Mnohí ľudia sa dnes stretávajú s dvomi názormi ohľadom zubných výplní. Jedni sa prikláňajú k stanovisku, že amalgám je dobrý, osvedčený, a že sa pod ním menej kazia zuby.

Druhý postoj hovorí o tom, že súčasťou zmesi amalgámu sú jedovaté látky, ako napríklad ortuť a olovo a tie do tela nepatria.

Sme teda medzi dvoma názormi a teraz aká je pravda?

Nechcem sa tu stavať do role, že prichádzam so 100% odhalením všetkých dôvodov, ale verím, že pohľad z tejto strany, ktorá je tu popísaná mnohých ľudí ešte nenapadol, a že môže byť impulzom pre vysvetlenie prečo jednému amalgám môže uškodiť a prečo u druhého sa vedľajšie účinky viditeľne neprejavujú.

Zoberme si na pomoc trochu znalostí z odboru fyziky, elektrotechniky a znalosti ľudského tela.

O tom, že telo je riadené pomocou elektrických signálov, ktoré vychádza z mozgu dnes málokto pochybuje. Existuje teda akási bioelektrina, ktorá sa nachádza v ľudskom tele. Môžeme sa teda pýtať prečo príroda do ľudského tela nezakomponovala kovové materiály? Nie je to azda preto, že v tele dochádza k toľkým chemickým reakciám, že by sa s kovom v tele mohlo niečo stať?

Teraz teda k chemickým reakciám. Urobil som pokus. Vzal som si citrón, alebo jablko a prepichol som ich dvoma klincami. Vzal som merací prístroj a nameral som medzi týmito klince elektrické napätie. Ak tu vzniká elektrické napätie, prebieha tu aj chemická reakcia, ktorá je vyvolaná kyslým prostredím.

Ďalšia vec, ktorá je veľmi dôležitá je tá, že ak dochádza v roztoku k elektrickému napätiu medzi dvoma kovmi, dochádza k takzvanej elektrolýze, ktorá prenáša čiastočky kovu od elektródy č.1 k elektróde č.2. Čím teda dochádza k uvoľneniu malých čiastočiek kovu.

Tieto poznatky sa používajú napríklad na výrobu koloidného striebra, alebo pri pokovovaní.

Prečo tu však rozpisujem tieto poznatky, ktoré zdanlivo s našou otázkou nesúvisia?

Je to preto, že v prípade, že sa nám v dutine ústnej objaví kyslé prostredie, a zároveň máme prítomné minimálne dve elektródy (amalgámy), vzniká tento proces priamo v našej ústnej dutine. Z doteraz chemicky stabilné zlúčeniny amalgámu malým elektrickým napätím začínajú uvoľňovať v malom množstve jedovaté látky, ktoré postupne oslabujú organizmus. Ďalšou vznikajúcou nebezpečnou situáciou je malé elektrické napätie na koreňoch zubov, ktoré sú prepojené s jednotlivými orgánmi pomocou energetických dráh v organizme.

Pomocou jednoduchých vedomostí z odboru chémie, elektrotechniky a biochémie dochádzame teda k vysvetleniu, prečo môže byť amalgám príčinou oslabenia, únavy, chorôb, atď.

Čím väčšia amalgámová výplň je, tým hrozí väčšie nebezpečenstvo pre ľudské telo!

Toto pochopenie, nám tiež vysvetľuje, prečo týmito problémami trpí len časť ľudí. Áno sú to tí, ktorí majú sklony k prekysleniu.

Prekyslenie, alebo ak nízke PH v ústach vyvoláva túto chemickú reakciu!

Tým sa nám tiež vysvetľuje prečo ľudia, čo nemajú v ústach kyslé prostredie, tieto problémy nemajú.

Niektorí ľudia, ktorí majú kyslé prostredie v ústach a napriek tomu nepociťujú problémy so zdravím, narušujú ešte iným spôsobom onen proces uvoľnenia škodlivých látok z amalgámu a to:

Dýchaním ústami - ak totiž nie je dostatok vlhkosti v ústnej dutine, nedochádza k vytvoreniu elektrického napätia, ktoré potrebuje vlhké prostredie. Toto sa najviac prejavuje v dobe spánku.

A tak ľudia čo majú kyslé prostredie v ústach, majú amalgámové výplne a spia so zatvorenou pusou, vytvárajú ideálne prostredie pre elektrickú a chemickú reakciu medzi amalgámovými výplňami.

Týmto spôsobom možno teda vysvetliť, ako sa do organizmu dostávajú uvoľnené miniatúrne čiastočky zmesi amalgámu a postupne oslabujú naše telo.

Až teda uvidíte, ako sa do auto batérie nalieva kyselina, aby sa na olovených článkoch objavilo elektrické napätie, spomeňte si, že niečo podobné sa môže vytvoriť aj vo vašich ústach.

Ja sám som pred niekoľkými rokmi navštívil zubného lekára a po jeho zákroku som si odniesol v zubných priestoroch veľkú amalgámovou výplň. Po tejto návšteve som pozoroval, ako pomaličky z mesiac za mesiacom moje telo začína trpieť únavou, stále viac a viac. Človek z prirodzenosti pripisuje tieto stavy svojmu veku, strave, stresu, práci a ostatným vplyvom. O škodlivosti amalgámu som čítal, ale nič z toho nebolo podložené, preto som to iba registroval a myslel som si, že najlepšie to poznám na vlastnom prežití a tak som sa amalgámu nebránil. Zvlášť, keď od mnohých zubných lekárov počujete odpoveď, že amalgám je výborný.

Počas tých troch rokov, čo som mal amalgám, som však prežil sám na sebe, že to čo jednému neškodí, druhému škodiť môže. A vysvetlenie máte zhora popísané. Ide teda o mieru prekyslenie a citlivosti organizmu! To sú spúšťače pre reakcie s kovom v ústnej dutine.

Rozhodne týmto článkom nenabádam k nejakému fanatickému preplombovaniu všetkých zubov! Vždy k týmto veciam pristupujte uvážlivo a postupne. Prečo? Pretože pri odvŕtavaní amalgámu dochádza k rozptýleniu jemných čiastočiek v celej ústnej dutine a môže dôjsť k následnému zaneseniu organizmu.

Ako teda postupovať pri návšteve zubného lekára a odvŕtaniu amalgámu?

Odborne nadštandardný úkon používa zakrytie ústnej dutiny fóliou, a je vidieť len zub. Toto zakrytie zamedzí amalgámu dostať sa do telového obehu. Toto odporúčam pri prepuknutí vážnej choroby, kedy by si organizmus už s ďalšími zaťažujúcimi látkami nedokázal poradiť a mohlo by sa mu vážne priťažiť.

Pri správnom odhalení príčiny oslabenia, ktorá spočíva v amalgámových výplniach, a následnej správnej výmene za biele plomby by malo pomaly postupne dôjsť k zlepšovaniu vitality tela.

Ak sa rozhodnete, že postupne si necháme vymeniť amalgám a nemáme na špecializovaný odborný zásah, začnime tými najväčšími plombami, alebo tými čo nás bolia. A medzi úkonmi vŕtania atď, keď ste vyzvaní k vypláchnutiu, veľa vyplachujte a snažte sa zbaviť všetkých drobných čiastočiek amalgámu, ktoré sú v ústach prilepené. Dávajte si pozor, aby ste ich čo najmenej prehltli a ešte doma si niekoľkokrát za deň vypláchnite, aby ste ústnu dutinu čo najviac vyčistili.

Odhalili sme teda dôvody problémov mnohých ľudí, ktorí sa za svoje problémy hanbia, pretože ľuďom okolo nich amalgám nevadí, alebo postupnú stratu vitality nepozorujú a zvádzajú ju na starobu. Chcem pripomenúť, že v Číne, kde sa medicína rozvinula do mnohých odborov, ktoré vznikli z pozorovania tela až k jeho energetickým dráham, sa vyhýbali dokonca aj jedeniu kovovými nástrojmi, ktoré sú tak časté u nás Európanov.

Aké sú náhrady za amalgám?

Necítim sa spôsobilý aby som v tomto dal tú najlepšiu odpoveď a tak sa podelím aspoň o to, čo sa mne a mojím známym osvedčilo. Jedná sa o bielu výplň, ktorá sa vytvrdzuje modrým svetlom. Mojej žene vydržala skoro desať rokov. Moje telo, zuby :-) ju tiež dobre prijali.

Nakoniec sa vo Vás možno vynára otázka, a čo kovové korunky?

Po mojich skúsenostiach sa prikláňam k tomu, že u ľudí ktorí majú sklon k prekysleniu, do úst kov nepatrí, teda ani korunky.

Môžem deklarovať zo skúsenosti, kedy mi bol robený mostík a dostal som najskôr provizórny zo živice, ten telo prijalo skoro za svoje. Keď bol hotový keramický mostík, ktorý je esteticky naozaj pekný, vymenili mi ho namiesto toho zo živice a ajhľa počas týždňa došlo k odtiahnutiu ďasien. Prečo?

Ak nastáva prenos elektriny medzi kovovými časťami a ak je ako základ keramickej korunky nerezový materiál, jedná sa o podobný jav vytvorenia elektrického napätia, ako u dvoch amalgámov, len s tým rozdielom, že sa z nerezu neuvoľňujú životu nebezpečné látky.

Teda u koruniek s kovovým základom, môže dochádzať k odtiahnutie a následnému krvácanie ďasien z dôvodu vytvorenia elektrického napätia v ústach, medzi amalgámom a kovovou korunkou (mostíkom), alebo korunkou a kovovou korunkou (mostíkom).

Výmenu mostíka som zatiaľ neprekonal, ale o skúsenosť sa rád v budúcnosti podelím.

Na záver by som teda chcel podporiť všetkých tých, ktorí sa k tomuto kroku doteraz nemohli odhodlať a vďaka tomuto vysvetleniu pochopili, že ich problémy môžu byť spôsobené aj kovmi v dutine ústnej.

Tých, ktorí spoznali, že sú naopak tými, na ktorých nemá amalgámová výplň, kvôli vyššie uvedenému väčší vplyv, prosím o pochopenie svojich blízkych, ktorí za bezamalgámový chrup utratia pre niekoho zdanlivo väčšiu sumu peňazí. Táto suma sa u mnohých vráti väčšou kvalitou ich života.

V dávnej rímskej ríši pili z olovených pohárov a nakoniec boli neplodní. Ortuť je vyložene jedovatým prvkom a orgány, ktoré sú ním oslabené sú pečeň a následne celé telo. Tieto spomínané prvky amalgám obsahuje. Ak teda máte problémy, ktoré v tomto článku boli uvedené, zvážte ich možné vyriešenie.

M.Š v spolupráci s http://www.vodasvetla.cz/

Naši predkovia boli bystrými pozorovateľmi. Nevyznačovali sa “učenosťou”, ani „vysokoškolským vzdelaním“, ale ich múdrosť pramenila z jednoduchej prirodzenosti, z dôverného spojenia so základnými silami prírody a vesmíru, z hlbšieho prežívania a pozorovania života samého! Svoje poznanie a životné skúsenosti vložili do mnohých rozprávok, povestí, prísloví a porekadiel. Spomeňme iba jedno z nich, úzko súvisiace s našou témou: Vtáka poznáš po perí a človeka po reči!

Áno, ľudskou rečou vychádza na povrch vnútorná, skrytá podstata človeka! Reč a slovný prejav preto nemožno vnímať ako samostatne stojacu jednotku, ale ako vonkajší prejav niečoho, čo je skryté hlbšie pod povrchom. Niečoho, čo dalo prvotný podnet k sformovaniu do slovnej podoby. A tým niečím je ľudská myšlienka! Skrytý vnútorný, myšlienkový život každého jednotlivca! Preto ak chceme hovoriť o kultúre reči a vyjadrovania, nemožno jedným dychom nehovoriť o kultúre myslenia! Lebo tieto dve veci sú prepojené tým najužším spôsobom, pričom jedna nevyhnutne a logicky vyplýva z druhej. Z myslenia a myšlienok povstáva reč, ktorá zase úplne očividne odráža hĺbku, hodnotu a kvalitu nášho vnútorného, myšlienkového života, presne v zmysle na začiatku citovaného príslovia.

Ak chceme zlepšiť kultúru reči, ak chceme z nášho života odstrániť nevhodné, vulgárne a urážlivé slová je treba zamerať pozornosť na samotné jadro a vlastnú podstatu, v ktorej všetko tkvie a z ktorej všetko prejavené vzniká a síce, na naše myslenie! Lebo vo vedomom dôraze každého jednotlivca len na pozitívne a budujúce hodnoty, na čistotu a ušľachtilosť svojho myslenia, na jeho celkové zameranie k tým najvyšším ideálom tkvie ozdravenie nie len slovného prejavu, ale v podstate takmer všetkého!

„V kvapke vody sa skrýva celý vesmír!“ hovorí opäť jedna stará ľudová múdrosť. Podobne i zdanlivo malicherný problém kultúry reči skrýva v sebe veci omnoho hlbšie, ako by sa snáď mohlo na prvý pohľad niekomu zdať! Veci s ďalekosiahlym reálnym dopadom na život okolo nás.

Žiaľ ľudia vo všeobecnosti nepovažujú problém všeobecnej nekultúry v reči za niečo príliš podstatného. Avšak dôsledkom celospoločenského ignorovania tejto zdanlivej maličkosti vznikajú situácie, ktoré sa nás, a to najmä tých citlivejších, dennodenne nepríjemne dotýkajú. Nevkusné slová a rozhovory, bezbrehý vulgarizmus a neúcta voči vysokým a ušľachtilým hodnotám, všetko toto nie sú iba nejaké prázdne slová. Je to zrkadlo našej vlastnej duše! Odraz reálneho stavu nášho vnútra! Odraz podceňovania a zanedbávania tak rozhodujúcej sily, akou je ľudský myšlienkový život.

Človek a vlastne celé ľudstvo sa totiž naivne domnieva, že sa vo svojom myslení môže beztrestne zahrávať s čímkoľvek. Vo svojom povrchnom prístupe k veciam však nechce pochopiť, že všetko, čo sa sformuje v tejto jemnej a neviditeľnej úrovni hľadá nakoniec cesty k prejaveniu sa navonok – k prejaveniu sa celkom reálnemu a úplne viditeľnému, či už slovom, alebo činom! Lebo nakoniec všetko to, čo človek vytvára a buduje je celé iba projekciou a zhmotneným prejavom našej mysle. A vlastne aj my samotní, ako osobnosť, sme iba tým, čo a akým spôsobom myslíme! Taká je tiež naša reč i chovanie!

V tejto jednoduchej zákonitosti je nám ukázaná cesta k zlepšeniu života okolo nás. K zlepšeniu a ozdraveniu a to nie len kultúry slovného prejavu! Zlaté pravidlo všeobecného obrodného procesu preto znie: „Udržujte krb svojich myšlienok čistý! Tým budujete mier a budete šťastní!“

Iná dávna múdrosť zase hovorí: „Fortis imaginatio generat casum!“ Kto sa intenzívne zapodieva niečim vo svojej mysli, urobí z toho skutočnosť!

Cesta k všeobecnému pokroku je teda veľmi jednoducho dosiahnuteľná iba určitou mierou sebadisciplíny v myslení! Stačilo by po nej po nej len ísť! Ale žiaľ, to je pre nás asi to najťažšie! Túto cenu za pokrok, ktorá sa na prvý pohľad zdá byť veľmi nízkou a zanedbateľnou nakoniec predsa len nie sme ochotní zaplatiť!

A navyše súčasný svet, ktorý je už na míle vzdialený od pôvodnej prostoty, jednoduchosti a čistoty cítenia a myslenia nie je v prehnanej dôvere vo svoju učenosť a rozsiahle rozumové poznanie vôbec ochotný pripustiť, že by snáď cesta k všeobecnému ozdraveniu života mohla byť až taká prostá!

Súčasný svet, vo svojom obmedzení sa iba na hmotné totiž nedôveruje ničomu, čo presahuje rámec jeho rozumového obmedzenia. Toto ľudstvo bude hľadať svoje vlastné „skutočné a reálne“ príčiny súčasného neblahého stavu takmer vo všetkých oblastiach života, dôsledne sa pohybujúc iba na „vedeckej báze“, namiesto skutočnosti, aby každý jednotlivec sám za seba prijal plnú zodpovednosť za kvalitu vlastného myslenia! Zodpovednosť za každú jednotlivú myšlienku!

Lebo myšlienky predstavujú silu, ktorou možno ničiť a pustošiť, alebo budovať a pozdvihovať. Myslenie je rozhodujúce! Dôrazom na jeho čistotu je možné v osobnom i celospoločenskom merítku dosiahnuť vecí, o akých sa nám doteraz ani nesnívalo. Áno, v zachovávaní čistoty a ušľachtilosti myslenia je ukryté tajomstvo vzostupu ľudstva! To znamená, že je v ňom skrytá i stratená cesta k ozdraveniu reči a kultúry vyjadrovania vo všeobecnosti!

Všetky naozaj veľké a priam prevratné veci sú jednoduché a prosté! Vo svojej prapôvodnej prostote sú prístupné a pochopiteľné každému bez rozdielu! Bez rozdielu výšky spoločenského postavenia, bez rozdielu vzdelanostnej úrovne, bez rozdielu rasy, alebo náboženského presvedčenia. Cesta k ozdraveniu života, k ozdraveniu kultúry a slovného prejavu je teda až detsky jednoduchá, prostá a jasná ! Iba treba začať! A najlepšie každý sám od seba!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Raz mi jeden materialista položil otázku, že kde sa to vlastne nachádza ten Stvoriteľ, keď všetci veriaci svorne tvrdia, že predsa hore. Hovorí sa to však v Európe, ale vravia to i protinožci v Austrálii, pre ktorých je hore vlastne dole.

Z čisto fyzikálneho a rozumového hľadiska je otázka ťažko riešiteľná, avšak naše srdce a cit nám dávajú v určitom zmysle ihneď správnu a jasnú odpoveď. Prečo? Pretože nie sú obmedzené rozumovo – hmotným ponímaním priestoru a času!

Rozum je nevyhnutnou súčasťou osobnosti človeka a nemožno ho samozrejme zatracovať. Ak sa však práve rozum stane rozhodujúcou a určujúcou zložkou našej osobnosti, potom je to tragédia, pretože týmto spôsobom ohraničíme svoju chápavosť obmedzenosťou vlastného rozumu.

Prvoradým však musí byť pre nás len a len náš duch, prejavujúci sa citom. Duch, prejavujúci sa citovými impulzmi! Cit musí stáť na najvyššej priečke v hierarchii našej osobnosti a všetko mu má byť podriadené. Teda i rozum.

Že tomu tak v skutočnosti ale nie je nasvedčuje i stavba ľudského mozgu, ktorého rozumový receptor, čiže takzvaný veľký mozog je omnoho väčší, ako receptor citu, čiže malý mozog.

Dokonalým svedectvom zhubnej nadvlády rozumu nad citom sú v skutočnosti i celé dejiny ľudskej civilizácie, popretkávané utrpením, vraždami, vojnami a biedou miliónov ľudských bytostí. Ku všetkému tomuto utrpeniu by ale nikdy nemuselo dôjsť, keby sa ľudia nepodriadili chladnému a vypočítavému rozumu a zachovali si v sebe aspoň štipku toho, čo sa nazýva cit.

Nesmierne a mnohoraké utrpenie ľudí počas dlhej histórie našej civilizácie nemožno preto vnímať, ako nevyhnutný vývojový proces, ale ako niečo chorobné, nezdravé a nesprávne, čo na tejto planéte vôbec nemalo a nemuselo byť, keby sa vývoj uberal zdravým spôsobom a ľudia boli ľuďmi citu, používajúcimi rozum len ako dobrý nástroj.

Áno, v nadradení rozumu nad ducha tkvie v skutočnosti všetko zlo, napáchané na tejto zemi! Je to zároveň i cesta k záhube celej našej civilizácie.

Všetky minulé vyspelé národy a civilizácie totiž padli jedine z tohto dôvodu. V ich začiatkoch bolo vždy spravidla veľa správneho a pozitívneho, teda aj primeraná miera citu, avšak čoraz viacej bujnejúci rozum tým všetkým postupne prerastal tak, ako popínavá rastlina obopína konáre svojho hostiteľa, aby ho nakoniec celkom zbavila svetla a udusila.

Vrcholnými výstrelkami rozumu, ktorý napokon vždy v histórii ovládol každú spoločnosť bola nemravnosť, bezuzdnosť, chamtivosť, bezprávie pod zdaním práva a tak ďalej a tak ďalej. Za týmito prejavmi už potom nasledovalo iba jediné: zrútenie! Zrútenie, ku ktorému napokon stačil iba nejaký vonkajší, zdanlivo bezvýznamný impulz.

Jediné, čo po všetkých týchto dávnych vyspelých civilizáciách pretrvalo bolo umenie! Či už ide o diela maliarske, sochárske, alebo literárne, ktoré sú živé aj po tisícročiach a stále nám majú čo povedať.

Prečo? Pretože v umení bol vždy prvoradý cit! Jedine ľudia citu totiž dokážu vytvárať večné a nehynúce diela. Ak by ale bola ľuďmi vložená podobná miera citu, ako do umenia, i do všetkých ostatných oblastí spoločenského života, mohli by byť aj v nich vytvorené hodnoty večné, nehynúce a po stáročia pretrvávajúce. Týmto smerom sa mali v skutočnosti uberať cesty civilizácie na planéte zem.

Všetko ostatné, postavené na rozume, je iba materiálneho druhu, obmedzené hmotným ponímaním priestoru a času a preto to nemá v sebe dlhého trvania a je len dočasné. Po nejakom čas musí prísť celkom zákonite zrútenie a upadnutie do zabudnutia.

V súčasnosti sa však blíži jeden z veľkých evolučných zlomov vo stvorení, ktorý spôsobí, že na tejto zemi dostanú priestor k životu už len ľudia duchovní. V súčasnosti prežívame obdobie veľkého triedenia, v Biblii nazvaného posledným súdom. Prejsť ním môžu iba ľudia, ktorí si i napriek všetkému, čo dnes prežívame, ešte dokázali zachovať zdravé, živé cítenie.

Tí však, ktorých vládcom vnútorného života je iba chladný rozum – otroci rozumu, ktorí uväznili vlastného ducha a jeho živé cítenie a nedávajú mu prejaviť sa, tým bude vzatá výsada ďalej žiť a vyvíjať sa vo stvorení.

Bude tak učinené preto, lebo by svojim chladným rozumárstvom bez citu ďalej iba škodili presne tak, ako to robili po celé stáročia. Takéto niečo však už nebude možné, pretože vo stvorení má konečne zavládnuť mier.

Veľkou otázkou pre každého z nás osobne zostáva, ku ktorej skupine patríme? Či k prvej, alebo k druhej! Ak ku prvej, nemáme sa čoho obávať, ale ak ku druhej, mali by sme sa urýchlene vynasnažiť zmeniť to a stať sa duchovnými.

Duchovnými, čiže ľuďmi ducha, u ktorých je práve duch, prejavujúci sa citom na prvom mieste. Ľuďmi, ktorí síce využívajú rozum, ale neklaňajú sa mu, nie sú jeho otrokmi a nestavajú ho na prvé miesto. V tomto totiž spočíva všetko zlo!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Čo človek zasial, to musí zožať! Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva! Božie mlyny melú pomaly, ale isto! Tieto staré ľudové múdrosti sú prostým vytušením podstaty fungovania nepodplatiteľnej Spravodlivosti. Aká je akcia, taká bude reakcia – hovorí novodobým spôsobom presne to isté i základný fyzikálny zákon.

V Zákone spätného účinku, vo svojom fungovaní totožnom s vyššie uvedenými príkladmi sa teda každému z nás vráti zaručene všetko to, čo svojim predchádzajúcim jednaním zasieval. Dbajme preto, aby naša „žatva“ mohla byť dobrá! Aby sme sa jedného dňa, až príde zúčtovanie, nemuseli zrútiť pod obrovským bremenom zla, ktoré sme na seba nakládli svojim neuváženým jednaním.

A keď som už začal ľudovými prísloviami, budem pokračovať: Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie!

S vedomím poznania železného fungovania Zákonov, presahujúcich hranice tohto viditeľného vesmíru musí človek iba so súcitom a poľutovaním hľadieť na všetky zľahčujúce, zosmiešňujúce a veľavýznamné úsmevy tých, ktorí konajú zlo, či už vo svojich myšlienkach, alebo citoch, vo svojich slovách, alebo činoch a nateraz sa im i napriek tomu celkom dobre darí.

Sú to však ľudia, zotrvávajúci v sebaklame! Zotrvávajúci v klamlivom presvedčení o správnosti svojej vlastnej „pravdy“, pretože o čo je pevnejšie ich presvedčenie, že predsa „takto to chodí“ a takto je to pre mňa „najvýhodnejšie a najvýnosnejšie“, o to desivejšia bude ich konečná konfrontácia so Spravodlivosťou, ktorá bude mať predsa len posledné slovo! Potom s hrôzou spoznajú, že všetko je inak a ich úsmev im zamrzne na tvári.

Beh času nemožno zastaviť! Raz, na sklonku svojho života sa každý nás ocitne pred bezprostredným výhľadom nevyhnutného kroku ...do neznáma! Do neznáma, odkiaľ niet návratu! V bázni a v úzkostlivom tušení Spravodlivosti nepodliehajúcej súčasným ľudským kritériám sa nám potom budú javiť všetky veci v úplne inom svetle, ako ich vnímame teraz. Zrazu sa už nebude možné zaštítiť silou peňazí, či spoločenského postavenia, výškou vzdelanostnej úrovne, či veľkosťou moci a vplyvu! Človek zostane nepatrný a sám, prísne posudzovaný iba podľa miery osobnej zodpovednosti.

Čo teda ešte dnes vzbudzuje na mnohých tvárach iba úsmev, premení sa potom na zdesenie. Zdesenie z toho, akými sme mali byť, ale neboli sme! Avšak nič už nebude možné napraviť, ani vziať späť! A bolestné vedomie nemožnosti nápravy všetkého nami spôsobeného zla, bolestné vedomie premrhaného života iba ešte viac znásobí našu úzkosť vo finále života, ku ktorému sa každou hodinou, každou minútou, ba každým nadýchnutím nezadržateľne približujeme!

Kiež by nikto z nás nikdy nemusel prežívať nič podobného! Preto sa snažme už teraz žiť tak, aby sme v budúcnosti nemuseli ničoho ľutovať! Snažme sa byť dobrými ľuďmi, pestujúcimi dobro vo svojich slovách, citoch, myšlienkach a činoch. Ľuďmi, ktorí ako spravodlivú odozvu za svoje činy nemôžu v chode železných Zákonov univerza očakávať nič iného, ako dobro. Lebo jedine to, čo sme zasievali napokon aj bezpodmienečne zožneme!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Každý z nás povstal z Pravdy a povedomie o nej si preto nesie hlboko vtlačené vo svojom v duchu. V našom duchu, čiže v našom skutočnom, pravom, najvnútornejšom „ja“.

Okrem ducha má však človek i rozum, ktorý mu bol darovaný na uľahčenie života v hmote. Ak sa ale ľudia spoliehajú predovšetkým a len a len na svoj rozum, napokon stratia kontakt so svojim duchom. Stratia kontakt so svojim najvnútornejším „ja“, v ktorom však i naďalej prebýva oná spomínaná pečať Pravdy, ako driemajúci a nevyužitý predpoklad, ako neomylný barometer pre rozpoznanie všetkého toho, čo je pravdivé.

Ak chcú ľudia hľadať a snažiť sa pochopiť Pravdu svojim rozumom tak, ako je tomu dnes, vznikne na ňu mnoho názorov a sformuje sa mnoho vierovyznaní, pričom nič z toho nebude to pravé.

Skutočnú Pravdu totiž dokážeme rozpoznať a nájsť iba vtedy, ak sa dokážeme spojiť so svojim duchom. Ak dokážeme dať priestor svojmu duchu a to prostredníctvom citu. Lebo cit je rečou ducha. Cez cit, pokiaľ nám ho neprekrýva a nekalí rozum sme schopní jasne vnímať, chápať a rozpoznávať všetko to, čo pochádza a prichádza z Pravdy.

Túžbu nájsť Pravdu a schopnosť rozpoznať Ju nesie teda v sebe každý človek. Iba ju musí znovu „oprášiť“ a nesmie sa pritom dať miasť vlastným rozumom.

Všetko, čo ku nám prichádza by sme teda mali vždy konfrontovať so svojim najvnútornejším cítením, pochádzajúcim z Pravdy a preto aj schopným Pravdu rozpoznávať.

Takto však žiaľ väčšina z nás nejedná z dvoch dôvodov:

Buď ide o duchovnú lenivosť, na základe ktorej je pohodlné prijímať rokmi osvedčené, cudzie názory a nepreverovať si ich svojim vlastným, najvnútornejším cítením. Nepreverovať a neskúmať, či s nimi môžeme vnútorne bezvýhradne súhlasiť.

Alebo potom je to naše podliehanie rozumu, naše spútanie tým, čo sme sa naučili, ktoré nám znemožňuje vnímať a potláča naše čisté cítenie.

Oba tieto dôvody sú však nesprávne a trestuhodné, pretože znižujú hodnotu osobnosti človeka, ktorý sa nevyužívaním predností ducha stáva vo stvorení menejcenným. Menejcenným a neschopným kráčať po správnej ceste života a tak naplniť zmysel vlastného bytia na zemi. Takýmto spôsobom však premrhávame svoj pozemský život, pretože iba náš duch, iba vrúcnosť nášho živého cítenia nás môžu viesť správnym smerom a učiniť náš život na zemi naozaj plnohodnotným.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

To správne je stred. Zlatá stredná cesta. Ľudia však majú tendenciu upadať do rôznych extrémov, ktoré sú škodlivé. A práve v takýchto škodlivých extrémoch sa pohybuje aj ľudské vnímanie mnohých skutočností, súvisiacich s veľkolepým pojmom Boh.

Začnem svedectvom jedného človeka: Keď som si začal v mladosti čítať Bibliu a zistil som, aké ma Stvoriteľ požiadavky na človeka uvedomil som si, že i pri všetkej svojej snahe takým nie som. Prenikol mnou strach a úzkosť. Strach zo zatratenia a z toho, že neprejdem posledným súdom, pretože nebudem dostatočne dobrý.

Vnútorne som zápasil sám so sebou, ale nezriekol som sa viery v Stvoriteľa tak, ako mnohí iní, ktorí túto dilemu poznania vlastnej nedostatočnosti vyriešili navždy a definitívne práve zavrhnutím viery.

Na svojej duchovnej ceste som sa nakoniec stretol s ľuďmi, ktorí zo mňa napokon dokázali sňať toto ťaživé bremeno a ukázali mi, že všetko je úplne inak. Že spasení sme vlastne už boli a to obeťou Ježiša Krista. Že už nič viac nám netreba. Stačí, aby sme iba jednoducho prijali túto obetu a uvedomili si vlastné spasenie.

Človek teda vždy zostáva hriešnym a svojimi silami nemôže nikdy dospieť k spáse. Cesta k spáse vedie jedine cez prijatie obety Krista, ktorá predstavuje akt Lásky Najvyššieho. Toto poznanie ma oslobodilo od ťažoby a úzkosti, ktorú som dovtedy cítil a ja som sa stal slobodným. Slobodným nie zrieknutím sa Stvoriteľa, ale prijatím jeho Lásky.

Toľko zo svedectva jedného človeka. Položme si však teraz zopár otázok: Je tento človek slobodný naozaj a nie iba fiktívne? Nie je jeho domnelé oslobodenie, ktoré získal, iba upadnutím do ďalšieho škodlivého extrému? Neboli náhodou ním pociťované predchádzajúce obavy, strach a úzkosť iba nahradené ďalším extrémom a to mäkkosťou, ba až určitou benevolentnosťou všetko odpúšťajúcej Lásky? Nekonzervuje takéto chápanie Božej Lásky naše chyby a nedostatky, na ktorých odstránení by sme mali intenzívne pracovať?

Vyššie uvedený výklad Lásky Stvoriteľa, ktorý je vlastný väčšine súčasných kresťanských cirkví akoby definitívne negoval, ba dokonca navždy odstránil iný dôležitý princíp, prináležiaci Stvoriteľovi, a to princíp prísnej a neúplatnej Spravodlivosti.

Kristus, ako je známe, však neprišiel nič rušiť a to ani len čiarku zo Zákona! Priniesol na Zem poznanie veľkosti Lásky Najvyššieho avšak bez toho, že by pri tom negoval, odstránil alebo poprel súcnosť Jeho dôslednej, neomylnej a prísnej Spravodlivosti.

Posolstvo Stvoriteľa k človeku sa nachádza v Starom a Novom zákone. V jednom sa hovorí prevažne o Spravodlivosti a v druhom zase o Láske. To pravé však môže vyvstať iba z harmónie a súladu oboch! To pravé sa teda nachádza presne v strede! Je to zlatá stredná cesta harmonického súladu Lásky a Spravodlivosti. Súladu Spravodlivosti a Lásky! Jedno nemôže byť bez druhého!

Prísny dôraz na Spravodlivosť preto vzbudzuje úzkosť a strach, kým zase prílišný dôraz na Lásku vytvára v ľuďoch mäkké a ospanlivé zátišie istej spásy a má za následok lenivosť v odstraňovaní vlastných chýb a nedostatkov, či dokonca tieto chyby a nedostatky priamo konzervuje. A to onou známou okrídlenou vetou, že veď predsa všetci sme hriešni.

Skutočnosť je ale úplne iná! Krásne reči kresťanských cirkví o všetko odpúšťajúcej Láske Stvoriteľa, ktorá sa za nás obetovala na kríži a ktorú stačí iba prijať a budeme spasení sú výmyslom! Sú niečím, čo nadbieha ľudskej pohodlnosti a duchovnej lenivosti. Sú niečím, čo cirkvám práve kvôli podporovaniu takejto duchovnej lenivosti privádza tisíce veriacich. Avšak privádza ich iba k cirkám a nie k Bohu! Nie k Bohu, ktorý bol a navždy zostane nerozlučiteľnou jednotou Spravodlivosti a Lásky!

Preč preto so všetkou duchovnou lenivosťou a škodlivým klamom istej spásy. Veľká, neúplatná a prísna Spravodlivosť Pána požaduje čin! Požaduje tú najvyššiu snahu človeka o dobro a o život podľa zásad, ktoré boli dané ľudstvu v Desatore a v Kristovom Posolstve. Požaduje vážnu snahu o odstránenie všetkých svojich chýb a nedostatkov. Vážnu a neutíchajúcu snahu stať sa takým človekom, ako je to požadované Vôľou Najvyššieho.

A iba tam, kde bude práve takéto chcenie, iba tam môže byť potom Božou Láskou k tomuto chceniu pridaný práve taký diel milosti, ktorý bude ešte potrebný k spáse človeka.

Ak bolo kedysi zo Svetla smerom k zemi zvestované: „Pokoj ľuďom dobrej vôle“, neznamenalo to nič iného, ako pokoj a požehnanie všetkým ľuďom, ktorí v sebe prechovávajú pevné chcenie k dobru.

A vskutku je to tak! Všetka pomoc, požehnanie, všetka podpora, milosť a ochrana veľkého, vševládneho Boha prúdi iba k tým, ktorí sa poctivo snažia byť pravými ľuďmi. Takými ľuďmi, ako je to chcené zhora. Ľuďmi, ktorí zápasia s vlastnými chybami a zo všetkých svojich síl sa snažia žiť podľa Vôle Najvyššieho. Iba takéto vážne a poctivé snaženie môže nájsť milosť v očiach Pána. Iba ono je pravou cestou k spáse.

Kde však takéhoto vážneho úsilia niet, kde sa to ľuďom urobilo pohodlné tvrdením, že Kristus nás už všetkých spasil a nám túto skutočnosť stačí iba prijať a toto bez akejkoľvek ďalšej snahy, ako to chápe väčšina cirkevne veriacich, kde klamlivá istota vlastnej spásy príjemne uspáva k duchovnej lenivosti, tam žiaľ nemôže byť nijakého spasenia, pretože bez práce predsa nemôžu byť koláče. A tak nemôže byť a ani niet nijakej spásy bez intenzívnej duchovnej práce na zmene seba samého k lepšiemu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Veľmi ma táto otázka zaujíma, pretože ak naozaj existuje, potom sa musí zmeniť i pohľad spoločnosti na tzv. nespravodlivý osud. To, čo sa doteraz považuje za krivdu či za Božiu nespravodlivosť, napr. keď sa niekto narodí ako chudobný, chorý alebo inak životne znevýhodnený, je potom len následkom predchádzajúcich skutkov.

Veriaci i mnoho kresťanských náboženstiev tvrdí, že duša človeka vzniká v okamihu počatia – že pred počatím neexistuje. Ak si teda nastávajúca matka nechá zo strachu zobrať svoje ešte nenarodené dieťa, potom ono ide ihneď logicky do neba, pretože sa nestihlo nikde previniť a zaťažiť hriechom.

Dáva však toto učenie logiku? Veď keby to tak bolo, vykonala by každá matka, ktorá si nechá zabiť svoje nenarodené dieťa, vlastne spásonosný čin, za ktorý by mala byť odmenená, a nie trestaná ako za smrteľný hriech! Veď ako by sa mohla zaťažiť smrteľným hriechom, keď dušu nenarodeného dieťatka ušetrila od životných strastí a vyprevadila ho priamo do večnej blaženosti? A navyše, keby duša človeka nepotrebovala pre svoj vlastný vývoj život, nemohol by nás Boh všetkých rovno pustiť do Raja bez strastí, ktoré život prináša, bez námahy?

Je na zamyslenie, že sa celé storočia takéto trhliny vo vieroukách tolerujú alebo prehliadajú, a to s odvolávaním sa na Ježiša a Jeho dokonalú Spravodlivosť.

Na zamyslenie je ďalej i to, že v proroctvách, v ktoré veriaci veria, sa píše o príchode či zoslaní prorokov na Zem pre záchranu ľudstva. Keď budeme o týchto slovách uvažovať a nebudeme ich prijímať dogmaticky či mechanicky, zistíme, že existenciu duše pred narodením jasne potvrdzujú. Veď ako by mohol byť pre záchranu ľudstva zoslaný na Zem niekto, kto predtým ešte neexistoval? Len sa lepšie zamyslime nad pravým zmyslom slov, ktoré používame, mnohé sa nám tým ujasní.

Veriaci taktiež s horlivosťou tvrdia, že Bohu je možné všetko! V tom vidia základný predpoklad pravdivosti učenia. Keď je ale Bohu možné všetko, prečo by nemohol dať človeku šancu opäť sa na vlastnú prosbu narodiť do nového tela, ak predtým svoj život pokazil a teraz túži mnohé napraviť? Kto z veriacich môže Bohu odoprieť toto právo?

Veď pravú ľútosť duše nad svojimi chybami nesprevádza nič iné než prianie smieť všetko napraviť, nielen rozcítenie sa a rozľútostenie. Ako ale môže duša človeka napraviť vo fyzickom svete svoje viny, keď po smrti už nemá telo, ktoré by jej to umožnilo? Veď keby aj Boh umožnil tejto duši návrat do Raja pre jej úprimnú ľútosť, iste by si najskôr priala smieť napraviť svoje hriechy na Zemi. Aká by to bola pre dušu blaženosť v Raji, keby pre jej nesprávny životný vzor či postoj niekto na Zemi trpel?

Mnohí ľudia sa všeobecne odvolávajú na to, že v Biblii sa o reinkarnácii nikde priamo nehovorí, a preto tvrdia, že určite neexistuje. Zaujímavé však je, že v Biblii sa nikde nehovorí ani nič o tom, že by reinkarnácia neexistovala! Nestojí to za vážne zamyslenie? Ako aj to, že aj keď bola Biblia v priebehu stáročí opakovane pretváraná podľa záujmov ľudí, predsa sa v nej zmienky o reinkarnácii zachovali na viacerých miestach priamo v Novom zákone.

Len si spomeňme na príbeh, keď sa učeníci pýtali Ježiša, či je muž, ktorý bol slepý od narodenia, slepý pre svoje hriechy alebo pre hriechy svojich rodičov. Veď ako by mohol muž slepý od narodenia trpieť pre svoje hriechy, keby predtým nežil a nemohol sa teda previniť? Ježišova odpoveď síce hovorila o tom, že slepý trpí pre to, aby bol oslávený Boh v Ježišovi, ale keby Ježiš reinkarnáciu považoval za blud, nebol by učeníkov varoval pred nesprávnym uvažovaním? Nič také však neurobil, hoci inokedy tak konal.

Podobne stoja za zmienku Ježišove slová o tom, že nikto neodíde z tohto sveta, kým nezaplatí do posledného haliera. Je predsa zrejmé, že Ježiš vídal hriešnikov, ktorí umierali a odchádzali z tohto sveta bez splatenia svojho dlhu voči Bohu i svojim blížnym. Boli preto azda Jeho slová platné len pre niekoho? Celkom iste nie! Treba ich však chápať všeobsiahlo. Hovoria, že človek, aj keby umrel a odišiel na druhý svet, sa nebude môcť vrátiť do Raja, kým ho k Zemi púta vina, ktorú tu bude musieť odčiniť. A to práve často opätovným zrodením, bez ktorého je väčšinou náprava vín či „splácanie dlhov“ nemožné.

Možnosť návratu je však vždy milosťou a nemožno sa na ňu ľahkomyseľne spoliehať, rovnako ako sa nemožno vypočítavo spoliehať na iné Božie milosti, ak nechceme, aby sa od nás odvrátili. Návrat duše do pozemského tela však vylučuje inkarnovanie sa do tela rastliny či zvieraťa, pretože nik nemôže prekročiť rámec svojej druhovej podstaty. Zviera bude vždy zvieraťom, rastlina rastlinou a človek – aj pri najväčšom možnom vnútornom úpadku –ostáva svojím druhom vždy človekom.

Rovnako je veľmi paradoxné tvrdenie veriacich, že Ježiš učil ľudí všetkému, čo potrebujú, aby boli úplne znalými. Je predsa doložiteľná pasáž, kde si Ježiš povzdychne, že by mal ešte mnohé povedať, ale vtedajší poslucháči by to vo svojej zrelosti nezniesli. Kto môže teda s istotou povedať, že by ľuďom i verejne nehlásal o reinkarnácii, keď jej prijatie umožňuje pochopiť spravodlivosť a logiku života?

Naša ľudská trpezlivosť pri znášaní akéhokoľvek utrpenia pramení veľmi často z domnienky, že svojím utrpením odčiňujeme hriechy ľudstva – že Boh si vyvolil práve nás, aby sme láskavo niesli kríž za iných, a tým pomáhali všetkým dôjsť do vytúženého Božieho Kráľovstva. Keď sme však konfrontovaní so skutočnosťou, že netrpíme kvôli hriechom iných, ale výlučne len za svoje vlastné, za svoju duševnú slepotu, hluchotu a krátkozrakosť, potom sa naša ochota veľkoryso a s pocitom hrdinstva znášať toto utrpenie celkom stráca. Nie je to prejavom nízkeho ega, ktoré chce i v utrpení hľadať len vlastné vyvyšovanie sa? A napokon, nie je práve preto reinkarnácia ľuďmi tak horlivo odmietaná?

Kiež by sme toto konečne dokázali pochopiť a prestali reptať na iných a na samotného Boha. Na Zemi by bolo viac pokory a lásky namiesto povrchnej a nemúdrej náboženskej horlivosti.

M.Š. v spolupráci s http://www.pre-ludskost.sk/

Každý človek, usilujúci sa vo svojom živote o ušľachtilé princípy čistoty, dobra a spravodlivosti by si mal byť i napriek všetkému, čo sa dnes deje vedomým toho, že práve toto sú princípy univerzálne a všeplatné. Princípy podporujúce život sám v jeho kráse, veľkosti a skutočnej hodnote. Princípy, ktoré sú podporované Životom samotným!

Lebo existencia a fungovanie vesmírnych Zákonov, prostredníctvom ktorých vznikol život na našej planéte i bytie človeka samotného nasvedčuje jasne tomu, že tieto Zákony sú podporovateľmi a vlastne i tvorcami všetkého toho dobrého, krásneho a ušľachtilého, čo je nám dovolené prežívať. Lebo práve prostredníctvom vesmírnych Zákonov vznikol zázrak života a nimi je aj udržiavaný. Vesmírne Zákony sú dobrom! Sú podporovateľmi dobra! Iba ľudia vo svojom nepochopení a arogancii vniesli do všetkého pokrivenie a zmätok!

Ak sa ale v tomto neprehľadnom a nesmiernom súčasnom zmätku, plnom zla, nespravodlivosti, chamtivosti, klamstva, egoizmu a neúcty k ľuďom postaví hoci i len jeden jediný človek na stranu dobra, ušľachtilosti a spravodlivosti je paradoxne silnejší, aj keby celý skazený svet stál proti nemu.

Za týmto človekom totiž stoja ...Zákony vesmíru! Zákony vesmíru! A každý, kto sa nachádza v ľuďom nepochopiteľnej podpore prirodzeného pôsobenia celého vesmíru sa stáva mimoriadne silným, ba až neporaziteľným! Ak je totiž pevný vo svojom presvedčení o víťaznej sile dobra, stojí v podpore Zákonov vesmíru. Zákony vesmíru stoja za ním! Zákony vesmíru, ktoré sú totožné s Dobrom a Pravdou. Ktoré sú s nimi zajedno! Zákony vesmíru, ktoré sú odleskom veľkosti Toho, kto ich do univerza vložil.

Vo vlastnom prežívaní spozná napokon takýto človek, ale i jeho odporcovia, že úslovie o Pravde, ktorá nakoniec predsa len zvíťazí, nebolo nikdy iba prázdnou frázou.

Dobrí ľudia zotrvajte v dobre a uverte v jeho víťazstvo! Pravda zvíťazí! Zákony vesmíru zvíťazia!

Nimi bude napokon dobro opäť pozdvihnuté na miesto, ktoré mu právom patrí a spolu s ním i všetci tí, ktorí ho svojim životom uctievajú.

Zlo však, spolu s všetkými jeho stúpencami a prisluhovačmi bude zatlačené dolu, do temných hlbín, kde je jeho pravé miesto, aby už viac neotravovalo túto Zem.

Dobrí ľudia, vytrvajte v konaní dobra, lebo čím sa noc zdá byť tmavšou, tým bližšie je svitanie! Už to nebude tak dlho trvať!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Ktoré zákony sú vlastne Zákonmi Božími? Zákony Božie totiž nemôžu pochádzať od ľudí, ale iba od toho, čo zvykneme nazývať prírodou. Podotýkam, že ani dodržiavaním Desatora by sa svet nezmenil k lepšiemu, lebo ony sú iba Mojžišom vyslovené zákony a nie Zákony Božie. Nie Zákony prírody.

Odpoveď: Máte naozaj veľkú pravdu v tom, že Božie Zákony nemôžu byť zákonmi pochádzajúcimi od ľudí, ale musia byť Zákonmi prírodnými, Zákonmi vesmírnymi, alebo univerzálnymi.

V skutočnosti naozaj existujú dokonalo fungujúce a samočinne pracujúce Zákony, ktoré musí človek poznať a podriadiť sa im ak chce byť šťastný a žiť v mieri a v súlade s univerzom, ktorého je súčasťou. Sú to Zákony, ktorých účinkom je podrobené absolútne všetko jestvujúce a teda nie len naše telo a hmotný svet, ale aj naše cítenie a myslenie. Sú to Zákony večné, pretože ak sa jedného dňa zrúti celý tento vesmír a za mnoho biliónov rokov povstane iný, budú v ňom fungovať presne tie isté nemenné, dokonalé a univerzálne Zákony.

A keďže všetko veľké je v skutočnosti jednoduché, aj fungovanie celého univerza stojí na vzájomnom spolupôsobení troch najdôležitejších základých Zákonov a to Zákona spätného účinku, Zákona rovnorodosti a Zákona tiaže.

V stručnosti k pôsobeniu každého z nich:

Zákon spätného účinku je známym fyzikálnym zákonom akcie a reakcie, ktorý sa v duševnej oblasti prejavuje princípom – Čo kto zaseje, to aj zožne.

Zákon rovnorodosti pôsobí tak, že iba rovnaké môže byť priťahované k rovnakému.

No a podľa Zákona tiaže musí všetko ťažké klesať nadol, kým všetko ľahké zase stúpať nahor.

Toto sú teda tri základné Zákony, o ktoré sa opiera chod celého univerza. Nie sú dielom ľudí, ale dielom Stvoriteľa.

A teraz pozor! Veľkí zvestovatelia všetkých dôb, ktorí hovorili o nevyhnutnosti života podľa Zákonov Božích, hovorili v skutočnosti vždy práve o účinkoch týchto troch základných Zákonitostí, ktoré sme spomínali vyššie. Objasňovali ich však formou, prispôsobenou bežnému a každodennému životu človeka tej ktorej doby.

Ani Desatoro nie je v tomto smere žiadnou výnimkou. Sú to Zákony univerzálne, Zákony Božie, ibaže modifikované na fungovanie každodenných vzťahov v ľudskom spoločenstve.

Mojžišove Zákony nie sú teda v nijakom prípade Zákonmi ľudskými! Na dôkaz tohto tvrdenia si ukážme princíp, prostredníctvom ktorého sú jednotlivé prikázania Desatora prepojené s tromi základnými piliermi, na ktorých stojí fungovanie celého univerza a síce so Zákonom spätného účinku, so Zákonom rovnorodosti a so Zákonom tiaže.

Prvé prikázanie znie: „Ja som Hospodin tvoj Pán, nebudeš mať nikoho iného, komu by si sa klaňal“, čo znamená, že Stvoriteľ a úcta k nemu majú stáť v našom živote na prvom mieste a musia byť pre nás tou najvyššou hodnotou nad všetkými hodnotami.

A nakoľko Stvoriteľ, ako východisko všetkého aj stojí skutočne a reálne nad všetkým a je tým Najvyšším, čo vôbec jestvuje, bude človek, ktorý ku nemu usiluje stúpať nahor a to práve prostredníctvom Zákona tiaže, na základe ktorého všetko dobré, čisté, vznešené a ušľachtilé stúpa hore.

Uctievaním Stvoriteľa a všetkých vysokých hodnôt s ním spojených, ako sú Čistota, Láska a Spravodlivosť sa bude človek zároveň i na základe Zákona príťažlivosti rovnorodého čoraz viacej približovať k svojmu Pánovi, čo bude mať za následok jeho vzostup nie len duchovný, ale aj hmotný.

A takáto spojitosť troch základných Zákonov stvorenia vládne i medzi všetkými ostatnými prikázaniami Desatora. Kto si dá trochu námahy určite ju nájde.

Okrem Mojžiša bude však dobré spomenúť i Ježiša. Ten dokázal geniálne zhrnúť celý Starý a Nový Zákon do jedinej vety: „Milovať budeš svojho Pána celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou a svojho blížneho ako seba samého“.

V tejto zásadnej vete nehovoril Kristus o ničom inom ako o neustále spomínaných troch základných Zákonoch vo stvorení.

V prvej časti vety hovorí o láske k Stvoriteľovi a teda o účinkoch Zákona rovnorodosti v súčinnosti so Zákonom tiaže, ktoré človeka pozdvihnú nahor, ako sme si to už vysvetlili. V druhej časti vety hovorí o pôsobení Zákona spätného účinku, ktorý možno definovať slovami: Čo kto zaseje, to aj bezpodmienečne zožne!

Akým spôsobom budeme teda jednať s inými ľuďmi, tak sa napokon povodí aj nám samotným. Lebo aká bola akcia, taká bude reakcia. Čo sme si zasiali, to si aj zožneme.

Kto teda pozná jednoduché Zákony Božie a naučí sa ich rešpektovať vo svojom živote, ten bude ich účinkami nesený nahor. Hore k Svetlu, šťastiu, radosti a mieru.

Kto ich však nepozná, nechce poznať a bude jednať proti nim, ten bude ich účinkami bolestivo zraňovaný, obrusovaný a zatláčaný dolu a nakoniec, ak sa nebude chcieť, alebo nedokáže zmeniť i definitívne zničený, pretože sa svojim životom a zmýšľaním trvalo staval proti dokonalým Zákonom Božím.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Aj vy si tak ako mnohí iní myslíte, že si človek môže robiť v podstate beztrestne čo chce ak je natoľko „šikovný“, že ho pritom neprichytia? Ak sa dokáže vyhnúť tomu, aby bol postihnutý súčasnými zákonmi? Myslíte si, že ak je človek obdarený dostatočnou mierou takejto „šikovnosti“ môže naozaj beztrestne klamať, podvádzať, kradnúť, jednať nečestne, byť nespravodlivý a zlý voči iným ľuďom?

Áno, prax nám ukazuje, že sa to dá a mnohí ľudia takýmto spôsobom aj vskutku jednajú, ale naozaj si je možné myslieť, že takáto životná filozofia sa im môže „prepiecť“ skutočne beztrestne?

Pravda je však taká, že absolútne nikto z nás sa nemôže vyhnúť zákonitej nevyhnutnosti odpykania všetkého, čo spôsobil. Vo stvorení totiž jestvuje železný Zákon spätného účinku, pôsobením ktorého sa všetko v kruhu vracia naspäť k svojmu východisku. Nech už je to čokoľvek. Dobré, alebo zlé. Ovocie všetkého, čo sme vykonali sa ku nám po určitom čase zákonite navráti naspäť. A to skôr, alebo neskôr! Niečo ihneď a niečo trebárs aj po veľmi dlhej dobe. Absolútne nič sa však nestratí! Touto neomylnou Zákonitosťou sa zaručuje spravodlivosť! Tá vyššia! Bez tejto Zákonitosti by totiž bol pojem spravodlivosť v čisto ľudskom ponímaní a praktizovaní pojmom celkom prázdnym.

V hĺbke svojho vnútra však predsa len každý z nás jasne cíti, že nejaká Spravodlivosť musí existovať. A ona aj skutočne jestvuje a prejavuje sa prostredníctvom železného Zákona spätného účinku.

Stála nevyhnutnosť odpykávania všetkého, čo človek vykonal, či už svojimi činmi a slovami, alebo dokonca svojimi myšlienkami a citmi, stála nevyhnutnosť odpykávania absolútne všetkého, čo z nás vzišlo je ako reťaz, ktorá nás drží pevne prikovaných k našim predchádzajúcim činom. Je to reťaz, ktorej nemožno dovidieť konca. Reťaz, ku ktorej svojim zlým chcením neustále nadväzujeme ďalšie a ďalšie ohnivká.

No a v nikdy neustávajúcom kolobehu účinkov Zákonitosti, že všetko sa raz musí vrátiť naspäť k svojmu východisku, aby sa učinilo zadosť Vyššej Spravodlivosti je táto nevyhnutnosť stáleho odpykávania nevedomými ľuďmi subjektívne vnímaná ako nikdy nekončiaca reťaz malých i väčších nespravodlivostí a menšieho či väčšieho utrpenia. Nevedomí ľudia netušia, že všetko toto je iba ovocím našich vlastných činov, ktoré sa ku nám vracajú v železnej nevyhnutnosti odpykávania v Zákone opätovného návratu všetkého k svojmu východisku. Ovocie všetkých našich činov sa teda vracia naspäť k bodu, z ktorého povstalo, čiže k človeku samotnému. A takto to ide neustále a bez konca.

Dá sa však vyslobodiť z tohto nikdy nekončiaceho kolobehu? Z  tohto nikdy nekončiaceho kolobehu neustálych, väčších alebo menších strastí? Je to vôbec možné?

Áno, je to možné, pričom existuje iba jedna jediná cesta a tou je ...dobré chcenie! Pevné, vážne, silné chcenie k dobru! Práve takýmto druhom chcenia totiž okamžite staviame konečný medzník v reťazi doteraz nikdy nekončiaceho, neustáleho bolestného odpykávania.

Jedine pevné chcenie k dobru môže teda určiť konečnú lehotu nevyhnutnosti nášho odpykávania. To však samozrejme neznamená, že všetky, našim predchádzajúcim nesprávnym jednaním vytvorené činy nám budú okamžite odpustené, len čo začneme s dobrým chcením.

Nie! Spravodlivosti musí byť učinené zadosť a všetko to zlé, čo sme spôsobili v minulosti musíme spätne prežiť sami na sebe a týmto spôsobom zaplatiť až do toho najmenšieho haliera. Tak to požaduje Vyššia Spravodlivosť!

Avšak aj keď sa našim dobrým chcením reťaz nášho bolestného odpykávania ihneď neskončí už to predsa len nie je reťaz bez konca. V diaľke sa nám už predsa len črtá jej koniec. Už nekráčame iba od menšieho utrpenia k utrpeniu väčšiemu. Už kráčame k vyslobodeniu! K vyslobodeniu z reťaze nevyhnutného odpykávania!

Pevné, vážne a silné dobré chcenie je teda cestou k nášmu vyslobodeniu! Dobré a ušľachtilé cítenie a myslenie, dobrá a ušľachtilá reč a jednanie sú cestou našej slobode. Cestou k spáse!

Miluj svojho blížneho, ako seba samého! V týchto slovách je skrytá veľká múdrosť, pretože všetko, čo robíme iným a ako s nimi jednáme sa napokon vráti ku nám samotným a to už podľa mnoho krát spomínanej Zákonitosti spätného návratu všetkého k svojmu východisku. Všetko, čo teda robíme pre našich blížnych, robíme v skutočnosti iba sami pre seba! Takto možno chápať krok k dobrému chceniu.

Kto ho učiní dospeje k vyslobodeniu, k mieru, k šťastiu a k Svetlu. Kto ho neučiní zostane navždy spútaný reťazou neustáleho odpykávania, až sa v nej, ako v nikdy nekončiacom kolotoči utrpenia uštve na smrť. Na smrť nie len v zmysle telesnom, ale čo je omnoho horšie, i v duchovnom.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.