Svet je plný paradoxov. Preto paradoxne ten, čo sa považuje za ateistu, môže mať omnoho užšie spojenie so Stvoriteľom, ako ten, kto sa považuje za veriaceho. Ako je to možné?

Treba samozrejme najskôr zdôrazniť, že to neplatí pre každého ateistu, ale len pre toho, kto sa vo svojom živote snaží byť čestný, spravodlivý, ušľachtilý a ústretový voči ostatným ľuďom. Kto má tieto vlastnosti, alebo sa o ne aspoň usiluje, ten má podľa miery ich intenzity zodpovedajúcu mieru spojenia s duchovnými Výšinami a to i bez toho, že by on sám o tom vedel.

Prečo? Lebo Stvoriteľ je zosobnením, zdrojom a východiskom všetkej spravodlivosti, ušľachtilosti, cti a pomoci všetkému a všetkým. Človek, ktorý má podobné vlastnosti, alebo sa ich snaží v sebe vzbudiť, takýto človek na základe Zákona rovnorodosti automaticky nadväzuje určité spojenie so Zdrojom a východiskom týchto síl. Lebo rovnaké je priťahované k rovnakému! Rovnaké, alebo rovnorodé totiž nachádza k sebe skôr či neskôr cestu a užšie vzájomné prepojenie.

Miera myslenia, chovania a žitia toho, čo nazývame dobrom teda na základe Zákona rovnorodosti určuje mieru spojenia jednotlivca s Výšinami. A to aj vtedy, ak on sám seba považuje za ateistu. Zákon rovnorodosti totiž nepustí!

Aký má ale význam spojenie človeka s Výšinami? K čomu je to vlastne dobré?

Stvoriteľ je zdrojom všetkého toho, čo nazývame dobrom. Z tohto nepochopiteľného zdroja dobra prúdi dobro ku všetkým bytostiam vo stvorení. Pozdvihuje ich, podporuje ich, posilňuje ich, ochraňuje ich a to presne podľa miery ich vnútornej a vonkajšej rovnorodosti s univerzálnym princípom Dobra. A toto neviditeľné prepojenie nie je len nejakou duchovnou chimérou, ale v hmotnosti sa prejavuje v celkom konkrétnych životných situáciách a celkom konkrétnym dianím, ktoré je človekom reálne pociťované tak, že sa mu darí. Že mu veci vychádzajú, že je zdravý, že cíti radosť a šťastie.

Celé to funguje tak, že prúdenie zo zdroja Dobra nájde na základe rovnorodosti každého, kto dobro v sebe prechováva a zahrnie ho dobrom a priazňou, ktoré potom vo svojom živote, v rôznych životných situáciách naozaj reálne pociťuje. Takto sa to deje bez výnimky a zákonitým spôsobom, bez ohľadu na to, čo dotyčný sám o sebe prehlasuje.

Rozhodujúcou je totiž vždy iba miera jeho myslenia a žitia podľa princípu Dobra, ktorá následne určuje mieru jeho prepojenia s Výšinami. A teda zároveň i mieru pomáhajúcich a podporujúcich síl dobra, ktoré k danému človeku prúdia.

Rozhodujúca je jedine miera žitia dobra! Nič iného! A preto paradoxne neraz ten, kto o sebe hovorí, že je veriaci, kto chodí do kostola a zúčastňuje sa rôznych iných náboženských povinností, avšak vo svojom živote nenapĺňa princípy spravodlivosti, cti, ušľachtilosti a ústretovosti voči ostatným nemusí mať vôbec žiadne, alebo len veľmi chabé spojenie s Výšinami. Takýto veriaci môže byť od svojho Stvoriteľa na míle vzdialený, i keď on sám sa za veriaceho považuje.

Boha totiž nemožno oklamať! Lebo zhora nie je vôbec braný zreteľ na jednotlivé vierovyznania, ani na nijaké vonkajšie prehlásenia. Zhora, prostredníctvom Zákona rovnorodosti sa berie ohľad iba na žitú opravdivosť! Na to, ako si človek vo svojom živote reálne stojí voči princípu Dobra. To je to najpodstatnejšie a všetko ostatné je podružné. Takto múdro a dokonalo to funguje, pričom vnímavý človek jasne cíti, že to inak ani nemôže byť.

Dajme si ešte odpovede na dve otázky a síce, prečo je predsa len dobré byť veriacim v Boha a prečo je zlé byť ateistom?

Veriaci je človek, ktorý sa otvorene hlási k najvyššiemu princípu Dobra, o ktoré chce usilovať. Jeho viera má ten zmysel, že si svoje predsavzatie pravidelne oživuje a vždy opätovne sa v ňom utvrdzuje, aby všedné dni neprekryli, a ako sa vraví „neprevalcovali“ jeho odhodlanie. Jeho viera, jeho návštevy chrámu, či iné náboženské povinnosti sú teda len prostriedkami k dosiahnutiu konečného cieľa, ktorým je odhodlanie stať sa čestným, ušľachtilým a láskavým človekom.

Ak ale človek neusiluje o tento cieľ, všetko vonkajšie proklamovanie viery, jeho návštevy chrámu i ostatné náboženské povinnosti mu sami o sebe nie sú a nijako nemôžu byť osožné.

No a prečo nie je dobré byť ateistom? Pretože v takomto prípade, hoci by išlo aj o dobrého človeka, jeho odmietanie existencie Stvoriteľa, odmietanie duchovného rozmeru bytia a s ním súvisiace kontinuálne pokračovanie života po fyzickej smrti mu znemožní plnohodnotné vnímanie reality po jeho odchode z hmotného tela. Lebo čo človek chce, to sa mu stane! Ak sa teda rozhodol neveriť vo veci duchovné, v existenciu Stvoriteľa i v život po smrti, po svojej vlastnej smrti vkročí do sveta, v ktorom bude vnímať okrem stále trvajúceho, vlastného bytia, iba nepreniknuteľnú tmu a hrobové ticho, čo napokon vyústi do prežívania bezvýchodiskového zúfalstva.

Človek totiž svojou nevierou vo veci duchovné nemôže zabiť realitu ďalšieho vlastného jestvovania, avšak môže sám v sebe zabiť schopnosť jej vnímania, pociťovania, videnia a prežívania. A preto nedokáže vnímať novú realitu okolo seba. Nedokáže vnímať, vidieť a prežívať jej nádheru, jas a krásu preto, lebo on sám to tak chcel. Lebo žil a zomrel v presvedčení, že nič ďalšieho nejestvuje a jeho chcenie sa mu stalo realitou. Realitou jeho osobnej straty plnohodnotného vnímania nového rozmeru bytia.

Len si predstavme taký život. Život v tme, tichu a bez možnosti pohybu. A to všetko trvá až do chvíle, kým vzrastajúce zúfalstvo neprinúti človeka k prosbe o pomoc. K prosbe o pomoc k niekomu, kto by pomôcť mohol. O pomoc k Stvoriteľovi, ktorého existenciu dovtedy zavrhoval. A táto prosba, nesúca v sebe zárodok tušenia o jestvovaní niečoho Vyššieho spôsobí, že človek zrazu začne vnímať, vidieť a počuť. Začne vnímať, vidieť a počuť, lebo on sám sa otvoril tejto možnosti. Lebo už poľavil v kŕčovitosti svojho materializmu. Najskôr vidí len slabo a matne, ale na základe vrúcnej vďaky smerovanej nahor, ktorá v ňom vzbĺkne, sa mu všetko osvetľuje čoraz viac a viac.

Približne takýto môže byť osud ateistu, ktorý bol na zemi dobrým človekom, ale ktorý si vlastnou nevierou vo veci duchovné sformoval po svojej smrti veľmi ťažké prežívanie, ktorého mohol zostať ušetrený.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Raz zomrie človek, zahynie zviera, uschne rastlina a zvetrá hornina. Všetko, čo sa zrodilo v hmote musí zahynúť. A ako je to v malom, tak je to i vo veľkom. Raz vyhasne Slnko a s ním bude zničená i naša Zem. A rovnako bude raz zničený i celý okolitý viditeľný vesmír.

V striedaní ročných období môžeme vidieť obraz diania, ktorému podlieha všetko, čo je hmotné. Jar je zrod, leto rozvinutie plnej sily, jeseň zrelosť a čas zberu plodov, no a zima útlm. Zima je ukončením všetkých aktivít. Je smrťou roka, je to nevyhnutné uzavretie jedného cyklu potrebné na to, aby s novými a čerstvými silami mohol začať cyklus ďalší.

A železná zákonitosť tohto deja platí i pre hmotný vesmír, ktorý vznikol postupným zhlukovaním hmlovín. Z nich sa časom sformovala hmota a v nej život, aby napokon všetko, po uzavretí obrovského vesmírneho cyklu opäť zaniklo, zmenilo sa v pralátku, z ktorej sa postupne začne formovať cyklus nový.

A v strede tohto veľkého vesmírneho diania sa nachádza človek. Nachádza sa v ňom ľudstvo, ktoré musí vedieť, že jeho čas v hmotnom vesmíre je presne vymedzený a že sa postupne kráti, i keď to všetko samozrejme nevnímame tak, ako nevnímame, že zem sa točí. Ale zem sa naozaj točí rovnako, ako i veľké vesmírne dianie pomaly, nebadane, ale isto speje do bodu, v ktorom nastane rozklad.

V akom období vývoja vesmírneho cyklu sa momentálne nachádzame?

Jar, čiže počiatočné formovanie hmoty a života už máme dávno za sebou a máme už za sebou dokonca i leto, čiže obdobie najplnšej sily a rozkvetu. V cykle veľkého vesmírneho diania sa už všetko prehuplo do druhej polovice. Už ideme z kopca a nachádzame v období jesene, v období dozrievania a zberu plodov. Po jeseni už príde iba chlad, mráz, zima a rozklad.

Jeseň je teda obdobie, do ktorého dospel veľký vývojový cyklus nášho vesmíru. Je to obdobie, v ktorom musí ľudstvo vydať plody zrelosti a pripraviť sa na ich zber.

Koľko máme ešte času? A aké plody zrelosti to máme vydať? Ako nastane ich zber? A prečo vôbec žijeme vo vesmíre?

Nad hmotným univerzom, ktorý, ako sme si povedali, v obrovských časových cykloch podlieha vzniku a zániku, sa nachádza večná a nepominuteľná duchovná ríša. V nej má človek svoj pôvod. Tam, vo večnej ríši ducha prejavil kedysi dávno ako nevedomý duchovný zárodok túžbu po sebauvedomení. Túžbu po plnocennom a plnohodnotnom živote v duchovnej ríši. Túžbu po vedomom večnom bytí.

Na základe tejto svojej túžby bol nevedomý duchovný zárodok vypudený z duchovnej ríše do hmotného sveta, aby v ňom, podobne ako v škole, získal plné sebauvedomenie.

Hmotnosť univerza sa delí na hmotnosť jemnú a hmotnosť hrubú. Na hrubohmotnosť a jemnohmotnosť. Duchovný zárodok sa najskôr ponoril do jemnohmotnosti, ktorá je duchovnej ríši bližšie. Tým získal jemnohmotný záhal, ktorý nazývame dušou. Ľudská duša, ktorá je jemnohmotná, sa potom napokon zrodí v hrubej hmote, to znamená, že získa ešte aj hrubohmotný záhal. Ním je naše fyzické telo.

Tak začína ľudská bytosť svoju cestu k zrelosti v hmotnom svete, striedajúc neustále svoj pobyt v jemnohmotnosti s pobytom v hrubohmotnosti. To znamená, že na zemi nežijeme len raz, ale opätovne sa na ňu vraciame a na základe získaných skúseností postupne duchovne rastieme.

Osud človeka je teda pevne spojený s osudom hmoty, či už s jej jemnohmotnou, alebo hrubohmotnou časťou. S osudom hmoty, podliehajúcej veľkému kolobehu vzniku a zániku spojeného s jej rozkladom. Čas trvania kolobehu jedného obrovského hmotného cyklu je časom vymedzeným na to, aby duchovný zárodok dospel a dozrel k svojmu plnému sebauvedomeniu a mohol vstúpiť do večnej ríše ducha. Každý jedinec ho musí využiť tak, aby svoj duchovný vývoj ukončil včas, vstúpil do bezpečia večnej duchovnej ríše a tým unikol z dosahu hmoty, ktorá postupne smeruje k svojmu rozkladu.

Ak totiž človek nie je schopný ukončiť svoj vývoj načas, zostáva zviazaný s hmotou a spolu s ňou ho to ťahá a nakoniec aj vtiahne do rozkladu. Dovtedy nadobudnuté, avšak ešte stále nedostatočné sebauvedomenie je spolu s ostatnou hmotou zničené, takže nakoniec zostane opäť iba nevedomý duchovný zárodok, ktorý sa uvoľnený vznesie do ríše ducha, aby potom, až nastane nový, veľký, hmotný vesmírny cyklus, sa opätovne mohol pokúsiť o nadobudnutie plného sebauvedomenia.

Toto je samozrejme ten horší prípad. Ba z hľadiska individuálnej osobnosti človeka až tragický, rovnajúci sa vymazaniu z knihy života.

Tým určite lepším je úspešnosť duchovného zárodku, spočívajúca v dosiahnutí plného sebauvedomenia, spojeného s včasným odpútaním sa z hmotného kolobehu a z jeho vstupom do bezpečia večnej duchovnej ríše.

Ak teda hovoríme, že hmotnosť podlieha vzniku a zániku, platí to pre hmotnosť ako celok, čiže ako pre hrubohmotnosť, tak i pre jemnohmotnosť. Pre hrubohmotnosť, čiže pre náš viditeľný svet a pre jemnohmotnosť, čiže pre svet, do ktorého odchádza ľudská duša po odložení hmotného tela.

I jemnohmotnosť je teda hmota, i keď jemnejšej kvality, ale rovnako podliehajúca kolobehu vzniku a zániku. Večná je len duchovná ríša, stojaca mimo hmotného kolobehu. Duchovná ríša je bezpečím domova, nepodliehajúceho nijakému zániku.

Zmyslom života ľudských bytostí, nachádzajúcich sa v hmotnosti je dosiahnutie tohto cieľa. Človek sa má svojim životom, žitým v súlade vysokými duchovnými hodnotami stať spôsobilým na to, aby sa na základe svojho najvyššieho zušľachtenia mohol dostať do ríše ducha a tak uniknúť nebezpečiu rozkladu, ktoré naňho číha v hmote.

V hmote, ktorá už dospela do času dozrievania a zberu plodov. V hmote, v ktorej sa začína rozhodovať o tom, kto z ľudí sa stane zrelým plodom a kto naopak nezrelým, a preto musí ostať natrvalo uviaznutý v smrteľnom objatí hmoty.

Čas sa kráti! Ak má človek splniť tie najvyššie nároky, ktoré sú kladené na každého, kto smie vstúpiť do večnej ríše ducha, tak má naozaj čo robiť. Nemôže už premeškať ani len minútu vo svojej snahe stať sa človekom duchovným. Človekom ducha, naplneným spravodlivosťou, čistotou, ušľachtilosťou, nezištnosťou, dobrosrdečnosťou, úctou a láskou voči ostatným. Človekom mysliacich na iných viac, ako na seba. Človekom, s radostnou vďakou vzhliadajúcim k Bohu, k Jeho Vôli a k Jeho Zákonom, ako k tej najvyššej autorite, ktorá vôbec existuje.

Priatelia, kto z nás môže povedať, že takýmto už je? Avšak čas, na uskutočnenie toho, aby sme sa takými stali, ten čas sa nezadržateľne kráti.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Dôsledne a prísne vzaté, Slovom Božím by mohli byť naozaj iba vtedy, keby ich napísal Boh, to znamená Syn Boží – Kristus. Evanjeliá sú však v skutočnosti dielom ľudí, ktorí boli pri ich písaní inšpirovaní Duchom. Evanjeliám nemožno uprieť obrovský a zásadný význam pre ľudskú civilizáciu, avšak žiaľ, ak celú vec posudzujeme absolútne dôsledne, nemožno ich v nijakom prípade považovať za Slovo Božie, ale iba za slovo ľudské, hoci inšpirované Duchom. Jedine takto je to pravdivé a správne ak máme byť naozaj úprimnými a dôslednými.

Práve v spomínaných evanjeliách je totiž zaznamenané, že Kristus býval neraz rozčarovaný z toho, keď učeníci správne nechápali, čo im hovoril. Raz napríklad prišli k nemu a pýtali sa na význam jedného podobenstva. Ježiš im riekol: „Ani vy mi nerozumiete?“ A zase na inom mieste sa uvádza: „Ak nechápete toto podobenstvo, ako potom porozumiete ostatným?“ Spomenuté príklady sú potvrdením toho, že učeníci nie vždy správne chápali, čo im ich Majster hovorí. Toto je jeden dôležitý fakt.

Ako svedectvo pre ďalšie generácie boli evanjeliá spísané až niekoľko desiatok rokov po smrti Majstra. Autor každého z nich v ňom čitateľovi predkladá svoj osobný pohľad na život a učenie Krista, ovplyvnený vlastným pochopením. Avšak žiaľ stalo sa, že niektoré skutočnosti, podané učeníkmi tak, ako ich chápali oni, neboli v skutočnosti podané v tom zmysle, v akom ich učil Kristus. A práve z tohto dôvodu sú tieto spisy iba slovom ľudským a nie Slovom Božím, čím samozrejme nemá a nechce byť v nijakom prípade znižovaná ich obrovská hodnota pre celú ľudskú civilizáciu.

V kresťanských cirkvách však panuje názor, že po zoslaní Ducha Svätého, ktorého sila sa zniesla na učeníkov 40 dní po Kristovej smrti sa títo zrazu stali vševediacimi a neomylnými. Že zoslanie sily Ducha Svätého ich jednoducho zbavilo všetkých ich predchádzajúcich omylov a nesprávneho chápania, a preto evanjeliá, ktoré napísali, možno považovať za Slovo Božie, ako sa to zvykne čítať v kostoloch.

Onen punc dokonalosti a neomylnosti však vyvracia Pavol v jednom zo svojich listov, keď v známej Veľpiesni Lásky píše: „Len z čiastky poznávame a len z čiastky prorokujeme, ale keď príde to, čo je dokonalé, pominie sa, čo je len čiastočné. Aj my teraz vidíme len akoby v zrkadle, akoby v nejasnej hádanke... Teraz poznávam len z čiastky...

Učeníci si teda i dávno po zoslaní Ducha Svätého, kedy boli napísané spomínané Pavlove slová sami uvedomovali svoju ľudskú omylnosť a nedostatočnosť, i keď sa nachádzali pod silným vedeným Ducha. Táto ich ľudská nedokonalosť zostala totiž naozaj rovnakou, akou bola i za čias, keď ešte žil Kristus a keď sa každodenne nachádzali v prítomnosti samotného Božieho Syna. Na tom sa nič nezmenilo ani zoslaním Ducha Svätého, prostredníctvom ktorého obdržali predovšetkým silu a požehnanie k apoštolskému pôsobeniu medzi židmi a cudzími národmi, avšak v nijakom prípade sa tým nestali absolútne dokonalými a neomylnými.

Prečo je o všetkých týchto skutočnostiach potrebné vedieť a mať na ne správny pohľad? Pretože práve prostredníctvom čisto ľudskej, nedostatočnej chápavosti učeníkov došlo k zásadnému posunu vo vnímaní Kristovho poslania. Vo vnímaní zmyslu príchodu Krista na zem.

Učeníci totiž pod vplyvom tragickej smrti svojho Majstra a jeho následného vzkriesenia položili vo svojich neskorších spisoch dôraz práve na toto. To znamená, na jeho smrť a vzkriesenie, ktoré v nich zanechali veľmi silné prežitie. Prežitie až tak silné, že práve toto označili za hlavný zmysel Kristovho príchodu. Za podstatu jeho poslania, v ktorom spočíva spása sveta.

To je však omyl! Obrovský a fatálny omyl! Omyl, ktorý spôsobil posun od podstatného k menej podstatnému. Omyl, ktorý zahalil tmavým závojom nepochopenia skutočným zmysel Kristovho poslania.

Ježiš bol živé Slovo. Bol časťou Slova Božieho, ktoré bolo na počiatku. A toto živé Slovo, ktoré bolo na počiatku, sa v osobe Ježiša Krista vtelilo na zem, aby ľuďom prinieslo spásu, spočívajúcu v poznaní Vôle Najvyššieho. Kristus prišiel na zem preto, aby ľuďom priniesol Slovo! Slovo, v ktorého poznaní a v živote podľa neho sa skrýva spása!

Skutočným poslaním Krista bolo prinesenie Slova! Ním bolo ľuďom jasne ukázané, akým spôsobom majú myslieť, cítiť, hovoriť a konať, aby došli k spáse.

Spása je v Slove! V živote podľa Slova! Práve pre toto Slovo sa stal Kristus tŕňom v oku vtedajších vysokých židovských cirkevných hodnostárov. Aby zabránili hlásaniu Slova, ktoré na ľudí pôsobilo strhujúcim dojmom, usilovali o Kristovu smrť. Ježiša zavraždili kvôli jeho Slovu! Zvestovanie Slova bolo v Kristovom živote tou najzásadnejšou prioritou a jeho smrť bola dôsledkom nepriateľstva ľudí voči Slovu.

Kladením dôrazu na smrť a vzkriesenie Krista bola však posunutá a pokrivená podstata Mesiášovho poslania a zahmlený pravý význam jeho príchodu na zem.

Slovo, jedine prinesenie Slova bolo príčinou jeho príchodu a jedine v živote podľa Slova sa pre ľudí skrýva spása! Kvôli hlásaniu Slova, ako jedinej cesty k spáse položil Kristus svoj život. Ježišova smrť a jeho následné vzkriesenie preto nemá byť považované za prioritné a za podstatu jeho poslania. Táto mučenícka smrť bola totiž len dôsledkom nepriateľstva ľudí voči Slovu Božiemu.

Priorita a ťažisko musia byť teda kladené na Kristovo učenie a na život podľa neho. Kto z akýchkoľvek dôvodov tvrdí niečo iné spôsobuje tým nedozierne škody, pretože odvádza od podstatného. Od toho najpodstatnejšieho a najrozhodujúcejšieho na ceste skutočného duchovného vzostupu každého jednotlivého človeka i celej ľudskej civilizácie.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Stáva sa, že človek pri určitom druhu liečby môže subjektívne pocítiť pomoc a uľahčenie vo svojich problémoch, avšak paradoxne, z hľadiska poznania širších súvislostí v skutočnosti o žiadnu pomoc a uľahčenie nejde. Typickým príkladom toho je hypnóza.

Pozrime sa na ňu z dvoch pohľadov: z čisto hmotného a z duchovného.

Vezmime si človeka, ktorý fajčí a veľmi by sa chcel fajčenia zbaviť. On sám je však slabý a aj keď to už viac krát skúšal, vždy svojmu zlozvyku opätovne podľahol. Rozhodne sa preto vyskúšať hypnózu.

Hypnotizér mu počas seansy vloží do podvedomia informáciu aby nefajčil. A ono to naozaj funguje! Dotyčný si vo svojom živote už nikdy viac nezapáli. Jemu i všetkým v jeho okolí sa to zdá byť úžasné. Zdá sa to byť ako zázrak. Z čisto hmotného pohľadu sa to môže naozaj takto javiť, avšak v skutočnosti sa v tom predsa len skrýva zrada.

Aby sme pochopil, v čom oná zrada tkvie, pozrime sa na vec z hľadiska duchovného.

Na zemi nežijeme iba raz, ale prichádzame sem viac krát, a to za účelom ďalšieho zdokonaľovania, ako aj preto, aby sme odložili svoje chyby a vysporiadali si svoje staré previnenia.

Človek, ktorého sme spomínali vyššie, prišiel na zem preto, aby sa zbavil zlozvyku fajčenia. On sám, svojou vlastnou snahou a svojim vlastným úsilím!

Onen človek vo svojom vnútri veľmi jasne cíti, že tak má urobiť, avšak je či už príliš slabý, alebo lenivý a nechce sa mu samému namáhať. Nakoniec natrafí na metódu hypnózy a podrobí sa jej dúfajúc, že prácu, ktorú má urobiť on sám na sebe, urobí zaňho niekto iný.

Hypnotizér mu teda vloží informáciu o tom, že nemá fajčiť prostredníctvom hypnózy do mozgu. A táto informácia je v jeho mozgu aktívnou po celý život, takže on naozaj prestane fajčiť.

Ale pozor! Akonáhle onen človek zomrie, jeho duša odloží všetko hmotné, čiže fyzické telo a s ním i mozog. A vtedy dotyčný s hrôzou zistí, že onen zlozvyk, ktorého sa mal za úlohu zbaviť naďalej pretrváva, pretože hypnotizér ho dokázal eliminovať iba na fyzickej úrovni, avšak už nie na úrovni vnútornej – duševnej. To bolo totiž konkrétnou úlohou onej ľudskej duše, ktorá to mala, má a musí robiť sama. Duševný a duchovný vzostup je totiž záležitosťou čisto osobnou a výsostne individuálnou.

Tento človek teda potom s úľakom zistí, že všetko bol iba klam a že on v skutočnosti premrhal a premárnil svoj pozemský život. Zistí, že kvôli tomu sa bude musieť ešte raz vrátiť na zem. Pochopí, že zdanlivou úspešnosťou hypnózy bol iba oklamaný a okradnutý o čas, ktorý mu raz môže chýbať, pretože človek sa musí očistiť a zbaviť všetkých svojich chýb do určitého, Zákonmi trvania univerza presne stanoveného času. Času, tvoriaceho ostrú a definitívnu hranicu medzi tými, ktorí zbavení svojich chýb a nedostatkov budú môcť pokročiť ďalej vo svojom osobnom vývoji vo stvorení a tými, ktorí plní rôznych chýb a nedostatkov zostanú zdesene stáť pred pevne zatvorenou bránou, zamedzujúceho im možnosť ďalšieho vývoja a života v tomto stvorení. Viď známe podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách spomínané v evanjeliách.

Ale späť k hypnóze. Musíme si uvedomiť, že nie všetko, čo nám prospieva hmotne, nám prospieva aj duchovne a teda skutočne. Nie len v hypnóze, ale aj v mnohých iných veciach je to v súčasnosti tak, že hmotný a viditeľný prospech, ktorý nám niečo na prvý pohľad prináša, nám na druhej strane môže spôsobovať nesmiernu duchovnú škodu, za ktorú budeme musieť dodatočne platiť a vyrovnávať ju.

Nie je všetko zlato, čo sa blyští! Nie teda všetko, čo sa dnes človeku javí ako dobré, je dobré aj naozaj. To, čo je v skutočnosti dobré však dokážeme rozpoznať iba vtedy, ak sa na všetky veci, ak sa na celý život naučíme dívať z duchovného hľadiska. Z duchovného uhľa pohľadu, prostredníctvom ktorého dokážeme rozlíšiť to naozaj dobré od zlého, ktoré sa len navonok ako dobro tvári.

Ak ale tento fakt nebudeme brať na zreteľ a naďalej sa budeme na všetko dívať iba z materiálneho hľadiska, pod dojmom zdanlivého dobra si budeme sami pre seba formovať zlo, na ktorého odčinenie a odloženie nám už nemusí zostať dostatok času.

Lebo vskutku, človeku nie je nič osožné, keby hoci aj celý svet získal, ak tým uškodí svojej duši. Nič nám preto nebude osožné, ak sa prostredníctvom hypnózy zbavíme niektorých svojich viditeľných chýb, ak daný problém navždy a definitívne nevyriešime vo svojom vnútri – vo svojej duši. Lebo jedine toto nám môže byť skutočne na osoh.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Hypnóza je zahrávanie sa s ľudskou psychikou, ktoré má ďalekosiahle a mimoriadne škodlivé účinky. Škodlivé účinky, ktoré ani zďaleka nevyvážia prípadné pozitíva. Tieto pozitívne výsledky totiž vždy bývajú prevažne hmotného a viditeľného charakteru, kým spomínané škodlivé dôsledky naopak zostávajú latentného, skrytého a duševného charakteru, ktoré sa navonok prejavia až s pomerne veľkým časovým odstupom.

Jedným zo zásadných negatív je narušenie, alebo perforovanie aury, to znamená ochranného obalu jemnejšieho vyžarovania, ktorý sa nachádza okolo každého z nás. Tento obal nás chráni pred rôznymi druhmi vyžarovaní univerza. Za normálneho stavu rozhoduje jedine človek sám prostredníctvom svojej slobodnej vôle, ktoré z nesmiernej škály vyžarovaní ľudského citového a myšlienkového sveta, ako i iných svetov a úrovní k sebe cez ochranný obal aury pripustí.

Ak ale v ochrannom obale vznikne z nejakého dôvodu štrbina a on sa stane priepustným, môžu potom k človeku prenikať bez toho, že by to sám mohol ovplyvniť, rôzne nízke, nečisté a negatívne neviditeľné vplyvy, ktoré ho psychicky a osobnostne poškodzujú.

Čo sa teda vlastne deje pri hypnóze?

Hypnóza je navodenie určitého druhu umelým spôsobom vyvolaného spánku, pri ktorom sú tlmené niektoré časti mozgu, kým zase činnosť iných častí mozgu zostáva naopak aktívnou. Mozog teda v danej chvíli nefunguje komplete ako jeden celok. Vraví sa tomu stav zmeneného, alebo zúženého vedomia.

Mozog sa skladá z dvoch základných častí. Jednou je veľký rozumový mozog a druhou malý, citový mozog. Naša osobnosť a naše najvnútornejšie ja sa prejavuje činnosťou malého mozgu. Malý mozog ovplyvňuje svojim bezprostredným vyžarovaním mozog veľký, čo znamená, že aký naozaj vo svojom vnútri sme, také je potom aj naše myslenie.

Vyžarovanie malého mozgu teda utvára podstatu našej osobnosti, ktorá sa následne navonok prejavuje myslením a myšlienkami, vznikajúcimi vo veľkom mozgu a v ďalšom slede samozrejme slovami a činmi.

Pri hypnóze však dochádza k stlmeniu činnosti malého mozgu a k zachovaniu aktivity iba mozgu veľkého. V čom sa pri tom skrýva zrada?

V tom, že v procese hypnózy dávame jednak hypnotizérovi a jednak akýmkoľvek neviditeľným okolitým vplyvom možnosť pôsobiť na náš veľký mozog bez ochranného vyžarovania malého mozgu. Vyžarovanie malého mozgu by totiž pri normálnej funkcii nikdy nepripustilo, aby sa ku nám dostalo niečo nerovnorodé.

Keďže ale hypnózou je malý mozog vyradený z aktivity, neaktívnym sa stáva i jeho ochranné vyžarovanie smerom k veľkému mozgu a práve toto spôsobuje narušenie aury, cez ktoré potom môžu úplne bez ochrany prúdiť rôzne negatívne emocionálne a myšlienkové vplyvy, ktoré by pri normálnom vyžarovaní celkom špecifického charakteru našej osobnosti ku nám nikdy nemohli preniknúť.

Ak teda hypnotizér vloží do našej mysle nejakú pozitívnu informáciu, na základe ktorej potom trebárs celý život v určitom smere pozitívne jednáme je to len jedna strana mince.

Avšak druhu stranou mince zostáva fakt, že sa to mohlo udiať iba za cenu hoci len krátkeho odblokovania ochranného, špecificky rovnorodého vyžarovania našej osobnosti, vytváraného malým mozgom, počas ktorého bol veľký mozog určitú dobu úplne bez ochrany vystavený absolútne všetkým vplyvom.

A keďže toho negatívneho, čiže tých negatívnych myšlienkových a citových foriem a vplyvov je všade nesmierne množstvo, ono negatívne okamžite a bleskurýchlo využíva príležitosť na to, aby touto, na okamžik otvorenou a nechránenou bránou vkĺzlo a pevne a natrvalo sa uchytilo v na chvíľu ničím nechránenom a všetkým vplyvom napospas vydanom, veľkom mozgu človeka.

Má to nedozierne a ďalekosiahle negatívne dôsledky, pretože dotyčný človek môže potom zrazu začať počuť rôzne hlasy, zdá sa mu, že v miestnosti nie je sám, môže v určitej chvíli náhle a impulzívne povedať, alebo aj urobiť niečo, čo sa absolútne nezlučuje z jeho osobnosťou a s tým, aký skutočne je. Takýto človek vníma, že neraz myslí na niečo, čo nie je jeho vlastnou myšlienkou a pristihuje sa pri rôznych myšlienkach, ktoré sú mu absolútne cudzie. Toto všetko sú znaky narušenia základnej kontinuity štruktúry osobnosti človeka. Ide o trvalú dezintegráciu ľudskej osobnosti, ktorú nemôžu vyvážiť absolútne nijaké pozitíva hypnózy.

Nesmierne teda škodia tí, ktorí podrobujú ľudí hypnóze, aj keď tak činia v dobrom chcení. Rovnako nesprávne však jednajú aj tí, ktorí sa praktikám hypnózy dobrovoľne podvoľujú a dobrovoľne, i keď hoci len na krátko odovzdávajú svoju osobnosť do rúk cudzieho človeka, ktorý ju následne bez ochrany vystavuje rôznym myšlienkovým a citovým vplyvom.

Neznalosť Zákonov univerza však žiaľ neospravedlňuje ani jedných, ani druhých. Prekročenie Zákona zostáva jeho prekročením a na tomto fakte nemožno nič zmeniť. A je jedno, či k nemu došlo vedome, alebo nevedome. Jednoducho k nemu došlo a na základe toho prichádzajú zodpovedajúce dôsledky.

Konečný uzáver je teda prostý a jednoduchý: Vyvarujte sa hypnózy, pretože je to zlo! A ak vám bude niekto hovoriť o jej pozitívnych účinkoch vedzte, že tieto nikdy nemôžu vyvážiť negatívne dôsledky, o ktorých sa mlčí, alebo sa o nich vôbec nič nevie.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Tento článok vznikol ako reakcia na nepochopiteľné a podivuhodné reakcie ľudí počas mimoriadneho sucha na jar, začiatkom leta, ale i na jeseň tohto roka.

V dnešnej sebeckej dobe všeobecného upriamenia ľudí iba na seba samých je ich slepým egoizmom poznačené takmer všetko, ba dokonca i taká zdanlivo odťažitá vec, akou je predpoveď počasia. Vždy, keď som ju v poslednej dobe počúval, ma vyslovene poburoval egoizmus z nej priam sršiaci. Egoizmus, uzurpujúci si právo mať všetko tak, ako chcem JA! Ako to je výhodné práve pre MŇA a nič iného ma nezaujíma! Všetko ostatné mi môže byť ukradnuté.

O čo ide? Skúste sa raz lepšie započúvať do ktorejkoľvek z predpovedí počasia. Či už krátkodobých, alebo dlhodobých. Či už v komerčných rozhlasových staniciach, alebo na staniciach verejnoprávnych. Všade je to rovnaké. Vo všetkých správach vládne snaha mestského, počítačového človeka po príjemnom, teplom počasí. To je ideál! Akonáhle sa má zamračiť, ba nebodaj pršať, je to hneď ohlasované ako zhoršenie počasia. A keď už zrážkové obdobie prejde, je sebeckému človekovi, zahľadenému iba samému do seba radostne oznamované, že počasie sa našťastie v najbližších dňoch opäť zlepší. Že opäť bude pekne, čím sa myslí slnečno, približne do 30 stupňov Celzia.

Čo je však na tomto tak zvláštneho a poburujúceho? Spomínaný trend kultu pekného počasia vládne dlhodobo a bol plne aktuálnym počas celého toto roka. I počas jari i leta, ktoré boli extrémne suchými. Pôda bola mimoriadne vysušená, pretože zrážky chýbali nie len na jar, v lete, ale aj na jeseň minulého roku. No a toto veľké sucho spôsobilo neúrodu. Výpadok v zbere husto siatych obilnín sa pohybuje okolo 30 percent. Vyčíslené škody rastú do desiatok miliónov Eur, na základe čoho je už dopredu avizované ďalšie zdražovanie ceny potravín.

Na jar, kedy sa rozhodovalo o tom, ako to s úrodou obilnín dopadne, bol akýkoľvek dážď pre vyprahnutú prírodu doslova požehnaním a životodarným balzamom. A tak je tomu i naďalej, pretože deficit vlahy je obrovský a na poliach sa nachádza ešte mnoho plodín, ktoré dážď veľmi potrebujú. Plodín, využívaných ako kŕmne zmesi pre živočíšnu výrobu, ktorých nedostatok zdvihne ceny krmovín a následne zapríčiní zvýšenie cien mäsa. Mimochodom, toto zvýšenie cien krmovín je už avizované na základe neúrody kŕmnych obilovín. Od zberu jesenných plodín iba záleží, do akej konečnej výšky sa vyšplhá.

Z vyššie uvedených dôvodov ľudia, čo i len trochu spojení s prírodou ďakujú za každú kvapku dažďa. Za každú vlahu, prichádzajúcu zhora pre dlhodobým suchom zmučenú prírodu. Keby sa napríklad niečo podobného dialo v stredoveku, ľudia, vtedy ešte prevažne veriaci, by sa úpenlivo modlili za dážď.

No a za takejto extrémnej a doslova hraničnej situácie zaznievali z rozhlasu počas jari i leta spomínané, poburujúce predpovede počasia, podlízavo poplatné sebeckým prianiam človeka mestského, počítačového typu, požadujúceho neustále pekné a slnečné počasie.

Len si vypočujte nejakú predpoveď počasia. Buď priamo, alebo v podtexte to všade nájdete. Je to ale svedectvo neuveriteľného a nepochopiteľného egoizmu, demonštrácia extrémnej zahľadenosti ľudí iba samých na seba a doslova absolútnej odtrhnutosti od prírody a jej základných cyklov a potrieb.

Len JA! JA chcem mať všetko tak, ako to MNE vyhovuje! Nič ostatného ma nezaujíma! A už vôbec nie nejakí hlúpi poľnohospodári a iní sedliaci! Ja pôjdem do Tesca alebo niekde inde a všetko, čo potrebujem si kúpim.

Hľa obraz našej doby! Hľa, obraz človeka, ktorý vyšiel z lona prírody a ktorý si vytvoril inú, vlastnú realitu. Od prírody sa odtrhol, ide proti nej a už vôbec ho nezaujíma. Vlastne zaujíma, ale iba vtedy, keď potrebuje mať pekný víkend a dovolenku. Inak mu môže byť celá príroda ukradnutá! Inak ho iba obťažuje svojimi nepohodlnými potrebami, akou je napríklad dážď, ktorý modernému človeku dnešnej doby iba znepríjemňuje život a kazí pekné víkendy a dovolenky.

Čo si zaslúži takýto človek? Čo si zaslúži takéto ľudstvo? Čo si zaslúžia neverní a vierolomní synovia matky prírody, ktorí sa obrátili proti nej? Ktorí ju ničia, drancujú, týrajú a pomaly chemicky likvidujú?

Takýto človek a takéto ľudstvo si nezaslúži nič iného, ako spravodlivú odplatu! Spravodlivý protiúder za všetky tie ich nespočetné údery a rany, za všetku tú necitlivosť, agresivitu a aroganciu, prejavovanú voči matke prírode.

A toto sa už začína diať! Príroda nám začína vracať údery! Slepý je ten, kto to v prejavoch extrémneho prírodného diania nevidí! Vskutku nadchádza čas, keď sa príroda obracia proti ľudstvu a bude ho biť pre jeho sebecký, už ďalej neudržateľný, všetkému a všetkým ubližujúci, rozpínavý a stále rastúci egoizmus.

Oko za oko, zub za zuba a úder za úder!

Ak sa človek nespamätá, neprecitne a nezmení sa, matka príroda sa napokon v mohutnom protiúdere zbaví egoistického netvora, zvaného človek, ktorý nebol nikdy schopný ničoho iného, ako škodiť.

Zostať na zemi a žiť na nej naďalej budú môcť iba ľudia, ktorí sú spojení s prírodou, ktorí majú voči nej úctu a ktorí sú schopní hľadieť na dobro celku a nie iba na svoje vlastné, sebecko malicherné dobro tak, ako je tomu dnes.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

V čom som skrýva malosť a obmedzenosť rozumu a tým aj obmedzenosť všetkých ľudí, ktorí ho postavili vo svojom vnútornom živote na prvé miesto?

Rozum je produktom mozgu, ktorý je hmotný. Hranicami hmotnosti je preto vymedzená a obmedzená všetka jeho chápavosť. No a keďže rozum ako taký je vždy produktom celkom konkrétneho ľudského mozgu, je z tohto dôvodu prirodzeným spôsobom vzťahovačný. Je egoistický a schopný uvažovať jedine v intenciách, viažucich sa k malému, osobnému „ja“. „Ja“ a „mne“ - to je spôsob uvažovania a fungovania rozumu. Aby sme snáď ešte rukolapnejšie pochopili malosť, obmedzenosť a egoistickú vzťahovačnosť všetkého toho, čo je hmotné, čiže i rozumu, uveďme si jeden extrémny príklad:

Vezmime si pud sebazáchovy. Ak sa človek ocitne v nejakej hraničnej situácii, kedy mu ide o život, to hmotné v ňom sa snaží zo všetkých síl a za každých okolností prežiť. Prežiť a uchrániť svoju osobnú existenciu! Existenciu individuálneho, malého „ja“. A to žiaľ neraz i za cenu života, či utrpenia iných uvažujúc: Len nech sa zachránim ja! To hmotné, pudové a rozumové je totiž schopné uvažovať iba takto, čiže čisto egoisticky. Aby teda človek zachránil seba samého je dakedy schopný čohokoľvek.

Z histórie, ale i z bežného života však poznáme aj iné prípady, keď ľudia naopak dokázali pre iných obetovať vlastný život. Ako je to možné? Veď rozum nie je z hľadiska svojej hmotnej podstaty takéhoto niečoho vôbec schopný. Ak však ľudia dokážu jednať takýmto spôsobom, musí v tom byť niečo iného. Niečo vyššieho! Niečo vznešenejšieho a ušľachtilejšieho!

A naozaj aj je! Tým niečím je ľudský duch, prejavujúci sa cítením. Ľudský duch, ktorý nie je hmotný! Náš duch totiž pochádza z úrovní, nachádzajúcich sa vysoko nad hmotou, s ktorými je schopný komunikovať prostredníctvom citu. Náš duch a teda naše cítenie nie je preto vo svojej vnímavosti a chápavosti obmedzené hranicami hmotnosti. Náš duch je prostredníctvom citu spojený s večnosťou a vše obsiahlosťou. S vysokými úrovňami univerza, kde je úplnou samozrejmosťou dávanie, pomáhanie, dobro a spravodlivosť. Kde sa uvažuje iba v intenciách „my“ a „nám“. Kde každý hľadí v prvom rade na prospech celku, na prospech všeobecný. Kde preto vládne len šťastie a mier.

Každý človek, ktorý je otvorený svojmu duchu, čiže svojmu citu a rešpektuje jeho hnutia, každý takýto človek dokáže hľadieť vo svojom hodnotovom zameraní na prospech všeobecný a ak by na to došlo, bol by v kritickej situácii schopný položiť aj svoj vlastný život za iných. V tom spočíva veľkosť ducha! Veľkosť čistého srdca človeka! Takéto niečo rozum nikdy nedokáže!

Je na nás, na slobodnej vôli každého jednotlivca, čo sa rozhodneme vo svojom živote považovať za prvoradé a určujúce. Či svoj rozum, alebo svoj cit. A toto naše rozhodnutie pre jedno, alebo pre druhé potom v istom slova zmysle určí náš budúci osud.

V prípade stotožnenia sa rozumom, ktorý je hmotný, nás postretne osud všetkého hmotného, podliehajúceho nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku.

Ak ale postavíme na prvé miesto svojho ducha, čiže svoj cit, dostane sa nám sily, schopnej prekonať smrť. Lebo duch neumiera! Duch je večný! Umiera a zaniká iba telo a rozum, ktoré sú hmotné a preto sa nemôžu vyhnúť osudu hmoty.

Duch však víťazí nad smrťou a preto aj tí mnohí, ktorí obetovali svoj život za iných, určite v oných prelomových chvíľach podvedome vycítili a vytušili, že hmotná smrť nemá nad nimi vládu. Že oni nemôžu zomrieť, aj keď ich fyzické telo je smrteľné. Aj preto potom boli schopní obetovať vlastný život za iných.

Svoj budúci osud má teda každý z nás vo vlastných rukách. Iba na nás záleží, či sa rozhodneme uprednostňovať hodnoty hmoty a rozumu, alebo naopak hodnoty ducha a citu. Hodnoty ducha a citu, čiže hodnoty veľkosti čistého a dobrého ľudského srdca! Našou odmenou a odplatou nám bude potom presne to, čo sme vo svojom živote uprednostňovali a vo svojom vnútri i v našom vonkajšom jednaní stavali na prvé miesto.

Život, alebo smrť! Smrť hmoty, ale alebo život ducha! Dostane sa nám spravodlivo presne toho, čo sme sami chceli, čo sme považovali za prvoradé a o čo sme v živote usilovali.

Pozrime sa teda sebakriticky na vlastný život, na hodnoty, ktoré uznávame a dobre zvážme, kam smerujeme, čo nás očakáva a aký bude náš budúci osud.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

V sobotu dopoludnia býva v slovenskom rozhlase relácia Svet v obrazoch. Hovorí sa v nej o rôznych zaujímavostiach z rozličných kútov sveta. V mimoriadne negatívnom slova zmysle ma tam zaujala reportáž z Veľkej Británie. Hovorilo sa v nej o veľmi úspešnej knihe, ktorá sa momentálne vypredáva neuveriteľným tempom v počte jeden kus za sekundu. A toto tempo vraj nijako nepoľavuje. Ba naopak!

O akú knihu ide? Čo môže byť v dnešnej dobe tak mimoriadne úspešného? Možno už začínate tušiť. Áno, ide o telesnosť. Kniha je napísaná ženskou autorkou a je poňatá ako román pre ženy. Preto ju aj kupujú a čítajú prevažne ženy. Hovorí sa v nej o vzťahu veľmi bohatého muža k študentke a to, čo je na knihe najatraktívnejšie sú rôzne, dopodrobna opisované sexuálne praktiky. Z tohto dôvodu sa mnohé ženy ani neodvažujú knihu čítať na verejnosti, trebárs vo verejných dopravných prostriedkoch, hoci nájdu sa samozrejme aj "odvážne". Kniha je napísaná tak kontroverzným štýlom, že dokonca i muži, ktorí sú už naozaj zvyknutí zniesť čokoľvek, k nej zaujímajú dosť rozpačitý postoj.

Hollywood vraj kúpil od autorky autorské práva za 5 miliónov dolárov a chystá sa natočiť film. Už sa dokonca začína pomaly špekulovať o tom, kto v ňom bude hrať dvojicu hlavných hrdinov. Toľko stručný opis reportáže, vysielanej vo verejnoprávnom slovenskom rozhlase, ktorá mala poslucháčov pravdepodobne zaujať svojou šteklivosťou.

Čo vy na to priatelia? Aký máte na vec názor? Je podľa vás normálne a žiaduce vydávať podobné knihy a zverejňovať takéto reportáže vo verejnoprávnych médiách?

Môj osobný názor je nasledovný: Táto rozhlasová reportáž je dokonalým obrazom súčasnej zvrhlej a zvrátenej doby! Doby, v ktorej sa veci spojené s ľudskou telesnosťou až agresívne nehanebným spôsobom stavajú do popredia. Počnúc módou, cez časopisy, knihy, divadelné hry, filmy, internet až po rôzne prezentácie tých najzvrhlejších a najzvrátenejších praktík.

To čo sa deje v oblasti vyzdvihovania ľudskej telesnosti nie je normálne. Je to abnormálne, i keď keď je všeobecnou snahou prezentovať to ako pokrok. Ako úplnú otvorenosť a postupné, zdravé odstraňovanie akejkoľvek prudérie. Veď to, o čom sa v minulosti naši "zaostalí" predkovia neodvažovali ani hovoriť, o tom sa dnes hovorí úplne otvorene, ba úplne otvorene sa to ukazuje trebárs vo filme, na internete a podobne. A to je predsa pokrok! Pokrok, spočívajúci v úplnom odkrytí a odhalení všetkých tabuizovaných tém.

Je to ale naozaj pokrok? Je pokrokom, že veci intímneho, ba toho najintímnejšieho charakteru, ktoré majú práve pre svoju intimitu zostať skryté, sa odhaľujú pohľadom všetkých? Je pokrokom, že ľudská civilizácia stráca stud? Že stráca stud, ktorého úlohou je chrániť pred upadnutím do zmyselnosti a nečistoty, nehodnej človeka? Je nenormálny ten, komu vystúpi na tvári rumenec studu pri otvorených zmienkach o ľudskej intimite, alebo je naopak nenormálny ten, kto sa ani len trochu nezahanbí pri sledovaní tých najväčších zvráteností? Čo je normálne a čo nenormálne?

Ľudstvo sa v sebe všemožne snaží udusiť cítenie studu, ako niečo, čo už v živote moderného človeka nemá nijaké miesto. Hranica studu je modernou dobou posúvaná čoraz nižšie a je snahou túto hranicu odstrániť úplne. Odstrániť podobne, ako sme odstránili hranice medzi štátmi v Európskej únii. Až potom nastane sloboda! Skutočná sloboda, v ktorej si budeme môcť i v oblasti ľudskej intimity robiť čo len chceme. Voľne a slobodne! Bez hraníc! Bez tiesnenia spiatočníckym studom! Už sa nebudeme červenať! Budeme otvorení úplne všetkému a všetko nám bude dovolené. Dovolené bez studu a najmenších výčitiek svedomia.

Toto je cesta, ktorou sa ľudstvo rozhodlo kráčať, avšak je to cesta do záhuby. Cesta úpadku totožná s rozkladom elementárnej ľudskosti a ľudskej dôstojnosti. Prečo? Lebo jedným zo Zákonov tohto univerza je Zákon tiaže, v účinkoch ktorého všetko ľahké stúpa nahor a všetko ťažké klesá nadol. A to nie len na fyzickej úrovni, ale aj na úrovni duševnej.

Čo je teda na duševnej úrovni ľahké a preto to môže stúpať? To čo je čisté a ušľachtilé. A čo je v duševnej rovine ťažké a preto to musí klesať? To, čo je temné a nízke. Deju stúpania nahor sa hovorí vzostup a deju klesania nadol sa hovorí pád. Pád, alebo úpadok!

Vesmírnemu Zákonu tiaže podlieha všetko, čo sa nachádza na tejto zemi. Podlieha mu svet fyzikálny, ale aj svet duševný. Z poznania účinku tohto jednoduchého Zákona celkom logicky vyplýva, že iba to, čo je čisté a ušľachtilé môže kráčať cestou vzostupu. Naopak to, čo je temné a nízke musí kráčať cestou k úpadku.

A teraz zásadná otázka: Kam kráča toto ľudstvo? Nahor k vzostupu, alebo nadol k úpadku? Spejeme k šťastiu, spokojnosti, mieru a harmónii, alebo je náš život naplnený nespokojnosťou, stresom, zlými vzťahmi či strachom o prežitie?

Kto by mal predsa len pochybnosti o tom, kam to vlastne spejeme, nech sa pozrie do dennej tlače, alebo si vypočuje správy. Najčastejšie skloňovanými slovami v nich sú slová kríza a recesia. Recesia, čo v preklade znamená úpadok.

Zákon tiaže, zakotvený v chode univerza nás teda s chladnou dôslednosťou tlačí presne tým smerom, ktorý sme si vybrali. Tlačí nás k úpadku!

No a knihy podobného charakteru, ako bola tá, spomínaná na začiatku, sú strojcami tohto úpadku. Sú klincami do rakvy ľudstva. Sú niečím, čo znečisťuje a špiní vnútorný život ľudí a tým zaťažuje zem a strháva ju k úpadku. No a žiaľ, podobnej nečistoty je všade okolo nás obrovské množstvo a práve pre to je dôvod, prečo to s nami ide tak prudko nadol. Nadol až na samé dno, kde nás čaká skaza.

Vyhnúť sa úplnej skaze, kam smerujeme je podľa Zákona tiaže možné iba príklonom k tomu, čo povznáša. Čo povznáša k čistote a ušľachtilosti. Jedine tadiaľto vedie cesta k vzostupu. Nie je jedno, na čo sa pozeráme, čo cítime, ako cítime, ako myslíme a čo hovoríme. Ak sa v tom totiž zachvieva čistota a ušľachtilosť, stávame sa tým strojcami lepšej budúcnosti ľudstva i svojej vlastnej.

Ak je to ale plné nízkosti a nečistoty, stávame sa strojcami a tvorcami úpadku, smerujúceho ku skaze. K zničeniu ľudstva i nás samotných, lebo podľa vesmírneho Zákona tiaže nič iného nie je vôbec možné.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Takmer všetky kresťanské cirkvi svorne tvrdia, že spása sveta spočíva v Kristovom utrpení, smrti a následnom zmŕtvychvstaní. Tak to bolo predpovedané a tak sa to muselo stať, aby sa naplnili Písma. Ak však túto tézu podrobíme bezohľadnému skúmaniu, ukáže sa ako nezmysel. Ako omyl a blud!

Kresťanský svet v podstate tvrdí, že Kristus MUSEL byť zradený, že MUSEL byť odsúdený židovskou veľradou, že MUSEL byť vysmievaný, bičovaný a nakoniec ukrižovaný, aby tretieho dňa stal zmŕtvych. Tým vraj spasil svet, taký bol Boží plán a tak sa stalo, aby sa naplnili predpovede prorokov.

My však uvažujme! Aby sa všetko toto splnilo tak, ako to bolo predpovedané, židovská veľrada musela Krista uznať vinného a odsúdiť na smrť. Ak by sa totiž rozhodla inak a ak by ho nebodaj oslobodila prekazila by tým predsa Boží plán spásy. To ale potom nevyhnutne znamená, že jej rozhodnutie usvedčiť Krista z viny a odsúdiť ho na smrť bolo SPRÁVNE!

Podobne tomu bolo i u Piláta. Z hľadiska svojej pozície rímskeho miestodržiteľa mohol Ježiša alebo odsúdiť, alebo oslobodiť. On sám ho chcel oslobodiť. Tým by ale narušil plán spásy! Pilátovo rozhodnutie Krista ukrižovať bolo teda SPRÁVNE!

A rovnako SPRÁVNE sa „našťastie“ rozhodol i židovský ľud, ktorý mohol oslobodiť Krista, ale vybral si Barnabáša. Tak to bolo „správne“, pretože Kristovým oslobodením by sa predsa prekazil Boží plán spásy. Takto a nie inak vyzerá celá vec v tej najprísnejšej logike.

Židovská veľrada teda rozhodla SPRÁVNE! Pilát rozhodol SPRÁVNE a židovský ľud sa taktiež rozhodol SPRÁVNE! Presne tak to totiž stálo v Písmach, tak to predpovedali proroci a tak sa to muselo stať!

Ak však vyššie uvedené tvrdenia skúmame svojim najvnútornejším cítením, naše cítenie sa voči niečomu takémuto musí búriť. Vo svojom najhlbšom vnútri predsa jasne cítime, že veľrada správne nekonala, že Pilát nerozhodol správne a že židia nemali oslobodiť Barnabáša. Veľmi jasne cítime, že ich konanie správne nebolo.

To však potom znamená, že Kristus nemusel a nemal zomrieť! Že jeho smrť bola spôsobená sériou nesprávnych rozhodnutí ľudí. No a to zase znamená, že spása sveta musí a musela spočívať v niečom inom, ako v Kristovom utrpení, smrti a následnom zmŕtvychvstaní. Boží plán spásy predsa nemôže stáť na zločinných a nesprávnych rozhodnutiach ľudí ako na niečom, čo sa stáva nevyhnutou súčasťou plánu spásy. To, čo pochádza od Stvoriteľa sa predsa nemôže priečiť tomu najelementárnejšiemu ľudskému cíteniu pre to, čo je správne a čo nesprávne. Veď Boh je predsa Spravodlivosť a Láska, ktorá sa nespolčuje so zločincami a nekalkuluje s ich zvrhlými a zvrátenými rozhodnutiami.

Kristovo utrpenie a smrť boli zločinom! Bola to obyčajná vražda, ku ktorej došlo sériou nesprávnych rozhodnutí ľudí! Prostredníctvom niečoho takéhoto nemohol byť svet spasený! Práve naopak, ľudia tým na seba uvalili vinu! Nesmiernu vinu!

Spása totiž nespočíva v Kristovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní, ale v jeho Slove, ktoré nám priniesol. V Slove, za ktoré podstúpil nesmiernu bolesť a utrpenie. Spása spočíva v Ježišovom učení, ktoré ukazuje cestu do Výšin! V jeho učení, ktoré nám ukazuje, ako máme myslieť, hovoriť a jednať, aby sme boli spasení! JEDINE TEN, KTO ŽIJE PODĽA KRISTOV7CH SLOV BUDE SPASENÝ! NIKTO INÝ!

Predstavme si, že by všetko prebehlo úplne inak. Že by židovský národ uznal Krista ako Mesiáša, ktorým naozaj bol a že by ho ako Mesiáša uznala i židovská veľrada a učinila ho veľkňazom svojho národa. Veľkňazom povolaného národa židovského! Židovským kráľom v duchovnom slova zmysle!

Predstavme si, že by Kristus prostredníctvom kňazov, ktorí by mu verne slúžili očistil židovskú náuku od všetkého pokriveného a nesprávneho, od všetkých ľudských názorov a domnienok. A obyčajný ľud, ktorý sa vo svojej detskej viere snažil žiť podľa dovtedajšieho pokriveného učenia, tento ľud by svojim detským spôsobom prijal neskalenú náuku Kristovu a začal by sa podľa nej riadiť .

Duchovný rozmach, ktorý by to muselo priniesť by bol nevídaný. Spolu s duchovným napredovaním by automaticky došlo i k pozdvihnutiu hmotných pomerov. Čistým životom ľudí podľa čistého učenia by sa všetko čoraz viacej rozjasňovalo. V žiarivom jase života podľa Zákonov Božích, obsiahnutých v Kristovom učení by všade vyrástlo šťastie, radosť, mier a porozumenie.

Toto by svojou mocnou príťažlivou silou pôsobilo i na ostatné národy. Cudzinci by sa hromadne prichádzali učiť a ono nové, zázračné učenie by sa snažili aplikovať do života svojich vlastných národov. Svetlo a Pravda by sa šírili medzi všetky národy a všetkých ľudí na zemi. Zem by sa napokon stala veľkou ríšou šťastia, pokoja a mieru. Ríšou jasavého a radostného života podľa Zákonov Božích! Stala by sa pozemským odleskom rajských záhrad.

Takýto bol Boží plán spásy! Veľkolepý a veľkorysý, zodpovedajúci veľkoleposti a veľkorysosti vševládneho Boha.

Ľudská nízkosť, malosť, vierolomnosť a nečistota sa však postavili proti Stvoriteľovým plánom. Ľudia zlovoľne zavraždili Božieho Syna dúfajúc, že tým umlčia a zabijú aj jeho Slovo. Že tým zabijú jeho učenie, v ktorého dodržiavaní sa skrýva spása! Spása každého jednotlivca i celého sveta!

Avšak Kristus, ktorý sa zjavoval svojim učeníkom ešte 40 dní po svojej smrti im sprostredkoval odvahu, silu a odhodlanie k šíreniu jeho učenia medzi všetky národy zeme. Toto učenie totiž nesmelo byť zabité, pretože tým by temnota definitívne zvíťazila. Pretože tým by ľudstvo stratilo cestu k spáse, ktorá spočíva v Kristovom Slove a v živote podľa neho.

Kto teda podľa neho žije, kto mu podriadi všetko svoje cítenie, myslenie, reč a jednanie, ten kráča istou cestou k spáse. Kto si však myslí, že bol spasený Kristovým utrpením, jeho smrťou na kríži a jeho zmŕtvychvstaním, ten je na veľkom omyle. Ten sa rúha, pretože vražde a vzbure proti Stvoriteľovi sa snaží pripisovať význam, ktorý tento surový zločin voči Synovi Božiemu nikdy nemal. Lebo Kristova smrť bola obyčajnou vraždou a nie spásou sveta!

PS. Prečo potom proroci predpovedali Ježišovo utrpenie a smrť? Preto, aby ľudí varovali! Aby sa ľudia mali na veľkom pozore pred niečím takým, ako je vražda Mesiáša! Proroci o tom hovorili preto, aby sa tomu v budúcnosti zabránilo. Aby sa to v nijakom prípade nestalo!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Tento text je určený mužom a nie ženám, pretože sú v ňom použité veľmi tvrdé formulácie, zodpovedajúce, a preto aj pochopiteľné, tvrdému a drsnému svetu mužov. Bez obalu sa v ňom hovorí o ich pokrivenom a znetvorenom vzťahu k bezpodmienečnej požiadavke Čistoty, zakotvenej v Zákonoch univerza.

Keďže už pred 2000 rokmi bol vzťah mužov k Čistote veľmi biedny, musel ten, ktorého nazývali Láskou, predniesť na ich adresu veľmi drsné slová. Žiaľ, odvtedy to s mužským svetom ide v tomto smere stále nadol. Ako výstraha vtedy zaznelo:

„Ak vám bolo kedysi povedané - nescudzoložíš, dnes už musíte vedieť, že každý, kto žiadostivo vzhliadne na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. Chráňte sa preto hriechu cudzoložstva!

Ak ťa teda k nemu zvádza tvoje oko, vylúpni ho a odhoď ďaleko od seba, lebo je pre teba tisíckrát lepšie, ak bez oka vojdeš do života, ako skončiť s obomi očami v záhube.

A ak ťa k hriechu zvádza tvoja ruka, odtni ju a odhoď ďaleko od seba, lebo je pre teba tisíckrát lepšie vojsť do života bez jednej ruky, ako skončiť s obomi rukami v záhube.“

Po zemi chodia tisícky mužov s obomi očami a s obomi rukami, avšak ich vlastný vnútorný život, znečistený myšlienkovým a citovým cudzoložstvom ich predurčuje k záhube. Predurčuje je ich k mukám tisícročia trvajúceho rozkladu, v ktorom bude na prach rozomleté ich vedomé osobné ja. A to všetko preto, lebo sa stavali voči požiadavke Čistoty vo stvorení, ktorá je nekompromisnou požiadavkou voči všetkému, čo jestvuje.

Malý je pozemský človiečik pred Stvoriteľom! Maličký je pred Jeho Vôľou a jeho Zákonmi, i keď on sám si pyšne vykračuje po zemi, cítiac sa byť neobmedzeným pánom. Z hľadiska celkového diania vo stvorení však veľmi rýchlo pominie kratučký okamžik jeho pozemského života a úbohý, malý človiečik, ktorý si o sebe myslel, že je pánom, bude nekompromisne vtiahnutý do železných mlynov veľkej Spravodlivosti vševládneho Boha. V nich sa mu dostane presne takej odmeny, akú si svojim prístupom k Jeho Zákonom zaslúžil. Dostane sa mu teda i ovocia toho, ako stál voči požiadavke Čistoty, nastolenej voči všetkému, čo smie jestvovať.

Ale nie len po odchode z tejto zeme, ale už aj tu na zemi sa čoskoro všetko zmení, pretože sa čoraz viacej približuje deň veľkého účtovania, o ktorom muselo byť už dávno, vzhľadom k vnútornému stavu ľudí napísané: „V ten deň bude za mestom šliapaný veľký vínny lis Božieho hnevu, z ktorého vyjde krvi až po uzdy koňom na sto siah ďaleko.“

Cudzoložné, nečisté a nízkou zmyselnosťou presiaknuté mužské pokolenie boj sa svojho Boha! Tras sa pre Pánom a Jeho Spravodlivosťou, lebo tvoj vnútorný život, tvoje city a myšlienky a už ani nehovoriac o slovách a činoch sú presiaknuté cudzoložstvom a myšlienkovou nečistotou. Desivý bude osud každého, kto sa nezmení! Kto nevyužije čas a nevynaloží všetku svoju silu k zmene vlastného cítenia a myslenia, ktoré sa musia stať čistými a ušľachtilými. Inak nemožno počítať s nijakou milosťou! Muž tejto zeme, zmeň svoje myslenie a cítenie, alebo zahyň v tisícročných mukách! Buď, alebo!

Zo všetkých síl sa preto vynasnažme udržiavať krb svojich myšlienok čistý! To jediné nás môže zachrániť a v tom jedinom sa skrýva náš lepší budúci osud. Osud naplnený šťastím, radosťou a mierom.

Staneme sa ho hodnými? Je to iba na nás!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.