O prvotnosti ľudskej citovej schopnosti svedčí fakt, že skôr, ako sa v nás sformuje nejaká konkrétna a intenzívna myšlienka, vždy jej predchádza práve cit. Vezmime si napríklad lásku na prvý pohľad. Ide o okamžitý, mocný citový impulz, ktorý vznikne vo chvíli, keď uvidíme dotyčnú osobu. Až neskôr sa toto mocné prvotné cítenie začne postupne formovať v konkrétne myšlienky, zaoberajúce sa objektom našej lásky. Podobným spôsobom to prebieha i vo všetkých ostatných, každodenných situáciách, ktoré nám život prináša a ktoré sa nás niečím osobne bezprostredne dotýkajú.

   Cítenie je teda akýmsi centrom ľudskej osobnosti a povinnosťou každého človeka je dbať o jeho čistotu a ušľachtilosť. Ak je totiž cítenie čisté, čistými budú i naše myšlienky, slová a činy, pretože toto všetko pramení v nevyhnutnej prvotnosti cítenia.

   Ak ale naopak nebudeme dbať o čistotu vlastného, osobného citového prežívania a necháme si ho znečistiť rôznymi negatívnymi citmi, ako napríklad závisťou, neprajnosťou, zmyselnosťou a mnohými inými, potom nemožno vôbec očakávať, že naše myšlienky, slová a činy budú iné.

   Nečistotu a zlo, ktoré v sebe skrývame v podobe vlastného, nečistého citového života, budeme totiž potom nevyhnutne šíriť ďalej do svojho užšieho, alebo širšieho okolia. Vo nevedomosti a neznalosti jedná týmto spôsobom väčšina súčasných ľudí, čo má samozrejme veľmi negatívny vplyv i v celospoločenskom meradle. Hlboký prepad všetkých vyšších hodnôt, zlá situácia v kvalite medziľudských vzťahov i v oblasti morálky je spôsobená práve týmto zásadným činiteľom a síce, nečistým citovým životom ľudí.

   Ak však chceme zo súčasného, všeobecného hodnotového marazmu pozdvihnúť nie len seba samých, ale i celú spoločnosť, mali by sme omnoho viacej dbať na čistotu, kvalitu a ušľachtilosť nášho vnútorného, citového života. Celkom určite by to prinieslo veľký prospech nie len nám osobne, ale výrazne by sa tým zlepšila i dnešná, nepriaznivá a neradostná celospoločenská klíma.

   Tých pozitív, ktoré by to prinieslo je však omnoho viac, pretože úsilie o ušľachtilosť cítenia má ešte aj iný, duchovný, do vnútra našej bytosti smerujúci rozmer.

   Bdelosťou nad čistotou cítenia môžeme totiž časom vnútorne zjasnieť natoľko, že začneme čoraz viacej a viacej vyciťovať nášho ducha, ktorý je pravým a najhlbším jadrom každej ľudskej osobnosti. Náš duch je to večné a nezničiteľné v nás! Jeho pôvod a domov je vo večnej duchovnej ríši, s ktorou má trvalé spojenie. No a duchovná ríša sa nachádza v blízkosti Božej a je teda v spojení so Stvoriteľom.

   Človek, ktorý sa poctivo snaží o udržiavanie čistoty cítenia môže postupne, prostredníctvom čoraz čistejšieho vyciťovania hlasu svojho ducha nájsť určité spojenie s Bohom a jeho Vôľou. Vôľa Božia, vo svojej všemúdrosti, ukazuje každému z nás, v každej životnej situácii cestu, ktorou máme kráčať. Cestu, ktorá je našou osobnou cestou k šťastiu, radosti a mieru.

   Ak sa teda človek dokáže vnútorne prečistiť natoľko, že je schopný vyciťovať Vôľu Božiu, ak ju začne zohľadňovať vo svojom živote a bude kráčať cestami, ktoré mu ukazuje, jeho život sa stane jedným veľkým, radostným putovaním v ústrety Svetlu a večnému, nekonečnému šťastiu.

   Vážna snaha o dodržiavanie čistoty cítenia má teda všestranne blahodarné účinky a to jednak smerom von, k zušľachteniu našej osobnosti i k zlepšeniu hmotných pomerov na zemi a jednak smerom do vnútra, k nájdeniu a prebudeniu schopnosti vyciťovania Boha a jeho Vôle.

   A ak túto zásadu čistoty osobného citového života bude dodržiavať trebárs hoci aj zarytý ateista, ak v tom bude naozaj dôsledný, časom a úplne nenásilným spôsobom nájde napokon, ako to najvyššie zosobnenie všetkej Čistoty a Ušľachtilosti Boha aj on, pretože na základe fungovania zákona rovnorodosti to inak ani nie je možné.

M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/

   Čomu verí súčasný človek? Hlavne sebe samému, svojim schopnostiam, možnostiam a svojmu rozumu. Je doslova pyšný na to, čo dosiahol vo vede, v technike, v medecíne, vo vzdelaní a v mnohých iných odboroch ľudskej činnosti. Človek jednoducho uveril sám sebe a v seba samého. Sám zo seba si urobil akýsi kult osobnosti a svoje vlastné, ľudské názory považuje za jediné kritérium všetkých vecí. Poznanie Stvoriteľa a jeho Vôle nemá pre neho v reálnom a praktickom živote absolútne nijaký význam.

   Všetko, čo súvisí so Stvoriteľom a jeho Vôľou bolo preto, ako niečo nepraktické, odsunuté mimo každodenný život. Stal sa z toho iba určitý druh náboženského folklóru, ktorý sa prejavuje účasťou na pravidelných nedeľných pobožnostiach. Tým je to v podstate aj vybavené a s pocitom určitého splnenia si povinnosti sa potom všetci tí, ktorí sami seba považujú za veriacich, ponoria opäť do reálneho, každodenného a praktického života, na ktorý nemá Vôľa Stvoriteľa absolútne nijaký dosah ani dopad.

   Takto jedná väčšina tých, pre ktorých má ešte pojem Boh nejaký význam. Avšak v skutočnosti, v reálnom živote sú úplne rovnakými materialistami a riadia sa úplne rovnakými zásadami, ako tí, pre ktorých pojem Boh neznamená vôbec nič.

   Vo všeobecnosti sa teda dá povedať, že ľudia v skutočnosti vôbec neveria v Stvoriteľa a v nevyhnutnosť rešpektovania jeho Vôle, ktorú by mali spoznávať a postupne jej prispôsobovať svoj vlastný, osobný život a zároveň i všetko dianie v celej spoločnosti.

   Ako však už bolo viackrát povedané, ľudia veria iba sami sebe, svojmu vlastnému rozumu a svojim vlastným schopnostiam. Tvrdošijne presadzujú iba svoju vlastnú vôľu. Nič na tom nedokáže zmeniť ani skutočnosť, že ich diela kráčajú od jedného kolapsu k druhému a vykazujú neuveriteľne mnoho chýb a nedostatkov, že sú doslova presiaknuté zlom, nemorálnosťou a skazenosťou.

   Áno, táto takzvaná civilizácia kráča evidentne od jednej krízy k druhej a svetovými ekonómami je to považované za úplne normálny, prirodzený vývoj. Vo svojej pýche a rozumovej domýšľavosti nechcú vidieť v tomto permanentnom a pravidelnom zlyhávaní zásadnú chybu systému. Ľudia si jednoducho nechcú priznať nevyvrátiteľnú realitu permanentného zlyhávania všetkého, čo je postavené na ich vlastnom rozume, na ich chcení a na ich vôli.

   Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi! V tejto jedinej vete spočíva konsolidácia pomerov na našej planéte, čo v praxi znamená, že Vôľa Stvoriteľa by mala byť vedome zohľadňovaná v každom odbore ľudskej činnosti.

   Žiaľ, ako však budeme 20. ročným mladíkom, plným viery vo vlastné sily, schopnosti a vo vlastnú šikovnosť márne hovoriť, aby nejazdili rýchlo na motorkách, asi rovnako márne odznievajú v dnešnej dobe takzvaných úspechov modernej civilizácie slová o nevyhnutnosti rešpektovania Vôle Stvoriteľa a to vo všetkých odboroch ľudskej činnosti.

   Ale žiaľ, tak ako mnohí z mladíkov, ktorí neuposlúchnu dobre mienenú radu plne pochopia jej význam až vtedy, keď budú, a to v tom lepšom prípade, ležať polámaní v nemocnici, pravdepodobne presne rovnako pochopí toto ľudstvo nevyhnutnosť dodržiavania Vôle Božej až vtedy, keď ho pyšná viera vo vlastné, neobmedzené možnosti doženie až k totálnemu zrúteniu celej tejto takzvanej civilizácie.

   A až naozaj dôjde k najhoršiemu, ako je to mimochodom predpovedané v spise s názvom Apokalypsa a ľudské možnosti, ľudská vzdelanosť a ľudské schopnosti nám všetkým až príliš očividne ukážu svoju nedostatočnosť, potom sa v hrôze, v zúfalstve, v biede, v hlade, v zime a v chorobách vyprofilujú na tejto planéte dva druhy ľudí.

   Jedni, ktorí upadnú do beznádeje a absolútnej bezvýchodiskovosti a druhí, ktorí v prežívaní všeobecného zúfalstva a nekonečnej ľudskej tragédie nakoniec predsa len nájdu... dôveru v Boha! Dôveru v Boha a v životnú nevyhnutnosť rešpektovania jeho Vôle, pretože im potom, v konečnom dôsledku už naozaj nezostane nič iného, o čo by sa mohli oprieť.

   Áno, ľudia odmietli Boha v domnienke, že sami predsa vedia všetko lepšie. Stvoriteľovi však stačí iba trpezlivo počkať, až sa nakoniec celkom zákonite zrúti pyšné dielo ľudí, ktorí sa rozhodli spoliehať iba sami na seba. No a potom, v hrôze, chorobe, zmätku, biede a utrpení začnú ľudia opäť hľadať Stvoriteľa a jeho Vôľu, ktorá pre nich pred tým, keď sa im darilo, nemala absolútne nijakú hodnotu. Vôľu Stvoriteľa, o ktorej ešte teraz, v relatívne plnej sile, nechce nikto s vážnosťou a s reálnym dosahom na zmenu vlastného života nič počuť.

   Vari chceme, aby k niečomu takémuto skutočne došlo? Chceme to naozaj dotiahnuť až takto ďaleko? Určite nie! Zabrániť tomu však môžeme jedine hľadaním skutočnej dôvery v Stvoriteľa, prejavujúcej sa snahou o poznanie jeho Vôle, ktorej sa budeme snažiť prispôsobiť svoj život. Nie iba povrchne, ako doposiaľ, v nedeľnom zmysle, ale v skutočnosti, čiže v našom cítení a myslení.

   Ak sa totiž v súčasnosti nájde dostatočný počet takýchto ľudí, môže to v mnohom zvrátiť a obmedziť katastrofálne dianie, ku ktorému by inak muselo dôjsť v plnej a neobmedzenej miere.

   Ak sa však dostatočný počet takýchto ľudí nenájde, mali by sme už dnes vedieť, že vo chvíľach hrôzy sa stane práve dôvera v Boha tým jediným, čo nás podrží a ukáže nám východiská zo situácií, ktoré sa na prvý pohľad budú zdať beznádejné a neriešiteľné. Keď totiž pyšné ľudské dielo stroskotá, pravá dôvera v Boha sa stane tým jediným, na čom sa bude môcť dať stavať a na čom sa malo stavať už dávno.

M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/

   Domnienka kresťanských cirkví, že svet bol spasený krížom a vzkriesením Krista je nesprávna! Táto téza je tragickým omylom, ba čo viac, je jednou z hlavných príčin neustále sa prehlbujúceho duchovného, morálneho a mravného úpadku civilizácie na planéte Zem.

   Človek, ktorý totiž tvrdí, že náš svet bol spasený Kristovou smrťou na kríži a jeho utrpením musí byť pravdepodobne slepý, keď pod vonkajším, ligotavým pláštikom súčasnej spoločnosti nevidí a nevníma ten desivý úpadok všetkých vyšších hodnôt, ten všeobecný rozklad elementárnej ľudskosti. Vari takto naozaj vyzerá svet, ktorý bol spasený?

   Nie, tisíckrát nie! Realita, ktorú každodenne prežívame, je sama o sebe až príliš očividným svedectvom toho, že spása a spasenie musí predsa len tkvieť v niečom úplne inom, čo by sa v zásadnom zmysle omnoho pozitívnejším spôsobom odzrkadlilo v každodennom živote jednotlivcov i celej spoločnosti.

   Dôrazne preto treba povedať: Súčasné ponímanie spásy a spasenia je skazonosný a nebezpečný blud! Je to smrteľný uspávací prostriedok, prostredníctvom ktorého bola šikovne využitá duchovná pohodlnosť ľudí za účelom získavania a rozširovania priaznivcov kresťanských cirkví. Pozornosť veriacich však bola týmto spôsobom odvedená od toho hlavného a najpodstatnejšieho! Od poznania, v čom je spása naozaj skrytá!

   Spása nespočíva v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní! Spočíva jedine v Kristovom Slove, v ktorom nám bolo jasne ukázané, ako máme myslieť, cítiť, hovoriť a konať. Kto príjme toto Slovo a bude podľa neho naozaj žiť, ten zaručene dôjde k spáse. Iná cesta k nej nevedie a nikdy ani neviedla! Keby bol práve na túto skutočnosť cirkvami kladený hlavný a jediný dôraz, dnes by pravdepodobne všetko na našej planéte vyzeralo úplne inak. Určite rozhodne lepšie! Žiaľ, dôraz sa však kládol na niečo úplne iné a týmto spôsobom bola výhybka, vedúca k skutočnému spaseniu, nastavená nesprávnym smerom.

   Skúsme nad tým už raz vážne pouvažovať! Naša spása spočíva jedine v živote podľa Slova Pravdy, v živote podľa učenia Ježiša Krista! K spáse teda môže dospieť iba ten, kto sa snaží žiť tak, ako nám ukázal Spasiteľ. Nikto iný!

   Ľudia vo všeobecnosti i celý svet však nežijú podľa Spasiteľových slov a preto sú na míle vzdialení od spásy. Ba práve naopak, kráčajú k záhube! K svojej osobnej i k záhube celej civilizácie! Tvrdiť v takejto situácii, že svet už bol spasený Kristovým krížom a zmŕtvychvstaním je doslova absurdné.

   Veď ľudstvo v podstate ešte doteraz vôbec nepochopilo a nezrealizovalo najdôležitejší princíp Kristovej náuky, spočívajúci v zásade, že voči iným sa máme chovať tak, ako chceme, aby sa iní chovali voči nám. Svet sa v skutočnosti vôbec neriadi Synom Božím ukázaným princípom pomáhajúcej lásky, vzájomnej podpory, úcty a ľudskej spolupatričnosti. No a žiaľ, nemalú vinu na tomto stave majú všetky kresťanské cirkvi, ktoré svojim veriacim správnym spôsobom neukazovali, ako skutočne dospieť k spáse. Tie kresťanské cirkvi, ktoré ešte doteraz mylne prehlasujú, že spása spočíva v smrti a vzkriesení Ježiša Krista. Je to lož, pretože skutočná spása spočíva jedine v živote podľa Kristovho učenia a v ničom inom!

   Podobné bludy mohli a doteraz môžu cirkvi hlásať iba preto, lebo väčšina veriacich nemala odvahu, čas a ani chuť hlbšie sa zamyslieť nad tým, čo im je ich cirkevnou vrchnosťou predkladané. Slepo a bez vlastného premýšľania, či zvažovania iba všetko apaticky prijímali. To je ale nesprávne!

   Ľudia by už konečne mali začať samostatne uvažovať, hľadať a nakoniec i nájsť spásu tam, kde naozaj je: V živote podľa učenia Ježiša Krista! Ak to pochopia a zrealizujú, veľmi pozitívne sa to prejaví nie len na kvalite ich vlastného, osobného života, ale aj na zlepšení kvality medziľudských vzťahov v ich najbližšom okolí a nakoniec i v celej ľudskej spoločnosti. A až bude týmto spôsobom žiť väčšina ľudí na našej planéte, iba potom možno hovoriť o reálnej nádeji na spásu tohto sveta.

M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“

http://www.pre-slovensko.sk/

Žijeme vo zvláštnej dobe, ktorá je aj v umení plná paradoxov. Na jednej strane máme moderné technológie, umožňujúce nám v oblasti umeleckej tvorby vytvárať takmer nepochopiteľné počítačové efekty, ako napríklad pri tvorbe moderných filmov, ale väčšina týchto filmov má mizernú výpovednú hodnotu, ktorá sa ani nepribližuje starej klasike slovenského realizmu, ktorú písali napríklad P. O. Hviezdoslav, M. Figuli, F. Hečko a iní. Zdá sa, že sme sa až natoľko zamerali na technizáciu umenia, že sme zabudli na jeho obsah a duchovnosť, teda na to najpodstatnejšie v umení.

Technizácia, ktorá mala umenie len umocňovať, aby vynikla hlavná myšlienka daného umeleckého diela, stala sa neraz samotným predmetom umenia, zatiaľ čo hlavná myšlienka daného umeleckého diela je v lepšom prípade druhoradá. Tak sa stáva, že filmové plátna sú plné perfektne spracovaného násilia, ktoré je síce pútavé pre väčšinu ľudí, no nevedie ich k poznaniu hodnoty života, ale len k hrubosti a necitlivosti. Filmy oslovujú a aktivujú mozog a prepestovaný pohlavný pud, nie srdce a čisté city. Mnohé filmy dokonca akoby dávali návod, ako realizovať násilie. Nehovoriac o tom, že v súčasnosti sa filmy stávajú len výplňou medzi reklamami.

 Kultúrne programy nenápadne vystriedali zábavné programy a tak došlo k tomu, že ľudia už nedokážu rozlišovať medzi týmito kvalitatívne zásadne rozdielnymi prejavmi ľudskej tvorivosti. Preto sa rôzni extroverti s vystupňovaným sklonom k exibicionizmu stali populárnymi hviezdami televíznych a rádiových relácií, hoci praví umelci nedostávajú na úkor nich priestor prejaviť sa, nakoľko sú považovaní za staromódnych, zaostalých a podobne. Platí to dokonca i pre divadelné hry, ktoré vždy plnili dôležitú súčasť kultúry národa. Tieto hry, aby nepôsobili nezáživne, sú v súčasnosti „okoreňované“ vulgarizmami a zmyselným odhaľovaním ľudského tela, čo vedie k celkovému znehodnoteniu týchto hier, obzvlášť, ak sú režírované na motívy pôvodných hodnotných spisovateľských diel. Aj na tomto poli pôsobia dnes už viac zabávači, než praví umelci. Hlavným meradlom i mottom hodnoty je aj napriek všetkému len jediné: „Kto si dovolí viac a ukáže viac, vyhráva!“

Pri tomto všetkom je doslova dehonestovaná úroveň spisovného vyjadrovania a hodnota ľudského slova, ktoré má nesmiernu tvorivú silu, je hrubo zneucťovaná. Samozrejme, česť zachovaným výnimkám, ktorých sa však zachovalo až príliš málo.

Ďalej pokračovať v tejto skeptickej rekapitulácii nie je potrebné, pretože každý si podobné prejavy úpadku v umení môže sám všimnúť, ak sa pozerá bdelým pohľadom okolo seba a neprepadol naivnému pozitivizmu.

Naskytá sa však naliehavá a neúprosná otázka: Kto dal ľuďom morálne i svetské právo zabíjať umenie i cit pre krásu v ľuďoch a v spoločnosti? Kde nastala chyba, keď do popredných pozícií v oblasti tvorby i kritiky umenia všetkých žánrov sa dostalo príliš veľa ľudí, ktorí nemajú rozvinutý jemnocit, stud a cit pre pravú krásu, teda základné hodnoty citovo zrelého človeka?

            Nech sa na tento problém pozrieme z ktorejkoľvek strany a snažíme sa naň pozrieť cez najkrajšie rúžové zrkadielko, prichádzame k nasledovnému zámeru. Umenie začalo byť v spoločnosti zabíjané, pretože ľudia, ktorí spoločnosť tvoria, sa až príliš radi zmierili s jeho úpadkom a ubitím! Veď mnohým bolo oveľa príjemnejšie, keď „umenie“ potešovalo ich slabosti, než aby ich motivovalo pracovať na sebe a hýbať sa duchom vpred, k celkovému povzneseniu života na Zemi. A to tak života spoločenského, ako aj osobného. Tiež bolo mnohým príjemnejšie, keď ich umenie len zabávalo, než aby prísne a spravodlivo poukazovalo aj na ich nedostatky, ktoré museli naprávať poctivým duševným úsilím.

Stav úpadku umenia mohol však nastať len stratou záujmu väčšiny ľudí o poznanie a naplnenie duchovného rozmeru ich života, pretože len tým sa v človeku ubíja cit pre krásu a všetko povznášajúce. Úpadok umenia a zmienená strata ľudského záujmu ľudí o naplnenie duchovného rozmeru života kráčajú vždy ruka v ruke.  Skutočnosť, že sa umenie potom neraz stalo nástrojom pre propagáciu rôznych politických a ideologických garnitúr bolo len následkom tohto stavu hlbokého úpadku ľudí na rovine duchovnej a morálnej.

            Keby nedošlo k takémuto úpadku ľudí, tvoriacich spoločnosť, nikdy by sa priekupníci z umením, ba ani tzv. moderní umelci neboli mohli uplatniť a skoro by stroskotali zo svojimi pochabými snahami.

            Nemá preto zmysel viniť za súčasný stav umenia v spoločnosti tých, ktorí ho v súčasnosti reprezentujú, nech už je ich prejav akýkoľvek! Ale je potrebné pozrieť sa do vlastného vnútra a uvedomiť si, čo môže každý z nás urobiť preto, aby bol tento stav zvrátený a prekonaný vlastnou vnútornou premenou. Ak to dokáže vykonať každý sám za seba a bude k sebe úprimný, potom zistí, že pravé umenie v skutočnosti nemohlo byť a ani nebolo znehodnotené, ale bolo ľstivo zamenené za nízkosť, ktorá sa len falošne nazýva umením. Umenie totiž je a zostane jasnou a priamou cestou k ušľachtilosti v živote človeka a z ničím nízkym sa nikdy nedá zmiešať.

            Pravé umenie preto poznáme podľa stopy, ktorú v nás zanechá a podľa toho, že nás vedie k ušľachtilosti v živote! To je neklamné meradlo hodnoty umenia. Ak teda po kontakte s tým, čo nazývame umením, stávame sa aspoň trochu pokornejšími, súcitnejšími, miernejšími a prirodzenejšími ľuďmi, ktorí sú stále viac ochotní formovať len ducha povznášajúcu krásu okolo seba, stretli sme sa s umením. Všetko ostatné je len človeka nehodným plytvaním životnej energie, nikdy však nie umením.

            Avšak umenie nemožno v pravom zmysle obmedziť len na špecifické výtvarné zameranie, pretože v hlbšom zmysle má byť umeleckým prejavom vôle človek každý akt jeho vôle, ktorým formuje krásu v sebe či vo svojom okolí. A to počnúc úrovňou vyjadrovania, odievania, držania tela, až po vytváranie životného prostredia zo všetkým, čo k nemu patrí.

            Pestuj krásu! Táto výzva stane sa raz hlavnou črtou správneho rozvoja umenia, ak ľudstvo duchovne pokročí vpred. Táto výzva stane sa tiež uhoľným kameňom, na ktorom sa roztriešti každé ľudské úsilie, ktoré krásu nebude formovať v najčistejšej forme.

            Je preto potrebné, aby sme začali chápať, že nemôžeme ľahkomyseľne prijímať súčasné umenie, ako umenie pravé, ale musíme hľadať stále vyššie a krajšie formy umeleckých prejavov. Majú to byť formy, ktoré budú vychádzať z vnútra navonok, nikdy nie opačne.

            www.umelecka-drevorezba.sk   v spolupráci s M.Š.

   Nie, neverím v komunistické ideály, ale som presvedčený, že ilúzia samospasiteľnosti viery vo voľný trh je istou cestou do skazy. Trh jednoducho musí byť regulovaný! Čím? No predsa ľudskosťou, aby dostal ľudský rozmer a nestal sa neľudským a bezohľadným tak, ako je tomu dnes.

   Svetová ekonomika je postavená na zásade voľného trhu, alebo slobody podnikania. Táto sloboda a voľnosť v podnikaní je chápaná, ako určitý druh neobmedzenosti, ako niečo, čomu sa nemajú klásť absolútne žiadne hranice a obmedzenia.

   V tejto neobmedzenosti a neohraničenosti sa však žiaľ, stáva podnikanie, ktorého cieľom je zisk, určitým druhom diktátorského režimu. Každá neobmedzenosť totiž plodí diktátorov a diktátori sa vo väčšine prípadov stávajú bezohľadnými a neľudskými.

   No a presne takým je i dnešný voľný trh, ktorý sa na základe princípu neobmedzenej slobody v podnikaní stal bezohľadným, terorizujúcim, ponižujúcim  a ničiacim kvalitu života miliónov ľudí po celom svete.

   Áno, synonymom súčasného poňatia voľného trhu je bezohľadnosť a neľudskosť! Voľný trh, jednoznačne zameraný len a len na zisk urobil z ľudí, ktorí mu verne slúžia, doslova dravcov a krvilačné šelmy. A táto vlčia  svorka zbíja po celom svete úplne voľne, slobodne a bezbreho presne tak, ako po tom vždy túžila a ako si to vždy predstavovala. Jej chamtivosť, bezohľadnosť a neľudskosť dostala krídla a stala sa neohraničenou.

   No a každá modla, ktorú niekto uctieva spravidla vyžaduje obete. Tak je to i s modlou voľného trhu, zameraného na čo najväčší zisk. Jej obeťou je zdevastovaná planéta, jej obeťami sú milióny ľudí po celom svete, ktorí sú neraz nútení pracovať v zlých podmienkach a za minimálnu mzdu. Pre názorné príklady nemusíme  chodiť až tak ďaleko, pretože určite by sa ich dosť našlo aj u nás na Slovensku.

   Zo všetkých týchto skutočností jednoznačne vyplýva, že trh nemôže byť jednoducho voľný! Musí byť regulovaný! Ak chcel kedysi Dubček vybudovať  socializmus s ľudskou tvárou, tak práve dnešná doba priam nástojčivo volá po kapitalizme, po trhovej ekonomike s ľudskou tvárou. Trh musí byť regulovaný ľudskosťou, to znamená, úctou človeka k človeku, ktorá má byť prvoradá a má stáť vysoko nad všetkým. A až po splnení tohto zásadného a určujúceho kritéria môžu nasledovať všetky ostatné princípy, čiže princíp trhovej ekonomiky, konkurencie a primeraného zisku.

   Ako by to malo vyzerať v praxi? Tak, že pri každej investícii, pri každom projekte, v každej firme, či všade inde by mal byť okrem iných humánnych činiteľov v prvom rade dôsledne rešpektovaný zákon rovnováhy medzi dávaním a braním, to znamená, že za každú vykonanú prácu by mala byť pracovníkom poskytnutá primeraná a zodpovedajúca protihodnota. Protihodnota, plne adekvátna odvedenému pracovnému výkonu. Tak je to totiž férové, spravodlivé a ľudské. Dať zamestnancom iba toľko, aby prežili a všetok ostatný, nimi vyprodukovaný zisk si ponechať pre seba, to je neľudské, bezohľadné a zvrhlé, vyvolávajúce iba napätie, konflikty  a nespokojnosť. Človek jednoducho žasne, že takéto niečo je ešte vôbec možné v 21. storočí.

   Áno, je viac ako jednoznačné, že takzvaný voľný trh  musí byť regulovaný ľudským rozmerom, aby dostal ľudskú tvár. Nie zisk, ale človek! Harmónia, pomoc a vzájomná podpora medzi ľuďmi musia stáť na prvom mieste. To je jediná cesta k mieru, spokojnosti, pozdvihnutiu a ďalšiemu napredovaniu tejto civilizácie, ak chceme, aby sme nekráčali od konfliktu ku konfliktu, od krízy ku kríze a nakoniec nedospeli až k veľkému celosvetovému kolapsu. Kolapsu civilizácie na planéte Zem, ktorá v honbe za ziskom stratila svoju ľudskú tvár!

   M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

   Je načase, aby sme sa v tejto vážnej veci už raz pokúsili uvažovať jasne a neovplyvnene! Ak hovoríme o potrebe zmiernej obety znamená to, že pred ňou muselo dôjsť k nejakému veľkému nedorozumeniu, rozporu, alebo odklonu. Celkom konkrétne k odklonu ľudí od Stvoriteľa a od jeho Vôle!

   Ľudia totiž prestali rešpektovať Vôľu Božiu a začali sa riadiť iba svojim vlastným chcením, iba svojou vlastnou vôľou. Keďže však ľudská vôľa nie je ani zďaleka dokonalá, muselo riadenie sa ňou celkom zákonite prinášať iba čoraz väčšie problémy a nedostatky, prejavujúce sa narastaním rôznych druhov zla a negativity. Zlo a negativita postupne prerastali ľudskou spoločnosťou a to až do takej miery, že celá naša civilizácia začala smerovať k zániku.

   Aby nedošlo k najhoršiemu, bolo treba opäť zmieriť ľudí s Bohom. Bolo im treba znovu ukázať Vôľu Najvyššieho, podľa ktorej majú žiť a podľa ktorej majú riadiť svoje chcenie. Iba toto jediné totiž mohlo zastaviť začínajúci úpadok, smerujúci ku chaosu a zničeniu! Toto predstavovalo a doteraz predstavuje jedinú správnu cestu k duchovnému, ale i k pozemskému vzostupu a napredovaniu.

   Vrcholným aktom nevyhnutnej zmiernej obety Boha s ľuďmi bol pozemský príchod jeho Syna, ktorý dobrovoľne zostúpil až do hmotného, pozemského tela a to preto, aby sa Vôľa Tvorcu univerza stala ľuďom čo najviac zrozumiteľnou. Aby Boh ústami vlastného Syna ukázal ľudstvu svoju Vôľu, ktorou sa má riadiť a podľa ktorej má žiť, ak chce byť šťastné.

   Tvorca sa teda obetoval v osobe Ježiša Krista a prišiel na zem medzi ľudí. Je to obeta, nad ktorú niet väčšej! Časť živého Boha totiž dobrovoľne opustila nepredstaviteľnú velebnosť a nádheru súcnosti Božej a zostúpila až k ľuďom do hmotnosti, dobrovoľne sa podriadiac všetkým prírodným zákonom, platným pre túto hmotnú časť stvorenia. To je obeta, ktorú ľudia nebudú môcť nikdy plne pochopiť!

   A teraz uvažujme: Mohlo dôjsť k zmiereniu ľudstva so Stvoriteľom tým, že ľudia zavraždili jeho Syna? Veď touto vraždou v skutočnosti iba viditeľne demonštrovali, že nechcú rešpektovať Vôľu Božiu, že sa ňou nechcú riadiť, ale  naopak, že chcú žiť aj naďalej iba podľa svojej vlastnej vôle. Touto vraždou sa odklon ľudí od Stvoriteľa nijako nezmenšil, ale ešte viacej prehĺbil! A je naozaj vrcholom všetkého, keď sa tento hanebný čin považuje za akt zmiernej obety ľudí so Stvoriteľom.

   Táto vražda bola výsmechom ľudí voči Tvorcovi, ktorému, cítiac sa istí na pôde hmotnosti, nenávistne zavraždili jeho Syna. Kristus sa dobrovoľne vydal ľuďom do rúk a iba na ich slobodnej vôli záležalo, či príjmu jeho osobu a učenie, čím by došlo k zmiereniu ľudstva s Bohom, alebo ho odmietnu a zavraždia a tým ešte viac prehĺbila svoj odklon od Stvoriteľa.

   Kristus teda neprišiel zomrieť na kríži! Prišiel, aby ľuďom priniesol poznanie o nevyhnutnosti rešpektovania Vôle Božej a tým im dal šancu zmieriť sa s Najvyšším. V jeho príchode na zem, sem k nám do hrubej hmotnosti, pod účinky pozemských zákonov spočívala oná veľká zmierna obeta, podstúpená Svetlom pre ľudí.

   Touto obetou zmierenia teda v nijakom prípade nemôže byť Kristova vražda na kríži, ktorá je v skutočnosti aktom odporu a vzbury voči Stvoriteľovi! Vzbury voči jeho Vôli a voči jeho Poslovi! Niečo takéhoto nemôže nikdy privodiť zmierenie, ale naopak, ešte väčšiu nezmieriteľnosť!

   Zo všetkých učeníkov bol Ježišovi najbližší práve Ján a to preto, lebo najlepšie chápal jeho slová. V rozhovore s Pilátom, ktorý sa týkal podstaty Kristovho príchodu na svet Ján zaznamenal tieto Ježišove: „Ja som sa narodil na to a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde.“ Čiže na to, aby ľuďom ukázal, ako správne žiť podľa Vôle Božej! Nie na to, aby zomrel na kríži!

   Tento fakt potvrdzujú i ďalšie Kristove slová: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby bolo moje kráľovstvo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný do rúk Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“

   V Kristovom príchode na zem v ľudskom tele, so všetkými rizikami, ktoré to prinášalo tkvie oná, toľko krát spomínaná, veľká zmierna obeta Svetla pre ľudí. Obeta, vykonaná za účelom zmierenia ľudí so Stvoriteľom!  Obeta, za ktorú nemožno v nijakom prípade považovať Vykupiteľovu surovú vraždu na kríži! Skutočná podstata vykúpenia preto nesúvisí s touto vraždou! Vykúpenie spočíva iba v živote podľa Božej Vôle, ktorej stratené poznanie prišiel Kristus ľuďom znovu zvestovať.

   M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

   Tento text nemilosrdne strháva ružové okuliare z očí všetkých tých, ktorí boli doteraz presvedčení, že súčasný západný systém, aj napriek jeho chybám, je v podstate to najlepšie, čo ľudstvo dokázalo vymyslieť. Tento text je zároveň potvrdením vnútorného cítenia všetkých tých, ktorí vnímajú súčasný systém usporiadania ľudských vecí ako niečo neuveriteľne a priam beznádejným spôsobom prehnitého. Ako niečo, čo práve pre túto svoju prehnitosť nezadržateľne smeruje k celkovému zrúteniu.

   Irracionalita první: Kdekoliv se rozhlédnete, tam je vidět potřeba práce, přitom deset procent lidí je trvale nezaměstnaných! Příčina pozorovatelného má být v tom, že "nejsou potištěné papírky" (peníze). Žádoucí "potištěné papírky" smí tisknout vždy jen jedna instituce, do které nikdo nevidí. To je zabezpečeno zákony. Hodnotu peněz vytváří množství a kvalita práce, tělesné a duševní tvorby člověka, kterou mají symbolizovat a zastupovat. Ale jsou vypláceny i těm, kteří žádnou hodnotu nevytvoří ani k její tvorbě jinak nepřispívají. Zejména v poslední době se tak objevil přebujelý státní aparát, přeplácení manažéři a ti, kteří závadný systém udržují při životě.

   Mezi mnohými jinými jsou přepláceni i sportovci, umělci, herci. Kolik a čeho se vytvoří hodně dlouhým hodem koulí nebo malbou obrazu do soukromých sbírek ve srovnání s lékařem, který obnovil zrak nebo zdraví? Koupil by si takový obraz a za tu cenu ten, kdo si své peníze vydělal "okopáváním řepy"? Vyplácením nepodloženého výkonu penězi, které vytvořené mají reprezentovat, dochází k nepřetržitému znehodnocování peněz, k inflaci. Co se koupilo za dolar nebo korunu v roce 1900, 1950, 2010?

   Iracionalita druhá: Práce duševní i tělesná jako zdroj hodnoty peněz je obecně poslední a nejméně efektivní způsob, jak si tyto "potištěné papírky" legálně obstarat! (V islámu dokonce trest boží.) Žádný miliardář (až na pár výjimek) nikdy nepracoval a nic nevytvořil. Proto měl čas na konstrukci finančních her a intrik na okradení a obehrání mnohých. Těmito sponzory ovládaná média do veřejného mínění infiltrovala jako přijatelné, že nejvyšším stupněm "chytrosti a úspěšnosti" v životě člověka je jakékoliv přijití k penězům. Neboli se "umět narodit", nebo v roli manažéra organizovat tvorbu hodnot tak, aby tvořící zchudli, ale organizátor zbohatl. Nesmí být ovšem ve způsobu organizování chycen právními institucemi. Nepřetržitou devalvací jsou navíc okrádáni ti pracující poctivci, kteří si chtějí šetřením zajistit existenční jistotu a tím nezávislost myšlení. Žití pracujících "z ruky do huby" je pravý cíl temných duchů v pozadí, protože by se jim uvolnil čas na přemýšlení o všem! Kdo žije "den ze dne" nemá na přemýšlení čas a volí pak ty, kteří jsou namalováni na největším počtu zdí a plakátů.

   Irracionalita třetí: Státní právo a soudy jsou vždy na straně darebáka! Je tomu tak proto, že darebák dopředu studuje psané zákony, protože pro svou nepráci na to má čas. Svá darebáctví, většinou jak přijít bez práce k penězům, konstruuje následně tak, aby před formálně pracujícími soudy obstál. Ví, že v prakticky ateistické společnosti neexistuje sám pojem spravedlnost a soudci se musí řídit literou zákona (zevní formou), ač by někdy i nechtěli, nikoliv se pídit po jeho duchu. Naproti tomu normálního člověka, který se musí živit prací a nemá čas na studium zákonů, stále "bere fantas", že soudy jsou instituce pro realizaci toho, co většina lidí cítí jako přirozenou spravedlnost. A tak je stále a stále zaskakován tím, že ve formulaci jeho přirozený práv někde "chybí nebo přebývá tečka". Tím i nepochybně spravedlivou věc ve při s darebáky soudně prohrává. Dále je "zařízeno", že je prakticky nemožné, aby si lidé za velikost platu za práci mohli najímat advokáta. Uměle nadsazenou cenou práce advokáta si klaka temných duchů zámyslem zajišťuje právní předstih nad "těmi na práci".

   Irracionalita čtvrtá: Úžernictví neboli život z úroků a majetku se stalo nejen možným, ale mravním vzorem! Jak se vůbec může mluvit o křesťanské civilizaci, když křesťanství úrok evidentně nepřipouští. Ježíš jako bankéř? Proto EU vlastně je rovná, když křesťanskou "nálepku" v EU ústavě odmítá. Již žádná křesťanská Evropa není. Je jen Evropa trhu se vším. Navíc se tato forma absence duchovnosti evropské společnosti, rentiérství, nadále stupňuje. Mít majetek je po pádu komunizmu čím dál výnosnější, pracovat čím dál méně finančně přínosné. Z povalujících a bezdětně se pářících rentiérů na plážích a ostrovech udělala média idoly úspěšnosti současnosti! Stačí pohlédnout do podprahově hypnotizující TV filmů a seriálů. Smyslem života v ateistické civilizaci se stalo "dostání se nějak k majetku" a pak jen užívat plodů práce jiných. Toleruje však parazitování duchovní dimenze?

   Irracionalita pátá: Čím dál se vyrábí více "účinných" léků a přesto nebo v důsledku toho je čím dál více nemocných! Příčinou tohoto paradoxu je to, že farmakoncernům je zdraví lidí ukradené. Jsou organizovány temnými přece proto, aby vydělávaly peníze a ne pro zdraví lidí. Jejich faktickým cílem se stalo, aby pracující to, co vydělali, jim odvedli za léky, rychle odstraňující zevně syndrom. I za cenu toho, že brzy po skončení práceschopnosti umřou na podlomení vitality těla, a také na vedlejší účinky léků. Organizátoři zdravotnického výzkumu ze své podstaty "nemají v popisu práce" dávat něco na velmi nákladný výzkum skutečných příčin nemocí. Jsou tedy přednostně vyvíjeny tisíce nákladných preparátů, které potlačují zevní projev. Jejich vysoká cena pak zajistí návratnost a zisku. Lékaři, ač by většina nechtěla, jsou pomocí pravidel "lege artis" drezúrováni k tomu, aby neodbočovali do výzkumem koncernů neprověřených cest. Takový začarovaný kruh: protože se něco nezkoumá, nemůže to být prověřeno. A protože to není prověřeno, nesmí se to použít. Lékaři jsou tak vtlačováni do rolí vysoce kvalifikovaných distributorů farmak, potlačujících projev syndromu. Tento přístup prostoupí atmosféru zdravotnictví natolik, že jsem se setkal dokonce s tím, že takto indoktrinovaní lékaři hovoří o prevenci, přitom za ni považují včasnou diagnostiku a medikaci nemoci. Odstraňování příčin nemoci vyvolávající jim vůbec nevešlo na mysl.

   Irracionalita šestá: Vláda této civilizace skrze populační nepolitiku provádí genocidu civilizačně vyspělých a práce schopných vrstev společnosti a podporuje rozmnožování deklasovaných a nevzdělavatelných živlů! Děje se tak vytvářením pracovní a společenské atmosféry, která prakticky neumožňuje zaměstnanému páru mít více než jedno dítě, aniž by rodiče upadli do materiální nouze. Atmosférou společnosti není hodnocena kvalitní matka více dětí jako v práci se uplatnivší mužožena. Naproti tomu deklasovaným nezaměstnaným živlům sociální zákony přímo nabízí zajištění životního minima. Ovšem jen tehdy, když si pořídí šest a více dětí. Tím se dosáhne dostatečná výše příjmu. Nepracující rodiče pak pohodlně žijí ze sociálních dávek na děti přesto, že ty rostou "jako dřevo v lese". Vznesením požadavku na zabránění neúměrné populace u těchto vrstev, jako to bylo učiněno v Číně politikou jednoho dítěte, by z dotyčného udělalo celostátní terč pseudohumanistů.

   Irracionalita sedmá: Školství a celá výchova civilizace je zaměřena na to, aby vědomostmi vybavila žáky bez toho, aniž by jakkoli v prověřila nebo ovlivnila jejich charakter. Vědomostmi se ovšem potencují možnosti darebáků! Vysoce kvalifikovaný darebák je pro kohokoliv mnohem nebezpečnější než primitiv. Současný vzdělávací systém je kontrastem ve srovnání s chováním starověkých zasvěcenců v jejich školách. Ti prověřovali charakter žáků a adeptů zasvěcení a škol. Např. Pythagoras byl zabit a pythagorejci jako škola a středisko zasvěcení v Řecku byli rozehnáni jen proto, že odmítali za jakoukoliv cenu přijmout mezi své žáky bohaté darebáky. Ti, aby se jim pomstili, pak poštvali chátru a s její pomocí zničili filozofickou a vědomostní špičku.

   Irracionalita osmá: Produktivita práce neustále roste a přesto produktivní lidé údajně nejsou schopni uživit penzisty! Problém leží jinde. Neustále rostoucí počet nic neprodukujících parazitů a zbytečných úředníků spolyká všechny výsledky přírůstků produktivity práce produktivních, takže na vysloužilé tvůrce hodnot nic nezbývá.

   Irracionalita devátá: "Demokracie" neboli vláda lidu funguje tak, že drtivá většina nemajetných volí strany a poslance, kteří ihned po zvolení odhlasovávají zákony, které omezují práva voličů a umožňují snadněji hromadit příjmy a jmění v rukách hrstky. Na úkor těch manipulovaných chudáků, kteří je zvolili! Viz vývoj koncentrace majetku v důsledku burzovních, měnových a ekonomických her v rukách oligarchie a pozvolný zánik středně majetných tříd. Finančně neodvislá, dostatečně početná střední třída totiž omezuje všemoc oligarchů. Není ovládána prostřednictvím médií jako tupý dav propagandou.

   Irracionalita desátá: Čím více policajtů a soudů, tím menší bezpečnost čehokoliv a větší množství podvodů! Bezpečnost osobní a majetková je totiž v rozhodující míře ovlivňována duchem společnosti, nikoliv represivními složkami. Je-li duch společnosti vadný, počet policajtů a soudců už nic nedohoní. Naopak, zločin vroste mezi ně.

   Z výše uvedeného je zřejmé, že celá západní civilizace je ve stavu, kdy je nezbytně nutná zásadní společenská reforma. Ta musí přinést zejména změnu společenského klimatu a vnést žádoucí regulační prvky do mechanizmu trhu. Trh je velmi přirozená, tedy Bohem chtěná realita. Ovšem jen v oblastech regulace materiálních hodnot! Tržit spravedlnost, práva člověka, panenství apod. nelze. Demokracie je užitečná jen tehdy, jsou-li hlavní masou společnosti žity nadčasové, etické, boží zákony. Jen tehdy je hlas lidu, hlas boží!!! A spravedlnost boží je také v tom, že koho si lidé zvolí, tím jsou odměněni nebo potrestáni! Začne-li většina lidu myslet jako duchovní chátra, tj. bez žití duchovních principů, pozvedne volbami k totální moci všehoschopné darebáky. To v současné době ohrožuje samu existenci lidstva. Pevně věřím tomu, že jeho Tvůrce si jej ovšem nenechá zničit. Proto jsou uvedeny v pohyb neviditelné síly stvoření. Obnoví nějakým způsobem rovnováhu. Při tomto obnovování se každý přesvědčí, že staré pravdy svědomí nejsou pověry, jak říkají ateisté, ale objektivně existující nadčasové zákony a že jejich dodržování se vyplatí nejen v životě, ale i po smrti těla.

   J S. v mediálnej spolupráci s M.Š. Východisko z tejto zdanlivo beznádejnej situácie môžete nájsť na stránke: www.ao-institut.cz

   Človek má dar slobodnej vôle a týmto s darom môže naozaj slobodne disponovať. Môže ho používať k dobru, alebo ku zlu – to je čisto jeho osobná vec. Môže sa teda rozhodovať úplne slobodne, avšak v nijakom prípade sa už potom nemôže zbaviť dôsledkov, ktoré mu jeho rozhodnutia prinesú.

   S darom slobodnej vôle je totiž neoddeliteľne spojená ZODPOVEDNOSŤ! Zodpovednosť za všetko, čo sme kedy mysleli, cítili, hovorili a činili! Nech už to bolo dobré, alebo zlé! Spravodlivý a neomylný Zákon spätného účinku nám vráti vždy presne to, čo sme sami zo svojej slobodnej vôle do toho stvorenia zasiali. Ak to bolo dobré, vráti sa nám dobro a ak to bolo zlé, vráti sa nám zlo!

   Je to tak úžasne jednoduché a dokonalé, že človek musí ostať naozaj v úžase nad neomylným dianím, prostredníctvom ktorého sa samočinne naplňuje veľká Spravodlivosť Božia.

   Čo kto zaseje, to aj zožne! Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva! Tieto príslovia nie sú ničím iným, ako vyjadrením neomylného Zákona, ktorého účinkom nemôže ujsť nikto z ľudí. Buďme si toho vedomí a od tejto chvíle sa snažme siať vo svojom cite, vo svojich myšlienkach, v slovách a činoch iba dobro, aby sme mohli iba dobro žať.

   To je totiž jediná cesta k spokojnosti, šťastiu a naplneniu ľudského bytia na tejto zemi. Lebo k šťastiu, k spokojnosti a k vnútornému mieru sa nemôžeme nikdy dopracovať tak, že budeme konať nečestne, nečisto a nespravodlivo, že budeme klamať a zraňovať iných a podobne, ako je to dnes vo všeobecnosti zvykom.

   Ten zdanlivý prospech, to zdanlivé dobro a šťastie, ktoré tým získame, nemôže mať nikdy trvalý charakter, pretože nakoniec nás predsa len vždy dostihnú spravodlivé spätné účinky.

   Ľudí a svetskú spravodlivosť možno totiž oklamať, avšak nikdy nemožno oklamať veľkú Spravodlivosť Božiu, ktorá skôr, alebo neskôr každému vráti presne to, čo on sám zasial. Taká je skutočná Pravda o živote!

   Keby ľudia poznali túto jednoduchú zákonitosť a plne si uvedomovali, čo to pre každého z nich osobne znamená, museli by sa strániť každého zlého činu, každého zlého slová, ba každej zlej a nečistej myšlienky, alebo citu.

   Museli by sa strániť všetkého zla, pretože i za to najmenšie a najnepatrnejšie raz celkom určite ponesú osobnú zodpovednosť, ktorej sa nikto z nás nemôže vyhnúť.

   Ak človek o týchto veciach vie, alebo aspoň niečo tuší, musí sa s hrôzou a údesom dívať na zlé, nečestné, nečisté, a nesprávne jednanie väčšiny súčasných ľudí, pretože spravodlivé spätné účinky, ktoré ich raz za to očakávajú, budú musieť byť pre nich doslova tragické, či dokonca zničujúce.

   Preto ten, kto je ešte schopný zamyslieť sa nad sebou a svojim konaním, nech tak učiní so všetkou vážnosťou. A potom nech sa urýchlene zmení tak, aby mu spravodlivý Zákon spätného účinku mohol prinášať iba dobro.

   Viem, že tieto slová si neprečítajú mnohí ľudia, ktorým by mohli nesmierne pomôcť, pretože na podobné, z ich pohľadu „hlúposti“ nemajú čas, alebo takýmto „nezmyslom“ a „výmyslom“ jednoducho neveria. Spomínané vesmírne Zákonitosti však neberú žiaden ohľad na to, či o nich ľudia vedia, alebo nie! Či o nich vedieť chcú, alebo nechcú! Tieto Zákonitosti jednoducho fungujú! Vo svojom pokojnom, neotrasiteľnom a neosobnom pôsobení nakoniec zničia každého, kto si z ich neznalosti a z vlastnej ľahkomyseľnosti každú hodinu, každú minútu, ba každú sekundu sám pre seba formoval smrtonosnú lavínu spätných účinkov.

   Účinky tej istej Zákonitosti však rovnako pokojne a neosobne pozdvihnú k mieru, šťastiu, radosti a spokojnosti každého, kto sa vedome snažil konať iba dobro. Každý z nás má právo slobodnej voľby a iba na ňom záleží, akú alternatívu si sám pre seba vyberie. Jedine on sám bude totiž musieť zožať všetku úrodu, ktorú si zasial.

   M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

   Predstavme si človeka, ktorý prenajíma nehnuteľnosti a má z toho neraz i nadštandardný zisk. Jeho majetnosť mu bola daná preto, lebo to má v karme. Ten, kto majetky či peniaze nemá a žije, ako sa vraví, z ruky do úst, ten to má tiež v karme a musi sa svojim životom práve takto prebíjať. Netreba teda ľutovať toho, kto to má ťažké, pretože je to jeho karma. Nikomu nie je „zhora" ubližované a nikomu nie je „zhora" dané bohatstvo len tak pre nič za nič.

   Takýto bol pohľad jedného čitateľa mojich článkov na problematiku karmy, ktorý však žiaľ, nemožno považovať za celkom správny. Podobným, nie celkom správnym spôsobom je napríklad chápaná karma v Indii, kde ležia po uliciach žobráci a chorí a je tam ešte mnoho inej, priam neuveriteľnej biedy, pričom tamojší ľudia sú presvedčení o tom, že to má karmický pôvod a že dotyčným je z tohto dôvodu súdené trpieť. Preto nechávajú veciam voľný priebeh a takmer do nich nezasahujú.

   Podobný postoj je však nesprávny! Áno, na jednej strane je to samozrejme karma, avšak na druhej strane to vôbec neznamená, že týmto ľuďom nemá byť poskytnutá pomoc, že im nemá byť prejavovaný súcit a ľudskosť. Jedným slovom povedané – láska! Láska k blížnym! Veď práve poznanie tohto, do tých čias na zemi v podstate neznámeho, vesmírneho princípu vzájomnej, pomáhajúcej a podporujúcej lásky nám pred 2000 rokmi priniesol Syn Boží.

   Keď už bola reč o Indii, tak tam sa tento princíp snažia ako jediní prakticky uplatňovať práve kresťania. Tým nemá byť povedané, že by súčasné kresťanstvo ako také neobsahovalo množstvo chýb, pokrivení a nesprávností, avšak v tomto konkrétnom prípade jedná úplne správne.

   Spomínaný princíp vzájomnej podpory a pomoci je totiž žiaduci a Svetlom chcený! Je novým, ďaleko ľudskejším a teda vyšším pohľadom na karmu, než aký majú východné náboženstvá!

   Ľudia si majú vzájomne pomáhať, podporovať sa a vychádzať si v ústrety v každej situácii. Majú pomáhať tým, ktorí trpia, alebo sú inak, trebárs hoci materiálne znevýhodnení. Nemajú svoju vlastnú ľahostajnosť a nevšímavosť voči utrpeniu iných zdôvodňovať ich zlou karmou.

   Takéto niečo je vrcholne nesprávne! Je napríklad nesprávne, že v súčasnom, takzvanom voľnom trhovom systéme je ľuďom umožnené zdierať a zneužívať iných iba preto, že oni osobne vlastnia viac a tí druhí menej. Že svoju ekonomickú prevahu šikovne, ale egoisticky využívajú vo vlastný prospech a v neprospech toho druhého. Viď napríklad v úvode spomínané, neraz až úžernícke prenajímanie nehnuteľností a podobne.

   Takýto postoj nie je ničím iným, ako previnením voči veľkému Zákonu Lásky! Je to previnenie, za ktoré v pôsobení dokonalých Zákonov stvorenia ponesieme plnú osobnú zodpovednosť! Práve takýmto postojom a jednaním sa mnohí z nás zaťažujú obrovskou karmou, ktorá ich vrhá späť o celé stáročia.

   Lebo voči veľkému Zákonu Lásky sa môžeme previniť jednak tým, že konáme zlo, ale aj tým, že sme nekonali dobro, ktoré sme mali a mohli vykonať. Dobro, ktoré sme mali a mohli vykonať v mene ľudskosti a v mene lásky k našim blížnym. Veľmi názorne nám to bolo predsa ukázané v podobenstve o milosrdnom samaritánovi.

   M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/

   V kapitalistických koncentračných táboroch Asus, Tesco, Shimano, Kes, Plus, LG-Philips, McDonalds a iných sú pracujúci kontrolovaní súkromnými fašistickými službami, ktoré dávajú pozor, aby nehovorili, nechodili na záchod, usmievali sa a plnili rekordmanskú pracovnú normu, za ktorú často nedostanú ani minimálnu mzdu, keď trebárs dobrovoľne odmietnu zostať v práci štyri hodiny na viac.

   Ženy v období menštruácie nosia v kapitalistických koncentrákoch červené šatky na rukávoch, takže môžu navštíviť toalety viac, než raz za smenu. Je im to však strhnuté z almužny.

   Boháči a takzvaní politici, z ktorých mnohí v skutočnosti nikdy nepracovali a taktiež nimi kúpené médiá nechcú nič počuť o realite kapitalistického raja, nechcú, aby sa o tom hovorilo a písalo. Namiesto toho, ako odpútavajúci manéver, sú noviny vždy plné informácií o zločineckých režimoch na druhej strane sveta.

   Toľko citát z úvodu jednej internetovej diskusie. Sú to slová, drsne a nezaobalene odhaľujúce skutočnú, pravú tvár súčasnej pokryteckej spoločnosti. Spoločnosti, v ktorej majú vládne garnitúry plné ústa slobody, demokracie a dodržiavania ľudských práv, avšak na druhej strane, v tej istej spoločnosti sú neraz ľudia nútení pracovať priam vo feudálnych podmienkach.

   No a v krajinách tretieho sveta, kde je za účelom čo najväčších ziskov investovaný kapitál ekonomicky najvyspelejších štátov s takzvanou najdlhšou tradíciou „demokracie“, tak tam sú pracovné podmienky doslova otrokárske.

   Pozrime sa však na celú vec z hľadiska vyšších Zákonov, stojacich nad zákonmi ľudskými, ktorých účinkom podliehajú všetci ľudia a to bez toho, či o tomto nezvratnom fakte chcú oni sami niečo vedieť, alebo nie.

   K vyššie popísaným, neľudským praktikám by nikdy nemohlo dôjsť, keby naša civilizácia rešpektovala už 2000 rokov známu, jednoduchú zásadu, ktorá znie: Nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe!

   Keby sa ľudia riadili touto zásadou pri svojom podnikaní, pri investovaní, pri tvorbe rôznych projektov, v práci, jednoducho pri všetkom, čo robia, navždy by sa museli stratiť všetky, vyššie spomínané prejavy bezohľadnosti, bezcitnosti a neľudskosti. Život podľa tejto zásady by bol totiž praktickým prejavom úcty a lásky k našim blížnym.

   Žiaľ, takto žiť sme sa nenaučili po celé stáročia a preto sa sami, nerešpektujúc Zákon Lásky, automaticky staviame pod Zákon Spravodlivosti.

   Oko za oko, zub za zub! Čo kto zaseje, to aj zožne! Ako sa do hory volá, tak sa hory ozýva! Presne takýmto spôsobom účinkuje železný Zákon Spravodlivosti, ktorý každému neomylne vráti presne tú mieru bolesti, utrpenia, disharmónie a nespravodlivosti, akú on sám spôsoboval iným. A to čím neskôr, tým dôraznejšie a tvrdšie!

   A ak sa teraz opäť prenesieme k asociácii praktík v koncentračných táboroch, ktoré boli spomenuté na začiatku, tak práve Zákona nepodplatiteľnej Spravodlivosti, zosobneného v slovách: Čo kto zaseje, to aj zožne, by si mali byť zvlášť vedomí všetci tí hlavní velitelia súčasných koncentrákov, zastúpení majiteľmi, akcionármi a vrcholnými manažérmi firiem. Mali by si ho byť vedomí  aj ich tupí poskokovia a vykonávatelia ich vôle, zosobnení vedúcimi, majstrami a inými, ktorí majú v náplni práce terorizovať a šikanovať obyčajných, radových pracovníkov.

   Áno, ľudské zákony im to beztrestne dovoľujú, ale z hľadiska vyšších Zákonov zožnú skôr či neskôr zodpovedajúce ovocie toho, čo sami svojim neľudským prístupom zasievali. Zožnú to rozličným spôsobom a to či už formou zdravotných, pracovných, rodinných, alebo psychických problémov, formou nehôd a neočakávaných nešťastí a tak ďalej a tak ďalej. A ak účinky veľkej Spravodlivosti Božej nepocítia v tomto svojom súčasnom  živote, vôbec to neznamená, že im snáď unikli. Tieto účinky ich dostihnú dokonca aj po ich smrti!

   Na záver nech je preto ešte raz zdôraznené: Buď sa ľudia budú riadiť Zákonom Lásky, vyjadreným v slovách: Nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe!

   Alebo, ak ho budú ignorovať, sami sa tým stavajú pod účinky Zákona Spravodlivosti, vyjadreného slovami: Oko za oko, zub za zub, alebo, čo kto zaseje, to aj zožne!

   Pre mnohých tých, ktorí sa dobrovoľne rozhodli ísť práve touto cestou, bude ich osobná žatva nesmierne trpká, ba až zničujúca, pretože počas svojho života zostávali hluchými a slepými voči všetkým varovaniam a vo svojom egoizme iba sústavne kopili vinu za vinou, aby nakoniec, pod obrovským balvanom samým sebou nahromadených vín naveky biedne zahynuli.

   M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/