Je zvláštne, že ľudstvo, a to i pri dnešnom vývoji, sa doposiaľ nenaučilo a takmer vôbec nedokáže využívať jednu z najvyšších a najdokonalejších funkcií svojho mozgu. Ide o epifýzu, nazývanú aj šišinka mozgová.

Súčasná civilizácia je civilizáciou materialistickou a to so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami. No a jedným z nich je i tvrdé odmietanie existencie všetkého, čo sa nachádza mimo hmoty. Čiže odmietanie vyšších duchovných svetov a odmietanie jestvovania Stvoriteľa.

Že tomu ale tak je a že tomu tak vôbec môže byť je spôsobené práve neschopnosťou využitia orgánu šišinky mozgovej, pretože táto nám má slúžiť ako určitá anténa, schopná zachytávať podnety a impulzy z vysokých sfér, nachádzajúcich sa nad hmotnosťou.

Dnes už nikto nepochybuje, že existujú molekuly, atómy, protóny a neutróny, čiže celý obrovský mikrosvet. Ten však existoval vždy a teda i dávno pred objavením mikroskopu. Mikrokozmos bol ale ľuďom dovtedy neznámy a nedostupný. Tento neznámy a pre nás doposiaľ neexistujúci svet mohli ľudia objaviť a jeho objav plne zužitkovať až po vynájdení mikroskopu.

No a podobne je to aj s vyššími duchovnými svetmi a existenciou Stvoriteľa. Ak by ľudia dokázali správne využívať orgán šišinky mozgovej, nosiaci vo svojej hlave, stal by sa pre nich tento záhadný a nepoznaný svet obdobne vnímateľným a uchopiteľným, ako svet hmotný. Jeho existencia by sa stala nezvratnou, pretože človek má k jeho poznaniu v sebe, čiže vo svojom mozgu všetky predpoklady.

Ako ich však aktivovať a správne využiť?

V oblasti zhluku nervových buniek v blízkosti srdca, nazvanom srdcová pleteň sídli náš duch - naše skutočné a pravé „ja“. Do tej oblasti vždy smeruje náš prst vtedy, ak hovoríme o sebe samých.

Hlasom nášho ducha, hlasom našej skutočnej a pravej osobnosti je hlas citu, alebo inak povedané, hlas svedomia. Ak mu začneme viac načúvať, je nám tento tichý hlas schopný v každej životnej situácii ukázať ako jednať správne, dobre, čisto a spravodlivo. K tomu netreba žiadneho štúdia a žiadnej námahy. Túto schopnosť nosí vo svojom srdci - vo svojom duchu každý z nás úplne rovnako. Človek musí iba dbať, aby nenechal tento tichý hlások prehlušiť niečím iným.

Aby tomu v nijakom prípade nemohlo dôjsť a aby sme mali v hmotnom svete pevnú oporu v rozlišovaní správneho od nesprávneho, boli nám z vysokých duchovných sfér, a to prostredníctvom k tomu vyvolených ľudí, ešte navyše sprostredkované jednoduché zásady pre správny život človeka vo stvorení. Sú obsiahnuté v Desatore a v Kristovom učení o láske k blížnemu, ako k sebe samému.

Tieto zásady boli ľudstvu dané nie v zmysle základu pre vznik rôznych cirkví, ale jedine v zmysle ich praktického a každodenného využívania v reálnom živote. Ak by sa ľudia riadili vo všetko svojom myslení, cítení, reči a jednaní hlasom svojho svedomia a korigovali by to Desatorom a Kristovým učením o láske k blížnemu, ak by túžili byť čoraz lepší, čistejší a spravodlivejší, práve touto ich túžbou a touto ich snahou by sa stále viac a viac rozochvieval orgán šišinky mozgovej. Ako anténa by sa čoraz čistejšie nalaďoval na vysoké sféry podobne, ako je tomu pri ladení rádioprijímača, ktorý musí byť naladený na rovnakú frekvenciu s vysielačom. Kým nie je naladenie dokonalé, nie je dokonalý ani príjem. Toto ladenie vykonávame naším vlastným, čistým a spravodlivým životom. To sa dá dotiahnuť až do dokonalosti, totožnej s vnímaním vyššej reality. Hovorí sa tomu osvietenie, alebo vhľad do Pravdy.

Práve o dosiahnutie tohto stavu sa vždy snažili rôzni mnísi a takzvaní „svätci“ všetkých dôb, ktorí svojim čistým a spravodlivým životom postupne ladili orgán šišinky mozgovej na príjem vnímania vyšších sfér, čím dokázali vnikať do úplne inej reality a objavovať nové svety. Nové svety a nové dimenzie, ktoré žiaľ všetkým ostatným zostávali skryté. Mnohí mnísi si napríklad z tohto dôvodu holili vlasy na hlave práve práve v oblasti epifýzy a to preto, aby bol „príjem“ čo najčistejší. Schopnosť vyciťovania a vnímania vyšších sfér má však v sebe každý z nás a vôbec si k tomu nemusí vyholiť hlavu.

Ak človek dneška neverí v Stvoriteľa a v duchovné bytie, pretože on osobne to nie je schopný vnímať, neznamená to, že táto vyššia realita neexistuje. Znamená to, že on sám nebol doteraz schopný využiť činnosť orgánu šišinky mozgovej, ktorej funkciu podviazal vlastným materialistickým svetonázorom, svojim nespravodlivým, nečistým a necnostným životom a svojim obmedzeným využívaním len a len funkcií veľkého, rozumového mozgu.

Správnu činnosť epifýzy, ako tej najjemnejšej časti mozgu možno priamo poškodiť napríklad nadmerným požívaním alkoholu a rôznych iných omamných látok a to preto, lebo v mozgu sa ako prvé poškodzujú vždy tie najjemnejšie a najcitlivejšie funkcie.

Podviazaním a znefunkčnením epifýzy, alebo dokonca jej poškodením sa človek pripravuje o poznanie ďalšieho a zásadného rozmeru bytia, čo možno pokojne prirovnať k tomu, ako keby bol slepým, alebo hluchým. Ako keby bol a v skutočnosti aj je handicapovaný. Takto handicapované materializmom, vlastným nezriadeným životom a využívaním iba veľkého, rozumového mozgu je dnes takmer celé ľudstvo, ktorému je ako nevidiacemu veľmi ťažko vysvetliť, aký nádherný, mnohoraký, farebný a pestrý je skutočný život. Súčasný materialistický svet, podobne ako nevidiaci vníma iba tmu a túto tmu považuje za jedinú realitu. A všetkých tých, ktorí sa mu snažia otvoriť brány k nádhere skutočného sveta, ktorý on nikdy nevidel, všetkých tých považuje iba za bláznov a fantastov. Chyba však spočíva iba v ľuďoch samotných, ale to si dokáže iba málokto priznať.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Pôvod človeka, pôvod ľudského ducha, to znamená toho najvnútornejšieho, čo je v nás, je v duchovnej ríši, nazývanej aj rajom. Tam sa všetko zachvieva iba podľa Vôle Najvyššieho. V raji žijú ľudskí duchovia, ktorí túto Vôľu plne rešpektujú a podľa nej sa bezvýhradne riadia. Oni však nie sú tými, ktorí prichádzajú na zem a rodia sa v pozemských telách.

Okrem nich sa tam totiž nachádzajú ešte aj iní, nezrelí ľudskí duchovia, alebo lepšie povedané, nezrelé ľudské duchovné zárodky, ktoré potrebujú duchovne dozrieť. Vo vysokom tlaku Svetla, nachádzajúcom sa v duchovnej ríši je to pre nich ale nemožné. Jediný spôsob, akým môžu dospieť k plne seba vedomej duchovnej osobnosti je pre nich cesta nadol, do hmotnej časti stvorenia, kde je tlak Svetla omnoho menší. Tu, v hmotnosti, môžu duchovné zárodky dozrievať a vyskúšať si život podľa vlastnej, slobodnej vôle. Tu môžu dozrievať v rozpoznávaní správneho od nesprávneho a naučiť uprednostňovať iba správne a vyhýbať sa nesprávnemu.

Čo je však správne a čo nesprávne, alebo inak povedané, čo je dobré a čo zlé? Dobré a správne je iba to, čo sa zachvieva vo Vôli Najvyššieho, pretože jedine táto Vôľa je absolútne dokonalá. Chybné, nesprávne a teda aj zlé je to, čo vo svojom jednaní nerešpektuje túto Vôľu a tým sa stavia proti nej.

No a keďže, ako už bolo spomenuté, v raji sa všetko radostne zachvieva iba vo Vôli Najvyššieho, musia byť ešte nezrelé duchovné zárodky vypudené z raja, a to smerom nadol, do hmotného sveta, kde majú dozrieť v samostatné duchovné osobnosti. Osobnosti, ktoré na vlastnom prežití spoznali, že nie ich svojvoľnosť, ale iba život podľa Vôle Najvyššieho im môže zaručiť radosť, mier a šťastie.

Je tomu tak z toho dôvodu, že jedine Božia Vôľa je dokonalá, kým ľudská vôľa naopak nedokonalá, a to v praxi znamená, že ľuďom musí život podľa ich vlastnej vôle nevyhnutne prinášať iba nedokonalosť, nespokojnosť a nenaplnenie. No a nezrelí ľudskí duchovia, žijúci v hmotnosti majú potom na základe rôznych bolestných prežití a skúseností nakoniec pochopiť, že šťastný, spokojný a vyrovnaný život je možný iba podľa Vôle Stvoriteľa.

Kto dospeje k tomuto zásadnému poznaniu a naučí sa vo svojom živote naozaj žiť podľa Vôle Najvyššieho, čo začína v prvom rade jej dokonalým poznaním, ten sa potom môže vrátiť naspäť do raja, odkiaľ kedysi, ako tejto zásadnej skutočnosti si nevedomý vyšiel a kam sa potom, ako plne vedomý si tejto rozhodujúcej pravdy môže vrátiť naspäť. Môže sa tam teda vrátiť jedine v prípade, že sa celým svojim životom, svojim myslením cítením, rečou a jednaním trvale vradil do Vôle svojho Stvoriteľa.

Pokým to nepochopí a vo svojom živote aj plne nezrealizuje, dovtedy musí prebývať v hmotnosti a byť v nej vystavený rôznym druhom utrpenia, ktoré presne zodpovedajú miere jeho odklonu od poznania a od života podľa Vôle Najvyššieho.

Náš život v hmotnosti je teda akousi školou pre skutočný, večný život v raji a našou úlohou je byť dobrými žiakmi, dosiahnuť tento cieľ a tak naplniť zmysel vlastného bytia.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Koniec sveta! Posledný súd! Podobné slová a výstrahy bolo možné počuť mnohokrát, či už v blízkej, alebo vzdialenej minulosti. Svet však napriek všetkým týmto výstrahám doposiaľ trvá!

Ale predsa! Sme skutočne v bezpečí, alebo nám naozaj niečo hrozí? Aký je vlastný dôvod a pravá príčina podobných výstrah a nástojčivých upozornení? Sú úplne neodôvodnené?

Ľudové úslovie hovorí: „Bez vetra sa ani lístok nepohne“. Čo ak na tom predsa len bude niečo pravdy? Čo keď po tisícke falošných výstrah príde nakoniec tá jediná a pravá?

A nie sme snáď už natoľko otupení množstvom falošných poplachov, že nakoniec nerozpoznáme skutočné nebezpečenstvo? Nebolo práve dosiahnutie stavu absolútnej nedôvery v tejto tak vážnej veci úplne cielene vytvárané nadmernosťou informácii o „koncoch sveta“, ktoré sa nesplnili? A prečo k nemu vôbec bude musieť dôjsť?

Osudnou a základnou chybou, z ktorej vyvstáva všetko zlo na tejto zemi je slepá viera ľudí v silu chladného rozumu a mylné presvedčenie, že je možné a dovolené dosahovať vplyvu, moci, úspechu, blahobytu či akýchkoľvek ostatných výhod i na úkor blížneho.

Ľudia sa naučili hľadieť iba svoj vlastný prospech, naučili sa kráčať za ním bezohľadne, nepozerajúc ani vpravo ani vľavo. Tieto „ideály“ sa v nich zakorenili tak hlboko, že je nimi poznačený už samotný zrod a štruktúra ich myšlienkového pochodu.

Avšak história nám podáva dostatok pádnych dôkazov toho, čo podobné zhubné myslenie prináša. Utrpenie, rozvrat a hlodavá nespokojnosť naberajú čoraz väčšie obrátky a všetko smeruje s desivou istotou k jedinému cieľu – k sebazničeniu!

Z výšin Svetla bol preto zoslaný nositeľ Pravdy, aby ľudstvo nasmeroval k prebudovaniu falošných základov toho, čo oni nazývali civilizáciou. Jeho rada bola jednoduchá; bezmedznú dôveru v chladný rozum je treba nahradiť citom – duchom, to jest, orientáciou k Svetlu; k Bohu – východisku bytia a vzťahy medzi ľuďmi odporúčal upraviť v duchu lásky ku každému blížnemu ako k sebe samému.

Iba takéto jednanie môže priniesť trvalo udržateľný rozvoj ľudského spoločenstva. Nič iného! Všetko vybudované na akomkoľvek inom základe, nech by sa už navonok zdalo hoci i krásne, dokonalé a veľkolepé nesie v sebe už v základoch skrytý pád.

Žiaľ ľudská pýcha a domýšľavosť sa snažila vyhnúť tomuto jedinému správnemu riešeniu. Základy, na ktorých budovali svoju takzvanú „civilizáciou“ sa im totiž zdali byť celkom pevné a podľa ich názoru ich vôbec nebolo treba prebudovávať.

Ľahším a rýchlejším riešením problému sa ukazovalo odstránenie nepohodlného reformátora a umlčanie jeho varovného hlasu. A hoci po zavraždení „nepohodlného rušiteľa pokoja“ jeho náuka naďalej pretrvávala, hoci sa neskôr stala veľkým svetovým náboženstvom a i v súčasnosti sa k nej hlásia milióny, nikdy sa žiaľ nestala skutočne živou. Ak by totiž tie milióny súčasných kresťanov naozaj jednali podľa zásad ich učenia, musel by svet okolo nás vyzerať úplne inak.

Vždy, počas celej histórie, bolo žiaľ iba málo jednotlivcov ochotných vnášať naozaj do dôsledkov hlboké a jednoduché prvky tejto náuky do každodennosti bežného života. Mnohí, nazývajúc sami seba kresťanmi, správali a správajú sa reálne podľa úplne odlišných zásad. A keďže menšina naozaj úprimne sa snažiaca kresťanstvo žiť nemohla mať nikdy vplyv na veľké svetové dianie, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k prebudovaniu falošných základov našej civilizácie.

Naopak, v slepom nadšení sa na nich budovalo ďalej! Stavba rástla, mohutnela, hýrila krásnou výzdobou a pestrosťou. Sporadicky objavujúce sa trhliny boli s úzkostlivou starostlivosťou rýchlo spevňované, zahládzané a maskované. Ale čím vyššie boli múry, tým častejšie a väčšie sa objavovali trhliny.

Útlak, hlad, vojny, krutosť, vykorisťovanie, závisť, ohováranie, zvrhlosť, otrávené vzťahy medzi ľuďmi, bezohľadné drancovanie zeme a mnoho iného zla sa stalo už tak očividným, že iba slepý žije doposiaľ v ilúzii, že je všetko v poriadku.

Čím viacej však bolo trhlín, čím očividnejšie sa pociťovala nepevnosť a neschopnosť základov udržať stavbu, tým viac sa na oklamanie ozývali hlasy ospevujúce doposiaľ nevídaný technický pokrok, vzdelanosť, demokraciu a kultúru. Za všetkými peknými slovami sa však ako jedovatý had skrýval onen už dávno prehnitý falošný základ – dôvera v chladný rozum a úsilie získavať osobné výhody a pôžitky i za cenu utrpenia blížneho. Táto morová rana otravovala všetko, čo počas tisícročí vznikalo a doposiaľ vzniká.

Tisíce rúk v plytkosti vlastného myslenia kládli usilovne tehlu za tehlou na už chvejúce sa múry ľudskej „civilizácie“. Miliónmi už bolo toto hrozivé chvenie vnútorne vyciťované. Svoju úzkosť, strach a prázdnotu duše sa však snažili prehlušiť zábavami, atrakciami, dovolenkami, horúčkovitou prácou, drogami a neresťami. Nezadržateľne sa ale blíži čas, keď bude vo falošnom snažení položená posledná tehla. Tehla, ktorej váhu už chybný základ neunesie! V blízkej dobe bude zavŕšená tragická reťaz omylov a nič netušiace masy v bezmyšlienkovitej horlivosti položia na múr tú osudnú ...poslednú tehlu.

Kristus kedysi povedal: Každý, kto počúva moje slovo, ale ho neplní, podobá sa nemúdremu mužovi, ktorý si vybudoval dom na piesku. I prihnal sa príval, rozvodnili sa potoky a duli vetry. A oborili sa na ten dom a on sa zrútil, lebo nemal pevných základov. A jeho pád bol veľký!

Tieto slová, vyrieknuté pred 2000 rokmi, nie sú určené iba jednotlivcom, ale i ľudstvu ako celku! Ide totiž o železnú zákonitosť! Každého, kto všetko svoje konanie nepostaví na jedinom správnom, silnom a pevnom základe...nech už je to jednotlivec, národ, alebo ľudstvo, každého bez výnimky očakáva skôr či neskôr iba jediné – zrútenie!

Pyšná babylonská veža, čnejúca do nebies, nazývaná civilizáciou sa zrúti a pochová v troskách svojich staviteľov. Zrúti sa až do samých základov, aby odkryla a odhalia onú zakorenenú chybu, onen nepevný a dávno prehnitý základ, ktorý zrútenie zapríčinil.

A až potom, po nevídanom páde, keď veľké utrpenie oceľovým radlom preorie duše ľudí, iba potom bude ich vnútro ako zorané pole konečne schopné prijať semeno Pravdy. Iba potom budú s ochotou položené pravé a pevné základy ľudskej civilizácie.

To, čo mohlo byť bez väčšieho utrpenia urobené už pred dvetisíc rokmi, bude urobené teraz. Kým vtedy sa to však dalo ešte urobiť dobrovoľne, žiaľ teraz to už bude vynútené hrôzou pádu a hlbokým prežitím vlastnej neschopnosti! Lebo niet inej cesty trvalo udržateľného vývoja ľudského spoločenstva, ako tej, ktorú v geniálnej jednoduchosti zhrnul Kristus do jedinej vety: „Milovať budeš svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a svojho blížneho ako seba samého! To je základný kameň novej a pravej pozemskej výstavby!

O spomínanej dobe zrútenia všetkého nesprávneho prorok Izaiáš kedysi riekol:

„Pretože ste opovrhli týmto Slovom

a spoliehate sa na útlak a prevrátenosť

a o ne sa opierate,

preto vám táto neprávosť

bude ako hroziaca trhlina

v zdanlivo nedostupnej hradbe,

ktorá sa zrúti náhle, neočakávane

a bude rozbitá ako keď niekto roztrieska hlinený hrniec,

nemilosrdne a na prach,

že sa po rozbití nenájde ani len čriepok,

ktorým by sa dalo preniesť ohňa s pahreby

alebo načrieť vody z mláky.“

A hoci pád celku je viac – menej neodvratný, môžu byť jednotlivci, ktorí učinia onen zásadný prerod v sebe samých, od mnohého ušetrení. Na nich bude záležať miera trosiek! Oni by mali byť základom človečenstva novej doby, ukazovateľom správnej cesty a duchovnou pomocou pre svoje okolie už v súčasnosti, ako i potom, v neľahkých časoch, ktoré nám žiaľ vlastným pričinením budúcnosť prinesie.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Ľudia si vypestovali jednu zaujímavú vlastnosť – jednoducho si nevšímajú všetko to nepríjemné okolo seba, čo nechcú, alebo hoci aj nemôžu zmeniť. A tým je to pre nich vybavené.

Ľudia sa naučili nevšímať si problémy iných, keď sa ich samotných bezprostredne nedotýkajú. Uhýbajú pohľadom pred núdznymi ľuďmi na ulici, naučili sa nevšímať si hrubosť a surovosť prejavujúcu sa v reči. Prispôsobili sa vulgárnosti valiacej sa na nich každodenne z televíznych obrazoviek, či iných médií. Nevšímajú si súčasný rozvrat v medziľudských vzťahoch, ktorých zmyslom nie je vzájomná podpora a spolupôsobenie pre spoločné blaho, ale nezdravá, až chorobná snaha vidieť vo všetkom okolo seba iba príležitosť pre vlastné obohatenie. Nevšímajú si utrpenie, ktoré takéto jednanie prináša miliónom ľudí po celej zemi, ale i zvieratám a celej prírode. A táto nevšímavosť, táto vedome pestovaná ľahostajnosť voči bolestiam okolitého sveta vytvorila pevný pancier okolo sŕdc ľudí. Pancier, ktorý mal doteraz klamlivú schopnosť zdanlivej ochrany pred všetkými vonkajšími nepríjemnosťami.

Ľahostajnou nevšímavosťou voči strastiam iných sa teda takto ľudia naučili „liečiť“ mnohé problémy. V nedôstojnom otupení a v sebeckej nevšímavosti, na ktorú si, ako na určitú nevyhnutnosť prežitia navykli, sa už nakoniec prehliada a ignoruje všetko, ako zlé tak i dobé. Ľahostajnosť, zvyšujúca sa v priamej úmere s výškou spoločenského postavenia stojí úplne bez pochopenia voči všetkému, čo sa človeka osobne netýka. I keď je neraz strádanie, bolesť a utrpenie ľudí naokolo až do očí bijúce.

Pojmy ako pravda, spravodlivosť a poriadok boli postavené bokom. V každodennom živote to funguje tak, že úspešnými sa stávajú tí, ktorí dokážu pravdu a spravodlivosť šikovne obchádzať. A z tejto „šikovnosti“ si urobili pravidlo a životný štýl. Neraz sa nám preto môže zdať, že čestní ľudia už akoby nemali na zemi miesta.

Tisíce vnímavých ľudí však celkom jasne vyciťuje, že súčasný stav nemôže trvať donekonečna. Áno, Pravda, Spravodlivosť a poriadok na zemi jedného dňa zvíťazia a všetko falošné padne! To nie je prianie, ani prosba! To je určenie! Nech zdvihnú hlavy všetci malomyseľní, ktorí už nedúfali, že by mohlo dôjsť k zlepšeniu. K zmene dôjde celkom určite a skutočná Spravodlivosť naozaj zvíťazí. Tá Spravodlivosť, ktorej vždy boli a aj doteraz sú hádzané polená pod nohy. Ktorá je vytrvalo odsúvaná a zatláčaná do úzadia. Avšak nikto a nič nemôže zabrániť jedinému – jej konečnému víťazstvu!

Naučenou a doteraz osvedčenou nevšímavosťou sa totiž ľudstvo nakoniec snaží preniesť aj cez veľmi vážne proroctvá a predpovede, hovoriace o definitívnom a hrôzyplnom zániku doterajšieho starého a falošného poriadku.

Dôjde k nemu preto, lebo Pravda a Spravodlivosť musia na zemi jedného dňa zvíťaziť! Tá Pravda a Spravodlivosť, ktorá sa prostredníctvom slov a trpezlivého upozorňovania po celé stáročia snažila preniknúť do ľudských sŕdc, preraziť chladný pancier ich navyknutej nevšímavosti a prinútiť ich k zmene k lepšiemu.

Žiaľ, všetky slová a všetky poučenia sa ukázali byť nedostatočne priebojnými. Ukázali sa byť neschopnými preraziť pancier ľahostajnosti a dostať sa až k srdcu človeka.

Preto musí neodvratne prísť niečo silnejšie! Niečo pôsobivejšie a priebojnejšie! Niečo, čo na kúsky rozbije onú chladnú nevšímavosť a hlboko zasiahne srdce každého človeka.

Iste ste už počuli o ľuďoch, ktorí prežili svoj život v povrchných radovánkach, v honbe za kariérou, peniazmi, mocou a počas svojho aktívneho života boli úplne neprístupnými akémukoľvek inému názoru a hodnotám. Ale tvárou v tvár svojmu blízkemu pozemskému koncu, pri neočakávanom údere nevyliečiteľnej choroby, pri nejakom inom nešťastí, či už vlastnom, alebo najbližších členov rodiny náhle zmenili svoje zaužívané názory a postoje. Zrazu uvideli a spoznali hodnoty oveľa vyššie a trvalejšie. Spôsob, života, akým žili dovtedy potom trpko ľutujú. Ak by mohli začať žiť odznova, prežili by svoj život úplne inak. K pozitívnej zmene osobnosti, ktorá sa nedala dosiahnuť slovami a dohováraním, došlo nakoniec cestou bolesti a osudového úderu.

No a presne k tomuto nakoniec dôjde v celosvetovom meradle. Iným, čiže dobrovoľným spôsobom nebude totiž asi možné zrealizovať víťazstvo Pravdy a Spravodlivosti na zemi a nasmerovať ľudstvo k pravým hodnotám. K hodnotám, ktoré predsa nemôžu byť donekonečna potláčané, vysmievané a odsúvané na okraj spoločnosti!

Pojmy ako Pravda a Spravodlivosť sa musia stať a aj sa stanú súčasťou každodenného života na zemi. Lebo ak ľudstvo dostatočne nevyužije zvyšný čas určený na to, aby vnieslo tieto vysoké pojmy do svojho života dobrovoľne, určite bude musieť prísť niečo, čo rozbije i ten najsilnejší pancier ich ľahostajnosti.

Ľudia budú musieť byť vo svojej pýche zrazení na kolená, inak by sa asi nikdy nestali prístupnými pravým hodnotám. Mnohých ale tento, ich vlastnou ľahostajnosťou zapríčinený uder, zaskočí a zdrví až do takej miery, že navždy zlomí ich osobnosť.

Naučená a tisícročiami osvedčená nevšímavosť a ľahostajnosť už potom nikomu nepomôže. Naozaj pomôcť môže každému iba hlboký vnútorný prerod smerom k pravým hodnotám. V tomto smere je preto potrebné vyvinúť silnú vlastnú snahu a to skôr, ako k tomu budeme nasilu donútení vonkajšími udalosťami.

Už raz predsa musí nastať všeobecné uvedomenie si vážnosti, významu a dôležitosti pravých životných hodnôt! Hodnôt, ktoré musia byť vtlačené do každodennej reality vzťahov medzi ľuďmi. Dnes máme ešte na výber! Nie však medzi Pravdou a Spravodlivosťou a doterajším svojvoľným konaním, ale už iba medzi skutočnosťou, či sa k Spravodlivosti a Pravde prikloníme dobrovoľne alebo z donútenia! Správnym rozhodnutím však môžeme ušetriť mnoho bolesti sebe osobne i celému svetu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Je samozrejme úplne iný, než si ľudia myslia. To, čo sa dnes v nevedomosti robí s touto silou je iba jej plytvaním a mrhaním v pohlavnom pude. Je to zneužitie veľkej hodnoty, ktorú každý z nás dostal a o ktorej takmer nikto nevie, k čomu má slúžiť.

Túto silu sme dostali k pozdvihnutiu a povzneseniu svojej osobnosti! K znovuobnoveniu vlastnej vnútornej hodnoty! K nájdeniu spojenia so svojim najvnútornejším „ja“. Ale to všetko iba za predpokladu, že táto sila v nás zostane čistou!

Ak sa vrátime do obdobia dospievania a pokúsime sa rozpomenúť, čo sme cítili vtedy, keď sa v nás prebúdzala pohlavná sila, išlo vždy o silný prvotný impulz k vysokému, čistému a ideálnemu, ktorý bol spojený s poznaním falošnosti, skazenosti, pokrivenosti a pokrytectva života okolo nás. U mladých ľudí sa v tomto období prebúdza túžba po krajšom a lepšom živote na zemi. Túžia urobiť svet ideálnym a sami smerovať k ideálom. Prebudenie pohlavnej sily býva často spojené s revoltou mládeže, ktorá jasne cíti, že svet dospelých nie je v poriadku a preto sa voči nemu búri a túži ho zmeniť.

Pohlavná sila vo svojom prvotnom a čistom impulze dáva vždy podnet k rozmachu ducha! K prebudeniu toho najlepšieho, najčistejšieho a najideálnejšieho v človeku! Ak by človek dokázal onú nesmiernu silu, ktorá je pre neho bránou k dospelosti a zodpovednosti udržať čistou, mohol by sa prostredníctvom nej ako na krídlach vzniesť do výšin. Presne tak, ako po tom túži každý mladý, ešte neskazený človek. V správnom využití tejto sily môžeme totiž od seba odvrhnúť všetko zlé, čo nás dovtedy zaťažovalo, nájsť svoju vlastnú ľudskú hodnotu a začať v živote smerovať k tomu najvyššiemu, najčistejšiemu a najideálnejšiemu, čo vôbec jestvuje.

Žiaľ, toto prvotné cítenie si však po celý život dokážu udržať iba nemnohí. Čo by sme však mohli dosiahnuť a čím by sme sa ako ľudské osobnosti mohli stať, ak by sa nám to podarilo, to tuší iba málokto.

Vo svojej nevedomosti o skutočnom účele a zmysle pohlavnej sily žiaľ veľmi rýchlo podliehame rôznym nástrahám sveta, ktorých je obrovské množstvo a túto silu postupne premrhávame na falošných cestách. Pod vplyvom internetu, filmov, kníh, časopisov, zlých kamarátov a skazených názorov ju odvádzame do nečistého riečišťa nesmierne preexponovaného pohlavného pudu.

Pohlavný pud patrí samozrejme medzi prirodzené potreby človeka, tak ako jedenie, pitie a podobne. Ak však budeme nadmerne jesť, poškodíme si svoj organizmus. Ak sa dáme na popíjanie, zdegradujeme vlastnú osobnosť a poškodíme si i telo. No a to platí aj pri uspokojovaní pohlavného pudu. Jeho realizácia by mala byť predovšetkým prirodzenou potrebu zdravého tela, ktorá neprichádza na človeka príliš často.

V súčasnej dobe je však pohlavná sila až neuveriteľným spôsobom a to doslova na každom kroku strhávaná do pudovosti. Do prepiatej pudovosti, ktorá je neprirodzenou a nenormálnou. A to nie iba čisto fyzicky, ale i duševne a to prostredníctvom nečistých citov a myšlienok. Aj takto sa dá degradovať vlastná osobnosť a zneužívať pohlavná sila. Aj takto sa dá premrhávať na zlé a nesprávne. Premrhávať úplne na nič v porovnaní s tým, čo veľkého, čistého a vznešeného by sme prostredníctvom nej mohli dosiahnuť. Človek vo svojej neznalosti a vo svojom sklone k nečistému vymenil zlato za bezcenné, trblietavé farebné sklíčka. Rozlet k veľkosti vlastného človečenstva zamenil za kalný močiar zmyselnosti a nečistoty. Či už fyzickej, alebo duševnej!

Uvedomme si to, pochopme to, prehliadnime to a spamätajme sa! Využime vlastnú pohlavnú silu k tomu, k čomu nám mala vždy slúžiť - k nášmu pozdvihnutiu a povzneseniu! Usmernime ju nahor svojou túžbou a snahou po tom najvznešenejšom, najvyššom a najušľachtilešom, čo vôbec možno dosiahnuť! Túžbou a snahou po dobrom, ideálnom a čistom! Nekompromisne od seba odvrhnime všetky nástrahy a pokušenia, ktorých cieľom nie je nič iného, ako odčerpanie našej pohlavnej energie nesprávnym smerom. Či už sú to spomínané nevhodné filmy, knihy, časopisy, reči, zlí kamaráti, zlé názory a podobne.

Vyvarujme sa ich! Staňme sa v tomto smere vedomými a bdelými! Staňme sa tými, ktorí sa dokážu zbaviť všetkej nedôstojnej záťaže, ktorá ich ťahá a tlačí dolu. Odhoďme ju a vzlietnime do Výšin, kde vládne iba šťastie, radosť, mier a naplnenie. Vznesme sa tam ako na krídlach v správnom využití vlastnej pohlavnej sily, ktorú by sme mali svojou snahou o čistotu vnútra pretvoriť lásku. V čistú, nezištnú, nesebeckú a pravú lásku k našim blížnym. Tento počin nás potom silou orkánu vytrhne z akéhokoľvek bahna, v ktorom sa nachádzame a povznesie nesmierne vysoko. Nesmierne vysoko, až do blízkosti Toho, ktorý sám je Láskou! Láskou čistou, vznešenou, ušľachtilou a dávajúcou, ku ktorej však nemá prístup absolútne nič, čo je iného druhu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Vnímavý človek neraz veľmi súcití s ľuďmi okolo seba. Je mu ľúto v akých chudobných, ba niekedy až biednych pomeroch musia žiť. V akých podmienkach a za akú mzdu pracovať.

Na ilustráciu uvediem konkrétny príklad zo závodu neďaleko miesta môjho bydliska. Je to klasická, narýchlo zmontovaná „plechová búda“, ktorej súčasťou je podľa platných predpisov aj klimatizácia. Tá tam reálne je, ale ešte nikdy nefungovala, lebo to stojí peniaze a zvyšovalo by to náklady.

Cez leto, keď je vonku 30 a vo vnútri 40 stupňov sa preto z času na čas stáva, že to niekto nevydrží, skolabuje a odvezie ho sanitka. Ľudia sú však ticho a sú radi, že majú prácu.

Nie je to na poľutovanie? A podobných prípadov je na Slovensku stovky. Veď to je aj jeden z dôvodov, prečo k nám prichádza množstvo takzvaných zahraničných investícií a investorov, ktorým je legálne dovolené zdierať ľudí rôznymi formami a spôsobmi.

Toto je jedna strana mince, ktorá vzbudzuje súcit, ľútosť a zároveň túžbu po zmene pomerov.

Ale minca má i svoju druhú stranu. Je ňou súkromný a osobný život ľudí mimo svojho pracoviska. Presnejšie povedané hodnoty, ktorým žijú a ktoré uznávajú.

Medzi najčítanejšie noviny a časopisy patrí úbohý bulvár. Medzi najsledovanejšie televízne programy zase filmy plné násilia a vyzdvihovania telesnosti, či lacné seriály plné plytkých vzťahov a prázdnych, nikdy nekončiacich konfliktov. Veľké nákupné centrá sa pre mnohých stali modlou, v ktorej vykonávajú kult nakupovania. Iba jesť, piť, mať a užívať si! Nič viac! Iba prázdnota, plytkosť, povrchnosť a degradácia človeka na inteligentného živočícha. Takí sú ľudia a také sú „hodnoty“, ktoré uznávajú. Česť výnimkám!

Všetko na svete však býva prepojené a jedno vždy vychádza z druhého a s nim súvisí. Vonkajšie pomery, v ktorých musíme žiť sú vždy iba odrazom hodnôt, ktoré uznávame. Medzi kvalitou hodnôt a reálnymi vonkajšími pomermi vládne priama úmernosť.

Na jednej strane teda, ak vidíme biedu, nedostatok, utrpenie a zlé životné podmienky, musíme ľudí ľutovať, avšak na druhej strane sú práve tieto nimi prežívané vonkajšie pomery tým najspravodlivejším odzrkadlením hodnôt, ktoré títo ľudia uznávajú. To je Zákonitosť! Preto pokým nezmeníme svoju hierarchiu hodnôt, dovtedy budeme musieť žiť práve v takých podmienkach, ktoré nám naše hodnoty vytvárajú.

V pochopení uvedenej Zákonitosti spočíva napríklad vysvetlenie, prečo nebol dobrý komunizmus a prečo nie je dobrý ani kapitalizmus, ktorý upadá a smeruje k zrúteniu.

Komunizmus chcel zmeniť život k lepšiemu násilnou, revolučnou zmenou vonkajších pomerov a násilím túto zmenu aj udržiaval. Kapitalizmus sa naopak márne snaží zlepšiť, upraviť, zreorganizovať a zreformovať vonkajšie pomery do ideálnej a fungujúcej podoby, čo sa mu neveľmi darí.

Oba spôsoby sú však nesprávne, pretože sa zameriavajú iba na to vonkajšie. Oba systémy svorne nepochopili, že vonkajšie pomery, ktoré sú priamo úmerné vnútorným hodnotám a z nich vyrastajú je možné naozaj meniť k lepšiemu iba zmenou týchto hodnôt.

Práve v súvislosti so súčasnou krízou kapitalizmu sa veľa hovorí o kríze hodnôt. Spočíva v tom náznak tušenia pravdy, pretože hodnoty, ktoré sú dnes svetovo uznávanými spôsobili krízu a smerujú celý systém k absolútnemu kolapsu. Ku kolapsu, ktorý nemožno zvrátiť nijakými finančnými, ekonomickými a hospodárskymi opatreniami, pretože tieto sú v skutočnosti iba márnou snahou o reformovanie niečoho, čo je zvonka nereformovateľné. To, čo je potrebné od základu zmeniť a zásadným spôsobom reformovať sú predovšetkým hodnoty, dnes vo všeobecne uznávané.

Čo teda môže svetu, spoločnosti i celému nášmu národu priniesť zmenu k lepšiemu? Uznávanie akých hodnôt? Sú to česť, spravodlivosť, jednoduchosť, skromnosť, prirodzenosť, úcta k človeku i k prírode a v neposlednom rade snaha o poznanie a naplnenie skutočného zmyslu života na zemi. Ak nedôjde k všeobecnému preorientovaniu ľudí práve na tieto hodnoty, nijaká vonkajšia zmena nič nevyrieši, alebo vyrieši len dočasne a krátkodobo. Za daného stavu môže ľudstvo napredovať iba čisto rozumovo a technicky, ale nikdy nie morálne. A nakoniec práve na svojej morálnej skazenosti padne! Padne tak, ako tomu bolo doposiaľ vždy s každou civilizáciou v dejinách.

Zmena hierarchie vlastného hodnotového systému je však to posledné, čo ľudia považujú vo svojom živote za dôležité a čomu prikladajú nejakú váhu. Práve na tejto, z ich hľadiska „nepodstatnosti“ však bude musieť všetko padnúť, pretože sú to práve tie „hodnoty“, ktorým dnes veria, čo vyvolali krízu a čo nakoniec spôsobia aj definitívny pád. Definitívny pád, ak tieto základné súvislosti ľudia nepochopia a nezmenia sa.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Napriek obrovskému všeobecnému úsiliu o zlepšenie hospodárskych a ekonomických ukazovateľov, napriek integrácii do štruktúr spoločného európskeho trhu, napriek zvýšenému prílevu zahraničných investícií a zlepšeniu finančnej situácie určitých skupín obyvateľstva, napriek množstvu vzdelaných a schopných ľudí na všetkých úrovniach riadenia štátov, z ktorých mnohí prejavujú naozaj úprimnú snahu pomáhať svojmu národu i svetu je realita neradostná.

Svet z globálneho hľadiska trpí biedou hmotnou, ale i duchovnou! Nepriaznivá politická a ekonomická situácia, nezamestnanosť, povrchná bezuzdná konzumnosť, štvavá túžba po uplatnení sa a užití si života, kolabujúce vzťahy v rodinách, v zamestnaní, v priateľstvách, celková apatia a nezáujem o ušľachtilé hodnoty, do neúnosnej miery rozšírená vulgárnosť, násilie a nemravnosť.

Ale prečo? Prečo ten ostrý rozpor medzi nástojčivou snahou o zlepšenie života na jednej strane a neradostným reálnym stavom na strane druhej? V čom je chyba? Kde hľadať príčinu?

Tá príčina bola a bude vždy len jediná: Všetko úsilie o pokrok sa pohybuje iba v medziach osobného - ľudsky vlastného chcenia! Každý človek sa snaží o konanie dobra spôsobom, zodpovedajúcim jeho osobnej predstave. Podobný prístup je však potencionálnym zdrojom permanentne sa opakujúcich konfliktných situácií, pretože každý z jednotlivcov presadzuje svoju vlastnú predstavu o ceste k prosperite. A tak paradoxne, hoci mnohí chcú naozaj a úprimne dobre, rozchádzajú sa neraz až v nepriateľstve, čoho môžeme byť dennodennými svedkami pri rokovaní parlamentu, či pri mnohých iných politických diskusiách.

Osobné, ľudsky vlastné chcenie nám jasne ukazuje svoju nedostatočnosť! A pritom už stáročia je ľudstvu ponúkaná jediná možná cesta zdravého rozvoja vo všetkých oblastiach života – cesta naplňovania Vôle Stvoriteľa! Áno, len v podriadení sa malého ľudského chcenia veľkému chceniu Najvyššieho nájdu ľudia spoločnú reč, spoločný cieľ a spoločnú cestu! Iba v osobnom, individuálnom podrobení sa každého jednotlivca tomuto jednotnému vedeniu zmiznú všetky zásadné rozpory a nebude už vznikať množstvo navzájom si protirečiacich názorov na jednu vec! To je kľúč, to je cesta, to je jediný možný zjednocujúci činiteľ, schopný priviesť všetkých ľudí k porozumeniu a všetky národy k veľkému rozmachu!

Len sa raz pozrime do histórie. Ľudské chcenie, ľudské snahy a ľudské zákony priviedli už neraz mnohé národy k veľkému rozkvetu, ale ....iba po určitú hranicu! Hranicu, po dosiahnutí ktorej došlo zrazu k úpadku, rozvratu a skaze! Je to zákonitosť a historický, stáročiami overený jav! Lebo všetko, čo nestojí vo Vôli Stvoriteľa, nemá v sebe pevného základu a je stavbou, už dopredu odsúdenou na zrútenie.

Ako východisko a pomoc ľudom súčasnej doby, vypuklo sa prejavujúcej nedostatočnosťou čisto ľudských snáh bol preto pripravený materiál, vecne jasne a jednoducho prezentujúci požiadavky Tvorcu vesmíru na človeka s názvom „Zákony pre život na zemi“. Lebo iba zohľadnením a zapracovaním týchto princípov do pozemského zákonodarstva a samozrejme, ich dôsledným dodržiavaním vo všetkých oblastiach života spoločnosti môže byť privodený toľko očakávaný obrat k lepšiemu. V oblasti ekonomických a hospodárskych vzťahov, v školstve, v zdravotníctve, v osobnom živote, proste všade!

Cestu zo súčasnej duchovnej, ako aj ekonomickej krízy totiž nemožno ani pri tej najlepšej vôli hľadať a realizovať v rámci terajších právnych predpisov a noriem, ktoré nekorešpondujú so Zákonitosťami Stvorenia. Vzhľadom k svojej nedostatočnosti musia byť preto novelizované a dané do súzvuku s Vyššou Vôľou, lebo iba celospoločenské odhodlanie sa k tomuto kroku môže zaručiť jednotlivým národom i celému svetu bezpečnú a istú cestu k dôstojnejšej budúcnosti. Nič iného!

Materiál s názvom „Zákony pre život na Zemi“ je možné objednať si na: http://k-volani.cz/Knihy/

Vedia si ľudia dnes pod týmto slovom vybaviť ešte jeho pravý význam a uvedomiť si jeho hodnotu? Väčšinou si každý myslí, že to je niečo, čo sa dnes už nenosí, čo je z doby dávno minulej a že dnešní pokrokoví ľudia sa už vysporiadali s touto skostnatenosťou.

Rodičia už odmalička potláčajú v deťoch ich prirodzený stud, ale tým im pripravujú často veľmi ťažké prežívania a berú im prirodzené zábrany v dospievaní a následne aj v dospelosti.

A tak sa aj deje, že všeobecná morálka medzi ľuďmi neustále klesá a ľudia sa neostýchajú žiť bez morálnych hodnôt a zásad. Neuvedomujú si však, že si tým prestali vážiť sami seba.

A predovšetkým žena stáva sa len obyčajným telom, ktoré sa bez obáv ponúka očiam mužov domnievajúc sa, že tým získa na hodnote. Avšak pozemské telo nám bolo dané ako niečo vznešeného a vzácneho. A rovnako ako duša je drahocenné a nedotknuteľné. Preto ho musíme chrániť a taktiež nevystavovať na obdiv, aby sme ho nepošpinili a neznehodnotil. Tým, že sa žena bez ostychu odhaľuje, vyvoláva v mužoch len tie najnižšie pudy, ktoré ich vedú len ku povrchnému vzťahu, ktorý sa rýchlo vyčerpá. Ponižuje sa tak na bezduchú bábku, ktorá môže byť kedykoľvek odložená, ak prestane byť atraktívna. Takáto žena nemôže byť ctená druhými, pretože sa v nej nemôže skrývať nič ušľachtilého a skutočne krásneho. Preto musí znovu hľadať svoj drahocenný dar - stud, ktorý je dôležitou oporou pre ochranu jej tela a ducha.

Až si žena uvedomí, akú dôležitú úlohu v tom hrá jej odev, ktorý má telo zahaľovať a skrášľovať, nebude váhať premýšľaním nad tým, akú dlhú sukňu si obliecť, či s rozparkom, či bez rozparku, či výstrih, či šaty ku krku, rukávy, či odev bez rukávov, alebo snáď nohavice, ktoré úplne potlačia jej ženské vyžarovanie. Ak sa žena domnieva, že je v tom obmedzovaná a že bude radšej nosiť odev podľa módy, či snáď, že niektorá z jej činností sa nedá vykonávať bez nohavíc, potom nepochopila, čo znamená význam slova ušľachtilé  a dôstojné ženstvo. V tomto prístupe sa odráža len vzdor, ješitnosť, pohodlnosť a neúctivosť voči Stvoriteľovi. A ak činnosť, ktorú chce žena vykonávať nemožno v ženskom odeve zvládnuť, je potrebné sa zamyslieť, či je to činnosť vhodná pre ženu.

Žena. Obdarená najväčšou jemnosťou citov mala svojím tichým pôsobením posilňovať a zušľachťovať muža v jeho činoch. Je stvorená a vybavená pre pôsobenie udržujúce a v tom je jej sila. Je to hlavne v domácnosti, kde vytvorením pokojného, ​​harmonického domova je schopná naplno rozvíjať svoje schopnosti, ktoré jej boli Stvoriteľom darované. Práve jej jemnejšia citová schopnosť jej umožňuje rozvíjať v sebe zmysel pre krásu, ušľachtilosť, pôvab, nežnosť a pravý stud.

Avšak dnešná žena sa "hanbí" prejaviť tieto city, prejaviť svoj osobitý zmysel pre krásu, keď všeobecný trend káže inak, než ako cíti ona. Stáva sa nepochopenou a nenaplnenou a hľadá spôsob, ako sa zviditeľniť, ako byť uznávanou. Obdivuje muža v  jeho aktivitách a domnieva sa, že ak pôjde touto cestou, bude tiež obdivovaná. K tomu si však navyše ešte praje, aby sa mužom páčila. A v domnienke, že muža osloví tým, že mu podstrčí svoje vnady je ochotná odhaľovať sa čím ďalej viac. Ponúka sa mnohokrát ešte horším spôsobom ako ľahké ženy!

Ako si potom naozajstný muž, ktorý hľadá v žene predovšetkým hodnoty ducha, môže také ľahkovážne ženy vážiť?

Ona bude k sebe priťahovať len tých, ktorí chcú mať ženu ako dekoráciu, ktorou sa budú do určitej miery len chváliť, ale ktorú si nemôžu nikdy ctiť. Takýto vzťah nemôže byť nikdy naozajstným, hlboko duchovným, ale iba vzťahom telesným a ten čoskoro vyprchá.

A žena, ktorá si neváži svojho tela ani toľko, že s ním zaobchádza ako s niečím, čo je tu pre všetkých, nemôže byť ani pravou matkou. Matkou, ktorá je svojim deťom oporou a vzorom pre všetky ľudské hodnoty. Veď prevažne ona určuje, aké hodnoty v sebe ponesie dieťa, ktoré privedie na svet! A teraz sa pozrime na obraz dnešnej ženy. Aké morálne hodnoty je ešte v sebe schopná niesť? Akú veľkú má však zodpovednosť za budúce pokolenia, za budúcu národ!

Je to žalostné. Ako ochotne a rýchlo dokáže žena v sebe zahubiť jemné vyciťovanie ušľachtilosti, pôvabu, jemnosti, prostoty a hlavne hanby! Domnieva sa, že by bola vysmievaná, keby svoje telo neodhalila pred zrakmi mužov. Obáva sa, že by pôsobila staromódne a že jedine ošklivosť jej zovňajšku, podľa názoru ostatných, ju vedie k tomu, aby sa obliekala do šiat, ktoré zakrývajú jej postavu. A tak namiesto, aby svoju osobnosť prežiarila duchom a zušľachtila šatom, ktorý ženu robí ženou, vystavuje všetkým na oči svoje telo, zošklivené takzvaným módnym oblečením. A toto bláznovstvo ide stále do väčších extrémov. Veď aj dnešná obuv iba zdôrazňuje smiešnosť tohto počínania.

Nešťastná žena, ktorá takto stratila úctu sama pred sebou a znehodnotila dar, ktorý jej bol daný. Dar studu, ktorý jej pomáha udržiavať čistotu ducha.

Ak žena nenájde svoju pravú hodnotu, svoju cestu, nenájde tiež už nikdy šťastie, po ktorom stále túži.

Až prestane byť otrokom svojej túžby po falošnom uplatnení a bude naozaj chcieť v poctivej námahe nájsť zmysel svojho života, svoj cieľ, budú jej dané pomoci, ktoré ju povedú na jej ceste nahor za zdrojom sily, ktorá prúdi celým stvorením.

Lebo táto sila ako jediná dáva duši pokoj, mier, harmóniu, šťastie, pomoc a lásku. To všetko môže žena tiež v sebe niesť, ak bude z tohto zdroja sily čerpať. Najprv sa však musí znovuzrodiť sama v sebe. Nájsť v sebe pravé hodnoty a všetko falošné od seba odhodiť. Musí len chcieť! Naozaj chcieť stáť čisto vo stvorení a byť ženou, ktorá si zasluhuje niesť toto meno.

M.Š v spolupráci s  http://www.os-obroda.cz/

Kto má v sebe ešte túžbu po zmene pomerov na Zemi? Kto vníma bezobsažnú prázdnotu čisto materialistického a rozumového úsilia?

Tí, čo si myslia, že všetko je v úplnom poriadku už nemusia ďalej vôbec čítať. Oni prežijú sami na sebe všetky dôsledky po stáročia nesprávne jednajúceho ľudstva, ktoré ako rýchlik v plnej rýchlosti, ignorujúci všetky výstražné znamenia, vrazí náhle a neočakávane do oceľového múru Pravdy. Lebo ak niekto nie je schopný uposlúchnuť dobre mienených rád, musí sa poučiť iba na vlastnej škode.

Tí však, ktorí pod lesklým povrchom zdanlivého pokroku cítia bezduchú a dutú prázdnotu by mali vedieť, že existuje východisko zo súčasných zmätkov. Je ním poznanie a naplňovanie základných ľudských hodnôt! A 17 Zákonov tieto hodnoty jasne vymedzuje a vysvetľuje. Je však zároveň vyžadované ich dodržiavanie, lebo iba ich dôsledné uskutočňovanie v každej životnej situácii môže ľudstvu priniesť skutočný pokrok a pravú výstavbu.

Nech sa teda vedomie o jestvovaní správnej cesty stane povzbudením a posilou všetkým otvoreným a vnímavým ľuďom, ktorí doposiaľ márne hľadali nejaké východisko zo súčasnej situácie.

Materiál s názvom „Zákony pre život na Zemi“ je možné objednať si na: http://k-volani.cz/Knihy/

   Koniec sveta! To je snáď to prvé, čo nám ihneď podvedome napadne v súvislosti s týmto Novým rokom. Či je na tom niečo pravdy alebo nie, to teraz nebudeme rozoberať. Avšak množstvo a obrazne povedané hustota týchto informácií na jeden kilometer štvorcový musí všetkých mysliacich ľudí nevyhnutne nabádať minimálne k určitej opatrnosti a k zamysleniu sa. K zamysleniu sa nad sebou samými i nad svetom. Lebo predsa len bez vetra sa ani len lístok nepohne! Predsa len ak sa o dačom toľko hovorí, musí na tom aspoň niečo byť. A niečo na tom aj skutočne je!

   Deň pred začiatkom roku 2012 bol však Silvester. Čas zábavy, uvoľnenia a neviazanosti. Ja osobne nepozerám televíziu a správnosť tohto môjho rozhodnutia mi dokonale potvrdilo tých zopár útržkov, ktoré som mal možnosť začuť, keď som popri pustenom televízore z času na čas prechádzal. Doslova ma zarážal až neuveriteľný kontrast medzi určitou vážnosťou a zásadnosťou, ktorú so sebou prináša Nový rok 2012 a bezbrehou neviazanou nečistotou, ktorá sa valila z televíznej obrazovky.

   Je to zvláštne, ale ľudia dneška žijú v predstave, že dobrá zábava je totožná z dvojzmyselnosťami, obscénosťou, ba až so zvrhlosťou. A presne tomu aj zodpovedala silvestrovská zábava na mnohých televíznych programoch. No a diváci - ľudia pred televíznymi obrazovkami sa bezmyšlienkovite smiali a zabávali nevidiac v tom všetkom neuveriteľnú nízkosť, špinu a bahno. Nevidiac v tom verejnú manifestáciu vlastnej vnútornej úbohosti zabávačov a rôznych takzvaných osobností, ktorí sa takto prezentovali.

   Nad všetkým nechutným bahnom nízkosti splodenom a podporovanom ľuďmi však tróni Čistota. Čistota jasná, ušľachtilá, nádherná, vznešená, krištáľová a nedotknuteľná. Čistota, ktorá je ako bezpodmienečná požiadavka vtlačená železnými Zákonmi do chodu  univerza. Ako nevyhnutná požiadavka voči všetkému, čo smie byť a jestvovať. Voči všetkým tvorom a teda i voči človeku.

   Prejavuje sa to tak, že všetko to, čo vo svojom vnútri, ale i vo svojom vonkajšom jednaní usiluje k Čistote je železnými Zákonmi tohto univerza pozdvihované, povznášané, podporované a zahŕňané pomocou.

   Avšak všetko to, čo k Čistote neusiluje, čo je nečisté, kalné, nízke a temné je tými istými železnými Zákonmi stvorenia odsúvané bokom, odstrihávané od pomoci a ochrany, tiesnené, zraňované a zatláčané dolu, do oblastí nízkosti a temnoty, kam to podľa druhu svojej rovnorodosti aj skutočne patrí.

   Na základe práva svojho vlastného slobodného rozhodovania môžu ľudia kráčať buď k Čistote, alebo k nečistote. Cesta Čistoty a k Čistote je cestou nahor, kým cesta nečistoty a k nečistote je cestou dolu. Ide vždy rozhodovanie medzi pokrokom, alebo úpadkom. 

   Kam speje naša civilizácia? Hore, alebo dolu? Aj keby sme teraz nebrali do úvahy morálku a uznávanie určitých vyšších duchovných hodnôt a zamerali by sme sa len čisto na hmotu, čiže na ekonomiku a hospodárstvo spýtajme sa: Ide to hore, alebo dolu?

   Odpoveď je jednoduchá: Ide to presne tým smerom, ktorý sme si vybrali svojim všeobecným príklonom k nečistote. K nečistote vnútra, čiže vlastných citov a myšlienok a k nečistote, nečestnosti a nepoctivosti nášho vonkajšieho jednania.

      Ľudstvo si dobrovoľne vybralo cestu do záhuby, po ktorej ľahkomyseľne kráča prostredníctvom svojich nečistých citov, myšlienok a naivného prijímania všetkých vonkajších nečistých podnetov či už prostredníctvom zábavy, televízie, módy, internetu, časopisov, kníh a mnohého iného.

   Bieda, trápenie, bolesť, choroba, úpadok a nakoniec záhuba sú však osudom všetkého nečistého, ktoré musí byť nakoniec zničené. Musí sa zrútiť v sebe a samo seba roztrhať na kusy. Tak to totiž nekompromisne vyžaduje princíp Čistoty, vrytý do chodu tohto stvorenia ako Zákon! Ako základný uhoľný kameň jedinej možnej správnej výstavby! Ako uhoľný kameň, ktorého váha rozdrví každého, kto oň zakopne. Beda všetkému nečistému!

   Každý z nás má právo vybrať si, ktorou cestou sa bude vo svojom živote uberať. Či cestou zachovávania čistoty, ako vonkajšej, tak i vnútornej, alebo cestou nečistoty. To, čo si vyberieme sa potom stane naším osudom. Osudom, presne zodpovedajúcim druhu nášho rozhodnutia.

   Tí, čo chcú žiť aj naďalej tak ako doposiaľ v nekontrolovanej nečistote vlastného cítenia a myslenia nech si idú pokojne svojou cestou. V železných Zákonoch tohto univerza je už nachystaná ich odmena!

   Avšak pre tých, ktorí chcú mať predsa len nádej na priaznivejšiu budúcnosť je tu jedna dobrá rada: Udržujete krb svojich myšlienok čistý, lebo jedine takto vybudujete mier a môžete sa stať šťastnými.

http://kusvetlu.blog.cz/    v spolupráci s M.Š.