Sobotné ráno. Zoe a Stajpen ležali v postelia počúvali susedov. Zo všetkých okolitých bytov k nim doliehaliodstreďujúce práčky, pískajúce tlakové hrnce a ventilovanie celotýždňovéhopartnerského napätia. Nesúložil nikto.

- Akože ty spravíš, tak si to myslel?

- Môžem spraviť aj ja.

- Nemáme kávu.

- Včera si hovorila, že máme všetko.

- Na kávu som zabudla.

- Mohol som kúpiť.

- To nebolo včera, keď si sa na to pýtal.

- Ale bolo.

- Včera si sa nepýtal.

- Koľkého bolo včera?

- Neviem.

- Ani ja.

- No vidíš.

- Čo mám akože vidieť?

- Nepôjdeš tú kávu kúpiť teraz?

- Teraz sa mi nechce.

Takmer týždeň spolu Zoe a Stajpen vychádzalidobre. Ale pretože sa z nejakých dôvodov zabudli pohádať na tému Kontroverznánoc u Kimi, zostalo to medzi nimi visieť. Stajpen mal za sebou detstvov rodine, kde si rodičia odjakživa pili krv, takže podľa hesla „ťažko nacvičisku, ľahko na bojisku“ nejaké to menšie nevyvetrané dusno znášal dobre. Zoetaký tréning nemala. Bola preto ako odistený granát.

Mali ísť k Stajpenovým rodičom na pietny akteufemicky nazvaný Tridsiate piate výročie svadby. Tak veľmi sa im tam nechcelo, že saváľali v posteli do jedenástej. Potom sa Stajpen oholil, Zoe sa navliekla došiat, ktoré mala na sebe naposledy na babkinom pohrebe a rozhodli sa topodstúpiť. Na kávu sa zastavili v McDonalde na výpadovke z mesta.

Zoe začala hrať svoju obľúbenú hru Muži Kontra Ženy,ktorej jadro spočíva v kombinácii očumovania, nezdvorilosti a aritmetiky.

- Dohľad nad vlastnými deťmi, či si nelámu väzya či nekopú iné deti ho hlavy, Muži: 1, Ženy: 2, - hlásila Zoe v McDonaldepri pokladniach.

- Koketéria s obsluhujúcim personálom, Muži: 0,Ženy: 2, - šepkala mu o chvíľu vychádzajúc von.

- Ignorácia smeroviek, Muži: 3, Ženy: 1. Predbežnývýsledok.

- Mentálna pribrzdenosť v ľavom pruhu, Muži: 4,Ženy: 2. Predbežný výsledok.

- Nepatričná magorská výzdoba auta, Muži: 5, Ženy: 0.Predbežný výsledok.

- Mám dojem, že příliš podléhám kouzlu her, -zacitoval Stajpen z Nabokovovej Lolity a vrútil sa do svojho rodného mesta,malého, milého a zatuchnutého.

Stajpenov otec bol riaditeľom jediného gymnáziav meste, členom mestského zastupiteľstva a funkcionárom v niekoľkýchšportových oddieloch. Všetci, čo neboli jeho rodina, ho mali v obľube. To lenjeho dvaja synovia pri sfukovaní narodeninových sviečok v detstve myslievali nato, aké by to bolo pekné, keby otecko zomrel, to len jeho manželka si do tajnéhodenníčka, nájdeného jej synmi pri prázdninovom lašovaní v skrini, napísala„Kiežby som v sebe našla dosť síl ukončiť naše utrpenie“. Niekedy siStajpen myslel, že keby sa aj s Korbenom tak úporne nesnažili byť iní než otec,neboli by z nich také trosky. Keď pred pár rokmi spolu s bratomv detskom letnom tábore organizovali branné preteky, s hrôzou obaja zistili,že ešte aj vykrikujú a pískajú presne ako on. Bolo to trpké zistenie a tohovečera sa strašne opili.

Keď Stajpen so Zoe dorazili, na stole už bolo prestretéa matka s otcom sa so zdvorilými úsmevmi kŕčovito dohadovalio aperitíve. Sony bola oblečená ako do kostola a Korben vyzeral strašne.Napriek tridsaťstupňovej horúčave mal na sebe rolák s dlhými rukávmia napriek tomu, že od malička vyzeral neprirodzene zdravo - asi ako to deckoodfotené na BB pudingu - mal teraz pod očami tmavé kruhy takých rozmerov, že by sav nich pohodlne vyspal mladý škrečok.

Rodičovskú škriepku už v zárodku udusila Zoe,ktorá všetkých vybozkávala a požiadala o vodku.

- Ignorácia antiperspirantu, Muži: 1, Ženy: 0, -pošepkala Stajpenovi.

- Kto je ten smraďoch? – spýtal sa Stajpen.

- Korben.

Jedli mlčky. Teda okrem matkinho ponúkania, aby si eštedobrali.

Vyzerá akosi zostarnuto, uvedomil si Stajpen. Je tonepatričné, keď starnú Giny Lollobrigidy, Bardotky, Lorenky, aj najkrajšia matkavšetkých rodičovských združení. Väčšina ľudí zažije, že sa ich spolužiacizamilujú do učiteľky. Stajpen zažil trikrát – na každom stupni svojho vzdelania–, ako sa spolužiak zamiloval do jeho matky.

- Prepáčte, - ozval sa zrazu Zoin hlas, - ale nie je totrochu nebezpečné, nechávať videokameru na statíve na mieste, kade sa chodí? Bezohľadu na tie vodky, čo v sebe máme, ju môže hocikto zhodiť a bude vám toľúto.

- To je v poriadku, - povedal otec dobrotivo, -potrebujem mať v zábere celú rodinu.

- To akože teraz nakrúcate? – spýtala sa Zoes nepredstieranou hrôzou v hlase.

- Ale samozrejme. Zachytávam pamätnú udalosť.

- Polhodinový záber na ľudí, ako bez slovaprežúvajú? – spýtala sa Zoe: - Komu to budete púšťať? Odsúdencom na smrť?

Korben si vzdychol. Matka nešťastne zakašlala. Sonyvyliala minerálku.

- Nevidím na tom nič nevhodné. A tento spôsobkomunikácie by ste si, milá Zoe, mohli odpustiť, - povedal otec a žily na krku munabehli krvou. – Všetci okrem vás sa tešia, že budú mať na dnešný deň pamiatku.

Rozhodne na to nevyzerali. Bolo to také očividné, žeani otcovi to neuniklo.

- Nikto ma nepodporí? – spýtal sa otec netakticky.

Nezostávalo mu nič iné, len vstať od stola, tresnúťdvermi a nechať za sebou len zvuk motora svojho auta miznúceho v zákrute.

Mama sa na štvrťhodinku vytratila do spálne. Keď savrátila, s červenými očami sa spýtala, kto chce kávu. Zoe nechcela nič, lensarkasticky požiadala o pohár vody a antidepresíva, ktoré nedostala, pretože jejpožiadavku všetci ignorovali. Ostatní sa kofeínovej ponuky chytili ako poslednejmožnosti nastúpiť do záchranného člna na potápajúcom sa Titaniku. Sony šla matkeasertívne pomáhať do kuchyne, Korben, Zoe a Stajpen mlčali.

Aj mlčanie je možné vyšľachtiť do výrečnejdokonalosti. Korben mlčal depresívne, Zoe zaťato a Stajpen tak akosi zmierene.Vedel, že čokoľvek urobí alebo povie, môže situáciu len zhoršiť.

Po káve vyšli do záhrady. Matka im ukázala jednoz mála víťazstiev svojej filozofie feng šuej v dome. Jazierko s karasmi.

- Je tu jedna rybka, má taký nádorček. Nechcela somo ňu prísť, zvykla som si, že ich je sedem. Tak jej ten nádorček liečima tuším sa už zmenšuje. Áno, viditeľne sa uzdravuje, - povedala matkaa šla umývať riad.

Keď Stajpen s Korbenom fajčili na terase, Stajpen sabrata spýtal, či mu v tom roláku nie je teplo. Najskôr celý spotený tvrdil, ženie. A potom mu Stajpen prudkým pohybom nečakane zdvihol sveter na bruchuv očakávaní syfilitických vredov, popálenín od cigariet alebo nejakéhošialeného tetovania. Ale boli tam len kratučké husté rašiace chĺpky.

- Celý som sa oholil, - priznal sa Korben skľúčene. –Pamätáš sa, ako som ti volal to s tými chlpmi? Tak mi to nešlo z hlavy, ažkým som sa celkom nezhulil. A potom mi prišlo ako skvelý nápad, celý sa oholiť.Ako som triezvel, už mi to také bohovské nepripadalo, ale čo som mal robiť, už boloneskoro, všetky moje chlpy boli v kanáli.

Stajpen sa začal smiať: - Čo ti na to povedala Sony?

- Nevie to, už týždeň ma nevidela nahého. Takženemám sex, nechodím sa kúpať, ani cvičiť. Jak nejaký debil zakomplexovaný prudkýintelektuál.

Medzitým Zoe vyšla z kuchyne a kráčala pozáhrade. Stajpenovo neblahé tušenie sa ukázalo ako správne, keď si Zoe ľahlak rybníčku, ponorila doň ruku a zalovila. Keď sa postavila a rozhodnýmkrokom zamierila ku kontajneru, Stajpen nemusel byť Nostradamus, aby vedel, čo máv ruke. Chcel na ňu zakričať, ale pred domom práve zaflekovalo otcovo auto. Akovždy, keď bolo v rodine dusno, začal otec hrať hru na dobrého a zléhosyna. Dobrého syna dnes stvárňoval Korben, pretože Stajpen má šibnutú frajerku,ktorá mu prerastá cez hlavu.

- Príď za mnou do pracovne, - povedal otec Korbenovidohora, o Stajpena ani okom nezavadil: - Ale bleskom.

Korben neochotne zatlačil cigaretu do kvetináčaa otočil sa na Stajpena:

- Počkáte nás, alebo preventívne zdrháte?

- Je to len medzi nami, ale myslím, že moja drahá právevyhodila matkinu rybu s nádorčekom do kontajnera. Tak ja by som radšej šiel, kýmnám na to neprídu.

- Čo myslíš, čo odo mňa foter zase chce?

- Asi aby si ma zastrelil aj s mojou frajerkou.A ponáhľaj sa, lebo dostaneš riaditeľské pokarhanie a nevezmú ťa navysokú.

- Ty si ale vajco, - povedal mu Korben a odšuchtal sana popravisko.

V aute sa Stajpen spýtal Zoe, prečo sa, preboha,starala do matkiných rýb.

- Pretože tá chorá nakazí tie ostatné, - povedala. –Aj tvoja mama, nie aby sa starala o tých, čo fungujú, teda o sebaa svojich synov, ona všetko podriaďuje totálne zdegenerovanému, duševnepokrivenému jedincovi.

Stajpen na Zoe udivene pozrel:

- Myslím tým vášho otca, samozrejme, - povedala. - Toje niečo strašné.

Chvíľu mlčali.

- Si si istá, že chceš byť so mnou, keď somz takej rodiny? – spýtal sa Stajpen.

Ale Zoe vybrala z peňaženky lístoček popísanýjej drobným úhľadným písmom a prečítala z neho:

- „Národy mají své velké syny jenom proti své vůli – stejně jako rodiny.Vší silou se jim brání. A velký člověk potřebuje tudíž k životuútočné síly větší, než jsou obranné síly vyvíjené milióny jedinců.“ CharlesBaudelaire. Asi myslel na seba, keď to písal.

Stajpen musel uznať, že lichotiť vedela Zoe vždy jedinečne.