Úvod

Pravdanie je až tak relatívna, ako si myslíme. Nejako vzniká a má svojepravidlá, ktoré ju determinujú. Jej relatívnosť spočíva v tom, že každývidí tú svoju pravdu a taktiež v miere, do akej v ňu vlastne verí.Takisto sa môže jedného dňa zmeniť na neúplnú pravdu, či dokonca lož.Pokúsim sa teda priblížiť svoj pohľad na to relatívne ako aj na tonemenné, v snahe v ničom neklamať

Predpokladáme všeobecnú pravdu– ako súhrn základných platných pravidiel existencie – vo svojejprirodzenej podobe, od zákonov prírodných vied po zákony duše. Tátopravda je formulovaná dokonale funkčne, menej dokonale opisom. Človekpravdu hľadá, preto sa snaží jej opis priblížiť a obraz zdokonaliť. Týmseba uspokojuje v domnienke, že sa nemýli, cíti preto chuť víťazstva.

Človekje vzdelaním vedený k tomu, aby prijímal všeobecné pravdy. Jeoboznámený aj s akousi „čiastkovou realitou“ minulosti a súčasnostikrajiny, ku ktorej patrí a ku ktorej by sa mal hlásiť. Na túto pravdunadväzuje kultúra a viera, preto pravda býva často ľuďom posvätná bezohľadu na to, či je dokázateľná alebo vyvrátiteľná. Možno ju sledovaťnajmä v skupinovom zmýšľaní, pričom existujú vážne predpoklady, že niekaždý člen takejto skupiny túto pravdu prijíma absolútne – teda hlásiťsa k skupine je popud silnejší ako viera v pravdu samotnú. Taktiežjestvuje predpoklad, že mnohí členovia takejto skupiny sa ani nadpravdou ich viery nezamýšľajú, čo môže mať mnoho príčin.

Preľudí, ktorí sa ale nad pravdou zamýšľajú, je prirodzené vytvárať sivlastnú – „elementárnu pravdu“ – ako súčasť celkovej pravdy, ktorá ichobklopuje. Celková pravda je iná ako tá všeobecná. Tú všeobecnú hľadáme– lebo platí aj bez nášho vedomia, naopak – tá celková je nami a ľuďmiokolo nás iba vyhlasovaná za všeobecnú. Nerovnováha medzi nimi nútičloveka myslieť a konať naviac; konať inak, ako mu je prirodzené,navyše s domnením, že takto koná správne a konať takto je vo väčšejmiere nevyhnutné.

Proces tvorby elementárnej pravdy

Proces tvorby zahŕňa tieto deje:

1. Definícia

2. Selekcia

3. Aplikácia

4. Bilancia

Bezohľadu na inteligenciu alebo schopnosť rozoznávať to podstatné od menejpodstatného, tieto deje sa týkajú každého, kto cíti potrebu vnímať toreálne v jeho živote. Cez deň často podvedome rozmýšľame o našich snocha v noci snívame, čiže premietame o tom, čo sa deje keď nespíme. Pretosa väčšinou snažíme uvedomiť si najmä to, čo je reálne, prečo je toreálne a čo to vlastne ovplyvňuje. Proces tvorby elementárnej pravdy jecyklický. Môže jednu pravdu obsiahnúť viackrát, pretože jednakozabúdame a jednako aj situácie v našom živote sa menia.

Definícia

Kdefinícii nám slúžia informácie, ktoré prijímame z okolitého sveta –teda napríklad zo škôl, kníh, médií, rozhovorov, niekedy z vlastnýchúvah. Mocnosť uskladnenia informácií v našom mozgu je podmienená najmäschopnosťou učiť sa a nezabúdať, práve tak ako prioritou informácie,ktorú práve prijímame. Definícia by z pedagogického hľadiska mala byťvždy formulovaná tak, aby neponúkala možnosť pochybovať, ale pokiaľtúto možnosť ponúka, je potrebné, aby presne vymedzila kde, prípadneprečo sú takéto pochybnosti možné a tiež ako s nimi zaobchádzať.Definícia má byť univerzálna, no ak nie je, býva obohatená ovysvetlenie, prečo je tomu tak. Znalosť definície ale nezaručuje, žejej veríme.

Selekcia
Nazáklade prijatých informácií sa človek púšťa svojou cestou. Niektoréinformácie zabudne, lebo ich nepovažuje za podstatné alebo ichnevyužíva, pretože nemá kde, ako, alebo prečo. Zvažuje prioritu toho,čo vie - oproti tomu, čo s tým chce alebo môže urobiť. Výber je tedapodmienený situáciou, v akej sa práve nachádza a jeho celkovými možnosťami. Selekcia je však podmienená aj niečím abstraktným – túžbou.


Aplikácia
Vsnahe nesklamať sa vo svojom počínaní, využívajúc vybrané informácie,ktoré sme doposiaľ nadobudli, konáme (podľa zdravého rozumu) pozitívnevo svoj prospech. Je to veľmi háklivý dej v procedúre pravdy, pretožeaž teraz pociťujeme akúsi vnútornú povinnosť, úlohu, ktorú sme sizadali sami, alebo nás k tomu niečo prípadne niekto doviedol. Sme vsituácii keď nás najviac ovplyvňujú podstatné príčiny nášho konania.Miera, do akej je pre nás dôležite urobiť to či ono však už neovplyvníto, čo sme sa naučili, aby sme raz takto mohli konať, prípadne ak bysme raz takto mali konať.

Bilancia

Nastávavyhodnotenie našej snahy. Pravdepodobne sme konali tak, ako sme si samivybrali, pretože sa usilujeme konať dobrovoľne. Teraz, vidiac dôsledkyaplikácie nami vybraných vedomostí zisťujeme, či sme konali správne,alebo nie. Ak konštatujeme neúspech a konali sme správne, mohol byťnesprávny výber. Ale ak bol výber podľa okolností a situácie vzhľadom kdostupným prostriedkom správny, zároveň aj konanie nebolo ničímprerušené a bilancia poukazuje na neúspech, pravdepodobne bolanesprávna definícia. Takáto situácia môže nastať kedykoľvek, keď junajmenej čakáme. Preto musíme pozorne a objektívne posúdiť všetkyfakty, kým učiníme rozhodnutie o nesprávnosti definície. Hrana medzipravdou a lžou býva veľmi tenká. Ak ale bilancia hlási úspech, mámepredpoklady uveriť definícii, ak sme doposiaľ neverili alebopochybovali o jej vierohodnosti.

Vývin elementárnej pravdy

Vpredchádzajúcich odsekoch som spomenul podstatné deje procesu, ktorý simálokedy uvedomujeme, alebo o ňom rozmýšľame. Je pomerne zložitý, novďaka nemu si overujeme osvojené vedomosti, bez ohľadu na ich kvalituči kvantitu, častokrát podvedome a úplne automaticky. Bilancia tohtoprocesu má pre nás hodnotu dôkazu, teda existencie elementárnej pravdyo niečom už konkrétnom. Nami objasnené dôkazy majú tendenciu sa spájaťa tvoriť celkový obraz o našej realite. Pri zlyhaní vo fáze selekciealebo aplikácie svoju snahu najčastejšie zopakujeme, ak nám tookolnosti dovoľujú, snažiac sa dosiahnúť akýkoľvek výsledok, ktorýpravdu osvedčí, alebo vyvráti.

Príklad pre pochopenie jednotlivých dejov:

Modelová situácia - priblížme si, čo hovoria vychovávateľky deťom v škôlke:

Definícia - Keď sa na jar roztopí sneh, vyrastie tráva.

Selekcia- Deti rozmýšľajú, prečo v zime tráva nerastie a prečo vyrastie až najar, aby lepšie pochopili ročné obdobia a prírodu okolo nich. Okreminého, deti v škôlke berú vychovávateľku ako autoritu a robia všetko,čo im povie, nezamýšľajú nad tým, či je niečo zbytočné alebo dôležité,aj keď ide o učenie sa básničiek alebo spoznávania prírody.

Aplikácia- Samozrejme, deti už dávno majú skúsenosť s tým, že na jar sa topísneh, všetko zozelenie a tráva okolo domov začne opäť rásť. Nevediasíce, že rastie aj pod snehom, ale jej rast je spomalený vonkajšímchladom a tráva je snehom do istej miery konzervovaná. Deti na jarproste vidia vyrastenú trávu, keď sa sneh roztopí.

Bilancia– Učiteľka má pravdu. Ak by v niečom klamala a deti si to uvedomili,cítili by sa nesvoje a nepochopili by, prečo im klame. Možno by začalitiež klamať.

Jednoduchší príklad:

Akodefiníciu môžeme považovať napríklad televízny program v prílohenejakého časopisu. Selekciou si vyberieme pre nejaký konkrétny časnejakú konkrétnu televíznu stanicu, pretože chceme vidieť napríkladpriamy prenos z majstrovstiev sveta v ženskom volejbale. Keď začneme včase začiatku prenosu ladiť televízor, hľadáme spomínanú televíznustanicu – to je pre zmenu aplikácia (ak by sme nemali k dispozíciitelevízny program, nevedeli by sme, že sa má vysielať prenos, alebokedy sa má vysielať, prípadne čo iné sa vysiela, teda k aplikácii ani kselekcii by neprišlo). Naladíme správnu stanicu a zistíme, že vysielajútelenovelu. Bilancia - v televíznom programe sa pomýlili, alebo je ziného týždňa, prípadne nastala zmena vo vysielaní, alebo existujú dvetelevízne stanice s rovnakým názvom, jedna vysiela priamy prenos adruhá telenovelu.

Ešte niečo o pravde

Pravdu človek chápe podobne ako počítač, ale je pri tom ovplyvňovaný podstatneväčším počtom príčin a faktorov. Počítač vykonáva porovnanie,využívajúc k tomu minimálny počet operácií, vyhodnotením je iba „áno“alebo „nie“. Pravdu možno v jednoduchosti zameniť pojmom „logickévyhodnotenie“. Môže mať formu rovnosti, nerovnosti, závislosti alebounikátnosti. Matematicky hľadá pravda rozdiel medzi domnienkou arealitou. Domnienka môže vyplývať z jednej či z viacerých právd aleboprosto z pocitu. Ale musí sa pravda niečím sama o sebe riadiť?Pravdepodobne nie, slovo aj jeho zmysel vynašiel človek, takže sanajviac týka práve jeho. Ale urobili by sme správne, ak by sme vytýčiliako pravdu len to, čo platí bez ohľadu na nás a naše potreby? Nemôžemeju absolútne zadefinovať, preto ostáva vždy otvorená a často cítimepotrebu overovať si ju. Má pre nás zmysel iba vtedy, ak nám nie jeľahostajná. Je takisto zvláštny duševný stav, ak niekto odmieta hľadaťpravdu. Stáva sa to bežne, lebo ľudia majú na práci dôležitejšie veci,ako filozofovať a skladať rozobratý svet. Ponúka sa ale ďalšia otázka:Čo si myslieť o ľuďoch, ktorí dokážu bezprostredne veriť a nepochybovaťo veciach, ktoré nezažili, alebo nikdy ani nezažijú? Samozrejme, majúna to právo, ale nemusia mať pravdu a mali by byť otvorení inýmnázorom, najmä tým protikladným, pretože len vtedy sa ich pravde dokážunaozaj priblížiť.

Možno je len správne, že každý verí svojejpravde, takto to predsa funguje. Rozpory sú bežné pri súčinnosti pravdya nepravdy. A možno má svet novú úlohu. Denne nás totiž okolitý choddejín obsypáva novými a novými informáciami, ktorým môžeme a nemusímeveriť. Keby tak často nebývali tieto informácie klamlivé, možno byzáujem o kvantitu poznania vzrástol. Bolo by možné označiť niektorézdroje informácií za absolútne vierohodné? Ak áno, potom bude potrebnétieto zdroje neustále aktualizovať a čo je dôležitejšie, eliminovaťakúkoľvek pravdepodobnosť, že niekto tieto zdroje zneužije za účelomzisku z akéhokoľvek titulu. Nie je jednoduché vytýčiť takéto zdroje auž vôbec nie udržovať ich, ale vzhľadom k pokročilejšiemu veku ľudstvazrýchlenému rastu množstva informácií v obehu to bude asi onedlhopotrebné.