Bez znalosti jednotlivých úrovní stvorenia nemôžeme správne pochopiť, čo sa s nami deje po pozemskej smrti.

Človek pochádza z duchovnej ríše. V nej, ako nevedomý duchovný zárodok prejavil túžbu po seba uvedomení. Aby mohol sebauvedomenie nadobudnúť, musel zostúpiť do školy života, ktorou je hmotnosť.

Hmotnosť delíme na jemnú a hrubú. Hrubá hmotnosť je tá naša pozemská a viditeľná. Jemná hmotnosť je zase tá, do ktorej odchádzajú ľudské duše po pozemskej smrti a je nášmu hmotnému zraku neviditeľná.

Jemná hmotnosť má mnoho úrovní, počnúc tou najhrubšou, ktorá sa nachádza veľmi blízko hrubej hmotnosti a končiac tou najjemnejšou, ktorá sa nachádza už v blízkosti duchovnej ríše.

Ak človek pozemsky zomrie, odchádza do jemnej hmotnosti a to do úrovne, ktorá presne zodpovedá jeho vnútornej zrelosti. Odtiaľ sa potom, po nejakom čase, opätovne zrodí do pozemského tela, čiže do hrubej hmoty, za účelom získavania ďalších skúseností a prežití, na základe ktorých čoraz viacej duchovne rastie.

Stálym duchovným rastom sa tak postupne prepracováva do vyšších úrovní jemnej hmotnosti až nakoniec dozrie natoľko, že sa po svojej pozemskej smrti už viac nepotrebuje zrodiť v hrubej hmotnosti, ale svoj vývoj dokončí v najjemnejších úrovniach jemnohmotnosti, odkiaľ napokon vstúpi do duchovnej ríše, ako plne zrelá a sebavedomá bytosť.

Duchovná ríša je teda rajom, z ktorého sme kedysi vyšli ako nevedomé duchovné zárodky a do ktorého by sme sa raz, po ukončení nášho vývoja v hmotnosti mali vrátiť, ako plne sebavedomé bytosti.

K lepšiemu pochopeniu si to môžeme pripodobniť ku škole, v ktorej žiak chodí do prvého ročníka, kde zbiera rôzne vedomosti a skúsenosti. Prvý ročník je našim prvým životom v hmotnosti. Potom prídu prázdniny a žiak odchádza zo školy. To je možné pripodobniť pozemskej smrti a odchodu do jemnohmotnosti.

Potom ale príde opäť september a žiak vstupuje do druhého ročníka, čiže zase sa vtelí na zem. A zase prídu prázdniny a tak ďalej a tak ďalej.

Takto to pokračuje až na strednú školu, na ktorej sa študenti postupne približujú k záveru svojho štúdia: k maturite, čiže k skúške dospelosti. Po úspešnom zvládnutí maturity opúšťajú brány školy a vstupujú do života.

To v našom prípade znamená, že opustia školu života, ktorou je hmotnosť a vstúpia do duchovnej ríše, kde pre nich začína skutočný, plne vedomý život sám.

Čo napríklad znamená neustále sa zväčšujúci počet ľudí na našej planéte? Je znamením toho, že sa vo stvorení schyľuje k spomínanej, veľkej maturitnej skúške. Účelom života všetkých týchto ľudí v hmotnosti má byť dohnanie zameškaného a nazbieranie takého množstva poznatkov a skúseností, ktoré im umožnia úspešne absolvovať skúšku dospelosti. Onou skúškou však nie je nič iného, ako v Biblii avizovaný, posledný súd.

Veľkou otázkou zostáva, koľko ľudí si je vôbec vedomých týchto skutočností a pre koľkých z nich je ono duchovné dozrievanie a duchovný rast naozaj prvoradým?

Čo sa však stane zo zlými a lenivými „študentami“, ktorí v hmotnosti zabudli na svoju povinnosť duchovne napredovať, takže veľkú maturitnú skúšku nezvládnu?

Treba vedieť, že účelom hmotnosti je poskytnutie priestoru pre vývoj ľudských duchov. Ak stvorenie dospeje k poslednému súdu, v ktorom budú od seba oddelení duchovne zrelí od nezrelých znamená to, že hmotnosť ako taká splnila svoj účel, takže postupne začne nastávať jej rozklad. No a práve tento rozklad sa stane osudom všetkých tých, ktorí sa z hmotnosti nestihli včas odpútať, pretože boli duchovne leniví a pretože im snaženia iba čisto hmotného druhu úplne oslepili zrak a zabrali všetok čas, ktorý takýmto spôsobom premárnili.

V tisícročnom bolestivom rozklade hmoty bude postupne zničené ich dovtedy nadobudnuté ja. Ich meno bude vymazané z knihy života a na samom konci tohto bolestného procesu zostane už iba nevedomý duchovný zárodok, ktorý sa na základe zákona tiaže a rovnorodosti vznesie naspäť do duchovnej ríše, odkiaľ ako nevedomý kedysi dávno vyšiel.

Až sa napokon hmotnosť znovu rozloží a po miliónoch rokoch opäť obnoví, bude to znamenať znovu otvorenie školy života pre tie duchovné zárodky, ktoré zatúžia po vlastnom seba uvedomení a po večnom, vedomom bytí. A všetko sa bude znovu opakovať.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Napriek tomu, že žijeme v hmotnom svete, poznávame ho iba z jednej tretiny. A žiaľ, aj toto naše tretinové poznávanie je vo veľkej miere deštruktívneho charakteru. Namáhavo a kŕčovito v ňom usilujeme v smere zdola nahor a doslova ho z hmoty vydobýjame. A zašlo to až tak ďaleko, že sme sa detinsky začali zahrávať so silami, o ktorých účinkoch nemáme ani len potuchy.

Aby sme pochopili, v čom sa skrýva súčasná obmedzenosť nášho druhu poznávania bude potrebná krátka exkurzia do základnej štruktúry hmoty. Hrubá hmota, alebo hrubohmotnosť sa delí na tri časti. Na najhrubšiu, to je tá, v ktorej žijeme. Ďalej je to stredná hrubohmotnosť a jemná hrubohmotnosť, ktoré však už svojim zrakom nedokážeme vnímať. Tieto časti môžeme nazvať aj úrovňami, alebo vesmírmi. Najhrubšiu hmotnosť vesmírom elektrickým, strednú hrubohmotnosť vesmírom kvarkovým a najjemnejšiu hrubohmotnosť vesmírom éterickým.

Človek sa vo svojom poznávaní hmoty dostal až k atómu, ktorý bol pred niekoľkými desaťročiami považovaný za najmenšiu čiastočku hmoty. Neskôr sa však zistilo, že i atóm sa skladá z určitých, ešte menších častí, ktorými sú protóny, elektróny a neutróny.

Ľudstvo sa naučilo štiepiť atóm a týmto spôsobom uvoľňovať obrovskú energiu, ktorá ak sa vymkne spod kontroly, môže pôsobiť po celé desaťročia deštruktívnym spôsobom na svoje okolie. Viď nedávna katastrofa v jadrovej elektrárni v japonskej Fukušime.

Vedecký svet však začal v dnešnej dobe vyvíjať úsilie o štiepenie ešte menších častíc hmoty, ako je atóm. Ide o už spomínané atómové častice, ako sú napríklad protóny. Je snahou štiepiť ich na častice ešte menšie, ktoré nazvali kvarkami. Každý protón, elektrón, alebo neutrón sa totiž skladá z niekoľkých kvarkových častíc.

Veda sa tak dostala vo svojom poznaní až na rozhranie sveta strednej hrubhmotnosti, čiže kvarkového vesmíru. Avšak verná svojmu deštruktívnemu princípu v prístupe k poznávaniu sa hodlá rozbiť atómové častice, čiže protóny, na častice ešte menšie, to znamená na kvarky. Chystajú sa tak urobiť v obrovskom urýchľovači častíc, vybudovanom na pomedzí Švajčiarska a Francúzska.

Ak ale pri štiepení atómu vzniká obrovská energia s rizikom možného negatívneho dopadu na okolie, tak štiepením protónov na kvarky sa uvoľní ešte omnoho väčší, elektro - magnetický druh energie, s veľkou možnosťou negatívneho dopadu už nie len na blízke, alebo vzdialenejšie okolie, ale na celú našu planétu.

To je to naivné a detinské zahrávanie sa so silami, o ktorých možných účinkoch nemá vedecký svet zatiaľ ani len tušenia. V obrovskom urýchľovači za obrovské peniaze sa teda budú vedci snažiť rozbiť protónové častice na častice kvarkové a pozorovať pri tom, čo sa bude diať. Čo sa ale bude diať nevedia. Sú to šialené pokusy šialencov, podobajúce sa dieťaťu, stojacemu pri nádrži s benzínom, ktoré sa do nej chystá hodiť horiacu zápalku s naivným detinským očakávaním, čo to tak asi môže urobiť.

Takto teda vyzerá a takéto negatívne dôsledky môže mať poznávanie zdola nahor so snahou dostať sa vpred deštrukciou a rozbíjaním. Pozrime sa ale na veci inak. Správne a budujúco, čiže zhora nadol.

Ako už bolo povedané, hrubá hmota sa skladá z vesmíru elektrického, vesmíru kvarkového a vesmíru éterického. Všetko je vzájomne úzko prepojené a to, čo je hmotného druhu obsahuje v sebe všetky tri tieto zložky. A tak je to aj s človekom. Aj človek má v sebe a zároveň i pôsobí vo všetkých troch spomínaných úrovniach, v ktorých je schopný prejavovať sa. V najhrubšej hmote eletrického vesmíru svojimi činmi. Na kvarkovej úrovni, čiže v strednej hrubohmotnosti svojimi slovami a v úrovni éterickej, čiže na úrovni jemnej hrubomotnosti svojimi myšlienkami.

Všimnime si pri tom jednu zákonitosť: čím jemnejšia a prestupnejšia je hmota, tým väčšia energia a sila sa v nej skrýva. Štiepením atómu je možné uvoľniť veľkú energiu. Štiepením atómových častíc na častice kvarkové je možné uvoľniť ešte mnohonásobne väčšiu energiu. A to sme na úrovni strednej hrubohmotnosti, čiže kvarkového vesmíru. A teraz si skúsme predstaviť, aká obrovská energia a aké žiarenie musia jestvovať v časti najjemnejšej hrubohmotnosti, to znamená v oblasti éterického vesmíru. Tieto obrovské energie však dokáže človek spúšťať a riadiť úplne prirodzene a bez problémov! Dokáže to svojim myslením, ktorým vytvára pohyby a formy vo svete éterického vesmíru. Vo svete najjemnejšej hrubohmotnosti.

Svojim myslením teda dokážeme tieto sily a energie riadiť a to buď k dobrému, alebo ku zlému. Náš pozitívny, alebo negatívny spôsob myslenia vytvára v éterickom vesmíre formy, sily a energie, ktoré pôsobia na vesmír kvarkový a dianie vo vesmíre kvarkovom zase ovplyvňuje všetko na úrovni najhrubšej hmotnosti.

Hovoriť striebro a mlčať zlato – vraví ľudové úslovie. Skrýva sa v ňom poznanie pôsobenia toho najsilnejšieho druhu energie, aká jestvuje v hmotnom svete - vo svete najjemnejšej hrubohmotnosti. To najjemnejšie totiž v sebe skrýva tú najväčšiu energiu. No a túto energiu spúšťame a manipulujeme s ňou prostredníctvom nášho myslenia! Našim myslením zásadným spôsobom ovplyvňujeme všetko dianie v hrubej hmotnosti, avšak žiaľ bez toho, že by sme si toho boli vedomí.

Svojim myslením spúšťame a aktivujeme nesmierne éterické energie a záleží už iba na tom, akého druhu bude naše myslenie. Či pozitívneho, alebo negatívneho. Takto teda človek zásadným pozitívnym, alebo negatívnym spôsobom ovplyvňuje absolútne všetko dianie v hmotnosti a to úplne prirodzene zhora nadol.

Každý jednotlivec, ale aj celé ľudstvo by sa teda malo naučiť dbať o to, aby jeho myslenie bolo vždy iba čisté, dobré, ušľachtilé, čestné a spravodlivé. Tým totiž vytvára pozitívne a budujúce éterické sily, formy a energie, pôsobiace smerom nadol a ovplyvňujúce všetko pod sebou. Nesmierne éterické sily a energie, ktoré pri dbaní o pozitívny a čistý spôsob myslenia môžu všetko hmotné pozdvihnúť do neuveriteľnej výšky. Avšak pri zanedbávaní čistoty, ušľachtilosti a čestnosti v myslení môžu všetko práve tak strhnúť do nesmiernej hĺbky, alebo dokonca do absolútneho zničenia.

Ľudstvo, ako myslíš, tak sa ti stane! Lebo svojim spôsobom myslenia formuješ všetko okolo seba a tvoj spôsob myslenia sa napokon stane i tvojim vlastným osudom!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Úplne zvráteným je tvrdenie kresťanského sveta, že Stvoriteľ obetoval svojho Syna ako zmiernu obetu za hriechy ľudstva! Za koho sa vôbec my ľudia považujeme, keď si myslíme, že môžeme hrešiť a konať všemožné zlo a aby nám potom mohlo byť všetko odpustené, pošle Stvoriteľ na zem svojho Syna, nechá ho ľuďmi zavraždiť a touto vraždou sa zmyjú všetky naše viny. Veď v tom niet žiadnej logiky!

Samozrejme, že požiadavka logického pochopenia veci sa dá pohodlne zneškodniť argumentom o ľuďom nepochopiteľnom mystériu Božieho plánu spásy. Takéto zdôvodnenie miliónom ľudí plne postačuje v ich duchovnej lenivosti. Veď pri tom netreba vôbec myslieť! Stačí to iba prijať.

Ako však mohol byť Kristovou smrťou svet spasený, keď je stále horší a bezbožnejší?

Veľkým aktom Lásky Najvyššieho bola skutočnosť, že samotný Tvorca univerza, lepšie povedané jeho časť v osobe Ježiša Krista, sa vtelením na zem dobrovoľne sklonila pred svojimi vlastnými Zákonmi, panujúcimi v hmotnosti. Účinkom týchto Zákonov bol teda Kristus svojim dobrovoľným zrodením na zem podrobený úplne rovnako, ako každý iný človek.

Dôkazom Ježišovho Božstva však boli skutky, ktoré konal a hlavne učenie, ktoré ľuďom priniesol. Ide o učenie, ktoré sa dokázalo a dokáže dotknúť najvnútornejšieho jadra človeka. Učenie, ktoré ukazuje cestu k Výšinám a k dôstojnosti pravého človečenstva na zemi.

Ježišova násilná smrť bola odmietnutím Boha! Bola zločinom proti Bohu, čím si ľudstvo na seba uvalilo ťažkú vinu. Táto vina, alebo karma môže byť odčinená iba priznaním si svojho zločinu a skutočným, nie iba formálnym prijatím Kristovej náuky, reprezentujúcej Vôľu vše vládneho Boha, podľa ktorej máme uspôsobiť celý svoj život – svoje cítenie, myslenie, svoju reč i jednanie. Iba toto, to znamená život podľa Kristovho učenia, čiže podľa Vôle Najvyššieho dokáže zmazať hroznú vinu ľudstva.

Tvrdenie, že Kristus prišiel zomrieť na kríži, aby tým spasil svet je nepochopením jeho poslania! Je schvaľovaním vraždy Syna Božieho, za ktorú, ak ju neodčiníme poznaním skutočnej Pravdy o jeho poslaní, budeme musieť niesť katastrofálne dôsledky.

Kristus prišiel pre to, aby nám ukázal cestu k spáse, po ktorej musí kráčať každý človek, ktorý chce byť spasený. Kto na ňu nevykročí, nikdy k spáse nedôjde! Spása spočíva iba v živote podľa Kristovho učenia a v ničom inom! Spasení teda nie sme Kristovou smrťou, ale jedine životom podľa jeho Slova.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Mávam rôzne úzkostné stavy, tlak na hrudi a cítim skrytý strach. Úzkosti a nepríjemné obavy ma oberajú o veľa energie. Som skoro denne akoby stvrdnutá a stuhnutá. Preto mi možno aj Pán poslal do cesty ženu, ktorá mi ponúkla modlenie ruženca. Prijala som to, hoci som sa ho v živote nemodlila, pretože už hľadám pomoc kde sa len dá. Mohli by ste mi niečo poradiť v mojej situácii?

Odpoveď:

Bežne sa človek nebojí a nemá strach. Ak si ale napríklad pozrie horor, začne báť a to preto, lebo sám podal ruku strachu. On sám k tomu zavdal príčinu.

I vaše stavy úzkosti a skrytý strach, ktorý prežívate musia mať nejakú príčinu. Príčinu, ktorú ste vy sami vyvolali a prostredníctvom ktorej ste podali ruku strachu. Inak by k vám nemohol prísť.

No a keďže prežívanie úzkosti a strachu je stavom vnútorným, tá príčina musí byť vnútorná. Tá príčina musí byť skrytá v spôsobe vášho vnútorného života, to znamená v spôsobe myslenia a cítenia.

Existuje totiž istý vesmírny Zákon a síce Zákon rovnorodosti, na základe ktorého môže byť iba rovnaké priťahované k rovnakému. V okolí našej zeme existujú obrovské myšlienkové a citové energetické centrály strachu vytvorené ľuďmi. Ak s nimi človek nadviaže spojenie prostredníctvom rovnorodosti svojho osobného, vnútorného života, cez toto spojovacie vlákno začnú k nemu prúdiť veľké energie strachu a úzkosti, voči ktorým môžeme byť neraz doslova bezmocní.

Pomôcť môže iba jediné - prerušenie spojenia! A to zmenou kvality a štruktúry svojho vnútorného života, svojho cítenia a myslenia, ktoré treba učiniť inorodým voči myšlienkovým a citovým energetickým centrálam strachu a úzkosti.

Čo to konkrétne znamená vo vašom prípade? Prehodnotenie a zmenu svojho spôsobu myslenia, ktorým ste doteraz museli nejakým spôsobom vytvárať rovnorodý most k energiám strachu, odkiaľ ku vám strach prúdi a ničí vás. Snažte sa o čistotu, ušľachtilosť, čestnosť, dobrotu a spravodlivosť svojho vnútorného života. Nedovoľte si zahrávať sa s nijakými zlými a negatívnymi myšlienkami a citmi. Nevšímajte si ich a ak prídu, vnútorne ich nerozvíjajte. Je to všetko iba škodlivá burina, ktorá nesmie mať v našom vnútri nijaké miesto. Naše vnútro má patriť len čistote a ušľachtilosti.

Veľkou pomocou sa pritom môže stať i modlitba. Avšak pravá modlitba! Modlitba citu, ktorá môže trvať hoci len zlomok sekundy, ale vo svojej citovej vrúcnosti je schopná nájsť cestu k Výšinám a priniesť odtiaľ pomoc a posilu.

No a paradoxne, práve bolesť, utrpenie, strádanie a vo vašom prípade opätovné atakovanie stavmi úzkosti sa môže stať tým najlepším podnetom a impulzom k pravej modlitbe. Bolesť je totiž niečo, čo sa každého človeka hlboko osobne citovo dotýka a tento živý, intenzívny citový impulz treba využiť k prosbe. K vnútornej citovej prosbe o pomoc, smerovanej k Výšinám. Tam Hore, k tomu Jedinému, od ktorého môže prísť človeku pomoc vo všetkých jeho bolestiach.

Ako už bolo povedané, tento vrúcny citový impulz môže trvať zlomok sekundy a vôbec nemusí byť formulovaný do slov. Jedine čistá citová vrúcnosť totiž môže preniknúť až k Pánovi všetkých svetov. Môže ku Nemu preniknúť iba čistá, silná a vrúcna modlitba citu.

Ak to človek dokáže, zafunguje tu opäť Zákon rovnorodosti, na základe ktorého prostredníctvom rovnorodého mostu vytvoreného človekom, začne k nemu z energie Dobra, Svetla a Lásky prúdiť Sila, ktorej nemôže nič odolať. A už vôbec nie strach a úzkosť, pretože táto Sila je omnoho väčšia, ako všetky energetické centrály strachu a úzkosti vytvorené ľuďmi. Tá Sila totiž pochádza od Stvoriteľa, od Zdroja všetkých síl a východiska všetkého, čo jestvuje.

Úzkostné stavy, ktoré prežívate sa vám tak paradoxne môžu stať vašou osobnou cestou k Stvoriteľovi a to prostredníctvom vrúcnych citových prosieb o pomoc, ktoré budete ku Nemu vysielať v hodine núdze. Lebo pamätajme: Keď je človeku najhoršie, je mu pomoc Božia najbližšie!

Sila Najvyššieho dokáže zlomiť všetky sily a dokáže okolo človeka vybudovať ochrannú hradbu Svetla, cez ktorú už neprenikne nič zlého. Nič zlého, pokiaľ my sami opätovne nepodáme ruku zlu svojim nesprávnym spôsobom myslenia cítenia.

Potom už človek iba ďakuje. Ďakuje za šťastie, radosť a mier, ktoré prežíva. A tak ako sa kedysi v bolesti a úzkosti povznášal k svojmu Pánovi prostredníctvom svojho živého citu v prosbe o pomoc, tak sa teraz k Nemu povznáša v cite vďačnosti za radosť, mier a šťastie. No a čoraz silnejšia rovnorodosť jeho spojenia so Svetlom, ktorá sa takto stále viacej buduje a zosilňuje ho potom dvíha nahor, k čoraz väčšiemu šťastiu.

A na záver ešte k modlitbe ruženca. Neodporúčam ju. Vyslyšaní totiž môžeme byť iba prostredníctvom vrúcnosti citu a nie prostredníctvom množstva slov. Modlitba ruženca je množstvo slov, ktoré vedú k formalizmu a k bezmyšlienkovitosti a nie k citovej vrúcnosti, ktorá jediná je správna. I keby mala trvať, a to opakujem už tretí raz, iba zlomok sekundy. Aj tak to bude vždy viac, ako dlhé hodiny odriekania modlitieb, v ktorých sa citové zachvievanie vôbec nenachádza.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Po stáročia bola ľuďom dávaná príležitosť naučiť sa chápať a dobrovoľne včleniť do svojho života Zákony stvorenia. Ľudia však doteraz nepochopili, že iba ich prostredníctvom môže ku ním prísť trvalé šťastie a neustály vzostup. Len sa pozrite vôkol seba! Pomery na zemi dokonale odrážajú mieru chápania a rešpektovania týchto Zákonov.

Ale brána školy ľudstva sa už začína zatvárať. To, čo sa po stáročia zdalo nemožným bude ľudstvu v krátkej dobe vnútené násilím. Keďže všetky napomenutia sa ukázali nepostačujúce zostala nakoniec už iba cesta utrpenia.

V neodolateľnom tlaku prírodných síl bude každý bez výnimky bitý na tele, na duši, alebo na pomeroch vo svojom okolí presne v miere jeho odklonu od Zákonov stvorenia, ktoré sa nikdy nesnažil správne pochopiť a podľa nich žiť.

Spravodlivá prísnosť úderov má byť pre tých, čo ešte nájdu v sebe silu k pochopeniu, drsným upozornením k nevyhnutnému obratu, k zmene a ozdraveniu. Iba v najprísnejšom dodržiavaní 17 základných Zákonov môže potom nastať postupné ozdravenie života na zemi.

Vedomosť o tom, čo neodvratne príde nech je povzbudením pre všetkých, ktorí nechcú nepripravení čakať až do rozhodujúceho úderu, ale prejavia snahu sa už teraz týmito vecami vážne zaoberať.

O znení spomínaných sedemnástich základných Zákonov sa môžete dozvedieť viac v útlej knižke s názvom „Zákony pre život na Zemi“.

http://k-volani.cz/Knihy/

Jednou zo základných vlastností človeka je, že musí neustále niečo chcieť. Človek nie je schopný ani na okamžik zastaviť vlastné chcenie, pretože je k nemu tlačený vyššou silou, ktorá prúdi univerzom. Je to neviditeľná, neutrálna sila, prúdiaca zhora, ktorá núti všetko živé do neustáleho pohybu. Do pohybu telesného, ako i duševného. Táto neutrálna sila pôsobí samozrejme aj na človeka, ktorý z hľadiska duševného, musí pod jej tlakom neustále niečo chcieť.

Každý z nás má slobodnú vôľu a preto má vo svojom chcení na výber. Na výber medzi dobrom a zlom. Medzi správnym a nesprávnym. Môžeme teda chcieť buď veci dobré, alebo veci zlé. Iba jedno nemôžeme! Prestať chcieť!

S ľudským chcením a s možnosťou slobodnej vôle smerovať svoje chcenie buď dobrým, alebo zlým smerom je však spojená zodpovednosť. Zodpovednosť za všetko, čo sme chceli! Každý druh nášho slobodného chcenia je určitou sejbou a osobná zodpovednosť zaň je zase žatvou presne toho, čo sme chceli.

Chcením teda sejeme a prostredníctvom zodpovednosti žneme. Akou je naša sejba, takou bude aj naša žatva. Je to Zákonitosť, ktorá zaručuje Spravodlivosť vo stvorení. Železnú Spravodlivosť, ktorej nemôže uniknúť nikto z ľudí!

Ak sa má človeku dobre dariť, ak má zberať iba dobré plody, jeho chcenie musí byť dobré. Jedine vážne chcenie k dobrému môže byť pre každého z nás cestou k mieru, šťastiu, radosti a spokojnosti. K skutočnému mieru, šťastiu radosti a spokojnosti!

Čo je však vlastne ono spomínané dobré chcenie? Mnoho ľudí má o ňom skreslené predstavy, pretože neraz si sami o sebe myslia, že chcú dobre a že konajú dobre, ale v skutočnosti tomu tak nie je.

Aby nebolo v tejto zásadnej otázke žiadnych pochybností povedzme si, čo je to teda vlastne to dobré chcenie.

Ak človek chce dobre iba sebe samému a toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak ním poškodzuje iných ľudí a dokonca im spôsobuje bolesť a utrpenie, nie je to žiadne dobré chcenie, ale číry egoizmus.

Ak človek chce dobre sebe samému a svojim najbližším a toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak tým poškodzuje iných ľudí a spôsobuje im bolesť a utrpenie, nie je to žiadne dobré chcenie, ale opäť iba egoizmus.

Ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším a svojej firme, ale toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak poškodzuje iných ľudí a spôsobuje im bolesť a utrpenie, nie je to dobré chcenie, ale taktiež iba egoizmus.

Ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším, svojej firme i svojmu národu, ale toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak poškodzuje iných ľudí a iné národy a spôsobuje im bolesť, či utrpenie, nie je to dobré chcenie, ale egoizmus.

Ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším, svojej firme i všetkým národom na zemi, ale toto jeho chcenie ničí prírodu, utláča zvieratá a spôsobuje im utrpenie, nie je to dobré chcenie, ale egoizmus.

Jedine ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším, svojej firme, všetkým národom na zemi, všetkým zvieratám i celej prírode, jedine to je človek skutočne dobrého chcenia. Človek, ktorý seje dobro a preto aj dobro zožne!

Pozrime sa teraz vôkol seba a zvážme, koľko je asi medzi nami ľudí naozaj dobrého chcenia? Uvážme, že mnohé z toho, čo sme doposiaľ za dobré chcenie považovali sú v skutočnosti iba rôzne skryté formy egoizmu.

Potvrdením tohto faktu je náš súčasný život na zemi, v ktorom prostredníctvom účinkov neomylných a spravodlivých Zákonov univerza každodenne žneme to, čo sme zasiali. „Kvalita“ života súčasnej civilizácie je až príliš jasným vysvedčením toho, akí naozaj sme. Táto „kvalita“ života ľudstva je totiž žatvou nášho vlastného egoizmu.

Vo svete existuje veľké množstvo v jadre dobrých ľudí, ku ktorým je preto volané: Nasmerujte svoje chcenie dôsledne len a len k dobru! K dobru, ktoré nie je dobrom iba pre vás, ale pre všetkých a všetko okolo vás. Jedine takto budete dobro siať, aby ste napokon dobro aj zožali. Váš život sa potom stane šťastným, radostným a naplneným. Lebo do chodu univerza je jeho Tvorcom votkaný dokonalý Zákon, že iba ten, kto skutočné dobro seje, môže skutočné dobro a šťastie zožať. Nikto iný!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Pojem hudba je v dnešnej dobe chápaný inak, než aký bol jeho pôvodný zmysel. Pod slovom hudba sa dnes ukrýva veľa rôznych ľudských diel a činností, žiaľ, málo čo z toho možno označiť v pravom slova zmysle umením, hudbou. Pojem hudba bol, najmä v posledných 100 rokoch, posunutý do roviny akéhosi všeobecného ľudského tvorenia, ktoré už dávno nevychádza z inšpirácie a čerpanie z vyšších sfér v čistom napojenia sa umelca na tóny a melódie v týchto sférach znejúce. Do roviny, ktorá absolútne nevyžaduje hodiny, dni a roky tvrdej práce a odriekania, učenie sa a predovšetkým umenie pokory a vrelej vďaky za možnosť odovzdávať ľuďom čriepky nádhery vyšších svetov.

Veľa skutočných umelcov minulých čias malo napríklad ťažký život, ale aj napriek tomu - alebo azda práve preto, že v utrpení mohlo byť ich vnútro často otvorené a vnímavé - je ich dielo večné, jedinečné, samo o sebe neprekonateľné a ľudskej duši stále niečo hovoriace.

Nie všetci ľudia dnes milujú vážnu hudbu a sú dokonca aj takí, ktorí si myslia, že patrí len do smútočných siení. Sú to neradostné vyhliadky. A to aj do budúcnosti, pretože, ako je spomenuté vyššie, hudba je dar svetlých výšin. Dar šťastia ľudskej duši. Jedna z možností vrelého spojenia sa s vyššími sférami svetov. Krásna hudba sa môže stať modlitbou, ktorá vynesie dušu vysoko nahor, bližšie k Bohu, k zdroju sily, lásky, útechy a jediné skutočné pomoci v núdzi.

Čo by bol život bez potravy ducha? A jednou časťou tejto potravy je práve umenie prijímať prúdy svetla skrze otvorenie sa pri počúvaní a prežívaní hudby.

Skutočná a pravá hudba je teda vždy pozdravom z výšin, na ktoré sa umelec dokázal naladiť vo chvíľach inšpirácie. Ak takýto druh hudby potom človek citlivo vníma, je mu, ako keby sa rozpamätával na niečo veľmi dávno známe, ako keby sa v ňom prebúdzalo tušenie čohosi veľkého, nádherného a čistého, čoho odozvu nesie sám v sebe – vo svojom srdci.

Ale dosť bolo slov. Nech prehovorí hudba. Uvádzam linky na krátke, ale veľmi silné skladby, ktorých stiahnutie trvá iba niekoľko sekúnd. A potom už môžete počúvať.

M.Š. v spolupráci s http://www.os-obroda.cz/

http://mp3s.nadruhou.net/vangelis/alpha-62496/

http://www.uloz.to/hledej/?q=Vangelis+-+La+Petite+Fille+De+La+Mer.mp3

Prvé

http://www.uloz.to/hledej/?q=+Vangelis+-+Spiral+-+To+the+Unknown+Man.mp3

http://mp3s.nadruhou.net/jean-michel-jarre/equinoxe-4-147267/

http://mp3s.nadruhou.net/jean-michel-jarre/oxygene-13-147354/

http://www.uloz.to/hledej/?q=Vangelis+-+West+Acros+The+Ocean+Sea.mp3

http://www.uloz.to/hledej/?q=VANGELIS+-+Movements+X+%28Epilogue%29+From+El+Greco.mp3

„Keby bolo moje kráľovstvo z tohto sveta, môj Otec by poslal pluky anjelov, aby by zabránili tomu, aby som bol vydaný do rúk židom.“ – povedal Kristus.

Čo to znamená? Najvyššou obetou, ktorú ľudia nikdy nepochopia bola skutočnosť, že Tvorca všetkého, zostúpil z nádhery svojej ríše až dole do hmotnosti, skloniac sa dobrovoľne pod Zákonmi, panujúcimi v hmotnom svete. Jedným z nich je Zákonitosť slobodnej vôle, darovaná ľuďom samotným Stvoriteľom.

Tvorca univerza teda vo svojom Synovi zostúpil k ľuďom a týmto spôsobom sa im dobrovoľne vydal do rúk. Do rúk ich slobodnej vôle.

Ľudia mohli zo svojej slobodnej vôle Krista nasledovať a mohli ho tiež zo svojej slobodnej vôle zabiť. V tom im v hmotnosti nemohol zabrániť ani Boh. /viď citát na začiatku/

So slobodnou vôľou je však spojená zodpovednosť! Aj to je Zákon! Zodpovednosť za každý čin, ktorý vykonáme! Zodpovednosti za činy, vykonané zo slobodnej vôle nemôže ujsť nikto z nás.

Ľudstvo teda nemôže uniknúť zodpovednosti ani za to, že zavraždilo Syna Božieho, ktorý sa mu dobrovoľne vydal do rúk, lebo ho chcel priviesť k Svetlu. Ľudstvo nemôže uniknúť zodpovednosti za to, že svojou neláskou k blížnym vo vzájomných vzťahoch medzi sebou každodenne a opätovne vraždí veľký vesmírny princíp Lásky, ktorého zosobnením bol Kristus.

Človek na zemi sa nechová k inému človeku tak, ako by chcel, aby sa iní chovali k nemu. Máme úplne iné kritéria na lásku k sebe a na lásku voči iným. Ani po stáročiach sme nezrealizovali Kristom ukázaný princíp lásky k blížnemu ako k sebe samému, čo jediné mohlo zmierniť našu vinu za vraždu vesmírneho princípu Lásky. Ľudia svojou neláskou, neúctou, nespravodlivosťou a vypočítavosťou voči svojim blížnym iba neustále prehlbujú priepasť, ktorá vznikla medzi nimi a Stvoriteľom vraždou Mesiáša.

Za všetko toto však budú zobraní na zodpovednosť! Na plnú zodpovednosť!

Čas účtovania sa blíži! Boj sa Boha pozemské ľudstvo, ktoré si sa po celé dlhé stáročia nebolo schopné naučiť skutočnej láske a úcte k blížnemu!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Otázka: Koho pravda a spravodlivosť je tá správna? Čo je pre niekoho spravodlivé, môže byť pre iného nespravodlivým a naopak, čo je pre niekoho nespravodlivé, môže byť pre iného spravodlivým. Záleží iba od uhla pohľadu. No a podobne je to aj s pravdou.

Odpoveď:

Čo je Spravodlivosť? Uvediem príklad zo života: Pred nedávnom som išiel okolo budovy, na ktorej bola veľká značka „P“, ako parkovisko a pod ňou dodatok: Vyhradené pre majiteľa objektu! Presne toto isté je možné povedať i o Pravde a Spravodlivosti: Vyhradené Majiteľovi Zeme a celého vesmíru!

Vezmime si najskôr Spravodlivosť. Spravodlivosť s veľkým „S“! Nie je nijakým prázdnym pojmom, ale skutočne jestvuje! Naplňuje sa v železných Zákonoch, činných vo stvorení, avšak v úplne inom časovom kontexte, než je schopný vnímať malý človiečik v rozmedzí svojho kratučkého pozemského života. Keďže v tomto krátkom čase sa jej účinky neraz očividne neprejavia vznikol názor, že nijaká Spravodlivosť neexistuje. Že jestvuje len spravodlivosť s malým „s“, spravodlivosť ľudská, ktorú si je možné vyložiť a prispôsobiť, ako sa komu zapáči.

O týchto rozdielnych časových dimenziách vnímania reality existuje vtip: Istý človek sa stretol s poslom z výšin a pýtal sa ho: Je pravdou, že tam u vás hore je milión Eur ako jeden cent. Áno, je to pravda – odvetil onen posol. A je pravdou, že tam u vás je milión rokov ako jedna sekunda? Áno je to pravda. A mohol by si mi prosím ťa darovať jeden cent? Áno, rád, iba sekundičku počkaj.

Tento úsmevný dialóg vystihuje nielen spomínaný časový, ale aj hodnotový rozdiel vo vnímaní reality. Človek preto nesmie brať za určujúci svoj vlastný, pozemský pohľad, ale musí sa dokázať nadeň povzniesť ak chce pochopiť, čo je to Spravodlivosť. Spravodlivosť s veľkým „S“, ktorej účinky ďaleko presahujú časové rozmedzie jedného pozemského života, ale berú na zreteľ celé naše bytie, ktoré je omnoho obsiahlejšie, pretože zahŕňa naše jestvovanie pred pozemským narodením, ako aj po pozemskej smrti. Náš súčasný život je teda iba krátkym, ale veľmi dôležitým výsekom nášho bytia, ktoré sa v prevažnej miere odohráva tam, na „druhej strane“. Náš terajší život je len akési krátke vymrštenie ryby nad vodnú hladinu.

Ak teda človek z hľadiska vlastného, obmedzeného pohľadu na život mylne vyvodzuje, že Spravodlivosť neexistuje, je to len jeho vlastná chyba. Nenamáhal sa totiž prekročiť svoj vlastný tieň a všetko jeho myslenie a uvažovanie sa stále pohybuje iba v intenciách jedného pozemského života. Avšak povinnosťou každého človeka je, aby sa snažil pochopiť, čo je to skutočná Spravodlivosť a ako pôsobí. Jeho povinnosťou je, aby sa tú svoju malú pozemskú spravodlivosť neustále snažil pripodobňovať Spravodlivosti skutočnej, pretože inak sa mu stane úplnou fraškou presne tak, ako je tomu dnes.

A teraz k Pravde, s ktorou je to obdobne. Opäť existuje Pravda a pravda! Tých právd s malým „p“ sú milióny. Je ich toľko, koľko je ľudí, pretože každý chce mať svoju pravdu. Toto je však zmätok, ktorý plodí iba nedorozumenia, konflikty, spory, či dokonca vojny. Mnoho tragédií v histórii našej civilizácie bolo spôsobených tým, že nejaký človek, alebo určitá skupina ľudí začala považovať svoju malú ľudskú „pravdu“ za „Pravdu“ veľkú a túto ako takú presadzovať, či dokonca vynucovať násilím.

Prísne vzaté, človek vo svojom zúženom chápaní a vnímaní nie je schopný nikdy postihnúť Pravdu. To, čo pri svojej najlepšej vôli dokáže je iba jeho osobné spoznanie časti Pravdy, ktorá sa však jeho uchopením automaticky stáva „pravdou“.

Z toho ale nemožno mylne vyvodiť, že objektívna Pravda neexistuje. Ona existuje! Vo svojej celistvosti a komplexnosti je však naozaj vyhradená iba Majiteľovi Zeme a celého univerza. Človek ju ako takú nebude schopný nikdy plne pochopiť, avšak je jeho povinnosťou neustále sa k nej približovať vo svojom poznávaní. Je povinnosťou ľudí neustále prispôsobovať svoje malé pravdy onej veľkej Pravde. V tom spočíva pokrok, odkrývanie nových, neuveriteľných obzorov a neustály vývoj bez konca. Ľudstvo má hľadať Pravdu a má sa k nej svojim poznaním čoraz viacej približovať. Je to jeho svätá povinnosť!

A je nám to navyše nesmierne uľahčené tým, že Pravda vo svojej celistvosti a komplexnosti, táto veľká, vznešená Pravda, samozrejme prispôsobená chápavosti a vnímavosti súčasného ľudstva bola na Zemi zakotvená vo forme písaného slova. Toto zakotvenie je nedoceniteľným darom ľudstvu, ktoré sa má ku nej vo svojom poznaní a živote stále viacej približovať. Úsilie a námahu v tomto smere však musí vyvinúť iba ono samo.

Ak nie, potom zostane navždy uväznené vo svojich malých „pravdách“, ktoré sa vždy budú medzi sebou navzájom biť a prinášať rôzne nedorozumenia. Prinášať nepokoj, zmätok, konflikty, sklamania, nešťastia a tragédie.

A ešte niečo na záver: Miera hodnoty každej jednotlivej ľudskej pravdy a zároveň miera hodnoty osobnosti každého jednotlivca je vždy priamo úmerná tomu, ako vážne a intenzívne sa ten ktorý človek sám snaží približovať k poznaniu skutočnej, veľkej Pravdy.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Na internete ma zaujalo toto výstižné označenie jednej z príčin súčasnej krízy: „Európska svetová finančná kríza ma svoj prvopočiatok v tom, že peniaze, ktoré mali byť zmenkou, zastupujúcou hodnotu, sú vyplácané ľuďom, ktorí žiadne hodnoty nevytvárajú. Tento stav nie je zložený z jednotlivých výstrelkov, ale je samým fundamentom spoločenského systému zvaného kapitalizmus. Napríklad enormné platy, prémie a mimoriadne odmeny, vraj kvôli ich schopnostiam a pracovnému nasadeniu, sú vyplácané manažmentu, členom rád podnikov a bánk, aj keď sú stratové“.

Uvedený postreh je vyjadrením Zákona, činného vo stvorení, a síce Zákona rovnováhy medzi dávaním a braním. Jeho pôsobenie je možné vidieť v prírode takmer na každom kroku a to napríklad vo výdychu a nádychu, v striedaní dňa a noci, v únave a odpočinku, v prílive a odlive, v striedaní zimy a tepla, v princípe lásky a spravodlivosti, v mužskom a ženskom princípe a tak ďalej. Toto všetko nám jednoznačne ukazuje, že rovnováhy možno dosiahnuť iba harmonickým spolupôsobením dvoch protikladných princípov. Ak by sa ale jeden z nich postavil nad druhý a stal sa dominantným, nevyhnutne by sa to začalo pociťovať ako disharmónia.

No a do tejto kategórie patrí aj vytváranie hodnôt v spoločnosti a ich primerané a spravodlivé oceňovanie, v ktorom musí panovať rovnováha a spravodlivosť, aby spoločnosť mohla byť harmonickou.

Vo forme mzdy má teda každý dostávať presne toľko, koľko reálne do spoločnosti hodnotou svojej práce vložil. Naozaj sa to nedá vyjadriť výstižnejšie, ako slovami, že každý má dostať toľko, koľko sám dal. Tak je to spravodlivé!

Ale pozrime sa, ako to funguje dnes: Medzi ľuďmi vládne úplne opačný trend. Každý by chcel v prvom rade brať a to bez ohľadu na to, koľko on sám dáva. No a neostáva samozrejme iba pri chcení, ale podľa toho sa aj jedná, žije a dokonca myslí.

Naša spoločnosť i veľké svetové spoločenstvo je choré preto, lebo porušuje vesmírny Zákon nevyhnutnej rovnováhy medzi dávaním a braním!

Veď si len skúsme, okrem príkladov spomenutých v úvode, dať odpoveď na nasledovné otázky: Vytvára advokát svojim skoncipovaním dokumentu vo formáte A4 a jeho podpísaním naozaj celospoločenskú hodnotu, rovnajúcu sa tomu, čo za to berie? Vytvára naozaj spevák svojim jediným vystúpením takú všeobecnú celospoločenskú hodnotu, akou býva neraz ocenený? Vytvára ju herec svojou úlohou vo filme a to mnohokrát vo filme pochybného charakteru? Vytvára ju profesionálny športovec svojim snažením? No podobným spôsobom by sa dalo pokračovať ešte dlho.

Ale poďme ďalej. Ak v spoločnosti jestvujú prípady, a ak ich nie je málo, keď mnohí ľudia berú omnoho viac, ako v skutočnosti dali znamená to, že nevyhnutne musia zase existovať iní ľudia, ktorí ani zďaleka nedostávajú toľko, koľko dali. Sú to spojené nádoby, pretože hodnoty, ktoré niekto nadmerne odčerpáva musí v skutočnosti niekto iný reálne vytvoriť. Niekto, kto ale nebol za ich vytvorenie primerane ocenený.

Je to prosté a jednoduché! Aby niekto mohol mať viac, ako si zaslúži, musí sa inému dať menej, ako si zaslúži. To je však nespravodlivosť! To je zárodkom nespokojnosti a trvalého pnutia v spoločnosti. Je to element, vytvárajúci disharmóniu a nesúlad.

Veď sa len skúsme iba nadychovať. Veď skúsme byť stále bdelými a vôbec nespať. Takéto niečo by pre nás nevyhnutne muselo mať veľmi vážne negatívne dôsledky. No a nedodržiavanie rovnováhy medzi dávaním a braním musí mať nevyhnutne negatívne dôsledky pre každú spoločnosť, ktorá odmieta rešpektovať tento veľký vesmírny Zákon. Zákon, ktorý je tak prostý a jednoduchý, ako život sám. Ako každé naše naše nadýchnutie a vydýchnutie. Je preto naozaj zvláštne, že vzdelaní a inteligentní ľudia, nachádzajúci sa vo vedení štátov to nedokážu pochopiť a vo forme zákonov presadiť do do chodu spoločnosti. Inak totiž nikdy nemožno očakávať spravodlivosť, harmóniu, súlad.

Rovnováha medzi dávaním a braním! Buď to my ľudia pochopíme a budeme sa pri všetkých našich aktivitách riadiť týmto Zákonom, čoho dôsledkom bude harmónia medzi jednotlivcami, ako i harmónia v celej spoločnosti, alebo ho budeme ignorovať a postavíme sa svojimi názormi a svojim jednaním proti nemu, čo nám musí nevyhnutne priniesť rôzne druhy pnutia, konfliktov, nestability a disharmónie.

A tým, ktorí takto jednajú premyslene a práve z tohto osobne profitujú sa musí skôr či neskôr dostať taktiež spravodlivej odplaty. Spravodlivej odplaty ako rušiteľom chcenej harmónie, súladu a rovnováhy vo stvorení, ktorí sa odvažovali stavať voči vesmírnemu Zákonu rovnováhy medzi dávaním a braním.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.