsledkom, ktoré mu Zákon spätného pôsobenia prináša. To zlé, za čo by mal oprávnene poniesť zodpovednosť vo forme vlastného utrpenia sa potom už nemá u neho o čo zachytiť. Nenachádza nijakú rovnorodosť, lebo človek je už úplne iný. Lepší! A tak ho negatívne dôsledky minú celkom bez škody, pretože sa musia odraziť od jeho inorodosti.

Je to ako s magnetmi, ktoré v nijakom prípade nemožno spojiť stranami, ktoré sa sa navzájom odtláčajú. Ak sa teda človek dokázal zmeniť a polepšiť v čase medzi vyvolaním príčiny a dopadom dôsledku, využil správne tento čas milosti a zlé spätné účinky vo forme utrpenia mu už nemôžu ublížiť pre jeho inorodosť.

Konanie dobra, pevné rozhodnutie stať sa dobrým človekom, človekom čistého, ušľachtilého a spravodlivého cítenia, myslenia, slovného prejavu a jednania, takéto rozhodnutie je teda nie len dobrou sejbou, ktorá nám musí zákonite v budúcnosti priniesť dobrú žatvu v podobe šťastia, mieru a radosti, ale je to aj zároveň i bezpečná ochrana a pevná hradba, chrániaca nás pred bolestivým dopadom všetkých negatívnych dôsledkov nášho nesprávneho minulého jednania. Jedine ten, kto koná dobro, sa teda môže vyhnúť utrpeniu vo svojom živote.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Smutný je pohľad na ľudstvo. Na jeho horúčkovitú honbu za množstvom nepodstatných vecí. Je to ako hmýrenie hmyzu. Všetka sláva, všetok majetok, peniaze, moc, postavenie, pôžitky a radovánky, toto všetko je však iba hmotné a preto pominuteľné. Je to dočasné, nestále a podliehajúce nevyhnutnosti zániku. Hmota totiž v sebe nesie smrť. Smrť, záhubu a zničenie.

Ľudské pechorenie, ľudská námaha a ľudská sláva, stojace iba na čisto hmotnom úsilí sú vo vnútri prázdne a duté. Sú dychom vo vetre, sú poľnou trávou, ktorá tu dnes je, ale zajtra jej už niet.

Tomuto, čisto hmotnému úsiliu však ľudia obetujú všetku svoju energiu, všetok svoj čas a všetko svoje snaženie. Ľudia vsadili na dočasnosť a preto ich vlastným osudom musí byť údel všetkého dočasného.

Áno, môžu síce pritom zažiť chvíľkovú slávu, moc a vychutnať si rôzne pôžitky, ale to všetko nakoniec skončí zánikom a smrťou. Všetky diela ľudských rúk, vytvorené v čisto hmotnom snažení totiž už v samotnom zárodku nesú v sebe pečať zániku a smrti. Tieň smrti a zničenia dnes preto spočíva na všetkom, o čo ľudstvo usiluje.

Človek sa však vždy mal a má snažiť o to, čo je večné. Večné, trvalé a nepominuteľné! Človek mal a má pozdvihnúť svoj zrak od hmoty smerom nahor a usilovať o večné a nepominuteľné hodnoty ducha. Má usilovať o čestnosť, dobro, spravodlivosť, čistotu a ušľachtilosť. To sú hodnoty, hodné úsilia človeka! Má usilovať k Stvoriteľovi, ktorý je zdrojom a pôvodcom týchto večných a trvalých hodnôt. Hodnôt, ktoré stoja nad hmotnou a preto ich nemôže zasiahnuť nezvratný osud nevyhnutného zániku toho, čo je hmotné.

Úsilie o vznešené a nepominuteľné hodnoty teda znamená život. Znamená väzbu so životom, kým úsilie iba o hodnoty hmotné a pominuteľné znamená smrť. Znamená väzbu s tým, čo je pominuteľné.

Ak človek postaví vo svojom živote na prvé miesto nepominuteľné a večné hodnoty ducha, potom všetko, čo bude jeho rukami vznikať a čo bude nimi formovať ponesie pečať večnosti, trvácnosti a nepominuteľnosti. No a napokon aj konečným osudom takéhoto človeka bude život. Život v duchu, život ducha, ktorý prekonáva pominuteľnosť hmoty.

Kto vsádza na večné a nepominuteľné hodnoty ducha, kto vsádza na čestnosť, dobro, spravodlivosť, čistotu a ušľachtilosť, bude žiť. Ale kto vsádza iba na hmotu, koho duševný obzor sa neustále pohybuje iba v hraniciach hmoty, ten vsádza na pominuteľnosť, nestálosť a nakoniec smrť.

Skúsme sa teraz pozrieť na svoj vlastný rebríček hodnôt. Na to, o čo usilujeme v našom živote ako o prvoradé. Ak je to iba hmotné a s hmotou súvisiace, vybrali sme si smrť. Ak sú to však vysoké, vznešené a ušľachtilé hodnoty ducha, vybrali sme si život. Lebo hmota je dočasnosť, zánik a smrť, kým duch je život, večnosť a nepominuteľnosť.

Život, alebo smrť! Pominuteľnosť, alebo nepominuteľnosť! Je iba na nás, ktorým smerom zameriame svoje životné snaženie a čo bude pre nás prioritné. Presne tomu bude potom zodpovedať i náš vlastný budúci osud, ktorí si sami sebe pripravíme. O čo človeče usiluješ, to sa ti napokon stane!

Lásku vševládneho Boha bol človeku predurčený život. Život večný a nepominuteľný!

Avšak človek si sám a dobrovoľne, svojim jednostranným pripútaním sa na hmotu vybral smrť.

Skaza, záhuba a smrť sa blížia k pozemskému ľudstvu, ktoré neusiluje o vznešené, ušľachtilé a vysoké hodnoty ducha. Lebo jedine v nich spočíva život, kým všetko ostatné musí nevyhnutne, skôr alebo neskôr podľahnúť záhube a zničeniu!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Slováci sú vo všeobecnosti považovaní za kresťanský národ. Štatisticky! Pravdivosť tejto štatistiky sa potvrdzuje zvlášť v čase vianočných sviatkov, kedy bývajú naplnené takmer všetky kostoly. Keď potom človek vidí tie masy, prúdiace po skončení sviatočných vianočných omší z kostolov, môže si pomyslieť: to je ale viera!

Žiaľ, je v tom však háčik. Tie masy, snažiace sa v chrámoch uctiť si a osláviť Stvoriteľa sa totiž valia naspäť k tomu, od čoho sa len na chvíľku odtrhli. Valia sa k televíznym obrazovkám, k internetu, k bulvárnym plátkom a k mnohým iným veciam, ktorých obsah do seba nekriticky nasávajú a špinia si ním svoje vnútro.

Masy ľudí každodenne prijímajú špinu, zmyselnosť a nečistotu, prúdiacu k nim zo všetkých strán, naivne v tom nevidiac nič zlého. Hromadne čítajú „Nový čas“ (jeho českou alternatívou je „Blesk“), pozerajú „Farmu“ a podobné relácie, ktoré sú koncertom ľudskej nízkosti a úbohosti. Sú svedectvom toho, na akú úroveň, alebo lepšie povedané, pod akú úroveň je až človek schopný klesnúť.

A ľudia, vďační konzumenti tohto všetkého potom, so svojou špinou zanesenou dušou predstupujú vo vianočný čas pred svojho Pána, aby ho chválili, velebili a vzdali mu úctu.

Aké to pokrytectvo! Veď Pán, vládca všetkých svetov je Čistotou, vznešenosťou a ušľachtilosťou samotnou! Je žiarivou Čistotou bez najmenšej poškvrny! Čistotou, ktorú nemožno vyjadriť, ani opísať ľudskými slovami.

Preto jedine v čistote a ušľachtilosti svojej duše smie človek predstupovať pred Najvyššieho. Jedine čistota a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia môže nájsť spojenie so vznešenou Čistotou a ušľachtilosťou vševládneho Boha. Všetko ostatné, to znamená nízke, poškvrnené a pošpinené musí zostať odrezané od tohto spojenia a nemôže nájsť nijakú cestu smerom nahor, k Výšinám a k Stvoriteľovi.

Preto ten, kto svoje vnútro, svoju dušu, svoje cítenie a myslenie necháva dobrovoľne zahlcovať prúdmi nečistoty a takto potom predstupuje pred svojho Pána, ten sa mu rúha!

Rúha sa mu svojim pokrytectvom, ktoré navonok predstiera pobožnosť, ale vo vnútri skrýva náklonnosť a sympatiu k špine.

A preto chvíle strávené v chráme nebudú slúžiť takýmto ľuďom k ospravedlneniu, ako oni sami mylne dúfajú, ale k odsúdeniu! K odsúdeniu za pokrytectvo, ktoré sa odvažuje predstupovať pred najvznešenejšiu Čistotu so špinavou dušou.

A práve takto pokrytecky sa chová kresťanský národ slovenský, vo vianočné sviatky hojne navštevujúci chrámy a dúfajúci v Božiu milosť, ochranu, pomoc a ospravedlnenie.

Ale duša tohto národa nie je čistá! Je znečistená a pošpinená nekritickým prijímaním balastu a nízkosti, ktorú ponúka televízia, internet, noviny, časopisy a podobne. Duša tohto národa je znečistená a preto nenachádza spojenie s Tým, ktorý je Čistotou samotnou. A preto ich Pán, v ktorého dúfajú, bude namiesto ospravedlnenia biť za ich nečistotu.

Z času na čas sa tu a tam predsa len ozvú hlasy ľudí, uvedomujúcich si túto neradostnú situáciu a upozorňujúcich na ňu. Zväčša sa však útočí iba na tých, ktorí zo šírenia špiny rôznym spôsobom profitujú a dobre na nej zarábajú. Tým však môže vzniknúť dojem, že národ je ich obeťou. Že oni môžu za všetko.

Áno, sú to jednoznačne zločinci. O tom niet pochýb. Ale treba vidieť aj druhú stranu mince. Nie je totiž ponuky bez dopytu, čo znamená, že tam, kde je dopyt, kde je teda niečo žiadané, tam je aj zodpovedajúca ponuka. Ak by ľudia nechceli špinu, neotvárali sa jej, ak by ich nepriťahovala a neprijímali ju, potom by ju darmo niekto ponúkal.

Ale ľudia špinu chcú! Prahnú po nej, priťahuje ich a vyhľadávajú ju. Bezbreho a neviazane si ňou nechávajú zahlcovať svoje vnútro. Svoje cítenie a myslenie i celú svoju dušu. A to každý svojim vlastným spôsobom, ktorý najlepšie vyhovuje jeho osobným slabostiam.

Ľudia nie sú obeťou pomerov! Ľudia si svojim vlastným postojom a prístupom tieto pomery vytvorili. Špina, nečistota, zvrhlosť, zmyselnosť a zvrátenosť preto vládnu dnešnému svetu. Duše ľudí sú temné, čierne, špinavé a skazené.

Napriek tomuto všetkému je však v slovenskom národe pevne zakorenená túžba po Bohu a úcta k nemu. To je pozitívom a bohatstvom, ktoré už niektoré národy takmer stratili. Avšak slovenský národ, ale aj ostatné národy sveta, ba každý jednotlivec musí vedieť, že jediná cesta k Najvyššiemu je cesta čistoty. Cesta bdelosti nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života, ktorá sa uzatvára pred všetkým nečistým a nekompromisne ho odvrhuje.

Nech sa preto nikto viac neodvažuje predstupovať pred Pána, ak ho priťahuje nečistota. Ak prísne nezavrhol všetko nečisté, ale z rozličných zdrojov ho pokojne necháva naďalej prúdiť do svojho vnútra.

Takýto človek je pokrytec, ktorý navonok usiluje k Stvoriteľovi, ale jeho vnútro je od neho práve pre jeho sklon k nečistému úplne vzdialené.

Takýto človek sa tak podobá tomu, kto sa snaží prekĺznuť na svadbu bez svadobného rúcha. Keď však príde Pán svadby a zbadá ho, prísne sa ho spýta: Priateľu, prečože nemáš svadobné rúcho? A on od strachu onemie. Vtedy Pán povie svojim služobníkom: Chytte ho, poviažte mu ruky a nohy a vyhoďte ho do vonkajšej tmy. Tam bude plač a škrípanie zubov.

Svadobným rúchom je čistota nášho vnútra, čistota nášho cítenia a myslenia, čistota našej duše! Jedine s čistým vnútrom sa je možné približovať k Najvyššiemu!

Kto ale svoje vnútro necháva zarastať burinou nečistoty z internetu, pochybnými filmami, knihami, novinami a časopismi, „Novými časmi“, „Farmami“, či inou znôškou nízkosti a špiny, toho rúcho jeho duše nemôže byť čisté a preto ho postihne osud človeka, snažiaceho sa vniknúť na Pánovu svadbu bez svadobného rúcha. Iba plač a škrípanie zubov bude potom jeho údelom!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Z času na čas na veřejnosti silněji zarezonuje problematika sexuální výchovy na školách. Mnoho hlasů je za a mnoho proti, přičemž paradoxně, obě skupiny mají pravdu. Mají pravdu ti, kteří cítí potřebu informovanosti v oblasti sexuální výchovy, protože jde o zásadní oblast lidského života, se kterou se je nucen každý z nás určitým způsobem vypořádat. Avšak zároveň mají pravdu i ti, kteří se vůči něčemu takovému ostře bouří. Jsou to většinou lidé, hovořící o citlivém, morálně etickém problému, který zmiňovaná problematika přináší.

Jak je možné tvrdit, že pravdu mají obě skupiny? Podívejme se tedy do podstaty problému.

Jak již bylo řečeno, člověk nemůže v žádném případě obejít skutečnost vlastní sexuality. Z tohoto důvodu by o ní měli být alespoň částečně poučeny starší děti a samozřejmě, důkladnějším způsobem dospívající děti ve vyšších ročnících základní školy.

Pokud se tak ze strany rodičů, učitelů a vychovatelů neděje, děti si hledají informace jinde. To jinde znamená, že většinou ze zdrojů neseriózního a napůl pokoutního charakteru, kterých není v dnešní době málo. Na jejich základě si však mladý člověk může vybudovat pokřivený, nesprávný, ba až zvrácený přístup k lidské sexualitě. Z tohoto důvodu by proto měly mít děti právo dozvědět se o dané problematice ze spolehlivého, seriózního a kompetentního zdroje. Od přirozených autorit, kterými by pro ně měly být rodiče, vychovatelé a učitelé.

Nicméně skupina lidí, uznávajících duchovní hodnoty, bez ohledu na konkrétní vyznání, lidi, uznávajících určitý morálně etický přístup k životu se vůči sexuální výchově na školách bouří celkem oprávněně, protože v současné době se způsob a forma, jakou má být tato problematika prezentována mladé generaci nepříliš odlišuje od od různých, již zmíněných zdrojů napůl pokoutního charakteru. Přesněji řečeno, neliší se od nich ničím, i když je snaha tvářit se učeneji a exaktneji. Za současného stavu by totiž vždy šlo převážně o detailní popis biologicko chemických reakcí lidského těla, což většinou působí zahanbujíc, trapně, či dokonce zvrhlo. Vyvolává to červeň na tváři, rozpaky, nebo vulgární reakce, které jsou v podstatě pouze nevědomou snahou zakrýt vznikající vnitřní rozpaky.

Proč je tomu tak? Protože současní lidé obecně, a učitele nevyjímaje, nevědí vůbec nic o pravé lidské důstojnosti, která vyvstává z povinnosti bdít nad čistým a ušlechtilým přístupem k životu. Z povinnosti bdít v první řadě nad čistotou vlastního vnitřního života. Nad čistotou a ušlechtilostí vlastních citů a myšlenek, na základě čeho pak takový člověk ani nemůže jednat jinak, než jen čistě a ušlechtile, a to v každé životní situaci. Ve vztahu ke všemu, co život přináší, a tedy i ve vztahu k problematice lidské sexuality. Jedině takový, vnitřně čistý člověk, by tedy mohl tím správným způsobem a tou správnou formou poučit mladou generaci o sexualitě, bez jakéhokoliv snižování lidské důstojnosti.

Pro lepší pochopení uvedu příklad: Představme si vodu, nalitou v čisté, průzračné sklenici. Je rozdíl v tom, když nám někdo podá pohár čistou rukou, nebo špinavou, zablácenou a neumytou rukou, protože se právě vrátil z práce v zahradě? Z kterého poháru nám bude víc chutnat? Z toho čistého, nebo z toho zabláceného?

Přesně v tomto spočívá podstata toho, proč se mnozí rodiče bouří proti sexuální výchově na školách za daného stavu a v současném pojetí. Bouří se oprávněně, protože podvědomě vyciťují, že by to nemohlo být nic jiného, ​​než onen pomyslný pohár, podávaný jejich dětem špinavou rukou.

Nechci nikomu křivdit, ale kolik je dnes na školách učitelů, kteří se snaží vědomě bdít nad čistotou a ušlechtilostí vlastního vnitřního života? Kolik je učitelů, kteří se snaží o čistý a ušlechtilý přístup ke všemu ve svém životě? Pokud takoví jsou, čest jim! Jsou to však bohužel většinou jen světlé výjimky. Pouze světlé výjimky, protože většina si klidně nechává prohánět vlastním vnitřním životem jakoukoliv nečistou, proudící k nim v prebohatej míře zvenčí. Z časopisů, filmů, internetu, televize, knih a podobně.

Největší paradox spočívá v tom, že chceme poučovat děti, ale sami sebe nezvládáme. Lidsky důstojným a správným způsobem nezvládáme svůj osobní vnitřní život a tak všeho, čeho se byť v dobrém chtění chopíme, je poskvrněné a pošpiněné. A právě na tak citlivé problematice, jakou je zprostředkovávání poznatků o lidské sexualitě mladé generaci se to vypuklo projevuje.

Ano, i zde platí ono už dávno známé: Pokud chceš poučovat jiných, pokud chceš měnit jiných, změň v první řadě sama sebe. Změň přístup ke kvalitě svého vlastního vnitřního života. Bdi nad čistotou a ušlechtilostí svých citů a myšlenek.

Pokud budeme mít takových učitelů, pokud budeme mít učitele dodržujících tento princip, pak sexuální výchova na školách klidně může být. Pak jsem za.

Pokud takových učitelů ale mít nebudeme, vše se nakonec zvrhne pouze na jeden z dalších zdrojů pokoutných informací, který se pouze navenek tváří seriózně. Proč? Protože pouze čistý může zprostředkovávat čistě! A tedy celkem logicky, ne čistý nemůže dávat čistým způsobem.

Ale abychom stále neútočili jen na chudáky učitele, tento problém absence čistého a ušlechtilého přístupu k životu, včetně vlastního vnitřního života, je palčivým problémem celé společnosti. Problémem celé lidské civilizace! Chybí čistý a ušlechtilý přístup k politice, k podnikání, k zaměstnancům, k partnerům, prostě kompletně ke všem oblastem ekonomického, společenského i osobního života.

Nic nemůže být dobré, pěkné a ušlechtilé, protože lidé nejsou takovými ve svém nitru. Proto je vše, co dnes děláme a čeho se chopíme poskvrněné a pošpiněné nezřízeností našeho vlastního, vnitřního života.

Existuje však cesta k pravé lidské důstojnosti! Spočívá v jednoduchém, prostém, ale v zásadním poznání nezbytnosti udržování vlastního cítění a myšlení čistým.

http://kusvetlu.blog.cz/ ve spolupráci s M.Š.