Ženy majú byť pôvabné a krásne. Ich pôvab a krása majú vzbudzovať v mužoch obdiv. Ale pozor! Existujú dva druhy obdivu, zodpovedajúce dvom druhom krásy. Buď obdiv čistý a povznášajúci, vzbudzujúci úctu a ušľachtilosť, alebo obdiv s podtónom nečistoty, chlipnosti a zmyselnosti. Každý z nich zodpovedá presne takému druhu krásy, aký žena svojim zjavom vyvoláva. A teraz otázka: Aký druh obdivu vyvoláva krása súčasnej ženy?

Ten čistý, vznešený, ušľachtilý a povznášajúci, alebo naopak ten nečistý, nízky, pudový a poznačený zmyselnosťou? Naozaj nemusíme byť príliš vnímavými na to, aby sme si na túto otázku dali až príliš jednoznačnú odpoveď.

Žena mala byť a má byť krásnou v prvom rade vnútorne. Jej vnútorný, citový a myšlienkový život má byť naplnený predovšetkým čistou snahou o vznešenú ušľachtilosť. Čistý vnútorný život je totiž tou pôdou, z ktorej má vyrastať pravá krása ženy. A ak je žena vnútorne krásna, musí sa to napokon prejaviť aj navonok. A to úplne prirodzeným spôsobom, bez prehnanej potreby využívania akýchkoľvek dodatočných skrášľujúcich prostriedkov.

Žiaľ, ženy nešli touto správnou a zdravou cestou. Nesústredili sa predovšetkým na budovanie krásy svojho vnútra, na čistotu a ušľachtilosť svojho myslenia a cítenia, ktoré mali upriamiť k tým najvyšším a najvznešenejším ideálom. Takéto niečo bolo väčšinou žien považované za zbytočné márnenie času. Zavrhli cestu rozvíjania prirodzenej krásy, vyrastajúcej zvnútra navonok a zamerali sa iba na rozvoj svojej vonkajšej krásy a to bez takmer akéhokoľvek dôrazu na svoje vlastné vnútro.

A tak namiesto cesty nahor bola zvolená cesta nadol. A hoci sú mnohé ženy dneška niekedy naozaj veľmi krásne, ich krása je prázdnou a povrchnou. Nemá totiž oporu v osobnej vnútornej kráse, oporu vo vnútornej čistote a ušľachtilosti a preto je všetko iba povrchnosť a vonkajšie pozlátko. Preto sa to zvrhlo iba na prázdnu vonkajšiu márnivosť, vyzývavosť a zdôrazňovanie telesnosti.

Na zdôrazňovanie telesnej krásy a zmyselnosti, ktorá v mužskej časti populácie musí samozrejme vzbudzovať iba zmyselnosť a nečisté chúťky. Lebo rovnaké môže vyvolávať a priťahovať iba rovnaké! Povrchná, prázdna, vonkajšia, zmyselná a nečistá krása ženy preto priťahuje a vyvoláva mužský obdiv zakalený nečistotou, chlipnosťou a exponovanou telesnosťou.

Dnešná žena chce byť „sexy“. Tým je povedané všetko!To je hodnota, ktorou sa v súčasnosti meria a posudzuje krása ženy.

Milé dievčatá a ženy! Naozaj necítite, že za daného stavu je každý obdivný pohľad muža na vás vašim pošpinením? Vari naozaj má pre vás vaša márnivá, povrchná túžba páčiť sa a upútavať na seba väčšiu cenu, ako vaša vlastná, ľudská dôstojnosť? Vari vám naozaj tak veľmi vyhovuje úloha estetického objektu, v ktorom muži vidia iba vaše telo?

Žena dneška je ponižovaná súčasnou módou, ale ona to nespoznáva. Nespoznáva a neuvedomuje si svoje ponižujúce postavenie domnievajúc sa, že to tak musí byť a že práve takto je to správne.

Budúcnosť však patrí žene prirodzene pôvabnej a prirodzene krásnej. Žene pôvabnej a krásnej predovšetkým vnútorne. Žene, ktorej vonkajšia krása i spôsob jej odievania vyrastajú z vnútorných hodnôt a vnútornej ušľachtilosti. Bude to ženská krása úplne iného druhu, než je dnes. Krása povznášajúca a nabádajúca k ušľachtilosti. Krása, ktorá dvíha a nie zatláča do špiny!

V budúcnosti prežije iba pravá žena! Svoj budúci osud si každá jednotlivá žena napokon sformuje prostredníctvom vlastného druhu krásy, pretože jej osobný postoj k vlastnej kráse ju buď vysoko povznesenie, alebo ju naopak zatlačí hlboko bahna a špiny, z ktorej už viac nikdy nepovstane.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

   Všetci mystici, ktorí tvrdia, že majú „osobnú skúsenosť“ s Bohom sa mýlia a to veľmi podstatným spôsobom, pretože si sami neuvedomujú, čo vlastne prežili. Ich vnútorné prežitie totiž nikdy nemohlo byť ich osobnou skúsenosťou s Bohom samotným. To je úplne vylúčené! V skutočnosti išlo vždy iba o priblíženie sa k Nemu, o intenzívne prežitie Jeho väčšej blízkosti a to je obrovský rozdiel.

   Pre lepšie pochopenie tohto rozdielu si uveďme príklad: Predstavme si umelca a jeho dielo. Umelec v procese tvorby vkladá do svojho diela seba samého - svoju osobnosť. Po dokončení jeho dielo začína existovať samo pre seba, začína žiť akoby svojim vlastným životom.

   Umelec a jeho dielo teda existujú samostatne, pričom dielo navždy ponesie nezmazateľnú pečať ruky umelcovej.

   Uvedený príklad nám môže poslúžiť, ako príklad pomeru Stvoriteľa k dielu stvorenia, ktoré je od neho oddelené, pričom stvorenie v sebe a vo svojich Zákonoch nesie nezmazateľnú pečať osobnosti svojho Tvorcu - pečať Jeho Ducha.

   Stvoriteľ a stvorenie sú teda dve veci, existujúce oddelene od seba. No a človek je súčasťou stvorenia. Žije vo stvorení, ktorého hranicami zostane navždy ohraničené jeho vedomie i jeho duševný obzor. Naša chápavosť a možnosť prežívania sa teda vždy môže pohybovať iba v hraniciach diela stvorenia, ktoré nikdy neprekročíme. A to ani len v našich myšlienkach.

   Človek, žijúci vo stvorení sa preto môže k Stvoriteľovi približovať a spoznávať ho jedine prostredníctvom Jeho Ducha, vloženého do stvorenia, čiže prostredníctvom jeho Zákonov, ktoré v ňom vládnu. Svojou snahou o poznávanie, chápanie a život podľa týchto Zákonov sa  môžeme čoraz viacej približovať k poznaniu Vôle Najvyššieho a týmto spôsobom čoraz viacej prežívať jeho blízkosť.

   Stvoriteľ je nám teda blízko! Je neustále s nami, avšak nie priamo, ale sprostredkovanie a to prostredníctvom jeho Zákonov, na základe ktorých funguje stvorenie. Túto skutočnosť je možné hlboko vnútorne prežiť a práve o takomto prežití hovoria všetci mystici. Vždy je totiž možné hovoriť iba o prežití väčšej blízkosti Pána, o prežití  priblíženia k Najvyššiemu a to celkom konkrétne k jeho vyžarovaniu. Stvorenie má totiž mnoho úrovní a čím je tá ktorá úroveň vyššia, tým je v nej toto vyžarovanie silnejšie. Čím je teda človek schopnejší vnútorne sa napájať na vyššie úrovne, tým intenzívnejšie vyžarovanie blízkosti Božej v nich môže vnímať a vyciťovať.

   O osobnej skúsenosti s Bohom však nemôže byť nikdy ani reči! Osobne a v jeho skutočnej podstate nemôže Tvorcu spoznať nikto, pretože my ako tvorovia sa nachádzame vo stvorení, kým On ako Tvorca prebýva nad stvorením.

   Ak teda niekto na základe svojho vnútorného prežitia mylne hovorí o svojej osobnej skúsenosti s Bohom, môže to mať dve príčiny: Buď nevedomosť a to by bol ten lepší prípad, alebo domýšľavosť, že je takéto niečo možné a to je ten horší prípad.

   Je totiž žiaľ akousi všeobecnou chybou ľudí, že si o sebe a svojich možnostiach zvyknú namýšľať omnoho viac než je zdravé. Človek by si však mal byť vedomý svojej malosti a nemal by pyšne siahať vyššie, ako vôbec môže.

   Ľudia musia teda pochopiť, že svoju veľkosť, svoje uplatnenie a plné rozvinutie svojich schopností môžu dosiahnuť jedine v hraniciach tohto stvorenia a nie v tom, že budú velikášsky a domýšľavo siahať nad ne. Ľudia sa majú snažiť poznávať svojho Stvoriteľa a usilovať sa byť ku Nemu bližšie, avšak poznávať ho môžu a majú jedine v Zákonoch Jeho stvorenia, ktoré nesú Jeho Vôľu. Toto je jediná cesta človeka k Bohu a jediná cesta k plnému rozvinutiu nášho človečenstva.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Raz som čítal o istom fašistickom pohlavárovi - správcovi koncentračného tábora. Mal dom v blízkosti tábora, odkiaľ chodil každodenne do „práce“ s onou povestnou nemeckou presnosťou. Jeho pracovnou náplňou bolo zavraždiť za smenu čo najviac ľudí. No a tento človek sa potom, po svojej dobre vykonanej „práci“ vracal nazad domov, kde žil so svojou rodinou priam idylickým rodinným životom. Vraždiaca beštia sa ako šibnutím čarovného prútika dokázala zrazu premeniť na milujúceho otca a manžela.

Tento extrémny príklad uvádzam preto, aby sme pochopili, do akej pokryteckej a až neuveriteľnej podoby môže prerásť ľudský egoizmus, pevne vymedzený iba hranicami lásky k sebe samému, k svojim najbližším a k svojej práci. Žiaľ, v obdobne úzkych, egoistických hraniciach dnes žije väčšina ľudí na našej planéte a práve z toho dôvodu opätovne smerujeme k veľkej celosvetovej katastrofe a do novej noci hrôzy.

Je úplne prirodzené, že každý človek má rád seba samého. Seba samého a samozrejme ešte svojich najbližších. Toto máme doslova v krvi a je nám to bytostne vlastné.

Ale pozor! Ak po celý život zostaneme iba v týchto hraniciach nie je to správne. Je to málo a ak by sme mali nazvať takýto druh lásky pravým menom, no tak v skutočnosti ide žiaľ iba o obyčajný egoizmus. Je to iba egoizmus, úzko vymedzený hranicami vlastného „ja“ a ešte hranicami toho, čo má k tomuto nášmu „ja“ ten najbezprostrednejší vzťah.

Bytostná schopnosť prežívania lásky k sebe samému a k našim najbližším nám totiž nebola daná na to, aby sme v nej uviazli natrvalo. Má to byť určitý živý názorný príklad, nabádajúci nás k realizácii presne rovnakej miery úcty, lásky a ohľadu ku všetkým ľuďom okolo nás. Až týmto sa stávame skutočne ľuďmi!

Žiaľ, väčšina z nás berie vo svojom živote ohľad iba na tri veci: Na seba, na svojich najbližších a  ešte na záujmy svojho pracovného postu, zamestnania, alebo firmy. Tieto tri činitele predstavujú pevné mantinely, v ktorých sa pohybuje všetko naše cítenie a myslenie. V týchto hraniciach je človek schopný prejaviť a aj prejavuje určité porozumenie, súcit, podporu, pomoc, ohľad, ľudskosť nezištnosť a lásku.

Za týmito hranicami sa však všetko radikálne mení. Porozumenie sa mení na nevšímavosť, súcit sa mení na necitlivosť, podpora na využívanie iných, ohľad na bezohľadnosť, ľudskosť na rôzne stupne a druhy neľudskosti, nezištnosť na vypočítavosť a láska na ľahostajnosť.

Žiaľ, takto a nie inak žijú ľudia na našej planéte. Takáto a nie iná je smutná pravda o obyvateľoch zeme, ktorých duševný obzor zväčša nikdy neprekračuje hranicu vlastného egoizmu. Takáto je smutná pravda o ľuďoch, ktorí sa nikdy nenaučili mať tak rád ostatných a brať na nich presne taký istý ohľad, aký berú sami na seba a svojich najbližších.

Takéto konanie však nemožno nazvať inak, ako egoizmom! Pravá ľudskosť totiž začína až za touto magickou, väčšinou ľudí doposiaľ neprekročenou hranicou. Za hranicou prospechu vlastného ja a prospechu mne najbližších.

Pravá ľudskosť je schopnosť brať ohľad na všetkých ľudí! Takéto niečo ale chýba úplne všade! Preto našu civilizáciu nemožno nazvať ľudskou! Naša civilizácia je civilizáciou egoistov! Egoistov, ktorých jedného dňa vlastný egoizmus zničí!

Aby sa tak nestalo, aby veci nedospeli až tak ďaleko, aby sa ľudia stali konečne ľuďmi a dokázali prekonať úzke hranice vlastného sebectva bolo im ako to najpodstatnejšie pre ich vývoj a jestvovanie celej tejto civilizácie darované ponaučenie, ktoré znie: Maj rád ostatných ľudí tak, ako máš rád seba samého! Maj rád ostatných v tej miere, v akej máš rád seba samého a svojich najbližších!

Tieto slová sú rozhodujúcim kritériom a základom ľudskosti! Sú základným kritériom pre mieru ľudskosti osobnej a individuálnej, ale i pre mieru posúdenia ľudskosti celej civilizácie. Nerealizovaním tejto dobrej rady, nezohľadňovaním a zanedbávaním tohto kritéria totiž automaticky otvárame bránu k hrôzam, akou bol napríklad spomínaný fašizmus a akou bude musieť byť nakoniec i apokalyptické seba zničenie pozemskej civilizácie egoistov.

Môže tomu zabrániť iba jediné: prebudenie schopnosti mať rád a brať ohľad na iných ľudí v takej miere, v akej máme radi a berieme ohľad na seba a svojich blízkych. Jednoducho a geniálne povedané: V schopnosti milovať svojho blížneho, ako seba samého!

V pochopení, realizovaní a žití týchto slov je cesta k prežitiu a ďalšiemu jestvovaniu našej civilizácie, avšak v ich nepochopení, nerealizovaní a odmietaní je skryté naše vlastné odsúdenie, naša záhuba a sebazničenie. Čo si vyberieme?

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Ak chceme tento zásadný pojem správne pochopiť, musíme získať aspoň určité základné znalosti stavby stvorenia. Musíme byť ochotní vyvinúť v tomto smere aspoň trošku námahy, pretože aj tu platí, že bez práce nie sú žiadne koláče. Bez vážnej snahy o nadobudnutie základných súvislostí o stavbe stvorenia nemôže byť teda vôbec nijakej znalosti o tom, čo to vlastne duša je. Bez tejto snahy môže byť iba nevedomosť, tápanie, domnienky a dohady, absolútne nedôstojné človeka súčasnej doby, ktorý už dávno mal byť v týchto vážnych veciach plne vedomým.

V tom najzákladnejšom členení si môžeme stvorenie rozdeliť na dve časti – na časť hmotnú a časť duchovnú. Časť hmotnú treba však ešte rozdeliť na jemnohmotnosť a hrubohmotnosť.

Stvorenie:

Duchovná časť

Hmotná časť – jemnohmotnosť

– hrubohmotnosť

Hrubohmotnosť je úroveň stvorenia, v ktorej žijeme práve v tejto chvíli a jemnohmotnosť je úroveň stvorenia, do ktorej odchádzame po našej pozemskej smrti.

Náš pôvod, naša najvnútornejšia podstata a jadro našej bytosti však pochádza z duchovnej časti stvorenia, čiže z duchovnej ríše. Tam sme sa kedysi dávno nachádzali ako nevedomé duchovné zárodky, prejavujúce túžbu po sebauvedomení.

Aby sme ale mohli dospieť v zrelé duchovné osobnosti, schopné plnohodnotného života v duchovnej ríši, bolo nám umožnené ponoriť sa do hmotnosti. Život v hmotnosti je totiž pre nevedomý duchovný zárodok akousi školou, v ktorej má postupne dozrieť k už spomínanej zrelosti.

Na vlastnú žiadosť sa teda duchovný zárodok ponoril do hmotného sveta, avšak spočiatku iba do jemnohmotnosti, ktorá je duchovnej časti stvorenia bližšie. Aby sa tu mohol plne prejavovať a pôsobiť, prijal na seba jemnohmotný plášť, čiže jemnohmotné telo. Potom však nasledovala jeho cesta až do hmotnosti a aby aj v nej mohol plne pôsobiť nasledoval ďalší, hrubohmotný plášť, teda naše pozemské telo.

Je to presne ako pri ruských matrioškách. Sú to figúrky – bábiky, skryté jedna v druhej. Základ tvorí tá úplne najmenšia, ktorá je skrytá vo väčšej a tá väčšia v ešte väčšej. Najmenšia bábika predstavuje naše vnútorné – duchovné jadro, väčšia naše jemnohmotné telo – náš jemnohmotný obal, ktorý nazývame dušou a najväčšia, vonkajšia a najvrchnejšia matrioška predstavuje náš najhutnejší obal, čiže fyzické telo.

Takže z pohľadu z hora nadol tu máme ducha, dušu a telo. Tieto zodpovedajú trom úrovniam stvorenia: duchovnej, jemnohmotnej a hrubohmotnej.

Z nášho ľudského pohľadu, čiže z pohľadu zdola nahor to znamená, že ak zomrieme, iba jednoducho odložíme náš hrubohmotný obal, čiže našu najvrchnejšiu matriošku a staneme sa dušou, žijúcou v jemnohmotnosti, ktorá v sebe ešte nesie duchovné jadro.

Takto sa teda človek rodí a zomiera, čiže strieda jemnohmotnosť s hrubohmotnosťou, čím však postupne dozrieva jeho duchovné jadro až sa napokon stane, že toto jadro – naša duchovná osobnosť je už natoľko zrelá, že okrem hrubohmotného obalu, čiže fyzického tela bude môcť napokon odložiť i telo jemnohmotné – náš duševný obal a vstúpiť do svojej domoviny – do duchovnej ríše ako plne zrelá duchovná osobnosť.

Na tejto zemi teda nežijeme iba raz, ale vraciame sa na ňu dovtedy, kým plne duchovne nedozrejeme. Dovtedy sa nachádzame stále v hmotnosti, prechádzajúc z jej jemnohmotnej časti do hrubohmotnej a zase naopak. Raz teda žijeme ako ľudia na zemi a raz ako duše na takzvanom druhom svete.

Tento vyučovací proces, alebo proces dozrievania však nie je nekonečný. Je ohraničený časovým rozmedzím trvania hmotnosti, pretože všetko hmotné podlieha nevyhnutnému vzniku a zániku. A to nie len naše fyzické telo, ale aj naša planéta, ktorá ako kedysi dávno vznikla, tak aj postupne zanikne. Procesu vzniku a zániku je však podrobená úplne celá hmotnosť, čiže i jemnohmotné úrovne, v ktorých žijú ľudské duše po fyzickej smrti.

Čas príchodu nevyhnutného rozkladu všetkého hmotného teda určuje čas trvania školy života, v ktorej máme duchovne dozrieť tak, aby sme boli schopní napokon odložiť i naše jemnohmotné telo skôr, ako začne spomínaný nevyhnutný hmotný rozkladný proces. Človek sa jednoducho musí dostať včas z dosahu všetkého hmotného do bezpečia svojej domoviny – duchovnej ríše. Ak to totiž nestihne a jeho duchovné jadro nebude dosť zrelé na to, aby okrem tela hrubohmotného mohlo odložiť i telo jemnohmotné, potom bude musieť byť strhnutý do rozkladu všetkého hmotného, v ktorom bude zničená jeho doposiaľ ešte nezrelá osobnosť – jeho dlhým vývojom v hmotnosti nadobudnuté ja. Je to najstrašenejšie, čo sa vôbec môže človeku prihodiť. Je to takzvané večné zatratenie!

Avšak nakoľko duchové jadro v nás je večné a nezničiteľné, pretože pochádza z duchovnej ríše, po veľmi bolestivom procese rozkladu dovtedy nadobudnutej, avšak nedostatočne zrelej osobnosti sa vznesie naspäť ako nevedomý duchovný zárodok tam, odkiaľ kedysi dávno vyšlo. Na a potom, po nesmierne dlhej dobe, keď sa hmotný svet po predchádzajúcom rozklade začne opäť nanovo formovať a vznikať, potom sa tento duchovný zárodok môže opäť vnoriť do hmotnosti a pokúsiť sa dospieť k plnej duchovnej zrelosti, ktorá mu umožní včas odložiť všetky hmotné obaly a vstúpiť do plnohodnotného a večného života v duchovnej ríši.

Do duchovnej ríše, z ktorej sme kedysi ako nevedomé duchovné zárodky vstúpili do hmotnosti sa teda môžeme vrátiť dvojakým spôsobom. Buď ako víťazi, alebo ako porazení. Buď ako zrelé duchovné osobnosti, alebo ako nezrelé duchovné zárodky, ktoré neuspeli v škole hmotnosti a nestihli včas ukončiť svoj vývoj. To je však potom sprevádzané nesmiernym utrpením súvisiacim s nevyhnutným rozkladom všetkého hmotného, do ktorého bude musieť byť takáto nezrelá osobnosť spolu strhnutá.

No a na celkom na záver bude určite vhodné povedať si, čo je onou učebnou látkou, ktorú sa má človek v hmotnosti naučiť. Lepšie povedané, podľa ktorej sa má naučiť žiť.

Ide o poznanie Zákonov stvorenia a život súlade s nimi. Ide o poznanie Vôle Najvyššieho a život podľa nej. Aká je táto Vôľa a aké sú tieto Zákony, o tom nám už kedysi dávno hovoril Kristus. Jeho slová však nestačí iba poznať, ale treba podľa nich aj žiť. Žiť tak, že nám to prejde do krvi a stane sa to súčasťou nášho myslenia. Jedine takýmto spôsobom môžeme potom správne dozrievať a napokon aj včas ukončiť vlastný duchovný vývoj.

A toho času na to, aby sme sa stali schopnými odložiť nie len svoje hrubohmotné telo, ale aj svoje telo jemnohmotné nám už žiaľ v dnešnej dobe nezostáva až tak veľa. Skôr naopak! Je ho už málo! Tak málo, že neodbytne vyvstáva veľká otázka, koľko ľudí to vôbec ešte stihne.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

   Vážení správcovia domény atlas.sk. Patrím medzi dlhoročných užívateľov emailovej schránky na Vašej doméne a s jej využívaním som bol doteraz spokojný.

   Avšak to, čo vidím takmer vždy po otvorení svojej schránky v poslednej dobe mi jednoducho nedá, aby som  nereagoval. A som presvedčený o tom, že s mojimi slovami by určite súhlasili i mnohí súdni a slušní ľudia, ktorí Vám snáď doposiaľ nenapísali iba preto, lebo sú zavalení rôznymi vlastnými povinnosťami a nenašli si na to čas.

   Možno už tušíte o čo ide. Áno, ide o oplzlé a nemravné fotografie, ktoré človek uvidí takmer vždy po otvorení svojho emailu. A niekedy to zachádza naozaj až do takých extrémov, že som začal uvažovať o zriadení novej emailovej schránky na inej doméne. 

   Avšak aj keď si túto schránku vytvorím niekde inde,  kde ma už nebude otravovať zvrhlá a nemravná oplzlosť, nie je to riešenie, pretože ak budete pokračovať v spomínanom trende, budete naďalej touto nízkosťou zamorovať a deformovať iných, možno i mladých a nedospelých ľudí.

   Prosím Vás preto o zamyslenie sa nad tým, čo robíte a o prehodnotenie obsahovej stránky fotografií, ktoré užívateľ uvidí po otvorení svojej emailovej schránky. Lebo ak Vám ide o určitú úroveň domény atlas.sk, podobné  jednanie je naopak skôr cestou pod úroveň. Bežný, priemerný, štandardný a slušný užívateľ totiž nemá záujem o podobné zvrhlosti, objavujúce sa pri čítaní jeho emailovej pošty. No a tí, ktorí o takéto niečo záujem majú, tí si nájdu na internete naozaj dostatok iných príležitostí, kde sa môžu v tomto smere plne realizovať. Tu naozaj nejde o žiadne moralizovanie, ale o elementárne základy slušnosti a úcty k ľuďom.

   A okrem toho mi nedá nespomenúť ešte jednu dôležitú vec. Je ňou osobná zodpovednosť. Osobná zodpovednosť za všetko, čo konáme. Myslím tým však teraz na zodpovednosť pred Zákonmi vyššími a nie pred zákonmi pozemskými, ktoré v súčasnosti ľuďom dovoľujú jednať i zlým a nesprávnym spôsobom bez toho, že by sa z toho človek musel zodpovedať.

   V chode tohto univerza však platí: Čo kto zaseje, to aj zožne! Skôr, alebo neskôr, ale bezpodmienečne.

   Ak niekto seje dobro, jeho žatvou bude dobro. Ak však niekto seje zvrhlosť a nemravnosť, čo asi bude jeho žatvou? Žatvou, ktorá ho v nijakom prípade nemôže minúť? Odpovedať na to nie je potrebné, pretože to každý jasne tuší.

   Každý z nás chce prežiť šťastný a spokojný život na tejto zemi. Ak to však naozaj chce, musí sám podľa toho aj jednať. Musí siať dobro, ak chce dobro žať. Inak to nejde. Naozaj to nie je také ťažké pochopiť.

   Nie len v mene svojom, ale aj v mene všetkých ostatných súdnych a slušných ľudí Vás preto prosím o zváženie a prehodnotenie svojho jednania.

M.Š. Slovenské občianske združenie pre posilňovanie mravov a ľudskosti

http://www.pre-ludskost.sk/

http://kusvetlu.blog.cz/

   Všetko čo nemožno dokázať neexistuje, tvrdia ateisti a materialisti. Položme si však jednoduchú otázku: jestvovala pred tisíc rokmi elektrina? Áno, alebo nie?

   Elektrina existovala vždy! I teraz i pred tisíc rokmi. Táto možnosť získavania a využívania energie sa nachádzala v účinkoch prírodných zákonov od nepamäti. Iba človek sám musel vo svojom vývoji dozrieť k až tomu, aby elektrickú energiu objavil a dokázal ju využiť vo svoj prospech.

   Z toho však logicky vyplýva, že ak sme ešte niečo doteraz neobjavili, alebo sa nám to doposiaľ nepodarilo dokázať, nemožno vôbec tvrdiť, že to nejestvuje. Práve naopak! Vyššie uvedený príklad nám predsa jasne ukazuje,  že v skutočnosti môžu reálne existovať aj veci, ktorých existencia sa ľuďom v určitej dobe nedá nijako dokázať a ktorých jestvovanie je možné snáď iba tušiť.

   Ako vlastne vznikali rôzne veľké vedecké objavy, ktoré hýbali dejinami našej civilizácie? V ich úplnom začiatku to bolo takmer vždy iba nejasné a ešte nedokázateľné tušenie čohosi, čo jestvuje iba v nehmatateľnej podobe v určitej ideovej úrovni. Až na základe usilovného hľadania, skúmania, dokazovania a mnohých pokusov a výskumov mohlo byť nakoniec predsa len objavené a zhmotnené to, čo predtým síce jestvovalo, ale iba v nejasnom a dovtedy neuchopiteľnom tušení.

   Práve takýmto a nie iným spôsobom vznikli všetky veľké vedecké objavy a všetky významné hudobné,  výtvarné a iné umelecké diela.

   Práve to spočiatku neuchopiteľné, nedokázateľné, nehmatateľné a iba tušené posúvalo dopredu vývoj našej civilizácie. V tomto kontexte preto vyznieva základná ateistická téza, že jestvuje iba to, čo sa dá dokázať vyslovene smiešne a spiatočnícky. Platnosť tejto tézy by totiž znamenala zastavenie vývoja našej civilizácie. Bolo by to jednoducho ustrnutím vo vývoji, ktorý paradoxne posúva dopredu práve to, čo sa ešte teraz nedá dokázať.

   Z hľadiska vyššie uvedených skutočností spočíva teda na vratkých základoch i tvrdenie ateistického sveta, že neexistuje Stvoriteľ, pretože jeho existenciu nie je možné vedecky dokázať. Avšak pred tisíc rokmi predsa len existovala elektrina, ktorej existenciu nebolo vtedy taktiež možné „vedecky“ dokázať a ľudstvo muselo čakať až dovtedy, kým samo k tomuto poznaniu nedozrelo.

   I Stvoriteľ jestvuje, iba že ľudstvo bude musieť najskôr samo vnútorne dozrieť až do úrovne, kedy zažije, prežije, pochopí a plne si uvedomí jeho reálnu existenciu. Namáhať sa, usilovať sa a snažiť sa o to však musí človek sám! To, že nie sme v súčasnosti ešte schopní poznať nezvratnú reálnosť súcnosti Stvoriteľa je spôsobené jedine vinou nezrelosti človeka samotného. Avšak z tejto vlastnej nezrelosti by sme nemali v nijakom prípade mylne vyvodzovať, že nejestvuje to, čo ešte nie sme my sami schopní nateraz nijako dokázať a k pochopeniu čoho sme zatiaľ ešte sami vnútorne nedozreli.

   Ale toto nie je chyba Stvoriteľa, ale naša vlastná. Ak by sa totiž ľudia sami nesnažili, nikdy by nedospeli k nájdeniu a využívaniu elektrickej energie. A bez úplne rovnakej snahy nemožno taktiež nikdy dospieť poznaniu a k pochopeniu bezvýhradnosti existencie Stvoriteľa.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

   Evolučná teória patrí k jedným zo základných pilierov, o ktoré sa opiera ateistický svetonázor a materialistický pohľad na svet. Je však paradoxné, že práve hlboké pochopenie podstaty evolučného procesu potvrdzuje existenciu Vyššej Inteligencie, ktorou bol tento proces riadený.

   Materialistický pohľad na evolúciu totiž predpokladá, že ide o vývoj od najjednoduchších foriem života až k tým najzložitejším a to prostredníctvom slepého a náhodného výberu. Celé si to môžeme pripodobniť ku nepripravenému žiakovi, ktorý rieši test. Na každú otázku v teste je daných desať odpovedí – desať možností. No a keďže žiak je nepripravený, krúžkuje svoje odpovede iba systémom náhodného výberu.

   Presne takýmto spôsobom si teda materialisti a ateisti predstavujú i evolučný proces. Podľa nich aj príroda postupovala práve takýmto spôsobom čo znamená, že ak sa vývoj nachádzal na určitom nižšom stupni, iba čisto slepým a náhodným výberom sa hľadali ďalšie vývojové možnosti, pričom napokon úplne náhodne, prostredníctvom pokusov a omylov sa takáto možnosť napokon našla a vývoj mohol postúpiť o krôčik dopredu.

   Takáto je teda podstata materialistickej predstavy evolučného vývoja, ktorá predpokladá, že vedomie sa vyvíjalo spolu s vývojom hmoty a to sériou náhodných pokusov, omylov a náhodne nachádzaných riešení.

   Takáto úvahy však majú jeden háčik! Už dávnejšie som totiž čítal istú vedeckú teóriu dokazujúcu, že ak zoberieme do úvahy celkový čas vývoja života na našej planéte od jeho prazákladných počiatočných foriem až ku človeku súčasného typu, toto obdobie je jednoducho príliš krátke na to, aby ho príroda stihla uskutočniť prostredníctvom slepého výberu čisto náhodných možností. Ak by sa to totiž dialo práve takýmto spôsobom, evolučný vývoj na zemi by musel byť omnoho, omnoho dlhší, než v skutočnosti reálne bol.

   Z tohto faktu teda vyplýva, že príroda sa vo svojom vývoji od najjednoduchších foriem k najdokonalejším vôbec nesprávala ako nepripravený žiak, náhodným spôsobom krúžkujúci odpovede v teste. Evolúcia v skutočnosti prebiehala úplne inak! Správala sa ako žiak, ktorý sa na test dobre pripravil a preto už dopredu pozná správne odpovede. Jednotlivé kroky v evolučnom procese na našej planéte boli uskutočňované VEDOME! S plným vedomím toho, ktorá vývojová možnosť je správna!

   Evolučný proces bol preto procesom vedomým a nie náhodným! Jedine ak zoberieme do úvahy túto skutočnosť je totiž možné vtesnať evolučný vývoj na našej planéte do toho vymedzeného časového obdobia, v ktorom podľa vedeckých poznatkov v skutočnosti prebehol. Iba ak pripustíme túto možnosť môže všetko súhlasiť. Inak nie!

  Inak, čiže tak, ako sú o tom presvedčení materialisti a ateisti, to znamená prostredníctvom čisto náhodného výberu by tento vývoj nebolo možné v danom čase stihnúť.

   Skutočné, hlboké pochopenie podstaty evolučného procesu je teda potvrdením existencie Stvoriteľa. Potvrdením existencie Vyššieho Princípu, ktorý posúval vývoj na našej planéte vedomým spôsobom. Evolučný proces je teda príbehom dobre pripraveného žiaka, ktorý s prehľadom zakrúžkovával správne odpovede v teste a práve preto, že a nemýlil a nepochyboval mohol stihnúť tento test úspešne vypracovať v presne stanovenom čase, ktorý bol naň určený.

   http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

   Niet vari na svete človeka, ktorý by aspoň raz vo svojom živote neprežil radosť, či šťastie, alebo naopak, bolesť a utrpenie. Ide o dve úplne protichodné prežívania, ktoré  však majú niečo spoločného. Obe svojou intenzitou dokážu zasiahnuť najvnútornejšie jadro našej osobnosti – nášho ducha.

   No a prostredníctvom hlbokého vnútorného rozochvenia, sa človek práve vtedy stáva schopným povzniesť vo svojich čistých, vrúcnych citoch vysoko nahor, až k stupňom Božieho trónu. Pri prežívaní bolesti a utrpenia k tomu dochádza prostredníctvom vrúcnej prosby o pomoc a pri prežívaní šťastia a radosti prejavením hlbokej vďaky za všetko krásne, čoho sa mu dostalo.

   Cesta k vnútornému prežitiu blízkosti Božej nie je teda iba výsadou dávnych mystikov, askétov a svätcov, ktorí sa utiahli do samoty, aby hľadali Najvyššieho. Cesta k prežitiu blízkosti Božej je vo svojej prostej prirodzenosti prístupná úplne každému, pretože každý z nás sa vo svojom živote stretáva so silnými citmi šťastia, alebo bolesti.

   Mocné prežitie radosti, alebo bolesti dokáže teda silne rozochvieť nášho ducha a prostredníctvom tohto intenzívneho vnútorného prežívania človek získava schopnosť vzletu do výšin, schopnosť priblížiť sa v zlomku sekundy do blízkosti Stvoriteľa, k jeho Duchu, z ktorého malé ľudské duchovné „ja“ pochádza. Je to však možné iba vtedy, ak svoje silné city človek dokáže pretransformovať či už na vrúcnu prosbu, alebo na modlitbu vďaky.

   No a takáto chvíľa sa potom môže stať výnimočným okamihom prežitia podpory, posily a ochrany niekoho Veľkého, vše objímajúceho a všetko presahujúceho. Dá sa to len veľmi ťažko vyjadriť slovami a u každého človeka to býva vždy individuálne a osobité. Takéto prežitie, ktorých nebýva až tak veľa, je potom prežitím súcnosti a blízkosti Božej! V každej ľudskej duši to zanechá hlbokú stopu v podobe pokoja a vnútorného mieru. Mnohokrát je človeku ukázaná určitá cesta v jeho ďalšom životnom smerovaní, či spôsob riešenia daného problému, ktorý ho trápi.

   Určite bude teda stáť za to, keď sa na celú vec pozrieme trochu bližšie a vezmime si na rad ako prvé utrpenie.

   Človek, ktorému sa v živote všetko darí a všetko mu vychádza nechce zväčša vôbec nič počuť o nejakom Stvoriteľovi. Veď si vystačí aj sám, tak načo sa zaoberať „výmyslami“.

   Situácia sa ale radikálne mení ak je dotyčný znenazdajky vystavený nečakanému nešťastiu, ak sa mu zrazu z nejakých dôvodov zrúti všetko to, čo doteraz tak dobre fungovalo. A čím býva situácia tragickejšou a neriešiteľnejšou, tým rýchlejšie sa ľudia zvyknú rozpomenúť na Stvoriteľa. A  neraz bývajú medzi nimi i bývalí zarytí ateisti.

   V bolesti a utrpení zrazu človek, ktorému už možno nemôže nikto a nič pomôcť, vo svojom hlbokom citovom rozochvení a túžbe po pomoci nachádza Stvoriteľa a určitým, ťažko definovateľným spôsobom prežíva nespochybniteľnú realitu jeho jestvovania. Zrazu sa začne úplne inak pozerať na celý svoj predchádzajúci život a na hodnoty, ktoré uznával a ktoré vo väčšine prípadov po tomto prežití vníma ako nesprávne. Neraz práve utrpenie urobí z materialistu človeka presvedčeného o jestvovaní Stvoriteľa  a o nevyhnutnosti života  v súlade s jeho Vôľou.

   Týmto spôsobom nám teda môže prekliesniť utrpenie cestu k Najvyššiemu, cestu k zmene nášho osobného života nie podľa našej vlastnej, nedokonalej vôle, ako tomu bolo doteraz, ale k postupnému prispôsobovaniu sa Vôli Najvyššieho.

   Celkom inak to býva pri šťastí. I šťastie hlboko citovo rozochvieva naše najvnútornejšie ja a ak by pri prežívaní citu šťastia dokázal človek zároveň prežiť i vďaku za to, že mu niečo takéhoto krásneho bolo dopriate, mohlo by sa mu to stať bránou k nebesám. Bránou k nebesám a cestou k blízkosti Božej, do ktorej nás môže priviesť naša vrúcna vďaka za šťastie a za nádherný dar bytia, ktorý nám poskytuje tak veľa najrôznejších radostí.

   Takýmto spôsobom by sa nám teda mohlo stať prežívanie šťastia našim vzletom k Výšinám. Zmienenú  cestu, cestu vďačnosti za všetko krásne však ľudia vôbec nepoznajú a nevyužívajú. Svoje šťastie si totiž zvykli brať ako samozrejmosť a za všetko to pekné a krásne, čo im život prináša nemajú potrebu nikomu ďakovať. Nemajú potrebu byť za to niekomu vďační.

   Ľudia už totiž nedokážu pozdvihnúť svoj zrak od hmoty, ku ktorej sa pripútali, lebo sa pre nich stala absolútne všetkým. Nepociťujú nijakú vďačnosť voči Tvorcovi, skutočnému Darcovi všetkých darov, ktoré môžu ľudia požívať. Nepotrebujú byť vďační, pretože neveria v Boha, hoci práve svojou vďačnosťou pri prežívaní šťastia by mohli prežiť jeho blízkosť.

   Týmto spôsobom však premárňujú veľkú príležitosť! Príležitosť využiť vďačnosť za svoje šťastie ako bránu do blízkosti Najvyššieho.

   Ak ju však nevyužijú, bude im k poznaniu Stvoriteľa daná iná príležitosť! Bude ňou ...utrpenie! Utrpenie, ktoré ľudí privádza k pokore, k spoznaniu pravých životných hodnôt, k spoznaniu nevyhnutnosti usilovania sa k dobru, k čistote a ušľachtilosti, k poznaniu Stvoriteľa a jeho Vôle.

   Šťastie a bolesť sú teda dvomi cestami k jednému cieľu. Jednou z nich sa môžeme priblížiť k nášmu Otcovi dobrovoľne, radostne a bezbolestne, prejavovaním vďaky za šťastie, ktoré nám poskytuje.

   Druhou cestou sa k nemu približujeme nedobrovoľne a to vtedy, keď sme odmietli cestu prvú a keď sme ho potom nútení hľadať v našom utrpení, bolesti a strádaní.

   Jedna z nich je lepšia, druhá horšia. Obe nás však môžu a majú priviesť k jednému cieľu: K prežitiu blízkosti a súcnosti Najvyššieho a k životu podľa jeho Vôle. Ktorú z nich si pre seba vyberieme?

   http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

   Prednedávnom som zverejnil článok, pojednávajúci  o skutočnej príčine katastrofy v Japonsku. Je ňou nesprávne myslenie a jednanie ľudí jednak vo vzťahu k prírode a jednak vo vzťahu sebe samým. No a čo kto zaseje, to aj potom musí celkom zákonite žať. V súčasnosti prebiehajúce prírodné katastrofy a nešťastia nie sú teda nijakým dielom náhody ale naopak, zákonitou odozvou, zodpovedajúcou vnútornému a vonkajšiemu stavu ľudskej civilizácie. Je to nastavené zrkadlo, v ktorom máme možnosť uvidieť svoju vlastnú tvár a to bez príkras a úplne pravdivo.

   Ak sa teda chceme v budúcnosti vyvarovať podobných, alebo ešte väčších katastrof, ako bola tá v Japonsku, neostáva nám nič iného, ako zmeniť svoje myslenie a jednanie! Zmeniť ho k lepšiemu! Musíme sa naučiť uvažovať čisto a ušľachtilo a konať iba dobro, aby sme následne mohli iba dobro žať. Lebo podľa dôsledného Zákona tohto univerza môžeme vždy zožať iba to, čo zasejeme.

   Kto sa chce oboznámiť s celým obsahom môjho predchádzajúceho článku o tejto problematike, môže tak urobiť na: http://kusvetlu.blog.cz/1103/zasadne-vyjadrenie-ku-katastrofe-v-japonsku

   Určitá nevyhnutnosť opätovne otvoriť túto tému však vyvstala preto, lebo internetom sa začal šíriť aj iný názor na to, v čom sa skrývajú skutočné príčiny katastrofy v Japonsku. Ide vraj použitie tajných zbraní, vyvíjaných v USA, ktoré dokážu vyvolávať zemetrasenia a podľa potreby ovplyvňovať počasie. Ten článok, napísaný v duchu konšpiračných teórií nájdete na: http://www.prvnizpravy.cz/sloupky/japonsko-ve-sparech-haarpyji/

   Ak by to však bolo naozaj tak, ako sa opisuje v tomto texte, dalo by sa povedať, že žijeme v dobe vojnového konfliktu, prejavujúceho sa prostredníctvo zbraní, schopných vyvolávať prírodné katastrofy. Zanedlho po nešťastí v Japonsku totiž postihla viacero štátov USA séria mimoriadne silných a početných tornád. Bolo ich až okolo 250 a spôsobili veľké materiálne škody, pričom počet obetí na životoch sa pohyboval okolo štyridsiatky. Že by japonská odveta?

   Povedzme si teraz otvorene, v čom spočíva najpodstatnejšie negatívum šírenia podobných konšpiračných teórií. Spočíva v tom, že pozornosť ľudí je odvádzaná od skutočných príčin prírodných katastrof a od nevyhnutnej zmeny seba samého, ktorou ako jedinou môžeme v budúcnosti zabrániť podobným tragédiám. Pozornosť je teda odvádzaná od životnej nevyhnutnosti zmeny vlastného myslenia a jednania k lepšiemu, ku ktorej sa nás snaží dotlačiť prebiehajúce prírodné dianie.

   Povrchným ľuďom dnešnej doby je však omnoho ľahšie uveriť niečomu, čo znie tajomne a zaujímavo, čo príjemne mrazí v chrbte, ale hlavne, čo od nikoho nič nepožaduje. To je to najdôležitejšie! Preto ľudia veľmi radi ochotne uveria čomukoľvek, len aby nemuseli pracovať na pozitívnej zmene seba samého. Je totiž veľmi ľahké a pohodlné uveriť, že vinníkom je niekto úplne iný. Niekto, kto nesie zodpovednosť za všetko zlo, ktoré sa udeje. Je veľmi pohodlné uveriť, že v tom nemáme prsty  my samotní – náš vlastný nesprávny a zlý spôsob myslenia a jednania, ktorý by bolo treba zmeniť.

   To by ale vyžadovalo určitú námahu, avšak ľudia dnešnej doby nie sú ochotní „zbytočne“ sa namáhať. Dnešný človek sa chce hlavne pobaviť, oddýchnuť si, prečítať si, alebo si pozrieť niečo zaujímavého. A preto mu je bližšie hoci aj klamstvo, znejúce nevšedne a tajomne, ako pravda, vyžadujúca zmenu jeho myslenia jednania.

   Vzchopme sa už raz konečne a pozrime sa pravde do očí! Majme odvahu vidieť veci takými, aké naozaj sú a nie takými, ako ich vo svojej navyknutej povrchnosti a pohodlnosti vidieť chceme. Zamerajme svoju pozornosť na nevyhnutnú zmenu vlastného myslenia a jednania k lepšiemu. Buďme ohľaduplnejšími voči prírode a ľudskejšími voči ľuďom. Usilujme o skutočné a trvalé hodnoty, akými sú spravodlivosť, česť, ušľachtilosť, vnútorná čistota a úsilie o všeobecné dobro. Naučme sa umenšovať svoje ego, ktoré si zvyklo jednať vo svoj prospech i na úkor ostatných.

   Ak to ale budeme trvalo ignorovať, prírodné dianie nám to bude pripomínať čoraz silnejšie, čoraz intenzívnejšie a to až k neznesiteľnosti. Jednoducho až dovtedy, kým to nepochopíme a nezmeníme sa. Avšak pochopenie a zmena, ku ktorej sa budeme musieť dopracovať takýmto násilným spôsobom nás bude stáť kopu zbytočného utrpenia, ktoré by vôbec nebolo potrebné.

   PS. Ak pripustíme, že na spomínaných konšpiračných teóriách môže byť niečo pravdy, je to v konečnom dôsledku iba potvrdením toho, že kvalita ľudského vnútorného života, čiže kvalita myslenia a cítenia a z toho vyplývajúceho jednania väčšiny ľudí na tejto zemi je zlá. Je to pôda, plná tej najrozličnejšej a najfantastickejšej buriny, z ktorej vyrastajú jedovaté rastliny, prinášajúce svoje zlé a skazené ovocie.

   No a snahy niektorých jednotlivcov o podrobenie a ovládnutie ľudstva sú práve takýmto jedovatým ovocím, ktoré nám prináša zaburinená pôda vnútorného života ľudstva na tejto planéte. 

      Ak by sa však táto pôda začala zušľachťovať, kultivovať a čistiť, ak by sa dbalo, aby na pôde nášho vnútorného života rástli iba pekné, dobré a ušľachtilé rastliny v podobe našich myšlienok a citov, potom by došlo k zlepšeniu vo všetkých oblastiach života a časom by napokon zmizli i všetky choromyseľné snahy niektorých jednotlivcov po ovládaní ľudstva, ktoré by už viac nenachádzali žiadnej vnútornej opory. Zachovávaním čistoty a ušľachtilosti vlastného vnútorného života môžeme teda bojovať proti zlu a budovať mier a šťastie na tejto planéte.

   http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

   Pokúsim sa voľne pretlmočiť jeden zaujímavý rozhovor, ktorý odznel v slovenskom rozhlase. Prizvaný odborník povedal asi toto: V oblasti genetického výskumu sme zaznamenali nevšedné úspechy. Bolo dešifrovaných všetkých 20 000 génov, ktoré obsahuje ľudská DNA a u väčšiny z nich sa podarilo zistiť aj ich funkciu.

   Prakticky by sa toto poznanie dalo uplatniť tak, že v prípade konkrétnych ochorení by sa gény zasiahnuté chorobou jednoducho vymenili za zdravé a všetko by bolo opäť v poriadku.

   Ku koncu rozhovoru o súčasných úspechoch tohto vedného odboru a jeho budúcich perspektívach však prišlo na rad jedno veľké ALE. Aby sa totiž nadobudnuté poznatky mohli aj prakticky využiť, niečo nám k tomu predsa len ešte chýba. Nejaké zásadné poznanie, ktorým by sme ako kľúčom otvorili bránu k praktickému využitiu všetkých doterajších výskumov v oblasti genetiky. Vedci však vôbec nevedia, čo to vlastne je a kde to hľadať, pričom tušia, že ide o niečo, bez čoho sa nemôžu pohnúť ďalej.

   Genetika má teda pred sebou obrovské perspektívy, ale zatiaľ sme sa v nej dostali iba po určitú hranicu, pričom až poznanie za touto hranicou nám môže priniesť praktické využitie doteraz nadobudnutých poznatkov.

   Veľkou otázkou teda zostáva, ako prekročiť túto hranicu a kde ju vôbec hľadať? Ako a kde nájsť ono tušené, neznáme, ale zásadné poznanie, ktoré by nám otvorilo neuveriteľné možnosti liečenia mnohých, ak nie všetkých chorôb?

   I keď vedecký svet v tomto smere tápe, riešenie danej otázky je v podstate veľmi jednoduché. Toto riešenie však nespočíva v ďalších  miliardách, vložených do vedeckého výskumu, ale v niečom úplne inom: V morálnom a duchovnom vzostupe ľudstva! Etický, morálny a duchovný vzostup ľudstva totiž vždy podmieňoval ďalší a teda aj vedecký a technický rozvoj našej civilizácie. Lebo jedine v tej miere, v akej sa postupne rozvíjala morálka a duchovnosť, jedine priamo úmerne tomu bola ľuďom dávaná možnosť vnikať do poznania tajomstiev hmoty. To je Zákonitosť! Vyššia Zákonitosť!

   Veľké poznanie, poznanie zásadného významu totiž nemôže byť dané do nehodných rúk, pretože by namiesto úžitku spôsobilo tragédiu. Veď si len skúsme predstaviť, aké katastrofálne by asi boli dôsledky toho, keby ľudia v stredoveku, kedy boli doslova na dennom poriadku vojny medzi jednotlivými mestami, vojvodcami a kráľmi mali k dispozícii vojenskú techniku súčasného typu. Avšak úroveň morálky, etiky a duchovnej zrelosti, na ktorej sa nachádzali, im prirodzeným a zákonitým spôsobom znemožňovala dôjsť k takémuto druhu poznania, čo bolo  v skutočnosti ich šťastím a ich ochranou. Ochranou pred sebou samými a pred zhubnými dôsledkami vlastnej nezrelosti.

   No a nie inak je tomu i dnes! Stále ide o tú istú Zákonitosť! Aj dnes sa nachádzame na určitej úrovni morálky a miery duchovnosti, na základe ktorej sa nám dostáva zodpovedajúcej miery prieniku do tajomstiev hmoty, pričom zároveň tušíme a vnímame hranice, ktoré sú pevne stanovené nášmu poznaniu. Hranice, ktoré nemožno prekročiť ďalším úsilím v rozumovo vedeckom bádaní. Tadiaľto cesta nevedie.

   No a keďže medzi schopnosťou prieniku do tajomstiev hmoty a rozvojom morálky, etiky a duchovnosti je priama úmernosť, celkom logicky z toho vyplýva iba jediné: Ďalší pokrok, a to i v oblasti vedeckého poznávania je možný a podmienený práve pokrokom v oblasti etiky a duchovnosti. Len týmto spôsobom môžeme prekročiť hranicu, ktorá nás v súčasnosti brzdí a obmedzuje. Jedine v tomto je skrytý ďalší vzostup a pokrok našej civilizácie! Ide o Vyššiu Zákonitosť, ktorú nemožno obísť! Ničím! Ani vzdelanosťou, ani vedeckým bádaním.

   Aká je však reálna situácia? Žiaľ, úplne opačná! Súčasná doba je dobou úpadku. Čoraz viacej rastie amorálnosť a materializmus! Obrovským spôsobom bujnie ľudská chamtivosť a túžba mať, vlastniť a užívať si. Svet sa iba egoisticky štve za hmotou.

   Miera duchovnej zrelosti našej civilizácie dosahovala svojho kulminačného bodu v 30. rokoch minulého storočia, čo sa v tom období priamo úmerne prejavilo zásadnými objavmi v oblasti vedy a techniky. V tomto vrcholnom období sa rozhodovalo o tom, či sa dokážeme odraziť ešte ďalej a ešte omnoho vyššie, alebo naopak dôjde k pádu smerom nadol a to so všetkými zodpovedajúcimi negatívnymi dôsledkami.

   Žiaľ, ľudstvo nevyužilo neopakovateľnú a jedinečnú príležitosť k nevídanému duchovnému, ale aj hmotnému vzostupu ale naopak, krivka jeho duchovnosti začala prudko klesať, čo sa okamžite prejavilo tak, že všetky tie veľké vynálezy a objavy, ktoré nám boli dané ku podpore a posilneniu nášho celkového vzostupu boli nakoniec zneužité a vyústilo to do vojnovej katastrofy, aká nemala obdobu v dejinách našej civilizácie. /druhá svetová vojna/

   Od tohto tragického bodu zlomu však žiaľ duchovnosť stále klesá a ani ďalšie a nové vedecké objavy nedokážu zastaviť, či eliminovať celkový a teda aj materiálny úpadok ľudstva, ktoré kráča od jednej krízy ku druhej smerom k vlastnej záhube a seba zničeniu. Zastaviť túto cestu do pekla  a nasmerovať našu civilizáciu k ďalšiemu hmotnému vzostupu bez kríz, konfliktov a zbytočného utrpenia, nasmerovať ju k ďalším nevídaným objavom so zásadným vplyvom na náš každodenný život môže iba jediné – vzostup duchovnosti obyvateľstva našej planéty! Nie je tým samozrejme myslená nejaká formálna príslušnosť k rôznym náboženským, alebo duchovným organizáciám, ale reálny život podľa skutočných duchovných hodnôt, ktorými sa bude riadiť naše cítenie a myslenie i naša reč a jednanie a to úplne všade, či už doma, v práci, pri odpočinku, alebo kdekoľvek inde.

   Ľudia, ktorí chcú spoznať tieto hodnoty, riadiť sa nimi a týmto spôsobom vlastným dielom prispieť nielen k svojmu osobnému vzostupu, ale aj k vzostupu celej našej civilizácie nájdu viac informácií na: http://ao-institut.cz/dopisov/324-zakladni-principy-fungovani-nove-spolecnosti.html