zdenka7

MODLITBY ZA ZOSNULÝCH

DOPRAJME TO, ČO MÁME AJ TÝM, KTORÍ SA UŽ SAMI NEMÔŽU PRIČINIŤ O TO, ABY ZÍSKALI TO, ČO MY MÁME.

ČO MI DAL ŽIVOT S BOHOM:

• Konečne pokoj v duši. Už nelietam a nenaháňam sa za vecami, o ktorých som si myslela, že mi pokoj prinesú. (nepriniesli)

• Vidím signály dopredu – ak sa blíži nejaká nepríjemnosť a tak sa na to môžem pripraviť. (Keď neviem čo s tým, mám šancu to hodiť k Jeho nohám – skvelý pocit) Teda už nemusím zažívať podrazenie nôh či útok zozadu, kedy to neočakávam.

• On je mojím osobným pripomienkovačom – myšlienkami mi pripomína čo musím urobiť či čo by som rada v ten - ktorý deň urobila. Lebo vie, že keby sa tak nestalo, tak ma to rozhodí a frustruje.

• Je mojom tabletkou na spanie, vyspanie sa do ružova, príjemné vstávanie pri ktorom často figuruje v mojom okne slnko.

• Je mojím budíkom. Neznášam zvuk svojho alarmu (všetky v telefóne sú mi nepríjemné a dotykové mobily ma vytáčajú, tak taký telefón nechcem) a On ma teda zobudí 1 – 2 minúty pred alarmom, takže sa preberiem bez toho, aby som mala problém výjsť z teplej postele (čo bývalo mojím veľkým problém a tak som pretáčala budík a zaspávala až som nakoniec išla z domu riadne rozdráždená) a budík vypnem.

• Keď som frustrovaná a mám depresívne stavy. Keď riešim veci, ktoré mi ako uragán výria hlavou a pritom s realitou a temer ani logikou nie sú späté... Keď ho týmto všetkým zasypávam a pýtam sa a pýtam a nedokážem ani počkať na odpoveď na jedinú otázku, lebo ústa mi iba idú a idú... Vtedy počujem, ako vysloví moje meno a mám v sebe pokoj.

• Keď koľkokrát sa mi nechce kľačať na kolenách a modliť sa otčenáš či iné modlitby... Ležím v teplúčku postele a v duchu sa s Bohom rozprávam. Keď mám milión päť vecí, čo by som mu rada povedala... A nechce sa mi ani rozkeciavať. Chápe ma. Počúva ma. Vie čo mu chcem všetko vyflusnúť. No nie je to dlho. Poviem tak do 5 viet a už na mňa prichádza sladký spánok. Najskôr som si spytovala svedomie – taká neúcta – kto som ja? Ale necítila som sa vinná. Vie, že som niekedy lenivá. A aj neschopná. Nerieši to. Má ma rád. Čo tým chcem povedať? Mne sa tiež nechce kľačať v kostole na kolenách a modliť sa za ľudí, na ktorých si iba matne spomínam. Mám s Bohom dobrý vzťah. Viem, že sa nemusím príliš rozkeciavať. Viem, že ma povedie. Na to treba mať ale OZAJSTNÝ VZŤAH. Možno nevieš ako na to. Skús to takto: Ostaň na chvíľu sám/sama v tvojej izbe. Otvor si svoj fotoalbum. Spomínaj na zážitky čo si prežil/prežila (zo začiatku radím zameriavať sa iba na príjemné, aby sa tento zamýšľaný pôžitok nezvrtol na potláčaný hnev.) Nechaj sa viesť tým, čo vidíš. Čo cítiš. Povedz Bohu, čo sa ti páčilo a prečo. (Napr.: Tento deň bol strašne fajn. Vďaka.) Môžeš aj viac ak ťa napadne, ale nemusíš. Už si urobil krok. 

To, čo som tu spomenula, je temer nič v porovnaní s rozsahom darov, ktoré od Boha dostávam, odkedy máme spolu vzťah. Tak sa pýtam: „Prečo teda zabíjať nádej: u pozostalých, ktorí milovali svojich blízkych, ktorí sa chcú raz s nimi stretnúť v nebi a teda sú ochotní to riešiť? Možno aj nádej u mŕtvych, ktorých už nemôžeme počuť... Moc je v našich rukách. Nemusí nás to stáť kopec času, behanie do kostolov, množstvo energie. Chce to iba pomalé, prijemné budovanie si vzťahu s Bohom. Aby si Mu ukázal, že MU dávaš šancu, že chceš zistiť, aký život si pre teba predstavuje on a UKÁZAL, ČO DOKÁŽE. Ja taký vzťah doprajem aj ostatným. Lebo v tom svojom som šťastná."