- Mám na čele napísané BÝVALÁ MANŽELKA, alebo jev dome nevesty vystavená moja opľutá fotka? – spýtala sa Kimi.

- Prečo? – spýtal sa Stajpen.

- Všetci na mňa čumia, akoby som mala lepru.

- Sme tu cudzí. To je na nás zvláštne.

Kimi si nasadila čierne okuliare a natiahlarukavičky. Vyzerala ako obligátna krásavica z nejakého nekonečne dlhého seriáluo mafii. Slnko pražilo, vrabce vyvreskovali, spoza každej záclony niekto pozeral.

- Asi si mal pravdu. Nemala som sem chodiť.

- Poď na panáka, - povedal jej Stajpen.

Kimi sa pohla od auta k miestnemu pajzlu. – Mal bysi niekomu povedať, aby odkázali Skalárovi, že si už prišiel.

- Nebojím sa, že by náš príchod komukoľvek unikol.

Dali si po dve vodky a cez okno pohostinstva sledovalizhromažďovanie svadobčanov pred miestnym úradom. Švagrovia, strýcovia a krstnémamy. A potom sa dostavila nevesta. Strašne mladá, strašne tehotnáa strašne zmaľovaná. Usmievala sa v záplave bielych volánov. Hanblivokonverzovala s rozjarenými príbuznými. Prišli jej kamarátky. Prišli dve babky,podopierané ďalšími dvoma babkami. Prišli deti. Jeden z dvoch výčapníkov siobliekol sako a vyšiel von pred miestny úrad. Len Skalár neprišiel.

Kimi aj Stajpen mlčali. Ani sa im nechcelo robiť simestskú srandu z dedinčanov.

Nevesta vyšla na cestu a vyzerala ženícha.

Kimi mlčala.

- Dáš si ešte vodku? – spýtal sa Stajpen.

Neodpovedala, tak jej ju priniesol. Okamžite ju hodila doseba.

- Hovorí sa, že muži žiarlia na bývalých milencovsvojich partneriek a ženy zase na milenky budúce, - povedala Kimi. – A je topravda. Všetky súčasné frajerky a manželky mojich bývalých mi ležiav žalúdku ako pokazené ryby. Sama seba presviedčam, že nie preto, že by somnebola veľkorysá, ale preto, že sú to piče.

Nevesta sa bezradne obzrela na dvoch ľudí v strednomveku, asi na rodičov. Krpaté dievča na vysokánskych opätkoch, akiste najlepšiakamarátka, k nej podišlo a pohladilo ju po závoji. Nevesta sa rozplakala.Desať ľudí dobehlo s vreckovkami.

- No ale môžeš hentú nenávidieť? – otočila sa Kimiskľúčene na Stajpena. – Veď jej ti môže byť len ľúto.

- Ak chceš, môžeme hneď odísť, - povedal jej Stajpen:- Keby Skalár nakoniec aj prišiel, výčapník má na svedka ksicht ako stvorený.

- A vieš, čoho mi je ľúto najviac? –pokračovala Kimi po svojej mentálnej trase: - Tej premárnenej šance, ktorú sme soSkalárom mali. Mňa mi je ľúto. A jeho. A našej Stely. A on to zaseposiera. Sebe aj iným. A ja nemôžem prestať myslieť na to, ako nám to posierala či sa to dalo zachrániť.

Slabou tridsiatkou sa na miesto deja medzi krčmoua miestnym úradom dovalilo Skalárovo auto a v ňom Skalár s bielymihaluzami na klope saka a dvoma promile v krvi.

Pri Stajpenovom aute sa začal obzerať po Stajpenovi, takza ním vyšiel z krčmy.

- Je tu Kamila? – spýtal sa Skalár.

- Je v krčme.

- Môžeš jej ísť povedať, že ju milujem? Že somnikdy nikoho nemiloval viac než ju?

Stajpen pozrel na Skalára. V jeho očiach bolonefalšované zúfalstvo.

- Nehnevaj sa, Skalár, ale nemôžem. To je medzi vami.Tak sa nežeň, keď to tak necítiš. Ja som tu ako svedok. Nie som ani Ježiško, anizlatá rybka.

- Ale ja ju milujem, - zopakoval Skalár. – Myslíš, žeona to vie?

Skalára zozadu chytila jeho uslzená nevesta:

- Poď už. Čakajú nás. Nerob mi hanbu.

Skalár sa na ňu otočil a prisal sa k nejefektným vášnivým bozkom, aké bývali v starých amerických filmoch tesne predtitulkami. Také bez jazykov, len pery pritlačené o pery. Takto bez prípravy to všakv Skalárovom podaní vyzeralo dosť divne. Skalár pozrel ešte raz na Stajpenaa nechal sa odviesť do svadobnej siene.

Vo dverách krčmy sa objavila Kimi, oprela sao zárubňu.

- Choď sám. Ja prídem neskôr, - povedala mu.

Svadobný obrad bol nečakane vecný a triezvy.Oddávajúci starosta vyzeral, že má už všeličo za sebou a pretože táto svadbav sebe hromadila veľký potenciál možných katastrof, chcel ju mať čo najskôr zkrku. Nevesta aj ženích povedali svoje áno bez zbytočných prieťahov, vymenili siobrúčky, aj prvý manželský bozk. Vtedy vzadu padla stolička. Všetci do jedného saotočili a uvideli Kimi, ako s vreckovkou pred ústami vybieha von.

Keď sa za zvukov svadobného pochodu z cédečkanovomanželia a ich perepúť vyvalili von, stál tam chlapec v špinavýchmontérkach. Mal strnisko, náušnicu a vo vlasoch pokus o melír. Bol naširokorozkročený, trochu sa kýval v snahe vypátrať, kde by mohla byť rovnováha.Líca mal mokré od sĺz, v ústach dohárajúci špak.

- Pojebala si si život, - zakričal na nevestu. –Zničila si naše šťastie, ty kurva!

Viac nestihol. Odtiahli ho preč. Stajpen by sa pokojnestavil o fľašu dvanásťročnej, že za rohom dostal nakladačku.

Kimi našiel o pár metrov ďalej. Opierala sao strom.

- Vieš, čo je to vivisekcia? – spýtala sa ho.

- Neviem.

- Toto. Aspoň pre mňa.

- Poď, pôjdeme domov.

- Ovracala som slimáka, - povedala mu Kimi mdlo. – Je miho ľúto, on za nič nemôže.

Naložil ju do auta a šli preč.

- Problém s láskou je problémom jej zlejdistribúcie, - povedala Kimi Stajpenovi po ceste: - Je jej dosť pre všetkých, alenikdy sa nedostane tým správnym ľuďom, v správnom čase a na správnommieste.

- Bože, aké múdre!

- Moja myšlienka to nie je. Ale aspoň vieme, žev tom prúseri nie sme sami.

Stajpen chcel pôvodne vysadiť Kimi pred bránou. Bolelaho hlava a chcel byť čo najskôr v posteli. Ale potom sa rozhodol odprevadiťju až domov. Nevyzerala na to, že bude vládať vyjsť po schodoch.

Ale vládala. Pozdravila susedov, vybrala po cesteschránku, odomkla si, vyzula sa, stiahla rukavičky, zložila slnečné okuliare.A potom si sadla na zem a rozplakala sa.

Plakala a plakala asi hodinu. Nedokázala prestať.A Stajpen jej dovolil, aby mu premáčala košeľu a zašpinila ju svojouriasenkou full volume & curl. Mal na hrudi škvrny ako po zásahoch priamo dosrdca, akoby mu z neho vytekala krv, celkom čierna od smútku a bezradnosti.