Snehové vločky... Cezokno pozorujem, ako vločky snehu zahaľujú celý vonkajší svet. Vždy somrada pozorovala sneženie, pripadalo mi to také tajomné a nádherne. Aletento rok sa mi iba slzy po lícach kotúľajú. Chcem sa smiať ako predrokmi, snívať o budúcnosti a tajne dúfať, že sa raz objaví princ nabielom koni, niekde tam, medzi tými vločkami. Teraz je však všetkoúplne iné. Moje sny sa roztopili ako spomínané snehové vločky. A všaktie sa každým rokom vracajú, ale moje sny nie a nie znova prísť. Právesom sfukovala šestnásť sviečok z narodeninovej torty, keď som si prialatajné želanie. Chcela som stretnúť naozajstnú lásku. Bolo to takétuctové želanie, ale najviac som po ňom túžila. Dovtedy som zaľúbenáešte nebola. Samozrejme som mala pár objavov, ale môj záujem o nichopadol po niekoľkých týždňoch, niekedy aj dňoch. Čím som bola staršia,tým som pomaly prestávala veriť na lásku. Tá sa odohráva iba vo filmocha knihách. Teda tá láska, ktorá sa končí happy endom. Ale v jednoupršané septembrové vyučovanie sa otvorili dvere triedy a k nám vstúpilnový žiak. Ani neviem čím, ale čosi ma na ňom zaujalo. Nebol tovyslovený krásavec, ale mal v sebe akúsi iskru. Keďže som práve sedelasama, pochopiteľne ho učiteľka posadila ku mne. Vôbec somneprotestovala, bolo to také spestrenie. Pomaly sme sa začali“oťukávať“. Po vyučovaní sme zašli do cukrárne, aby sme pokračovali vnašom rozhovore. Boli z nás naozaj veľmi dobrí priatelia. Takto topokračovalo asi tak dva mesiace, ale potom sa to začalo meniť. V jehoprítomnosti mi začalo biť srdce na poplach, pri každom jeho dotyku somsa vo vnútri akoby triasla. Taký pocit som ešte nikdy nezažila, alemusím povedať, že bol úžasný. Už mi nestačilo iba priateľstvo a tak somsa rozhodla, že mu všetko poviem. Netrpezlivo som čakala v cukrárni,kde sme sa mali stretnúť a v duchu si opakovala, ako mu to poviem. Keďsom ho zbadala vo dverách, krvný tlak sa mi zvýšil o sto percent a tonehovorím o tom, keď si sadol. Povedala som si, že najlepšie bude, akmu to poviem na rovinu. Horko- ťažko som zo seba dostala tie slová, žepre mňa znamená viac ako kamarát a asi som sa do neho zaľúbila. Čakalasom, ako zareaguje, ale on sa iba zdvihol a odišiel. Tak toto som odneho nečakala. Spontánne som sa za ním rozbehla. Kričala som, ale on sanezastavil, naopak, zrýchlil. Keď som sa pred neho postavila apoprosila ho, aby mi to vysvetlil, povedal, aby som ho nechala odísť.Ostala som stáť v strede chodníka, sama, iba snehové vločky mi robilispoločnosť. Nezmohla som sa na nič iné okrem plaču. Nechápala som,prečo sa takto zachoval. Nasledujúce dni boli niečo strašné. Nemohlasom ísť do školy a robiť, že sa nič nestalo, tak som ostala doma ležať.Ani nebolo ťažké presvedčiť mamu, aby ma nechala doma, pretože somskutočne vyzerala strašne. Kruhy pod očami, pretože som vôbec nemohlaspať a červený nos, lebo som nevedela prestať plakať. On však do školyneprišiel už vôbec. Dopočula som sa, že prestúpil na inú školu. Terazsom ho úplne stratila, už ho nemám ani ako kamaráta. Prešli Vianoce,Silvester a ja som bola stále ako bez života. Často som sedávala priokne a pozorovala sneženie a predstavovala si, ako raz príde a podsnehovými vločkami mi sľúbi, že ma bude vždy ľúbiť. Nastal deň, ktoréhosom sa obávala, Valentín. Stála som ako obvykle na autobusovejzastávke, keď v tom niekto zozadu prišiel a svojimi rukami mi prikryloči. Cítila som, že to bol on, srdce mi začalo biť, ale rozum mihovoril, že to nie je možné. S veľkou nádejou som sa pomaly otočila...a stál tam on! Nestihla som ani nič povedať, lebo ma pritiahol k sebe avtisol mi pusu. Potom sa mi pozrel do očí a pobozkal ma. Nemohla somtomu uveriť! Bolo to ako v mojich snoch. Stáli sme tam, bozkávali sa asnehové vločky sa nám roztápali na našich tvárach. Strašne sa miospravedlňoval za jeho správanie a sľúbil, že mi všetko vysvetlí, aleaž zajtra, aby nepokazil tento pekný deň. Ja som bola ako v siedmomnebi, takže som momentálne ani vysvetlenie nepožadovala. Navrhla sommu, či nezájdeme ku mne, pretože rodičia išli na nejakú zábavu a takskoro sa určite nevrátia. Spravili sme si teplý čaj, aby sme sazohriali. Na to, čo nasledovalo potom, nikdy nezabudnem. Presunuli smesa do mojej izby, kde mi rukami zašiel pod tričko, a keď videl, ženeprotestujem, vyzliekol mi ho. Keď mi rozopínal podprsenku, zašla sommu rukou do vlasov a nežne ho bozkávala na krku. O chvíľu ani on nemaltričko, padli sme na posteľ, kde som ho bozkávala postupne nižšie anižšie. Zreteľne bolo počuť jeho zrýchlený dych. Zastavila som sa ažpri zipse, ktorý som rozopla a on mi pomohol pri vyzliekaní jehonohavíc, ale hneď potom sa otočil a teraz bol hore on a mal všetko vosvojich rukách. Jemne a zároveň vášnivo ma bozkával pričom mi hladilmoje prsia. Následne prešiel ústami nižšie a ja som bola čím ďalej viacvzrušená. Nezastavil sa ani pri nohaviciach, ktoré mi šikovnevyzliekol, ba ani pri nohavičkách. Zašiel mi pod ne ústami a ja sompocítila ako mi celým telom prebehla vlna vzrušenia. Potichu sa maopýtal, či to chcem a ja som sa zmohla iba na prikývnutie. Čakala som,aké to bude. Keď do mňa jemne vnikol, pozeral sa mi priamo do očí a jasom necítila skoro žiadnu bolesť. Bolo to nádherné, cítiť ako sme saspojili a pritom sa mu pozerať do očí, z ktorých som videla, že jerovnako šťastný ako ja. Keď bolo po všetkom, musela som sa s ním,bohužiaľ, rozlúčiť. Rozlúčili sme sa dlhým bozkom. Ďalší deň sme sastretli a on trval na tom, že mi musí niečo povedať. To, čo mi povedal,bol pre mňa taký šok, že sa z neho spamätávam dodnes. Tú vetu počujem vmojej hlave neustále a neviem ju vymazať. V jeho očiach bolo vidieťslzy, keď mi oznámil, že...že má leukémiu, ktorá sa môže kedykoľvekzhoršiť. Vraj preto so mnou prerušil kontakt, nechcel mi ublížiť, alenakoniec to bolo silnejšie ako on a musel sa vrátiť. Poprosil ma, abysom ho neľutovala a pomohla mu užiť si čas, ktorý mu zostáva. Chcel hoprežiť ako zdravý človek. Naozaj som sa snažila, ale bolo to ťažké.Čakať, kedy mi zazvoní telefón a niekto mi oznámi, že jeho stav sazhoršil. Naše šťastie netrvalo ani štyri mesiace. Blížil sa koniecškolského roka a my sme sa tešili, ako prežijeme leto spoločne. Všetkynaše plány však prekazil jeden jediný telefonát. Práve som mala matiku,keď mi v tom zazvonil mobil. Nie je dovolené volať cez hodinu, ale ajtak som to zdvihla. Mala som akési tušenie, že to musím zdvihnúť ajnapriek tomu, že to bude nepríjemné. Zrejme to bola ženská intuícia.Boli to jeho rodičia. Vraj sa jeho stav zhoršil a vyzerá to zle.Zdvihla som sa a bez odôvodnenia vybehla z triedy. So slzami som prišlaza ním, ale on sa iba usmial a povedal, že všetko bude v poriadku. Jasom však vedela, že to nie je pravda. Lekári mu dávali nanajvýš dvatýždne. Bola som pri ňom každučičký deň, niekedy som ostala aj cez noc.Naši mi dovolili vynechať občas školu, lebo vedeli, že každý deň môžebyť posledný. Mala som toľko starostí, že som úplne zabudla na to, žesom mala už dávno dostať menštruáciu, ale stále nič. Jedného dňa som sarozhodla, že pochybnostiam spravím koniec a zašla som do nemocničnejlekárne a kúpila si tehotenský test. S maličkou dušičkou som si hospravila a potom som čakala na výsledok. Tie minúty mi pripadali akohodiny. Konečne nastal ten správny čas. Vlastne som ani nevedela, čichcem, aby bol pozitívny alebo negatívny. Keď som sa pozrela na tentest, nemohla som veriť vlastným očiam. To nie je možné! Budeme maťbábätko. Neviem, čo by som spravila za normálnych okolností, ale terazsom si istá, že si to dieťatko nechám, lebo to bude naše dieťa. Moje aLukášove. Keď som sa vracala do jeho izby rozhodnutá, že mu poviem onašom bábätku, boli pri ňom jeho rodičia. Slzy v ich očiachnaznačovali, že niečo nie je v poriadku. Sadla som si k nemu, chytilaho za ruku a oznámila mu tú novinu. Na jeho radosť a úsmev sa nedázabudnúť. Pevne mi stisol ruku, zahľadel sa mi do očí a povedal, že mastrašne ľúbi a to bábätko jeho lásku ešte viac upevnilo. Bola somšťastná, aj keď som vedela, že to nebude vôbec ľahké, mať dieťa vsedemnástich. V noci som sa išla domov vyspať. Ráno som však okamžiteletela do nemocnice. Keď som otvorila dvere na Lukášovej izby, posteľbola prázdna. Vo vnútri som cítila, že sa stalo to najhoršie. S plačomsom vletela do sesterskej miestnosti a tam mi oznámili niečo, čo maúplne položilo. Zomrel... Dnes o tretej ráno. Nebola som schopnájediného slova. Jednu jedinú noc som ostala na noc doma a práve vtedysa to musela stať. Neviem, či si niekedy odpustím, že som nebola vposlednej sekunde pri ňom, nedržala ho za ruku a neodprevadila ho nainý svet. Na chodbe som stretla jeho mamu, ktorá mi odovzdala list,ktorý jej vraj Lukáš nadiktoval v noci, lebo tušil, že je koniec. Sadlasom si na lavičku a začala som čítať: Ty vieš, ako som ťa miloval.Teraz však musíš byť veľmi silná, zdvihnúť hlavu hore a ísť ďalej, leboživot sa nekončí, naopak, začína nová kapitola. Naše dieťatko ťapotrebuje, buď vždy pri ňom a stále mu vravievaj, že som ho strašneľúbil a vždy ho aj ľúbiť budem, aj keď som odišiel skôr, ako som homohol objať, pobozkať, pohladkať. Nedovoľ, aby ti ho ktokoľvek zobral abráň ho, aj keby si musela peklom prejsť, pretože ono je to, čo sazrodilo z našej lásky a aspoň prostredníctvom neho budeš ty stále somnou a ja stále s tebou. Keď budeš smutná a nebudeš vedieť čo ďalej,tak sa na neho pozrieš a zistíš, že naša láska bola na niečo dobrá. Javiem, že ty to dokážeš... Daj si retiazku, ktorá je v obálke na krkteraz a nikdy ju nedávaj dole, nech vždy, keď sa jej dotkneš pocítišmoju lásku. V zime ti budem pravidelne posielať z neba snehové vločky,tak ich nechaj na tvoje pery padať, aby si moje bozky cítila. Pre teba,láska moja, som sa narodil, pre teba som žil a pre teba aj zomriem, alenaposledy ti chcem povedať, ako som ťa miloval a navždy aj milovaťbudem. Prešli sotva štyri mesiace, ale ja stále cítim v srdiečku veľkúbolesť. Stále som sa s jeho smrťou nevyrovnala a asi sa s ňounevyrovnám nikdy. Neustále hľadím z okna na vločky a cítim, že jeniekde, kde sa na mňa pozerá a stráži mňa, aj malého Lukáška, ktorý samá narodiť 14. februára. Práve v ten deň sa začala naša láska. MalýLukáško ma kopne a tým mi pripomenie, že sa musím poponáhľať, pretožeuž je veľa hodín a mala by som už vyraziť. Podídem k jeho hrobu, naktorom je vytesaná veľká snehová vločka, pretože vločky sprevádzalicelú našu lásku, a slzy mi opäť tečú prúdom. Chodím sem každú voľnúchvíľu. Iba tam stojím, spomínam na tie šťastné časy, pričom mi na perypadajú vločky a v tom si spomeniem na jeho vetu: V zime ti budempravidelne posielať z neba snehové vločky, tak ich nechaj na tvoje perypadať, aby si moje bozky cítila.