Osobitým a doslova poburujúcim zneužívaním kríža, tohto symbolu Pravdy je jeho nosenie iba ako čisto módneho doplnku, čo je zvlášť markantné v horúcich letných dňoch, keď u mnohých žien môžeme vidieť znak kríža v ich bohato a štedro odhalených, hlbokých výstrihoch. Toto je rúhanie najhrubšieho zrna, ktoré musí mať pre dotyčnú osobu všetky, tomu zodpovedajúce, negatívne spätné účinky.

V kresťanskom svete existuje množstvo vecí, s ktorými jednoducho nemožno súhlasiť. Jednou z nich je používanie symbolu kríža. Presnejšie povedané, bezmyšlienkovité, povrchné a nedbalé používanie kríža.

Neviem, ako je to v iných kresťanských cirkvách, ale v katolíckej sa napríklad pri vstupe do kostola používa znak kríža. No a to, akým spôsobom ľudia k tejto povinnosti, či k tomuto zvyku pristupujú je katastrofou! Katastrofou, vinou a záťažou pre všetkých, ktorí si svojim povrchným a vlažným prístupom dovoľujú zneucťovať tento vysoký a vznešený symbol. A tak tisíce katolíkov, ktorí idú do svojich chrámov, aby vzdali vďaku Pánovi dúfajúc, že z toho budú mať nejaký duchovný prospech, sa namiesto toho voči Nemu ťažko previnia už pri vstupe do kostola.

Kríž! Symbol Pravdy! Jeho vodorovné rameno symbolizuje Stvoriteľovu Lásku a zvislé rameno zase jeho Spravodlivosť.

Láska a Spravodlivosť! Pohladenie a prísnosť! Láska pomáhajúca a podporujúca a Spravodlivosť dôsledná a nekompromisná!

Láska a Spravodlivosť, navzájom neoddeliteľne spojené predstavujú dva základné atribúty pôsobenia Najvyššieho. Spravodlivosť a Láska sú dokonalou Vôľou Pána vtlačené do chodu Zákonov tohto univerza a práve v nich a prostredníctvom nich sa sa napĺňa osud každého jednotlivca, všetkých národov a celého sveta.

No a vyjadrením toho dokonalého a harmonického pôsobenia Lásky a Spravodlivosti je práve kríž. Kríž, ako symbol Pravdy, pretože Spravodlivosť a Láska sú živou Pravdou všehomíra, ktorá má formu kríža.

Kto teda che použiť tento posvätný symbol, mal by byť v danej chvíli vo svojom vnútri, vo svojej duši upriamený k Pravde, k Stvoriteľovi, k Láske a k Spravodlivosti. Mal by si vždy vopred zvážiť, či je jeho vnútorné naladenie smerom Pravde naozaj tak silné, čisté a plné úcty, že môže použiť znak kríža. Znak kríža, ako výraz toho, že chce svojim životom smerovať k Pravde, že chce podľa nej žiť a že jedine Láske a Spravodlivosti chce podrobiť celé svoje bytie, čiže všetko svoje cítenie, myslenie, slová a jednanie. V takomto prípade je použitie kríža, plne adekvátne. Ale jedine v takomto prípade!

Ak však v človeku v danej chvíli podobného naladenia niet, nemal by sa radšej vôbec žehnať, pretože mu to potom viac škodí, ako prospieva. Pretože takto stojí pred svojim Pánom ako farizej, ktorý sa síce navonok snaží niečo činiť, avšak vo svojom vnútri takým vôbec nie je. No a takýto rozdiel medzi vonkajším jednaním a reálnym vnútorným stavom sa rovná pokrytectvu a klamstvu. Pokrytectvu, ktoré inak koná a inak myslí.

Používanie kríža by preto nemalo byť nejakým predpísaným úkonom, vykonávaným bezmyšlienkovite. Prežehnanie sa, čiže použitie znaku kríža by malo byť iba na báze dobrovoľnosti a to vtedy, keď človek jasne cíti, že stav jeho vnútorného naladenia zodpovedá podstate tohto vysokého duchovného symbolu.

Lebo pre toho, kto používa tento vznešený symbol bez zodpovedajúceho vnútorného naladenia by bolo stokrát lepšie, keby ho v danej chvíli radšej vôbec nepoužil, pretože namiesto milosti a ospravedlnenia, v ktoré dúfa, sa mu jeho povrchné zneužitie znaku kríža stáva previnením a záťažou.

Vážne, veľmi vážne je všetko, čo človek činí vo vzťahu k svojmu Stvoriteľovi. Túto hlbokú vážnosť by sme si už raz konečne mali uvedomiť a podľa toho aj jednať, aby sme namiesto požehnania nemuseli zožať skazu.

Osobitým a doslova poburujúcim zneužívaním kríža, tohto symbolu Pravdy je jeho nosenie iba ako čisto módneho doplnku, čo je zvlášť markantné v horúcich letných dňoch, keď u mnohých žien môžeme vidieť znak kríža v ich bohato a štedro odhalených, hlbokých výstrihoch. Toto je rúhanie najhrubšieho zrna, ktoré musí mať pre dotyčnú osobu všetky, tomu zodpovedajúce, negatívne spätné účinky.

Veď uvážte ten protiklad, keď na jedenej strane má niekto na retiazke symbol toho najvyššieho a najvznešenejšieho, čo vôbec jestvuje, kým na druhej strane bije priam do očí vyzývavá prezentácia telesnosti a zmyselnosti, provokujúca pohľady mužov. Kríž ako symbol Pravdy v dekolte nízkej zmyselnosti a pudového dráždenia! Je to pohoršenie pre blížnych a skaza pre toho, kto sa takéhoto pohoršenia dopúšťa.

Ešte raz preto treba zopakovať: Vážne, nesmierne vážne je všetko, čo súvisí s Pánom a Vládcom všehomíra! Či je to už kríž, symbol Pravdy, ktorou Stvoriteľ Je, alebo trebárs vyslovovanie Jeho Mena a zodpovedajúca úcta k nemu tak, ako je to od nás požadované v druhom prikázaní.

Ak sa človek ľahkomyseľne, povrchne a bezmyšlienkovite zahráva s týmito vznešenými pojmami a symbolmi, zahráva sa s ohňom! S ohňom, ktorý ho musí pri jeho nesprávnom prístupe duchovne spáliť na popol, kým pri správnom a úcty plnom prístupe by mu ten istý oheň mohol vniesť do jeho bytia životodarné teplo a jasné, žiarivé Svetlo.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Na svete sú tisíce dobrých ľudí, ktorí sa snažia bojovať za dobro a proti mnohorakým prejavom zla. Sú ľudia, bojujúci za práva zvierat a proti ich týraniu. Zelení bojujú za ochranu prírody. Bojuje sa proti fajčeniu a drogám. Bojuje sa proti mafii a korupcii. Bojuje sa proti chudobe a terorizmu a tak ďalej a tak ďalej.

Avšak aj napriek tomuto boju sú zvieratá aj naďalej týrané, napriek snahám zelených je príroda a životné prostredie ničené čoraz viac. Napriek boju proti fajčeniu a drogám sa tieto stále rozmáhajú. Napriek boju proti mafii a korupcii mafiánske praktiky a korupcia prerastajú až do štruktúry vedenia štátov. Napriek boju proti chudobe chudobných čoraz viacej pribúda a napriek boju proti terorizmu jeho hrozba naďalej trvá.

Ako je to možné? Prečo všetko úsilie dobrých ľudí vychádza nazmar? Prečo to všetko vyzerá ako márny boj s mnohohlavým drakom, ktorému ihneď po zoťatí jednej hlavy vyrastú dve ďalšie? Ako poraziť zlo, ktoré sa zdá byť neporaziteľné?

Všetci bojovníci proti zlu v jeho rôznych podobách si pri svojom boji musia byť vedomými tej najdôležitejšej veci. Zlo, čiže onoho draka s mnohými hlavami nemožno poraziť jedine tým, že budeme bojovať proti jeho hlavám a stínať ich, čiže bojovať proti mnohorakým prejavom zla a tieto potierať a ničiť. To nestačí!

Bojovníci proti zlu musia mať na pamäti, že ich víťazstvo im môže zabezpečiť jedine priamy úder do srdca zla a to tak, že popri tom všetkom boji proti oheň a síru chrliacim hlavám draka budú smerovať ostrie svojho meča na jeho srdce. Draka totiž nemožno zabiť stínaním hláv, ktoré stále dorastajú, ale tým, že sa mu vrazí meč priamo do srdca.

Len si spomeňme na hrdinského bojovníka Achilla, ktorý bol neporaziteľný. Aj on však mal svoje slabé miesto, na ktoré sa bolo treba iba zamerať. No a presne rovnako má svoje slabé miesto i zlo, panujúce všade vôkol nás. Zlo, ktoré sa na prvý pohľad zdá byť neporaziteľným. No a tam, presne tam, do kritického miesta zla, tam, do srdca draka treba nasmerovať rozhodujúci a silný úder.

Oným tajomným jadrom zla, kde sa všetko tvorí, stále neúnavne vzniká a obnovuje sa je pôda vnútorného, duševného, myšlienkového a citového života ľudí. To, ako ľudia myslia a cítia je pôdou, z ktorej vzniká a z ktorej sa tvorí všetko to vonkajšie zlo na nás doliehajúce.

Vo svete citových a myšlienkových foriem vytváraných ľuďmi sa nachádza tá najneuveriteľnejšia nízkosť a nečistota, pretože vládne všeobecné presvedčenie, že skrytý, vnútorný život jednotlivca je niečo úplne bezvýznamného, čo nemá a nemôže mať nijaký skutočný dosah na realitu, nás obklopujúcu. Preto si vo svojom vnútri ľudia dovoľujú čokoľvek a zaoberajú sa čímkoľvek netušiac, že práve týmto spôsobom vytvárajú živnú pôdu, z ktorej povstáva všetko zlo v našom okolí. Zlo, ktoré napokon celkom hmatateľne a reálne tiesni a zraňuje nakoniec aj ich samotných.

Nekvalita, nízkosť, skazenosť, nečistota, nečestnosť a povrchnosť myšlienkového a citového života ľudí je teda oným hľadaným srdcom zla! Uvedomenie si tejto zásadnej skutočnosti je rozpoznaním Achillovej päty zla. Tohto si musia byť vedomí všetci bojovníci proti zlu, ktorí to so svojim bojom myslia naozaj vážne a práve týmto smerom musia nasmerovať svoje úsilie ak chcú zvíťaziť. Inak sa im to nikdy nepodarí!

Nad skazenosťou, zlom a zvrátenosťou dnešného sveta veje víťazná zástava. Zástava víťazstva, na ktorej je zlatým písmom napísané: Udržuje krb svojich myšlienok čistý, pretože jedine takto založíte mier a budete šťastní.

Kto chce úspešne bojovať za dobro a proti zlu, nemôže obísť túto základnú a zásadnú skutočnosť. Bez nej totiž bude jeho boj bojom nekonečným, bojom bez konca a bez možnosti víťazstva nad stále sa obnovujúcim a vždy znovu vyvstávajúcim zlom.

Lebo je mimoriadne paradoxné, keď vidíme ľudí, ktorí sa navonok snažia bojovať za dobro, avšak v ich vlastnom vnútornom živote badať nečistotu, ktorá tu a tam vypláva na povrch v ich verbálnom prejave, v ich názoroch a v jednaní v rôznych životných situáciách. Je potom bizarné uvedomiť si, že ten, kto bojuje proti zlu v skutočnosti sám v sebe toto zlo prechováva a podporuje.

Áno, tým najťažším a najneuveriteľnejším je pochopiť, že kvalita, alebo skôr nekvalita nášho vlastného vnútorného života môže byť a aj reálne je tým, čo prispieva k neustálej tvorbe a posilňovaniu zla, proti ktorému bojujeme.

A preto jedine ten, kto dospeje vo svojom poznaní a pochopení až k tomuto bodu a snaží sa o čistou a ušľachtilosť svojho vlastného, vnútorného života, jedine ten sa môže stať skutočným a pravým bojovníkom za dobro a proti zlu.

Voči takýmto bojovníkom nemá zlo žiadnu šancu! Ale žiaľ, keďže ich zatiaľ niet, zlo sa neuveriteľne rozmáha a všetkým prerastá a všetko otravuje.

Snažme sa preto udržiavať krb svojich myšlienok čistým. Jedine takýmto spôsobom môžeme vybudovať mier a priniesť šťastie tomuto svetu. Jedine takýmto spôsobom sa dostane nášmu úsiliu o dobro takej víťaznej sily, ktorej nemôže odolať žiadne zlo.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Ten, kto pozerá filmy plné násilia a agresivity je sám násilníkom a zločincom? Prečo? Lebo vo svojom vnútri citovo prežíva niečo veľmi podobného, ako keby sa zobrazovaného násilia a agresivity zúčastňoval naživo a osobne. Dejom filmu býva totiž nebadane vťahovaný do jeho spolu prežívania. No a toto jeho osobné citové prežívanie násilia je súčasťou, je ohnivkom kolobehu reťaze násilia na našej planéte.

Ako teda vlastne vzniká a čím je živená realita každodenného násilia a agresivity na našej planéte? Ako vzniká násilie a z čoho povstáva?

Každé vonkajšie násilie má svoj počiatok v zhluku neviditeľnej, negatívnej mentálnej energie, tvorenej miliónmi ľudí, ktorá sa zhromažďuje okolo našej zeme. Ide o určité mentálne zhromaždisko energií zla, vznikajúce prostredníctvom citového a myšlienkového prežívania. Podľa fyzikálneho zákona o zachovaní energie sa totiž žiadna energia nestráca, teda ani energia citov a myšlienok.

Naopak, jej kumulovaním vznikajú silné energetické polia, ktoré za neustáleho prílevu negatívnych citových a myšlienkových foriem ľudí spejú veľmi rýchlo do svojho kulminačného bodu, v ktorom nastáva vybitie tejto neviditeľnej, nahromadenej myšlienkovej energie. Tak sa potom nakoniec ono neviditeľné zhmotňuje vo viditeľný v čine.

Zmienený mentálny zhluk energií zla, agresivity a násilia vyprodukovaný ľudstvom je teda zdrojom vzniku všetkých vojen, konfliktov a násilia akéhokoľvek druhu.

Princíp tohto kolobehu zla je jednoduchý a stále ten istý. Prvým krokom je vytvorenie podnetu pre tvorbu mentálnej nenávisti, násilia a agresivity. Druhým krokom je servírovanie tohto podnetu do myšlienkového a citového života spoločnosti a tretím krokom je nevyhnutné samočinné vybitie negatívnych energií, ku ktorému dochádza po dosiahnutí kulminačného bodu. Tak vzniká vojna, konflikt, útlak a násilie.

Podnety pre vytváranie negatívnych, násilných a agresívnych myšlienkových zhlukov boli v každej dobe iné, plniac však vždy jeden a ten istý účel. V komunistickom Rusku to bol napríklad triedny boj, vo fašistickom Nemecku rasová nadradenosť a z nej vyvodené právo potierať menejcenných, v Afrike je to kmeňová nenávisť, v arabskom svete náboženský fanatizmus, no a u nás, v modernom svete je to servírovanie násilia v kine, v televízii, na internete a inde.

Takýmto spôsobom je teda ľudské myslenie cielene manipulované k vytváraniu negativity a zla na mentálnej a citovej úrovni, z čoho napokon vzniká zlo fyzické a celkom reálne, za ktoré však každý z nás nesie svoj vlastný diel zodpovednosti. A to aj vtedy, ak zlo a násilie vykoná niekto iný, lebo spolu vinnými sú aj tí, čo násilie a agresivitu vytvárali a živili „iba“ na citovej a myšlienkovej úrovni. Preto sú zločincami rovnako, ako aj tí, čo zločin reálne vykonali.

Vyššie popísanú zákonitosť kolobehu vzniku a prúdenia zla však možno využiť i pozitívnym spôsobom. Ak totiž budeme ľudí stimulovať k dobru, ak im budeme hovoriť o pozitívnych vzoroch a ponúkať pozitívne modely správania, ak sa v spoločnosti začne viac rozprávať o cti, spravodlivosti, ušľachtilosti a ľudskosti, postavenej na princípe pomoci slabším, ak sa tým všetkým ľudia budú vážne zaoberať, potom začnú vytvárať tomu zodpovedajúce myšlienkové a citové formy, ktoré sa nakoniec musia v reálnom, každodennom živote prejaviť tým najpozitívnejším spôsobom.

Áno, človek nesie obrovskú zodpovednosť za kvalitu vlastného vnútorného života. Za kvalitu svojho svojho myslenia a cítenia, ktoré sa účinkami Zákonov univerza stáva nakoniec realitou nášho každodenného života. Vo svojom vnútri teda prežívajme a myslime vždy iba tak, aby táto realita mohla byť pozitívna.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Jeden pán si v obchode naberal pečivo a pani, nakupujúca rovnako ako on mu začala vyčítať, prečo si nedal na ruku igelitovú rukavicu. V televízii vraj dávali reláciu o tom, aké je to nehygienické. Pán sa bránil argumentom, že on sa dotýka iba toho, čo si berie. Pani však bola nahnevaná a začala zvyšovať hlas, takže onen pán radšej v tichosti odišiel.

Vo vzťahu k uvedenému incidentu vo mne vyvstali dve, možno až neuveriteľné asociácie.

Asociácia prvá:

Na otázku farizejov a zákonníkov, adresovanú Kristovi, prečo si jeho učeníci pred jedlom neumyli ruky odpovedal: Človeka nemôže poškvrniť potrava, ktorá doň vchádza ústami a je napokon vylúčená do stoky. Človeka poškvrňuje to, čo z neho vychádza. Z ľudského vnútra, z ľudského srdca totiž vychádza všetka nečistota, zmyselnosť, chamtivosť, lakomstvo, závisť, nenávisť a mnoho iného, čo ho poškvrňuje.

Oná pani, spomínaná v príhode na začiatku, sa oháňala televíziou, ako určitou morálnou autoritou, prostredníctvom ktorej sa dozvedela o závadnosti naberania pečiva holými rukami. Tá istá televízia sa však možno už o niekoľko minút potom samotná stala šíriteľkou tej najneuveriteľnejšej špiny a nečistoty. Šíriteľkou programov plných vulgarizmu, násilia, zmyselnosti a plytkosti, ktoré nevídaným spôsobom vnútorne špinia a poškvrňujú ľudí – konzumentov televízie.

Ak sa na celú vec pozrieme jednoducho a pravdivo, pre spomínanú pani, ale aj pre celú našu spoločnosť by bolo stonásobne lepšie naberať pečivo holými rukami, ako sledovať televíziu v jej súčasnej programovej štruktúre. Práve toto totiž ľudí špiní a poškodzuje omnoho ďalekosiahlejším spôsobom a spôsobuje omnoho väčšie škody, ako naberanie pečiva holými rukami.

Asociácia druhá:

Z rozprávania mojich známych i z útržkov náhodne vypočutých rozhovorov sa dozvedám, aké v súčasnosti panujú pomery v rôznych výrobných prevádzkach. Pri pásovej výrobe sa napríklad človek stáva súčasťou stroja a ani na svoju prirodzenú potrebu nemôže ísť kedykoľvek. Okrem toho musí neraz znášať hrubosť, až vulgárnosť nadriadených a byť pri tom ešte rád, že vôbec má nejakú prácu.

Na jednej strane sa síce veľa hovorí o demokracii a ľudských právach, ale na druhej strane sa s ľuďmi v pracovnom pomere mnohokrát jedná ako z dobytkom.

No a táto súčasť stroja, tento nadriadenými ponižovaný polorobot má po odchode z práce možnosť nakupovať hygienicky vysoko nadštandardným spôsobom a to tak, že si môže naberať pečivo jednorázovými igelitovými rukavicami.

Aká to starostlivosť? Aká útlocitnosť? Aký pokrok? Aké dojemné dbanie o dobro človeka?

Nezdá sa vám to ako niečo absurdne pokryteckého? Mne teda áno. Mne sa to zdá ako vyslovený výsmech človeka, s ktorým je na jednej strane zaobchádzané ako so zvieraťom, avšak ktorého sa prostredníctvom nakupovania pečiva s igelitovými rukavicami snažia presvedčiť, ako veľmi im na ňom záleží a ako mimoriadne naša spoločnosť pokročila dopredu.

Aké z tohto všetkého plynie súhrnné ponaučenie?

Preciedzame komára a prežierame slona! Podstatné a zásadné veci nám unikajú, ale kŕčovito dbáme na veci podružné a nepodstatné. Vytráca sa ľudskosť a základné morálne hodnoty, takže to s nami ide prudko nadol, avšak všade vládne snaha zakryť tento desivý úpadok ilúziou, že predsa len kráčame vpred. Oným napredovaním a pokrokom sa pritom myslí iba rôzne užívanie si, hromadenie vecí, majetkov, peňazí a rozvíjanie vedy a techniky.

Ľudstvo upadá, ale samo sebe sa urputne snaží nahovoriť, že napreduje. A mnohí tomuto klamstvu uverili a stále veria.

Úbohé ľudstvo! Úbožiaci všetci tí, ktorí pre svoju pohodlnosť a povrchnosť nevnímajú reálny stav vecí. Ktorí nevidia, že pod lesklým povrchom sa skrýva hniloba! Hniloba rozkladu! Špina, neresť, sebeckosť, chamtivosť, zvrhlosť, egoizmus a závisť, ktoré zvnútra rozožierajú túto civilizáciu.

Priatelia, tu nepomôže naberanie pečiva v igelitových rukaviciach! Igelitovými rukavicami nemožno zataviť zhubnú vnútornú infekciu, ktorej rozsah už začína byť kritický. To nás neposunie dopredu! Tu pomôže len vážne a dôsledné dbanie o čistotu a ušľachtilosť nášho osobného, vnútorného života! Lebo odtiaľto, z nášho vnútra, z nášho cítenia a myslenia vychádza všetko to, čo v skutočnosti poškvrňuje a špiní človeka. Čo ho poškvrňuje, otravuje a čo ho nakoniec aj zničí. Tento vnútorný rozklad nedokážu zastaviť nijaké peniaze, nijaké majetky, ani výdobytky vedy a techniky a tobôž nie igelitové rukavice. Môže ho zastaviť iba zásadná vnútorná zmena vlastného cítenia a myslenia k lepšiemu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Ľudia sú otrávení nesprávnym chápaním Božej Lásky, ktorú vnímajú ako donekonečna odpúšťajúcu a sladkasto zmäkčilú. Táto Láska však takou nie je a ani nikdy nebola, pretože jej neoddeliteľnú súčasť tvorí Spravodlivosť. Spravodlivosť prísna, dôsledná, železná a neúprosná!

Keďže pred 2000 rokmi sme Božiu Lásku pribili na kríž a jej princípmi sa doteraz odmietame riadiť, prichádza k nám teraz Stvoriteľ úplne inak. Prichádza k nám už nie v Láske tak, ako pred 2000 rokmi, ale v Spravodlivosti. V Spravodlivosti, ktorá každému nadeľuje presne to, čo si zaslúži. Či už jednotlivcovi, národu, alebo celému ľudstvu.

K zemi sa blíži veľký deň účtovania, o ktorom kedysi hovoril i Kristus. Blíži sa žatva, v ktorej bude oddelená pšenica od buriny. Pšenica sú ľudia dobrí, to znamená ľudia konajúci dobro. Burina sú ľudia zlí, čiže ľudia konajúci zlo. Blíži sa teda žatva, v ktorej bude pšenica zhromaždená v Pánových sýpkach a burina spálená v ohni. To nie je strašenie! To je Spravodlivosť!

Kto o týchto závažných skutočnostiach mlčí, ba snaží sa ich potierať, ten klame a zavádza, lebo v ľuďoch vytvára mylnú domnienku, že všetko pôjde stále ďalej tak, ako tomu bolo doposiaľ. Že sa vlastne nič zvláštneho nedeje a všetko sú iba výmysly. Ale to je obrovský omyl, lebo aj veľká Láska Božia má svoje hranice!

Ku dňu veľkého účtovania dôjde tak náhle a neočakávane, ako kedysi prišiel smrtiaci dážď, keď Noe vstúpil do korába. A tak aj teraz, kvôli neschopnosti ľudí vnímať plnosť času, nadíde náhle a neočakávane onen deň, v ktorom prepukne veľké svetové dianie. Dianie, v ktorom obstojí iba ten, kto sa snaží žiť podľa Vôle Najvyššieho. Nik a nič iného neobstojí!

Takáto je skutočnosť. Ľudia, odmietajúci ju vidieť a akceptovať škodia sami sebe i iným, pretože strácajú drahocenný čas určený na to, aby sa vnútorne prerodili a mohli byť započítaní medzi tých, čo obstoja.

Sekera je už priložená ku kmeňu stromov. Každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie bude vyťatý a spálený v ohni!

S vedomým najvyššej vážnosti začnime preto usilovať, aby ovocie našich myšlienok, slov a činov bolo iba dobré, čestné, čisté a spravodlivé. Nič iného a nikto iný totiž pred železnou Spravodlivosťou Pána nemôže obstáť!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

V súčasnosti žije na zemi obrovský počet vzdelaných ľudí, aký tu snáď nebol počas celej histórie. A predsa hlúposť nezanikla. Práve naopak! Stretávame sa s ňou stále častejšie. Ako je to možné? Veľmi jednoducho! Vzdelanosť a skutočná múdrosť sú totiž dve úplne rozdielne kategórie.

Hitom dneška je vzdelanosť a vzdelávanie. Na ľudí sa kladú v tomto smere stále vyššie nároky. Trend vstrebávania čoraz väčšieho objemu informácií je razený v školstve a v celom systéme vzdelávania. Vzdelanosťou si rozširujeme duševný obzor. Slovo rozširovanie jasne hovorí o rozmere šírky, čiže šírka a ustavičné rozširovanie vedomostí tvorí základ vzdelanosti.

Múdrosť však paradoxne nemusí mať so vzdelanosťou nič spoločné. Alebo inak povedané, vzrast múdrosti nie je priamo úmerný rastu vzdelanosti. Prečo? Lebo múdrosť nie je rozmerom šírky, ale rozmerom hĺbky.

V minulosti napríklad ľudia nemali také veľké množstvo podnetov a informácií, ako je tomu dnes. Malo to však aj svoju výhodu. Existujúce informácie, ktoré boli neraz doslova vzácnosťou, mohol človek dostatočne dlho vnútorne spracovávať a ísť v nich do hĺbky, až ku samotnému koreňu veci.

Nakoľko do šírky sa vtedy prenikať veľa nedalo, ľudia vo svojej prirodzenej túžbe poznávať boli okolnosťami doslova nútení a tlačení prenikať do hĺbky. Avšak práve v prieniku do hĺbky jednotlivostí možno nájsť poznanie skrytých súvislostí. Jedine v hĺbke prieniku do jednotlivostí a k podstate veci je možné naraziť na to a odkryť to, čo nazývame múdrosťou.

Lebo múdrosť je prienik k podstate! K jadru! K nadhľadu nad vecami. K pochopeniu ich skutočného významu, ich vzájomných vzťahov a v tom najvyššom štádiu i k pochopeniu toho, čo stojí za všetkou viditeľnou realitou a čo ňou hýbe.

K múdrosti vedie iba jediná cesta! Cesta vlastného, samostatného uvažovania, prostredníctvom ktorého človek dokáže vo chvíľkach ticha vnútorne prenikať k podstate.

Naša civilizácia však zvolila inú cestu. Cestu vzdelanosti, ktorá žiaľ nemusí byť vždy totožná s múdrosťou. Je to cesta neustáleho rozširovania a nového prílevu vedomostí. Dnes žijeme v dobe nadbytku informácií. Nové informácie neprijímame iba v školách a v rôznych vzdelávacích inštitúciách, ale valia sa na nás ustavične a zo všetkých strán. Z rozhlasu, z televízie, z internetu, z novín, kníh, časopisov a ešte mnohých iných zdrojov. Informácií je obrovské množstvo a stále pribúdajú ďalšie, takže človek o nich vôbec nemá čas premýšľať, vnútorne ich spracovať a tobôž prenikať k ich podstate.

Vieme mnoho, ale všetko zostáva iba na povrchu. Naše poznanie je široké, ale plytké! A tak paradoxne, cesta vzdelanosti a nadbytku informácií sa nám stala cestou k povrchnosti a plytkosti. Cestou k produkovaniu síce vzdelaných, široko rozhľadených, ale v skutočnosti povrchných, plytkých a neveľmi múdrych ľudí.

Neustále pustený televízor, MP3, internet a rádio, tieto nové vymoženosti doby, na ktoré sme tak pyšní sa stali nástrojmi na výrobu hlupákov. Sú to totiž zdroje neustále chrliace nové a nové informácie, pre ktorých ustavičný prílev nie je možné spracovávať tie staré. A tak sa takmer všetko míňa účinkom.

Je to ako keď máme prsty roztiahnuté vo vetre a cítime, ako nám popri nich vietor prúdi, ale nakoniec, keď zavrieme dlaň, neostane nám v nej nič. Zostane prázdna presne tak, ako prázdnymi, povrchnými a od skutočnej múdrosti na míle vzdialenými sú dnešní ľudia doby informačných technológií.

Ako tu pomôcť? Hovorí sa, že menej je niekdy viac! Samozrejme neznamená to, že by sme mali vyhodiť von oknom televíziu, počítač a MP3, prestať počúvať rádio a čítať knihy. Ničoho sa nemáme radikálne zbavovať, ale nemáme sa tým ani nechať ovládať.

Ak chceme spieť k múdrosti, musíme si dokázať dopriať chvíľky ticha, v ktorých môžeme spontánne a prirodzeným spôsobom rozvinúť vlastné samostatné myslenie, cítenie a zvažovanie. V takýchto chvíľach totiž dozrieva naša osobnosť, pretože v nich môžeme vnútorne spracovávať to, čo sme prežili, videli, alebo počuli. Jedine toto nás môže posúvať smerom k pravej múdrosti, ku ktorej nevedie stádovitosť davov, nechávajúcich bezmyšlienkovite a nekriticky zaplavovať svoj vnútorný život prebytkom informácií.

Je dokonca celkom možné, že je tu niekto, komu veľmi zaleží na tom, aby ľudia samostatne nemysleli a aby sa dalo s nimi ľahko manipulovať. Jednoducho aby ľudia boli hlupáci.

Naučme sa preto využívať výdobytky modernej doby rozumne, účelne, striedmo a k nášmu prospechu, aby sa nám mohli stať cestou k múdrosti. Pamätajme, že menej býva niekedy viac! Nedajme sa informáciami pohltiť a manipulovať ku našej vlastnej škode. Nenechajme sa nimi pomaly, ale isto preformovávať v povrchnú a nemysliaci bytosť, vzdialenú od akejkoľvek skutočnej múdrosti.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Je možné hrabať vodu hrabľami? Je možné použiť motorový čln na premiestňovanie púšťou? Úsmevná predstava, že? A predsa až takto smiešne to vyzerá s ľudstvom v jeho chápaní skutočnej reality a zásadných súvislostí života. A to preto, lebo svoje základné danosti a predpoklady, konkrétne svoj cit a rozum používa nesprávnym spôsobom.

Jedine vtedy, ak použijeme hrable na hrabanie trávy a motorový čln na plavbu po vode, jedine vtedy budeme konať správne, pretože daný nástroj využijeme k účelu, na ktorý je určený. Tak je to aj s využívaním rozumu a citu.

Človek má k dispozícii päť zmyslov, ktoré mu majú slúžiť k jeho pôsobeniu v hmotnom svete. Okrem piatich zmyslov máme ešte aj rozum Rozum je hmotný, lebo pochádza z hmotného mozgu a je nástrojom, určeným na poznávanie hmoty. Rozumové poznanie ľuďom už v mnohom uľahčilo život, čo je zvlášť viditeľné v súčasnej modernej dobe.

Avšak aj rozum má svoje obmedzenia. Sú ním hranice hmotnosti, hranice hmotného sveta. Rozsah hmotnosti je obrovský a preto sa nám môže zdať možnosť rozumového poznávania neobmedzená a bez konca. Ale nie je to tak. Rozumové poznanie má svoje presne vymedzené hranice, obmedzené priestorom a časom. Na to, čo sa nachádza za týmito hranicami už rozum nestačí.

Ako príklad si vezmime pojem Stvoriteľ a v súvislosti s ním termín večné bytie. Rozum, ktorý je hmotný a je nástrojom na poznávanie hmoty, rozum, ktorý pozná iba neustále vznikanie a zanikanie foriem hmotného sveta, tento rozum jednoducho nie je schopný vôbec chápať niečo také ako Stvoriteľ a večné bytie.

Ak sa teda v tomto smere na náš rozum plne spoľahneme a tým sa podriadime jeho priestorovo časovej obmedzenosti, nie je potom možné tvrdiť nič iného, ako to, že Stvoriteľ a ani večné bytie neexistuje, lebo svojim rozum nie sme schopní niečo takéhoto vôbec pochopiť. Z čisto rozumového hľadiska máme samozrejme úplnú pravdu.

Ale pozor! Okrem piatich zmyslov a rozumu má človek ešte aj cit. A ako je rozum hmotným nástrojom, určeným na poznávanie vecí hmotných, tak práve cit je nástrojom, určeným na poznávanie, alebo lepšie povedané vyciťovanie vecí, nachádzajúcich sa nad hmotou. Je tomu tak preto, lebo náš cit nie je hmotného druhu, ale druhu nehmotného. Cit je totiž prejavom a rečou ducha! Nášho ducha, ktorého sídlo sa nachádza v oblasti srdca. V oblasti srdečnej pletene. Presne tam smeruje náš prst vždy vtedy, keď ukazujeme na seba v súvislosti s pojmom „ja“.

A práve on, náš duch, je našim skutočným, pravým „ja“. Pochádza z duchovného sveta, nachádzajúceho sa nad hmotnosťou. Naše pravé „ja“ prichádza do hmotnosti za účelom sebazdokonaľovania a rozvinutia k plnej zrelosti. Z tohto dôvodu je preto jedine náš duch schopný chápať veci duchovného druhu, pochádzajúce z úrovní nad hmotou.

Rozum a cit sú teda dva nástroje, z ktorých každý je určený na iný účel. Ak sa však budeme snažiť rozumom o pochopenie vecí duchovných, budeme sa naozaj podobať človeku, ktorý chce nezmyselne hrabať vodu hrabľami, alebo sa snaží prejsť púšťou na motorovom člne. Jednoducho povedané, všetky schopnosti, ktoré ako ľudia vlastníme, musíme využívať iba na účely, na ktoré sú určené. Inak budú výsledky úbohé.

Tragédiou dnešnej doby je takzvaný materializmus, ktorý vznikol preto, lebo jeho stúpenci sa spoliehajú len a len na rozum, pričom popierajú vlastné cítenie. Popierajú ho a vôbec ho nerozvíjajú. Títo ľudia vo svojej rozumovej obmedzenosti tvrdia, že duchovno je iba výmysel, pretože z ich čisto rozumového hľadiska sa im to subjektívne javí ako objektívna pravda. Sú to však žiaľ ľudia, ktorí sa potlačením schopnosti vlastného cítenia a spoľahnutím sa iba na rozum stali dobrovoľne neschopnými vnímania ďalšej dimenzie bytia a svoj život žijú z tohto dôvodu úboho neplnohodnotným spôsobom. Týchto chudákov v ich dobrovoľnej rozumovej obmedzenosti možno iba ľutovať.

Neprirodzené nadhodnotenie rozumu však spôsobilo katastrofálnu spúšť i u ľudí, ktorí si ešte dokázali zachovať určitú mieru zdravého cítenia a preto sú schopní vyciťovať reálnu existenciu sveta duchovného, nachádzajúceho sa nad hmotou. V čom spočíva ich tragédia?

Zhora, z vysokých duchovných úrovní boli počas celej histórie našej civilizácie do hmotnosti posielaní poslovia, ktorí nám prinášali poznanie duchovných Zákonitostí. Keďže podstata našej osobnosti je duchovná, jedine život podľa duchovných Zákonitostí nám môže zabezpečiť správny vývoj a skutočné dozrievanie našej osobnosti, aby sme napokon, ako zrelá a plnocenná bytosť mohli opustiť hmotnosť, vstúpiť do rozprávkovo krásnych, duchovných oblastí bytia a trvalo tam žiť.

Všetko to, čo nám títo poslovia prinášali, medzi nimi i samotný Syn Boží, všetko toto prichádzalo z hora, čiže z oblastí mimo hmotného priestoru a času. Obsah, zmysel a význam týchto posolstiev mohol byť preto správne pochopený iba prostredníctvom citu. Rozum mal pri tom nevyhnutne hrať až druhé husle.

K čomu však na veľké nešťastie došlo? Bezmedzná dôvera v rozum, ktorý sa osvedčil v tak mnohých veciach spôsobila to, že sa človek vo svojej naivite a nevedomosti začal usilovať aj o pochopenie vecí duchovných prostredníctvom svojho rozumu, obmedzeného hranicami hmotného priestoru a času. Takýmto rozumovo obmedzeným spôsobom však ale strhol, skrivil a zakalil všetky posolstva zhora, nevynímajúc ani učenie Ježiša Krista. To, čo bolo určené predovšetkým jeho duchu a citu totiž uchopil svojim rozumom.

Tak človek znehodnotil a nesprávne dešifroval všetky duchovné posolstvá prichádzajúce zhora. Svojim rozumom ich vtlačil do neživých dogiem. Cesta k duchovnému vzostupu tak bola stratená. Pôvodné, zdravé jadro všetkých veľkých svetový náboženských systémov bolo ľudským rozumom strhnuté hlboko nadol a preto dnes už dávno nepredstavujú cestu k slobodnému a radostnému rozvoju ducha. Práve naopak, stali sa putami a okovami ducha!

Na druhej strane je však potrebné zdôrazniť, že v každom z veľkých svetových náboženstiev sa pod nánosom mnohých rozumových omylov a dogiem stále nachádza ono pôvodné, zdravé jadro, ktoré pravdivo ukazuje cestu ľudského ducha nahor.

Toto pôvodné a zdravé jadro však môžeme nájsť a odkryť spod nánosu rozumového balastu iba vtedy, ak k tomu využijeme svoj cit, čiže práve ten nástroj, ktorý je k tomu určený. Svojim citom teda prísne skúmajme všetko, čo sa nám predostiera formou viery. Nech už ide o akékoľvek vierovyznanie. No a potom majme tiež odvahu odvrhnúť všetko to, s čím sa nebudeme môcť stotožniť vo svojom cítení.

Staňme sa slobodnými! Duchovne slobodnými! Naše čisté cítenie nám v tom ukáže cestu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

V poslednej dobe mávam taký divný pocit: keď niekde idem pripadá mi, ako keby išiel niekto za mnou, ale keď sa otočím, nikto tam nie je. Na dedine, kde bývam, máme dopravnú značku, pri ktorej kedysi niekto zomrel. Keď okolo nej idem začne sa klepať, hoci nie je vôbec nijaký vietor. Pomôžte mi! Bojím sa! Neviem či je to duch, alebo či som sa zbláznila. A keby to bol duch, čo mám robiť? (Petra, 12 rokov)

Odpoveď:

Ak pochopíte, o čo presne tu ide, určite sa prestanete báť.

Keď človek zomrie, musí ísť dvomi cestami, zodpovedajúcimi tomu, akým v živote bol. Ak bol dobrý, čestný, čistý a spravodlivý, čiže ak usiloval k Stvoriteľovi, veľmi rýchlo sa odpúta od zeme a bude smerovať do vyšších úrovní stvorenia.

Ak ale nebol dobrý, čistý, čestný a spravodlivý, ak neusiloval k Stvoriteľovi a veril a uznával iba veci hmotné, takýto človek zostane i potom, po svojej smrti pripútaný k hrubej hmote, ktorá mu bola v jeho živote všetkým.

Stále sa teda zdržuje v blízkosti zeme a kedykoľvek je to len trošku možné snaží sa aj hmotne a viditeľne prejaviť. No a občas sa mu k tomu naskytne príležitosť tým, že zvlášť u mladých dievčat v období dospievania dochádza k určitému veľmi špecifickému vyžarovaniu krvi, prostredníctvom ktorého môže takýto človek dať najavo svoju existenciu aj hrubohmotne.

Netreba sa teda vôbec ničoho báť, pretože ide presne o takého istého človeka, ako je ktorýkoľvek iný v našom okolí, iba že už nemá fyzické telo. Je to však človek nevedomý a pripútaný k najhrubšej hmote. Človek, zúfalý a bezradný, ktorého skôr treba ľutovať, ako sa ho báť.

Ako je možné v takejto situácii pomôcť? Jedna možnosť spočíva v zmene vyžarovania krvi prostredníctvom stravy. Každý človek má totiž určité stravovacie návyky, no a skladba stravy vplýva na vyžarovanie krvi. Chcelo by to teda aspoň načas zmeniť zaužívané stravovacie návyky a jesť niečo iné.

Existuje však aj iná, zrelšia a omnoho lepšia možnosť, ako sa zbaviť k zemi pripútaného, ľudského ducha a ešte mu pritom aj pomôcť.

Ak totiž človek o všetkých týchto skutočnostiach vie, môže sa mu prihovoriť. Môže mu povedať: Človeče, uvedomte si, že ste už zomreli. Nemáte sa preto stále pútať k hrubej hmote. Svoje oči treba už konečne odvrátiť od najhrubšej hmotnosti a pozrieť sa smerom hore. Tam hore, do vyšších svetov má viesť cesta každého človeka po jeho fyzickej smrti. Tam treba ísť konať dobro, pomáhať ľuďom a nestrácať čas ustavičným zdržiavaním sa blízkosti tejto zeme.

Môže sa stať, že to onen k zemi pripútaný ľudský duch nedokáže na prvý krát pochopiť a prijať. Preto mu to treba opakovať viac krát a to vždy, keď sa bude chcieť prejavovať.

Pomôcť môže aj keď v takejto chvíli poprosíme smerom k Svetlu o to, aby sa tomu človeku dostalo pomoci a aby sa konečne odpútal od hrubej hmoty a začal kráčať smerom nahor.

Inak časom, keď prekonáte obdobie dospievania, sa vám zmení a stabilizuje vaše vyžarovanie krvi, takže napokon všetko samovoľne prejde.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Vo svojej domýšľavosti a hlúposti hovorí ľudstvo dneška o neobmedzených možnostiach. Áno, tie možnosti, ktoré súčasná doba ponúka sa mnohým naozaj zdajú byť neobmedzené, iba treba byť „šikovný“. „Šikovný“ v zmysle byť dostatočne drzý, priebojný a keď treba, byť ochotný kráčať za svojim cieľom aj cez mŕtvoly.

Ten, kto sa možno aj nečestným spôsobom dostal na výslnie spoločnosti, ten sa naozaj asi ťažko dobrovoľne vzdá všetkého, čo mu jeho postavenie ponúka. Veľmi ťažko sa svojich vymožeností a pohodlia dobrovoľne vzdajú dokonca i tí, ktorí majú v porovnaní s elitou spoločnosti omnoho menej.

Takzvané vyspelé štáty sveta žijú v súčasnosti vo vysokom nadštandarde a blahobyte. V prebytku, ktorý je až neprirodzený. A pri tom nemajú stále dosť. Je trebárs absolútne paradoxné, že súčasná kríza nevznikla v Afrike, kde sa zomiera od hladu, ale vo vyspelých štátoch sveta a spočíva v tom, že si ľudia nemôžu meniť svoje auto každé dva roky tak, ako boli zvyknutí, ale až každé štyri. Je to normále? Je normálne to, že hrubý domáci produkt 48 najchudobnejších krajín sveta je menší, ako bohatstvo troch najbohatších ľudí v USA?

Všetkým týmto a im podobným ľuďom však treba zdôrazniť, že možnosti našej planéty sú obmedzené! Ľudstvo už dosahuje ich hranicu a podobným drancujúcim spôsobom už jednoducho ďalej nemožno dlhodobejšie kráčať.

Ak ale naša civilizácia pôjde aj ďalej tak, ako šla doposiaľ, už čoskoro narazí na konečnú, železnú a neposunuteľnú hranicu reálnych možností tejto planéty a rozbije si na nej hlavu. V tomto náraze sa napokon rozsype všetok doterajší systém vecí a všetci tí, ktorí sa pred tým nechceli za žiadnu cenu dobrovoľne zriecť mnohého, čo im dnešná doba ponúkala, všetci tí sa potom budú toho musieť zriecť nasilu. Skromnosť, ktorej sa dovtedy iba vysmievali sa stane nevyhnutnou súčasťou života ľudstva. Skromnosť, ktorá znamená uspokojenie sa s tým najnevyhnutnejším, čo človek potrebuje k dôstojnému životu na zemi.

Ľudské úsilie totiž niekdy nemalo byť a nemá byť zamerané jedine k snahe „mať“, teda vlastniť, ale predovšetkým k snahe „byť“! Byť skutočne človekom! Skutočným človekom, uznávajúcim skutočné hodnoty! Hodnoty ako spravodlivosť, česť, nezištnosť, láskavosť, ušľachtilosť, skromnosť, prirodzenosť a podobne, lebo práve tieto hodnoty z nás robia ľudí, kým kŕčovité úsilie „mať“ stále viac z nás naopak robí chamtivcov a egoistov. Egoistov, ktorí vo svojej nenásytnosti ničia a drancujú celú zem a ubližujú i ostatným ľuďom. Neuznávanie pravých hodnôt v podstate doteraz vždy napokon zničilo každú civilizáciu dejinách a ani tá naša s veľkou pravdepodobnosťou nebude žiadnou výnimkou.

Existujú totiž iba dve cesty: buď sa dobrovoľne obrátime k skutočným hodnotám spomínaným vyššie, staneme sa skromnými, prirodzenými a prispôsobíme sa obmedzeným možnostiam našej planéty, čo jediné umožňuje trvalo udržateľný rozvoj, alebo nás čaká nedobrovoľné a násilné prispôsobenie sa a to za cenu celosvetového kolapsu a zrútenia civilizácie. Civilizácie, ktorá vo svojich scestných hodnotách a vo svojom egoizme nakoniec zničí vlastnú planétu a tým i samu seba. Ktorá z týchto dvoch alternatív je lepšia?

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Je Judáš naozaj vinný, ak Kristus prišiel na zem preto, aby trpel, zomrel na kríži a tým spasil svet? Ak bol Judášov čin spúšťajúcim momentom Kristovej cesty utrpenia, ktoré bolo poslaním jeho života, môže to byť vôbec považované za vinu? Veď to musel predsa niekto urobiť, ak mal Kristus trpieť! Veď ho niekto musel zradiť, zajať, bičovať, ponižovať a nakoniec pribiť na kríž! Veď práve toto bola jeho cesta! Veď toto bol plán spásy! Tí, čo takto činili boli teda jeho naplňovateľmi. Boli v istom zmysle spolupracovníkmi na tomto pláne.

Ak v Kristovom utrpení a jeho smrti na kríži spočíva spása ľudstva, niekto to musel čisto fyzicky zrealizovať. Môžu byť potom títo ľudia považovaní za vinných?

Niečo tu nesedí a v niečom musí byť omyl. Buď totiž mal Kristus naozaj trpieť a zomrieť na kríži, ale potom musia byť zákonite nevinní tí, ktorí v tomto smere iba plnili Vôľu Najvyššieho, alebo bol Judáš zradca a tí, čo Krista ponižovali, trýznili a pribili na kríž boli surovcami, zločincami a vrahmi a sú vinnými z jeho smrti.

Ak však bol Judáš zradcom a teda vinníkom a tí čo Krista mučili zločincami, potom i jeho smrť musela byť zločinom a vinou. Lebo buď platí jedno, alebo druhé. Buď mal Kristus trpieť a potom sú neviní tí, ktorí mu utrpenie spôsobili, lebo práve takýto bol plán spásy, alebo sú vinní všetci tí, ktorí mu utrpenie spôsobili, čo však znamená, že Kristus nemal byť ukrižovaný. Vina totiž môže vzniknúť iba vtedy, ak človek urobí to, čo nemá. Previniť sa možno iba tým, že vykonáme niečo, čo sa vykonať nesmie.

Judáš však bol vinný! To každý z nás jasne cíti vo svojom vnútri. Sám Kristus o ňom riekol: „Beda tomu, kto zrádza Syna Božieho! Bolo by pre neho lepšie, keby keby sa vôbec nebol narodil.“ Bol by vôbec mohol Ježiš niečo takéhoto povedať, ak by sa to práve takto malo stať? Ak bol práve takýto plán spásy?

Uveďme si jedno Ježišovo podobenstvo, ktoré vo veci viny a neviny nepripúšťa akýchkoľvek pochybností:

Pán prenajal vinicu vinohradníkom. Po čase k ním poslal svojho sluhu, aby mu vyplatili nájomné. Vinohradníci však sluhu chytili a zbili. Pán k ním teda poslal ďalšieho sluhu a potom zase ďalšieho, ale oni so všetkými urobili rovnako. Pán si teda povedal: Ak nemajú rešpekt pred mojimi sluhami, pošlem k ním môjho syna. Jeho snáď počúvnu.

Keď však vinohradníci zazreli pánovho syna povedali si: Hľa dedič. Zabime ho a vinica ostane nám. A tak aj učinili.

Čo však urobí pán so zlými vinohradníkmi? Príde, zahubí ich a vinicu prenajme iným!

ZAHUBÍ ICH a vinicu prenajme iným! V týchto slovách je skrytá vina, zločin a zároveň odsúdenie!

Ten Pán v podobenstve je Stvoriteľ. Vinica je Zem a vinohradníci sú ľudia. Pánovi sluhovia sú proroci a syn je Kristus. Jeho smrť bola vraždou, vinou a vzburou proti Stvoriteľovi, teda proti pánovi vinice. Čo však učiní Pán so zlými vinohradníkmi, čiže s ľuďmi? Odpoveď v podobenstve je jednoznačná: ZAHUBÍ ICH!

Kristovo utrpenie a jeho smrť na kríži nebola Božím plánom spásy! Ľudstvo ňou nebolo spasené, ale naopak, uvalilo na seba ťažkú vinu!

Proroci a nakoniec Syn Boží priniesli ľuďom poznanie toho, ako majú na zemi správne žiť podľa Vôle Najvyššieho, pretože jedine v tom sa pre nich skrýva cesta k skutočnému šťastiu a mieru. Vyplatenie úroku, ktoré bolo požadované od vinohradníkov, čiže od ľudí na tejto zemi je požiadavka vradenia ich života do súladu s Vôľou Najvyššieho, jediného a právoplatného Majiteľa zeme a všetkého, čo je na nej.

Jeho Vôli ľudia mali a majú prispôsobiť všetko svoje myslenie, cítenie, slovný prejav a všetko svoje jednanie. To je právom požadovaný úrok, ktorý majú zaplatiť za dar smieť vedome jestvovať vo stvorení. A to všetko jedine kvôli vlastnému šťastiu.

Buď teda vinohradníci zaplatia Pánovi všetky úroky, alebo budú zbavení práva využívať jeho vinicu. Budú zbavení tohto práva pre to, lebo odmietli rešpektovať výstrahy prorokov, lebo zavraždili Syna Božieho a preto, lebo stále nechcú žiť podľa Vôle Najvyššieho, ktorej poznanie im Kristus priniesol vo svojom učení.

Formalizmus, čiže čisto formálne uctievanie Krista je toľko, ako nič. Jedine ten, kto prispôsobí všetko svoje cítenie, myslenie slová a činy Ježišovej náuke, jedine ten sa v budúcnosti nemusí ničoho obávať, pretože čestne a poctivo platí Pánovi požadovaný úrok. Aký osud však čaká ostatných, o tom až príliš jednoznačne hovoria záverečné slová podobenstva, spomínaného vyššie.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.