zdenka7

Kapitola I – Základ našej nádeje
*´Namiesto mudrovania a premýšľania nad mučivými otázkami som sa strmhlav vrhal do problémov prítomnosti, pred ktorými sme stáli. Musel som žiť ďalej v nádeji, že časom dostanem odpoveď na moje otázky. Biblia mi vtedy nedala nijakú odpoveď, ale vyzvala ma pozrieť sa situácii do očí a vydať sa do temnoty. To druhé, čo ma Biblia a moja viera naučili bolo vážne varovanie, aby som sa chránil povrchnosti, rýchlych úsudkov a unáhlených uzáverov. Biblia hovorí o našom živote, že je hlbokým tajomstvom a má mnoho vrstiev. Tak ako ľadovce ukazujú len zlomok svojej veľkosti nad hladinou, tak aj za všetkými udalosťami sa skrýva viac, než je to zrejmé na prvý pohľad. Udalosť o Jozefovi v Starej zmluve a o jeho ťažkom živote mi bola veľkou pomocou... Zlé konanie bratov však vynieslo Jozefa do pozície, z ktorej o desaťročia neskôr zachránil rodinu od smrti hladom.´

Kapitola II – Sila vydržať
*´Niesť s trpezlivosťou to, čo nemôžem zmeniť. Možno si myslíte, že to nie je mnoho. Keď niet možnosti úniku, východiska k aktivite, keď možno hľadať cestu len krok za krokom, potom je správa o pomoci, ktorá umožňuje kráčať bez zrútenia sa, skutočne dobrou správou. Potom sa to dotýka nielen danej situácie, ale zasahuje priamo do stredu najväčšej ťažkosti – totiž môcť sa ešte „držať nad vodou“, vytrvať, byť trpezlivým a nejakým spôsobom sa nevzdať. Pre mňa to bol ten pravý a najdôležitejší dar. Moja viera ma v posledných dvoch týždňoch podržala. Z viery som prijal dar trpezlivosti, silu vydržať. Dosť na to, aby som mohol kráčať ďalej a nepadnúť. A dnes ráno som tu, aby som Bohu za to ďakoval.´

Kapitola III – Život je dar
*´Vďakyvzdanie je jediné možné východisko. Zatrpknutosťou sa nič nezmení, iba zhoršuje. „Cesta vďakyvzdania“ neodníma bolesť, ale akosi preráža temnotu svetlom a buduje sily, ktoré pomáhajú, aby človek mohol kráčať ďalej. Dôležité je poznanie, že každá, ešte aj tá najmenšia čiastočka života je darom a najsprávnejším spôsobom zaobchádzania s ním je vďačnosť.´

Kapitola IV – Ako sa učiť znášať zármutok a utrpenie
*´Strácanie, ktoré nás správnou cestou vedie k zmúdreniu, patrí k najdôležitejším požiadavkám nášho života. Nikdy nie je dosť zavčasu začať s tým. V skutočnosti sa nikto z nás nevyhne bolesti zo straty, ak sme sa len trochu naučili milovať. Keď sa náš život radikálne zmení, zdá sa nám, že niet pre nás nádeje, dôvodu niečo robiť, niet nijakej možnosti uvidieť ešte niečo hodné života. Mraky zúfalstva sa nahromadili na horizonte. Veľmi skoro človek pozná, že samovražda nie je riešením. Nejako to pôjde ďalej. Inštinktívne sa obraciame k najlepšej pomoci: k spomienkam z minulosti. Určitý čas žije trpiaci v minulosti, čím vznikne určitý druh nostalgie. Spomína si na staré dobré časy. Stratou si uvedomujeme, akú hodnotu sme stratili a to nás vedie k veľmi emotívnemu pohľadu do minulosti. Tak to bolo aj u Jóba. V celom procese smútku je to rozhodujúci okamih. Odtrhnúť sa od súčasného stavu a žiť vo svete spomienok je veľmi veľké pokušenie v okamihu, keď plne pochopíme bohatstvo toho, čo pominulo. Bolo by to tragické, keby sa to stalo našim životným štýlom. Nech by bolo bohatstvo spomienok akokoľvek cenné a príjemné, nemôže dať to, čo k životu potrebujeme.´
*´V príbehu o Jóbovi je skryté poučenie: „Ako môžeme my sami pomôcť smútiacim?“ Zbožné úslovie o Božej pomoci nerieši žiadny problém. Môže naopak vzbudiť hnev toho, koho utrpenie postihlo.´
*´Hlavnou úlohou v utrpení nikdy nie je preskúmať ho nejakým spôsobom. Ide o otázku zmyslu života. Kto je darcom života? Až keď bolo Jóbovi jasné, že Boh je darcom života, až potom sa začal proces uzdravovania. Zo stretnutia získal Jób dva poznatky, ktoré jeho situáciu radikálne zmenili. Tým prvým bolo nové pochopenie vlastnej minulosti, tým druhým vízia pre budúcnosť. Boh rozpamätal Jóba na to, že všetko, pri strate čoho sa tak búril, mu spočiatku nepatrilo. Boli to dary a bolo toho viac, než si zaslúžil. Nemá ich pokladať za svoje vlastníctvo. Postoj k životu má charakterizovať vďačnosť a pokora, a nie hnev. Toto poznanie dalo Jóbovmu životu uzdravujúcu vzpruhu. Nikto sa nedostane z tieňa utrpenia, keď nezíska nejaký druh nádeje. Napriek všetkým udalostiam mal Jób ešte budúcnosť v Bohu, pretože Boh mal budúcnosť pre Jóba. Jób vo svojom spore s Bohom nanovo pochopil, že s Božou dobrotou a milosrdenstvom môžeme počítať v celom svojom živote. Môžeme sa na Toho, ktorý dal nášmu životu zmysel v minulosti, spoľahnúť aj pre budúcnosť. Je na nás kladená požiadavka, aby sme vyvinuli v sebe dostatok flexibility a dôvery, aby sa to mohlo stať. Keď budeme chcieť, môže prežitie utrpenia prehĺbiť a rozšíriť našu schopnosť účasti na živote. Budeme za dary života vďační. Získame schopnosť otvorenejšie prekonávať udalosti života. Staneme sa citlivejšími voči tajomstvu života a dôverčivejší pri dobrodružstve nášho života s Bohom.´

Svedectvá
• Liptákovci
Muž opisuje svoje detstvo v ktorom obdivuje svoju matku, ktorá napriek tomu, že sa stará o dve ťažko postihnuté deti (jeho súrodencov) má vždy dobrú náladu a silu čerpá z viery v Boha. Po tom čo uverí, chodí do spoločensva, rozhodne sa pre manželstvo s jednou mládežníčkou. Aj napriek pozitívnym výsledkom genetických testov, ktoré si títo mladí ľudia dali spraviť, sa im narodí ťažko postihnutý syn Matúš. Lekárske prognózy sú zlé. Raz k nim prišiel farár z Nemecka a oni mu povedali, že veria, že Boh urobí zázrak a vylieči ho. On im však povedal niečo, čo sa im veľmi nepáčilo: „Ja verím, že Boh dokáže ešte väčší zázrak: že aj keď ho neuzdraví, že vám dá silu to uniesť!“ A Boh hlavne jeho žene dával trpezlivosť a húževnatosť, s ktorou prekonávala mnohé ťažkosti. Jej zásluhou sa Maťo naučil čítať a písať ( aj na počítači) napriek zlým lekárskym prognózam. Boh si ich práve cez tieto ťažkosti okolo syna pritiahol k sebe. Jedného dňa padol Maťo pri operácií do kómy a Pán Boh si ho povolal k sebe.
• Svedectvo viery
Rodina Petričová opisuje ťažké chvíle ich syna Lukáša, ktorý bol chorý – odchádzali mu dýchacie svaly a postupne aj ďalšie orgány. Zmobilizoval sa obrovský tým, ktorý sa za neho intenzívne modlil, navštevovali ho v nemocnici, posielali mu smsky, či to, že ľudia z neho podopierali trpiacich rodičov. 17. decembra Lukáša na žiadosť rodičov prepustili domov na víkend, aby mohli byť spolu. Tú noc sa cítil veľmi zle a postupne sa začal lúčiť s každým z rodiny. 7. Januára 2005 bol posledný deň schopný rozprávať. Bratovi Tadeášovi dal informácie, ako má podeliť jeho veci. Večer sa dlho a úpenlivo modlil tak, že si musel robiť prestávky na oddych. V noci všetci sedeli okolo neho a držali ho za ruky. O 2. hodine a 20. minúte Lukáš prestal dýchať a srdiečko sa zastavilo. Lukáš svoj boj dobojoval. Aj keď nad chorobou nezvíťazil, ale zvíťazil v boji o večný život. A to je to najväčšie víťazstvo, aké môže človek dosiahnuť.
• Skutočný príbeh o...
Príbeh o jednom dievčati. Narodilo sa ako matkina nádej na záchranu krachujúceho manželstva, otec ju nechcel. Videl len ďalšie finančné zaťaženie, problémy. Dievčatko malo oboch rodičov, staršiu sestru, pravidelnú stravu, i strechu nad hlavou – no tak málo lásky okolo seba. Niekto by povedal, že také malé dieťa na to hneď zabudne a o pár rokov si nebude pamätať ani jeden okamih. Ale kdesi hlboko do jeho podvedomia sa tieto chvíle nemilosrdne vrývajú a zanechávajú hlboké stopy, stopy, ktoré čas nevyhladzuje, ale postupne odkrýva. Je dávno dokázané, že človek príjme najviac v prvých piatich rokoch života. Vtedy sa mu do mozgu ukladajú všetky základné informácie. Tie hlučné hádky už nemôžu vydržať ani susedia. Matka sa nakoniec s deťmi od manžela odsťahuje, on vída svoje deti zriedkavo. V dievčatku nenarástla v srdci láska k otcovi, ale strach.
Obe deti nemali nikdy vážnejšie zdravotné problémy, keď staršie dievča zrazu začalo pocitovať prenikavú, neznesiteľnú bolesť hlavy. Diagnóza znie: Rakovina. Lekári už po mesiaci nedávajú veľké nádeje – nádor pri centre mozgu. Pustia ju z nemocnice na dva dni domov. Chce mladšej sestre prečítať rozprávku, ale je po chemoterapii taká vyslabnutá, že ledva udrží otvorené viečka. V ten deň ju videla jej mladšia sestra naposledy. Choroba po vypuknutí trvala asi šesť týždňov. A potom si vzala život mladého dievčaťa. Pre šesťročné dievča je ťažké pochopiť, ako, prečo a čo sa stalo.
Mama oboch dcér musela začať uvažovať o tom, prečo prišla o manžela, dcéru... takým smutným spôsobom. Uvažuje o tom, na čo vlastne žije, kam jej život smeruje a či existuje niečo aj po smrti. Do jej života prehovorí živý Boh. A ona počúva Jeho hlas. Bola slabá, vysilená, na dne a nevládala už kráčať ďalej. Chytila sa Jeho pravice a On ju uchopil. Aj dievča sa postupne zaradí do kresťanského spoločenstva a aj ona pochopí dokonalú Božiu lásku. Iba otec ostáva v tme. Áno, smrť dcéry mu spôsobuje bolesť, ale so všetkým sa vyrovnáva po svojom. Myslí stále iba na seba a tak smeruje aj jeho život.

Záverečné zhodnotenie
Ide o útlu knižku, ktorá svojím obsahom môže pomôcť a hovoriť do duší všetkým ľuďom, nielen tým, ktorí práve zažívajú vo svojej rodine utrpenie spojené so smrťou. Autor, ktorý pozná utrpenie z vlastnej skúsenosti, podáva príbeh hodnoverne, bez prehnaného optimizmu, fantazírovania, či mudrovania.
Vo svojej recenzii som z každej kapitoly vyňala tú najdôležitejšiu časť – a to postoj, ktorý autor v tej - ktorej etape svojho života zaujal a ktorý sa neskôr osvedčil ako správny a v daných okolnostiach najrozumnejší. Toto môže poslúžiť človeku ako návod k znovuzískaniu vnútornej rovnováhy, sily a šťastných dní.
V mojom živote som sa často stretávala s utrpeniami rôzneho druhu. Medzi najväčšie patrila strata milovanej osoby. Nedokázala som sa s tým vyrovnať, utrpenie sa nekončilo, zablokovalo ma a ja som sa nedokázala pohnúť ďalej. Uplynulo sedem rokov kým som prišla na to, že človek si je sám strojcom šťastia. Že nemá zmysel držať sa zubami nechtami toho, čo bolo, a čo sa už nevráti. Trocha ľutujem, že som sa ku knihe nedostala skôr. Možno by som nebola stratila toľko času a utrpenie nemuselo trvať tak dlho. Ale aj to je diskutabilné...