14.Leden 2008
MY, ŠKOLOU POVINNí
Viem,že tento slogan sa už žiaľ mňa netýka.Zdá sa mi to už dávno, čosom chodila do školy.Napriek tomu sa cítim rovnako mladá a rovnako naivná, ako vtedy, keď som bola školáčka...
Základka pre nás všetkých predstavovala detstvo.
Mali sme svoju partiu, s ktorou sme sa schádzali vždy po škole, keď uždeň patril len nám.Prísť sa domov len najesť a ukázať rodičom, že smeúspešne prežili deň v škole, hodiť tašku do kúta, obliecť si starétepláky na von a vrátiť sa až večer, keď už na vás mamina kričí cezbalkón.
Hrať s chlapcami futbal, naučiť sa pluť a kradnuť jablká zo záhradysusedov.S dievčatami skákať gumu a hrať sa na učiteľky. Robiť si sranduzo starých ľudí a robiť im bordel pod oknami.Hrať na schovku okolobaráku, kresliť kriedou na steny niečo ako M + M= VL. Na toto všetko sanedá nikdy zabudnúť.Bolo to krátke, ale bolo to krásne.
Stredná škola pre nás predstavovala pubertu.
Začínajúce lásky, uvedomovanie si, že ste prvý krát zamilovaný a že tonie je nič príjemné. Robiť intrigy spolužiačkam, s ktorými sanekamarádite. Prvé diskotéky, prvé šminky na tvári, prvácigareta...Viac učenia a práce so školou. Tresty, keď ste domovpriniesli 5 z matematiky a rodičia vám zakázali ísť v stredu na koníky.No a krásne víkendy pri koňoch, kde sa zastavil čas, deň trval celúvečnosť, petože ste stávali nezvyčajne o 6 hodine ráno. Povinnosťpostarať sa o ne a objať ich, keď dnes tak poslúchali. Zaboriť si hlavudo hrivy, keď vás nemá rád niekto, koho máte radi vy. A nekonečnýsmiech, keď sa schovávate v senníku a piati fajčíte jednu cigaretu, ktorúniekto ukradol otcovi.
No a zlatá dobrá vysoká škola pre nás konečne predstavovala vysnívanú slobodu.
Odsťahovať sa od rodičov a študovať čo najďalej. Báť sa prvého dňa vškole, koho budeme mať za spolužiakov. Koleje sú pre vás druhýmdomovom, kde sa nikdy nespí a len zabáva až do rána. Vstávať neskoroalebo niekedy kedy sa vám proste zachce. Vynechať prednášku lebo mátezaujímavý rozhovor na chodbe s kamoškou. Školské večierky, kde všetkýchpoznáte a kde vám všetci tí chlapi dávajú komplimenty. Pivo sospolužiakmi, rande s piatakom. Stresy cez skúškové obdobie a sklamanie,keď vás vyhodia zo skúšky, ale to vám nebráni v tom aby ste zaseponocovali s bandou.
No a sladký domov je v nedohladne, ale vždy na víkend sa tam aj tak tešíte, že si nemusíte variť a prať sami.
To bol život, ktorý by ste žili najradšej donekonečna a už nikdy neboli dospelý.
Ale roky ubehli ako voda, všetky zážitky sa pomaly vytrácajú, musíte sinájsť prácu, ktorá vás uživý a bude napĺňať. Nájsť si bývanie v nejakejpeknej časti mesta. Variť si a prať stále dokola a dokola. Ránovstávať, kedy sa má. Večer sa vrátiť unavený a byť vôbec rád, že vtelke beží niečo normálne. Platiť účty, šetriť na horšie časy a ponociach v posteli spomínať, aké to študovanie bolo nádherné...
Zrazu máte pocit, že ste na svete sám, že nikoho nemáte, nikto na vásnemyslí, nikomu na vás nezáleží a život je zrazu stereotypný....
Kamarádka, ktorá chodí na gymnázium a musí sa dnes učiť dejepis, sa mipostažovala, že je to hrozné a že mi strašne závidí, že sa už nemusímučiť.
Veľmi dobre si pamätám na tie pocity...Mala som ich neustále. Nenávidímškolu, neznášam sa učiť, kedy sa to už skončí? Bože, ako závidímdospelákom, ktorý už nechodia do školy...
Mamina mi na to vždy len hovorievala : "Prešli sme tým úplne všetci,každý z nás chodil do školy, každý sa musel učiť a každý bolnespokojný. Tak ako my všetci, prežiješ a zvládneš to aj ty!"
A tak sa aj stalo. Zrazu je to preč. Máte čo ste chceli a napriek tomusa chcete vrátiť. Spýtala som sa kamošky, čo to asi znamená...že buďmám teraz poriadne zkurvený život, kedže som stále nespokojná alebo lenčlovek chce stále to, čo už nemôže nikdy mať.Odpovedala len, že všetcičo už nechodia školy, sa chcú vrátiť.
Takže žiadna katastrofa sa nekoná. Treba vidieť vo všetkom aj to dobré.Teraz si môžem robiť čo chcem. Môžem sa ráno vrátiť z diskotéky a niktomi nedá prednášku o tom, ako to moc preháňam. Môžem si kúpiť takmervšetko, pretože chodím do práce a zarábam a tak neotáčam každú ušetrenúkorunu od maminy. Môžem si zapáliť na balkóne kedy sa mi zachce a vôbecto nemusí byť tajné. Môžem nechať u seba prespať chlapa a nikomu saspovedať, že to je nevhodné...
Kdesi som čítala, že štastie je vlastne čakanie na šťastie. Každý chceto, čo nemôže mať alebo nemá. A keď už to náhodou má, chce zase niečoiné. Každý spomína na detsvo a školu v dobrom či zlom. a často si prajevrátiť sa. Ale ono to už akosi nejde. Má to všetko presne opačný smer.
Takže veľa dobrého sa ešte len stane a potom na to budeme zasespomínať. Aj keď sa nám zdá, že všetko beží tak rýchlo a že starneme.(Prečo je teda 5 minút čakania na zastávke taká celá večnosť?)
To dobré nás ešte len čaká a ja sa na to už hrozne moc teším :)
Autor: Laurita v 19:29 |
Komentáře (0):