Áno, a to vtedy, ak sa tvrdí, že v nej prebýva Boh osobne a z tohto dôvodu sa jej preukazujú božské pocty. Keď ľudia pred ňou kľačia, uctievajú ju a modlia sa ku nej. Z úkonu večere Pána, ktorý má nepochybne veľký duchovný význam sa tak posunom v jeho chápaní stala modloslužba.

Ja som Hospodin, tvoj Pán, nebudeš mať vo svojom živote ničoho iného, čomu by si sa klaňal!

Klaňať sa je teda možné iba Stvoriteľovi samotnému! Iba jeho treba uctievať!

O Stvoriteľovi, Pánovi a Vládcovi všehomíra mali židia zakázané vytvárať si akýkoľvek obraz, pretože veľký a vo svojej skutočnej podstate nepochopiteľný Boh tróni vysoko nad stvorením. Vysoko nad svetom všetkých foriem! Jeho nepochopiteľnú súcnosť a veľkosť preto nemožno vtesnať do nijakej z jestvujúcich foriem. Vo vzťahu k nesmiernej veľkosti Pána musí byť totiž každá takáto snaha rúhaním.

Ak teda veríme, že v hostii sa nachádza Stvoriteľ osobne prítomný, je to rúhanie. Je to modloslužba, pretože určitej hmotnej veci, ktorá má konkrétnu formu, sa prejavuje úcta a pocty, prináležiace jedine Najvyššiemu. Ten však práve pre svoju veľkosť nemá nijakú formu a nemožno ho do nijakej formy vtesnať. A ani naivné a vrúcne prianie ľudí, aby tomu tak bolo nemôže nič zmeniť na tejto skutočnosti.

Stvoriteľ nemôže byť teda osobne prítomný v hostii len preto, že to tak ľudia chcú a tak tomu veria. Prijímanie hostie, alebo večere Pánovej však má každopádne vysokú duchovnú hodnotu.

Keď kedysi Kristus povedal: „Jedzte tento chlieb a pite toto víno, lebo je to moje telo a moja krv.“, neznamenalo to, že jeho slová majú byť chápané doslovne. Doslovný výklad znižuje hodnotu biblických textov! Uvedené Kristove slová, podobne ako všetko v Biblii má svoj skrytý duchovný význam, ktorý nebol správne pochopený.

Kristus bol vteleným Slovom. Slovom, ktoré bolo na počiatku. Slovom, z ktorého všetko povstalo. A toto Slovo sa vtelilo medzi ľudí. Toto Slovo zostúpilo do pozemského tela. Toto Slovo sa stalo telom.

Kristus, ktorý bol vteleným Slovom, prinášal ľuďom vo svojom učení neskalené, jasné a čisté poznanie Slova Božieho. Poznanie toho, ako majú správne žiť, aby vo svojom bytí smerovali k Stvoriteľovi. Aby smerovali k východisku bytia, z ktorého všetko bytie povstalo.

Kristus bol vtelené Slovo! Slovo, prichádzajúce zo Slova Božieho a ukazujúce ľuďom cestu k Bohu.

Keď teda Ježiš povedal: „Jedzte moje telo a pite moju krv“, znamenalo to: prijímajte moje Slovo a žite podľa neho! Lebo ten, kto prijíma moje Slovo a žije podľa neho, ten prijíma mňa samotného. Ten v pravde je moje telo a pije moju krv. Lebo moje telo je vteleným Slovom. Tým Slovom, ktoré bolo na počiatku, z ktorého všetko povstalo. Slovom, ktoré sa pre spásu ľudí vtelilo do mäsa a krvi, aby ľuďom ukázalo cestu, vedúcu k Svetlu.

Prijímanie hostie má byť teda pre nás vždy vážnym pripomenutím nevyhnutnosti prijímania Kristovho Slova, ukazujúceho nám správny smer na cestách nášho bytia. Bez poznania, prijímania a žitia tohto Slova, čiže Kristovej náuky, by sme totiž museli duchovne zahynúť tak, ako hynie telo bez dostatku chleba. Božie Slovo je chlebom života! Skutočného, pravého, večného bytia, ku ktorému nám ukazuje cestu.

No a prijímanie vína je zase pripomenutím Kristovej krvi, ktorú na zemi musel preliať preto, lebo ním prinášané Slovo bolo vysokým predstaviteľom židovskej cirkvi nepohodlné. Lebo ich pripravovalo o moc a vplyv.

Kristus sa však nebál preliať svoju krv. Tušil, že na zemi mu pre nenávisť ľudí bude hroziť smrť, ale aj napriek tomu sem prišiel, aby ľuďom priniesol a daroval svoje Slovo. Slovo ako chlieb pre ich duše. Ako nevyhnutnú duchovnú potravu, bez ktorej by museli duchovne zahynúť.

Prijímanie Kristovho tela a krvi nám má byť preto ustavičným pripomínaním jeho vykupiteľského diela, spočívajúceho v prinesení Slova, za ktoré musel pre nenávisť ľudí preliať svoju krv.

Vykúpenie ľudstva spočíva v prinesení Slova Božieho, ako ukazovateľa jedinej správnej cesty nášho bytia. Spása každého jednotlivca spočíva jedine v živote podľa Slova. V myslení, cítení, hovorení a jednaní v súlade so Slovom Božím. V súlade so Slovom Kristovým, ktoré je chlebom, je základnou potravou každej ľudskej duše. Ľudská duša, prijímajúca tento chlieb, čiže Slovo, bude žiť. A každá ľudská duša, ktorá ho neprijíma, čiže neprijíma Slovo a teda ani nežije podľa neho, musí duchovne hladovať, chradnúť a nakoniec zomrieť presne tak, ako musí zomrieť naše telo bez chleba.

Hostia má byť teda pre nás pripomenutím vteleného Slova, ktoré máme prijať v Kristovej náuke a víno zase pripomenutím Kristovej krvi, ktorú prelial kvôli nenávisti ľudí voči Slovu. Ak sa však tento význam posunie a skriví doslovným výkladom, vznikne omyl. A dôsledkom tohto omylu je modloslužba!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Nech dobro, nech iba podporujúce a povzbudzujúce dobro prúdi ku všetkým ľuďom! Takéto prianie dobra, podpory a povzbudenia ostatným nech sa stane životným krédom každého človeka. Lebo iba vtedy, keď dobro prajeme iným, môže dobro prúdiť ku nám samotným a podporovať nás. Tak tomu bolo vždy a tak tomu bude v zvlášť zosilnenej miere v nadchádzajúcom období. V období, v ktorom nás iba dobroprajnosť voči iným môže ochrániť od zla.

Dobro! Čo je to vlastne dobro? Skutočné dobro? To ani zďaleka nie je napĺňanie nekonečných ľudských prianí, žiadostí a túžob. Pravé dobro je len to, čo napomáha k nášmu duchovnému vzostupu. K nášmu dozrievaniu v skutočnú osobnosť. V zrelého človeka, pre ktorého je úplnou samozrejmosťou spravodlivosť, česť, vnútorná čistota a ušľachtilosť, ústretovosť a pomáhanie iným. V tomto spočíva dobro! V tomto spočíva duchovná zrelosť! Dosiahnutie práve tejto méty je životným cieľom každého človeka.

Jediným výstižným slovom vyjadrené, dobro znamená - dávať. Dávať a nie brať! V tejto jednoduchej kategorizácii definície dobra však žiaľ došlo medzi ľuďmi k chybnému významovému posunu, pretože dobro sa dnes u väčšiny spája s pojmom brať.

Dobro je teda podľa nich brať! Brať, mať, získavať, vlastniť a užívať si! Práve to sa dnes považuje za dobro.

Nie dávať! Dávať ostatným seba samého svojim spravodlivým, čestným, čistým, ušľachtilým a ústretovým jednaním. Dávať iným seba samého vo svojej ochote pomáhať im.

Zo Zdroja všetkého Dobra, zo Zdroja Svetla však už prúdi k zemi zvýšená sila, ktorá bude v každom človeku podporovať iba to dobré. Podporovať a posilňovať iba to skutočne dobré! Ale keďže väčšina ľudí na tejto zemi vníma dobro úplne inak, úplne odlišne, ako už bolo poukázané, bude toto prúdenie zvýšenej sily Dobra väčšinou ľudí pociťované ako tiesnivý tlak. Ako bolesť. Ako úder, rozbíjajúci ich falošné, pomýlené a pokrivené predstavy o dobre.

Prúdenie sily skutočného Dobra totiž na zemi podporí, povzbudí, posilní a povznesie iba to skutočne dobré. Iba to, čo chce dávať! Iba to bude posilnené, povzbudené a podporené.

Všetko ostatné a všetci ostatní budú tiesnení, zraňovaní a bití dovtedy, kým sa nepodriadia a neprispôsobia tomu, čo je skutočne dobré. Alebo, ak sa budú vytrvalo odmietať podriadiť, až dovtedy, kým nebudú zlomení, zničení a vyhladení. Kým nevymiznú všetky falošné, pokrivené a mylné ľudské predstavy o „dobre“, ktoré v skutočnosti nikdy dobrom nebolo.

Prúdenie sily Dobra tak nakoniec zničí všetko to, čo sa za dobro iba považovalo a falošne vydávalo. Stane sa tak preto, aby skutočné dobro nakoniec zvíťazilo. Aby konečne zvíťazilo pravé dobro a spolu s ním sa zaskveli všetci ľudia, toto dobro v sebe nesúci. Ľudia čistí, ušľachtilí, čestní, spravodliví a vždy ochotní pomáhať iným.

Každému, kto takým nie je sa preto bude zdať to, čo prichádza, ako niečo stiesňujúce, zraňujúce a bolestné. Ako úder! Ako nepochopiteľný sled úderov a rán bez konca, ktoré v ňom budú bolestné lámať jeho falošné predstavy o dobre. A človek to buď pochopí, podvolí sa a zmení sa, alebo bude zlomený. Zlomený definitívne, ako trvalá prekážka skutočného dobra.

Áno, pre pomýlené a pokrivené predstavy ľudí o dobre, a z nich vyplývajúceho pomýleného a pokriveného jednania im prúdenie zvýšenej sily zo Zdroja Dobra spôsobí veľké utrpenie. Bude tomu tak však žiaľ, iba ich vlastnou vinou.

Aj keď teda prichádzajúce dianie prinesie mnohým veľa bolesti, nemožno nič iného, ako radostne zvolať: Dobro tomuto svetu! Nech dobro, dobro všetko podporujúce a povzbudzujúce prúdi ku všetkým ľuďom na zemi!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Keď sa pozorne pozrieme na dnešnú, vedecko technickú úroveň ľudstva, nedá sa nepostrehnúť, že sme sa ku nej dopracovali iba na základe dlhodobého a dôsledného skúmania prírodných zákonov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou PRAVDY. Až na základe pochopenia účinkov celkom konkrétnych prírodných zákonov mohlo teda dojsť k ich praktickému využitiu v prospech ľudstva.

Ale pozor! Ich využitím sa človek nestal pánom prírody, ako si o sebe namýšľa. Naopak! Aby mal z nich prospech, musel a musí sa im bezvýhradne podriadiť! Napríklad iba poznanie matematiky, fyziky, aerodynamiky, rôznych technológií a mnohých iných vecí umožnilo ľudstvu zostrojiť lietadlo, či kozmickú loď. Iba v bezvýhradnom podriadení sa platným prírodným zákonom môže takýto stroj vôbec fungovať.

Človek teda nezvíťazil nad prírodou ale naopak, sklonil sa pred jej zákonmi, teda pred časťou PRAVDY. Iba to mu mohlo a môže priniesť prospech. Ak by však ním vytvorený stroj, trebárs lietadlo, hoci len na sekundu prestal rešpektovať všetky nezmeniteľné a prísne požiadavky prírodných zákonov, beznádejne sa zrúti a bude zničený.

I celé ohromné stvorenie s miliónmi planét možno prirovnať k obrovskému, dokonale fungujúcemu stroju. A človek je jeho súčasťou. On sám, tak ako i všetko ostatné je bezvýhradne podrobený železným Zákonom univerza. No a pod účinky týchto Zákonov spadá nielen náš hmotný, viditeľný svet, ale úplne všetko. Teda i to neviditeľné, čo tvorí neoddeliteľnú súčasť osobnosti každého človeka, čiže jeho vnútorný, myšlienkový a citový život.

Ako už bolo spomínané, človeku prináša pokrok, prospech a zlepšovanie kvality života iba poznávanie a podrobenie sa Zákonom univerza. Čiže ich využitie tak, ako v prípade vedy a techniky. Všetko ostatné nám naopak musí nevyhnutné prinášať iba škodu a disharmóniu.

V oblasti hmotných, fyzikálnych dejov o tom vieme a využívame to, čoho dôsledkom je vedecko technický pokrok.

Toto pravidlo však už žiaľ nevzťahujeme aj na náš vnútorný, citový a myšlienkový život. Avšak rôzne životné situácie a celková kvalita medziľudských vzťahov v spoločnosti sú až príliš očividným dôkazom celkovej ignorancie Zákonov univerza v tejto, tak dôležitej oblasti. Preto ľudia nie sú šťastní, spokojní a nežijú v harmónii.

Ak sa veci majú zmeniť k lepšiemu, musíme sa naučiť poznávať a rešpektovať Zákony univerza. Nielen vo vede a technike, ale aj v našom myslení a cítení! Ich rešpektovanie je cestou nahor. Ich nerešpektovanie a ignorovanie je cestou nadol.

Samočinne fungujúce Zákony univerza budú totiž zraňovať, tiesniť a nakoniec zničia každého a všetko, čo by sa im chcelo, či už z ľahostajnosti, povrchnosti, ignorancie, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu protiviť. Na tom nemôže nikto z ľudí nič zmeniť! Môžeme si to len uvedomiť a prispôsobiť sa tomu. Zmeniť a podriadiť sa musíme iba my!

Aj naše myslenie a cítenie je teda podrobené Zákonom univerza, či už o tom chceme vedieť, alebo nechceme. Či sme si ich vedomí, alebo nie. Ich neznalosť, či dokonca absolútne ignorovanie nás totiž v nijakom prípade neoslobodzuje spod účinkov ich pôsobenia. Neznalosť Zákona totiž, ako vieme, neospravedlňuje!

Aby sme boli celkom konkrétni, spomeňme jeden z tých najzákladnejších a síce, Zákon so zásadným dosahom na človeka a jeho osud, na jeho prítomnosť i budúcnosť: Zákon akcie a reakcie!

Každá akcia prináša zodpovedajúcu reakciu, čiže spätný účinok. Aj energia vytvorená citmi, alebo myšlienkami, nech už negatívna, alebo pozitívna, sa raz neomylne vráti v spätnom účinku k miestu svojho pôvodu. Každý teda jedného dňa obdrží naspäť presne to, čo sám svojimi citmi a myšlienkami kedysi zasial.

Kým sa ku nám však ovocie každej našej jednotlivej myšlienky, alebo cítenia vráti naspäť, trvá to určitý čas. No a práve pre tento časový posun ľudia neveria v absolútnu spravodlivosť Zákonov univerza. Avšak oni fungujú! Sú spravodlivé a ich pôsobeniu nemožno uniknúť! Ani vlastnou smrťou, ako sa mnohí mylne domnievajú.

Spätný účinok nás teda v neotrasiteľnej spravodlivosti určite raz zasiahne. A to buď v tomto živote, alebo až po ňom. Neujdeme mu však, ani keby sme mali krídla rannej zory, pretože Zákony univerza majú na zreteli celé naše bytie a nie iba krátky časový úsek jedného pozemského života.

Naši predkovia, ktorí žili v ďaleko užšom spojení s reálnymi silami prírody a vesmíru vyciťovali tieto skutočnosti a vyjadrili ich mnohými prísloviami: Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva! Božie mlyny melú pomaly, ale isto!

I keď sme samočinným pôsobením Zákonov univerza braní na zodpovednosť za naše cítenie a myslenie bez ohľadu na to, či o nich vieme, alebo nie, presne ako sa vraví v už raz spomenutých slovách – Neznalosť zákona neospravedlňuje; predsa len z čisto ľudského hľadiska je aspoň čiastočne ospravedlniteľné nesprávne jednanie v prostej nevedomosti, bez zlého úmyslu.

Ale človek, ktorému bolo aspoň v hrubých rysoch umožnené nahliadnutie do fungovania spomínaných Zákonov tak, ako sa to aspoň čiastočne stalo týmto článkom v súvislosti so Zákonom spätného pôsobenia, takýto človek by sa už jeho ignorovaním previňoval úplne vedome! A to už nie je ospravedlniteľné ničím!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Prečo Boh vytvoril Zem a ľudí na nej? Aký má zámer s ľudmi do budúcnosti? Zaujíma sa o to, čo sa teraz deje vo svete? Chcel, aby svet vyzeral tak, ako ho vidíme dnes? Môžno nájsť odpovede na tieto otázky v Biblii?

Začneme otázkou, ktorá bola položená posledná a síce, či odpovede na vyššie uvedené otázky možno nájsť v Biblii?

Človek sa nemá kŕčovito upínať iba na jeden jediný zdroj a ignorovať všetko ostatné. Zrnká pravdy sa totiž nachádzajú aj v mnohých iných zdrojoch okolo nás. A práve tieto zrnká pravdy z iných zdrojov nám môžu umožniť vnímať mnohé súvislosti v onom veľkom Zdroji, akým je Biblia, z úplne iného uhľa pohľadu a v úplne inom svetle. Tak, ako by sme sa na veci nikdy neboli schopní pozrieť, keby sme sa upli len na jeden jediný zdroj, aj keď ním je trebárs Biblia.

Na podopretie tohto tvrdenia uvediem príklad. Za čias Ježiša, podobne ako je tomu dnes, existovali mnohí znalci Písma, mnohí učení muži, ktorí štúdiu Mojžišovho Zákona zasvätili celý život. Preto sa prirodzene domnievali, že Zákon a jeho správny výklad dobre poznajú.

Avšak paradoxne, keď prišiel Kristus, boli to hlavne znalci Písma, učenci a kňazi, ktorí ho odmietli a ktorí ho neboli schopní spoznať a prijať. Vedeli dobre o zasľúbenom príchode Mesiáša, ale keď prišiel nespoznali ho a jeho učenie vyhlasovali za blud, či za rúhanie sa Stvoriteľovi.

Ako vôbec mohlo k niečomu takémuto dôjsť? Jednoducho tak, že do výkladu Mojžišovho Zákona ľudia časom povnášali množstvo vlastných predstáv a a názorov, ktorými zastreli jeho jasnosť. Keď však Kristus, prichádzajúci z Pravdy priniesol Pravdu v jej pôvodnom jase a čistote, útočili proti nemu, lebo jeho Pravda sa v mnohom nezhodovala s ich výkladmi a ich vlastnou múdrosťou. Títo ľudia mali dokonca i o Mesiášovi svoju vlastnú predstavu, a keď Mesiáš medzi nich celkom reálne prišiel, zavraždili ho, pretože on a jeho učenie sa nezhodovali s ich predstavou o Mesiášovi a jeho Pravda s ich vlastnou „pravdou“.

To, na čo chcem zvlášť upozorniť je skutočnosť, že títo ľudia sa dôsledne, prísne a do najmenšej čiarky držali litery Zákona, ale predsa sa mýlili. Ich tragédia spočívala v tom, že ich vlastné predstavy o pravde im boli bližšie, ako Pravda samotná.

Preto si Kristus svojich učeníkov ani nemohol vybrať z ich radov. Vybral si ich z radov obyčajných ľudí, nezaťažených jednostranným, kŕčovitým štúdiom Písem, ale vo svojej nezaťaženosti schopných jasne vycítiť, čo prichádza z Pravdy.

V tejto súvislosti je namieste veľká otázka: Ak by Kristus prišiel dnes, mohol by úplne vo všetkom súhlasiť s tým, ako je jeho učenie vykladané kresťanskými cirkvami? A ak by cirkvám vytkol mylné výklady a chybné praktiky tak, ako to nekompromisne urobil pred 2000 rokmi vo vzťahu k vtedajšej židovskej cirkvi, dokázala by kresťanská duchovná elita ustáť túto kritiku? Nezavrhla by ho ako rušiteľa pokoja a ustáleného behu vecí tak, ako sa to stalo pred 2000 rokmi?

Zhrnutie odpovede: Človek sa nesmie upínať iba na jeden zdroj, ale musí byť vnútorne slobodný a otvorený ku všetkému. Má byť samozrejme obozretný a opatrný. Má všetko vážne, dôsledne a samostatne skúmať skôr, ako to príjme za svoje. Nemá sa iba slepo spoliehať na autority. Veď história nám predsa jasne ukazuje, že v prípade Krista duchovné autority absolútne zlyhali.

A teraz k ostatným otázkam: Prečo Pán vytvoril Zem a ľudí na nej?

Hmotnosť tejto zeme bola Stvoriteľom vytvorená ako škola. Ako miesto, kde sa ľudia majú naučiť správne žiť. Správne žiť podľa Vôle Najvyššieho a v súlade s ňou. Ak sa to naučia a dokážu to, ak tomu prispôsobia všetko svoje cítenie, myslenie, slová a činy, môžu opustiť školu, ktorou je hmotnosť a vstúpiť do večnej ríše ducha – do raja. Tam, kde sa žije iba podľa Vôle Najvyššieho a preto tam panuje iba mier, šťastie a radosť.

Aký má Pán zámer s ľuďmi do budúcnosti?

Zámerom Stvoriteľa, ktorý vytvoril pre ľudí hmotnosť, ako školu je, aby čo najväčší počet z nich dokázal túto školu úspešne absolvovať. Aby na základe toho mohli hmotnosť opustiť a vstúpiť do raja – do večnej ríše ducha.

Chcel Pán, aby svet vyzeral tak, ako ho vidíme dnes?

Odpoveď na túto otázku je až príliš jednoznačná. Svet nekráča cestou Božieho zámeru. Svet a ľudia na tejto zemi nechcú poznávať Vôľu Najvyššieho a nechcú žiť, myslieť a jednať podľa nej.

Svet a ľudia kráčajú cestou svojej vlastnej vôle, v čom spočíva koreň všetkého zla a utrpenia. Svet sa totiž odvrátil od Stvoriteľa a jeho Vôle a preto je skazený a zlý. Tento svet si tak namiesto cesty do raja, ktorú mu predurčil Pán, vyvolil cestu do záhuby a zničenia.

Takto žije a jedná väčšina ľudí na zemi. A to žiaľ i mnohí tí, ktorí sa považujú za veriacich, pretože ich takzvaná viera je iba čistou formalitou, nakoľko nikdy nezasiahla všetko ich cítenie myslenie. Títo ľudia sa totiž nikdy naozaj vážne neusilovali spoznať Vôľu Najvyššieho a bezvýhradne ju zahrnúť do svojho vlastného života. Ich cítenie, myslenie, slová a jednanie sú tomu na míle vzdialené.

Napriek tomu sa však na zemi nachádza malý počet ľudí, ktorí opravdivo túžia po Svetle a po Stvoriteľovi. Ktorí nesú v sebe túžbu po čistote, dobre, ušľachtilosti a Pravde.

Zaujíma sa Pán o to, čo sa teraz deje vo svete?

Stvoriteľ veľmi dobre vie o situácii v hmotnosti zeme a práve kvôli tým nemnohým dobrým sa chystá pomocne zasiahnuť. Chystá sa oddeliť dobrých od zlých a spravodlivých od nespravodlivých, aby tí dobrí, ktorí milujú Pána, sa mohli na zemi učiť a naučiť žiť správne podľa Jeho Vôle. Za týmto čelom má byť Jeho mocnou rukou na zemi zriadená tisícročná ríša pokoja a mieru.

O tejto ríši hovoril už Izaiáš ako o dobe, kedy ľudia prekujú meče v radlá a kedy bude lev pokojne ležať vedľa baránka. O existencii ríše mieru na zemi možno nájsť mnoho zmienok v rôznych častiach Biblie, či už v Starom, alebo v Novom zákone. Spomeniem napríklad Kristov výrok o tom, že hriechy proti Duchu Svätému nebudú nikomu odpustené ani v tomto, ani v budúcom veku.

Ani v tomto, ani v budúcom veku! My teraz žijeme v tomto veku, ale má tu byť nejaký iný, budúci vek. Nový vek, v ktorom sa dobrí ľudia majú na zemi učiť žiť správne podľa Vôle Najvyššieho, aby sa napokon stali spôsobilými pre vstup do večnej, nádhernej ríše ducha - do raja.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Utrpenie je prejavom Zákona spätného účinku, ktorý možno vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Hneď na začiatku si však dajme odpoveď na zdanlivo neriešiteľnú otázku, prečo trpia deti? Ako sa oni mohli previniť a čo takého mohli urobiť, keď ich postihla ťažká choroba, trebárs rakovina? Keď už iba čakajú na svoju smrť v detskom hospici?

Spravodlivý Zákon spätného účinku platí bezo zvyšku a to aj v tomto prípade. Treba iba vedieť, že na zemi nežijeme len raz, ale že sme tu boli už mnohokrát.

Žiadne dieťa teda nie je nevinné! Z minulosti, presahujúcej jeden pozemský život, si v mnohých prípadoch prináša veľmi ťažké previnenia, ktoré musí odčiniť a ktorých odčiňovanie sa už v rannom detskom veku môže prejaviť ťažkou chorobou.

Bez uvedomenia si a pochopenia zákonitosti opätovného príchodu človeka na zem nemožno nikdy pochopiť podstatu utrpenia. Bez poznania tejto zákonitosti v nás bude vždy zostávať oná veľká, nezodpovedaná otázka: prečo?

Opätovné príchody ľudí na zem sú však jedinou pravdivou, logickou a možnou odpoveďou na túto veľkú otázku. Sú vysvetlením toho, prečo trpia deti, alebo prečo sa ľudia rodia do diametrálne rozdielnych hmotných, či rodinných pomerov. Sú cestou k pochopeniu neomylnej Spravodlivosti univerza, presahujúcej jeden pozemský život. Spravodlivosti, presahujúcej jeden pozemský život, na ktorý sa však zväčša človek tak pripúta, že všetko vníma iba z jeho perspektívy.

Sú však skutočnosti, na ktoré sa je treba pozerať z omnoho širšieho pohľadu. Ak toho nie sme schopní, alebo to nechceme, potom pravdu o živote nikdy nepochopíme. Potom tiež nikdy nepochopíme, čo vlastne utrpenie je a odkiaľ prichádza.

Ale poďme ďalej a povedzme si, ako môže toto poznanie pomôcť dieťaťu a tiež rodičom detí, ktoré sú napríklad ťažko a niekdy až smrteľne choré?

V podobných, ťažkých životných situáciách máme vždy na výber dve možnosti. Buď budeme trpiacich iba súcitne a láskavo utišovať podobne, ako býva bolesť tíšená morfiom. Alebo im povieme pravdu.

V prvom prípade sa nikdy nedozvedia odpoveď na svoju veľkú otázku: prečo, a navždy v nich zostane trpká príchuť nespravodlivosti, či bolestná vnútorná výčitka voči nezaslúženému osudu, ktorý práve ich postretol. Veriaci zase zvyknú podobné situácie riešiť tak, že sa ich pokorne, i keď bez akéhokoľvek pochopenia a porozumenia snažia prijať, ako prejav Vôle Najvyššieho. To je v podstate správne, ale predsa len im to nedáva odpoveď na onú pálčivú otázku: prečo?

V druhom prípade, čiže pri podávaní skutočne pravdivej informácie o danej situácii je však vyžadovaná určitá osobnostná zrelosť, ktorá ale žiaľ nebýva bežnou. Ľudia sa totiž vo všeobecnosti vždy radšej dajú klamať a hladiť peknými, ale nič nehovoriacimi slovami, ako by si vypočuli pravdu.

Kto sa však je schopný postaviť tvárou v tvár voči holej pravde, ten môže pochopiť a uvedomiť si, že účelom utrpenia, ktoré nás v železnom Zákone spätného účinku zasahuje, je vyrovnanie našich starých, minulých previnení. Ak sme teda niekedy v minulosti urobili niečo zlé a teraz nás za to postihlo utrpenie, jeho prežitím a prijatím, ako spravodlivej odplaty za naše predchádzajúce činy, dochádza k vymazaniu nášho previnenia. To zlé bolo odčinené a my sme opäť čistí. Čistí a voľní pre vzostup smerom nahor. Smerom k šťastiu, radosti a Svetlu, kam sa nemôžeme dostať, kým nezaplatíme do posledného haliera. Kým neučiníme zadosť veľkej Spravodlivosti Božej.

Kto teda pravdivo, správne a zrelo prijíma utrpenie, môže sa jeho prežitím oslobodiť od svojich vín! Môže voľný a slobodný vykročiť na cestu k šťastiu.

Kto však nechápe, čo utrpenie je, kto sa sťažuje a cíti byť nespravodlivo dotknutý, kto v sebe nosí skrytú, nevyslovenú výčitku voči nespravodlivosti osudu, ten prichádzajúce utrpenie neprijíma správnym spôsobom, čím sa v podstate stavia voči účinkom veľkej Spravodlivosti Božej. Tak namiesto toho, aby svojim zrelým prijatím utrpenia vymazal vlastné staré viny, na staré previnenia vŕši vinu novú. A to je to najhroznejšie! To je cesta utrpeniu bez konca.

A práve preto je potrebné poznať pravdu, aby sa utrpenie, keď už raz príde, mohlo stať pre človeka cestou k slobode a nie cestou k ešte väčšej neslobode a k ešte väčšiemu utrpeniu.

Pamätaj teda človeče, že za všetko zlé, čo i vykonal, budeš musieť zaplatiť! Do posledného haliera!

Preto prijímaj svoje utrpenie správne a vzmužilo, ako spôsob vyrovnania vlastných, starých účtov. Ako prejav Spravodlivosti tvojho Boha! Ak ho takto prijmeš, tvoja vina bude jeho prežitím vymazaná a ty budeš voľný. Voľný a slobodný. Potom však už nerob nič zlého, aby ťa nikdy nijaké utrpenie nemuselo viac postretnúť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

V poslednej dobe často vídam prechádzať sa po meste starca. Chodí pomaličky, posedáva na lavičkách a pozorujúc ľudí, akoby na niečo čakal. Na čo? Už predsa iba na to jedno jediné. Na to najzásadnejšie, čo má ešte v jeho živote prísť. Na smrť! Starec to určite veľmi dobre vie, avšak veľkou otázkou zostáva, ako sa dokáže na túto chvíľu pripraviť. Nakoľko správne dokáže využiť ešte zostávajúci čas?

Staroba býva spojená s úbytok telesných síl, ktorý človeka chtiac nechtiac donúti vzdať sa mnohých svojich doterajších aktivít, alebo ich aspoň veľmi výrazne obmedziť. Človek už toľko nezvláda a postupne začína mať čoraz viacej času. Času na čo?

Času na rekapituláciu vlastného bytia! Času na pochopenie toho, aký mal vlastne jeho život zmysel, čo v ňom bolo podstatné a čo nepodstatné, čo dôležité a čo nedôležité. Času na dôkladnú prípravu na najzásadnejší prelomový moment ľudského života, ktorým je smrť.

Staroba, a s ňou spojený úbytok síl človeka cielene stavajú mimo hlavného prúdu doterajšieho, plne aktívneho života, čo mu umožňuje získanie určitého nadhľadu nad vecami. Starobou akoby vyšiel na vrchol hory, odkiaľ vidí z nadhľadu všetko to plahočenie. Cudzie, a pri spätnom pohľade i svoje vlastné. To všetko je však už za ním. Je to mimo neho a on, v čoraz silnejšom pociťovaní vlastnej smrteľnosti, to všetko začína vnímať a chápať z úplne iného uhľa pohľadu. Z pohľadu úplne inej roviny bytia, do ktorej sa mu už pomaly začína otvárať brána.

Staroba je nesmierne dôležitým obdobím života človeka, v ktorom by mal dohnať zameškané. V ktorom by mal dohnať, dôsledkom prehnane aktívneho života zameškané poznanie skutočného zmyslu a významu ľudského bytia. V ktorom by mal nakoniec predsa len dokázať rozpoznať hodnotné od nehodnotného. A keď už aj celý svoj doterajší život premrhal honbou za vecami podradného charakteru, mal by aspoň na jeho sklonku, na základe správneho zhodnotenia všetkých svojich skúseností dokázať k životu zaujať konečne správne stanovisko.

Obdobie staroby je naozaj najvyšším časom na to, aby sme hľadali a našli odpovede na tie najzásadnejšie otázky ľudského bytia. Aby sme pochopili, aký zmysel má život, čo v ňom je skutočne prioritné a čo má iba podružný charakter. Čo sú pravé hodnoty, ktoré treba prednostne usilovať a nakoniec, čo možno očakávať za hranicou smrti. Či je naozaj definitívnym koncom, alebo len novým začiatkom inej roviny bytia.

Kolobehom života je to múdro zariadené tak, aby človek pred bránou smrti mal čas hľadať a aj nájsť odpovede na vyššie spomínané otázky. Aby sa aspoň na sklonku života stal múdrym, znalým a vedome stojacim. Aby nie nevedome, ale plne vedome vstúpil nakoniec tam, kam raz odídeme všetci.

Niet však nič hroznejšie a tragickejšie, ak človek i starobu premárni bezmyšlienkovitosťou a povrchnosťou tak, ako celý svoj doterajší život. Ak sa zo zotrvačnosti nedokáže vytrhnúť z navyknutej myšlienkovej plytkosti. Smrť za takéhoto stavu je fatálnou prehrou. Je smrťou v nevedomosti, podobajúcou sa smrti zvieraťa.

Avšak úplne iné je to, ak človek dosiahol poznania. I keď hoci aj na sklonku života a na základe neho vedome učiní krok na druhý breh.

Rozdiel medzi jedným a druhým je obrovský. Možno ho pripodobniť rozdielu medzi človekom, ktorý sa dostatočne pripravil na cestu do Antarktídy, to znamená, že si vzal vhodné oblečenie a dostatok zásob, kým druhý sa tam ocitol zrazu, bez prípravy, v krátkom tričku a krátkych nohaviciach. Všetkým nám je jasné, že ten prvý prežije, kým ten druhý bude hrozne trpieť zimou a nakoniec zahynie.

Staroba má byť teda časom príprav na cestu do krajiny, na ktorej podmienky a pomery by sme sa mali čo najdôkladnejšie pripraviť. Je to cesta do krajiny ducha, v ktorej vládnu dôsledné a prísne duchovné zákonitosti. Čím vedomejší si je človek týchto zákonitostí, tým je to pre neho lepšie. Čím im je však vzdialenejší, tým je to pre neho horšie.

Vraví sa, že starým ľuďom treba pomáhať. Niet však pre nich väčšej a hodnotnejšej pomoci, ako približovať ich a smerovať ich k pravde o živote. O živote a o smrti!

Nie je to však možné nasilu, bez ich vlastného chcenia. No a žiaľ, práve toto chcenie, alebo lepšie povedané, nedostatok chcenia býva vo väčšine prípadov prekážkou, na ktorej všetko stroskotá. Potom už starý človek iba bezobsažne dožíva svoj život a nakoniec z neho odíde v nevedomosti, podobnej nevedomosti zvieraťa. A tento stav nevedomosti je v skutočnosti omnoho väčšou tragédiou, ako smrť samotná.

Vyvarujme sa preto takéhoto osudu a popri všetkých svojich aktivitách, ktoré dnes považujeme za tak veľmi dôležité, by sme mali trochu predsa len myslieť aj na zadné kolieska. Ak totiž budeme usilovať o poznanie, určite sa nám ho dostane. Všetko však vyžaduje istú námahu, bez ktorej sa nič nezaobíde. Nič, čo chceme v živote dosiahnuť. Teda ani to najdôležitejšie, čiže dosiahnutie poznania o všetkých zásadných súvislostiach ľudského bytia. Je to hodnota, cennejšia nad zlato! A jedine ak dosiahneme tohto cieľa, môžeme správnym spôsobom pomáhať starým ľuďom v našom okolí a postupne ich pripravovať na ich veľkú cestu za hranicu smrti.

Keď vidím po meste prechádzať sa starca, keď ho vidím, ako sedí na lavičke, pozoruje ľudí a na niečo vytrvalo čaká, stále sa vo mne vynára otázka: Dokáže správne využiť čas, ktorý mu zostáva, na získanie tak prepotrebného poznania, kým k nemu zavíta smrť? Dokáže jej čeliť plne vedome, alebo ho pohltí nevedomého?

Ale svet je plný paradoxov, pretože pokým si pre tohto starca napokon smrť naozaj príde, dovtedy, hoci len na našom malom Slovensku, náhle zomrie pri rôznych nehodách, pri rýchlo postupujúcich chorobách, či z mnohých iných dôvodov veľa ľudí, ktorí so svojou vlastnou smrťou ešte vôbec nepočítali. Smrť teda nie je len doménou staroby, ale treba byť na ňu pripravený v každom veku.

Si človeče na ňu naozaj správne pripravený? Už teraz, v tejto chvíli? Lebo nikdy nemôžeš vedieť, kedy zavíta práve k tebe.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Keď nás a našich najbližších postretne utrpenie, keď vidíme chorých na rakovinu, či iné ťažké choroby, keď sa napríklad dozvieme o existencii niečoho takého, ako detský hospic, človek je chtiac nechtiac nútený pýtať sa: Prečo nás v živote stretá utrpenie? Odkiaľ prichádza a aký má vlastne zmysel? A má vôbec nejaký zmysel? A ľudia, považujúci sa za veriacich si zase kladú otázku: Je utrpenie vôbec zlučiteľné s predstavou Stvoriteľa, ktorý je Láskou?

Odpoveď na všetky tieto a podobné otázky je drsná a tvrdá rovnako, ako neraz býva i utrpenie, ktoré či už nás, alebo ľudí okolo nás často v živote stretá. Stvoriteľ všehomíra totiž nie je iba Láskou, ako sa vo všeobecnosti myslí. Stvoriteľ je zároveň i Spravodlivosťou. Spravodlivosťou neoblomnou, nepodplatiteľnou, tvrdou a prísnou!

Keď pred 2000 rokmi priniesol Kristus ľudstvu nový Zákon, Zákon Lásky, zvlášť zdôrazňoval, že tým neprišiel zrušiť starý Zákon Spravodlivosti, a že na ňom nemá byť zmenená ani len čiarka. Kristus svojim novým Zákonom Lásky teda neprišiel negovať a poprieť starý Zákon Spravodlivosti, ktorý zostáva naďalej v platnosti. Jeho účinky sa prejavujú oným drsne starozákonným: Oko za oko, zub za zub! Alebo inak povedané: Čo kto zaseje, to aj zožne.

No a práve utrpenie, ktoré človeka stretá, je prejavom Zákona Spravodlivosti. Je dôsledkom železného Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého spravodlivo žneme, čo sme vo svojej dávnej, alebo nedávnej minulosti zasiali.

Oko za oko, zub za zub! Do posledného haliera musí každý zaplatiť za všetko, čo učinil. Na vlastnej koži a mnohokrát naozaj veľmi bolestivo musí prežiť dôsledky toho, akým spôsobom on sám v minulosti cítil, myslel, hovoril a konal. Absolútne nič mu nebude odpustené!

Kristus povedal, že ak sa niekto previní voči Synovi Najvyššieho, môže mu to byť odpustené, ale ak sa previní voči Duchu Svätému, nebude mu to odpustené nikdy. Ani v tomto, ani v budúcom veku.

Kto je teda onen Duch Svätý? Je to tvorivá Vôľa Pána, vtlačená do stvorenia vo forme Zákona. Vo forme Zákonov stvorenia! Kto jedná proti nim, tomu nemôže byť odpustené nič z toho, čo učinil.

Svoju Vôľu vo vzťahu k správnemu životu človeka vo stvorení Stvoriteľ veľmi jasne definoval Desatorom a Kristovým posolstvom lásky k blížnemu, ako k sebe samému. Kto podľa toho nežije, stavia sa proti Vôli Najvyššieho. Tým sa ale stavia proti Duchu Svätému a preto mu nič nemôže byť odpustené. A vskutku ani nie je, nikdy nebolo a nikdy nebude. Dôsledkom toho je práve utrpenie, ktoré nás v živote stretá. Utrpenie je teda bolestným zhmotnením dôsledkov nášho vlastného prestupovania Vôle Najvyššieho, vyjadrenej v Desatore a v prikázaní lásky k blížnemu.

Kristus však priniesol ľudstvu nový Zákon. Zákon Lásky, ktorým je možné eliminovať tvrdosť Zákona Spravodlivosti. Ak totiž budeme milovať a ctiť si svojich blížnych, ak im budeme pomáhať, ak budeme voči nim dobrými a spravodlivými, v železnom Zákone spätného účinku sa nám potom musí vrátiť nazad iba láska, dobro, pomoc a spravodlivosť. Ak totiž platí: Oko za oko, zub za zub, bolesť za bolesť, tvrdosť za tvrdosť a strádanie za strádanie, tak rovnako platí: láska za lásku, dobro za dobro a spravodlivosť za spravodlivosť.

Jedine takto je možné eliminovať tvrdé účinky Zákona Spravodlivosti a to bez toho, že by na ňom musela byť zmenená hoci len čiarka. Kto teda žije v Zákone Lásky, môže očakávať iba dobro, šťastie a mier.

Kto ale nežije v Zákone Lásky, ten automaticky a samočinne spadá pod účinky Zákona Spravodlivosti, vyjadrenej slovami: Oko, za oko, zub za zub. Toho bude musieť postretnúť utrpenie, ktoré je dôsledkom tohto Zákona. Potom človeku nezostane nič iného, ako utrpenie prijať, lebo nie je ničím iným, ako ovocím jeho vlastného, nesprávneho jednania.

Ak ale chceme, aby sme sa utrpeniu v budúcnosti vyhli, ak chceme, aby nás už viac nemusel zraňovať železný Zákon Spravodlivosti, neostáva nám nič iného, ako podriadiť sa Zákonu Lásky. Podriadiť sa vo svojom myslení, cítení, reči a jednaní Vôli Najvyššieho, jasne definovanej v Desatore a v Kristovej výzve k láske k blížnemu, ako k sebe samému.

Stručne zhrnuté: Človeče, podriaď sa Vôli Božej a budeš šťastný! Ak sa ju totiž rozhodneš ignorovať, budeš trpieť. Nie tým, že by ťa snáď Stvoriteľ trestal. Budeš trpieť jedine neblahými dôsledkami svojho vlastného jednania.

Rozhodni sa ako chceš. Právo slobodného rozhodovania ti nebude upreté. Nikdy sa však nevyhneš dôsledkom, ktoré ti každé tvoje slobodné rozhodnutie prinesie.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Lepšie pochopiť, kto je to vlastne Stvoriteľ snáď môžeme na tomto príklade: O najvyššom vesmírnom Princípe sa zvykne hovoriť, že je Láskou. Ak si pre porovnanie vezmeme lásku ľudskú, tak v skutočnosti ani tú samotnú ako takú ešte nikto nikdy nevidel. Vidieť možno iba jej vonkajšie prejavy. Vidieť možno objatie, úsmev, pohladenie, avšak lásku samotnú nikdy nikto nevidel, matematicky nevypočítal a vedecky nedokázal. Nevieme, či má farbu modrú, bielu, alebo červenú. Nevieme akú má šírku a akú výšku, aký tvar a ako vyzerá. A predsa jestvuje! Ak príde a zasiahne nás, každý ju veľmi zreteľne CÍTI, ale vidieť môže už iba jej vonkajšie prejavy.

Lásku možno iba cítiť! Možno ju vnímať citom, ale ak by sme o nej chceli podávať nejaké rozumové a exaktné dôkazy, hneď sa dostávame do problémov.

No a obdobne je to aj so Stvoriteľom. Aj On je Láska, ktorú nikto nikdy nevidel. Láska, ktorej vonkajšie prejavy sú však viditeľné každému, kto ich vidieť chce.

Veď čo iného, ako nekonečné Dobro a Láska mohli dať impulz a možnosť k vzniku života? Vzniku vedomého bytia? Vzniku možnosti jestvovania, poskytujúceho človeku k využívaniu všetko, čo sa nachádza vo stvorení?

Boh, ktorý je Láskou, sa prejavuje v dare nášho vlastného bytia a vo všetkom okolo nás. V stromoch, oblakoch, vo zvieratách, horách, kvetoch i ostatných ľuďoch. Všetko toto sú vonkajšie a viditeľné prejavy existencie neviditeľnej Inteligencie, ktorá stojí za vonkajšími vecami. Sú to viditeľné prejavy Lásky, ktorou je Boh. Túto Veľkú Lásku samotnú však nikto nikdy nevidel podobne, ako je tomu s láskou ľudskou.

Vnímať citom! Vycítiť! To je jediná cesta k pochopeniu a uvedomeniu si existencie Stvoriteľa. Tak, ako každý z nás jasne cíti, kedy prežíva lásku, či už k partnerovi, k dieťaťu a podobne, tak sa dá jasne jedine citom vytušiť súcnosť existencie Stvoriteľa, stojaceho za všetkým viditeľným.

Vycítiť! Nakoľko ale ľudstvo už dlhú dobu a dlhé stáročia kladie do popredia hlavne svoj rozum, žiada i rozumové dôkazy pre potvrdenie existencie Stvoriteľa. Chce ho vidieť, ohmatať, vypočítať a vedecky dokázať. A keď sa to nedarí, hneď pohotovo prehlási, že nijaký Stvoriteľ neexistuje.

Pri všetkej svojej učenosti si ľudia neuvedomujú, že potom by predsa nemohla jestvovať ani ich vlastná, ľudská láska, lebo ani tú nemožno vidieť, ohmatať vypočítať a vedecky dokázať. Možno ju len cítiť a vnútorne prežívať, pričom vidieť sa dajú iba jej vonkajšie prejavy.

Vycítiť a vnútorne prežívať! Jedine prostredníctvom nášho citu a v cite sme my ako ľudia schopní prežívať lásku a jedine prostredníctvom našej živej citovej schopnosti môžeme vnímať súcnosť existencie Stvoriteľa. Prostredníctvom citu ju môžeme prežiť v sebe v takej miere, že sa nám to stane niečím nezvratným, o čom nemôže byť absolútne žiadnych pochybností.

Ľudstvo sa však vždy delilo na veriacich a ateistov. Veriaci boli ľudia viac citoví a preto mohli prostredníctvom svojho citu vytušiť nezvratnosť existencie Stvoriteľa.

Ateisti sú zas ľudia rozumoví a materialistickí, uznávajúci za reálne iba to, čo možno vidieť a ohmatať. Keďže ale súcnosť Stvoriteľa je práve takýmto rozumovým spôsobom neuchopiteľná, znamená to pre ich, že neexistuje.

Rozum a cit! Rozum, určený na pôsobenie v hmote a cit, určený pre vnímanie a vyciťovanie vecí vyšších, vznešenejších a hmotu presahujúcich.

Oba sú potrebné. Správna miera rozumu a správna miera citu vytvára harmonickú ľudskú osobnosť. Jedinca, schopného ovládať hmotu prostredníctvom svojho rozumu, avšak zároveň schopného prostredníctvom citu vnímať, vyciťovať a akceptovať skutočnosti, hmotu presahujúce. Takto má vyzerať pôsobenie ideálneho človeka.

Žiaľ, takýto ľudia sú však dnes na zemi jav ojedinelý. Zväčša totiž existujú iba odchýlky a to buď na jednu, alebo na druhú stranu. Buď teda máme takých, ktorí sa upli k veciam nadhmotným a sú odtrhnutí od reality, alebo zase máme iných, a tých je väčšina, ktorí sa upli na hmotu, a to až do takej miery, že stratili schopnosť vnímania reality nadhmotnej. To sú takzvaní materialisti, ktorých vládcom vnútorného života je rozum, zamedzujúci a znemožňujúci im citové vnímanie existencie Stvoriteľa a všetkých vecí s tým súvisiacich.

Takzvaná „civilizácia“, ktorú takýto, na rozum upnutí, alebo lepšie povedané rozumom obmedzení ľudia vytvárajú je presne taká istá, ako oni. Materialistická, chladná, vypočítavá, bez citu a bez duchovného rozmeru. Bez duchovného rozmeru, ktorý sa prejavuje ľudskosťou, spravodlivosťou, čestnosťou a ušľachtilosťou.

A aj keby materialistická civilizácia dosiahla toho najvyššieho blahobytu, vždy zostane dutou, prázdnou a neschopnou naplniť dušu človeka. Onen vnútorný smäd a hlad duše, ktorý materialistický človek pociťuje sa potom snaží zaplniť rôznymi pôžitkami a rôznym užívaním si dúfajúc, že mu to prinesie šťastie a naplnenie. Avšak prázdnou a vnútorne nenaplnenou zostane napokon každá podobná ľudská duša, pretože pravé šťastie, naplnenie a mier prichádzajú vždy iba zhora. Zhora, od Stvoriteľa, ako dar za život žitý Jemu ku cti. Za život naplnený ľudskosťou, čestnosťou, spravodlivosťou, dobrom, ušľachtilosťou a ústretovosťou voči druhým.

Cenu a hodnotu prežívania takého druhu šťastia, vnútorného mieru a naplnenia však môže pochopiť a obdržať iba človek citu! Iba človek duchovný! Ostatným, čiže materialistom musia postačiť úbohé a prázdne hmotné pôžitky a radovánky, po ktorých tak prahnú, pretože namiesto drahocennej a vzácnej perly ducha si vybrali hrabanie sa v prachu hmoty, s pohľadom upretým a úzko obmedzeným iba na hmotné.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Človek môže kráčať svojim životom dvomi cestami. Buď cestou Lásky, alebo cestou Spravodlivosti. Cesta Lásky je cestou úcty, ohľadu, pomoci a podpory prejavovanej všetkým ľuďom okolo nás. Kto ňou však odmieta kráčať, okamžite sa dostáva pod účinky princípu Spravodlivosti, tvrdo, nekompromisne a neúprosne pôsobiacej v duchu drsných starozákonných slov: Oko za oko, zub za zub!

Keď sa pozrieme na rôzne nesčíselné formy a podoby ľudského utrpenia, tak práve v nich môžeme vidieť nekompromisnosť Spravodlivosti Najvyššieho. Nie je totiž v nijakom prípade možné, aby niekto trpel bez toho, že by on sám vo svojej minulosti nespôsoboval utrpenie niekomu inému. No a práve miera jeho odklonu od vyššie spomínanej cesty Lásky sa napokon stane mierou jeho utrpenia presne v duchu slov: Oko za oko, zub za zub! Tak pôsobí Spravodlivosť! Spravodlivosť, ktorá je dôsledkom nášho vlastného, predchádzajúceho jednania.

Stáva sa, že utrpenie, s ktorým sme konfrontovaní my osobne, naši najbližší, alebo ľudia v našom okolí býva až také veľké, že sa zvykneme pýtať: Ako vôbec môže Stvoriteľ niečo takéhoto dopustiť? Ako sa vôbec môže na to dívať?

Spomenul sme si však na Vôľu Stvoriteľa vtedy, keď sme boli zdraví a keď sa nám darilo? Keď sme boli mladí a vitálni? Vtedy sme sa žiaľ zväčša nikdy nezaujímali o Vôľu svojho Pána. Vtedy sme žili a jednali iba podľa seba a svojej vlastnej vôle. No a teraz, keď prišiel čas, aby sme my, alebo iní ľudia okolo nás zožali ovocie vlastného jednania, teraz chceme za to obviniť Stvoriteľa?

Vy, ktorí sa už viac nechcete rúhať Pánovi, prijímajte všetko utrpenie, ktoré vás odteraz postretne zrelým spôsobom. Prijímajte ho ako prejav veľkej Spravodlivosti Božej, ktorá presne a neomylne nadeľuje každému iba to, čo si on sám zasial. Aká bola sejba, takou musí byť aj žatva! Oko za oko, zub za zub! Veď napokon boli sme to iba my samotní, ktorí sme si vybrali drsnú prísnosť cesty Spravodlivosti, keď sme vo svojom živote odmietli kráčať cestou lásky. Cestou úcty, ohľadu, pomoci a podpory prejavovanej všetkým ľuďom okolo nás.

A predsa aj v utrpení, ktoré je spravodlivou odplatou za naše minulé činy i za náš predchádzajúci nesprávny spôsob myslenia a cítenia je možné spoznať Lásku. Lásku, spočívajúcu v možnosti odčiniť minulé viny. Zaplatiť účet a vyrovnať ho až do posledného haliera. Potom je človek oslobodený a očistený. A to je milosť! Milosť a Láska, spočívajúca v možnosti zaplatiť vlastným prežitím utrpenia za zlo a utrpenie, ktoré sme my samotní kedysi spôsobovali iným.

Ak človek potom, po zaplatení a vyrovnaní svojho účtu vykročí na cestu Lásky, na cestu úcty, pomoci a podpory blížnych, môže sa v budúcnosti vyhnúť účinkom drsnej a neoblomnej prísnosti Spravodlivosti Najvyššieho.

Kto teda vníma a prijíma vlastné utrpenie správnym spôsobom, ako vyrovnávanie svojich chýb, omylov, zlého a nesprávneho jednania, môže sa jeho prežitím očistiť od svojich minulých vín.

Kto však nie je ani v utrpení schopný nič pochopiť, kto sa iba ľutuje, hovorí o nespravodlivosti a nezaslúženom, zlom osude, ten iba na staré viny vŕši viny nové. Takýto človek, trvalo neschopný pochopenia podstaty Spravodlivého diania vo stvorení potom neustále smeruje iba k utrpeniu čoraz väčšiemu. K utrpeniu bez konca!

Poučenie na záver: Človek by sa mal učiť a naučiť zaujímať správny postoj ku všetkému, čo ho v živote stretá. A teda i k utrpeniu. Ak totiž k nemu zaujme správny postoj, môže ho i prežívanie utrpenia posunúť smerom nahor.

Ak je ale človek povrchný, vážne nehľadá pravý význam všetkých vecí a potom k nim logicky ani nemôže zaujať správny postoj, bude ho osud čoraz viacej zraňovať, tiesniť a stláčať nadol. A ak sa vo svojom povrchnom prístupe k životu nezmení, nakoniec ho to i celkom zničí.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Čo dnes najviac chýba človeku? Čo najviac chýba spoločnosti? Čo chýba ľudstvu? Je to trvalý pohľad na to, čo má trvalú hodnotu! Dnes však žiaľ všade prevláda iba upriamenie sa na to, čo vôbec nie je trvalého charakteru. Čo nemá trvalú hodnotu! A v tom spočíva tragédia! Tragédia človeka, spoločnosti i celého ľudstva.

Za čím sa dnes ľudia ženú? Čomu venujú všetok svoj čas a všetko svoje úsilie? Sú to peniaze, majetky, moc, postavenie, kariéra, sláva, obdiv, úspech, radovánky, pôžitky, užívanie si, zisk, snaha mať a vlastniť a ešte mnoho iného. Na toto sa trvalo upriamujú, toto im vypĺňa všetok čas a všetko ich životné snaženie. Veľmi tvrdo pracujú, aby si to dokázali zabezpečiť pre seba a svojich najbližších.

Ale žiaľ, ide iba o veci dočasného charakteru. Raz totiž pominie každá sláva a skončí každá kariéra. Raz definitívne stratíme všetky majetky, peniaze, postavenie, moc i všetko ostatné, o čo sme sa tak veľmi snažili a usilovali. Čo nám potom zostane?

Nič! Úplne nič, pretože všetko, o čo sme sa snažili budeme raz musieť zanechať tu na zemi. Nezostane nám absolútne nič, lebo sme sa nikdy neusilovali, nesnažili a nezameriavali na to, čo je trvalého charakteru, ale vždy iba na to, čo bolo charakteru obmedzeného a dočasného.

Takéto konštatovanie sa bude potom rovnať poznaniu premárnenia a premrhania vlastného života. Premrhania času pozemského bytia na podružné veci a malichernosti, ktoré sa nám síce zadali veľké a hodné úsilia, ale zrazu sa ukáže, že takými vôbec neboli.

Trvalý pohľad na to, čo má trvalú hodnotu! Hodnotu trvalého charakteru! Čo je to? Čo je tým, čo zostane našim trvalým a neoddeliteľným majetkom aj po odchode z tejto zeme a čo je preto naozaj ako jediné skutočne hodné nášho úsilia, námahy a snaženia?

Sú to hodnoty ako česť, spravodlivosť, nezištnosť, dobrosrdečnosť, ústretovosť voči iným, láskavosť, ušľachtilosť, čistota a podobne. Úsilie o nadobúdanie práve týchto hodnôt je oným trvalým pohľadom na to, čo má skutočne trvalú hodnotu.

Stať sa čestným, spravodlivým, nezištným, dobrosrdečným, ústretovým voči iným, láskavým, ušľachtilým a čistým je hodnotou, je majetkom, je pokladom, ktorý zostáva natrvalo našim a o ktorý nikdy neprídeme. Nikdy nám nebude odňatý! Je to kapitál večnej hodnoty! Čo tento „kapitál“ znamená plne doceníme vtedy, keď sa bude, ako sa vraví, lámať chlieb. Keď sa napokon ukáže, kto je skutočne bohatý a kto žobrák. Vtedy totiž dôjde k fatálnemu prepadu a absolútnej devalvácii všetkých hodnôt, ktoré nemali trvalý charakter, ale kvôli ktorým človek neraz premrhal celý život.

Áno, smrť bude oným hraničným bodom zlomu, na ktorom sa všetko ukáže. Vtedy človek zistí, ako to s ním naozaj je. Vtedy sa stane buď najväčším úbožiakom a žobrákom, ktorý nemá absolútne nič, alebo sa naopak stane človekom bohatým a váženým, ktorý si dokázal prezieravo a predvídavo včas nahromadiť nepominuteľný kapitál trvalej hodnoty.

Mnohí si teraz povedia: čo bude po smrti ma vôbec nezaujíma, lebo aj tak potom už nič neexistuje. Ja si chcem užiť tu a teraz. A podľa toho potom aj jednajú.

Je to samozrejme na slobodnej voľbe každého, ako sa k veci postaví, i keď samozrejme, so všetkými dôsledkami, ktoré to každému nakoniec prinesie. A to ako z krátkodobého, tak i z dlhodobého hľadiska.

O tom dlhodobom hľadisku bolo už myslím dosť zreteľne povedané. No a z toho krátkodobého, čiže z hľadiska jedného pozemského života to tiež nie je veľká výhra, pretože ak niekto namiesto trvalých hodnôt zameria všetko svoje životné snaženie iba na hodnoty prechodného charakteru, zamení tým podstatné za nepodstatné. A čo dobrého môže vzísť zo zámeny podstatného za nepodstatné? Zo zámeny prvoradého za druhoradé?

Nič! O tom nás predsa dokonale presviedča „kvalita“ každodenného života, zameraného iba na hodnoty prechodného charakteru. Veď predsa sebectvo, chamtivosť, nespravodlivosť, zlé vzťahy medzi ľuďmi, nečistota, zvrhlosť, skazenosť, povrchnosť, plytkosť a mnoho iného, toto všetko pramení z vyzdvihovania hodnôt druhej kategórie na prvé miesto.

Ak by však človek, ak by celé ľudstvo dokázalo mať trvalo na zreteli hodnoty trvalého charakteru, ak by sa ľudia práve o ne prednostne snažili a usilovali, ak by teda vo svojom živote postavili na prvé miesto to, čo na prvom mieste má v skutočnosti stáť, nevyhnutne by sa tým musel pozitívnym spôsobom zmeniť prístup ľudí i ku všetkým veciam. K majetkom, peniazom, jednoducho ku všetkému ostatnému. Veď ak niekto usiluje o česť, spravodlivosť a ušľachtilosť, musí to predsa zásadným spôsobom poznačiť i jeho prístup ku všetkým hmotným veciam, či jeho vzťah k ostatným ľuďom.

Majme teda trvalý pohľad predovšetkým na to, čo má trvalú hodnotu! Snažme sa v prvom rade o získanie a privlastnenie si hodnôt trvalého charakteru, ktoré nám nikto nikdy nemôže odňať a ktoré navždy zostanú našim vlastníctvom. Zhromažďujme poklady v nebi, kde ich zlodej neukradne, hrdza nezničí a moľ nerozožerie. A naše úsilie o hodnoty trvalého charakteru pozdvihne, povznesie a dá úplne iný, ďaleko hlbší rozmer i všetkým hmotným veciam, o ktoré usilujeme. Hmotným veciam, ktoré preto nemáme zapudiť a odvrhnúť, ale iba presunúť na druhé miesto, kam v skutočnosti patria.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.