Mágia a magická sila.
Mágia v skutočnosti znamená silu.Sebarealizovateľnú magickú silu predstavivosti. Ak sa vám magická silazdá cudzou, treba pripomenúť objav modernej lekárskej vedy, podľaktorej väčšina chorôb, aj organických, má psychosomaticko-nervový pôvoda pri ich zrode najčastejšie stojí strach a namýšľanie si choroby.Skoro všetky vyvoláva nevedomá obrana človeka; do choroby sa utiekapred zodpovednosťou, nevšímavosťou, sklamaním a inými psychickýmitraumami.
Autorka knihy postupuje presne v duchu Hippokrata: „Kdeje jed, tam je aj liek.“ Píše o tom, aby sme sa neinfikovali strachom zbudúcnosti, prítomnosti, z ľudí, zo zlyhania, z nesprávnych postojov, zkrívd v našom svete plnom napätí.
Nedostatok sebavedomia, strachzo staroby a smrti, ktoré neprestajne dráždia naše vedomie, súrad-radom choroboplodnými vredmi psychiky. Zdravotný stav mnohých ľudíje čoraz znepokojujúcejší a iba veľmi málo lekárov im môže skutočnepomôcť a preniknúť do hĺbky ich psychiky k skrytým ložiskám. Radšejuprednostnia rôzne lieky, ktoré majú často nebezpečné vedľajšie účinky,no iba dočasne zmiernia príznaky.
Už pred tisícročiami vedeli,napríklad Hippokrates, Platón, Paracelsus a ešte dávnejšie pravekátradícia, egyptská filozofia, antickí a stredovekí mudrci, že chorobutreba pomenovať pravým menom. Jedine svetlo odstraňuje temnotu.Kabalistická tradícia hovorí: „Na vnútornú harmóniu je potrebné, abyčlovek rozmýšľal aj svojím srdcom a cítil aj svojím mozgom.“

Psychológia pretvorenia osudu.
Ľudské bytie prebieha medzi dvoma bodmi : minulosťou a budúcnosťou.Všetci smerujeme od tajomnej minulosti do neznámej budúcnosti. Ibajedinci obdarení výnimočným duchom si uvedomujú, odkiaľ pochádzame akam vlastne kráčame. Náš život ohraničujú horizonty narodenia a smrti –na tomto časovo ohraničenom poli vedieme zápas za uskutočnenie svojichtajuplných pohnútok. Vo svojom vnútri cítime, že všetky svoje nádeje,ambície a ľúbostné túžby musíme vtesnať do veľmi krátkeho intervalu.Zmysel svojho života však len matne tušíme a pomenúvame ho krycím menom„šťastie“. Pritom si uvedomujeme, že máme k dispozícií iba zábleskživota.
Tento postoj však nie je celkom správny, pretože násnikdy nepriblíži k vytúženému cieľu. Napriek tomu obsahuje určitétranscendentné jadro, ktoré má korene v nevedomej pamäti našej duše. Znej čerpáme poznanie o význame práve prebiehajúcej inkarnácie.
Svoj životný údel môžeme pretvoriť tak, že prekonáme osudovúpodmienenosť, ktorá nás predurčuje na boj ducha s hmotou a démonmi.Hmota nás obmedzuje a démoni v nás vyčíňajú. Lenže táto podmienenosť sauplatňuje v našom životnom osude len do takej miery a takým spôsobom,ako to dovolí náš vnútorný postoj a naša osobnosť.

Náš osudsa utvára v prítomnosti, a preto sa nikdy nemôžeme vyhovárať naminulosť. Tu a teraz sa rodí naša budúcnosť. V prítomnej chvíli saspracúva dedičstvo našej minulosti a vytvárajú sa základy našejbudúcnosti. Každému z nás sa naskytá jedinečná šanca oslobodiť sa zjarma minulosti ak si uvedomíme, že sila zmeniť nepriazeň osudu spočívav súčasnom okamihu.
Našou najdôležitejšou životnou úlohou je tedapretvorenie nášho osudu. Bez prekonania strachu sa nemôžeme staťtvorcami svojho osudu. bez uvoľnenia napätia v našej psychike nikdynevzlietneme do jemnejších éterických sfér, kde sú podmienky na životomnoho menej bolestivé. Ak chceme spoznať tajomstvo svojej existencie,musíme skoncovať so zaslepenosťou a otvoriť dokorán nielen svoje oči,ale aj srdce.

Dva prúdy života.
Každý človek má vedomie(latinsky - ego), ktorým vníma samého seba – škoda len, že ho častozameriava na málo hodnotné ciele. Jeho hodnotu ničí samoľúbosť,pretvárka, márnivá pýcha a nesplniteľné želanie človeka, aby sa nejakýmzázračným spôsobom jeho osud zmenil a aby mu šťastena priniesla všetko,po čom túži.
A pritom ani moc, ani blahobyt, ba ani vedomosti,porozumenie či najvyššie poznanie nie sú dobrovoľnými darmi života.Nijaké vonkajšie alebo vnútorné výsledky sa nikdy nedostavia bez toho,aby im nepredchádzalo obrovské úsilie. Podmienkou „úspešnosti“ človekaje, aby jeho schopnosti a postoj odzrkadľovali čistotu jeho úsilia.
Život sprevádzajú dva prúdy. Jeden je negatívny, pasívny a neúspešný,druhý je pozitívny, činorodý a úspešný. Keď hovoríme o úspechu aleboneúspechu, nemyslíme tým len vonkajšie uplatnenie, o ktoré sajednotlivci snažia, ale tiež postoj – buď úspešný, alebo neúspešný,ktorým sa usilujeme dosiahnuť svoje ideály.
Každý sa môže staťtvorcom, osvetľovačom, ohrievačom, záchrancom alebo obnoviteľom života,stredobodom silového poľa, z ktorého iní ľudia čerpú a ktorého lesk ažiaru podľa zákona odrazu ešte mnohonásobne zosilnia. Ten, kto vyžarujesvetlo, zohrieva okolo seba ovzdušie a v tejto priaznivej klíme vzplanúz jeho žiary početné fantastické inšpirácie.

Väčšina ľudínie je ničím iným než zakoreneným stromom v pôde. Prispôsobia sapodnebiu, životnému a pracovnému prostrediu. Strpia túto pečaťpasivity. Na každé brnknutie struny okolia zarezonujú, závisia od nehoa celkom odovzdane sa mu poddávajú. Je nepochybné, že spod takýchtovplyvov sa nikto nemôže úplne vymaniť, ale človek sa nad ne môžepovzniesť.
Strom nemôže zmeniť svoje prostredie. Musí zostať tam, kde sa zakorenil.
Ak však prostredie obmedzuje a brzdí vo vývoji človeka, obkolesuje hopochmúrna atmosféra a neúrodná „pôda“, môže sa rozhodnúť a odísť. Môžezmeniť svoje pôsobisko a okolie, ale na to potrebuje presne poznať, akézákonitosti panujú nad jeho osobnosťou, teda nad jeho OSUDOM.
Aknaša myseľ po usmernenom hľadaní a mnohých zážitkoch našla náš ideál,stáva sa z neho ŽIVOTNÝ CIEĽ, ktorý nás priťahuje k sebe ako magnet.Čím sme bližšie, tým nás priťahuje silnejšie. Približujeme sa k nemu ponajkratšej ceste a v zúženom čase. Deje sa tak najmä preto, lebo vkontakte s nami nasáva do seba našu magickú energiu predstavivosti. Toznamená, že sily, ktoré by sme inak použili na budovanie hrádzí avytváranie prekážok, sa postupne vytratia a prelejú do nového riečišťa.Týmto preskupením sa napnuté vetvy na stromoch zákazov uvoľnia apostupne zmiznú aj všetky oživené prízraky, ktoré nás podvedomestrašili – podobne ako spľasnú balóny, ak z nich unikne všetok plyn.

Ako urýchliť rozhodné zmeny.
Našťastie ani človek „smoliar“, ktorý sa necháva zotročovať „osudom“,sa nevyhne zmenám. Ba dokonca máločím si môže byť človek vo svojomživote taký istý ako týmto. Nielenže sa postupne mení organizmusčloveka, menia sa aj životné okolnosti a nastávajú nové časy. Posiedmich rokoch sa v ľudskom tele vymenia všetky bunky. Priebehvšetkých zmien môžeme podporovať a urýchľovať takým smerom, aký sme sisami zvolili.
Keď smerovanie nášho vývoja nečinne ponechámeokolnostiam, ktoré nás trápia a zdržiavajú, zmeny prebiehajú pomaly –podobne ako voda pôsobí na skalu. Keď však svoju bytosť vedieme pevnourukou sami, tak sa to, čo sa prv zdalo nemožným, stáva sa odrazumožným. V našej zmeravenej a ťažkopádnej duši vytryskne skutočný gejzírnápadov, predstáv a cieľov. Nie je v tom nič neprirodzené, lebookolnosti, keby sme poznali ich podstatu, by urobili s nami to isté.
Prirodzene, inteligentný človek s rozličnými vlohami a schopnosťaminemusí nevyhnutne čakať na vonkajšiu pomoc. Sám môže hľadať apodnecovať zmenu. Môže jej kráčať v ústrety. A môže jej priebeh veľmizrýchliť.
Uzdravujúca sila myšlienok.
Myšlienky, ktorépodnecujú vznik psychických a fyzických ťažkostí pod vplyvomdémonických impulzov, vyvolávajú dojem, že sa pohybujeme v akomsi„circulus vitiosus“ (bludnom kruhu) bez začiatku a bez konca.
Vtej chvíli, keď sa zbavíme ničivého vplyvu negatívnych formúl anahradíme ich krištáľovými myšlienkami plnými jasu a svetla, ktoréslúžia ozajstným psychickým a morálnym záujmom nastane vo všetkýchsmeroch nášho živote zásadná zmena.
Liečivé myšlienky, ktoré by nás oslobodili od pôsobenia démonických síl je spočiatku ťažko nájsť.
Kým pomocou nových poznatkov, pomocníkov a s podporou sebaanalýzyobjavíme psychické sérum pre každé chorobné ložisko v našej osobnosti,musíme si preštudovať a osvojiť isté všeobecné zákonitosti psychickéhozdravia ako základné hygienické pravidlá tela.
1.Človeka, ktorý vyžaruje nepriateľskú atmosféru obklopuje odpudzujúci neviditeľný vír.
2.Ponosujúci sa človek je schopný zničiť aj ten najlepší úmysel.Sťažovanie vampirizuje, ľudia sa od neho inštinktívne izolujú.
3.Strach a zatrpknutosť sú príčinami chorôb a privolávajú nešťastie.
4.Nespokojný, užialený človek, ktorý ustavične hovorí o svojichkrivdách, bolesti a svoj zlý stav popisuje ostrými slovami, stále saopakujúci subjektívnymi výbuchmi hnevu, si vlastnú situáciu robíneznesiteľnou a skôr či neskôr si privolá osudové ťažkosti.

A preto :
• Nikdy sa k nikomu nesprávajte nepriateľsky, a to ani len v myšlienkach!
• Nesťažujte sa!
• Nepoddajte sa zatrpknutosti a strachu!
• Vyhýbajte sa zlomyseľným, zhrýzajúcim, nespokojným myšlienkam a preklínaniu.

Pochopiteľne, v takom prípade, keď je príčinou depresie desaťročiatrvajúca autosugescia a nesprávna životospráva, sa zlepšenie dádosiahnuť iba postupne Nikto predsa nemôže očakávať, že sa od dvadsať –tridsať rokov zakorenených zlých návykov oslobodí za dva dni. Naplnenieriečiska vedúceho nesprávnym smerom vyžaduje veľa sebazaprenia a kým simyšlienkové prúdy vyhĺbia nové, zdravšie riečisko, to si tiež vyžaduječas. Dôležité je, aby sme proti pocitom znechutenosti zakaždým, keď sazjavia, postavili protipudy. Nedopusťme, aby nás čo len jediný razovládol beznádejný zármutok.
Kto chce ovládnuť svoj osud,depresie, démonické väzby, ten musí ovládnuť svoje myšlienky. Musízmeniť celý mechanizmus svojej psychiky a raz a navždy z nej vyhnaťstrach a depresiu.
Tvorivý, pozitívny človek vie, že jeho cesta ksebazapreniu vedie cez rozličné zápasy a prekážky. Vytrvalosť a vôľa mupomáhajú napredovať, usmerňuje ho však jeho poznanie a intuícia.
Buďme preto opatrní a všímajme si, aké slová odznejú v našom mozgu!

Správne používanie vôle.
Veľa ľudí si mýli vôľu s neústupnosťou a násilnosťou a vytrvalosť zases tvrdohlavosťou. Tieto symptómy skôr poukazujú na uviaznutie a môžuznamenať kŕčovité ochorenie a potenciálne poruchy sily vôle. Zdravýprúd vôle je nesmierne pružný a o jeho ovládajúcej sile platí, ženielen vytrvalosťou, ale v danom prípade aj ústupčivosťou sa priblíži ksvojmu cieľu. Vôľa je, prirodzene, energia, ktorú podmieňuje psychika.Je to prostriedok na uskutočnenie ideí, nápadov, predstáv a cieľov. Keďje idea, ktorá stojí za vôľou hmlistá, alebo démonická, zjavujú sachorobné symptómy. Vôľa je potrebná na to, aby sa vyvinula sila nadosiahnutie určitého cieľa. Spôsob, akým uplatňujeme svoju vôľu,nepatrí k procesu chcenia – to je už vecou poznávajúceho ausmerňovacieho intelektu. Zúrivá tvrdohlavosť je neprimeraná anezodpovedná reakcia a nemá nič spoločné s vôľou. Týmto spôsobom sa námsotva podarí uskutočniť naše úmysly. Na druhej strane zdanlivoposlušná, pružná vôľa tým, že sa brzdí, dosiahne, o čo sa usiluje.
Trpezlivosť, vytrvalosť, schopnosť neochevjne čakať a vyčkať sú znakysilnej, zdravej vôle. Väčšina veľkolepých plánov sa dá uskutočniť ibavytrvalou a trpezlivou prácou.
Človek, ktorý príliš veľa hovorí osvojich plánoch a impulzívne sa púšťa do ich realizácie, hneď nazačiatku premárni silu, ktorá by mala kryť jeho cestu až po cieľ.Mlčanie hromadí silu. Preto, ak si to okolnosti vyžadujú, mlčme ačakajme. Do mlčania uzavretá vôľa, za ktorou čaká vedenie a neochvejnáodvaha, umožňuje, aby čas dozrel. Ak budeme schopní v niektorom svojomúsilí vytvoriť v sebe takýto prístup, s úžasom zistíme, že tentotrpezlivý, ovládaný, vytrvalý vnútorný oheň začne priťahovať predmetnášho želania bez toho, aby sme urobili viditeľné gestá smerom k cieľu.Cieľ sa nám priblíži.

Prekonanie nervozity
Nervozitumôžeme jednoducho nazvať nespokojnosťou psychiky. Do nervových dráh savlievajú také psychické energie, ktoré vyvolávajú záťaž a spôsobujúväčšie napätie než možno odreagovať zdravým spôsobom.
Reakcia,ktorá sa nesprávne nazýva nervovým záchvatom, zvyčajne v nás vypuknevtedy, keď sa nám zdá, že si to nemôžeme dovoliť. Svoj hnev zurazenosti, napätosti, nespokojnosti si vylievame spravidla nabezbranných ľuďoch; na členoch našej rodiny alebo na podriadených.Ospravedlňuje to neprimeraná a dosť rozšírená mylná predstava, že„vyzúriť nervozitu“ je pre organizmus osožné. Práve naopak, čím viacniekto zúri, tým bude nervóznejší a vznikne uňho návyk. Vzniká v ňomfalošný pocit uspokojenia. Prehlbuje tým nespokojnej tvorivej energiivedľajšie riečisko a ponižuje ju na úroveň moci, ktorá sa uplatňujezastrašovaním.
Vyzúriť sa z nervozity je tou najbeznádejnejšou a najnebezpečnejšou formou, ako sa zbaviť napätia.
Gangliové bunky zaznamenávajú každý citový popud. Z každého opakovaniavzniká závislosť a sklon stále sa takto správať. Človek, ktorý saznervózňuje, nevedomky systematicky ničí svoju nervovú sústavu.
Keď sa nás zmocní nervozita, pomyslime na to, že človek stojaci oprotinám je tajným agentom nášho života, sudcom alebo oznamovateľomoslobodzujúceho rozsudku. S jeho pomocou skladáme skúšky. Vždy, keď sanám podarí napínajúce pary zúrivého nervového záchvatu utíšiť a uvoľniťcez ventil rozumu, získame obrovskú silu a naša sebadisciplínazosilnie. A každý úspech vytvára základ pre ďalší. Praktizovaniesebadisciplíny je ťažké iba zo začiatku, neskôr sa stane zvykom.Sebadisciplína je myšlienkový rozkaz, ktorý si sami dávame, pretožepramení z nášho morálneho presvedčenia. Úroveň človeka určuje kvantitaa kvalita jeho morálnych zábran. Tieto zábrany sú priehradami.Mohutnými zdvihadlami psychických síl.

Prekonanie nesmelosti.
Keď nastolíme otázku nesmelosti, skôr či neskôr zistíme, že si väčšinouuvedomujeme iba jej vonkajšie znaky, kým procesy, ktoré sa vskutočnosti odohrávajú pod povrchom, nám zostávajú zahalené tajomstvom.
Nesmelosť je dvojčaťom nedostatku sebavedomia. Je však mladšímsúrodencom, pretože je vo veľkej miere detinská. A to aj vtedy, keďčloveka zväzuje v zrelom veku.
Keď sa ponoríme do hlbokýchvrstiev pojmu nesmelosť, uvidíme tam predovšetkým stratenú neistotuvychádzajúcu z duševnej biedy. Jej podstatou je bezmocná závislosť odmienky každého človeka, od miliónov strašidelných odrazov svetovýchudalostí a javov v zrkadle, na ktoré hľadíme s hroznou úzkosťou:ktovie, čo ukážu o nás? Veľakrát nemáme ani poňatie, kto sme a akí smev skutočnosti, a preto sa to usilujeme dozvedieť z pohľadu a názorovľudí. Bojazlivý človek je v skutočnosti schizofrenický dospievajúcichlapec, ktorý blúdi v strašidelnom zámku v zrkadlách zohyzdených tváríako jediný živý tvor. V každom zrkadle sa stretáva so sebou a každézrkadlo ukazuje inú skreslenú podobu.

Pri hlbších rozborochobjavíme aj to, že nesmelosť je vo veľkej miere otázkou vzťahu. Vprítomnosti toho, koho považujeme za menejcenného alebo zarovnocenného, nikdy nie sme nesmelí. Nesmelosť sa nás zmocňuje vždy vblízkosti toho, koho pokladáme za nadanejšieho, múdrejšieho,bohatšieho, významnejšieho, kto má vyššiu pozíciu. Od koho závisíme. Vrukách koho tušíme moc nad naším osudom. Nepochybne aj toto je príznakdetinskosti. Nešťastím nesmelosti je malátna neschopnosť, bezmocnosť aneinformovanosť. Preceňovanie samých seba podľa falošných, detskýchhľadísk a potom podceňovanie sa vtedy, keď na základe takej istejzaujatosti preceňujeme tých, s ktorými sme sa stretli zoči-voči.
Na vytvorenie správnych vzťahov je potrebná celková zmena pohľadu,záhadný, jednotný dozrievací proces: to, aby sme nášho vnútornéhodospievajúceho mládenca alebo devu vychovali.

Spôsob, ako prekonať nesmelosť, zhrnieme do nasledovných zásad:
1.Nepozerajme sa na seba cez zrkadlo a mienku ľudí, ale si získajme spoľahlivé informácie o skutočnosti žijúcej v nás.
2.Vychovajme toho namysleného a nevyrovnaného pubertálneho jednotlivca v nás.
3.Odstráňme protirečenie času medzi naším vnútorným štádiom a vekom.Vyťažme obdobie, v ktorom sa práve nachádzame bez toho, aby sme prednašou novou zodpovednosťou unikali do infantilných hier. Drobné radostia úspechy nezrelého veku nás nemôže uspokojovať práve tak, ako nás vdospelosti neuspokojí celodenné pobehovanie po ulici s kotúľajúcomobručou.
4.Nesnažme sa imponovať druhému človeku, ale vždy sa pokúsime priblížiť k vlastným ideálom.
5.Do každej spoločnosti, do každého ľudského vzťahu vstupujme s presvedčením, že nikto neznamená menej alebo viac ako my.
6.Nikdy neopovrhujme ľuďmi len na základe vonkajšieho hodnotenia, aleani ich nepodceňujme. Ak nás správanie nejakého namysleného človekaveľmi deprimuje, predstavme si ho, keď ho bolí žalúdok, keď mu spadnena zem vajíčko, ako čupí vo vani... Humor vo veľkej miere oslabíbolestivé napätie nesmelosti, lebo komu sa smejeme, toho sa nebojíme!
Prekonanie strachu
Najstarším základným životným pocitom človeka je strach. Zrodil saspolu s pominuteľnosťou. Len čo sa nás zmocní, ochromí predovšetkýmnaše kontrolné orgány a prevezme moc nad celým naším organizmom.Životnou pôdou strachu je pochybovačnosť, neistota, neurčitosť abeznádej. Podmienkou jeho nebezpečných experimentov je osobnosť, vktorej bujnie chaos a z toho vyplývajúca bezradnosť. Strach v človekurozprúdi energiu pudu ničenia života; vyvolá dojem, že naša forma bytiaje osudovo zlá.
Antitoxínom strachu je predsa predstavivosť.Bdelá a vytrvalá sveteľná sila predstavivosti s obrovskou frekvenciou.Všimnite si, čo robíme, keď sa niečoho bojíme. V myšlienkach vrchovatonaplníme prenikavou, intenzívnou hrôzou. Potom ich na úteku od sebaodsotíme. Urobili sme pravý opak toho, čo sme mali urobiť. Veď sipredsa nemôžeme dovoliť dať strachu do rúk zbraň, ktorú namieri protinám. Zlovestné, pochybovačné a nebezpečné myšlienky nikdy nezanechajmenevyriešené! Vec, ktorej sa bojíme, musíme v myšlienkach rozobrať donajmenších podrobností a odhaliť jej absurditu. Choroby, bieda, nehody– keď si uvedomíme ich príčiny a spoznáme môžeme vládnuť nad našímosudom, potom strach zostane voči nám bezmocný.

Keďrozoberieme neutešenú bilanciu našich strachov, môžeme konštatovať dveveci. Po prvé, že sme sa veľa ráz báli úplne zbytočne. Strachu smevenovali energiu, pomocou ktorej sme sa mohli naučiť cudzie jazyky,postúpiť v zamestnaní alebo vytvoriť veľké diela. Po druhé, keby saaspoň desatina našich obáv uskutočnila, boli by sme už najmenej tisícráz aj s našimi príbuznými umreli, a to po tých najhorších útrapách.Obidva fakty dokazujú, že veľkú časť našich síl premárnime naneprospešné, negatívne a ničivé veci. Prostredníctvom strachu si nikdynezlepšíme osud, iba ho môžeme výrazne zhoršiť. Strachom sa nikdyneodstráni zlo, iba zbytočne vystupňuje jeho nebezpečenstvo. Strach náspred ničím neochráni, len nás zavedie do väčšieho nešťastia. Strachnelieči, ale vyvoláva chorobu.
Strachu sa, prirodzene, celkomnezbavíme a predsa je isté, že väčšine problémov sa môžeme vyhnúť, aksme veci, ktoré hrozili tvrdými údermi osudu, dobrovoľne podstúpili vzáujme rastu nášho poznania a duševnej očisty.

Cieľ života.
Naším osobitným cieľom – v rámci kozmického cieľa – je zjemnenieosobnosti každého z nás na brúsnom kameni rôznych skúseností, možností,zážitkov, pokušení a výziev. A to preto, aby sme svoje ideály vynieslina povrch, uskutočnili ich a zažili. Koľko prechodných cieľov si musímekvôli tomu vytýčiť a dosiahnuť, to závisí od skrytého zákona nášhoducha. Táto otázka sa rozhodne rieši v osvietenom jednotlivcovi.
Ľudský mozog je konvertorom medzi nižšími a vyššími svetmi. Je to jehoposlaním. Mal by sa stať hlavným hrdinom nášho bytia. Okolo neho sazoskupujú vlohy, ktoré ho podporujú vo vývoji, napĺňajú svetlom, abylepšie fungoval. Prežité úlohy a dosiahnuté prechodné ciele prinášajúpoznatky, ktoré sa prostredníctvom neho stávajú rozpoznanou pravdouovenčenou skutkami.
Hľadanie tvorivých ideálov sa rodí z istoty,že z ideálov vytvoríme cieľ a z cieľa osvojenú skutočnosť. Ideálynaplnené ctižiadostivosťou zažíhajú ohne vôle, ktorá buď vytvára osud,alebo ho rozväzuje. Keď chýbajú tvorivé ideály, náš duch otemnieva,duša zhasína a telo sa rozpadá v chorobách. Tvorivé ideály hromadiaživotnú energiu a energiu vývoja. Každý jedinec musí za niečo horieť,za niečo bojovať. Za prechodnými cieľmi sa vytvárajú ďalšie a ďalšieciele a my musíme cez ne postúpiť ďalej, pretože nás prevedú cezdôležitý úsek, ktorý by sme bez nich nedokázali prejsť.

Záver.
Autorka knihy hovorí : „Kto sa chce stať pánom svojho osudu, vytvoriťsi harmonické vzťahy k svetu a k sebe samému, ten musí ovládnuť svojemyšlienky, spoznať mechanizmus svojej psychiky a raz a navždy z nejvyhnať strach.“