Obed prebiehal hladko ako balet na mínovom poli.

Sviečky horeli, osud jedla na tanieroch sa neodvratne napĺňal a babka rozprávalao tom, ako veští z benzínovej pumpy.

Základom je rozdelenie na dobré a zlé farby áut.Najlepšie sú strieborná a zlatá metalíza. Najhoršie tmavomodráa čierna. Biela a žltá sú v podstate neutrálne, v spojenís inými farbami však môžu znamenať všeličo. Babka sa teda díva z oknasvojho bytu na pumpu na druhej strane ulice a veští. Ak prídu za sebou dvetmavomodré autá, znamená to svár v rodine. Ak príde strieborná metalízaa za ňou zlatá, babka môže očakávať finančné prilepšenie, napríkladzvýšenie dôchodku alebo výhru v matese. Kombinácia červeného a žltéhoauta predpovedá návštevu, v opačnom poradí návštevu s darčekom. Dvečierne autá a za nimi zlatá metalíza znamenajú pohreb muža, ak je namiestozlatej strieborná, pohreb ženy. Zelené autá nasledované modrými veštia zmenubabkinho zdravotného stavu, výkyvy odčítava podľa odtieňa farby a stavukarosérie. Najžiadanejšia je séria troch strieborných metalíz idúcich za sebou,pretože tie zaručujú lásku, šťastie a božie požehnanie pre celú rodinu.

- Tri strieborné metalízy dlho neboli, však? –povedala matka.

- Veru neboli. Asi ich odvážajú inde. Možno do Čiech.Česi sú takí, že nám všetko berú, - povedala babka. - Alebo nám ich berú Maďari,tí nám tiež chcú len zle.

- Ale mohli by to byť aj Rusi, - povedal Korben.

- Alebo Američania, - povedal Stajpen.

- Alebo Japonci, - povedal Korben.

- Nerobte si z babky srandu, lebo vás rozsadím, -povedal im otec.

- A naozaj to funguje? – spýtala sa babky spôsobneSony. Odkedy si babka spojila Sony s juhoamerickou až nepríčetne kladnou hrdinkouz telenovely, ktorú dabuje, stala sa Sony jedinou baštou tradičných morálnychhodnôt, ktorú je babka spomedzi mládeže ochotná akceptovať.

- Ak nie, nech do mňa naskutku udrie blesk, - vyhlásilababka.

Stajpen s Korbenom pozreli s očakávaním dostropu, či náhodou nezahrmí.

- Možno by sme mohli nastriekať všetky autá, čo súv rodine, na strieborno a skúsiť obiehať pumpu pri babkinom dome, - povedalamatka sucho: - Možno by sa konečne stalo niečo ukrutne zábavné a všetci by smemohli radostne umrieť s pocitom, že sme dostali, čo sme chceli.

Všetci sa zahĺbili do úvah o vlastných nešťastiach.Stajpen si uvedomil, že všetci sa tak naozaj cítia, že každý z nich nemániečo podstatné, čo mu v živote chýba. A pritom sú všetci zdraví,existenčne zabezpečení, každý z nich má niekoho, kto ho miluje. Nechýba imvlastne k šťastiu hlavne to rozhodnutie byť šťastný? Tešiť sa zo súčasnéhostavu vecí? A môžu to vlastne vedieť Stajpen a Korben, keď ich tonenaučili rodičia? Keď ani ich rodičia neboli nikdy spokojní s tým, kto sú,kde stoja a koho majú? Možno ani Stajpen nepotrebuje nič nové, žiaden zásahzvonku v podobe človeka, či udalosti, potrebuje len zmeniť uhol pohľadu na svojživot. Potrebuje sa rozhodnúť byť spokojný, stáť na svojom mieste, robiť správneveci.

No a potom sa vo dverách objavil doktor zo susedstvas precíteným spevom známej odrhovačky o šťastných narodeninách a soživým darčekom pre mamu v podobe liliputánskeho bieleho králička.

Odkedy Dostojevskij a Nietzsche zabili Boha,v umení sa vraj zákonite objavila postava lekára ako sudcu, spasiteľaa človeka, ktorý sa ako taký najviac zaoberá otázkami života a smrti.V domácnosti Stajpenových rodičov sa postava lekára objavovala odvtedy, ako predpár rokmi dotyčný doktor pri hľadaní uleteného roja včiel našiel Stajpenovu matkuv leopardích plavkách plakať na konci záhrady. Doktor mal zlú ženu so zložitoupsychiatrickou diagnózou, s ktorou sa nemohol rozviesť, pretože jeho žena bynemala koho trápiť a on by zas nemal výhovorku, prečo je nešťastný.

Matke vbehli do očí slzy. Vzala do dlaní králičkaa priložila si ho k tvári.

- V každom druhom filme o úchylákoch jenejaká pomätená so zajacmi, ale nevadí, - povedal otec.

- Úchyláka a pomätenú už máme, tak prečo by smenemali králička? – povedala matka.

- Myslíš, že s tým doktorom tvoja mama spáva? –spýtala sa Zoe Stajpena potichu.

- Nevyzerajú na to.

- A s tvojím otcom?

- Ani tí na to nevyzerajú.

- Tak tvoju mamu nemá kto pohladkať, ako je rok dlhý, -povedala Zoe.

Nastal chaos okolo králička, presunu stoličiek,odkladania špinavých tanierov, vyhlásenia otca, že králiček smrdí ako dobreodležaná mŕtvola a babkinej paniky, že jej niekto ukradol peňaženku. Niktonevie, ako sa to stalo, ale tak akosi prirodzene to potom prischlo babke. Jednoducho sa odsviečok chytil obrus.

- Tuším trochu horí, - povedala zrazu Sony a keďsa všetci otočili, plamene na stole šľahali do metrovej výšky.

Všetci sa dívali, ale nikto sa nepohol. Medzipohármi na stole vzbĺkali servítky a horiace poletovali okolo.

Zoe schytila vázu, vyhodila z nej kvety a voduvyliala na stôl.

- V kúpeľni je vedro, - povedala matka mechanicky,držiac v rukách králička a nespustiac oči z ohňa.

Otec len stál a držal si hlavu.

Stajpen vbehol do kúpeľne, napustil do vedra vodua vylial ju na horiaci stôl.

Po chvíli zmätku to uhasili.

Kávu mama podávala na terase. V dome to strašnesmrdelo.

Stajpen šiel do kúpeľne s výhovorkou nazačmudené ruky. V skutočnosti si ju chcel ešte raz pozrieť, pretože nadobudoldojem, že nabudúce už nič nemusí byť, ako bolo. Že matkina aj otcova väzbak materiálu, ktorý pre Stajpena kedysi predstavoval domov, je chatrnejšia, než sapôvodne zdalo.

Do kúpeľne vbehla Sony.

- Mám v oku popol! – zakričala, naklonila sak zrkadlu a odchlipovala si tam očné viečko.

- Nejde mi to von, - povedala. – Nemôžeš sa pozrieťty?

Stajpen sa vrátil od dverí. Nastavil si Soninu tvárproti oknu a hľadal jej v podráždenom oku, čo by tam mohlo byť navyše.Udrela mu do nosa jej vôňa. Bol si istý, že v zmesi voňavky, šampónu, zubnejpasty a potu cíti aj jej pohlavie. Sony mu pomaly zašla prstami do vlasov.Znehybnel.

Spomenul si zrazu na všetko. Na jej pohľady, smiech,chôdzu, na jej pocikané nohavičky. Zrazu vedel, že by to s ňou mohlo byťúžasné.

Sony sa naňho dívala, pootvorila ústa, videl v nichjej vlhké zuby, vedel aj to, že s touto ženou by ho bavilo sa bozkávať. Sony sapohla smerom k nemu, dotkla sa ho prsiami.

Stajpenova krv sa rozhodla zmeniť smer svojho pulzovania.Vždy ho vzrušovalo riziko prichytenia. Sony mu položila ruku do rozkroku. Muselacítiť, aký je tvrdý. Postavila sa na špičky a smerovala k jeho ústam.

- Sony, prestaň, - vytlačil zo seba Stajpen. - Toto nemázmysel.

Sony sa ani nepohla.

Je to bratova frajerka, ty debil, hovoril sám sebev duchu Stajpen, ale nepomáhalo to. Tá jej vôňa, tá bohapustá sladkastážiadostivosť v jej očiach, tie tvrdé prsia opreté o jeho košeľu, to všetkobolo silnejšie. Musel prísť ten druhý Stajpen, ten správny Stajpen vyklonovanývlastnou mysľou, ten, ktorý nerobí hlúposti, nekazí, čo ešte funguje, nezraňuje,neuteká a stojí si za svojím. Ten druhý Stajpen zdrapol toho pôvodnéhoStajpena, odtrhol ho od Sony a vliekol ho k dverám.

- Prepáč, - povedal Stajpen.

- Neprepáčim, - povedala ticho Sony.

Vychádzajúc von sa Stajpen zrazil s Korbenom.

- Všetko v poriadku? – spýtal sa Korben.

- Blbo sa pýtaš, - povedal mu Stajpen.

- Vďaka za upozornenie, bez teba by mi to nedošlo, -povedal Korben.

Stajpen vonku na terase našiel Zoe a chytil ju okolopliec. Poddala sa jeho dotyku.

Všetci vzrušene riešili požiare, od ich vlastného ažpo rímskeho podpaľača Nera. Vyzerali, akoby im to prestáte dobrodružstvo celkomprospelo. Niekto vytiahol slivovicu a začalo sa popíjať.

- U vás by sa mali častejšie diať nejakékatastrofy, stmeľuje to rodinu, - zašepkala mu Zoe: - Možno by nebolo od veci, kebyvašim spadol celý dom.

Stajpena ešte chvíľu omínal zaktivovaný penis. Keď samu krv vrátila zase do mozgu, mohol začať premýšľať. S Korbenom sa minul asio tri sekundy. Sony ho nikdy nevzrušovala viac ako iné aspoň približnepríťažlivé ženy. Bolo to celé len skúška správnosti jeho plánov začať žiťinak? Alebo to má pripísať vlastnému zúfalstvu?

Držal Zoe okolo pliec a pripadala mu zrazu zvláštnecudzia. Strašne cudzia. S tými jeho novými predsavzatiami to veru nebudejednoduché.