Sandrusska

..... a príjemné prekvapenie ma čakalo. Johny, riaditeľ školy, mal cez poslednú hodinu predslov cez rozhlas. Samé mená žiakov, tried a čísla. Ja osobne by som sa v tom nevyznala. Mala som z toho mierny guláš už len pri tom počúvaní. Čo už no nikto nieje dokonalý. Naša trieda sa tam tiež blisla.. Aspoň dvakrát. Lenka nás zastúpila v žiakoch s najlepším prosechom a ktorí vlastne aj dostali vyznamenanie. Gratulujeeeeeeeeem moja pekná! A potom Mirko a Múško zastupovali tých, čo mali najhorší premer a mali pokarhanie. Chápete na polroka.Škoda len, že sme len priemerná trieda... už keď sme si mysleli, že budeme mať aspoň najviac zameškaných hodín, tromfli nás tretiaci. Smola, ale snaha bola. Ale nebojte my sa polepšíme. Snáď. Ja som najskôr počítala, že budem mať šesť trojek.... potom sa to zlepšilo len na štyri a nakoniec na moje príjemné prekvapenie som schytala len tri trojky!!! To treba osláviť!

A zajtra sú naše vysnívané síce bohužial len jednodňové, ale predsa prázdniny. Predĺžený víkend ešte nikomu neuškodil.Tak úžívajte si!!!!

Kráčala som cez Trojičné námestie, počúvala v sluchátkach hudbu, ktorá sa mi vrývala do hlavy, v diaľke počula, ako odletel jeden kŕdeľ holubov a druhý priletel. Malé deti ich kŕmia drobcami rohlíkov a chlebom, v diaľke počuť vreskot žeriava. Všetko je tak trochu mimo... teda lepšie povedané všetko okolo ide samo a len ja som mierne mimo. Krásny deň a predsa sa točí!

V škole len samý smiech, či v triede, na WC, chodbe.... padajú rôzne vtipné hlášky, nechápavé pohlady, úsmevy len tej najvyššej kvality. Je nám tu veselo, je nám tu fajn, priateľstvo nás spája, čo viac si priať.

Po škole som navštívila babičku, ktorá bola celá nadšená, čím bol môj plán splnený do bodky. Ani som sa nenazdala a dozvedela som sa mnoho nových vecí, či už o mojom pradedkovi, ujovi alebo aj o sestre. Síce som nikdy svojho pradedka nevidela, lebo umrel skôr než som sa narodila, ale musím uznať, že bol borec. Tréner či futbalista... ťažko povedať, mal niečo so Spartakom, naším mestským futbalovým klubom alebo štadiónom. Ujo má radosť, lebo konečne je niekto, kdo za ním plače, keď s ním nieje. Je to malá holčička, ktorá ho má strašne moc rada a prežíva s ním niečo čo ja v jej veku nie. A ségra je tiež nejak spätá s tou maličkou. Až dnes som si uvedomila, ako dobre to dokáže s malými deťmi, ako radi sa k nej vracajú a ako sa rozjasnia ich tváričky keď ju uvidia.

Ako posledného, no nie v tomto slova zmysle som prišla navštíviť nášho marodíka - Sabušku. "Bojovala" s mlaším bratom o to, kto získa velenie nad vchodovými dverami. Samozrejme, že vyhrala osoba s rýchlejšími reflexmi a bojovnejšiu povahou - Saba. A ak sme sa chvíľku porozprávali, prebrali sme filmy, čo sme si navzájom požičali, zaspomínali na základku a troška poohovárali staré dobré známosti.

Doma som bola plná toho všetkého, pocity šťastia a rodosti z dnešného dňa. Len jedno je mi ľúto, že som nesplnila to, čo som hovorila minulý týždeň a to, že prídem na birmovanecké stredko. Nevyšlo mi to.. úprimne hovorím, že som sa tak trošku aj o to snažila, ale úplne som na to zabudla, keď som po dlhej dobe videla toľko známych tvárí, medzi nimi aj Sofinku.Najzlatejšieho a pritom najoplašenejšieho pejsánka na svete. Cmuk moja pekná, ľubkám ťa!

Ale toľko dobrého sa vždy znemí na niečo úplne iné. A to som potrebovala aj ja..., mala som 100 chutí sa vyplakať a tak som sa pustila do pozerania, môjho jedného obľúbeného filmu. Lenže problém, najprv sa sekal a potom tam nešiel zvuk a tak som A Walk To Remember schovala naspäť do obalu a vytiahla Raise Your Voice. Je to super film a vôbec mi nevadilo, že to bolo s českými titulkami. Po niekoľkých minútach film splnil svoj účel. Cítila som ako mi slza steká pomaly dolu lícom a ja som neváhala ani sekundu. Nezotrela som ju. Rozplakala som sa. Sama pre seba a iba ja som vedela, že neplačem z toho aký je to smutný a úprimný film, ani z toho, že by som mi niečo podobné stalo, ale práve naopak, plakala som kvôli tým skvelým veciam, ktoré ma v poslednej dobe stretli a ktoré tak strašne milujem.

Tak ako sa hovorilo v tom filme, hovorím aj ja vám: Choďte si vlastnou cestou! Všetci! Vaše cesty životom sa prepletú a vy to pocítite, že ste urobili správne. Ťažké veci sa prekonávajú ťažko, ale s dobrý priateľom idú ľahšie. Čím viac ľudí pri vás stojí, tým sa veci vyvíjajú lepšie. A niekedy sa veci vôbec nevyvíjajú tak ako by sme chceli, ale omnoho lepšie.

Vedeli ste o tom, že:

• Je dneska medzinárodný deň komplimentov???? JJ presne tak, dozvedela som sa to, pri umývaní riadov z Funrádia.. ale tak neodpustila by som si zopár komplimentov  - Keď sa bozkávajú znie to, ako prežúvanie uvarených vajec zaliatych majonézou. Vypadáš ako mačka, ktorá práve zjedla kanárika.Vyzeráš akoby si zjedla ponožku. Tvoj zadok nieje taký výrečný ako tvoja tvár! Chalani sú nepodarky prírody.Takých je ešte veeeeľmi veľa a neoplatí sa ich sem všetky písať, bo by sme sa nedopísali...ale skúste nejaké napísať vy
• V priebehu necelých 2 rokov zomreli minimálne 4 modelky na nedosatok jedla v tele.Kosť a koža. Kostnaté ruky, vyziabnuté ruky, prepadnuté tváre... Takto vychrtnuté kostry by boli ešte donedávna ako modelky na módnch prehliadkach v kurze. Svet modelingu je krutý.

• Ryšavé vlásky sú čačané, ale už len veľmi málo je vidieť na niekom priprodzené neprefarbičkované červené vlasy, ako česi hovoria zrzky. Po pár rokoch sa možno s ryšavých ľudí stanú ohrozené druhy, tak ako je ľadový medveď, či pandy.

• Medvedíkovia oslavujú tento rok 105. narodeninky!!!!!! Všetko najlepšieeeeee!!!

I love you!!! Cmukeees macíkom!!!

Moja milovaná spolužiačka chcela, aby som jej urobila reklamu, tak tu je :

Je to najlepšia masérka v Trnave, teda ona tam presne nebýva býva v Dubovanoch , ale chodí do Trnavy do školy. Na strednú preimyselnú školu stavebnú, odbor TIS. do 1. C triedy, sedí v poslednej lavici v strednom rade, stolička bližšie k oknu. Má tmavšie hnedé, vlnité, kratšie vlásky, je malého vzrastu a ukecaná. Jej meno je Barborka Kollárová - s dvomi L na to nezabudnite  a je to úplne super masérka. A ešte k tomu rada masíruje.  Tažke trhajte saaaaaaaaaaaaa

Na začiatok treba povedať, že moji spolužiaci sú šialení, ale len v tom dobrom zmysle slova. Teda myslím. Ak by išlo o zdravie, tak by  nič neriskovali, ale šikana tak to je ich. My ostatní sme si na nich zvykli a nebereme ich vážne, ale labilnejšie povahy to nemusia zniesť.

Moja spolužiačka Barbora, ktorú všetci voláme Brambora je kapánek divná. Divne chodí, pozerá na nás, vypytuje sa na viacero vecí viackrát, ale pozor - nieje postihnutá! Vraj. Nemám to z overených zdrojov, ale no nemôžem sa prevyšovať nad ľudí, že som niečo viac. Alebo hej??? To je diskutabilné!  No a ona je trošku psychicky labilná, bo naši chlapci si z nej robia stále srandu a stalo sa nie len raz, že kvôli nim plakala. A keď ju pri tom ešte aj vidia, zhorší sa to. Dnes to Matúško troška prehnal. Na telocviku jej podpálil nohavice a v triede jej školskú tašku zavesil na stenu. Ja viem, nieje to vtipné, ale keby ste to videli..., škoda, že som to neodfotila...  No a ona utekala za našou triednou učiteľkou a riaditeľom, ktorý nám rozprával dlhý viac ako 20 minútový príhovor o tom, ako sa to bude riešiť, že takúto šikanu si v svojej škole nepraje a chce aby sa páchateľ priznal. Čo sa nestalo, aké prekvapujúce, že? A to všetci hovoria, že nie sme dobrý kolektív, šak ho nikto neprezradil čo znamená, že stojíme jeden pri druhom, teda až na Bramboru. Tá nejako až moc vytřča. Všetkým sa nám chcelo strááášne smiať, keby u nám v triede riaditeľ Johny bol aspoň o niečo dlhšie, tak by nastali v jeho prítomnosti výbuchy smiechu. Ale udržali sme sa na uzde.  Vďaka bohu. Zhodli sme sa na tom, že tieto príhovori, hovorí každý roka  pozná ich už naspamäť.

Myslím, že keď človek chce, tak si zvykne na všetko, dokonca aj na šibenicu. Ľudia sú nútení stále, všade sa prispôsobovať, aj keď to niekedy nieje práve najlepšie a najľahšie. Ale ako povedal sám Johny, na časy strávené na strednej škole budeme spomínať ešte dlho, majú to byť naše najlepšie roky, ktoré prežijeme. A tak by sme mali vychádzať spolu čo najlepšie, aj keď je to veľmi ťažké. Verím, že to spolu nejak prežijeme.

 Konečne k nám dneska zavítala do školy Gabusska!  Som bola úplne šťastná. Som ju strašne dlho nevidela... tuším dva týždne.. no dobre keď som bola chorá ja, bolo to dlhšie, ale to je o inom... Ale to bolo to pozitivne na dnešnom dni. Jaaaaaaj kurnik zase som týždenník... tak som sa vyžívala v tom, že ja som už bola... hmmm no musím to prežiť nejako... Dostala som 4- z matiky z písomky... ako, potešilo ma to celkom, bo skoro každý mal také znamky..:P aj ked bolo viac trojek.. ale ja som sa strašne začala smiať a nešlo to prestať... ale nesmiala som tak vtedy keď mi foter dával prednášku o tom, aby som nenosila domov 4... reku tak fajn nechám ich v škole teda...alebo na ceste domov v buse  V škole sme stále srandovali.. samozrejme, že vždy najprv začali pri mne a s tým, že som Aďova manželka (njn spolužiak, ktorý chýba)... vždy to začal Robko, ja som pokračovala s tým, že s ním nič nemám a že Janka si s ním píše a Barča s ním spí...  celkom haluz, potom sme zase šťuchali do Gabiky, že čo s ním robila, keď obydvaja chýbali....  No musím uznať, že toto bol fakt góóóól, keď to z nás vyšlo prvýkrát. Ale myslím si, že by sme už mali vymyslieť niečo nového.... už to pozná veľa ľudí a je to už trošku trápne.  Newadíííí Barborka a ja veríme tomu, že niečo vymyslíme.  Do vtedy prajem všetkým čo najviac srandy, v škole, doma, v buse, vonku, na chatoch, na icq... a tak a Aďovi nech si ten výlet na sústredko užije.

Včera teda vo štvrtok 17.1.2008 bol haluzácky deň. Na prých dvoch hodinách sme kreslili farby v priestore. To bolo úplne super, ja osobne som kreslila guľu, ktorú som vytieňovala červenou farbou,(bohužial nakoniec to skôr vypadalo ako rúžová, nuž čo už) pozadie bolo zelené (iné byť v mojom prípade nemohlo, nie že by som inú farbu nemama rada, okrem toho zelena ukludňuje, ale farby mali byť v kontraste )  a podložka, bola čierna. Každú chvilku som behala po triede a pozerala som sa ako vypadajú práce ostatných báb, pri iných stoloch. U nás - Ja, Janka a Maťka, sme mali tie isté farby, Nika, Sima, Domi a Paťka mali oranžové geometrické tvary, Nikola mala žlté niečo, Barča a Sima mali niečo medzi žltou a oranžovou, ale krémová to nebola...  ... druhá Barča a Lenka mali už neviem akú farbu (neskôr si spomeniem a dopíšem ) a Kikuška mala modrú guľku. Všetky práce boli skvelé, ale odfotila som si len tie najdôležitejšie, teda moju, Jankinu a Maťkinu.

Moje

Martinkine

Jankine

všetky tri pokope

Na Barushkiných článkoch som zistila zaujimavú vec... vždycky, keď si prečítam nejaký jej článoček, tak jej napíšem niekedy aj dlhšie komentáre... Nieje to nejak naschvál, ale je to jednoducho tak. Záleží od článku, ktorí čítam. Môže ho napísať hocikto, nie len Baruška, ale keď ma článok zaujme a mám k nemu čo napísať - čo mám vždycky  tak si to niekedy ani nevšimnem a je to dlhčizný comment. Potom chudáci tí, kt. si to budú čítať...  No ja nemôžem za to, že oni napíšu také fascinujúce články.  

 Darovať niekomu život, alebo smrť???? Teraz si poviete, že to bude niečo sentimentálne a neviem čo... Ale skutočnosť je taká, že máme na výber.

Dneska sme sa na birmovaneckom stretku bavili na tému 5. prikázania - Nezabiješ! Myslela som si, že to bude niečo na tému, že "obyčajné" vraždy. Ale nie, animátorky nám pripravili veľmi dlhú tému. Potrat. Toto slovo sa opakovalo asi v každej vete. Ukazovali nám obrázky zabitého embria, malého dieťatka rozdrveného na niekoľko kúskov. Nedokázala som sa na to pozerať. Ešte aj teraz, keď píšem teno článok a myslela som si, že som to rozdýchala mám pred očami tie strašné veci na obrázkoch.    Je to nesktočné, ako niekto môže zabiť také jemné, malinké nič. Najhoršie na to všetkom je, že to malé sa nemôže ani brániť. Je to bezbranné strvorenie s priesvitnými prstíkmi na rukách či nohách, často už so srdiečkom a všetkými orgánmi. Áno sú prípady, kedy žena nemá na výber a músí isť na potrat, ale predsa len je to vražda. A to sa jej bude pripomínať každý deň, či noc. Môže sa stať, že sa v budúcnosti nemôže pozrieť na akékoľvek dieťa, že to jednoducho neznesie. Môže robiť veci, ktoré sa nám zdajú neuveriteľné, ale pre ňu je to akoby obrana. Je to nejaký syndróm, na ktorého názov si nespomeniem. Ale jedno viem iste, je lepšie porodiť dieťa, nech už je to zdravé alebo nie a dať ho niekam do domova, alebo na adopciu než ho zabiť ešte predtým, než sa prejaví.Ja nikoho neodcudzujem, každý má na to svoj názor a má právo slobodného rozhodnutia. Ale povedzte mi aký je rozdiel zabiť embrio  - bo aj to je už živý tvor alebo toto malé.

Ja so sestrou, babkou a mamou sme zase pozerali sestrine DVD-čka so stužkovou a k tomu aj fotky z nej. Komentovali sme to, čo mohli a mali urobiť inak, na čo zabudli, čo sa im pri tom stalo, kde sa pomýlili, čo bolo na tom pekné a čo zase nie. Smiala som sa na tom, keď ségra zadrela, že na jednej fotke má tučné nohy.. asi sa čudujete, čo je na tom vtipné, ale neviete jednu zásadnú skutočnosť - ona je neoveriteľne chudá. Tí čo ju poznajú vedia o čom hovorím. Ale to nebolo jediné, na čom som sa smiala.Predstavila som si našu triedu ako budúcu 4.C.  Vybuchla som smiechom pri tej myšlienke. Totiž ja si ich poriadne neviem ani predstaviť ako druhákov poniektorých...No bolo by super a fakt by to prekvapilo, keby sme do druhého ročníku prešli aspoň polovica. Ale či je to reálne, to je otázne. Na stužkovej ako všetci iste viete sa má tancovať valčík s profesorkami a profesormi. No a keďže nás učí len jeden učiteľ a ostatné sú učiteľky, chlapci budú mať dosť práce ak nejaká stužková bude. Teraz ich máme len 11 a newiem newiem, koľko ich prejde do 4 ročníka ak sa tam vlastne niekto nájde... Nedokážem si to úplne predstaviť, ako by to vypadalo, ale určite nie tak dobre ako sestrina stužková. Tá bola prekrásna, pri príhovore rodičom sa skoro všetci rozplakali... ... chlapci boli taký zlatí, keď si rátali kroky pri valčíku a snažili sa vypadať pri tom prirodzene. Aj keď stratili kľúčik od miestnosti, kde mali všetky rekvizity tvárili sa bezstarostne a na tom DVD to vôbec nebolo videť. Tomu sa hovorí profesionalita.  Obdivujem ich za to čo dokázali a ako aj keď na to mali len veľmi málo času to nacvičili a predviedli. Síce tam urobili nespočetne veľa chýb ale nakoniec to vypadalo tak ako keby to tak aj malo byť. A to je umenie.

JJ presne tak.

V piatok sme sa cez fyziku s Martinkou bavili o všetkom možnom. Zrazu sme nejak prišli na to, že môj aj Maťkin kamarát, s ktorím si píšeme cez net ide na 3 dni preč. Newedeli sme ešte vtedy, že ide o toho istého človeka. Obydve sme sa s ním zoznámili cez pokec -   a hneď sme si začali písať cez icq.   Ako sme sa o "našich kamarátoch" rozprávali, začali sme si uvedomovať, že sú až moc podobní - rovnako sa volajú, sú rovnako vekovo starí, chodia na tú istú školu a robia tie isté veci. Až zrazu BUM !!! Prišli sme na to, že sa rozprávame o tom istom chalanovi. Tak sme sa na tom začali smiať, až nám skoro tiekli slzy.  Bolo to také vtipné, v Trnave je neskutočne veľa ľudí a práve my dve si píšeme s jedným a tým istým chalanom. Samozrejme o tom ešte nevie, ale zistí to, buď keď si prečíta tento článok, alebo keď mu to jemne alebo brutálne naznačíme či povieme. Rada by som ho pri tom videla ako sa zatvári keď to zistí, teda ak o tom ešte nevie, čo asi ťažko. A práve toto je ten prípaad, keď náhody existujú a dokazujú, že svet je naozaj malý.

Neustále sa zaoberám tým, čo bolo v minulosti. Teraz nenarážam na dejepis, dejiny a históriu. Myslím na to čo som zažila, nezažila, čo som mohla zažiť a nemohla. Nechcem nad tým rozmýšľať, ale jednoducho mozog ma núti. Tie krásne časy na základke, keď sme sa s Eliškou pohádali a v ten istý deň sme sa aj udobrili, Lukáškovu vetu "Drž hubu a krok!" nikdy nezabudnem, bo som mu to pripomínala počas celého roka, Sabínka kreslila moje smajlíkovské karikatúry. Doteraz mám jednu odloženú. Skoro 6 rokov chodiť na dramatický krúžok na mne tiež zanechalo nejaké tie stopy. Lukáško ako si kedysi ľahol na zem a  čítal Harryho Pottera až kým neprišla naša učiteľka teta Majka. Tá mi zase vždy pripomínala, že musím správne artikulovať a dávala mi zväčša úlohy rozprávača. Doteraz neviem prečo, bo to nebola práve najzáživnejšia úloha, ale mala neskutočne veľa textu. Nezabudnuteľnú spomienku mám takú, keď sme sa my z dramatického a baby z výtvarného krúžku prišli na seba navzájom pozerať.To bolo niečo vtipné. Na EB mám spomienky nevšedné, no pritom neuveriteľne skutočné. S nikým z ľudí, s ktorými sa poznám odtiaľ som sa nevidela, no aj tak ich mám strašne mocky rada. Niektorých som pokladala jeden čas za najlepších kamošov.Fakt by som sa ich nikdy nesnažila stratiť. No niekedy to nejde a aj tí najlepší sa vám obrátia chrbtom.No niektorí sa nezdajú, ale zostanú vám na veky. Spomínam si na to, ako sa zoznámila s Martinkou, mojou najlepšou kamoškou. Bola to kamoška mojej kamošky a najprv som si myslela, že bude ako tá moja kamoška, no nakoniec som zistila, že je omnoho lepšia. Je totiž úplne iná a úplne skvelá. Máte v tom zmätok??? Nie ste jediní. Vypadá to tak, že by som ju milovala??? No keby som bola chalan tak úprimne možno aj hej.  No najkrajšie zážitky mám z letného tábora GEMINI.Tam som sa zoznámila so skvelými ľuďmi, rok čo rok sa naša partia rozrastala, až sa nakoniec úplne rozpŕchla. Našla som si tam ľudí, na ktorých nedám dopustiť. No najlepší sú asi tí, ktorí tam boli so mnou práve posledný rok. Domča, Barča, Elis, Monika, Kika, Števo, Filip, Paťo, Fero...No boli tam aj takí s ktorými som sa predchádzajúce roky neznášala, alebo len nebavila.... Diduška, Edo, Matúško, Marcelko... ale aj takí, s ktorými soms a bavila aj roky predtýma  zostalo nám to: Zuzka, Sonička, Tomáško, Šimon... Miruško.  Všetkých ich mám strašne mocky rada, aj tých čo som nepovedala. Síce na všetko toto nechcem spomínať, ale jednoducho musím, lebo je to pre mňa všetko strašne dôležité.

Včera som pozerala ségrinu stužkovú. 1. CD.Všetci slávnostne obečení, nalíčení, učesaní...všetci to tam prežívali. Šak stužkovú má človek len raz za život, treba si ju užiť Ale vadila mi tam len jedna vec, ktorá sa mi nakoniec aj zapáčila. Všetky možné nástupy. Stále nejaké... ale pri každom sa dialo niečo iné. Pri jednom spievali pieseň, pri druhom, dávali ruže a tak ďalej. Malo to svoje kúzlo. Zvlášť príhovory, či už riaditeľa, ktorý to opakoval všetko už aspon po 10krát, triednej učiteľky, či žiakov. Všetky boli svojím spôsobom pekné a pravdivé. O tom ako žiaci a vyrástli a stoja na prahu dospelosti.

Zelená stužka, kt. každý z nich dostal neznamená len to, že sa chystajú do dospelosti, ale to, že sú odhodlaní vstúpiť do krutého, reálneho sveta, kde ich nikto nebude vodiť za ručičku, ako na základke a z časti aj na strednej. Často sa snažia byť dospelejšími, než sú. Niekedy sú rozhodutí veci zvládnuť sami, inokedy potrebujú pomoc rodičov a mnohí z nich sú ešte stále v srdci deti. Sú zraniteľní, ale odvážny spraviť vážny krok - zmaturovať. Prekročiť, tú neviditeľnú hranicu a vrhnúť sa na vysoké školy, či do zamestnaní. Pri všetkých tích príhovoroch som sa tak trochu našla, ako ktoríkoľvek iný študent nejakej školy, či už základnej, alebo strednej. Spomínali na to, ako povádzali na písomkách, vymýšlali si rôzne výhovorky ako dôvody neprítomnosti na hodinách, či falšovanie si ospravedlneniek. Robia to žiaci všade na svete, nie len u nás. Je to niečo, čoho sa nikto nechce vzdať, veď pravidlá sú na to aby sa porušovali.

Podľa mňa najlepšia vec na svete. Je to moje všetko. Už ako malá som vedela tancovať lepšie ako chodiť. Vtedy som ešte v rúžovej sukničke, s dvomi copíkmi, trsala pred televíziou a všetkým v rodine ukazovala ako mi to ide. Na základke som tancovala už na prvom stupni, pod vedením pani učiteľky Lackovičovej. Neskôr jej dcéry Lucky. Chodievali sme tancovať na rôzne súťaže a tým sme reprezentovali našu školu. Nikdy nezabudnem na tie trapasy čo sme tam zažili. Ten cantry tanec v dvojici s Marečkom to bolo niečo. Na to nikdy nezabudnem. Alebo na štadióne keď sme sa s babami toľko mýlili až to vypadalo tak, že sme to urobili bezchybne a že to tak malo byť. A na tom všetkom sme sa toľko nasmiatli až nám skoro slzy stekali po tvárach.  Tanec milujem a napĺňa ma aj teraz. Aj keď nemôžem v súčastnosti chodiť na tanečnú vynahradzujem si to. Milujem tanec v akejkoľvek podobne. Vždy som sa s obdivom pozerala na Lukáška a Zuzku mojich bývalých spolužiakov, ako ladne dokážu tancovať spoločenské tance. Každý po svojom, úplne inak, ale pritom rovnako krásne.

Moja známa Mária zase odmalička tancuje balet. A je v tom naozaj perfektná. Jednoducho to už má v sebe. Malé žieňa, ale pritom dokáže neuveriteľné veci. Nie nadarmo sa hovorí dobrého len málo vyrastie.

U nás na základke by ste našli jeden talent za druhým. Síce sú tam nafúkaní ľudia, tohtoročný deviataci niektorí to hej , ale jedno im musím uznať, výdrž a talent majú. Tancujú break dance a ako som sa už mnohokrát presvedčila sú v tom naozaj dobrí a to ani neskúšajú dlho. Chcela by som ich vidieť po niekoľkoročnom trénovaní.

A to najlepšie na koniec.Ewka moja bývala spolužiačka a Martinuška moja najlepšia kamoška na svete tancujú jeden z mojich najobľúbenejších štýlov - hip hop. A keď ich človek vidí tancovať, tak sa má na čo pozerať verte mi!  Sú obydve skvelé, aj keď sa nedajú porovnávať, bo Ewik sa tomu venuje dlhšie, ale fakt sú super.

Ale prečo mám práve tanec tak strašne rada? Je to pre mňa niečo ako pre iných dýchanie, ako pre športovcov futbal, deti rozprávky či študentov knihy. Je to niečo bez čoho by som si nedokázala predstaviť život. Keď mám príležitosť tancovať nepýtam sa, jednoducho tú možno príjmem a naplno ju využijem. Keď tancujem nevnímam nič naokolo len hudbu a pocit, že snaď nič nieje na svete krajšie. Úplne mi to vyčistí myseľ a dáva mi to pocit optimizmu. Na všetko sa pozerám tak trochu inak, lepšie, krajšie. Je pre mňa prirodzené tancovať.Tanec vyjadruje niečo, čo nikto okrem tých čo tancujú, nemôžu pochopiť. Je to cit. Tanec vyjadruje to, čo sa slovami popísať nedá. Páči sa mi nielen preto, že je to niečo, čo sa dá naučiť, ale hlavne preto, že tancovať môže úplne každý. Každý si v ňom nájde to svoje. Či už je to hip-hop, breakdance, balet alebo spoločenské tance, disco... každý je skvelý, svojím spôsobom krásny a originálny, tak ako človek.

Tanec nieje hriech je to vášeň.

Len som si tak listovala v google a pozerala rôzne obrázky až kým mi padol pohľad na toto:

Zaujal ma nielen preto, že je pekný, ale hlavne tým čo vyžaruje. Každý si v ňom môže prečítať čo chce. Ja v ňom vidím na prvý pohľad ľudí čo trpia, no nechcú sa navzájom stratiť. A tak som si čítala príbeh o tom ako málo stačí prejsť od lásky k nenávisti. Pretože sa držia ruka v ruke. Keď človek miluje niekoho druhého, nevidí nič zlé, chce byť s tým druhým a kráča po rúžovej záhrade s nasadenými rúžovými okuliarmi. ... Pozerala som si obrázky všetkách tých zamilovaných a prišlo mi smutno... čítala som si jeden článok za druhým a dochádzalo mi, že v tom naozaj niečo bude. Preklikala som si blogy jeden po druhom a pozerala všetko čo tam mali ľudia popisané o láske. Ani ma nenapadlo, že by niečo z toho čo tam písali mala byť lož. 

 Čitala som rôzne príbehy a jeden čo už som poznala ma zaujal natoľko, že som ho sem musela napísať.

Dievča sa opýtalo chlapca, či je pekná a on odpovedal nie. Opýtalo sa ho, či by s ňou chcel byť navždy a on odpovedal nie. Potom sa ho opýtalo, či by plakal, keby odišla on na to, že nie. Povedala dosť! Odišla preč a slzy podali dole po jej tvári a chlapec ju chytil ze ruku a povedal: " Nie si pekná, si nádherná, ja nechcem byť s tebou navždy, ja potrebujem byť s tebou navždy. A neplakal by som keby si odišla... zomrel by som.

Možno sa niekomu zdá, je to moc sentimentálne alebo hovadina. No podľa mňa je to niečo nádherné. Pokiaľ niekto nieje zamilovaný, tak to nemôže pochopiť, že by jeden pre toho druhého urobil čokoľvek. Možno aj vraždil. Stane sa, že má niekto zlomené srdce a snaží sa zanevrieť na lásku. Je to smutné, no je to tak. Človek by si mal uvedomiť, že život ide ďalej a nemyslieť stále na to. že nejaký idiot ho sklamal. Aj keď je mi jasné, že to nieje jednoduché. Človek sa viackrát nechce popáliť. Ale veď ak neotvorí oči, neuvidí lásku, ktorá je možno práve vedľa neho.

Svetu vládnu peniaze! Njn je to strašné, ale je to tak. Väčšina hádok je zapríčinená práve kôli peniazom. Peniaze dokážu ľudí rozhádať, potopiť až na úplné dno no i zabiť. Je lepšie mať málo peňazí a byť šťastný a obklopený ľuďmi, ktorí ťa milujú, než byť zazobancom, ktorý nevie narátať ani do 10 a nemať nikoho. Všade kam prídeš potrebuješ peniaze.Ľudia sa rozdelili na svete medzi bohatých, ktorí sa sťažujú, že ešte majú malé platy, na ľudí v priemere, čo sa sťažujú, že majú vysoké účty, ktoré ledva splácajú a tí, ktorý majú len minimum a sú radi, že majú aspoň to málo. Tí, čo majú veľa, chcú ešte viac, viac a viac, nikdy ich nebudú mať dosť. Tí sú chamtiví. No ľudia, čo majú aspoň to málo sú neskutočne vďační. Keď máte peniaze dostanete sa všade, ale nikto  nezaručuje, že budete i zdraví. Preto sa rozhodnite či chcete peniaze alebo zdravie, šťastie, lásku, priateľov, rodinu, podporu. Je to len na vás. Ale teraz aby ste ma nepochopili zle. Bohatí ľudia môžu byť dobrý a šľachetní.Ale je ich len veľmi málo...

Vonku je strašná zima, mrzne a ja sedím doma, píšem na pc a sem-tam otočím hlavu a kuknem do TV, čo práve ségra pozerá... Pozerala dokument o Paríži. O tom, že je to mesto, ktoré patrí do miest, ktoré človek musí bezpochybne navštíviť, ak sa rozhodne precestovať svet alebo aspoň Európu. Myslím si, že je to pravda. A tiež, že Paríž je mesto, ktoré žiadne iné na svete nenahradí... žiadne nieje také, v ktorom by sa konalo tak neskutočne veľa módnych prehliadok a nachádzalo sa v ňom toľko známych značiek návrhárov. Spomeniem len pár: D. Versace, C. Klein, G. Armani, O. Laffita, I. Follová, Gucci, Prada, B. Matragi, Hugo Boss..atď. Ukazovali tam rôzne modely, zazobanci si môžu jeden model kúpiť za 10-100 tis. eúr. Nechápem to, ako si človek môže kúpiť také drahé veci, obečenie, šperky a bude ich mať len raz na sebe, pri jedinej príležitosti. To nedáva zmysel. A okrem toho veľa tých vecí, čo ukazujú modelky na mólach sa nedajú v normálnom živote nosiť. Je to prehnané. Chápem, že človek potrebuje nejaké pekné šaty, hlavne ak chodí na večierky a oslavy...,ale aj tak. Nepoznám nikoho, kto by si kludne obliekol na nejaké zvláštne príležitosti dvakrát tie isté šaty.Ja by som to nikdy neurobila.Teda nekupovala by som si také drahé šaty. Aj keby som na to mala dostatok peňazí. Síce keď si človek potrpí na značky nieje zlý, ale musí sa to brať v miere. Keď je to už nadmieru, tak je človek povíšenecký a namyslený. A vtedy už nieje nič také, že sa ľudia nemajú posudzovať podľa oblečenia. Aj keď by to tak malo byť.