Dívaje se shora dolů, z výšin, z úrovní Stvoření kroužících ve světlých světech vysoko nad zdejším hmotným vesmírem, smí vidět vidoucí duch, jak právě na Zemi spěchá většina lidí ve svém každodenním shonu za věcmi, které z hlediska jejich dalšího bytí platí za věci nedůležité, vedlejší, ba velmi často za věci pro následující vývoj člověka v jeho duchovním postupováním vzhůru velmi zdržující a tím nebezpečné!

Veškeré světy ve Stvoření, nacházející se nad hmotností zdejšího vesmíru, všechny bytosti tam pobývající vědí, anebo alespoň z největší části tuší, v jak nesmírně důležitém, zlomovém bodě nachází se nyní Země a spolu s ní i lidé na ní žijící!

Země se nachází v čase, který je možné nazvat obdobím: „Buď, anebo!“

Toto „Buď, anebo!“ platí právě na prvním místě pro člověka v jeho duchovním hledání pravého smyslu bytí.

Buď vynaloží své síly dané k tomuto životu na nacházení odpovědí na všechny vážné otázky, a tyto odpovědi přinesou mu pak světlo, které bude blahodárně svítit v něm i okolo něho, anebo bude takový člověk, který ničeho nehledá, shledán přezrálým plodem, jenž ve svém vlastním znehodnocení zapadl do hmoty a není již vůbec schopen vydat ze sebe vůli k novému rozletu, k novému životu ducha, a tím se sám stane tím, kdo musí zůstat stranou od dalšího vývoje ve Stvoření.

Každý z lidí nese v sobě dar duchovní jiskry, která od svého počátku v procitnutí touží po jasu duchovního světla, které se pro něho nejpožehnaněji zachvívá v úrovni, jež je zvána duchovním domovem, Rájem.

Avšak k tomuto duchovnímu domovu, k těmto blaženým zahradám Světla, musí vystoupat ve své probuzené zralosti každý člověk sám.

K tomu, aby mohl stoupat k zahradám Světla, musí se nejprve naučit plně znát svým nitrem cestu, směřující k těmto výšinám.

Mnoho pozemských životů mu k nalezení této cesty dávalo vždy znovu a znovu příležitosti.

Jak tyto příležitosti využil každý z nás lidí, bylo však jen na nás samých. Doposud mohl se každý člověk rozhodovat znovu a znovu, zda bude směřovat vzhůru, ke svému pravému domovu, domovu lidských duchů, jenž nepodléhá rozkladu ani konci, nýbrž je ve své průzračnosti věčným, trvale zaplavovaným oživujícími paprsky Světla, anebo zda se ve svých touhách, vázaných ke hmotě, rozhodne být vázaným zde v hlubinách těžkopádných hmotností.

Tato rozhodnutí byla pak vždy určujícími pro jeho další pouť jednotlivými životy.

To vše platilo až do nynější doby, kdy Země před nějakým časem dorazila k místu, které staví nyní před každého ono závažné poslední rozhodnutí „Buď, anebo!“

Světlo nebo tma! Trvalé bytí ve Stvoření, nebo nezměnitelný úpadek a zánik!

Získání Koruny Světla v nalezení Pravdy, anebo duchovní bída a vnitřní rozervanost, směřující k úplnému zániku vědomí! Probuzení citu v nejvyšší radosti a požehnaném štěstí, anebo sevření bolestí a chladem ve vlastním sebezničení v odvrácení se od díla Stvoření moudrého Tvůrce, Pravěčného Boha.

Přijmutí daru ducha a rozvinutí svých schopností v blahodárném hospodaření s hřivnami, anebo sebezničení v zatvrzelosti a povýšenosti!

Rozvinutí citu, jenž jako nástroj ducha člověka touží po kráse, harmonii, ušlechtilosti, anebo odtržení jemných záchvěvů svého nitra v touze po bezuzdnosti a sebeuspokojení v prožívání, která ve skutečnosti nejsou však vůbec ničím proti prožitku záchvěvu čisté radosti v zahradách duchovního domova, Ráje.

Vzestup, nebo pád!

Znovuzrození, nebo zmar a zánik!

Tak to nyní zní nad touto Zemí a volá to hlasitě k lidem, kteří jak se zdá stále nevnímají nic z toho, co se okolo nich a také v nich samých děje.

Vážné rozhodnutí o dalším bytí sklání se ve velikém požadavku k Zemi i ke každému z lidí.

Odpověď musí najít svobodně a s nezměnitelnou platností každý sám za sebe.

Avšak lidé spěchají a jako by byli hluší a slepí vůči všemu dění, které se začíná odehrávat i viditelně ve hmotnosti, v níž žijí, starají se o věci, které z hlediska jejich pravého smyslu bytí nemají téměř žádné ceny.

Nyní přichází čas, který je ohlášen jako příchod ženicha, jehož mají se svými planoucími lampami poznat panny jemu zaslíbené.

Vše nasvědčuje, že více než polovina z nich ženicha nepozná a ztratí se ve tmě, neboť jejich lampy nejsou dostatečně čisté, živě planoucí.

Vše nasvědčuje tomu, že v každodenním pachtění se za nicotnostmi, které se zdají být důležité jen navenek, na svém povrchu, ztratí se na své cestě k domovu ve světlých úrovních Stvoření více než polovina dnešního lidstva.

Avšak zcela zbytečně! Úplně zbytečně!

Stačilo by přece jen nechat ve svém nitru oživit touhu po skutečných hodnotách, po vznešenosti, ušlechtilosti, po lásce, čistotě, spravedlnosti.

Stačilo by nechat v sobě znít hlas, jenž touží po odpovědích na vážné otázky, které se v člověku vynořují znovu a znovu, aby si žádaly uspokojení.

Jaký je smysl mého bytí? Jaká je Pravda o životě, který vznikl a trvá všude okolo nás? Jaká je skutečná Pravda o všem?

Takové otázky měly by naplňovat dnešní lidi, tolik spěchající za nicotnostmi.

Tak to vidí duch, sklánějící se k Zemi z výšin Světla, v nichž pravé bohatství života nehlodá ani rez, ani jej neničí mol.

Tak vidí duch tam, v radosti a štěstí pobývající, duchovní stav Země k dnešnímu dni 10.10.2010.

Kéž by se lidé, nacházející se zde ve hmotnosti tohoto vesmíru, probudili a stali se více vědomými dříve, než ve svém vlastním, nesmírně důležitém rozhodnutí zvolí: „Buď, anebo!“

M.Š. v spolupráci s  http://ao-institut.cz/

   Istého času bol v hlavnej spravodajskej relácii jednej zo slovenských komerčných televízií odvysielaný krátky šot, v ktorom sa niektorí z poslancov sťažovali na prítomnosť negatívnej energie v parlamente. Pociťujú ju tak, že sa v rokovacej miestnosti cítia zle, i keď na chodbách je to už vraj omnoho lepšie. Majú depresie a mnohým z nich sa veľmi výrazne zhoršil zrak.

   No a veľmi zaujímavé bolo, aké konkrétne riešenia na odstránenie tohto problému navrhovali. Poslanci KDH odporúčali vysvätiť miestnosť svätenou vodou, kým zase iný poslanec videl jadro problému v tom, že v rokovacej miestnosti je zavesený určitý dekoračný architektonický prvok s veľmi ostrými hranami. A sú to práve tieto ostré hrany, ktoré podľa čínskeho učenia Feng Shui vytvárajú negatívnu energiu. Ak by sa inkriminovaný prvok odstránil, všetko by sa vyriešilo.

   Spomínaný, krátky televízny šot mal pravdepodobne poslúžiť iba ako určitá zaujímavosť tak, ako je to u komerčných televízií zvykom. Avšak tento, možno i trošku úsmevný rozhovor mohol nejednému vnímavému divákovi  veľa napovedať o poslancoch parlamentu, ktorých úlohou je riešenie problémov slovenského národa a ktorí na takejto malej a bezvýznamnej drobnosti opäť celému národu ukázali mieru vlastnej neschopnosti. Ukázali, že ak majú oni sami nejaký osobný, či vzájomný, kolektívny problém, riešia ho tak, že sa až smiešnym spôsobom zameriavajú na nepodstatnosti a malichernosti, kým skutočná príčina im beznádeje uniká. Avšak bez poznania skutočných príčin nie je možné nájsť ani reálne východiská!

   A ak sa podobným spôsobom, akým sa postavili k riešeniu problému negatívnej energie v parlamente stavajú i ku všetkým ostatným problémom, no tak ďakujem pekne! Ale žiaľ, že ich práve takýmto fatálnym spôsobom naozaj riešia, tomu až príliš rukolapne nasvedčuje súčasný stav slovenskej spoločnosti.

   Ak totiž ľudia, ktorých úlohou je riešiť problémy národa nie sú schopní postrehnúť podstatu určitej problematiky, ak sa iba snažia tupo potláčať dôsledky bez pochopenia a eliminovania príčin, z ktorých tieto dôsledky plynú, tak takýto spôsob riešenia problémov možno považovať za  tragédiu.

   Vráťme sa však späť k negatívnej energii v parlamente. Tu nepomôže svätená voda ani Feng Shui. Ak sa veci majú zlepšiť, musí byť eliminovaná skutočná príčina a pôvod tejto zlej energie, ktorý sa nachádza ...v ľuďoch!

   V ľuďoch! V ich vzájomnom straníckom nepriateľstve, nevraživosti a neraz i nenávisti, ktoré sa prejavujú neustálym slovným napádaním sa, roztržkami, svármi a osobnými útokmi.

   Tu je pravý zdroj všetkej tej negativity! Ak sa má dosiahnuť zlepšenie daného stavu, musí sa v prvom rade zmeniť vzájomný vzťah ľudí k ľuďom! Ak sa nezmení práve toto, potom je vrcholne naivné domnievať sa, že tu pomôže niečo iného. Niečo, čo ľudí pohodlne odbremení od nevyhnutnej práce na zmene svojich vlastných postojov a svojho vlastného správania sa k iným. Niečo, čo im dá klamlivú ilúziu, že problémy možno riešiť aj inak a to hlavne bez toho, aby človek musel v niečom meniť seba samého.

   Negatívna energia teda z parlamentu nezmizne dovtedy, kým sa v ňom budú ľudia ku sebe navzájom správať negatívne. Zlepšenie je možné docieliť iba zmenou  vzťahov! Zmenou kvality osobného prístupu k ostatným ľuďom!

   A tento model treba aplikovať i na celú spoločnosť! I celková negatívna atmosféra v spoločnosti a v celom našom národe sa nezlepší dovtedy, kým ľudia nezmenia svoj osobný postoj k iným ľuďom! Až potom môže zavládnuť porozumie, harmónia, spokojnosť a šťastie! Inak nikdy! Ani vtedy, ak by sa tento národ stal odrazu, zo dňa na deň bohatší dvoj, alebo trojnásobne.

   Spokojnosť, harmónia a porozumenie medzi ľuďmi v spoločnosti totiž nezáleží od sily ekonomiky a objemu peňazí! Domnievať sa, že ekonomický vzostup vyrieši absolútne všetko a akosi samočinne ľuďom prinesie to, čo sa nazýva šťastím je omyl! Je to bludná cesta, ktorá nevedie k cieľu!

   V skutočnosti človeku netreba veľa, aby bol šťastný. Ani národu netreba veľa, netreba mu nadbytok na to, aby v ňom zavládla spokojnosť  a porozumenie. To hlavné totiž nespočíva v peniazoch, ani v ekonomike, ale v zmene myslenia! V radikálnej pozitívnej premene nášho osobného vzťahu k iným ľuďom!   V pochopení toho, v čom spočívajú skutočné hodnoty a aký je vlastne zmysel ľudského života!

   Nie mať, ale byť! Byť skutočne človekom! Človekom, ktorého človečenstvo sa prejavuje jeho osobným, ľudským prístupom k ostatným ľuďom! Zmena spoločnosti k lepšiemu spočíva v zmene nás samotných! V našej osobnej premene v zmysle ľudského, ústretového a pomáhajúceho prístupu k ostatným ľuďom! Veď človek je preto človekom, že sa k ostatným správa ľudským spôsobom!

   Byť ľudský k ľuďom! Tento elementárny základ ľudskosti dnes chýba všade, kde sa len pozrieme! Bez tohto základu sa však nie je možné pohnúť sa ďalej! Ak tohto niet, nepomôže ani bohatstvo, ani ekonomická sila! Ľudia sa budú v spoločnosti cítiť zle, aj keď budú mať dostatok. Viď našich poslancov v parlamente, o ktorých sa predsa nedá povedať, že by sa cítili zle a trpeli depresiami z ekonomickej núdze.

   Približne 80 percent Nemcov, ktorých ekonomika patrí medzi najvýkonnejšie na svete by si priala zmenu súčasného kapitalistického systému za nejaký iný. Je to neuveriteľné, ale ani Nemci nie sú spokojní s tým, ako žijú a čo majú, hoci majú mnohonásobne viac, ako iní.

   Ľudia nedokážu pochopiť, že tajomstvo spokojnosti a šťastia nie je skryté v peniazoch a nadbytku, ale vo vzájomných, skutočne ľudských vzťahoch medzi nimi samými navzájom.

   Ani ľudia na bohatom západe nie sú teda šťastní i keď sa všetci navonok stále usmievajú a sú milí. Je to však len imidž.

   Títo ľudia nie sú šťastní z dvoch dôvodov. Za prvé preto, lebo aj napriek milým úsmevom sa v skutočnosti, vo svojom vnútri riadia princípom bezohľadnej konkurencie. Princípom, ktorý možno vyjadriť slovami kto z koho.

   No a za druhé sú títo blahobytne žijúci ľudia plní nadradenosti, sami seba považujúc za ľudí prvej kategórie, kým všetci ostatní sú pre nich v podstate menejcennými. Otvorene sa o tom samozrejme nehovorí, ale kto je aspoň trošku vnímavý vyciťuje to. S takýmto vnútorným prístupom k iným ľuďom však nemožno byť šťastnými a spokojnými! A to ani vtedy, keď žijeme v hmotnom blahobyte!

   Dnes platí: Človek človeku vlkom! Malo by však platiť: Človek človeku človekom! Ľudia sa musia naučiť byť ľudskí k ľuďom! Ku všetkým a bez rozdielu! V tom je cesta! Cesta k zlepšeniu pomerov v každej spoločnosti! Všetky iné cesty sú cestami bludnými! Všetky iné riešenia úbohými a smiešnymi! Kedy to pochopí tento svet, tento národ a jeho elita v našom parlamente?

   A úplne na záver ešte jeden postreh: Mnohé choroby vyvolávajú skryté, vnútorné duševné príčiny. V televíznom šote, spomínanom na začiatku hovorili poslanci o zhoršovaní svojho zraku. Prečo sa im však zhoršuje zrak? Lebo nechcú, alebo nie sú schopní vidieť pravú príčinu všetkých problémov v spoločnosti. Tých problémov, ktoré je ich povinnosťou riešiť! Vyriešiť ich však nemožno bez poznania hlavnej príčiny, ktorú ale oni tvrdošijne odmietajú vidieť a ktorá tkvie v nevyhnutnosti zlepšovania medziľudských vzťahov v spoločnosti. A táto ich neschopnosť vidieť podstatu je práve onou, skrytou, vnútornou duševnou príčinou, spôsobujúcou im postupné zhoršovanie zraku.

M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“

http://www.pre-slovensko.sk/

   Veľmi jednoducho! Zmenou intenzity vesmírneho žiarenia! Predstavme si určitý elektrický spotrebič, ktorý funguje na 220 voltov. Čo sa s ním stane, ak ho pripojíme  na 320 voltov? Zhorí! Bude zničený!

   No a presne toto isté sa stane s pozemským ľudstvom, ktoré až doteraz žilo v určitom nižšom frekvenčnom napätí vesmírneho žiarenia. Nízkofrekvenčnosť tohto typu vesmírneho žiarenia ľuďom dovoľovala jednať v slobodnej vôli a to buď dobrým, alebo zlým spôsobom.

   Teraz však dochádza k rozhodujúcej zmene! Celé univerzum bude totiž posunuté na novú, vyššiu úroveň a to tak, že sa zvýši intenzita žiarenia. V praxi to bude znamenať, že všetky pomyselné elektrické spotrebiče, životne závislé na tomto type žiarenia, čiže ľudia, ktorí včas a vedome nepracovali na svojom osobnostnom pretransformovaní sa z 220 voltov na 320, všetky tieto spotrebiče v postupne zvyšujúcom sa tlaku jednoducho zhoria. V zvyšujúcom sa napätí a tlaku začne ako prvá kolabovať a vypovedať tá najjemnejšia a tým najzraniteľnejšia súčasť spomínaných spotrebičov a síce, mozog pozemských ľudí!

   Povedzme si to otvorene: Ľudia sa zbláznia! Ich vnútorný život, ich myslenie a cítenie nastavené na doterajší, nižší štandard vesmírne žiarenia skolabuje. Skolabuje, lebo jednoducho nevydrží a neunesie zvýšené nároky na čistotu a ušľachtilosť ľudského vnútorného života! Na čistotu a ušľachtilosť ľudského cítenia a myslenia!

   O tejto nevyhnutnosti nám bolo rôznymi spôsobmi a rôznymi formami hovorené po celé tisícročia, takže dnes nemôže nikto povedať, že by nevedel o nárokoch Stvoriteľa na pravé človečenstvo. Lebo odolať novému typu vesmírneho žiarenia a prežiť v nových, zmenených podmienkach na Zemi budú môcť iba praví ľudia! Ľudia čistí, dobrí, nesebeckí a vzájomne si pomáhajúci!

   V tejto chvíli je preto ku všetkým volané: Udržujte krb svojich myšlienok čistý! Bdejte nad ušľachtilosťou a čistotou svojho cítenia a myslenia! Nie je to iba dobrá rada! Nie je to iba tá najlepšia rada, aká len môže v tejto chvíli jestvovať! Je to otázka prežitia!

   Ak by ľudia žili v čistote a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia, ak by žili vo vzájomnej úcte, spolupatričnosti, pomoci a podpore tak, ako k tomu boli Stvoriteľom rôznymi formami a spôsobmi po celé tisícročia neustále trpezlivo nabádaní, prijali by to, čo prichádza a o čom už dávno vieme, že to raz muselo prísť s radosťou. S veľkou radosťou, pretože prichádzajúca zvýšená sila by v nich iba posilnila všetko to dobré, krásne a ušľachtilé, čím vnútorne už dávno žili a úplne všetko, v ľudskom vnútri, ale i navonok, v našom každodennom pozemskom živote by rozkvitlo do neuveriteľnej nádhery a dokonalosti. Svet by sa stal rajskou záhradou! Nie obrazne, ale doslovne!

   Ľudstvo však nežije v ušľachtilosti svojho cítenia  a myslenia! Ľudstvo ignorovalo tisícročné trpezlivé upozorňovanie na túto nevyhnutnosť! Ľudstvo žije stále iba vo vnútornej špine, nízkosti, povrchnosti, plytkosti, egoizme a skazenosti!

   Stavu kvality myšlienkového a citového života väčšiny obyvateľov našej planéty plne zodpovedá vonkajší, každodenný život. Život plný lží, povrchnosti, nepoctivosti, nespravodlivosti, chamtivosti, sebectva, závisti, zmyselnosti, neúcty ľudí k ľuďom, ignorovania pravých hodnôt a mnohého iného.

   Žiaľ, za takejto situácie bude musieť byť náhle zvýšenie frekvencie vesmírneho žiarenia pre pozemské ľudstvo katastrofou! Bude to jeho súdom! Súdom, v ktorom pod tlakom žiarenia Svetla rozhodne každý sám o sebe a to prostredníctvom kvality svojho súčasného, vnútorného života. Prostredníctvom kvality svojho cítenia a myslenia!

   Dobre si preto zapamätajme, že jediná rada, cennejšia nad zlato v tejto situácii znie: Udržujte krb svojich myšlienok čistým! Bdejte nad čistotou a ušľachtilosťou svojho cítenia a myslenia! V nadchádzajúcich dňoch je totiž v tomto jedinom pre každého z nás skryté buď naše ďalšie bytie, alebo naša definitívna záhuba! Záhuba nie len pozemská, ale aj duchovná!

   M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/

   Mal Kristus v záujme vytvoriť cirkev ako pozemskú organizáciu? Neustanovil ju on sám a nepovolal Petra za prvú hlavu svojej cirkvi? Nie je práve myšlienka kresťanskej cirkvi de facto Kristovým plánom? Nie je to vari presne takto uvedené v Biblii?

   Odpoveď:

   To, čo zvestoval ľuďom Kristus malo predovšetkým hlboký duchovný rozmer. No a práve v tomto duchovnom zmysle treba chápať i jeho slová, týkajúce sa Petrovho výsadného postavenia a založenia cirkvi. Tieto slová boli myslené duchovne a nie pozemsky tak, ako si ich svojim zúženým spôsobom vysvetlili ľudia. Kristus neustanovil Petra za prvého pápeža a nezaložil cirkev, ako pozemskú mocenskú organizáciu v tom zmysle, v akom ju poznáme dnes!

   V skutočnosti to bolo takto: Peter, ako úplne prvý človek na zemi spoznal v Ježišovi Syna Božieho a v živom presvedčení tohto zásadného poznania to aj vyslovil. Jeho presvedčenie okamžite sformovalo v jemnejšej – v citovej a myšlienkovej úrovni určitý základný kameň zásadného poznania Božej podstaty Kristovej. Toto Petrom, ako prvým človekom sformované presvedčenie sa teda stalo skalou, stalo sa základným kameňom, na ktorom mohla byť vybudovaná cirkev. Cirkev, čiže spoločenstvo ľudí, pre ktorých sa rovnako ako pre Petra stalo poznanie Božej podstaty Krista presvedčením.

   To znamená, že ten, kto je presvedčený o tom, že Kristus je Syn Boží, ktorý nám priniesol Otcovi Vôľu preto, aby sme podľa nej žili, ten kto sa podľa tejto Vôle riadi vo svojom živote, kto tak hovorí, myslí, cíti a jedná, jedine ten je členom jeho cirkvi. Súčasťou Kristovej cirkvi je teda každý, kto verí v Krista a jedná podľa jeho Vôle. Nikto iný!

   Cirkev, ako pozemská mocenská organizácia, ktorá usiluje o moc a vplyv, ako každá iná svetská organizácia, cirkev, ktorej členovia sú členmi iba formálnymi a vo svojom živote vôbec nejednajú podľa Vôle Najvyššieho, ktorú nám ukázal Ježiš vo svojom učení, tak takáto, iba čisto pozemská forma cirkvi nebola a nemohla byť nikdy Kristovým plánom.

   Mesiáš neprišiel zakladať nijaké pozemské mocenské organizácie! Jeho cirkev je v duchu! Je duchovná a stojí na Petrovom presvedčení o Božej podstate Krista, ako na skale! A každý, kto zdieľa toto živé presvedčenie a jedná podľa Vôle Mesiáša sa stáva súčasťou pravej cirkvi, pričom je úplne jedno, či v nejakej pozemskej cirkevnej organizácii je, alebo nie je.

   Kto koná podľa Vôle Najvyššieho je členom Kristovej cirkvi! Kto však podľa jeho Vôle nekoná, nie je ani členom jeho cirkvi a to ani vtedy, keby v nejakej pozemskej cirkevnej organizácii zastával trebárs i veľmi vysoké postavenie.

   Krivením duchovných pojmov sa tu na zemi môžu vzájomne klamať iba ľudia a aj to vždy iba na svoju vlastnú škodu. Ale Stvoriteľa a jeho dokonalú Vôľu neoklame nikto!

   M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/

   Čistá Pravda! Toto slovné spojenie hovorí o jednom najzákladnejších atribútov, prostredníctvom ktorého sa je možné dopracovať k čistej Pravde. Je ním čistota! Naša vnútorná čistota! Čistota myšlienok a citov! Jedine prostredníctvom nej možno totiž vytvoriť rovnorodý most smerom k čistej Pravde! Ide tu o jednoduchú Zákonitosť, spočívajúcu v princípe, že iba rovnaké je pritiahnuté k rovnakému.

   Ak nenaplníme tento základný predpoklad a naša túžba po Pravde nie je naozaj čistou, ak sa o vnútornú čistotu ani len trochu nesnažíme a po nej netúžime, potom bude to, k čomu sa na základe takéhoto nedokonalého hľadania dopracujeme presne zodpovedať miere nášho vnútorného znečistenia. Nebude to teda v nijakom prípade môcť byť čistá Pravda, ale vždy iba polopravda. Polopravda a polopravdy, ktorých je všade vôkol nás obrovské množstvo a ktoré presne  zodpovedajú miere vnútorného znečistenia väčšiny ľudí. Polopravdy, ktoré sú v podstate samotné produktom práve tohto vnútorného znečistenia.

   Ľudia sa uzavreli a zamotali v polopravdách! Ak sa chcú vyslobodiť z tohto zmätku a dopracovať k tomu, čo možno nazvať čistou Pravdou, musia sa usilovať stať sa vnútorne čistými! Čistými a úprimnými vo svojich citoch a myšlienkach! Iba takýmto spôsobom, na základe Zákona príťažlivosti rovnorodého môžu totiž vybudovať most smerom k čistej Pravde, aby sa k nej práve prostredníctvom tohto mosta mohli dostať, aby ju mohli nájsť a pochopiť. Tadiaľto vedie cesta! Cesta úprimnej a čistej túžby po Pravde, ku ktorej sa snažíme priblížiť svojim čistým vnútrom.

   Udržujme teda krb svojich myšlienok čistým! Tým dospejeme k mieru, šťastiu a napokon, ak v tom budeme naozaj vytrvalými, aj k čistej Pravde. A verte, že poznanie tejto Pravdy stojí naozaj za to!

      M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/

   Nielen na Slovensku, ale takmer v každom národe existuje množstvo dialektov. Mnohí ľudia, hovoriaci nárečím svojho kraja sa ku nemu neraz hrdo hlásia a nedajú naň dopustiť z akéhosi lokálpatriotizmu. Hovoriť nárečím je však nesprávne! Prečo?

   Každý dialekt možno považovať za určitý predstupeň, alebo schod na schodisku národa k vlastnej spisovnej reči. Avšak dialekty majú v každom národe svoje plné opodstatnenie iba dovtedy, kým prostredníctvom kryštalizácie rôznych nárečí nevznikne napokon dokonalý spisovný jazyk. Tento jazyk je potom tou najdokonalejšou formou slovného vyjadrenia toho ktorého národa, kým všetky jeho dialekty sa od tejto chvíle stávajú menej dokonalými formami danej reči.

   No a práve v uvedomení si rozdielu medzi tým, čo je dokonalé a čo nedokonalé spočíva pochopenie toho, prečo je dôležité hovoriť spisovnou rečou. Jednoducho preto, lebo človek má vždy usilovať k tej najvyššej možnej dokonalosti! A nie len  v reči, ale vo všetkom, čo robí!

   Na základe všetkého, čo z nás vychádza vzniká totiž vo stvorení vždy nejaká forma. Naše cítenie vytvára živé formy a vytvára ich i naše myslenie i naša reč.

   Pekné, ušľachtilé city, myšlienky a slová vytvárajú pekné a ušľachtilé formy. Nepekné a zlé city, myšlienky a slová zase škaredé a nepekné formy. Vo stvorení týmto spôsobom neustále niečo formujeme a budujeme  a to buď niečo pekné a ušľachtilé, alebo škaredé a zlé.

   Každý cit, každá myšlienka a každé slovo teda v jemnejšej úrovni stvorenia vytvára vždy nejakú formu. Ak hovoríme spisovnou rečou, ktorá je najdokonalejšou formou reči určitého národa, svojim slovným prejavom vytvárame tie najdokonalejšie formy. Formy, ktoré nás samotných ovplyvňujú v Zákone spätného účinku.

   Ak ale používame dialekty, vytvárame tým formy menej pekné a menej dokonalé, ktoré nás taktiež spätne ovplyvňujú. Aká je teda naša reč, presne takými sa stávame aj my samotní! Svojou rečou formujeme sami seba! Napríklad tvrdá reč formuje tvrdých ľudí /západoslovenské nárečie/ a mäkká, ľubozvučná reč formuje mäkkých a dobrosrdečných ľudí /stredoslovenské nárečie – základ spisovnej slovenčiny/.

   Každému bude jasné, že bez snahy o dokonalosť nemožno vybudovať nič dokonalého. Platí to i pre náš slovný prejav. Ak teda chceme, aby to, čo našou rečou vytvárame a formujeme bolo skutočne dokonalé, stojí naozaj za trochu námahy donútiť sa hovoriť spisovne a tým budovať a vytvárať krásne a dokonalé formy.

   Ak v tom však budeme ľahostajnými a podliehajúcimi rôznym dialektom, určite nebudeme budovať a formovať také dokonalé a krásne veci, aké by sme pri troške námahy a sebaovládania formovať mohli.

   Človek má usilovať o krásu a dokonalosť vo všetkých oblastiach svojho života a teda aj vo vyjadrovaní sa v rodnej reči. Človek má mať pred sebou tie najvyššie ciele a má sa snažiť a usilovať  o to, aby ich dosiahol. No a táto jeho túžba po dokonalosti ho bude posúvať nestále nahor a on sa nakoniec bude môcť stať dokonalým. Dokonalým človekom!

   To je teda dôvod, prečo by sme vo svojom formovaní všetkého, čo z nás vychádza, čiže vo formovaní svojich citov, myšlienok a slovného prejavu mali vždy usilovať a smerovať k tej najvyššej dokonalosti, čistote a k tomu najvyššiemu možnému zušľachteniu. No a tou najvyššou dokonalosťou v oblasti nášho slovného prejavu je bezpochyby práve spisovná reč.

   M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/

   Ak sa zamýšľame nad možnosťami, ako je možné prepracovať sa ku krajšiemu, zodpovednejšiemu a citovo plnšiemu prežívaniu života, nájdeme celý rad nevyužitých príležitostí. Zamerajme sa teraz aspoň na jednu z nich - schopnosť snívania počas hlbokého nočného spánku.

Aký zmysel majú sny?

Aj keď sa nám to možno nezdá, ľudský sen, prežívaný v stave spánku, má viacero dôležitých fyziologických ale aj psychických významov. Jedným z  najvýznamnejších je ten, že práve počas snívania sa môže duša človeka uvoľniť pre dočasný vzlet do jemnejších a krajších úrovní Stvorenia, odkiaľ dokáže načerpávať často až nadpozemsky krásne a  dôležité zážitky pre svoju ďalšiu pozemskú púť.

Tieto zážitky, ak sú skutočne hlboko citovo prežité, majú ten veľký prínos, že dokážu dušu uvoľniť aj od ťažkých pozemských väzieb či útrap a dokážu jej doslova „vliať“ novú silu pre úsilie o skutočné dobro, o naplnenie ideálov pravej ľudskosti a cnosti na Zemi.

Je to práve sen, ktorý umožňuje  duši človeka prežívať povznášajúce city napríklad pri lietaní, ale i stretnutí sa s inými dušami, ktoré už nežijú v pozemských telách. Zjemneným vnímaním môže od nich neraz prijímať touto cestou dôležité rady, ale aj varovania, ktoré ak sú správne pochopené a spracované, majú cenu „zlata“. Toto všetko môže dušu človeka v stave telesného spánku doslova rozcitlivieť a dojať až k vrúcnym slzám, hoci počas denného vedomia by museli mnohé z týchto cenných prežití ostať nedostupné kvôli všeobecnému zameraniu sa človeka na čisto hmotný rozmer bytia.

Snívanie malo a mohlo byť teda pre človeka chvíľkou, kedy by sa aj počas púte fyzickým životom mohol spojiť s jemnejšími a krajšími úrovňami Stvorenia, aby odtiaľ na určitom stupni zrelosti radostne načerpával v obrazoch podnety pre svoje zdokonalenie a celkové povznesenie svojho okolia.

Ako je možné, že duša človeka dokáže počas snívania intenzívnejšie prežívať a prijímať nadpozemské pomoci?

Odpoveď spočíva v skutočnosti, že duša človeka prežíva v spánku viac emocionálne a  citovo , než racionálne. Je to spôsobené najmä tým, že v stave spánku dochádza k výraznému oslabeniu vyžarovania šedej kôry mozgovej a prevahu v sile žiarenia nadobúda tá časť mozgu, ktorá je úzko spojená s vnútrom človeka, s jeho duchovnou podstatou . Vďaka tomu sa duša dokáže od tela, na ktoré bola pevne naviazaná vyžarovaním mozgu, uvoľniť do väčšej vzdialenosti a môže plnšie prežívať účinky nadpozemskej reality.

Teda je to práve zmena vyžarovania mozgu, ktorá umožňuje duši dočasne sa vzdialiť od tela a umožňuje sa jej tým intenzívnejšie a plnšie citové prežívanie.

Samozrejme, platí, že ak je duša človeka príliš zaťažená nízkosťou akéhokoľvek druhu, tak sa ani napriek svojmu dočasnému uvoľneniu od záchvevov telesnosti nemôže vzniesť počas telesného spánku až do úrovní povznášajúcich a krásnych, ale len do úrovní nízkych. Vtedy sa stáva, že sa človek prebúdza v dôsledku strašných a vyčerpávajúcich snov, môže byť aj zapotený od ťažkého prežívania a strachu.  

Z jednej z najväčších pomocí robí si človek následne hrozbu, pred ktorou uniká tým, že sa spánku bojí. Vždy je to však človek sám, čo svojim naladením slobodne rozhoduje o miere pomocí, ktoré môže aj v tomto smere pre seba prijať.

Pokiaľ by sme sa príliš nezaplietli do hmotných väzieb a nechali ducha aspoň trošku pootvoreného hlbokým citovým záchvevom, mohli sme všetku krásu nadpozemských úrovní prežívať v súčasnosti nielen v stave snívania, ale dokonca nepretržite pri plnom vedomí počas dňa. Súčasný duchovný stav ľudstva svedčí však o pravom opaku, a preto môžeme schopnosť zdravého snívania považovať za záchrannú brzdu pred úplným citovým vyprahnutím moderného človeka.

Aby však mohol byť sen správne prežitý, na to nie je potrebný príliš dlhý spánok, ktorý dušu len oslabuje a robí ju malátnou. Práve naopak, čím hlbšie dokáže človek využiť spánok, tým menší čas potrebuje na to, aby  z neho vyťažil všetky potrebné pomoci.

Zmyslom týchto pomocí pritom nesmie byť iba samotné potešenie sa človeka z duševného naplnenia a blažené rozplývanie sa v dobromyseľnom dojatí, ale snaha pretaviť všetky nadobudnuté citové impulzy do viditeľných foriem správneho života a spolunažívania. Citové predchnutie má byť iba pohnútkou k tomuto cieľu, nie však cieľom samotným. Inak sa stáva zakopanou hrivnou, za ktorú sa človek bude musieť v zložitom rozpoložení svojej duše raz  zodpovedať.

Ako je potrebné správne spracovať sen?

Človeku je neraz duchovne umožnené, aby aj napriek svojej prevažne hmotnej orientácii citovo prežil hlboký sen, ktorý mu prináša pomoc, no veľmi často ho v následne celkom oberie o pravú hodnotu a význam. Najčastejšie tým, že sa po prebudení snaží význam sna ihneď analyzovať samotným rozumovým uvažovaním , študovaním snárov, mystických šlabikárov a podobne. Tiež k tomu môže dôjsť aj v dôsledku toho, že sa človek príliš skoro zdôverí s obsahom sna inej osobe a snaží sa ho vnútiť do obmedzených slovných foriem. Týmto všetkým sa oslabuje pôvodný citový náboj sna , ktorý jediný mal v sebe schopnosť duši človeka skutočne priniesť pomoc skrze pôvodne čisté prežitie dojmov, ktoré v duši snívajúceho človeka vyvolal. Význam sna sa následne rozplýva a doslova sa stráca vo všednosti dňa.

Ak napríklad človek prežije počas sna okamih zblúdenia na ceste, ktorou kráčal k želanému cieľu a toto ho už počas snívania veľmi silno bolestne zasiahne, nie je potom potrebné, aby sa tento človek po svojom prebudení snažil tento sen uchopiť svojim rozumovým uvažovaním, aby zistil, „čo mu to má povedať“. Bohato stačí, ak si v sebe iba pevne podrží citový stav , ktorý prežil v okamihu zblúdenia počas sna. Už tento samotný moment môže v ňom vzbudiť taký vysoký stupeň duchovnej bdelosti, že takýto človek bude vždy túžiť počas pozemského života kráčať obozretne len po správnych a bezpečných cestách. Týmto bdelým prístupom sa uchráni pred životným poblúdením a využije varovný význam sna naplno.

Každý človek sa môže počas sna duševne uvoľniť natoľko, aby mohol načerpať posilu pre svoju pozemskú púť. Na to nemusí by hneď vo všetkom dobrým a dokonalým. Stačí, aby sa napríklad dokázal pred spaním aspoň na okamih stíšiť a v tichosti poprosil o dopustenie svojich chýb, ktorých sa počas dňa dopustil. Ak to precíti úprimne s pevnou vôľou všetko napraviť, dostane sa jeho duši ochrany pre ďalší vzostup. Rovnako môže pomôcť i vrúcne precítenie vďaky za prežitie všetkého , čo deň priniesol; radostného i bolestného. 

Človek teda nemusí byť hneď vo všetkom bezchybný, aby smel prijať mnohé neviditeľné pomoci, ktoré na neho čakajú, ale musí byť opravdivý v úsilí o vlastnú premenu k lepšiemu. Musí vedieť, kam skutočne smeruje a hľadať stále nové a nové cesty, aby tento správny cieľ cesty napokon dosiahol. Potom prežije aj svoje vrúcne oddanie sa v modlitbe. To bude aj jeden z najkrajších okamihov naplnenia, ktoré môže počas života prežiť.

M.Š. v spolupráci s T.L. a redakciou www.pre-ludskost.sk

   To, co nejvíce chybí dnešnímu lidstvu spolu s čistotou nitra, je pokora. Pokora, pramenící z vědoucího poznání souvislostí a smyslu lidského života na Zemi.

   Země je místem, kde přicházející - rodící se lidští duchové mají milostiplnou příležitost pokroku vpřed na své cestě ke zralosti.

   Moudrý řád Stvoření, následující pravěčnou Boží Vůli, vytvořil svět hmotností, jehož součástí je tento vesmír, tato malá Země. Síly bytostných služebníků s věrnou trpělivostí a pečlivostí přivedly život na této planetě od samého začátku až k vrcholu, kdy směly se inkarnovat na pozemskou pláň první duše, obsahující lidsky duchovní jádro, toužící silně po sebeuvědomování.

   Lidské duše na počátku věků s radostí a s vědoucím tušením velké milosti Světla, která jim to vše umožňovala, prožívaly v každém dni obohacující poznání života, jehož se jim dostávalo.

   S vděčnou pokorou pozvedali lidé své ruce k modlitbě a velebili toho, Jenž přebývaje vysoko nad všemi světy, umožnil jim to vše ve své veliké moudrosti a lásce prožívat.

   Na počátku věků na Zemi byli lidé ve své čisté pokoře jako radostné děti, prožívající každý den jako veliký zázrak svého bytí. Na počátku, kdy lidské duše směly přicházet na Zemi, směly být tyto také ve své radosti a vděčné pokoře obdarovávanými každý den dary, o jakých se dnešnímu lidstvu ani nesní.

   Žel, člověku se z jeho nitra v působení tisíciletí téměř zcela vytratila ona tolik potřebná vědoucí pokora. V samolibosti a s velikášskou pyšnou domýšlivostí na své znalosti o tomto světě ztratili lidé vědoucí poznání o celku Stvoření.

   Čím více pitvají hmotu Země ve svém rozumovém bažení po uspokojení svého já v tom, že vše vědí lépe, o to více se jim vytrácí skutečné vědění o celku mnohonásobně většího díla Stvoření, jehož je hrubá hmota a zejména tato Země součástí, pocházející ze zrnka písku na mořském břehu.

   Bažení po uplatnění se zde na Zemi za každou cenu přináší přitom člověku uzavření závory směrem ke skutečnému, mnohonásobně většímu a plnocennějšímu životu v celku Stvoření.

   Dnešní lidstvo se domnívá, že je středobodem všeho vesmíru. Domnívá se, že to, co je nejdůležitější zde na Zemi, je nejdůležitější i pro všechen ostatní život, ať se tento nachází kdekoliv, ba že starosti malicherného lidského hamounění, politikaření a kupčení musí být starostmi samotného Boha a Tvůrce, pokud je tedy člověkem připuštěno, že Tento existuje.

   Ó, jaká v tom všem panuje mýlka! Mýlka, vytvořená falešným dojmem sebestřednosti pozemského člověka ve hmotnostech vesmíru, který přitom ztratil své pravé vědění a spolu s tímto věděním i čistou živoucí pokoru vůči velikosti díla Stvoření.

   Člověk smí a má být součástí nádherného díla Stvoření, avšak musí se nejprve k tomu změnit. Takovému lidstvu, tak jak si dnes ve většinovém celku stojí, zůstane i nadále propojení s ostatními světy a úrovněmi Světla ve Stvoření uzavřeno.

   Duchovní stav lidstva to dnes sám sebou vylučuje.

   Jen tedy více pokory a vše se bude moci změnit!

   Ovšem pokora musí být pokorou živou a čistou, vycházející z nitra, nikoliv jen zformovanou do slov a vět za účelem vytvoření vnějšího dojmu. Falešná pokora je velikými Zákony Stvoření sama o sobě nahlížena jako horší než lež a křivopřísežnictví.

   Faleš vůbec bude ve výhledu postupujících událostí z této Země odvanuta silou bytostného působení, které s každým dalším dnem narůstá.

   Nakonec až vše, co se blíží, přejde, bude Země nadále poskytnuta jen mírným a pokorným lidem.

   Tento příslib je však potřebné nahlížet v živém poznání. V každém případě totiž nenaznačuje upřednostnění některého ze světových náboženství.

   Mírný a pokorný je jen takový člověk, který je v nitru dobrý a zachovává úctu se slušností vůči druhým lidem. Mírný a pokorný je tedy také spolu s dobrotou ve svém nitru živý a čilý, naplněný radostí a ušlechtilým, vznešeným jednáním.

   Nyní se rozhlédněme, kde hledat dnes takové lidi.

   Kéž bude jednou takových lidí co nejvíce! Pak budou konečně na Zemi přebývat mezi lidmi mír, harmonie, soulad a porozumění jako něco, co se stane něčím samozřejmým, a ne výjimečným a ojedinělým, jak je tomu v nynějším čase.

   Dnešní duchovní stav však, žel, vypovídá o něčem zcela jiném.

   Bez znovunalezení pravé vědoucí pokory nebude lidstvo nikdy moci započít svůj vzestup zde na Zemi!

   Prvá otázka: Proč nás Stvořitel chtěl nahé, když je to podle něj prý tak hrozně nemorální?

   Odpoveď:

   Telo človeka povstalo z evolučného vývoja. Telo je našim nástrojom v hmote a tvorí nižšiu podstatou našej bytosti.

   Naše pravé „ja“, čiže naša skutočná osobnosť pochádza z Ducha – z duchovnej ríše a vstupuje do vyvíjajúceho sa tela vždy približne v polovici tehotenstva. Tento dej stvorenia človeka je veľmi pekne symbolicky opísaný v Biblii, kde sa hovorí, že Stvoriteľ vytvoril ľudské telo z hliny a oživil ho svojim dychom – vydýchol doň svojho nesmrteľného ducha. Telo človeka teda vzniklo s prachu zeme, čiže z evolučného vývoja, kým jeho skutočnou, vnútornou podstatou a jadrom jeho osobnosti je duch. 

   Pozemský človek má teda akési dve základné podstaty – telo, pochádzajúce z hmoty a ducha, pochádzajúceho z duchovnej ríše, nachádzajúcej sa vysoko nad hmotnosťou. Telo teda predstavuje nižšiu súčasť našej bytosti, pretože je to iba určitý nástroj, ktorý v hmotnosti využíva naša pravá podstata, náš duch, ktorý je vyššou časťou našej bytosti, alebo lepšie povedané, jadrom a podstatou našej osobnosti.

   Osobnostný rast človeka a jeho duchovný vývoj spočíva v jeho postupnom odpútavaní sa od telesnosti a v jeho prikláňaní sa k duchu a duchovným hodnotám. Takto prebieha správny vývoj – vývoj od hmotného a dočasného k spoznaniu, pochopeniu, prežitiu a stotožneniu sa s nehmotným, nadčasovým a duchovným. K stotožneniu sa s univerzálnymi, vysokými a večnými hodnotami.

   Už teda nie telo, ale duch! Už teda nie dôraz na telo a hmotu, ale na vnútornú ušľachtilosť a vysoké hodnoty! Prirodzeným vývojom človek kultivuje svoj vzťah k vlastnému telu a to tak, že upúšťa od vyzývavej telesnosti. Osobnostne a duchovne zrelý človek nebude odhaľovať svoje telo a vyzdvihovať vlastnú telesnosť, pretože vnútorne sa už stotožňuje s vyššou podstatou svojej osobnosti, ktorou je duch a s ním súvisiace, duchovné hodnoty.

   Nahotu, telesnosť a odhalené ľudské telo nemožno teda vnímať ako niečo nemorálneho. Je to niečo, čo má vo vývoji človek svoje prirodzené miesto. Treba ale povedať, že na tých najnižších priečkach jeho vývoja! Nahé ľudské telo je totiž základnou východiskovou pozíciou nášho vývoja na tejto zemi a to nie len pri narodení každého ľudského jedinca, ale aj z hľadiska historického vývoja celej ľudskej civilizácie.

   Čím je však človek osobnostne zrelší, tým kultivovanejšie pristupuje k svojej telesnosti a tým menší doraz a pozornosť na ňu kladie a to preto, že tento dôraz začína presúvať na niečo úplne iného. Na duchové hodnoty, čiže na čistotu, dobro, ušľachtilosť, spravodlivosť, pravdu, poznanie zmyslu života, poznanie Zákonov stvorenia a podobne.

   V súčasnosti má už ľudstvo za sebou veľmi dlhý vývoj. Jeho vnútorná a duchovná zrelosť už dávno mala byť na značnej výške, čo sa malo v prvom rade premietnuť do omnoho kultivovanejšieho vzťahu k vlastnej telesnosti a celkom konkrétne do spôsobu odievania. Do spôsobu odievania, ktorý mal byť viditeľným vonkajším svedectvom vnútornej ušľachtilosti a výšky človeka.

   Ak sa však po tisícročiach vývoja ľudského druhu na zemi dáva všade do popredia iba odhalené ľudské telo a v móde prevláda kult nahoty a dráždivého telesného odhaľovania je to očividným signálom niečoho mimoriadne nezdravého, ba až chorobne patologického.

   Po tisícročiach vývoja ľudského druhu na tejto zemi už jednoducho nemožno argumentovať tým, že nás predsa Stvoriteľ stvoril nahých, tak prečo by potom mala byť nahota nemravnou? Takéto argumenty a takéto jednanie je totiž, vzhľadom ku všetkému, vyššie uvedenému, návratom vo vývoji o celé tisícročia!   

   Druhá otázka: Proč Bůh vymylel u lidí rozmnožování, které vyžaduje nahotu a sex, když mohl vymyslet něco elegantního? Není to třeba proto, že chtěl, aby spolu muž a žena měli ten nejintimnější možný vztah, který jim umožní se hluboce milovat a vychovávat potomstvo?

   Odpoveď:

   S týmto Vašim postrehom sa dá iba súhlasiť. Muž a žena sa musia naozaj hlboko vzájomne duševne spoznať  a nadobudnúť k sebe dôveru, na základe ktorej môže napokon medzi nimi dôjsť aj k telesnému spojeniu. Telesné spojenie však vždy bolo a vždy aj zostane aktom, prináležiacim k nižšej podstate našej osobnosti, čiže k telesnosti. Je to telesné dedičstvo nášho evolučného vývoja, z ktorého sme vzišli.

   Rozvojom a dôrazom na duchovný rozmer osobnosti človeka a na hodnoty s tým súvisiace však môžeme, ba dokonca máme zušľachtiť a povýšiť i telesný styk dvoch pohlaví na úplne inú, vyššiu úroveň.

   Telesné spojenie a rozmnožovanie nie je teda nemravné! Je úplne prirodzené! Jeho kvalita, ako aj kvalita potomstva, ktoré z neho vzíde však záleží na tom, či sa človek vo svojej telesnosti dáme strhávať k živočíšnej zmyselnosti, alebo naopak, či svojim zrelým vnútorným postojom dokážeme tento telesný akt pozdvihnúť na kvalitatívne omnoho vyššiu úroveň – či ho dokážeme zušľachtiť svojou duchovnosťou.

   Telesnosť má v živote každého človeka svoje miesto. Je to teda niečo úplne prirodzeného. Od ľudskej bytosti, ktorej podstatou je duch sa však očakáva preduchovnenie a podvihnutie vlastnej telesnosti. Pozdvihnutie, v rámci ktorého sa hlavný dôraz pri láske dvoch milujúcich sa ľudských bytostí nekladie na telo a telesnosť, ale na ducha a hlboké duševné porozumenie.

   Neznamená to teda, že duchovní ľudia sa majú vzdať a zrieknuť radosti telesného spojenia. To by bolo nesprávne a takéto niečo je blud! V hmotnosti sa má a môže človek tešiť aj z tohto daru, inak by nám predsa nebol darovaný. Má ho však preduchovniť, pozdvihnúť, povýšiť a zušľachtiť. Ľudská sexualita sa totiž nesmie stať niečím, čo nás strháva do bahna nečistej zmyselnosti a do živočíšnej zvrhlosti. Niečím, v čom klesáme na úroveň zvierat, ba niekedy až pod túto úroveň tak, ako sa tomu žiaľ u dnešných ľudí stalo zvykom.

   Náš vnútorný postoj určuje hodnotu všetkým veciam okolo nás. Aby sme to lepšie pochopili, pozrime sa napríklad na ženskú krásu. Vnútorný postoj ženy k svojej kráse určuje jej kvalitu. Ak teda žena kladie vo svojom vnútri dôraz iba na to vonkajšie a hmotné, čiže na nižšiu podstatu svojej bytosti, vo vzťahu k jej ženskému pôvabu sa to premietne do vyzdvihovania tela a to hlavne do rôznych spôsobov módneho a dráždivého telesného odhaľovania. Súčasná móda a jej celkový trend je totiž byť „sexy“.

   Celkom inak je to ale u ženy, ktorá vo svojom vnútri kladie dôraz na vyššiu podstatu svojej bytosti a spolu s ňou na vyššie duševné a duchovné hodnoty. Takáto žena upúšťa od módneho zvýrazňovania svojej telesnosti a z jej osobnosti, z jej odievania, reči a vyjadrovania, jednoducho z celého jej zjavu vyžaruje niečo čisté, ušľachtilé a vznešené, čo jej dodáva neopakovateľný, čistý ženský pôvab.   

   Je naozaj šťastím našej zeme, že na nej takéto ženy ešte existujú. Kto mal možnosť aspoň jednu z nich osobne spoznať, ten určite vie, o čom hovorím. Ten vie, že takáto čistá krása a čistý pôvab je jednoducho kvalitatívne neporovnateľný s vyzývavou krásou takzvanej modernej ženy, zameranej iba na hmotu a súčasné, pochybné módne trendy.

   Áno, platí a vždy bude platiť, že kvalita  nášho vnútorného postoja k veciam určuje kvalitu týchto vecí! Platí to vo vzťahu ku kráse, vo vzťahu k telesnej láske muža a ženy a platí to i pri všetkom ostatnom, pri úplne všetkých veciach okolo nás, ktorých hodnotu a kvalitu dokážeme určovať svojim hodnotovým zameraním a kvalitou nášho vnútorného postoja k ním.

   Prognózy renomovaných klimatológov sa zhodujú na tom, že ustálené počasie, hlavne v období letných mesiacov, bude pre naše podnebné pásmo minulosťou. Globálny nárast teploty v zemskej atmosfére o jeden stupeň Celzia zvyšuje totiž pravdepodobnosť živelných katastrof až o 6%. V prípade zvýšenia globálneho oteplenia o 4 - 5 stupňov bude tisíce ľudí v trvalom ohrození života.

   Zamerajme sa však teraz na iný dôležitý jav, s ktorým treba v nastávajúcom období klimatických zvratov počítať. A síce, že na Zem bude prichádzať v zosilnenej miere neviditeľné kozmické žiarenie , ktoré bude zásadne ovplyvňovať psychický stav drvivej väčšiny ľudí. Pritom sa však práve psychický stav jednotlivcov stane kritériom prežitia v nastávajúcich časoch ťažkého prežívania.

   Akého pôvodu bude toto žiarenie?

   Túto otázku si môže položiť v budúcnosti mnoho ľudí. Nájdenie správnej odpovede však bude vyhradené výlučne tým ľuďom, ktorí budú akceptovať duchovný rozmer ľudského bytia a stali sa vnútorne slobodnými. Spomenuté kozmické žiarenie nebude totiž fyzikálneho pôvodu, ako by sa dalo predpokladať, ale pôvodu nadpozemského , a nebude ho možné stotožniť so žiadnym fyzikálnym javom, ktorý ľudstvo doposiaľ poznalo. Práve preto nedokážu mnohí ľudia akceptovať reálnu prítomnosť tohto žiarenia na svoju vlastnú škodu. K týmto ľuďom môžu patriť aj mnohí uznávaní vedci, ktorí sa natoľko upriamili na analýzu jednotlivostí, že celkom stratili schopnosť vnímať bytie ako viacúrovňový celok. Paradoxom môže byť, že práve jednoduchí, prostí, ba i nevzdelaní ľudia sa ukážu v tomto smere omnoho zrelšími a schopnejšími vysporiadať sa so životom.

   Ako sa bude toto žiarenie prejavovať?

   Ako bolo spomenuté, účinky kozmického žiarenia sa budú prejavovať hlavne na ľudskej psychike. Preto bude v dôsledku toho zasiahnuté hlavne ľudské myslenie, ktoré je v súčasnosti hlavným nositeľom väčšiny psychických procesov človeka.

   Človek, ktorý sa usiluje o povznesenie svojej mysle v každodennom živote a úprimne sa snaží prekonať túžbou po vlastnom zušľachtení všetky myšlienky závisti, žiadostivosti, žiarlivosti či zúfalej skleslosti, bude kozmickým žiarením nesmierne posilnený. Dokonca bude preto uschopnený prežívať stav neopísateľného psychického upevnenia, a môže sa stať veľkou posilou pre svoje okolie. To samozrejme len za predpokladu, že v záťažových životných okolnostiach za žiadnych okolností neklesne na mysli a nebude sa snažiť chápať zmysel života skrze čisto rozumové myšlienkové pochody.

   Takýto človek tiež nadobudne vnútorný pokoj, vďaka ktorému môže vnikať hlboko do jadra všetkých podstatných dejov, ktoré sa budú v jeho okolí odohrávať. Tento prehľad mu umožní prenikavo účinkovať v zmysle najčistejšej a najprenikavejšej pomoci blížnym.

   Psychika takéhoto človeka je podobná opevnenej nárazníkovej zóne z tvrdej gumy, ktorá dokáže zniesť a rozložiť aj najsilnejšie tlaky doliehajúce zvonku. Ba dokonca ich odrazí späť.

   Ľudia temného myšlienkového zamerania budú kozmickým žiarením doslova zahnaní do kúta, a stanú sa psychicky labilnými. A to až do takej miery, že i najmenšie duševné otrasy ich dokážu doslova rozhodiť. Týmto ľuďom sa môžu v dôsledku toho rúcať vzťahy s blízkymi ľuďmi, a môže dôjsť k vážnemu narušeniu sociálnych štruktúr.

   Zjednodušene povedané, ľuďmi nepoznané kozmické žiarenie bude výrazne umocňovať ten druh duševného naladenia, ktorý bude u človeka prevažujúci a dominujúci. Je a zostane preto vždy len v rukách každého jednotlivca, ako sa na ňom účinky kozmického žiarenia budú musieť prejavovať. Žiadny sebaklam nepomôže. Rozhodujúce bude samotné duševné naladenie človeka.

   Už i v súčasnosti je možné vnímať účinky spomínaného kozmického žiarenia každému, kto vidieť chce. V blízkej dobe sa však bude všetko ešte viac zosilňovať a zostrovať.

   Je možné niečo na pôsobení vesmírneho žiarenia zmeniť?

   Ani najsilnejšie technológie, ktorými disponuje moderná veda, nedokážu na pôsobení kozmického žiarenia zmeniť vôbec nič. Je však možné, že každý človek premenou svojho vnútra vytvorí v sebe takú pôdu, aby ho účinky žiarenia našli čo najviac pripraveného, a tým mohlo byť zabránené mnohému nešťastiu.

   Toto je stále v rukách človeka.

   Je to zároveň jeden z najväčších darov, ktorým človek disponuje v otázke svojej budúcnosti a svojho bytia.

   Troška dobrého chcenia môže urobiť nevídaný zázrak na ceste k lepšej budúcnosti. Je potrebné, aby sme tomu uverili a dokázali toto dobré chcenie v sebe priviesť k životu vo forme skutku. Nastáva čas, kedy sa nebudú meniť vonkajšie okolnosti pôsobiace na život človeka, ale musí sa zmeniť človek, ak bude chcieť obstáť v nastávajúcom období veľkých zmien.

   M.Š. v spolupráci s www.pre-slovensko.sk