Cieľom tejto mojej práce je bližšie spoznať, prípadne objasniť,politickú kariéru asi najdiskutabilnejšej osoby z dejín slovenskéhonároda, ktorou dr. Jozef Tiso bezpochyby je.Ešte pred písaním tejto práce som sa prvé fakty o Slovenskom štáte a odr. Jozefovi Tisovi dozvedel od svojho deda, ktorý mal v obdobíSlovenského štátu 15 rokov. Jeho spomienky ma síce inšpirovali k písanítejto práce, v samotnej práci som ich však nepoužil. Pri písaní prácesom fakty čerpal hlavne z kníh samotných účastníkov politického životaSlovenského štátu, pretože ich prístup sa mi zdal byť najpodrobnejší ajkeď značne skreslený ich snahou ospravedlniť vlastné činy.”Predprevratovú” literatúru som síce používal, ale tá sa mi zdala ešteviac neobjektívna, keďže komunistická literatúra sa očividne snažila oúplné a neoddiskutovateľné odsúdenie samostatného slovenského štátuprotisovietskeho zamerania. Bližšie sa zhodnotením literatúry zaoberámv Poznámkach. Hlavným dôvodom prečo som sa rozhodol napísať túto prácu,je snaha zosumarizovať názory na udalosti tohto obdobia, pretože prištúdiu literatúry som sa stretol s neuveriteľným ”mantinelizmom”, kedybola osobnosť dr. Jozefa Tisu stavaná jednoznačne buď na stranunajhorších vojnových zločincov, alebo na stranu svätcov bez jedinejchyby a poškvrny. Cieľom mojej práce nie je vyniesť jednoznačný súd nadosobnosťou dr. Tisu, ale snaha zaujať k jeho osobnosti stanovisko,ktoré by sa blížilo k pravde trochu viac ako komunistická aleboproľudácka literatúra. 1.1 Biografická metóda - charakteristikaZákladom biografickej metódy je prístup k spoločenskej skutočnostiprostredníctvom poznatkov o živote jedincov. Východiskovou predstavoupre použitie biografickej metódy je názor, že spoločnosť sa skladá zjedincov, ktorí majú svoje osobitné záujmy a názory, že zo stretaniatýchto záujmov sa rodí to, čomu hovoríme dejiny. Jedinec teda nie jejedinečnou zložkou vývoja, ale predovšetkým súčasťou spoločnosti apríslušníkov určitej záujmovej skupiny, triedy, profesie. Osvetlením avýkladom jeho postojov a záujmov potom vysvetlíme aj spoločenskévzťahy, do ktorých zasahuje.Priekopníkom biografickej metódy sa v anglosaskej historiografii staluž v medzivojnovom období Sir Lewis Namier (odtiaľ tzv. ”namierizmus”).Táto biografická metóda akcentovala genealogické, vzdelanostné, aletaktiež majetkové biografické údaje, vynechávala však základné sociálnea triedne charakteristiky, čím bol ovplyvnený aj spôsob výberubiografického materiálu a teda aj jeho hodnota. Existujú dve značneodlišné koncepcie biografickej metódy:1. Individuálna biografia - život jedinca nás zaujíma v jehovšestranných súvislostiach k okolitému životu ako sonda, pomocou ktorejsa chceme prepracovať k hlbším poznatkom o niektorých špecifickýchzložkách spoločenského vývoja.2. Skupinová biografia - vychádza z toho, že určitá udalosť, akcia,postoj boli dielom viac alebo menej uvedomelej činnosti konkrétnychľudí. 1.2 Progresívna metóda - charakteristika”Progresívna metóda je metódou, ktorá sa v zásade zhoduje s diachrónnymprístupom k historickej skutočnosti. O progresívnej metóde hovorímetam, kde historik sleduje a zachycuje minulé udalosti tak, ako po sebenasledovali od doby staršej k dobe novšej. Postup historika ide tedaparalelne s tým, ako prebiehal historický proces. O udalostiach, ktorésa stali v staršej dobe sa hovorí skôr ako o udalostiach, ktoré po nichnasledovali.” 1.3 Aplikácia biografickej a progresívnej metódyVďaka oslavám päťdesiateho prvého výročia ukončenia II. svetovej vojnymôj dedo spomenul meno dr. Jozefa Tisu. O Tisovi som už čosi málo vedelzo základnej školy, ale moje poznatky boli len hmlisté. Dedo mirozpovedal ako to vyzeralo v Dubnici počas vojny, čiže počasSlovenského štátu. Dr. Jozefa Tisu spomínal len v dobrom, ako človeka,ktorý sa zaslúžil o to, že sme sa mali počas vojny asi najlepšie zovšetkých európskych národov. Keď som však spomenul Tisu mojej mame,označila ho za fašistu, ktorý poslal na smrť niekoľko desiatok tisícžidov, a ktorý nielenže spolupracoval s Hitlerom, ale ho aj uctievalako Boha. Keď som sa jej opýtal, odkiaľ sa to dozvedela, povedala mi,že sa to učili v škole. Tento markantný rozdiel názorov na jednu osobumedzi človekom, ktorý zažil jeho pôsobenie, a ktorý si ho nevedelvynachváliť a medzi človekom, ktorý je len o generáciu mladší a tvrdíúplný opak, ma natoľko zaujal, že som si fakty o dr. Tisovi overil vučebnici dejepisu pre základné školy, kde bol Tiso spomínaný lenpovrchne a názor na neho odrážal presvedčenie mojej mamy. Táto učebnicadejepisu bola vytlačená ešte pred rokom 1989, a preto bola písaná tak,aby sa zhodovala s komunistickou ideológiou.Keď som si vyberal tému seminárnej práce spomenul som si na tentozaujímavý jav absolútnej nezhody názorov a rozhodol som sa bližšie saním zaoberať.Zohnal som si nové knihy o Tisovi, pretože sa mi zdali byťnapísané objektívnejšie, aj keď neskôr som zistil, že sú tiež dosťjednostranne zamerané, a knihy spred roku 1989 som používal navytvorenie konfrontácie názorov. Aj v súčasnosti sa dá literatúra oTisovi rozdeliť do dvoch táborov. Týmto javom sa bližšie zaoberám vPoznámkach. Vo svojej práci sa zaoberám celou politickou kariérou dr.Jozefa Tisu, od jej počiatku až po smutný koniec. Faktami sa zaoberámlen stručne, pretože sú všeobecne známe a ľahko dostupné takmer vkaždej literatúre zaoberajúcej sa novodobými dejinami slovenskéhonároda. Viac si všímam rozpory vo výkladoch dejinných udalostíjednotlivých autorov a snažím sa zistiť, či bol dr. Jozef Tiso naozajnatoľko vinný, že si zaslúžil smrť alebo či bol naozaj taký svätec zaakého ho teraz niektorí ľudia vydávajú. II. Boj za autonómiu Slovenska2.1 Politická situácia v ČSR v r.1920V roku 1920, keď Tiso vstúpil na politickú scénu, bola situácia vpolitike dosť kritická.ČSR vznikla 28. októbra 1918 po rozpade dualistickej rakúsko-uhorskejdynastie. V novovzniknutej ČSR čoskoro vyvstal problém Slovenskejautonómie, ktorá bola zakotvená v Pittsburghskej dohode. Túto autonómiupožadovali hlavne dve strany na Slovensku: Hlinková slovenská ľudovástrana (HSĽS) a Slovenská národná strana (SNS), naproti tomu napríkladAgrárna strana, vedená V. Šrobárom, bola silne proti autonómii.Argumentom Čechov a centralisticky orientovaných strán na Slovenskubol, že slovenský národ neexistuje, keďže vo Washingtonskej deklaráciia dokonca aj v ústave z r. 1920 bol spomínaný len národ československý.Tým pádom nemôže dostať autonómiu národ, ktorý vlastne neexistuje.Proti argumentom “autonomistov” bolo, že keď existuje len národčeskoslovenský, tak nech nám niekto povie niečo spisovnoučeskoslovenčinou. To bol jeden z najzávažnejších problémov - reč.Po vzniku ČSR sa zistilo, že na Slovensku je len minimum odborníkov vovšetkých oblastiach. Tvrdá maďarizácia zapríčinila, že na Slovenskuprakticky nebolo, okrem učiteľov, kňazov a občas richtárov, vzdelanýchľudí. Preto začali na Slovensko prichádzať odborníci a profesori zČiech, ktoré boli na tom podstatne lepšie. A tak sa začali naslovenských univerzitách ozývať prednášky v češtine, v úradoch navyšších miestach tiež len čeština. Preto sa začali na Slovensku ozývaťhlasy proti Čechom už v roku 1919. Česi sa totižto nesprávali akopomocníci, aby sa Slovensko postavilo na nohy, ale ako kolonizátori,ktorý prišli do krajiny, ktorej obyvateľstvo je na kultúrne, politickya hospodársky nižšej úrovni.Na túto skutočnosť upozorňoval napríkladčeský spisovateľ a literárny kritik F.X.Šalda: ”Nebylo by nicosudnějšího, než kdyby Češi na Slovensku chtěli si hrát na jakésikulturní kolonisátory nebo donášeče kultury. Slovensko jest prastarákulturní země - jako výtvarná lidová kultura na příklad jest doslovajedinečná v Evropě, jež nemá sobě rovné, a jeho inteligencevzdělanostní nestojí nikterak za inteligenci naší, spíše naopak - achápu, že Slováci byli by uraženi takovým vystupovaním, a právemuraženi.”, podobne sa vyjadril aj minister Šrobár, ktorý konštatoval:”Je pravda, že v poslednom čase tie úradnícke sily, ktoré semprichádzajú z Čiech, sú menejcenné a dopúšťajú sa rôznych priestupkov.Mnoho Čechov sem prichádza ako do okupačného územiaa myslia si, že tu môžu koristiť.” Situácia na Slovensku sa však eštedlho nezmenila a na Slovensko začali prichádzať nielen odborníci aprofesori, ale aj obyčajní robotníci, ktorých bolo na Slovensku dosť.2.2 Tisov nástup na politickú scénuTiso sa zaujímal o politiku už v časoch svojho pôsobenia v Nitre, kdepôsobil ako spirituál v seminári a profesor na miestnom gymnáziu. Vtých časoch prispel do maďarského týždenníka ”Nyitramegyei Szemle”niekoľkými článkami o právach robotníkov, o sociálnej otázke a okresťanstve. Tieto články boli potom spomenuté aj pred súdom, keď naich základe obviňovali Tisu z maďarského nacionalizmu. Dňa 19. decembra1918 obnovil Andrej Hlinka činnosť Slovenskej ľudovej strany, ktorú 17.októbra 1925 premenoval na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (V tejtopráci používam názov HSĽS už pred rokom 1925, aby nedošlo knedorozumeniam pri čítaní textu). Tiso vstúpil do HSĽS, pretože to bolastrana, ktorá mu najviac vyhovovala. Tiso mal odjakživa odpor kukomunizmu, preto nie strana komunistická. Agrárna strana bolaorientovaná centralisticky, čo bolo proti Tisovmu vlastenectvu. Rovnakýdôvod platil aj na Sociálnu demokraciu, no a čo sa týka Slovenskejnárodnej strany - Tiso bol katolícky kňaz a SNS bolo združenieevanjelikov. Takže sa ukázalo, že jedinou vhodnou stranou je HSĽS.Tiso zakladá HSĽS v Nitre a stáva sa jej hybnou silou. Vo voľbách vroku 1920 je Tiso kandidátom poslanectva v trnavskom okrese. Tietovoľby nedopadli pre HSĽS najlepšie. Skončili na treťom mieste. Prvábola Československá sociálna demokracia a druhá Hodžova Slovenskánárodná a roľnícka strana. Na štvrtom mieste sa umiestnili štyrimaďarské strany, s ktorými sa zlúčili aj slovenskí Nemci. Hlinku akoposlanca prepustili z väzenia a ten označil tieto voľby za porážkuHSĽS. V rokoch 1920 - 1925 Tiso vo svojich prejavoch sústreďoval svojusnahu hlavne na myšlienku zjednotenia Slovákov. Vo svojich prejavoch sasnažil presvedčiť Slovákov, že Česi si na Slovensku berú viac ako sizaslúžia, a že sa chcú stať novými pánmi na Slovensku. Proti tomu videllen jeden spôsob obrany: úplné zjednotenie Slovákov. Preto sa snažilurobiť z HSĽS stranu všenárodnú. Vo svojich prejavoch tvrdil, že medziSlovákmi nie je triednych rozdielov: Medzi Slovákmi nieto kapitalistova boháčov; čo sú, tí sú medzi Čechoslovákmi a tí nie sú v ľudovejstrane organizovaní, a preto politika ľudovej strany musí byť politikouchudoby a Slovenská ľudová strana, ktorá na Slovensku jediná robí azastupuje politiku slovenského národa, musí ísť cestou politikychudoby, lebo len touto cestou zahrnie do svojej činnosti celoknároda.” Tiso jednoducho vyjadril koncepciu programu HSĽS, s ktorouišla strana do nasledujúcich volieb. V roku 1921 sa konala manifestáciamládežníckej organizácie Orol. Hlavným rečníkom bol Tiso, ktorého potomčeskí četníci udali, že vo svojom prejave použil protičeské výrazy.Okresný súd v Trenčíne Tisu oslobodil, ale český štátny zástupca saproti rozsudku odvolal a krajský súd v Bratislave odsúdil Tisu na 400korún pokuty a 2 roky väzenia podmienečne. Prokurátor sa však opätovneodvolal a najvyšší súd v Brne potvrdil rozsudok krajského súdu, akurát,že teraz bol trest už nepodmienečný. 23. júla 1923 sa stal Tiso väzňomv Trenčíne, kde však nebol ani mesiac, pretože ho prepustili na základeamnestie. Tiso po opustení väznice neupustil od svojich verejnýchprejavov, v ktorých sa sťažuje na ekonomickú krízu a obrovské množstvoemigrantov. Poukazuje na fakt, že tri štvrtiny emigrantov je z radovSlovákov. Obviňuje Čechov z odbúravania slovenského priemyslu asťahovania slovenských tovární do Čiech. Českí četníci rozháňalimanifestácie HSĽS streľbou, prípadne podnikali rôzne represálie protiúčastníkom týchto manifestácii. 15. novembra 1925 sa konali voľby doNárodného zhromaždenia. Týchto volieb sa na Slovensku zúčastnilo vyše20 politických strán. Relatívnu väčšinu získala HSĽS, druhá saumiestnila Hodžova Republikánska strana zemědělského a malorolnickéholidu, tretie miesto obsadila Komunistická strana Československa, kýmMaďarská národnástrana si udržala svoje štvrté miesto. 2.3 Tisov boj o autonómiuSlovenskaSvoj prvý prejav v pražskom parlamente mal Tiso 18.decembra 1925, keďprehovoril ako zástupca najsilnejšej skupiny slovenských poslancov,ktorou HSĽS po voľbách v roku 1925 nepochybne bola. Vo svojej prvejreči hneď v úvode spomenul výsledky volieb a fakt, že 78% Slovákovhlasovalo za autonómiu, teda by táto požiadavka nemala byť aj naďalejignorovaná a prehliadaná.Ďalej odmietol daňové plány, ktoré označil zakapitalistické a antisociálne. Taktiež skritizoval tzv. cukornú daň.Tento zákon nazval sociálne nespravodlivým, pretože ničil drobnýchdodávateľov a nie cukrových barónov. HSĽS, na čele s Andrejom Hlinkom aJozefom Tisom, nastúpila na pôdu pražského parlamentu dosť razantne.Správnosť Tisovho stanoviska k Slovenskej autonómii potvrdil ajdr.B.Šmeral, český komunista.Druhýkrát vystúpil Tiso 19. júna 1926 a hovoril o predlohe zákona okongrue. Ostro ho skritizoval a nazval ho fackovaním kňazov. Hovoril oterorizovaní kňazov. Pomocou množstva štatistík a citátov poukázal naveľký význam kňazov a náboženstva v spoločnosti. V roku 1926 odišielHlinka na návštevu amerických Slovákov do USA. Vedenie strany zveril načas svojej neprítomnosti do rúk päťčlennému direktóriu na čele s Tisom.Počas Hlinkovej neprítomnosti sa začali šíriť reči o vstupe HSĽS dovlády. Preto Tiso opätovne vystúpil a prehlásil, že HSĽS nezradí svojľud a nevymení autonómiu za ministerské kreslá. Ďalej vo svojom prejavežiadal, aby ministerstvo financií vypracovalo štatistiku, ktorá byukázalo či Česko dopláca na Slovensko alebo nie, keďže to bol jeden zhlavných dôvodov centralistov proti autonómii. Poukázal na to, žeautonomistické štáty patria medzi najsilnejšie na svete. Zaoberal sa ajrozdielnym kultúrnym a hospodárskym vývojom na Slovensku. Tiso žiadalaj správu dispozičných fondov, aby sa videlo kam idú peniaze a koľko sainvestuje v Čechách a koľko na Slovensku. V čase odznenia tejto reči sauž HSĽS pripravovala na vstup do vlády aj napriek tomu, že autonómiuešte nemali sľúbenú. Bol tu len záblesk autonómie, ktorý chcel Tisozachytiť, a tak dosiahnuť svoj cieľ. Mnohí členovia so vstupom do vládynesúhlasili, ale Tiso chcel využiť každú príležitosť. 15.januára 1927vstúpila HSĽS formálne do vlády a Tiso dostal kreslo ministrazdravotníctva, z HSĽS išiel do vlády ešte dr. Marek Gažík, ktorý dostalministerstvo pre zjednotenie zákonov. Prvou vecou, ktorú Tiso urobil ponástupe na svoje nové ministerské kreslo bolo, že vyhodil šéfazdravotníctva na Slovensku - dr. Kraicza. Zdvihla sa vlna pobúrenia,pretože Čechom sa nezdalo, že by mal Slovák vyhadzovať Čecha. Vzhľadomnato, že v tomto rezorte nebolo až tak veľa Čechov, Tiso nerobil nijakéradikálne čistky, ale venoval sa obnove a investícií peňazí doslovenských kúpeľov. ”1. januára 1928 - ”Slovák” uverejnil článokprof.Vojtecha Tuku - ”V desiatom roku Martinskej deklarácie”, v ktoromsa vyslovil, že martinskí deklaranti sa vyslovili za pripojenie saSlovenska k ČSR na dobu 10 rokov ako ”skúšobné obdobie”, a ak sa im tonebude páčiť, stane sa Slovensko samostatným štátom. Tuka tvrdil, že aksa do 31. októbra 1928 oprávnení predstavitelia slovenského národanevyslovia za ostatie v ČSR, nastane na Slovensku stav štátoprávnehoprázdna a jeho príslušnosť k ČSR bude iba faktom bez právneho podkladu.Dr. Vojtech Tuka bol obžalovaný z vlastizrady a protištátnej činnosti,zbavení poslaneckej imunity a odsúdený na 15 rokov väzenia.” OdpoveďouAndreja Hlinku a HSĽS na tento čin bolo odstúpenie obidvoch ministrov zradov HSĽS (Tiso a Gažík) z ich funkcie. Tým pádom HSĽS opätovne prešlado opozície. Tiso nabral za čias svojho účinkovania vo vláde mnohonových vedomostí, dôkladne sa zoznámil s byrokratickou a štátnouaparatúrou a s vedením štátu. O českom politickom zákulisí však ajnaďalej mal strašnú mienku. Svoju prácu vo vláde označil za prácu preautonómiu, prácu v opozícii označil za boj pre autonómiu. Voľby doNárodného zhromaždenia, ktoré sa konali 27. októbra 1929, sa skončiliďalším víťazstvom HSĽS, aj napriek tomu,že stratila vyše 80.000 voličov. 8. mája 1930 sa Tiso stal podpredsedomHSĽS. Tiso mal v tom čase mnoho prejavov na pôde parlamentu, asinajviac z celej HSĽS. Kázala a snažil sa dokázať, že požiadavkaSlovákov je aj historicky aj mravne oprávnená. Jeho najväčším odporcombol dr. Dérer, ktorý ju označil za smiešnu a protištátnu. Tiso vovšetkých svojich rečiach spomínal prakticky to isté, snažil sa presadiťtieto základné požiadavky:1. Uznanie slovenského národa.2. Uznanie reči slovenskej a ona, aby bola jedinou úradnou a vyučovacourečou na Slovensku.3. Správu slovenských vecí dať do slovenských rúk.4. V centrálnych úradoch dať Slovákom primerané zastúpenie.5. V štátnom rozpočte vykázať, čo Slovensko dostáva a čo dáva.6. Dodržať a splniť všetky zahraničné záväzky, ktoré slovenskému národuMasaryk dal.7. Vteliť Pittsburghskú dohodu do ústavy.8. Prestať s perzekúciou verejných zamestnancov.9. Úsporne hospodáriť v štátnej správe.10. Cirkevné školstvo.11. Proti náboženskej zaujatosti. 12. S Čechmi ako rovný s rovným.13. Boj proti boľševizmu.14. Za sociálnu spravodlivosť, vyššie mzdy, proti neprimeraným ziskom,za výstavbu rodinných domov, atď...15. Za ochranu slovenského priemyslu.Toto bol základ všetkých Tisových prejavov. Tiso prehlasoval, žeautonómia nemá búrať a ničiť ČSR, ale naopak má ju posilniť. Bohužiaľ,Česi sa správali aj naďalej neprístupne a ak aj rokovali, ich jedinýmcieľom bolo oddialiť riešenie otázky a ešte viac si upevniť svojepostavenie. Vo Zvolene sa konalo dňa 16. októbra 1932 ľudovézhromaždenie, na ktorom bol vyhlásený spoločný postup HSĽS a SNS v bojiza autonómiu, čím vznikol ”autonomistický blok”. Po zvolení dr. MilanaHodžu za predsedu vlády dňa 5.novembra 1935 svitla pre ”autonomistov”nová nádej, pretože si mysleli, že Hodža ako prvý Slovák na tomtovýznamnom poste sa bude snažiť o vyriešenie slovenskej otázky, aby sizvýšil svoje renomé a získal úctu. A skutočne sa začalo o slovenskejotázke hovoriť viac ako kedykoľvek predtým, akurát že sa stále ničnevyriešilo. 23.marca 1936 Tiso rokoval s Hodžom, ktorý ho poslal k dr.Horákovi, prezidentovi Najvyššieho kontrolného a účtovného úradu. Tu mupredložili štatistiku, v ktorej stálo, že na Slovensko sa dáva 18%štátnych výdavkov, ale na daniach sa zo Slovenska získava len 16%. Ztoho vyplýva, že Slovensko je pasívne a nie je uspôsobilé mať vlastnúautonómiu, pretože by sa hospodársky zrútilo. Tiso vyhlásil, že najmäpríjmy nie sú vyúčtované presne, že banky na Slovensku platia dane vPrahe apod. Jednoducho vyhlásil túto štatistiku za nepravdivú aprerušil rokovania. Medzitým sa stal zdravotný stav prezidenta ČSRT.G.Masaryka tak kritický, že nebol schopný byť na poste prezidentaČSR. Bolo treba súrne nového prezidenta, ktorým sa mal stať dr. EduardBeneš. Ten urobil všetko, aby sa ním stal. V Čechách si zaistilpodporu, slovenským Maďarom sľúbil čo si zažiadali. Najväčším problémombola HSĽS, ktorá vždy vystupovala proti Benešovi, ako najväčšiemucentralistovi a nepriateľovi Slovákov. Beneš začal rokovať s Tisom,ktorého pokladal za najprístupnejšieho, pretože o ňom bolo všeobecneznáme, že patrí medzi najumiernenejších členov HSĽS. Nakoniec sa mu hoaj podarilo presvedčiť a to veľmi jednoducho. ”Beneš sa zaručil Tisovičestným slovom, že keď bude zvolený za prezidenta, využije všetok svojvplyv i moc a presvedčí českých politikov, že tieto dva problémy trebaurýchlene rozriešiť. Sľúbil Tisovi, že najneskôr do jedného roka pozvolení obidva problémy budú rozriešené.” Môže sa zdať neuveriteľným,že Tiso napriek tomu, že Beneš ani nie pol roka predtým vyhlasoval vBratislave, že je a vždy bude proti akejkoľvek autonómii Slovenska,nakoniec Benešovi uveril, ale je to fakt, ktorý sa nedá zmeniť. TisoBenešovi sľúbil, že využije celý svoj vplyv, aby presvedčil Hlinku, čosa mu nakoniec aj podarilo a 18. decembra 1935 bol dr. Eduard Benešzvolený za prezidenta ČSR.Beneš však svoje sľuby nesplnil, naopak, ešte sprísnil centralizáciu acenzúru prejavov. V rokoch 1936 - 1937 sa objavil zaujímavýfenomén.Česi sa už skoro 20 rokov snažilipotlačiť myšlienku slovenskej autonómie, ale jediný efekt bol ten, žena Slovensku silnelo autonomistické hnutie a postupne sa k nemupridávali aj ďalšie, predtým centralistické, strany, napríkladkomunistická strana. Aj napriek tomu sa na Benešovom stanovisku ničnezmenilo ani v tomto období. Zmeny priniesol až rok 1938.2.4 Roky 1938 - 1939V roku 1938 sa medzinárodná situácia pre ČSR povážlivo zmenila - khoršiemu. V marci sa Nemecko spojilo s Rakúskom a ČSR sa zrazu ocitlo vzovretí nemeckých ”čeľustí”, ktoré navyše prejavovali tendenciu”zahryznúť”. Anglicko a Francúzsko sa dištancovali a radili ČSRdohodnúť sa s Nemeckom. Maďarsko chcelo obnoviť Uhorsko a s Poľskom saviedli spory o Těšín. Medzinárodná situácia bola kritická. Preto sačeská vláda rozhodla rokovať s autonomistami. 17. februára 1938 výkonnývýbor HSĽS rozhodol, že strana bude pevne trvať na dodržaníPittsburghskej dohody a neustúpi ani o krok. Ďalej upozornila vládu vČechách, aby riešenie tejto otázky ďalej neodkladala, pretože naSlovensku rastie protičeská nálada a trpezlivosť Slovákov má tiež svojemedze.Prvé rokovania s vládou viedol poslanec Sivák, ktorý vláde oznámil, žestrana stojí neochvejne za svojím stanoviskom. Beneš povedal, že ichpožiadavky neprijme. Po Sivákovi prebral rokovanie opätovne Tiso,ktorému mohol byť Beneš vďačný za svoj post prezidenta. Tiso však tiežnedosiahol žiadny úspech. Situácia sa stávala stále napätejšou, zmizlivšetky nemecké strany ostali už iba ”Nemci”, nebolo medzi nimirozdielu, včera ešte komunisti, dnes už iba Nemci. Vznikla len jedináveľká nemecká strana, ktorá mala v ČSR viac mandátov ako najsilnejšiačeská strana (55:45). V týchto napätých časoch predniesol Tiso vparlamente svoju zdrvujúcu reč: ”Popieranie existencie slovenskéhonároda a zaznávanie reči, uráža Slovákov a vyvoláva nutné spory, ktoréznemožňujú bratské spolunažívanie Čechov a Slovákov. To, že slovenskýnárod je nútený vo svojom štáte už 20 rokov bojovať za uznanie svojejnárodnej individuality, za výlučné právo reči slovenskej na územíSlovenska a za existenčné zaistenie Slovákov, je najväčšou obžalobou unás panujúceho režimu a najlepšie vystihuje postavenie slovenskéhonároda v ČSR. Je to skutočnosť, ktorá nás v 20. roku trvania Republikynaplňuje hlbokým bôľom v srdci, ktorá žaluje pred celým vzdelanýmsvetom a v záujme samého štátu volá po radikálnej náprave.” Bola toposledná Tisova reč v pražskom parlamente. Touto rečou akoby varovalvládu, že ak nevyrieši slovenskú otázku, môže to s ňou zle dopadnúť.Ursíny to však videl inak - na Slovensku hlasovalo za koaličné strany660.640 voličov, kým za autonómne len 489.641 voličov.Núka sa otázkaprečo sa potom HSĽS pokladala za národné hnutie a nie za stranu.Vtedajší koaliční poslanci tvrdili, že autonómiu chcú len voličiautonomistického bloku, ktorých je menej. Na druhej strane autonomistitvrdili, že situácia sa od posledných volieb zmenila, a že teraz jecelé Slovensko jednomyseľne za autonómiu. Kto z nich bol v ”práve” jedosť ťažké určiť, ale neochota vlády dohodnúť sa v tomto období bolazarážajúca. Autonomisti určite nemali vo všetkom pravdu, ale aspoň vjednej veci určite - kritickom množstve Slovákov v centrálnych úradoch.Nasvedčuje tomu aj táto štatistika z roku 1936, uverejnená v denníku”Slovák”:Úrad Počet Z toho Slovákovzriadencov Početne PercentuálneKancelária prezidenta 96 2 2.08Predsedníctvo vlády 153 4 2.6Štátny úrad štatistický 781 8 1.03Ministerstvo zahraničia 1246 35 2.8Ministerstvo národnej obrany 1294 6 0.46Ministerstvo vnútra 383 3 0.78Ministerstvo spravodlivosti 132 8 6.06Ministerstvo unifikácie 51 4 7.84Ministerstvo školstva 382 1 0.26Ministerstvo poľnohospodárstva 391 5 1.27Minist. priemyslu a obchodu 322 1 0.31Ministerstvo verejných prác 464 0 0Ministerstvo pôšt a telegramov 441 7 1.58Ministerstvo železníc 689 5 0.72Minister. sociálnej starostlivosti 397 2 0.5Ministerstvo zdravotníctva 182 3 1.65Ministerstvo financií 630 8 1.26Najvyšší kontrolný úrad 163 0 0Zákonodarné zbory 223 1 0.44Najvyšší správny súd 303 2 0.99Poštová sporiteľňa 2102 17 0.81Spolu 10824 123 1.13Táto štatistika presne vyjadruje, ako pripúšťali Česi Slovákov kutvorbe a riadení štátu.V auguste 1938 zomrel Andrej Hlinka - predseda HSĽS a vedúca osobnosťautonomistov. Miestopredsedom strany sa stáva Tiso. Hlinková smrť dosťotriasla celým Slovenskom, ale aj napriek tomu HSĽS neupúšťa od svojichpožiadaviek a rokovania s Benešom prebiehajú aj naďalej. Beneš dalTisovi návrh, že Slovákov včlení do tzv. ”Štvrtého návrhu”, v ktoromchcel riešiť problémy menšín v ČSR. Tiso po návrate do Bratislavyreagoval: ”V Prahe museli stratiť zdravý rozum, už nie je vôbec možné snimi diskutovať.” Zdalo sa mu neuveriteľné, že mu Beneš ponúkol, žeSlovákov zaradí medzi posledné menšiny v ČSR. Rokovania s Benešomviedol Tiso až do jesene 1938. Napriek katastrofálnej situácii ČSR namedzinárodnom poli, HSĽS svoje požiadavky nestupňovala, stále žiadalaiba autonómiu a uznanie slovenského národa. Beneš však nechcel ustúpiťani o krok.