SLNIEČKO
„Čo je to?“ zarazil sa plamienok, spozorujúc akýsi pohyb pod ním. Bolo to prvý raz, čo sa spolu so svojimi bratmi pustil po šmýkalke paprskov slnka, zalievajúc tak zem jasom.
„Ľudia. To sú ľudia.“ Chytil ho jeden z nich za plecia.
„A prečo sú tam?“
„Prečo? Neviem. Ale keby sme im nedali teplo a svetlo, zahynuli by.“
„Oni nemajú slnko? To preto sú takí smutní?“
„Ľudia majú veľa starostí. Musia robiť veci, ktoré im nie sú prijemné, aj tie, ktoré bolia. Odmenou za ťažkú prácu im je oddych. Vtedy sa tak zvláštne správajú, vydávajú zvuky, objímajú sa a ceria na seba zuby. Volajú to smiech.“
„A uvidím ho aj ja?“
„Neboj sa, uvidíš. Spoznáš ho podľa iskry v ich očiach. Je to cesta, ktorá otvára srdcia a necháva vstúpiť lásku..“
„A čo je láska? Rozprávaj mi o nej!“ dožadoval sa malý zvedavec.
„Je čas sa vrátiť. Lebo ako slnko slabne, slabnú aj naše šance na návrat..“
„A už sa niekto nevrátil?“ skočil mu plamienok do reči.
„Láska je, keď ťa teraz požiadam, aby si už bol konečne ticho, lebo som unavený. A ty sa preto na mňa nebudeš hnevať.“ Žmurkol na brata, snažiac sa ľahkým humorom utíšiť jeho zvedavosť a striasť napätie, ktoré sám pociťoval. Následne mu podal ruku, pred ktorou plamienok s urazenou hrdosťou cúvol. Preto sa starší brat rozhodol ísť s farbou von: „Nemusíš sa cítiť osamelý. Neviem odpovede na tvoje otázky.“
„A kto mi potom môže dať odpovede?“ z plamienkovho hlasu vychádzala úzkosť a zúfalstvo.
„Keď si bol dieťa, správal si sa ako dieťa a bol si šťastný. Neuvažoval si. Dôveroval a prijímal si veci, ktoré ti prišli do života. Keď prišlo prvé poznanie, prebudilo zvedavosť. Chceš vedieť viac, chceš odpovede... No nikto z nás ich pre teba nemá. Choď a pýtaj sa! Ale nezabudni: Správna odpoveď je tá, ktorá umlčí zvedavosť. Prinesie ti vnútorný pokoj a dostaneš krídla radosti na ktorých smieš lietať.“
A tak sa plamienok pustil do pátrania.
Počul milióny rôznych odpovedí. Párkrát si myslel, že konečne našiel čo hľadal. Vtedy v ňom rástlo nadšenie a mal pocit, že sa vznáša. Ale tak vysoko a rýchlo ako vzlietal, tak nízko a rýchlo aj padal. Pády boli čoraz tvrdšie, neúspechy prehlbovali jeho vnútorný nepokoj. Nechápal to. Býval podráždený. Čoskoro sa začal chovať panovačne a agresívne voči svojim bratom. Až sa nakoniec s ním nikto nechcel rozprávať... Ostal sám.
Zatiaľ čo sa ostatní tešili zo svojej spoločnosti, on sa ďalej rýpal v pôde fascinácie. Zamýšľal sa celé hodiny a dni. Zhŕňal obsah všetkého čo počul sprava aj zľava a zakaždým sa dopracoval k tomu istému jasnému výsledku: ani nevzlietol a ani nebol šťastný.
Bratia o neho mali veľmi vážne obavy.
„Čo si o tom myslíte? To už nie je len taká obyčajná túžba, ale posadnutosť... Ako by sme mu mohli pomôcť? Sám si už s tým nevie rady..“ Zvolal si jedného dňa všetkých na poradu plamienkov brat, pre svoj záujem o ostatých členov rodiny prezývaný Gallupovec. Nechcel viac sedieť a ticho sa prizerať, ako sa plamienok trápi a chradne.
Po dlhej chvíle mlčania prehovoril brat, ktorý bol s plamienkom v deň, keď prekročil prah duševnej plnosti a tak mohol prevziať zodpovedne úlohu lúčonosiča.
„A čo keby sme mu povedali o tej možnosti, ktorá tu ešte je?“ Bolo počuť hlboký nádych a napätie sa dalo krájať.
„Je moc mladý! A má horúcu hlavu... Nie je pripravený aby predstúpil pred samo Slnko!“ nesúhlasil najstarších.
„Tak povedz ty. Vždy si bol z nás najiniciatívnejší. Vždy si mal veľa nápadov a riešiť veci si dokázal na niekoľko spôsobov. A vždy správne.“ vyzval ho Gallupovec.
„A čo keby sme vymysleli nejaký plán, ako presmerovať jeho zvedavosť? Ak sa odpúta od tej myšlienky, určite sa oslobodí aj zo svojej posadnutosti a znova bude šťastný!“
„To je skvelý nápad!!“ priestorom sa šírila zmeska súhlasného prikyvovania, povzbudžovačne sa tľapkajúc po pleciach.
„Ešte predtým, ako sa pustíte do spriadania nejakého plánu, chcel by som niečo dodať.“ Akoby šibol čarovným prútikom. V okamihu všade zavládlo ticho.
„Ako strážca mám povinnosť pripomenúť vám naše normy, práva a hodnoty, ktoré mám brániť. Plamienok sa stal plnohodnotným členom. Nie je prípustné schádzať sa a spriadať veci bez jeho vedomia, poza jeho chrbát aj keby išlo o najsamlepšiu vec. Nosíme svetlo a to má reprezentovať čistotu, pravdu a spravodlivosť. Plamienok sa musí o tejto možnosti dozvedieť a rozhodnúť sa potom musí sám. Nesmieme stáť v ceste.“
Slová nahradili slzy, kotúľajúce sa po ich krásnych tvárach.
„A nezabúdajte: Kto by podľahol, môže prísť o vlastné svetlo.“
„Ale odtiaľ sa nikdy nikto viac nevrátil“ vydral sa vzlyk zo zadných radov.
„Áno, viem... Už stovky rokov pozorujem a snažím sa pochopiť, ako zmýšľate. Ako strážca, ktorý pozná zákon som sa snažil nájsť cestu - súlad medzi ním a hlasom svojho srdca. Ale nenašiel som ju...“ odvrátil sa od svojich bratov, udržiavac z posledných síl slzy bezmocnosti.
