Malédievča s ofinkou spustenou do pravého boku trochu cez oko.Zviera vnáručí svjoho macíka,ktorého dostala od osoby na ktorú teraz myslí.Mána ňu krásne spomienky len jedna jej pokazila život.Slovo ROZHCODnechcela ani počuť ani naň myslieť...Lenže teraz jej na to slovo ostalaspomienka.Pri každej,ale oveľa krajšej spomienke na tú osobu zvieralamacíka viac a aj viac plakala.Sú už len priatelia.Keď je s ním pozerása naňho ju to tak bolí...Ale keď je s ním tak to sa to snažízakryť.Tak už ti len zakývam na rozlúčku.Slovo DÚFAM u nej ostalo avždy len dúfa že raz sa to vráti speť..Ako každé ráno sa budí do novéhodňa.Bude ho opeť vidieť a držať za ruku!Úsmev na tvári ,ale o chvíľu jez toho opeť zármutok.Pustí si svoje CD-čko a pripraví sa do školy.Každéráno chodí s ním..Ubehli 3 týždne a ona stále smutne spomína na jednoslovo a v to druhé verí..Šesť školských hodín v škole a dievčatinemyšlienky patrie len jemu.Kráča po meste so sklonenou hlavou,ale niečoju donútilo sa pozrieť na druhú stranu ulice..On a ona..V tej chvíliprestala veriť v druhé slovo.Chcela plakať..Nemohla,uprostred mestanie.Nemala pri sebe ani macíka ktorého zvierala stále vo svojomnáručí..Bežala na najbližší vlak.Musela vydržať aby v ňomneplakala..Keď vystúpila ,bežala čo najrýchlejšie domov k svojmumacíkovi.Opeť ho zviera v náručí a plače..Keď už nieje schopná aniplakať ,zavolá mu a dohodnú stretko.Vo svojom obľúbenomtričku,obľúbených rifliach a na obˇúbenom mieste..Pri útese presne nakonci skaly.Jej macík v jej náručí a v ruke lístok a čierna ruža.Už hovidí v dieľke prichádzať.Príde o trochu bližšie aby jej videl z dieľkydo tváre.Dievča na ňho pozrela smutnými,zarmútenými očami.POloží na zemlístok a naň čiernu ružu.Viac zovrie macíka vo svojom náručí...On odstrachu beží k nej.Pošle mu vzduchom pusu a už len rozprestrie ruky akrod dozadu..Tak málo chýbalo aby ju chytil za ruku.Spadne na kolená kčiernej ruži a lístku.Zoberie do ruky a číta:"Prepáč že ťaľúbim..."Posledná veta pre neho na rozlúčku.Pobozká čiernuružu..."Ahoj..."