« Domů | ZAUJÍMAVÉ ČÍTANIE BIBLIE SO ZAMYSLENIAMI » | AKO SA USPESNE ZAMESTNAT » | PEARLS OF OUR LOVE » | A memorable experience or How to be safely head over heels in love » | BREPTY :) » | FASHION STYLES BURBERY made by Zdenka » | Modliť sa? A za zosnulých? Taká kravina... Ozaj? (zo života) » | Don Richardson - Dieťa pokoja (recenzia) » | Roland H. Baiton - Martin Luther (životopis) » | C. S. Lewis - The Magician ´s Nephew - Word dictionary »

Don Richardson - Dieťa pokoja (recenzia)

Stručný obsah

     Na začiatku knihy sa pozornosť upiera naminulosť Saviovských kanibalských kmeňov bývalej Novej Guiney. Prvé kapitolyopisujú pomery, legendy, zvyky medzi týmito skupinami, ako aj kľúčové situácie,ktoré viedli k permanentnej nenávisti, nepriateľstvu a bojom. Náhle samedzi kmeňmi  začali šíriť informácieo bielych tuanoch,  ktorí vlastniazaujímavé nové predmety, čo je súčasne akousi vstupnou bránou a prípravoupôdy v krutých a drsných podmienkach pre príchod dvoch misionárov:Dona Richardsona s manželkou Carol a ich niekoľkomesačným synomdo tejto „Bohom zabudnutej zeme“, aby tu priniesli zvesť Božieho Slova.

Siedma až dvadsiatapiata kapitola opisujú život a pôsobenie oboch misionárov medzi viacerýmikmeňmi Saviov. Kapitoly zachytávajú akulturáciu západnej kultúry do saviovskej,preniknutie do ich zmyslového chápania, ponímania, jazyka a do ichsŕdc. Sledujeme tu, ako sa kedysi ľudožrútske divoké kmene - kde v ichfilozofii a životnom štýle nedominuje vernosť, ale zrada – tzv. vykŕmeniev priateľstve s cieľom následného zabitia a zjedenia obete –oslobodzujú od svojich rituálov, stereotypov, postojov a celkovéhozmýšľania na základe pôsobenia Ducha Svätého skrze oboch misionárov. Kniha nieje iba o víťazstvách a úspechoch, spomínajú sa tu aj stratyniekoľkých ľudských životov a pri nešťastí na rieke mohli prísťo život samotní misionári spolu s ich teraz už dvoma malými deťmi.  Z kapitoly na kapitolu možno cítiť zpozadia duchovný boj o každú dušu.

Úporná snaha,láska,  nespočetné množstvo modlitieba  zásahov (ktoré si žiadali patričnúodvahu)  do dovtedy bežného života saviovskýchkmeňov nakoniec prinesie svoju úrodu a ľudia z týchto kmeňov postupneuveria v Ježiša Krista – Dieťa pokoja. Nielen, že na základe Jeho prijatiaako ich Spasiteľa nastane medzi kmeňmi mier a spolunažívanie, že sa vzdajúkanibalizmu , túžby po pomste a odpustia si navzájom, ale spoločnýmisilami v džunglovom pralese postavia Boží chrám, kde sa pravidelne stretávajúpri modlitbách.

Celá dejová línia sasústreďuje okolo Saviov, a okolo misionárov.

Hlavnými postavami sútu: Don a Carol Richardsonovci, členovia Saviov ako: Kani, Johvi, Hadi,Hato, Kigo, Numu, Er, Asyman, Mavo, Narai, Mahaen, Kajo, Atae, Varahaj, Aham.Kimi.

Kapitola 1
* ´...Jae však tentoraz išiel na diplomatickú misiu...Kautap si priala, aby radšej zabudol na svoje ambície dosiahnuť dohodu medzi Maurčanmi a Haenamčanmi.´
- Túto myšlienku som si vybrala preto, lebo poukazuje na to, že Saviovia – Mauračani - mali záujem o pokoj a mier s odvekými nepriateľmi Haenamčanmi, s ktorými neustále bojovali. Neboli teda iba divošským, kanibalistickým kmeňom, ale v kútiku duší túžili po mierumilovnom spolunažívaní.
* ´Kuavan vytiahol z vrecka kúsok ostrého bambusu, odrezal si kučeru z dlhých čiernych vlasov, zabalil ich do listu a podal Jaeovi... Touto obeťou Kuavan dokázal, že si želá viac ako len bežnú známosť.´
- Je pozoruhodné sledovať, že odrezaná kučera vlasov si môže získať po rokoch nepriateľstva a krviprelievania Jaeovu dôveru, takže je ochotný sa otvoriť ľuďom z Haenamu a prijať ich pozvanie na návštevu do osady.
* ´Možno by sa podarilo dohodnúť aj na vojenskom spojenectve a spoločne napadnúť Asmačanov aj Kajagarcov. Ako hlavní stratégovia tohto paktu Jae i Kuavan sa budú tešiť novej prestíži vo svete Saviov. Otcovia, ktorí majú dcéry na vydaj, budú ochotní dať svoje dcéry Jaeovi a Kuavanovi. Tak by obaja boli bližšie ideálu Saviov: mať aspoň päť zdravých žien... Jae si už získal dve, ale jedna z nich zomrela. Po jej smrti posadla Jaeho túžba nahradiť zosnulú a mať i ďalšie manželky. Táto posadnutosť ho trápila.... A musí ísť sám. Nikto iný by sa neodvážil ísť s ním, keď nebol pozvaný... Musí riskovať a ísť sám, aspoň sa potom nebude musieť deliť o poctu.´
- Jae nebol naivný a nebol ani snílkom, aby veril v niečo, čo prakticky pre neho nebolo možné – pokoj a mierumilovné nažívanie všetkých saviovských kmeňov. Preto jeho najsmelšie úvahy a túžby siahajú len k dosiahnutiu spojenectva s Haenamčanmi – aj to nie za účelom ´love and peace´, ale za účelom vojenského spojenectva pre budúce vojenské výpady na Asmačanov a Kajagarcov. Odstavec tiež poukazuje na to, ako si Saviovia mohli získať popularitu a prestíž vo svojom kmeni, súčasne aj manželky. Ideál Saviov mať aspoň päť žien spolu s Jaeovou duševnou ranou spôsobenou úmrtím jeho ženy a následnou posadnutosťou ju nahradiť a mať žien viac, dodala Jaeovi odvahu, aby nasadil aj svoj ľudský život pre naplnenie svojich túžob.

Kapitola 2
*´Vyhodil vodu do vzduchu a keď padala, zachytával ju priamo do úst. Akýkoľvek iný spôsob piť vodu z rieky bol pod jeho úroveň. Bolo by to aj nebezpečné. Veril, že v rieke žijú zlí duchovia a ak by niekto nepil vodu predpísaným spôsobom, mohli by napadnúť jeho telo a uškodiť mu.´
- Myšlienka nám poukazuje na spôsob pitia vody, ktorý je spätý s vierou Saviov v duchovné mocnosti.
* ´Jae až teraz pochopil, že mužovia z Haenamu mali v úmysle od samého začiatku zabiť ho, ale kedže vedeli, že zakaždým príde, rozhodli sa odložiť popravu. Keby ho bývali zabili hneď na prvom či druhom stretnutí, bola by to obyčajná vražda – a to dokáže hocikto, aj neskúsený v umení zrady. Predstierať však priateľstvo niekoľko mesiacov a potom sa kochať v efekte sledovania hrôzy a zdesenia na tváre obete ako práve teraz, na to už treba premyslené chytráctvo, ktoré ospevovali legendy Saviov. Mužovia z Haenamu teda naplnili starodávny ideál. Jaeova chyba bola v tom, že si myslel, že tieto legendy už dávno nepatria do skutočného života. Myslel si, že osobné a politické záujmy sú v súčasnosti oveľa dôležitejšie ako historické imperatívy.´
- Jae vďaka svojej dôvere a podceneniu stálej aktuálnosti saviovských legiend doplatil smrťou. Je zarážajúce, že ľudia žijúci v rovnakých podmienkach, ale iných kmeňoch, dokážu byť takí odlišní – jedni sa vyžívajú v obnovení saviovskej legendy ´vykŕmenia na zjedenie´ a pohľadu na ľudské zúfalstvo, kým človek z osady Mauro má revolučné zmýšľanie – mier a spojenie síl za účelom spoločného obohatenia sa. Myšlienku som si vybrala preto, lebo poukazuje na šokujúci, ale zato pravdivý, obrátený systém hodnôt Saviov oproti západoeurópskemu zmýšľaniu.

Kapitola 3
*´Čím viac sa šírili reči o tuanoch po dedinách, tým menej boli Saviovia schopní povedať, či si vlastne želajú stretnúť voľaktorého z nich alebo nie. Materiálne predmety boli lákavé, ale ak to bude mať nepriaznivé nadprirodzené následky?.. Bol to úplne nový druh otázky, akou sa ich predkovia nemuseli zaoberať. Ani v rozprávkach Saviov nebolo nič, čo by im slúžilo ako orientačné body vo vzťahu k tuanom. Boli odkázaní len sami na seba. Triasli sa pred zodpovednosťou rozhodnutia, ktoré mohlo dramaticky ovplyvniť ich osud a osud ich maličkých detí.´
- Odstavec nám poukazuje na momentálne rozpoloženie saviovských kmeňov po tom, ako sa dopočuli o „tuanoch“, ktorí sa z času na čas ocitli v blízkosti ich osídiel. Kmene sú zmätené, nemajú jasne stanovené ako sa zachovať. Majú strach a obavy z nepoznaného, súčasne túžia po zázračných materiálnych veciach, ktoré tuanovia vlastnia. Myšlienku som vybrala preto, že kmene sa tu už nejavia ako suverénne ľudožrútske zoskupenia, ale ich istota je naštrbená túžbou po predmetoch a strachom z nepoznaného, kde na nich môže aj „chŕliť oheň“ a vziať im životy. Toto rozpoloženie tvorí dobrý základ pre prijatie cudzích ľudí bez toho, aby im ublížili, či ich zjedli. Saviovia majú rešpekt.
*´Vy Saviovia ešte stále poľujete na lebky a jete ľudské telo. Keď príde tuan, skončíte s tým. Ak nie, bude na vás strieľať oheň! Namiesto toho budete pracovať – karia. Za karia vám tuan dá mnoho kapak, parang a pisau. Nikto zo Saviov však nepochopil, že karia znamená práca...Haenamčania prišli k záveru a podarilo sa im presvedčiť mladého muža Kaniho, že je najvyšší čas, aby učinil zadosť starodávnej legendárnej povinnosti tuvi asonai man – treba vykŕmiť na zabitie zopár „priateľov“, aby pomstili Hujahama, kým sa objavia tuanovia. Lenže do tohto plánu im zasiahol príchod tuanov.´
- Hurip po tom, čo predstavuje Saviom nové náradia, načrtáva aká budúcnosť ich čaká, ale oni si to ani nevedia predstaviť! Uvedomujú si však moc tuanov a aj to, že ich príchod by mohol skrížiť, či úplne prekaziť ich plán pomsty za Hujahama. Preto sa snažia pomstu spôsobom vykŕmenia na zjedenie realizovať čím skôr. Čo sa im však nepodarí, lebo tuanovia sú na ceste.

Kapitola 4
*´Rozdiel bol v tom, že vždy utekali len ženy a deti, kým muži sa pripravili do boja proti nepriateľom. Toto však bol nadprirodzený úkaz, utekali aj muži.´
- Z danej pasáže môžeme čítať, že muži si svoje osídlie chránili a neutekali, ale ostali, aby s inými kmeňmi bojovali. Zvuk motorového člna bol však pre nich niečím nadprirodzeným – tu možno badať, že si uvedomovali svoje vlastné kapacity a teda, že nemá zmysel púšťať sa do boja s niečím, čo ich prevyšuje. Radšej zutekali a pomohli ženám s deťmi a vecami. Osobne si myslím, že ich reakcia bola rozumná.
*´Na druhý deň stáli Kigo, Hato a Numu bojácne na mieste, kde sa vlieva Tumdu do Kronkelu. Zúfalo sa usilovali s blížiacim hukotom dieselových motorov ovládnuť kolená, ktoré sa im klepali jedno o druhé... Naše hrdinské trio, holo – nahé, roztrasene mávalo potravinovými darmi v rukách, v očakávaní, či nakoniec oni sami neskončia ako potrava pre blížiacich sa obrov!´
- Túto pasáž som vybrala nielen pre veľkú dávku odvahy týchto troch mužov, ktorí riskovali svoje životy kvôli záujmom svojho kmeňa, ale súčasne je to bod, kedy sa saviovský svet po prvý raz vo svojej histórii dostáva do stretu s odlišnou kultúrou – zdá sa presne opačnou ako je tá ich.

Kapitola 5
*´Svetonázor Saviov sa znovu uplatnil v geniálnej zrade Kaniho a Mahaena. Muži, ženy a deti na nich pozerali ako na ideál mužnosti.´
- Dozvedáme sa, že Haenamčania pozvali ôsmich mužov z osady Mauro na tanec. Štyroch z nich zabili a zjedli, štyria dokázali újsť. Z toho nám teda vychádza, že hoci sa už tieto kmene stretli s inou kultúrou, viac – menej ich to vôbec nezmenilo, túžba po pomste bola zrealizovaná. A k tomu ešte aj novým spôsobom, ktorí u Saviov vzbudzoval fascináciu a uznanie.
*´Blížil sa boj modlitby a Božieho slova proti oštepom a jedovatým šípom; boj viery a nádeje proti systematizovanému barbarstvu; boj lásky a dobra proti strachu a zlu.´
- Túto myšlienku som si vybrala preto, lebo dokáže silne vystihnúť boj, ktorý sa blíži a ktorý buje prebiehať na viacerých úrovniach, ako je boj so strachom, zlom, barbarstvom atď.

Kapitola 6
*´David Martin aj Margaret Coltonová, ktorá sa neskôr vydala za Davida, spolu s Mallonovcami boli svedkami toho, ako tisíce danijských bojovníkov pálilo fetiše a zbrane, ako dôsledok počutého evanjelia. John Dekker neskôr spolu s manželkou Helen išli do územia Daniov, ktoré sa volalo Kangime, čo v preklade znamená „miesto smrti“. Počas ich služby sa „miesto smrti“ menilo na „miesto života“, kde tisíce jeho obyvateľov prijali Pána Ježiša Krista za svojho Spasiteľa. Judith Ecklesová a Winifred Trostová učili, liečili, dávali rady v cirkvi, ktorá vznikla v kmeni Daniov a navidomoči rástla v Čiernom údolí.´
- Odstavec ma doslova fascinoval a práve preto som si ho vybrala. Ale, ako sa nižšie dozvedáme...:
*´Toto všetko sa, prirodzene, nestalo bez obrovského pracovného úsilia. Celé roky odpracovali misionári tisíce hodín – pri odkrývaní skrytých pravidiel kmeňových jazykov, zostavovaní slovníkov, vytváraní abecedy pre dosiaľ nepísané jazyky, pri stavaní domov, škôl a kliník, pri klčovaní džungle na pristávacie dráhy, pri skúmaní kľukatých riek, zvykov a obyčají exotických kmeňov, v službe Božieho Slova. Učili domorodcov čítať a písať, prekladali Bibliu, liečili chorých, riešili spory, najímali pracovníkov, opravovali práčky, lodné motory, magnetofóny. Udržiavali korešpondenciu s tými, ktorí podporovali ich prácu, viedli účty. Povzbudzovali strápených, tíšili nahnevaných, potešovali zarmútených, venovali sa návštevníkom, objednávali zásoby na mesiace dopredu. Modlili sa za potrebné prostriedky a ďakovali Bohu za tú fantastickú výsadu byť pri tom všetkom!´
... vyžiadalo si to temer nadľudské úsilie.

Kapitola 7
*´Moje deti nikdy nebrali ohľad na tvoje kresťanské evanjelium. Myslíš si, že ich miluješ, ale počkaj, keď ich spoznáš, či ich vôbec budeš vedieť spoznať! Namýšľaš si, že sa môžeš pustiť za pasy so mnou, pochopiť moje tajomstvá a zmeniť ma. Moja temnota, cudzota, moje bezohľadné divošstvo, moja ľahostajnosť a bezhraničná nákaza, šíriaca smrť, ťa môžu položiť na lopatky! Som úplne iná ako ty! Premysli si to skôr, ako sa rozhodneš znášať sklamania! Či nevidíš, že toto nie je miesto pre tvoju ženu? Nemám miesta pre tvojho syna. Nie som miesto pre teba...´
- Páči sa mi spôsob, akým autor opísal svoje prvotné dojmy z džungle, a že to urobil prostredníctvom jej oživenia tým, že jej dal hlas.
*´Zjavenie nášho člna spôsobilo medzi Saviovmi nepredstaviteľný zmätok. Niektorí vyskočili a pokúsili sa ukryť v rákosí, iní mávali veslami a usilovali sa udržať kanoe v rovnováhe. Tí, čo zostali v kanoe, vlastne už nestačili újsť...“Konahario!“ – tento pozdrav výborne fungoval v dedinách pozdĺž rieky Au, kde sme už boli. Všetci naraz zareagovali z plného hrdla: „Konahario!“ – všetko to napätie vysypali na nás najhlasnejšie, ako vládali, až my sme skoro stratili nervy. Pomaly po jednom sa vyťahovali a prichádzali tí, čo utiekli do rákosia. Porozdávali sme im prázdne plechovky, ktoré sme zbierali na túto príležitosť. Rýchlo sa za nimi naťahovali. Plechovky boli pre nich veľkou vzácnosťou, lebo na vodu používali len duté bambusové palice. Ani jedna z tých plechoviek nebude kaziť životné prostredie. Budú ich používať dookola, dovtedy, kým nezhrdzavejú.´
- Veľmi dobre som sa na tejto časti pobavila  Dokážem si to živo predstaviť, akoby sa to dialo iba teraz. Vybrala som aj informáciu o plechovkách, o ktorých som doteraz nemala tušenie, že sa mohli využiť aj takýmto spôsobom. A pri cestovaní tam nepredstavovali ani významnú záťaž.. Neviem koho, ale dobrý nápad!

Kapitola 8
*´Skľúčene pokračovali vo veslovaní. A vtom sa to stalo! Veľký, svižný kajagarský čln nám prekrížil cestu z pravej strany a usiloval sa presmerovať naše kanoe ku brehu priamo pred dedinou. Ostatní ľudia z dediny bežali po brehu, volali, prosili. Bol som veľmi nerád, že ich musím sklamať. Napol som však každý sval, aby som si udržal rovnováhu v úzkom člne, vztýčil som sa – s výškou 190 cm som si pripadal pri nich ako veža – a zareval som: „Ideme ďalej do Kamuru!“´
- Táto príhoda má svoje čaro z dvoch dôvodov: Jedným je humorný žáner, tým druhým rozhodnosť a neoblomnosť misionára. Oba v tejto kombinácií dávajú príbehu dynamiku a šťavu. Tiež poukazujú na to, ako si udržať istý rešpekt. Práve z tohto dôvodu som si príbeh vybrala do recenzie.
*´Jeden z troch mužov sa odhodlal a rázne vykročil ku mne. Jeho pravé oko voľakedy prebodol šíp a vytieklo, ľavým okom si ma bystro prezeral. Vystrel som ruku, on tiež. Potom sme sa dotkli končekmi prstov... Usmial sa a povedal: „Volám sa Hato!“ Stisol som mu ruku a povedal som: „Ja som Don!“ Druhí dvaja tiež podišli a dotkli sa mi ruky. „Ja som Kigo!“ „Ja som Numu!“ Predstavte si, veď to boli naši traja hrdinovia, o ktorých som vám už hovoril!´
- Opis zoznámenia ma veľmi zaujal. Išlo o také krehké gesto ako je dotknutie sa končekmi prstov. Nezvyčajné a netypické pre mužov. Zároveň je to stred jednej kultúry s druhou, kde komunikácia je kvôli jazykovým bariéram hlavným problémom.

Kapitola 9
*´Prišli aj kanoe z Haenamu. Správa o mojom príchode sa dostala až k nim, hoci bývali hlboko v džungli, na juh od Kronkelu. Bol som tu teraz sám, pripadal som si ako kus slaniny uprostred hemžiaceho sa davu asi dvesto ľudožrútov – Kajagarcov, Atohvaemčanov a Saviov. Tieto kmene sa navzájom považovali za nepriateľov. Každý jeden z nich bol ako sopka, hotový rozzúriť sa na hocijakom slove...Udivovalo ma, aký som pri tom všetkom pokojný. Pán Boh vložil do môjho srdca záplavu pokoja, ktorý stlmil každý náraz alarmujúceho kriku okolo mňa a ktorý dodával môjmu hlasu pevnosť a rozhodnosť. I tých pár slov, ktoré som vedel, ich zakaždým utíšili. Títo divosi z močarín reagovali na moje požiadavky ako na rozkaz, ktorý sa nedá obísť, len vykonať.´
- Príbeh drží čitateľa v napätí, pri zmienke „kus slaniny“ sa mu tají dych a potia dlane. Sám človek medzi 200 ľudožrútmi a k tomu znepriatelenými. A predsa má pokoj v duši, nepanikári, neprepadá zúfalstvu, ale on je ten, kto tu diktuje a oni ho počúvajú. Očarujúce, zimomriavky behajú hore dolu chrbtom...
*´Lietadlo hučalo, končilo prvý okruh. Zakýval som košeľou a zbadal som, že aj oni mi zakývali krídlom na znak, že ma vidia. Žišiel som ku brehu, aby som dočkal na pristátie. Na moje prekvapenie som tam našiel hlúčik mužov, zhŕknutých dokopy. Triasli sa od strachu, ale nechceli újsť. Kigo a Hato boli medzi nimi. Numu tu nebol, aj na neho to už bolo priveľa! Pozrel som sa na Hata. Celé jeho telo sa kúpalo v pote. Jediným dobrým okom sledoval strmhlavý nálet. Kigo a ostatní sa triasli a cúvali, keď sa pod podvozkami začali tvoriť dva oblaky bielej peny. V tom okamihu dal Hank Worthington motor na plné obrátky, aby sa s lietadlom dostal čo najbližšie ku okraju rieky. Hatove svaly sa rozliali na blato a od strachu sa skryl za mňa.´
-  Aj takto môže byť skúšaná odvaha.  Túto časť som si vybrala preto, aby som zobrazila reakciu človeka „doby kamennej“ pri strete so západnou, prosperujúcou kultúrou a jej vymoženosťami. Z toho, ako sa snažia domorodí obyvatelia zachovať rozvahu, pokoj s vypätím všetkých síl a odvahy možno vidieť, že človek má tendenciu prekonávať seba samého a že má sklon skúšať svoju odvahu do niekedy krajných hraníc.

Kapitola 10
*´Stephen mal vtedy sedem mesiacov a začínal reagovať na nové prostredie. Mal z toho nesmiernu radosť. Nevidel tam nič nebezpečného. Kochal sa v tej nádhere, až ho tá záplava nových vnemov svetla, zvukov a obrazov celkom unavila, stúlil sa mame do náručia, dal sa pestovať a zaspal. Hojdajúce sa kanoe mu bolo kolískou.´
- Kedže kniha sa zameriava prevažne na Saviov, príbeh o Stephenovi, niekoľkomesačnom synovi misionárom je spestrením, ukazuje nám, ako sa také malé dieťa dokáže adaptovať do nového prostredia.
*´Na poslednom úseku plavby sme s Carolou pomedzi nohy a veslá vyhľadali náš dom a ... užasli sme z toho, čo sme videli! Asi dvesto ozbrojených bojovníkov stálo na brehu, ich temné siluety sa odrážali od purpurovozlatého horizontu. Na hlavách aj na oštepoch im vialo perie. Ďalej od brehu a bližšie k domu stál asi rovnaký počet žien a detí, a všetci nás pozorovali, všetci si šuškali, asi o našom divnom vzhľade.´
- Odsek hovorí o troch rôznych kmeňoch Saviov, ako prijali a privítali dvoch misionárov a ich dieťa medzi seba prostredníctvom slávnostných ceremónií a odevov, čo malo byť prejavom pocty a prijatia.

Kapitola 11
*´Až teraz, keď sme sa zhora pozerali do tvárí bojovníkov, sme pochopili, že nás nechceli naľakať. Niesli oštepy tak, ako na vojenskej prehliadke čestná stráž nesie bajonety. Každý pohyb, každý ťah štetcom, každý rytmický zvuk bol na našu počesť.´
- Zo spomínaného sa dozvedáme, akí prestrašení museli byť naši misionári, keď videli celý ten cirkus okolo. No aj napriek jazykovej bariére, čoskoro pochopili, že im nehrozí žiadne nebezpečenstvo, tobôž nie smrť a že ich tunajší ľudia prijali medzi seba. Odstavec nám ukazuje, ako často môže človek zle interpretovať aktivitu iných ľudí. Že by sme s posudzovaním takýchto situácií nemali byť hneď zbrklí a brániť sa, či zutekať, ale mali by sme ako misionári sledovať detaily, ktoré nám môžu ozrejmiť skutočný zámer ľudí iných kultúr.
*´Keď som sa obzrel, videl som, že niektorí tanečníci prestali spievať a tancovať, tlačili sa na verande a nakukovali cez okno. Prizerali sa, ako som napumpoval tlakovú petrolejovú lampu a zasvietil som. Zabudol som, že Saviovia po prvý raz vidia taký zázrak. Na verande nastal zmätok. Tanečníci preskakovali zábradlie, aby čo najskôr utiekli. Bubnovanie prestalo a namiesto spevu sa šíril nárek. Bolo počuť len dupot stoviek utekajúcich. Chytro som položil lampu na stôl a ponáhľal som sa von upokojiť ľudí. Potom som si aj ja všimol, prečo utekali. Celý dom vyzeral ako obrovský svetlonos – svetlo prenikalo cez všetky škáry v stenách, cez okná i dvere, oslepujúce svetlo prenikalo tmu.´
- Okrem toho, že príbeh vyčarí úsmev na tvári, pripomína mi jednu kresťanskú pieseň: ´Do tmy na svet, prišlo k nám svetlo sveta. Otvor môj zrak nech vidím...´ Akoby bol ten osvetlený dom v tme obrazom Božej prítomnosti, predzvesťou duchovnej obnovy a skorej reformy na všetkých úrovniach bytia saviovského obyvateľstva.

Kapitola 12
*´Pri brehu jedného z krištáľovo priezračných jazier Tumdu sa sklonili a vytiahli z vody dve vrecia, ušité z listov, ktoré tam dali pred dvoma dňami. Obe vrecia boli plné mäkkých, bavlnených vlákien – nevyvinutých lístkov, ktoré dievčatá vybrali zo zoťatej ságovej palmy. Voda pomaly vytekala z vriec. Dievčatá si s potešením všimli množstvo trepotajúcich sa sladkovodných garnátov, ktoré sa ukryli do masy vlákien. Nikdy neodolali takým ideálnym skrýšam.´
*´Zásob bolo naozaj dosť. Okrem mäsa, sága, garnátov, rýb, bylín zo slonej trávy, jedlých listov a ovocia tam boli aj hemžiace sa červíky, zmija, ktorú zabil Hanaj a vták, ktorého zastrelil Badep. Niektorí mladší chlapci chytili aj množstvo žiab a jaštericu.´
- Oba odstavce opisujú spôsob, akým si saviovskí ľudia zaobstarávali potravu na prežitie. Hoci nemali materiálne vymoženosti, využívali svoj intelekt vo vysokej miere. Svedčia o tom nielen tieto príbehy, ale aj fakt, že saviovský jazyk je vcelku komplikovaný. Teda nejde o primitívny kmeň.

Kapitola 13
*´Zoskočil som zo schodov a zakričal som, používajúc najpríhodnejšie slová v savijskom jazyku, ktoré som sa naučil: „Es! – To stačí!“ Približoval som sa ku kamurskému koncu bojového poľa, mávajúc na Haenamčanov, aby prestali so streľbou. Výstrely prestali v mojej tesnej blízkosti, ale ešte stále pokračovali na vzdialenejšej strane a v strede. Pozbieral som odvahu a priblížil som sa ešte viac. Niektorí muži na oboch stranách sa ma snažili mávaním rúk zadržať, ale ja som sa centimeter po centimetri približoval. Takmer som mohol cítiť Božiu silu, ktorá mnou prechádzala. Znepokojení kamurskí bojovníci sa presunuli smerom ku mne, aby ma uchránili pred haenamskou streľbou, ale boj pomaly prestával. To ma potešilo.´
- Príbeh má dva fascinujúce momenty: za prvé – misionár nasadzuje svoj život, za druhé, kamurskí bojovníci nasadzujú svoje životy, aby ho ochránili. Obe to hovorí o hlbokej láske, ktorá medzi nimi bola. Ako hovorí Biblia: Nik nemá väčšej lásky ako ten, kto nasadí život za svojich priateľov.
*´Mocná ruka ma potiahla za plece. Otočil som sa. Hato na mňa pozeral jediným okom, ktoré bolo plné rozhodnutia. Jeho hruď sa ťažko dvíhala. „Tuan“, hovorilo jeho oko, „ty tu počkaj. Ja sa o to postarám.“ ... Haenamčania? Tí boli ešte stále bojovne naladení. Iste, pomyslel som si, aj medzi nimi musí byť niekto, na koho sa môžem obrátiť. Rýchlo som prebehol pohľadom po ich radoch a hľadal som niekoho... hocikoho. Potom som videl Hadiho so založenými rukami. „Hadi!“ zahučal som hľadajúc slová. „Ty... ty hovor!“ Na chvíľu sa na mňa zahľadel široko otvorenými očami, akoby zaskočený mojím príkazom. Potom zoskočil dolu a postavil sa pred haenamský dav. Úžasným prejavom schladil ich bojovnú náladu.´

Kapitola 14
*´Zastal som a ešte naliehavejšie som sa opýtal: „Prečo tá žena plače?“ Asyman mi odpovedal slovami, ktorým som nerozumel, okrem toho posledného: „Choď preč!“ Aj ostatní stáli vonku a dávali mi najavo, aby som sa vzdialil. Ráno sme sa dozvedeli, že žena menom Maso, zomrela pri pôrode dvojičiek, ktoré to tiež neprežili. Aj keby to obidve prežili, otec by druhé dieťa i tak zabil, pretože Saviovia veria, že druhé dieťa je v skutočnosti zlý duch, ktorý chce napadnúť osadu: prevtelil sa do dieťaťa a spolu s ním sa narodil. Smútili sme spolu so Saviami nad jej smrťou a túžobne sme čakali na deň, keď si Saviovia uvedomia, že im môžeme pomôcť i v takých súkromných veciach ako je pôrod.´
- Paragraf nám opäť čo – to prezrádza o saviovských zvykoch a aj o tom, ako často prišli členovia kmeňov o život nielen pri bojoch, chorobách, ale aj v okamihoch, ktoré sa považujú za radostnú udalosť – akou by malo byť narodenie dieťaťa skrze pôrod. Je teda udivujúce, že tieto kmene ešte nevymreli.
*´Carol zaúčala Haimaja za nášho domáceho pomocníka. Keď naplnil benzínovú práčku, ukázala mu, ako má do nej pridať prací prášok. Neskôr našla náhodou použité vrecko od čaju pod umývadlom. Podala ho Haimajovi a lámavou savijčinou mu kázala, aby ho vyhodil von do koša. Pozrel na ňu v miernych rozpakoch a odišiel. O niekoľko minút neskôr ma Carol volala, aby som zapol práčku. Spustil som motor a chcel som vložiť prvú várku bielizne do práčky, keď Carol zvolala: „Don, prečo sú vo vode tieto čierne škvrny?“ Ponoril som ruku do vody a lepšie som sa prizrel na tie čierne škvrny. Boli to čajové listy!´
-  Úsmevná príhoda opisujúca adaptáciu saviovského člena na západoeurópsku kultúru, súčasne som žasla nad tým, že misionári mali vlastnú práčku v pralese! Čakala by som skôr pranie v potoku...

Kapitola 15
*´Dva prvky sme mali spoločné vo veciach viery – vieru v nadprirodzený svet a vieru, že vzájomné vzťahy nadprirodzeného sveta a ľudí sú veľmi dôležité. Saviovia verili v hierarchiu nestranných, niekedy zlomyseľných démonov a duchov mŕtvych. Ja som dôveroval nekonečnému, a predsa osobnému Bohu, ktorý je spravodlivý a milostivý. Saviovia boli presvedčení, že nešťastia sa nedejú náhodou, ale ich neprestajne zapríčiňujú démovi, ktorých mohli čarovaním prinútiť k činu alebo im zabrániť v zlom. Ja som bol zas presvedčený, že všetko je riadené alebo povolené božskou Prozreteľnosťou, ktorá môže byť ovplyvnená modlitbou.´
- Časť som si vybrala preto, lebo opisuje to, čo sme sa už na Misiológii naučili a to, že pri strete s inou kultúrou máme hľadať spoločné body na ktorých môžeme neskôr staviať. Don Richardson si nielen že týchto vecí všimol, ale vďaka jeho úsiliu, snahy „zapadnúť“ po všetkých stránkach, prišiel aj na to, že Saviovia vnímajú veci prirodzené – prebiehajúce na zemi a veci nadprirodzené, kam spadá duchovný svet.
*´Iba raz sa mi podarilo získať od nich ohlušujúcu odpoveď. Opisoval som, ako Judáš Iškariotský zradil Božieho Syna. Na vrchole príbehu Maum zapískal na obdiv. Kani a niekoľkí ďalší si položili prsty na prsia, na znak údivu. Niektorí sa len spokojne usmievali. Najprv som len ohromene sedel. Potom ma preniklo poznanie. Oslavovali Judáša ako hrdinu celého príbehu!´
- Pasáž som vybrala preto, lebo si neviem predstaviť, ako by som sa zachovala ja medzi ľudožrútmi, ktorí obdivujú zradcu. Keby som zistila informáciu, že zradu si cenia nadovšetko, isto by ma to riadne vykoľajilo a buď by som ušla alebo neviem... Frustrácia by bola u mňa isto namieste...

Kapitola 16
*´Za tých pár mesiacov sme tvrdo pracovali, aby sme vytrhli zo smrti zomierajúcich, aby sme pomohli raneným. Modlili sme sa úpenlivo, až sme zaspávali na kolenách. Presviedčali sme, prehovárali, zabezpečovali sme leteckú prvú pomoc, aj vlastné telá sme nastavili, aby už skončilo násilie. Násilnosti medzi Haenamom a Kamurom však vždy nanovo prepukali ako nezastaviteľný príliv...Záhadou pre mňa bolo: Ako to, že kmeň Saviov ešte existuje, keď sa stále vraždia? Detská úmrtnosť bola vysoká, vyše 50% detí sa nedožilo jedného roka. Priemerná dĺžka života bola asi nižšia ako 25 rokov.´
- Z textu sa dozvedáme, že ani úporná snaha, ani vymoženosti západnej kultúry, napomínanie priateľov misionárov či ich vystavenie životov, nezastavilo nenávisť a rozbroje medzi Saviovmi. Smrť tu bola na dennom poriadku. Preto – ako som už spomínala – bolo záhadou, akože tieto kmene ešte nevymreli, respektívne sa nepozabíjali navzájom...
*´Veľmi sme sa s manželkou modlili, čo urobiť. Potom som išiel do domu mužov v jednotlivých dedinách, aby som im oznámil, že odídeme. „Keď neviete žiť v mieri medzi sebou, musíme odísť“ – povedal som im. „Ak tu zostaneme, je to len otázka času, kedy sa zase budete zabíjať. Z toho vzíde pomsta a ďalšie vraždenie. Sú ešte iné savijské dediny pri rieke Au – Tamor, Sato, Ero a Hahami – skúsime, či je tam viac pokoja, či by sme mohli žiť medzi nimi a učiť ich.“ Moje slová vyvolali horúčkovité diskusie v oboch zhromaždeniach mužov. ´
- Až hrozba straty profitu z prítomnosti misionárov a ich darov, azda aj city, ktoré k nim prechovávali, boli akousi „Achilovou pätou“ pre všetky kmene Saviov a teda informácia o odchode misionárov z ich osídiel vyvolala v táboroch značný rozruch. Každý z nich zvažoval požiadavku misionárov na to, aby ostali s nimi: uzavrieť mier a žiť v pokoji.

Kapitola 17
*´“Uzavriete mier?“ – opakoval som neisto. Muž totiž povedal: „Zajtra pokropíme jeden druhého studenou vodou.“ V savijskom jazyku je studená voda symbolom pokoja. Pokropiť sa navzájom studenou vodou mohlo znamenať jedine to, že nejako dosiahnu pokoj a mier medzi sebou. Ale ako?´
- Saviovia sú ochotní vstúpiť do risku, snažia sa uzavrieť mier, pretože prítomnosť misionárov je pre nich veľmi vzácna. Tento akt si však vyžiada viac, ako len nejaké „podanie si rúk“....
*´Potom zbadal muža, ktorého si vyvolil a zavolal naň: „Mahor!“ „Mahor“ – vyzval ho Kajo. „Prednesieš žiadosť môjho ľudu z Kamuru pred tvojím ľudom?“ „Áno“, odpovedal Mahor. „Prednesiem žiadosť tvojho ľudu pred mojím ľudom.“ „Dávam ti teda svojho syna a s ním i svoje meno!“ – Kajo podal Biakadona Mahorovi, ktorý si ho veľmi nežne privinul k sebe. Mahor vykríkol: „Eehaa! – Už dosť! Určite budem žiadať o pokoj medzi nami!“ Ľudia z obidvoch dedín kričali nadšene a opakovane hahap kamans, až sa zdalo, že i zem sa chveje plná citu. Ľudia začali Mahora oslovovať Kajovým menom. Náhle zo nástupu vystúpil Mahaen. Zdvihol do výšky jedno zo svojich detí, podal ho Kajovi a zavolal: „Kajo, prednesieš žiadosť Haenamu medzi tvojím ľudom?“ „Áno“ – vykríkol Kajo a vystrel ruky k dieťaťu. Dávam ti teda svojho syna a s ním aj moje meno!“ – povedal Mahaen... Každý, kto položil ruky na darovaného syna, bol zaviazaný zachovať mier voči tomu človeku a spoločenstvu, ktoré dieťa darovalo. Tu neplatila prísaha vanes.´
- Dozvedáme sa, aké vzácne je dieťa medzi týmito kmeňmi. Aj to, ako je niekto schopný vzdať sa svojho jediného dieťaťa – aj keď to srdce trhá - pre nastolenie pokoja a mieru. Ako každý člen položí ruku na dar pokoja – darované dieťa, čím sa zaviaže dodržiavať prímerie s kmeňom, ktorý dieťa daroval. Dieťa je to, čo dočasne prinesie mier medzi znepriatelené saviovské kmene.

Kapitola 18
*´Všetky oči v dome mužov sa upierali na mňa. „Vy a vaši predkovia neboli jediní, ktorí prišli na to, že mier si vyžaduje dať dieťa pokoja. Myao Kodon, Duch, ktorého odkaz nosím so sebou, vyhlásil to isté: skutočný mier sa nedá dosiahnuť, ak nepríde dieťa pokoja!.. Presne tak urobil Boh! Tak ako Kajo, i Boh mal len jediného Syna. Ako Kajo, i Boh daroval ľuďom jediného Syna. Dieťa, ktoré si ty dal Mahaen, to nebolo dieťa, ktorého by si sa chcel zbaviť. Miloval si ho. I Boh dal svojho milovaného Syna.´
- Na základe uzavretia mieru prostredníctvom darovania dieťaťa interpretuje misionár Don Richardson správu evanjelia: Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. (Jn 3,16) Misionár prispôsobuje zvesti evanjelia k záležitostiam, ktoré sú saviovskému obyvateľstvu blízke a teda ich vedia pochopiť a vcítiť sa do nich. Pasáž som vybrala preto, aby čitateľovi – misionárovi, či budúcemu misionárovi pripomenula, že všetko chce svoj čas a že nemá zmysel naučene hovoriť evanjelium bez toho, aby sme ako – tak poznali kultúru danej krajiny, jej zvyky, hodnoty, pomery a vytvorili si vzťahy so samotnými adresátmi.
*´Ty si povedal, že Ježiša zradil priateľ. Ak je Ježiš Tarop, Dieťa pokoja, zradiť Ho bolo veľmi nesprávne. To je najhoršia vec, akú môže človek urobiť!“ „Máš pravdu“ – povedal som a hľadel som mu priamo do očí. „Neprijať, zamietnuť Tarop, Dieťa pokoja, je najhoršia vec, akú môže človek urobiť.“ Ešte nedávno považovali Judáša za supersavija. Teraz vlastne zistili, že bol podliak.´
- Po tom, ako Don Richardson objasnil Saviom to, čo Boh pre svet urobil – že dal svojho jediného Syna, Saviovia sami dochádzajú k záveru, že uznávať Judáša ako hrdinu nebolo správne. Aj z týchto myšlienkových pochodov a reakcie možno vidieť, že nemožno hovoriť o primitívnych kmeňoch.

Kapitola 19
*´Mavo bol obvinený z nedbalosti, a on to aj čakal. Sklonil hlavu pred Hatom a ostatnými mžmi, keď sa ich rozhorčenie obrátilo proti nemu. Hato sa v hneve obrátil ku mne a povedal: „Tuan, povedz len slovo a zrazím ho palicou k zemi!“ Videl som trasúceho sa Mava. Prišiel som k nemu, objal som ho, pozrel som starému náčelníkovi Hatovi do očí a povedal som nahlas, aby všetci počuli: „Nikto nesmie zdvihnúť ruku proti môjmu priateľovi Mavovi. Bez jeho pomoci by bolo zahynulo moje dieťa v rieke. Kým len budem žiť, bude mi Mavo ako jeden z mojich milovaných synov!“ Drsný výraz Hatovej tváre sa zmenil na nepoznanie. Ostatní Saviovia počúvali v ohromujúcom tichu, keď som pokračoval: „Neobviňujte Mava, radšej spolu so mnou poďakujte Myao Kodonovi za našu záchranu!“ Hato ako prvý odložil palicu, potom sklonil hlavu. Ostatní ho nasledovali. Počúvali, ako som v ich vlastnom jazyku ďakoval Pánu Bohu a vzdával Mu chválu. Keď som dokončil, Mavo pozrel hore ku mne a slzy mu stekali po lícach.´
- Tento moment má dva aspekty: tým prvým je fakt, ako prísne si muž medzi Saviovmi musí zastať svoju rolu, zlyhania sa tu neakceptujú. Druhý poukazuje na to, ako sa kmeň stretáva s niečím, s čím sa nestretol dovtedy – odpustenie a prehlásenie jedného z ich členov za syna „tuana“. Reakcia Saviov – konkrétne Hatovej - prezrádza, ako sa ich práve zažité a počuté hlboko dotýka.

Kapitola 20
*´“Tuan Don!“ Obzrel som sa. Hato stál akoby s nohami vrastenými do dlážky pokrytej ságovníkovými listami. „Tvoje slová spôsobili, že sa moja pečeň trasie. Tvoje slová vzbudili vo mne veľkú túžbu.“ Hlas sa mu chvel od zmiešaného pocitu strachu a odvahy, keď pokračoval: „Chcem prijať Dieťa pokoja od Boha. Zvuk jeho slov mi hovoril do uší: Áno! Áno!“ Podišiel som k nemu a objal som ho. Ruky mu klesli. „Prišiel k tebe?“ – spýtal som sa šeptom. „Ota es! Prišiel ku mne!“ – a potom dodal: „Jesus av! Je to Ježiš!“ Obrátil som sa a pozrel na ostatných mužov. Všetci pozerali na Hata. Nemalo zmysel nič vysvetľovať, všetci videli, čo sa práve udialo.´
- Je to zlomový moment, kedy Hato uverí v Ježiša Krista a chce sa stať členom Božej rodiny. Čo sa tu deje vystihuje len málo z toho, čo hlavní aktéri prežívajú práve v tej chvíli. Pasáž som si vybrala preto, lebo sa „nerozkeciava“, vie poslucháča zaujať a vzbudiť v ňom túžbu po podobnom zážitku.
*´Jedného dňa som sa opýtal Hata: „Ćo bolo príčinou, že si sa rozhodol prijať Tarop od Boha?“ Odvetil: „Keď som videl, že Boží Tarop ti môže dať pokoj aj vtedy, keď sa tvoje deti topili, vedel som, že všetko, čo si o Ňom povedal, je pravda. To znamená, že sa môže postarať i o každého z nás.“´
- Pri zvolení tohto textu do recenzie mi nešlo ani tak o poukázanie na to, čo bolo hlavnou príčinou Hatovho obrátenia, ako prízvukovať čitateľovi, aby sa zaujímal o vnútorné pohnútky človeka aj po jeho obrátení. Veľa mu to môže dať do ďalšej misie a takisto novoobrátenému ukáže, že obrátenie nie je iba akýmsi vytýčeným cieľom misionárov, po naplnení ktorého sa končí nielen jeho misia, ale aj jeho dovtedy prejavovaná láska, porozumenie a pozornosť.

Kapitola 21
*´“Netreba vám plakať. S Carolou dáme Varahajovi tie najlepšie lieky, ktoré máme. Možno sa uzdraví.“ Keď rozprával tieto slová, Varahajova manželka Anai sa s prekvapením pozrela na Mava a spýtala sa: „Tuan nevie nič o smrti?“ Jeho odpoveď ma šokovala. „Nevie; tuanovia nikdy nezomierajú, preto nemôžeme od neho žiadať, aby rozumel smrti. Musíme mať s ním trpezlivosť!“ Saviovia si mysleli, že sme nesmrteľní. „Mýliš sa, Mavu.“ – zaprotestoval som. „My tuanovia sme podriadení smrti tak ako vy. Môj otec zomrel, keď som bol malý chlapec. Viem, čo je smrť.“ Mavu a ostatní sa zdali prekvapení. „Ale očividne nevieš nič o savijskej smrti, lebo tvrdíš, že Varahaj je nažive!“ „Veď sám vidíš, že ešte dýcha!“ „Varahaj ešte dýcha preto, lebo je v štádiu ´zdanlivého života´nazývaného aumamaj. Niekedy i v smrti ľudské telo plní životné funkcie, krátko po tom, čo jeho duša odíde. To ale netrvá dlho.“ „Ako môžeš odlíšiť aumamaj od dočasného bezvedomia?“ – opýtal som sa ho. Mavu sa usmial: „Duchovia nám povedia.“ „Ako vám to povedia?“ – pritlačil som. „Povedia nám to prostredníctvom čarodejníc.“ Mavu ukázal na haenamskú čarodejnicu, ktorá sa volala Aham. „Aham mala ráno videnie. Jasne videla, ako Varahajova duša opúšťa telo v aumamaj.“ „Aham vám v mene démonov povedala, že Varahaj je mŕtvy. V mene Ježišovom vám hovorím, že ešte žije! Jeho duša je aj naďalej v jeho tele! Teraz vás žiadam – prestaňte kvíliť, prestaňte mu páliť pokožku! Dajte nám čas, aby sme sa mohli za neho modliť a liečiť ho. Ak sa vylieči, ak skutočne otvorí oči, bude s vami rozprávať a jesť – potom budete vedieť, že som vám hovoril pravdu o Ježišovi. Ale ak jeho srdce prestane biť, môžete veriť Aham, keď chcete.“ Mavu sa okamžite zasmial: „Nie je možné, aby sa Varahaj vyliečil!“ Niekto iný sa pridal: „Šetri si lieky pre živých!“
- Príbeh má v sebe silu, nie je jednoduché vzoprieť sa a stáť v situácií v akej bol Don Richardson. A tobôž nie po tom, ako na seba prezradí, že nie je nesmrteľným, za akého ho dovtedy považovali. Pre misionára tento príbeh hovorí, aby počúval svoje vnútorné pohnútky a konal, aj keď má strach. „Tuan“ Don súčasne z pohľadu čitateľa riskuje, kedže ich vyzve aby mu dali priestor na liečbu chorého a ak sa nevylieči, tak môžu veriť čarodejnici, tým pádom padá viera v Ježiša Krista. Toto by misionár bez pevnej viery asi ťažko obstál...

Kapitola 22
*´Boh mi radil vziať Varahaja preč. Ale potreboval som pomoc. Začal som sa obzerať a okamžite som zbadal Mahaenovu pokojnú tvár, ktorá sa odrážala pod svetlom lampy. „Mahaen, poď sem!“ Tíško som mu pošepkal do ucha: „Keď ti zdvihnem Varahaja na chrbát, odnes ho odtiaľto preč, do môjho domu. Ja pôjdem pred tebou, aby si mohol prejsť.“ Bol len málo presvedčený o múdrosti môjho rozhodnutia. „Varahaj je stále nažive! Pomôž mi, dokážeme to!“ – naliehal som. „Ponesiem ho.“ – povedal. Zdvihol som bezvedomého pacienta na Mahaenov chrbát. S námahou sa postavil na nohy pod váhou jeho tela. Hnev sa roznietil vôkol nás. Varahajov mladší brat Kimi sa nám postavil do cesty so zbraňou v ruke. Mahaen zneistel. „Pokračuj!“ – povzbudil som ho. „Tuan, Varahaj je mŕtvy!“ – zakričal Mahaen, ktorý slabol pod tlakom davu. „Nie je mŕtvy, len choď!“ Znenazdania ďalší mladý muž, Aidon, vystúpil pred dav protestujúcich ľudí. „Pomôžem ti ho odniesť“, povedal pevne Aidon. Pokračovali sme v ceste, až kým sme sa nedostali ku skladišťu môjho domu. Zatvoril som dvere pred zástupom ľudí. Augum, Varahajova matka, spínala ruky, šúchala nimi po dverách a trpko plakala. Kimi vykrikoval: „Tuan, nechaj ma, aby som ho vzal!“
- Príbeh som si vybrala preto, lebo opisuje zápas strachu a pochybností s vierou a nádejou v uzdravenie. Čo ma však viac zarazilo bol fakt, že tretí muž sa podujal pomôcť Mahaenovi niesť telo vo chvíli, keď všetci naokolo kričia, zúria, zastrašujú... To tiež chcelo riadnu dávku odvahy.
*´“Aká dobrá je Božia milosť!“ – uzavrela stará Augum, hladkajúc Varahajovo čelo. Ponáhľal som sa domov, aby som o tom porozprával Carole. Spolu sme sa vrátili s nejakým občerstvením pre Varahaja. Bol už niekoľko dní bez jedla. Keď sa najedol, otvorene sme oslavovali Pána Boha za jeho uzdravenie. Neskôr, v seremetskom dome mužov, povstal Morkaj. „Myao Kodon nám ukázal, že Jeho moc je veľká! Čo sa mňa týka, ja som uveril!“ Sieri a jeho syn Badan nasledovali Morkajov príklad a v priebehu ďalších dvoch rokov polovica seremeskej dediny prijala kresťanstvo.´
-Varahaj sa uzdravil, akoby utiekol hrobárovi z lopaty, čo spôsobilo ďalšie obrátenie Saviov. Takže všetky tie modlitby, strarostlivosť a námaha priniesli svoje ovocie.

Kapitola 23
*´“Ale čo s tým má spoločné zvyk gefam ason? Viem, čo musia ľudia podľa tohto zvyku: že si musia ruky zaboriť do hnijúceho mŕtveho tela a tými istými rukami si vziať a zjesť čistý chlieb. Nerozumiem len, prečo to musia urobiť.“ „Robíme to preto, lebo naši predkovia to tak robili.“ – odpovedal Mahaen trochu uštipačne. To bola obľúbená odpoveď Saviov na tisíce mojich otázok.´
- Zvyk Saviov som si vybrala do recenzie preto, lebo je to jeden zo základných, zaužívaných a súčasne je neľudský a odporný. Ľudia z kmeňov Saviov to museli robiť, lebo to robili ich predkovia. A aj oni tento zvyk nenávideli! Ale nedokázali to sami zmeniť...
*´Zvolal som kresťanov z Kamuru, Haenamu a Johvia na spoločné zhromaždenie. Opísal som im, ako Pán Ježiš vzkriesil svojho priateľa Lazára a porozprával som im, ako Pán Ježiš vstal na tretí deň z mŕtvych. Potom som urobil záver: On kriesil mŕtvych. On sám vstal z mŕtvych. Vyhlásil, že on sám je vzkriesenie a život! Jeho slová sú slová remonu. Ak veríte, že slová Pána Ježiša sú pravé slová remonu, či musíte aj naďalej robiť gefam ason na svojich zomrelých?“ Hato sa okamžite postavil: „Vďaka ti Bože, že si nám to povedal. Konečne nemusíme robiť ten odporný zvyk!“ Potom sa obrátil ku svojim príbuzným a vydal striktný pokyn: „Keď príde na rad ja a umriem, nechajte moje telo na pokoji. Ak budete pokračovať s gefam ason, znamenalo by to, že v skutočnosti neveríte Ježišovým slovám.“ Jeho príbuzní súhlasne prikývli. Jeden za druhým veriaci vstávali a žiadali to isté od svojich príbuzných a priateľov ako Hato.´
- Na príbehu vidieť, že rokmi zaužívaný posmrtný rituál dokázal zrušiť až misionár Don Richardson a to skrze slová evanjelia. A aj to, ako sa ľuďom značne uľavilo a boli plní vďaky.

Kapitola 24
*´“Ale Dieťa pokoja, ktoré dal Boh, stále žije! Dieťa pokoja žije a práve preto sa ty nesmieš Huripovi pomstiť. Amio, odpusť mu pre Pána Ježiša!“ Konflikt, ktorý s neobyčajnou silou lomcoval Amiovou dušou, sa odrážal i na jeho tvári. Potom ho premohol pokoj. Premohlo ho nové poznanie. To ďalšie, čo si z tejto udalosti pamätám, bol jemný Amiov pohľad na umierajúceho Huripa. „Amio, pomôž mi odniesť Huripa na ošetrovňu.“ Amio pevným hlasom odpovedal: „Nechaj ma tuan, odnesiem ho sám.“
- Boh skrze pôsobenie misionára Dona Richardsona uvoľnuje ľudí aj z túžby po pomste a učí ich odpúšťať. Niečo, čo doteraz bolo pre všetky kmene Saviov neprijateľné a nepredstaviteľné.
*´Potom vstal Isai, teraz už vzdelaný laický kazateľ a prečítal Božie Slovo, ktoré som pre nich preložil do savijčiny: „Lebo dieťa sa nám narodilo, Syn nám je daný; na jeho pleciach spočinie kniežatstvo, Jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja.“ Ľudia prijímali slová s veľkou bázňou a úctou. Hľadel som do tváre Saviov – boli sústredení, plní obdivu. Obdivovali Dieťa pokoja, ktoré sa narodilo v Betleheme a v ich srdciach. Vianoce v Kanade sa nedali porovnať s tými, ktoré sme prežívali tu – v horúčosťou rozpálenej džungli – s triumfom ducha odpustenia v srdciach ľudí, pre ktorých bola pomsta životným štýlom. Boli to moje najkrajšie, neopakovateľné Vianoce.´
- Misijná činnosť sa z pozície založenia cirkevného zboru posúva dopredu a to tým, že začínajú kázať prví laickí saviovskí kazatelia.

Kapitola 25
*´Do roku 1972 sa kresťanský pohľad na svet hlboko zakorenil v mysliach Saviov. Muži, ktorí kedysi zneužívali a trýznili vlastné ženy ako nehnuteľný majetok alebo otrokov, teraz otvorene uznávali ich práva a považovali ich za príjemné spoločníčky a pomocníčky. Monogamia nahrádzala polygamiu ako ideál manželstva. Ženy, ktoré boli predtým náladové, teraz oplývali novým, podmanivým teplom svojej osobnosti. Deti už nevychovávali vo vojnovom duchu. Cudzinci a dokonca aj bývalí nepriatelia mohli bez obáv prijať pozvanie na hostinu, nemali už strach z tuvi asonai man. Gefam ason a vanes boli už len spomienkou. Kresťanskí savijskí vodcovia začali nariaďovať určité civilné zákony už pred príchodom stálej vládnej kontroly. Kedykoľvek sa vládni predstavitelia a policajné hliadky zatúlali medzi nich, úctivo ich prijal kmeň, ktorý už bol stručne oboznámený s politikou civilnej vlády.´
- Saviovská kultúra a ľudia zaznamenali - môžeme povedať - obrovskú reformu a krok vpred k západnej civilizácií. Aj takéto ovocie Ducha môže priniesť práca jedného misionára. Don Richardson nám ako misionár môže byť vzorom.
*´Priniesol mi spomienky na iný hlas, ktorý už umlčala smrť, jeho ozvena bola však stále i z toho druhého sveta – pevný, prorocký hlas starého bieleho muža: „Zažiješ neočakávané zvyky a presvedčenia, ktorým nebudeš rozumieť, ale musíš ich pochopiť... Náš Boh chce založiť kráľovstvo lásky v tých tmavých končinách, kde ešte stále panuje krutosť a násilie...“ „Kto pôjde?“ Pamätám si, ako som celou svojou bytosťou, netolerujúc iné rozhodnutie, odpovedal: „Ja pôjdem!“ Načiahol som sa za kľučkou na dverách a keď som sa jej dotkol, zaliala ma vlna radosti. Radosť väčšia ako moja vlastná.´
- Na záver som si vybrala slová misionára Dona Richardsona, ktoré opisujú momenty jeho života vo chvíli, keď sa rozhodoval prijať misiu do Novej Guiney. Opisuje tiež svoje pocity, akými bola napríklad nesmierna radosť. Text som si vybrala preto, aby každý misionár vedel, že sa nemá púšťať strmhlav do niečoho na základe vlastnej túžby. Ale aby si počkal, aby sa uistil, že Boh pre neho naplánoval práve túto misiu.

Záverečné zhodnotenie knihy
Kniha je popretkávaná humorom, hrôzou, odvahou, neočakávanými zvratmi a značným úsilím. Na jej písaní sa podieľalo viacero odborníkov, čo možno sledovať na neprerušovanej kontinuite, napätí, ktoré čítanie tejto knihy vyvoláva či skladbe viet, ktoré sú pre čitateľa jasné a zrozumiteľné. Hlavný predstaviteľ knihy – misionár Don Richardson je vďaka svoje práci, pôsobeniu a úsiliu prototypom misionára. Ostatní misionári by mali vyvinúť snahu, aby sa čo najviac priblížili k tomuto vzoru a aby tak mohli prinášať ovocie Ducha Svätého v čo najväčšej možnej miere. Doporučila by som, aby si túto knihu prečítal každý, kto uvažuje nad misijným povolaním, ale aj misionári, ktorí už na tomto poli majú vlastné skúsenosti.

Otázky
1) V čom ma kniha povzbudila a prečo?
Kniha mi ukázala, ako dokáže poctivo vykonaná práca, láska a pôsobenie Ducha Svätého skrze misionára priniesť veľkú reformu v živote ľudožrútskych kmeňov! Súčasne ma povzbudzuje k tomu, aby som pracovala na rozvoji svojej trpezlivosti.
2) Čo som sa z nej naučila pre vlastný život z viery?
Kniha mi nepoodhalila nové obzory poznania viery.
3) Čo ma najviac prekvapilo, zaujalo?
V príbehu som sa stretla s viacerými prekvapivými momentami. Najviac ma však zarazila skutočnosť, že saviovské kmene pri narodení dvojičiek jedno z nich usmrtia, pretože sa domnievajú, že do tohto dieťaťa vstúpil zlý duch, aby sa k nim dostal a škodil im.

Přidej komentář