Sandrusska

Všetci keď sa začne škola rozprávajú ako si skvelo užili prázdniny, kde všade boli, ako si našli svoje letné lásky a dostali darčeky. Ja nie...

Som chorá. Mám streptokoka. Zase. A tak už týždeň sedím doma, a ďalšie dva týždne budem. A jediní ľudia, ktorých vidím sú moji rodičia a sestra. Nedokážem stále len ležať a nič nerobiť. Alebo len sedieť pred pc... už asi trpím klaustrofóbiou. Alebo horšie spoločenskou depkou.

Je krásne počasie, 30°C, slniečko ma láka výjsť von, no nemôžem. Musím byť doma a riešiť prolémy ako mám si dať k párku horčicu či kečup? Mám si pozrieť film či seriál? Mám si niečo prečítať alebo popísať s niekým, kto ma poľutuje?

No, nájde sa tu niečo, čo mi zlepší náladu. Keď si s niekým píšem a zlepším mu náladu, keď mi niekto napíše, že ma má vážne rád, keď sa ma niekto snaží rozveseliť aby som nemusela myslieť na to, že musím byť doma. Ale niekedy mi vystačia aj seriály. Jj je to pravda. Je to slabá náhrada niečoho, čo vás fakt poteší. Ale aj to je niečo.

Niekoľko dní sa snažím niečo napísať, ale stále ma nenapadá nič zmysluplné.

Už dosť dlho som chorá. Pôvodne som si myslela, že to je len neškodné zapálené hrdlo, no ukázalo sa, že je to škaredá angína alebo nákazlivý streptokok. Zase. Doma ma to už nebaví. Stále len robím to isté: ležím, sedím, sem-tam pozriem na telku a sedím za laptopom.Jj, stále dokola... no a ešte užívam lieky. Samozrejme... ako inak. Liečiky nemôžem vynechať. A tak sedím za laptopom a chatujem na pokeci. Každú chviľku som v inej miestnosti a každú chviľku mi napíše niekto iný. Či už niekto známy, či neznámy.  Častejšie si píšem s ľuďmi, ktorých ani nepoznám. Alebo aspoň nie osobne.No, ale keď sa nad tým zamyslím, tak mi to tak aj celkom vyhovuje. S niektorými si celkom rozumiem a s niektorými sa chcem aj neskôr stretnút. Ešteže aj takí ľudia existujú, pretože vďaka nim nerozmýšľam nad skutočnosťou, že som celé dni doma a nikam nemôžem ísť.

Je to len krátka správa, vďaka ktorej som chcela dať vedieť, že ešte stále žijem. Papa

čajíček:):):):):):)

Je jeden z klasických júlových nedeľných večerov a ja sedím s teplomerom pod pazuchu a popíjam čaj z vianočnej šálky. Rozmýšlam prečo sa nedá vrátiť čas a vymazať veci, čo sa udiali tak, ako sa to robí v seráloch či filmoch.

Stalo sa to, za čo by som sa nerada priznávala. Chcela by som to zmeniť, ale minulosť sa nedá vymazať. Ale ako sa hovorí všetko zlé, je na niečo dobré.

Bola som v relaxe s Martinkou, Sabou, Aďou, Táňou a Nikolkou. Lenku a Moniku so sestrou sme stretli až vnútri. S Martinkou sme mali ísť s flaškou napoly... ale tak ako vždy nikdy to nevíde na rovnako... tentoraz som to prehnala ja.... :( Baby sa o mna stále starali, aby som nebola sama a hýbala sa, za čo som im neskutočne vďačná. No, najčajstejšie som bola na parkete a tancovala... keďže som tak trošku nevnímala a vnímala akurát hudbu a nerozumela jedinému DJ-ovmu slovu a ľudí mala trošku rozmazaných bola som ľahká obeť a tak som každú chviľku tancovala s niekým iným... a niekedy nie len tancovala. Keby nebolo Martinky tak by som asi skončila s niektorým vzady v skateparku a ľutovala to celý život. Asi si viete domyslieť na čo narážam. Áno, že by som sa s niektorým vyspala. Ale vďaka bohu tam bola Martinka, ktorá na mňa dávala pozor. Bolo mi stále zle a je mi aj zle doteraz keď toto píšem. Hanbím sa za to, že som toľko vypila a nedokázala som sa ovládať. Alkohol robí s človekom divy. To som už zistila.  Keď si predstavím, čo všetko sa mohlo stať, keby tam so mnou neboli baby, tak je mi z toho ešte viac zle.

Týmto chcem všetkým babám poďakovať!!! Martinke, Sabe a Aďe. Bez nich by som bola stratená. Nerada na to spomínam... lebo mi to nieje príjemné...  a tak je toto poslednýkrát čo som to rozoberala.  Už viac nebudem.

Je jedna hodina v noci a ja nemôžem spať. Pozerala som film, pozerala do prázna, nechala neviem koľko komentárov na Barushkinom blogu, prezváňala som sa s Edom, odpísala na RP-čky, rozmýšlala o všetkom možnom a stále sa mi neche spať. Stále len pijem Ice tea a prichádza mi na rozum, či to v sebe nemá nejaký kofeín. Fakt netuším, ani na flašku sa mi nechce pozerať, je ďaleko. Teraz by sa mi veľmi hodilo zatancovať si... ale nemôžem. Už je nočný kľud a u nás doma všetci spia. Neviem, čo mám ešte robiť. Nikto s kým by som si rada pokecala nieje online a kecať do telefónu sa mi fakt nechce, aby som niekoho nezobudila. Mama vstáva do práce, takže by asi nebola veľmi nadšená. Chýbajú mi dlhé večerné rozhovory, plné úprimností, srandy, porozumenia a kľudne aj blbostí. Proste kecanie o všetkom. Volá mi Edo. ...... No zdvyhnúť mu to nemôžem, bo by som niekoho zobudila a mala by som po chlebe. A nič na raňajky. Prešlo ďalších 15 minút a došiel mi ľadový čaj. Moje oči sú stále otvorené. Už ma to nebaví písať o ničom. Nemám fantáziu, nekopla ma múza ani nič podobné. Akurát mi stále vybruje mobil. Asi by som si ho mala vypnúť. Edo buď trpí nespavosťou ako dneska aj ja, alebo je vonku a baví sa. No možno je opilý, bo neodpisuje na sms a len volá a volá. Jujha snáď som ju neposlala niekomu inému. Jedine Eliške, ale tá nepíše ani nevolá, tak neviem.... Mala by som si vypať mobil a ísť spať, aj keď nemám šajn ako zaspím... rátanie ovečiek vždycky vzdám pri nejakom milióne a beztak nezaspím... a baterku do mp3 si šetrím na nedeľu, bo ideme s rodičmi na kúpalisko. Ble už zase.... neviem ako to prežijem... Asi si ju budem musieť zase nabiť....  čo už idem ju nájsť. Jeee ona je vedľa mňa. To je snáď osud. Dobruuuuu

Každý človek je na niečom zavislý. Možno sa to nezdá, ale ja to pravda.

Sedím doma, čítam si kamarátov profil a všade vidím slovo fucik. Marcel nehovorí takmer o ničom inom ako o futbale... hrá futbal, pozerá futbal, chodí na futbal, rozpráva o futbale. Niekomu sa to zdá divné, ale my, čo už Marcela poznáme, sme si už zvykli.

To je len jeden z množstva príkladov, ako dokázať, že každý má niečo, na čom je závislý. Či viac či menej ale je. Ja som závislá na písmenkách, ľuďoch, priateľoch, hudbe, čokoláde. Moja obľúbená sladkosť bola vždy 3bit-ka. Teda až kým som nezačala nosiť rovnátka a neboleli ma zuby. Ale najviac na svete som závislá na plyšákoch. Nie nesmejte sa. Fakt. Tie ich tváričky, malé či velké telíčko, ktoré človeka poteší keď je mu najhoršie. Keď ho každý opustí a potrebuje niečo objať. Keď človek nevie čo kúpiť tomu druhému. Plyšáci sú proste naj, je to klasika.

U nás doma je to skôr o zvyku. Moja súgra je závislá a svojích nechtoch. Každú chvilku je cítiť v našom byte smrad z laku na nechty a vôňu z odlakovača. Moja mama stále lúšti tajničky, nezaobíde sa bez čaju či mäkkého županu. Momentálne si zobrala na mušku ten môj a keď ho zničí, kúpi si nový. Môj tato si neodpustí každé ráno horúcu šálku silnej kávy. Hotové smrťáky. Jedného by porantalo.

Ale jedno má veľmi veľa ľudí spoločného - hudbu. Bez nej sa jednoducho nedá žiť. Ráno sa zobúdzam na spev vtákov, večer mi v ušiach znejú posledné tóny z mp3 až kým nezaspím. A tak si myslím, že by sme sa nemali hanbiť za to, že je pre nás niečo cennejšie, aj keď sú to úplne nepodstatné veci. Milujeme ich a to je najdôležitejšie.

Každá závislosť je iná, ale to predsa neznamená, že jedna je lepšia než tá druhá.....

Začínam si uvedomovať, že v mojom živote sa nachádza veľmi veľa ľudí....

... ale nie všetci sa označujú právom kamaráti. Síce ich tak volám, ale začínam si uvedomovať, že úplne každý si to nezaslúži. Každým dňom spoznávam nowých ľudí a každý z nich je iný. Jeden je veľký pohodár, druhý je vždy namrzený, dotieravý či nadržaný , niekto potrebuje byť stredom pozornosti, iný je samotár a nemení sa len preto, aby ho mal niekto rád. Ale každý občas potrebuje spoločnosť. Tak to je.

Priateľ tu je vždy, keď ho potrebujú.

Niektorí keď vidia, že sa iným nedari, majú problémy či potrebujú pomoc, tak pomôžu okamžite. No, niektorí nevidia problémy iných až kým sa ich to osobne netýka. Ale preto nerozdeľujem ľudí na tých, čo si zaslúžia a nezaslúžia byť nazvaní priatelia. Ide o to, že priateľ je priateľov až vtedy kým vieš, že za to stojí. A to chce veľa dokazovania.

Leto je plné vody, ale niekedy sa k nej dostaneme inak než by sme si želali....

.... pršíííí, stále, každý deň.... len pršíííí. Zachvilku sa búdeme na kúpaliskách kúpať v dažďovej vode. Je to blbé počasie. Jeden deň je krásne teplúčko a v ďalšom okamižiku ľudia pršachú pred obrovskou búrkou. Je to skôr ako hurikán. Príde z ničoho nič a tak isto aj odíde. Chce sa mi z toho všetkého spať. Som bez energie, paliva a to ma brzdí. Vadí mi to. Prečo nemôže byť leto krásne. Tak ako bolo minulý rok? Prečo? Hmmm???? Nechce sa mi nič. Sedieť doma, ísť von, spať, dýchať, žiť. Neviem čo chcem. Nevydím v ničom zmysel. A to všetko kvôli počasiu. Čo môže spôsobiť dážď....

Dnešok bol fakt.... ani neviem ako by som ho opísala.

Boli sme s Elis vonku a čo nevidíme, :D ideme okolo kruhového objazdu a starenka si to tadiaľ vedľa áut ťahá na biku cez kruháč.Elis hneď, že heeej babka hazarduje so životom. Pekne...:D

Potom sme si zaspievali v sprievode môjho tichého mobilčeku Martina Madeja z čias jeho veeeelikej slávy a zakotvili sme uz po niekoľký krát na našom veľkom kopci... Stretli sme sa s chalanmi, ktorí vo veľkom rozoberali Mafstory. :D Tú hlášku fakt nezabudnem. :D Jojo hovorí: Ja o voze a ty o dvoch kozách.Martin na to: O jakých kozách šak ja tu hovorím o Mafstory na Jojke. Nijaké kozy som nespomínal. :D Takýto výbuch smiechu mi dal zabrať. Neskôr sa rozoberalo, prečo je pod jednou lampou väčš tieň než pod ostatnými a prišlo sa na to, že Elis medituje po stojačky. :D Ale keď sa Martin (dúfam, že sa tak volá) opýtal kto je to Budha ja som fakt z neho nemohla. Jojo si myslel, že plačem, zatiaľ čo ja som sa na tom ušťávala 4 hodiny.  Musím povedať, že dnes tie zádery len tak padali. Len tak ďalej...:D