01.Září 2009,11:10
Teplé paprskypopoludňajšieho slniečka dopadali oknom do malého nemocničného pokoja.Len štyri steny, okno, dvere, posteľ skriňa a malý stôl. Tu sa časneráta na hodiny a minúty, ale na kvapky infulzí, krvných konzerv asĺz. Na posteli ležalo dievča, ktoré dúfalo v zázrak. Nikdy neprestalaveriť, že sa uzdraví. Nikdy neplakala pre stratené gaštanové vlasy.Nikdy sa nepoddala bolesti. Stále verila v zázrak. Nikdy mu nemala zazlé, že od nej odišiel, keď sa dozvedel o jej nemoci. Len túžila po tomho uvidieť. Vedela, že umiera, ale aj tak verila, že sa stane zázrak.Uprene pozerala na kvapky infulzí, ktoré jedna po druhej prúdili do jejžíl. Dúfala, že príde. Tak moc si to priala. Zrazu cítila niečiuprítomnosť. Otvorila oči a videla Ju tam stáť. Srdce sa jej zachvelo."Ešte nie! On príde" zmlúvala s ňou. Neprestávala veriť. "Je neskoromusíme ísť…….." povedala dievčaťu a natiahla k nej ruku. Tá sanaposledy zadívala na dvere pokoja a ochotne uchopila tu chladnú bielurúčku. Zadívala sa do tých nádherných očí. Jediná slza a už nič viac.Posledná kvapka odmerala jej život. Už sa nikdy nedozvie, že stál zadvermi jej pokoja. Strach z toho , že jej zlomil srdce, mu nedovolilvstúpiť. Možno by vošiel, keby vedel, že ona ho stále miluje a že zatými dverami umiera…
karri89 (5x)
LuciBeruska9735 (4x)
