„Aké trampoty umárali strýčka Tobiáška, na toneprídete, keby ste to uhádli, musel by som sa červenať nie ako príbuzný, ani akomuž, už vonkoncom nie ako žena, ale musel by som sa červenať ako autor, pretože sinemálo zakladám práve na tom, že môj čitateľ nikdy nič neuhádne. A tentoraz somtaký samoľúby a márnomyseľný, že nech by som tak zvedel, že tušíte, čipredpokladáte, čo bude na ďalšej strane, naskutku by som ju z knihy vytrhol.“

- Zabila som s ním najlepšie roky svojho života, -povedala Sony a Stajpen usúdil, že tým spoluvrahom bude asi Korben.

- Ktoré sú tie najlepšie roky, to určuješ ty,nezabúdaj na to, - poučila ju Zoe. – To čo máš za rúž?

- Taký lacný. Mala som depku.

- Dobrý odtieň.

- Mali aj červenší, ale to by som vyzerala ako kurva.

Stajpen si predstavoval, čo tam asi tie dve robia.Naprávajú si ramienka podprseniek, prehrabujú si vlasy, približujú si tvárek zrkadlu a prstom si rozotierajú šminky. Vedci vraj zistili, že každá žena,čo používa rúž, ho za svoj život zje šesť kíl. To na nich predsa musí zanechaťstopy. Určite aj výpary z farieb na vlasy alebo z čistiacich prostriedkovvšetkých druhov musia postupne narušovať ich krehkú vnútornú rovnováhu. A čoešte tie chemické látky z antiperspirantov, pleťových masiek a krémovproti vráskam vsakujúce cez pokožku. Nečudo, že sú iné než muži. Už sa rodia akoiné, vychovávajú ich ako iné a ten rozdiel sa stále prehlbuje. A poučnéčlánky plné banálností z časopisov pre ženy o tom, Čím sa mužilíšia od žien a ako to využiť, s tým všetkým nemajú veľaspoločného.

- Myslela som si, že on je môj rytier, chápeš, -povedala Sony v kúpeľni na prízemí.

- A nie je? – spýtala sa Zoe.

- Keď s rytiermi je to celkom inak, než si myslíš,- povedala Sony. - Predstavuješ si, že prídu z boja ako víťazi, počuješrinčanie koristi, vidíš zbrane so zaschnutou krvou nepriateľa. Myslíš si, že zanadšeného revu plebejcov objímeš ozajstného muža. Ale skutočnosť je taká, že ajkeď ďaleko od teba v nejakej blbej bitke zvíťazil, doma ti zo sedla padáunavený a totálne nasratý chlap, smradľavý od starých šťaniek, ktoré mumnoho hodín stekali po nohách, lebo je ťažké za pochodu zosadať z koňaa vyzliekať brnenie.

- To je nejaká metafora? – spýtala sa Zoe.

Stajpen musel o poschodie vyššie zahryznúť dokotúča toaletného papiera, aby nevybuchol do smiechu.

- Myslela som, že ma pochopíš, - povedala smutne Sony.

- Ale jasné, že ťa pochopím, - povedala Zoe, - ale aktakéto veci hovoríš aj Korbenovi, tak ten z toho rozumie veľké hovno. Ak tiKorben lezie na nervy, je to pochopiteľné. Ak ho už nemáš rada, je to pochopiteľné.Ak máš iného, aj to je pochopiteľné. S mužmi z tejto rodiny sa nežijeľahko. Ale ak ho chceš zmeniť, tak sa priprav na skorú smrť z prepracovania.

- Ja neviem, čo chcem. Ale viem, čo nechcem.

- A čo nechceš?

- Aby bolo všetko ako doteraz. Chcela by som, aby saniečo stalo a všetko bolo inak.

Tak to sme dvaja, pomyslel si Stajpen. Ale keď tosformulovala Sony, pripadalo mu to celé zrazu ešte hlúpejšie, než sa pôvodne zdalo.

- Stane sa to, čo budeš chcieť, aby sa stalo, - povedalaZoe.

Stajpen sa usmial. Zoe bola naozaj vždy presvedčená, žesvet riadi ona sama alebo by ho mohla riadiť, keby sa jej tak veľmi nevzpieral. ZatoSony žila zjavne s myšlienkou, že dianie v celom univerze organizuje niektoiný, o koho zámeroch nemôžeme mať my – nehodné červy – ani potuchy a žesme voči jeho vôli celkom bezmocní. A potom v Stajpenovej mysli vyvstalaKimi. V poslednom čase na ňu myslel často. Nad Kimi musel Stajpen zauvažovať.Kimi sa rozhodla po riadiacom princípe ani nepátrať. Alebo ak, tak až vtedy, keďbudú zaplatené všetky zloženky, všetky veci vyzdvihnuté z čistiarne, jejdcéra si doma nezabudne zošity, zje v škole desiatu a nezmešká krúžky.Jednoducho, keď sa všetok životný chaos dostane pod Kiminu kontrolu. A tonebude nikdy.

Záchodové dvere sa otvorili a stála v nichbabka. Bola stará, odkedy sa Stajpen pamätal, presne taký istý čas sa chystalazomrieť a zároveň sa zaťato ako buldog držala života.

- Čo tam toľko sedíš? Chceš mať zlatú žilu? –spýtala sa babka bez stopy ostychu.

- Hneď to bude, - povedal Stajpen.

- To vidím, - povedala babka.

Stajpenovi prebleslo hlavou, čo tým asi babka myslí.Mama mu prezradila, že včera babka protestne vypľúvala struky zelenej fazuľkyz polievky, ktorú jej priniesli a o dve hodiny ju mama načapala, akoz tých povypľúvaných strukov varí novú polievku. Možno sa jej už v hlavevšeličo motá, možno sa čas v jej mysli rozvaril na neurčitú gebuzinua ona teraz vidí Stajpena ako šarvanca, ktorému treba zaraziť jeho podozrivévysedávanie na vécku.

- Kedy si bol naposledy na spovedi? – spýtala sa babka.

Stajpen túžil po tom, aby babka zatvorila dverea dala mu pokoj. Potiahol k sebe kľučku, ale babkina noha v skvelých,možno ešte prvorepublikových topánkach na nízkych opätkoch, zastrčená vo dveráchnepopustila. Babka dobre vedela, že naposledy bol na spovedi, keď mal asi desať rokova bol súčasťou diverznej akcie babky a jej dvoch sesterníc, ktorá mala zavýsledok zasvätenie malého Stajpena do tajov Kristovho umučenia v prospechľudstva a Stajpenovu birmovku. Stajpenov otec - vtedy zástupca riaditeľa nagymnáziu - sa nemal o ničom dozvedieť a staručký biskup sa zas nemaldozvedieť o tom, že Stajpenova matka je židovka a celého ich Ježiška malavždy v paži.

- Porozprávame sa o tom neskôr, dobre? –vyskúšal na ňu osvedčenú fintu, ktorá mu celkom fungovala s frajerkami.

Lenže babka sa narodila ešte za Maďarov a modernéfinty na ňu pôsobili asi ako strely zo vzduchovky proti valiacemu sa tanku.

- Srdce mi puká, že žiješ v hriechu, - povedalababka. - Už som o tom hovorila aj s naším pánom farárom. Sľúbil mi, žesa s tebou porozpráva.

Na pána farára sa Stajpen pamätal veľmi dobre. Nadedovom pohrebe táral dve na tri a vôbec nevyzeral na to, že reči o pokorea božej milosti môže myslieť vážne. Ten išiel za farára iste preto, aby sa hotetky z Hornej Dolnej, odkiaľ pochádza, nepýtali, prečo sa neoženil, zažijekopu zbožnej úcty, ku ktorej by inak vzhľadom na svoj mdlý rozum neprišiela hlavne má na teológii možnosť stretnúť kopu spolužiakov podobnéhozamerania, ktorí tiež pod sutanou nosia hodvábne trenky.

- Ten farár vyzerá na pekného idiota, - povedal Stajpen.

- Viem, - povedala babka: - Už ani farári nie sú, čobývali.

Svojim kamoškám z vdovskej úderky, z tohospoločenstva starých bosoriek, ku ktorým sama patrila, by sa to nikdy neopovážilapriznať, pomyslel si Stajpen. Ale možno je to celé inak. Možno komando zúrivýchbabiek v čiernom, ktoré všetko vedeli a do všetkého sa starali, lojalituvoči tomu holobriadkovi len predstieralo, a keď ich nikto nevidel, niekde nadružencami a štrúdľami sa s povyťahovanými protézami rehúňali nad jehoneschopnosťou a slabosťou pre blonďákov s fúzami, ako stvorenými prepornofilm z Tirolska. Kto vlastne mohol vedieť, čo sa odohráva vo vnútri tej uzavretejskupinky vdov so železnými pravidlami, ovládajúcich sféru kostolnej výzdoby apohrebných spevov, ktoré uplatňovali najprísnejší ostrakizmus na každúsúkmeňovkyňu, ktorá sa opovážila obliecť si o odtieň svetlejší kabát alebozatajiť rozvod svojho šesťdesiatročného decka?

- A čo si jedol, že to tak smrdí? – spýtala sababka.

- Nič tu nesmrdí, babka, sedím naprázdno. Chcel sommať len chvíľu pokoj od všetkých.

- Veď aj mne treba, - povedala babka.

- Pokoj, alebo na záchod?

- Nestaraj sa a zmizni, - povedala babka.

O pár metrov ďalej sedela na schodoch Stajpenovamatka s naberačkou v ruke.

- Mám toho plné zuby, - povedala.

- Čoho, mami? – spýtal sa Stajpen nežne a sadolsi vedľa nej.

- Všetkého, úplne všetkého.

Stajpen jej vzal z ruky naberačku.

- Mám to za teba dovariť? – spýtal sa.

- Kašli na to.

Mama chytila Stajpena za ruku. Stajpen v jej očiachhľadal náznaky šialenstva, ale nenachádzal ich. Matka vyzerala ako zvyčajne. Až tonaháňalo strach.

- Vieš, čo je najväčší problém feminizmu? –povedala matka: - Že ženy sú slepice. Lebo si to nechajú.

Stajpen si zrazu uvedomil, že na to, že naňho práveštyri ženy vyliali svoje momentálne životné rozpoloženie, je ešte celkomv pohode.