« Domů | ZAUJÍMAVÉ ČÍTANIE BIBLIE SO ZAMYSLENIAMI » | AKO SA USPESNE ZAMESTNAT » | PEARLS OF OUR LOVE » | A memorable experience or How to be safely head over heels in love » | BREPTY :) » | FASHION STYLES BURBERY made by Zdenka » | Modliť sa? A za zosnulých? Taká kravina... Ozaj? (zo života) » | Don Richardson - Dieťa pokoja (recenzia) » | Roland H. Baiton - Martin Luther (životopis) » | C. S. Lewis - The Magician ´s Nephew - Word dictionary »

Recenzia knihy Randy Pausch - Posledná prednáška (The last lecture)

Stručnýobsah + Záverečné zhodnotenie

Profesorpočítačovej vedy, interakcie ľudí a počítačov Carnegie Mellon University –Randy Pausch sa po tom, ako mu nájdu rakovinu pankreasu a niekoľkomesiacov po operácii dostáva od lekárov prognózu 3 – 6 mesiacov života,rozhodne bojovať s časom a so zákernou chorobou. Okrem vysiľujúcichchemoterapií a hľadania rôznych spôsobov liečby sa rozhodne predniesť svojuposlednú prednášku na univerzite, v ktorej chce hovoriť o svojomživote a o tom, ako si v živote plniť svoje sny.

Hlavnýmz dôvodov prečo tak robí je fakt, že sa snaží pre svoje malé detia ženu zanechať čo najväčší kus zo seba do čias, keď zomrie a nebudes nimi.

Knihaje plná vzácnych myšlienok, postrehov, nápadov a hodnotných informácii.Randy plne využil svoj ostávajúci čas a tak kniha prichádzas informáciami, ktoré ľuďom v podobnej situácií ušetria časa energiu, ktoré už za nich vydal sám Randy. A pre tých, ktorí majúto šťastie a sú zdraví – kniha vám otvorí obzory o ktorých ste dodnesveľa nevedeli. Možno to budete vy, komu príbeh pomôže k naplneniu aspoň jednéhosvojho sna. Nikdy neviete... 

 Časť I. – POSLEDNÁ PREDNÁŠKA

*Keď som ochorel, dal som si záväzok, že sa Jai vždy podriadim a vyhoviem jej želaniam. Vnímal som ako svoje poslanie urobiť všetko, čo je v mojich silách, aby som jej uľahčil bremeno, ktoré na ňu uvalila moja choroba. Preto som venoval veľa času tomu, aby som zabezpečil budúcnosť svojej rodiny bezo mňa. No nemohol som odolať nutkaniu predniesť túto poslednú prednášku... „Pozri“, povedal som. „Dylan, ktorý je dnes päťročný, bude mať na mňa v dospelosti zopár spomienok. No koľko si toho naozaj zapamätá? Čo si ty a dokonca aj ja pamätáme z obdobia, keď sme mali päť? Jeho spomienky budú v najlepšom prípade hmlisté. A čo Logan a Chloe?“ ... Povedal som Jai, že sa postarám, aby Carnegie Mellon University prednášku určite nahrala. „Dám ti DVD, keď budú deti staršie, môžeš im ho prehrať. Pomôže im to pochopiť, kto som bol a na čom mi záležalo.“ Jai ma vypočula a potom položila samozrejmú otázku: „Ak chceš niečo povedať deťom, alebo im dať nejaké rady, prečo jednoducho nepostavíš videokameru na stojan a nenahráš to v našej obývačke?“ ... „Naučil som sa jedno“, vysveľoval som Jai. „Keď rodičia niečo hovoria deťom, nezaškodí dodať tomu vonkajšie ohodnotenie. Ak dosiahnem, aby publikum tlieskalo a smialo sa na správnych miestach, možno to dodá vážnosť tomu, čo chcem povedať deťom.“

- Randy sa podujal na posledný cieľ jeho života – zanechať tu čo najviac zo seba pre svoje deti a manželku. Odstavec som si vybrala preto, lebo si myslím, že prednáška pred obecenstvom dáva danému prejavu naozaj akúsi vážnosť, úctu. Je obdivuhodné, ako dokázal obhájiť svoj nápad pred „tehlovým múrom“ – svojom manželkou a aspoň sa o to pokúsiť.

*“Čím som jedinečný?“ Mal som pocit, že si musím položiť túto otázku. Azda mi odpoveď pomôže prísť na to, o čom mám hovoriť. Hoci som mal zdravé sebavedomie, vedel som, že táto prednáška vyžaduje viac ako len chvastanie sa. Kládol som si otázku: „Čo môžem ja, len ja sám, skutočne ponúknuť?“ A potom som tam v čakárni odrazu presne vedel, čo to je. Prišlo to ako záblesk: Všetko čo som dosiahol, všetky veci, čo mám rád, sú zakorenené v snoch a cieľoch, ktoré som mal ako dieťa...a v spôsoboch, akými sa mi podarilo takmer všetky uskutočniť. A vo veľkej miere som žil svoje sny vďaka tomu, čo ma rozmanití mimoriadni ľudia naučili na mojej životnej ceste. Ak budem schopný povedať svoj príbeh s nadšením, ktoré pociťujem, moja prednáška môže pomôcť ostatným nájsť cestu, ako uskutočniť svoje sny.

- Na otázku, ktorú si autor položil, som čakala hocijakú odpoveď – hlavne týkajúcu sa profesionálneho úspechu, či niečo čo by súviselo s rodinou. Preto ma jeho odpoveď prekvapila. Ja osobne som ako malé dieťa nemala sny – žila som prítomnosťou. Hrala som sa s kamarátmi, chodila do školy, keď som chcela, tak som spievala... Nad nejakou kariérou som sa nezaujímala. To prišlo až po tom, ako som začala profesionálne tancovať latinsko – americké tance.

 Časť II. – AKO SKUTOČNE SPLNIŤ SVOJE DETSKÉ SNY

*Vyhral som rodičovskú lotériu. Narodil som sa s víťazným žrebom, čo bol hlavný dôvod, že som mohol žiť svoje detské sny. Pohodlne som vyrastal v rodine zo strednej vrstvy v Columbii v štáte Maryland. Peniaze u nás doma nikdy neboli problémom hlavne preto, že rodičia necítili potrebu míňať priveľa. Boli až prehnane šetrní... Otec mi radil, ako si počíňať na ceste životom. Hovoril veci ako: „Nikdy sa nerozhodni, kým nemusíš.“ Varoval ma, že hoci som v silnej pozícii, pokiaľ ide o pracovný či osobný vzťah, musím hrať férovo. „To, že si na sedadle vodiča“, vravieval, „neznamená, že musíš zrážať ľudí.“ Neskôr som sa pristihol, že otca často citujem... No mama toho tiež veľa vedela. Po celý život vnímala ako súčasť svojho poslania potrebu držať na uzde moju nafúkanosť. Teraz som jej za to vďačný.

- Život ma osobne naučil, že pokiaľ človek nemá zázemie, rodinu, veľa toho nenamúti. Dobrá štartovacia čiara, ktorou je rodina, je teda nevyhnutnou pre začiatok „žitia“, „snívania“ a „uskutočňovania svojich snov“.

*Tréner Graham býval ku mne tvrdý. Pamätám si najmä jedno: „Robíš všetko zle, Pausch. Vráť sa! Urob to znova!“ Usiloval som sa urobiť čo chcel. Nestačilo. „Dlhuješ mi to, Pausch! Po tréningu budeš robiť kľuky!“ Keď ma nakoniec pustil, prišiel ma posmeliť jeden z jeho asistentov. „Tréner Graham bol na teba poriadne tvrdý, však?“ Zmohol som sa len na „uhm“. „To je dobre“, povedal asistent. „Ak robíš niečo zle a nikto ti nič nepovie, znamená to, že to s tebou vzdali.“ .. Dovoľte, aby som to vyjasnil. Tréner Graham by nikdy nijaké dieťa neohrozil. Jeden z dôvodov, prečo tak tvrdo pracoval na našej kondícii, bol, že vedel, že to zmenšuje riziko zranenia.

- Tento odstavec som si vybrala preto, lebo si myslím, že prísna výchova má čo – to do seba. A takisto aj hore zmienená myšlienka. Ale na druhej strane – ako človek, ktorý takýmto niečím prešiel – nemôžem úplne súhlasiť iba s výchovou „tvrdej a striktnej ruky“.

*Pre ambicióznych s vedeckými sklonmi nemohol existovať väčší vzor ako James T. Kirk zo Star Treku. V skutočnosti som vážne veril, že ak budem pozerať seriál s kapitánom Kirkom, stanem sa lepším učiteľom a kolegom – a možno aj lepším manželom. Uvažujte o tom. Ak ste videli televízny seriál, viete, že Kirk nebol najbystrejší chlap na vesmírnej lodi. Jeho prvý dôstojník, pán Spock, oplýval dokonale logickým intelektom. Doktor McCoy mal všetky medicínske znalosti, ktoré boli ľudstvu dostupné v 60. rokoch 23. Storočia. Scotty bol hlavný inžinier a mal technické znalosti, ako zabezpečiť fungovanie lode aj počas nepriateľských útokov. Takže v čom spočívala Kirkova množina schopností? Prečo nastúpil na palubu vesmírnej lode Enterprise a stal sa veliteľom? Odpoveď: Existuje množina schopností nazývaná „vodcovstvo“. Kirk bol vydestilovanou esenciou dynamického manažéra, mužom, ktorý vedel, koho čím poveriť. Nikdy netvrdil, že je schopnejší ako jeho podriadení. Uznával, že vo svojej oblasti si počínajú výborne. No on vytvoril víziu, udával tón. Bol zodpovedný za dodržiavanie morálky. A navyše mal pečať romantika dvoriaceho ženám v každej galaxii, ktorú navštívili. Zakaždým, keď sa na obrazovke zjavil Kirk, pripadal mi ako grécky boh. Kto si spomína na to, že nás s mobilným telefónom zoznámil Kirk?

- Častokrát si myslíme, že ľudia, ktorí sú závislí od internetu (pozerania filmov, hrania hier online), televízie (telenovely, seriály) „zabíjajú čas“. Zčasti je to pravda. Na druhej strane treba podotknúť, že správnym pedagogickým pôsobením rodičov na svoje deti, upriamovaním pozornosti na dôležité detaily, či ukazovať im, ako na situácie možno nahliadať z iných uhlov pohľadu, môže spôsobiť, že aj v na prvý pohľad bezcenných predmetoch či situáciach sa môžu vyskytovať hotové morálne hodnotné skvosty. Tak ako spomína autor vo vyššie uvedenom odstavci

 Časť III. – DOBRODRUŽSTVÁ ... A POUČENIA

*“...Tehlové múry sú tu preto, aby zastavili ľudí, ktorí si niečo až tak veľmi neželajú. Sú tu, aby zastavili iných ľudí... Dávajú nám šancu dokázať, ako veľmi niečo chceme.

- Odstavec ma dosť zdeptal. Po prvé – ja nie som vôbec zapálená pre niečo a po druhé - nemyslím si, že ľudia musia ísť „cez mŕtvoly“, aby prejavili svoje túžby. V živote som musela vydávať veľmi veľké množstvo energie, snahy a nič som za to nedostala. Keď som bola blízko svojmu snu v danej dobe, všetko sa pokazilo a hoci sa do vecí zapojilo viacero ľudí, situácia bola neriešiteľná. Takže si myslím, že táto teória je diskutabilná.

*Obdivoval som lekárkinu reakciu. Bola to perfektná odpoveď v našej situácii: „Ak by sme boli naozaj v panike, nedávali by sme vám podpísať všetky tie formuláre pre poisťovňu, všakže? Nebol by na to čas.“ Lekárka bola vecná. Uvažoval som, ako často používa „nemocničné papierovanie“ na odľahčenie úzkosti pacientov. Nech už to bolo akokoľvek, jej slová pomohli.

- Reakcia sa aj mne veľmi páčila a tak som ju musela v recenzii spomenúť. Možno sa dostane raz aj ku všetkým zamestnancom zdravotných zariadení, ktorí na základe príbehu v tejto knihe nájdu správny prístup, ako v rôznych situáciach pristupovať k vystresovaným pacientom.

*Som neporiadnik. Moje šatstvo, čisté i špinavé, je porozťahované po celej spálni, a umývadlo v mojej kúpeľni je zašpinené. Jai to privádza do šialenstva. Kým som neochorel, vždy vyjadrovala svoje znechutenie. No doktorka Reissová jej poradila, aby sa nenechala vyviesť z rovnováhy maličkosťami. Naozaj chceme stráviť posledné mesiace škriepkou, prečo som nezavesil svoje šortky? Nechceme. A tak Jai odkopne moje šatstvo do kúta a život ide ďalej.

-  Som toho názoru, že každý človek – hlavne ľudia v trvalých zväzkoch – manželstvách, by mali raz ostať sami, chvíľu uvažovať a vážne sa zamyslieť nad tým, čo by sa stalo, keby museli raz čeliť rovnakej situácií v akej bola rodina Pauschovcov. Táto tzv. „terapia šokom“ by mnohým nielen pripomenula cenu rodiny, partnerstva, ale taktiež by sme prestali riešiť veci, ktoré sú nepodstatné, ktoré nás deptajú a ničia naše vzťahy. Omnoho príjemnejší by bol potom život.

*Jai sa zoznámila s ľuďmi v našom okolí, ktorí sa tiež starajú o partnerov či partnerky so smrteľným ochorením, a pomáha jej, keď sa s nimi porozpráva. Ak sa na mňa potrebuje posťažovať alebo uvoľniť tlak, pod ktorým je, tieto rozhovory sú pre ňu prospešné. A zároveň sa usiluje sústrediť na naše najšťastnejšie časy.

- Myšlienka vyjadruje postoj, ktorý si myslím, že by mali nasledovať ďalšie ženy – matky, či manželia svojich ťažko chorých príbuzných. Takisto sa takýto ľudia ocitajú v spoločnosti iných, ktorí v živote zažili rovnakú bolesť a tak ich vedia lepšie pochopiť ako vlastná rodina.

 Časť IV. – AKO UMOŽNIŤ INÝM SPLNIŤ ICH SNY

*Po celý život si veľmi dobre uvedomujem, že čas je ohraničený... Svojim študentom som vštepoval pravidlá rozumného narábania s časom:

1) S časom, rovnako ako s peniazmi, treba presne hospodáriť.
2) Plán môžete vždy zmeniť, iba ak nejaký máte – Verím v zoznamy povinností. Pomáhajú nám deliť život na malé kroky.
3) Položte si otázku: Míňate čas na správne veci? – Istotne máte dôvody, ciele, záujmy. Stoja za to, aby ste sa na ne upli?
4) Vytvorte si dobrý odkladací systém.
5) Uvažujte o telefonátoch. – Dbám o to, aby som nikdy nedržal slúchadlo pri uchu. Vždy zapnem telefón na hlasný odposluch, takže mám voľné ruky a môžem robiť niečo iné. Vypracoval som si aj techniky na skrátenie zbytočných telefonátov: Ak počas telefonovania sedím, nikdy si nevyložím nohy. Fakticky je lepšie pri telefonovaní stáť. Človek má vtedy sklon všetko urýchliť. Pred sebou na stole mávam položené niečo, čo chcem práve robiť, a pohľad na to ma núti telefonát rýchlejšie ukončiť. Či chcete s niekým telefonovať krátko? Zavolajte o 11.55, tesne pred obedom. Budú hovoriť rýchlo. Azda ste zaujímavý, no nie zaujímavejší ako jedlo. 
6) Poverujte úlohami iných.
7) Doprajte si nerušený čas. – Skutočná dovolenka nie je tá, na ktorej čítate maily alebo máte pracovné telefonáty. Keď sme s Jai išli na medové týždne, chceli sme mať pokoj. Môj šéf však povedal, že musím umožniť ľuďom, aby sa so mnou mohli skontaktovať. Tak som nahral perfektný telefónny odkaz: „Dobrý deň, tu Randy. Čakal som do svojich tridsiatich deviatich rokov, kým som sa oženil, takže moja manželka a ja ideme na mesiac preč. Dúfam, že s tým nemáte problém, no môj šéf ho má. Zjavne musím byť dosiahnuteľný.“ Potom som uviedol mená Jainých rodičov a mesto, v ktorom bývajú. „Ak zavoláte na informácie, dajú vám ich číslo. A potom, ak sa vám podarí mojich čerstvých svokrovcov presvedčiť, že vaša záležitosť je taká naliehavá, že je ňou potrebné narúšať medové týždne ich jedinej dcéry, dajú vám naše číslo.“ Nemali sme nijaké telefonáty.

- Verím, že dané odporúčania môžu pomôcť viacerým ľuďom a tak som sa rozhodla, že vrámci recenzie vypichnem z knihy aj tieto pravidlá. Neviem, či by som mala odvahu zanechať na odkazovači podobný odkaz, ale napríklad tipy pri telefonovaní – tak tie myslím si že použijem. 

*Alice umožňuje študentom, ktorí začínajú pracovať s počítačom – a všetkým ostatným, mladým či starým – ľahko vytvoriť animácie, pomocou ktorých môžu vyrozprávať príbeh, hrať interaktívnu hru alebo urobiť video. Využíva 3D grafiku a techniky ťahaj a pusť, a tak im prináša zaujímavú a menej frustrujúcu prvú programovaciu skúsenosť. Carnegie Mellon ponúka Allice ako bezplatný verejný server, ktorý si už stiahlo viac ako milión ľudí. Očakáva sa, že v nasledujúcich rokoch jeho využitie ešte vzrastie. Podľa mňa je Alice veľmi dostupná. Dostupná do takej miery, že si viem predstaviť, ako vďaka nej idú za svojím snom desiatky miliónov detí. A ja sa rovnako teším, že budúce verzie Alice, ktoré teraz vyvíjajú moji kolegovia, budú ešte lepšie ako to, čo sme urobili v minulosti. V budúcich iteráciách si ľudia budú myslieť, že píšu scenáre filmov, v skutočnosti sa však budú učiť programovací jazyk Java. A vďaka môjmu kolegovi Stevovi Seaboltovi z Electronics Arts sme získali súhlas používať postavy z najpredávanejšej počítačovej videohry v dejinách, „The Sims“... Caitlin Kelleherová uvažovala o tom, ako docieliť, aby bola Alice rovnako zábavná aj pre dievčatá, a prišla na to, že tajomstvom, ako ich zaujať, je príbeh. Ako svoju doktorandskú prácu vybudovala systém zvaný „Alice rozprávajúce príbeh“. Vďaka Alice sa milióny detí budú neuveriteľne zabávať, a pritom sa budú učiť niečo ťažké. Vytvoria si zručnosti, ktoré im môžu splniť ich sny.

- Mojou povinnosťou na predmet Pastorálka je prečítať a urobiť recenziu na danú knihu od Randyho Pauscha. Nie, že by som bola trikrát nadšená – máme toho veľa a ja zle znášam tlak stresu a času, častokrát skratovo reagujem... Nechcem to odfláknuť – hoci viem, že by som to raz isto dala. S knihou som sa dlhšie hrala – najskôr celú bez prerušovania prečítala, potom vyhľadávala veci, ktoré by som rada spomenula. A až potom zasadla za počítač a zapísala jednotlivé časti s myšlienkami. Nakoniec som k nim písala dôvod, prečo som sa pre dané pasáže rozhodla. Knihu by som chcela darovať ako darček na vianoce, teda neviem, či sa k nej ešte niekedy dostanem – čas veľmi rýchlo beží. Aj preto som povypisovala toľko myšlienok, lebo tento wordový dokument mi ostane.  Kniha je plná informácií. Neviem, či si niekto všimol, ale horeuvedený odstavec je paráda, ako sa naučiť programovať zadarmo, jednoduchým spôsobom a čo je ešte lepšie – ako si vytvoriť túžbu a návyk. Máme množstvo stránok ako facebook či myspace, kde môžeme túto veľmi cennú informáciu spomenúť a verím, že mnoho ľudí po nej hrabne a na danú stránku zbehne, aby aspoň videlo, o čo ide. A takto ja sčasti splním Randyho sen – aby si ľudia plnili svoje sny. 

 Časť V. – O TOM, AKO ŽIŤ

*Priveľa ľudí kráča životom sťažujúc sa na svoje problémy. Som odjakživa presvedčený, že ak by človek desatinu energie, ktorou plytvá na sťažovanie, využil na riešenie problému, bol by prekvapený, ako dobre všetko funguje.

- Rada by som vedela, čo by na to povedali ľudia z triedy a práve preto som túto myšlienku spomenula. 

*Zistil som, že veľa ľudí trávi značnú časť dňa tým, že sa trápia, čo si o nich myslia ostatní. Ak by si nikto nerobil starosti o to, čo sa odohráva v hlavách iných ľudí, boli by sme v živote i v práci o 33 percent efektívnejší. Ako som prišiel na 33 percent? Som vedec.

- Štatistika ma zaujala – rada by som vedela, ako na to pán Rausch prišiel.  To, že sa trápime, čo si o nás myslia iní, je však žiaľ pravda...

*Tipy ako úspešne pracovať v skupine:

1) Zoznamujte sa s ľuďmi vhodným spôsobom. – Hlavne dbajte o to, aby ste mená všetkých vyslovovali správne..
2) Nájdite veci, ktoré máte spoločné. – Ak už nič iné, máme spoločné počasie.
3) Usilujte sa o optimálne podmienky na stretnutie. – Dbajte o to, aby nik nebol hladný či unavený, aby mu nebolo zima.
4) Umožnite hovoriť všetkým. – Nedokončujte vetu, čo začal niekto iný. A tým, že budete hovoriť hlasnejšie alebo rýchlejšie, sa vaša myšlienka nestane o nič lepšou.
5) Nechajte egá za dverami. – Keď diskutujete o nápadoch, označte ich a zapíšte. Zápis by mal byť opisom myšlienky, nie pôvodcu.
6) Chváľte sa navzájom.
7) Alternatívy vyjadrujte ako otázky. – Namiesto: „Myslím, že by sme mali urobiť A, nie B“, skúste: „Čo keby sme namiesto B urobili A?“ To umožňuje ľuďom namiesto toho, aby bránili vlastnú voľbu, povedať svoj komentár.

- Určite raz každý z nás príde do situácie, kedy bude musieť pracovať v skupine. Spomenuté rady sú pre tímovú prácu cenné a môžu byť pre nás vzácnym vodítkom ako postupovať.

*Skúsenosť je to, čo získate, keď nezískate to, čo ste chceli. Je to fráza, o ktorej hodno uvažovať vždy, keď nám príde do cesty tehlový múr, pri každom sklamaní. Je to aj pripomienka, že zlyhanie je nielen prijateľné, ale často životne dôležité. A skúsenosť je často to najdôležitejšie, čo môžete ponúknuť.

- No ja mám mnoho skúseností a temer nič, čo by som chcela získať. Myšlienka má svoje čaro, ale osobne ma viac sklamala ako nadchla.

*Prejav vďaky patrí k najjednoduchším, no najpôsobivejším spôsobom, ako môžu ľudia medzi sebou komunikovať. A napriek tomu, že som zástancom efektívnosti, myslím, že poďakovať sa je najlepšie staromódnym spôsobom, pomocou pera a papiera. A zapamätajú si vás, pretože rukou napísané ďakovné lístky sú také vzácne.

- Súhlasím. Aj ja osobne strašne rada dostávam poštu – a to nemyslím tú z úradov.  A o balíkoch ani nehovorím! 

*Veľa ľudí by chcelo skratku. Zistil som, že najlepšou skratkou je dlhá cesta, ktorá v podstate spočíva v dvoch slovách: usilovne pracuj. Vidím to tak, že ak človek pracuje viac hodín ako niekto iný, počas týchto hodín sa naučí viac o svojom odbore. A tak môže byť výkonnejší, schopnejší, dokonca šťastnejší. Usilovná práca je ako zložitý úrok v banke. Odmena prichádza rýchlejšie.

- Myšlienka mi znie totálne workoholicky... Nesúhlasím s ňou. Myslím si, že viac záleží na tom, aby si človek vybudoval návyk, zvyk a napokon túžba. Potom chce veci robiť lebo ho bavia, uspokojujú ho ich výsledky.

*Súčasťou mojich povinností bola aj práca akademického posudzovateľa. To znamenalo, že som musel ostatných profesorov žiadať, aby čítali obsažné rešerše a posudzovali ich. Mohla to byť úmorná, uspávajúca práca. A tak som niečo vymyslel. Ku každej rešerši, ktorú bolo treba posúdiť, som priložil škatuľku mätových keksíkov: „Ďakujem, že ste sa na to podujali“, písal som. „Priložené kekšíky sú vašou odmenou. No nejedzte ich, kým rešerš neposúdite.“ To vyvolalo na ich tvárach úsmev. A nikdy som ich nemusel napomínať a naháňať... Iste, niekedy som musel poslať obálku s upomienkou. No stačila jedna veta: „Ešte ste nezjedli keksíky?“

- Super nápad! Randy mi ukazuje, že človek môže byť veľmi kreatívny aj v pracovnej sfére a uľahčiť si tak svoje pracovné povinnosti. Ako spieva No name: „Chcem aby každý náš deň nebol o tom istom a to je dôvod, prečo ľudí, prirovnávam k listom. Domnievam sa, že v prekvapeniach, spočíva istá sila. Bol by som rád, keby si ma aspoň raz prekvapila...“


*Opis dvoch klasicky zlých ospravedlnení:

1) „Je mi ľúto, ak sa ťa dotklo, čo som urobil.“ (Je to pokus o emocionálnu nápravu, no je zrejmé, že nechceme naniesť na ranu nijaký liek.)
2) „Ospravedlňujem sa za to, čo som urobil, no aj ty sa mi musíš ospravedlniť za to, čo si urobil.“ (To nie je ospravedlnenie. Je to žiadosť o ospravedlnenie.)

Správne ospravedlnenia majú 3 časti:

• To, čo som urobil, bolo zlé.
• Mám zlý pocit z toho, že som ti ublížil.
• Ako to môžem odčiniť?

Ak nám iní ľudia dlhujú ospravedlnenie a naše ospravedlnenie voči nim bolo správne a úprimné, možno budú ešte nejaký čas mlčať. Napokon, aká je pravdepodobnosť, že budú v správnom emocionálnom rozpoložení, aby sa nám ospravedlnili v tej istej chvíli, keď my im? Takže buďme trpezliví...Naša trpezlivosť nám napokon prinesie odmenu a vďaku.

- Keď som bola mladšia, mala som veľmi veľké problémy ospravedlniť sa, či pustiť zo seba slovíčko: „Prepáč“, hoci som to tak cítila. Pamätám si ako dnes, že som sa za to modlila, lebo som to chcela zmeniť. Trvalo to dlhšie, ale nakoniec to prišlo – úplne prirodzene, nesilene, môžem povedať že zázračne. Vôbec si nemyslím, že priznať si chybu nás robí slabými. Myslím si pravý opak. Podľa mňa toto je jedna z ciest, prostredníctvom ktorej človek vnútorne rastie. Pre tých, ktorí sa do tejto fázy ešte nedostali – tak pre tých som to tu spomenula. Možno aj pre seba, ak by som na to raz pozabudla. Hovorí sa nikdy nehovor nikdy. 

*Ak by som mohol ako radu vysloviť len dve slová, zneli by: „Hovorte pravdu.“ A ak by som mohol dodať tretie, znelo by: „Vždy.“ Rodičia ma učili, že „človek je len taký dobrý ako jeho slovo“, a lepšie sa to vyjadriť nedá. Čestnosť je nielen z morálneho hľadiska správna, ale aj účinná. V kultúre, kde každý hovorí pravdu, sa ušetrí veľa času, pretože nie je potrebné zbytočné overovanie. Ľudia klamú z mnohých dôvodov, často preto, že sa zdá, že tak môžu s menším úsilím získať to, čo chcú. No ako mnohé krátkodobé stratégie je to z dlhodobého hľadiska neefektívne. Človek sa neskôr stretne s tými istými ľuďmi, a tí si spomenú, že ich oklamal. A povedia o tom mnohým ďalším.

- Úplne súhlasím s myšlienkou autor, ale rada by som ešte k tomu niečo dodala: Hovoriť pravdu má výhodu aj v tom, že sa človek nemusí usilovať udržať v pamäti to, čo komu povedal. Ak hovoril pravdu a opýtajú sa ho ešte raz, vie bez problémov reagovať a neocitne sa tak ľahko v príkerných situáciach.

*A tak otec prišiel s nápadom. Namiesto toho, aby získaval za dobrovoľníkov dospelých, zariadil to tak, aby starší hráči z vyšších divízií slúžili ako rozhodcovia mladších hráčov. Byť vybraný za rozhodcu sa stalo cťou. V dôsledku toho sa stalo niekoľko vecí. Deti, čo boli rozhodcami, pochopili, aké je to ťažké, a len sotvakedy sa znova s nejakým rozhodcom škriepili. Mali aj dobrý pocit z toho, že pomáhajú mladším hráčom. A tí zas videli modely starších detí, ktoré sa podujali na rozhodcovskú úlohu. Môj otec vytvoril novú sieť spoločensky zodpovedných ľudí.

- Randyho otec nebol síce neviem ako známy, ale veľmi dobre mu to pálilo. Namiesto toho, aby pobehoval hore – dole a zháňal a vybavoval a dojednával nových rozhodcov pre jednotlivé tímy, pozrel sa na situáciu z iného uhlu pohľadu a jeho riešenie prinieslo obrovský prínos – ako sa môžeme dočítať vyššie. A všimnite si, že riešenie mal priamo pod nosom. Koľkí z nás by odmietli prijať takéto nápady za svoje? Ja určite nie... Ušetrilo by mi to veľa času, námahy a výsledok by bol bravúrny! 

*Moji traja priatelia sa navzájom dobre nepoznali, no rýchlo sa medzi nimi vytvorilo mocné puto. Všetci sme boli dospelí muži, no na tejto dovolenke to bolo, akoby sme mali trinásť. A všetci sme boli Tigre. Úspešne sme sa vyhli akémukoľvek emocionálnemu dialógu „človeče, mám ťa rád“, ktorý by súvisel s mojou rakovinou. Namiesto toho sme sa jednoducho zabávali. Spomínali sme, špásovali a robili si psinu jeden z druhého.

- Časť som si nevybrala preto, aby som tu rozoberala pozície Tigra a Oslíka, ale aby som poukázala na to, že v každom človeku – aj v neviem ako starom – drieme dieťa, ktoré potrebuje, aby oň bolo postarané.

*Osobne beriem optimizmus ako mentálny stav, ktorý človeku azda umožní robiť reálne veci na zlepšenie svojho fyzického stavu. Optimista lepšie znáša brutálnu chemoterapiu a vytrvalo hľadá informácie o najnovších úspešných spôsoboch liečby.

- S touto myšlienkou si myslím že by súhlasili viacerí z nás. Vybrala som ju preto, lebo nikdy nevieme, ku komu až sa môže táto recenzia dostať a aby človeku, ktorý to práve potrebuje či jeho blízkym priniesla novú nádej a silu. A aby ich tiež upovedomila, že by sa mali obklopovať pozitívnymi vecami, ktoré im privodzujú pocity uvoľnenia, šťastia, silu a chuť do boja.

 Časť VI. – ZÁVEREČNÉ POZNÁMKY

*V poslednom čase sú pre mňa dôležité rozhovory s ľuďmi, ktorí prišli o rodičov v útlom veku. Chcem vedieť, čo im pomohlo prekonať najťažšie obdobie a aké spomienkové predmety sú pre nich najdôležitejšie. Povedali mi, akú útechu našli v tom, keď sa dozvedeli, ako veľmi ich ich mamy a otcovia ľúbili. Čím viac vedia, o to viac cítia túto lásku. Chceli mať aj dôvod, aby mohli byť hrdí: Túžili veriť, že ich rodičia boli vynikajúci ľudia. Niektorí hľadali špecifiká o tom, čo dosiahli. Iní si vytvorili mýtus. No všetci cítili potrebu dozvedieť sa viac, čím sa ich rodičia vyznačovali. Títo ľudia mi povedali aj niečo iné. Kedže majú tak málo spomienok na rodičov, dodáva im istotu vedomie, že ich rodičia zomierali so skvelými spomienkami na nich. A tak chcem, aby moje deti vedeli, že mám hlavu plnú spomienok na ne.

- Randy bol dobrým otcom. Odstavec nás odkazuje k tomu, koľko snahy vydal, kam až bol schopný zájsť, aby vedel z neho zanechať pre svoje deti maximum. Ostatní rodičia v podobných situáciach to už nemusia. Stačí, keď si to prečítajú. Ušetrí im to čas, námahu a energiu. Vďaka Randy!

*Niektorí ľudia sa ma v poslednom čase pýtali, aké sny mám pre svoje deti. Na to mám priamu odpoveď. Podľa mňa je poslaním rodiča podnecovať deti, nech rozvíjajú vlastnú radosť zo života a naliehavú túžbu napĺňať svoje sny. To najlepšie, čo môžeme urobiť je, že im pomôžeme vytvoriť si osobnú súpravu nástrojov na splnenie tejto úlohy.
- Pre svoje deti by som rada mala podobný postoj. Nemá zmysel dieťa tlačiť do mojich predstáv pre jeho ďalší život. Či od neho očakávať, že naplní moje nesplnené sny. Problém býva aj v tom, že rodičia, ktorí nenaplnili svoje vlastné sny, sa nedokážu zmieriť s tým, že ich deťom sa to darí.... Zamyslime sa: Je to naša krv. Ostanú tu po nás, zanechajú tu naše stopy. Ak sa dieťaťu darí, tak ho podporujme a rozumne usmerňujme – lebo to je to, čo práve vtedy potrebuje. Svojimi úspechmi, zdravým sebavedomím a plnohodnotným životom nás dieťa tiež reprezentuje v dobrom svetle. Nechcime, aby sa frustrácia točila dookola z generácie na generáciu a robila zlú krv v rodine a jej okolí.

*A pokiaľ ide o otázku, ktorá sa vynára v súvislosti s Jai, moja odpoveď znie: Predovšetkým chcem, aby bola Jai v budúcnosti šťastná. Takže ak by našla šťastie v ďalšom manželstve, bolo by to skvelé. A ak by našla šťastie bez ďalšieho manželstva, bolo by to tiež skvelé.

- Myslím si, že by ľudia v Randyho situácií nemali rozoberať tieto veci. Jai a rodina sú dar od Boha. Preto by umierajúci človek nemal vôbec riešiť tieto otázky. Ako hovorí Jób: Pán dal – Pán vzal. (Jób 1,21) Lebo pravda je taká, že milujúci človek, ktorý má smrteľnú chorobu, chce byť so svojou rodinou, ženou a želá si byť zdravým. Aké zraňujúce je preňho myslieť na to, že už nebude môcť držať svoju ženu a deti v náručí, ale možno bude môcť iný muž. Netrápme ešte viac trpiacich! Teda daná myšlienka nebola vyslovená úplne slobodne a úprimne, ale skôr ako nutnosť odpovedať na háklivú a zbytočnú otázku, do ktorej mimochodom okrem najbližšej rodiny nikoho nič nie je. Ako sa už vyššie rozoberalo – neriešme takéto bezpredmetné veci. A už tobôž nechcime vynútiť od svojich budúcich pozostalých partnerov samotu a vernosť až za hrob. Na to nemáme právo.

Otázky:

1) Ktorá časť knihy vás najviac zaujala? (kniha má 6 častí). Prečo?
- Každá časť mala čosi do seba. To čo ma zaujalo, som vybrala a v danej časti spomenula spolu s dôvodom, prečo práve tieto myšlienky mali na mňa dopad.

2) Spomínate si na nejaký svoj detský sen, ktorý sa vám splnil?
- Nie.

3) Čo vo svojom živote považujete za najšťastnejší okamih?
- Detstvo strávené s otcom + opätovaná (hoci nezrelá) láska.

4) Ste tiger, alebo somárik? Prečo?
- Myslím si, že neexistuje iba zaradenie tiger alebo somárik. Som názoru, že všetci ľudia sú tigre, ale dosť často sú v živote zraňovaní a bezmocní, nemajú sa o koho oprieť, či nájsť východisko z danej situácie a tak sa z nich stávajú somárikovia so smutným pohľadom a ovisnutými ušami.

5) Keby ste vedeli, že zomriete (v tomto období svojho života), komu by ste venovali svoje posledné slová? Čo by ste povedali?
- Vo svojom živote som sa snažila riešiť veci „zahorúca“ a „za jazdy“. Nemám nič a ani nikoho, komu by som niečo chcela povedať – teda ak nerátame advokáta na spísanie poslednej vôle – závetu. 

Přidej komentář