Sandrusska

 Na newyorských uliciach nájdete všetko.

 Človek sa ráno zobudí a jednoducho sa rozhodne, čo si oblečie. Ľudia sa odievajú rôzne, cez najmódnejšie značkové výstrelky až po staré obnosené „handry“. Sú tam štvrte kde záleží na tom, čo máte na sebe a inde je to každému jedno. Na predmestí sú najdôležitejšie značky. Jedna veselá žena mala na nohách vysoké čižmy až po kolená aj keď bolo práve 30°C. Malo tam pršať, ale nepršalo, bolo slnečno. A niele preto hovorím: Neverte rosničkám, či už v ženskej, mužskej podobe, na teletextoch alebo na nete. Pozrite sa ráno z okna a uvidíte sami aké bude počasie. ;) Ďalšia dáma bola zo všetkých najvýraznejšia. Nie preto, že by mala nespočetne veľa piercengov alebo tetovaní alebo bola nahá či nejak výrazne oblečená, ale preto, že bola iná. Pochádzala z Francúzska a mala na sebe peknučký biely komplet a v ruke hafana „á la Paris Hilton“. No jej to svečalo. Bola originálna a vyditeľné bolo to, že bola francúzska. Vypadala ako typické dievča z predmestia aj keď bývala v rušnom centre Paríža.

Tak ako mnoho ľudí pochytí typický slang niektorého štátu alebo miesta, tak ľudia dokážu zapadnúť aj v móde. Štyri juhoameričanky si vykračovali po ulici. Práve vystúpili z lietadla, boli na smrť unavené, no aj tak sa pustili do vymetania obchodov. Tomu sa hovorí šialenstvo. Každá mala na sebe úplne odlišné typy oblečenia, no spolu tvorili neodlúčiteľnú skupinku. Všetky nejakým záhadným spôsobom zapadali ako puzzle do newyorkého štýlu obliekania. Po ceste možno vidieť punkerskú dvojicu, metalistov, hipisákov, boháčov, narodeninových oslávencov, ktorí nechcú, aby im niekto povedal, že im ladí oblečenia, aj keď je to tak... Páči sa mi, keď si človek dá tu námahu a kúpi si značkové oblečenie od nejakého svetovo-známeho návrhára a zladí to s obnosenými vecami alebo s nejakou lacnou napodobeninou. A aj vie, ktorý kus oblečenia má odkiaľ kúpené a kto ho navrhoval. A keď má káždý svoj vlastný štýl. Lebo ten robí človeka človekom a aj jeho charakter.

 Toto všetko možno videť na uliaciach slávneho New Yorku. Nemyslite si, že som tam bola,:D len som pozerala zase po sto rokoch stanicu DEKO.:D

 V poslednej dobe sa čoraz častejšie stretávam s mojou dobrou kamoškou a bývalou spolužiačkou zo základky, ktorá býva odomňa na „dva kroky“ no aj tak si každú chvíľku píšeme či voláme, Eliškou.

 V septembri sme sa veľmi nevídali aj keď bývame oproti sebe... No teraz je to inak, za čo som rada. Na základke sme boli zvyknuté, že sme sa videli každý deň. A potom ešte spolu chodili aj von. Teraz je to iné. Bola na lyžovačke zo školy. Jááááj to bol týždeň. :)) Keď sa vrátila, nerozprávali sme sa o ničom inom. :D Každá sme sa trošku zmenili, keď sme išli na rozdielne školy. Ale neuškodilo nám to. Aspoň myslím. :D Teraz keď sa stretneme, je nám to vzácnejšie. Hovoríme si zážitky zo školy, ukazujeme fotky, ale aj spomíname na staré dobré časy. Keď sme sa pohádali a jedna z nás niečo potrebovala od tej druhej. :D Hádky nám nikdy dlho nevydržali. A každý deň sme spolu zažili iné new zážitky.:D Napríklad keď Andrej zobral Evine rúžový šál, omotal si ho okolo krku a tváril sa ako najväčšia čaja, to nemalo chybu:D, keď Čaladko na Elišku pozeral cez hodiny a ja som sa so Sabou na ňom šúlala, keď sme zisťovali, kto vypúšťa vajcovky:D alebo ako sme sa fotili pri smetiaku... je toho neskutočne veľa. Za tie roky sa toho nazbieralo fakt dosť. No aj teraz sa pomali zbierajú zážitky, z ktorých sa už stávajú spomienky. Ako sa k nám zatúlal pes a mysleli sme si, že sa volá Riky. No možno sa tak aj volal.:D My sme ho volali Ricky. Keď sme sa ho konečne striasli, bolo nám za ním zrazu strááášne smutno. Teraz vždy keď sme spolu, tak voláme každého psa Ricky, Rickyyyy...:D

 Človek nás a náš humor častokrát nechápe. Ale hlavé je, že my sa chápeme a máme takmer každý deň gumy bears. :)

 Elis je jedna z mála spolužiakov zo základky, ktorá sa so mnou aj naďalej baví zo. Za čo jej veeeeľmi ĎAKUJEEEEM!!!!!

Looobkám Ťa moja :)

JJ dneska som objavila strašnú vec.

Cez všetky tie dny strávené v pohode, kľude a srandy, dneskajšok mi odhalil moju pravú tvár. Som absolútne nudný, neprirodzene zakrslí a s nechuťou jesť človek. Nič sa mi nechce, nemám na nič chuť a ani newiem čo viac mám písať. Nechce sa mi smiať, mám nechuť k rovnátkam a vôbec už mi jedno ak ma niekto odmietne, či uzemní, keď si zo mňa niekto uťahuje, či mi nadáva. Je mi to všetko 55. Prečo to všetko??? Netuším len mám takú náladu. Jedna polovica ľudí sa ma pýta či mám depku a druhá mi až moc verí, za čo ich obdivujem a sľubijú mi, že to určite prejde... Dúfam, v to aj ja. Snáď sa mi to podarí... Sprcha mi v tom nepomohla, len ma prinútila napísať tento mini článok a tak snáď mi pomôže aspoň spánok.

Prázky, konečne. Aj keď len týždenné, ale newadí. Aspoň niečo.

Dnes ráno bolo u nás rušno. Ségra si vybavovala prihlášku na vysokú, tato ju všade vozil, mama varila a ja sa snažila spať. Nedarilo sa mi to. Keď som sa donútila vstať a úplne sa zobudiť, pozrela som sa z kona. Už veľmi dlho sa mi nenaskytol takýto pohľad. Na ihrisku sa hralo veľa zlatučkých malých prckov. Hrali sa s loptou a ich divákom bola pravdepodobne jedna z mamičiek. Spomenula som si pri tom na časy, keď som bola mladšia. Skoro celý náš vchod bol v podobnom veku. Každý deň sme sa spolu hrávali na ihrisku, či parkovisku len s tým rozdielom, že na nás nikto nedával pozor, len maximálne z okna, či balkónu. Preto sme si to takto užili a navyvádzali toľko somarín. Veľakrát si jeden z nás zlomil nohu, ruku, rozbil koleno alebo hlavu. Jasné musím sa priznať, je možné, že boli aj nejaké neškodné krádeže. Ale to nám bolo predsa všetko prepáčené. Pamätám si, ako sme ako susedia k sebe chodievali na návštevy, rozprávali si strašideľné príbehy. No, ako čas plynul, ľudia sa menili, vyrástli, zmenili sa, odsťahovali a už to nikdy nebolo ako vtedy na parkovisku pri vybíjanej , pri sedení na schodoch a hraní Biela, modrá, červená, či Meno, mesto, zviera, vec. No, ostali aj tí, ktorí stále bývajú na tom istom mieste a zmenili sa len o kúsok. Že Andrejko?! :))

S radoťou nám rodičia tvrdia, že sme primladí na to, aby sme vedeli, čo chceme a potrebujeme. A v 40-tke na to budeme pre zmenu pristarí. Podľa mňa, častokrát tie rozhodnutia, čo urobíme ako deti sú najdôležitejšie. Lebo od toho sa nám môže odvíjať celú budúci život.

Osem hodín . ..sedím u zubárky. Cca desať hodín, konečne som sa dostala do ambulancie. Hurráááááááááá!!! Tešme sa:) Vyšla som asi za pol hoďku a s Martinkou sme sa rútili do jej základnej školy -Vančurovej. Povodila ma po škole, obzerala si new skrinky pre prevý stupeň - len žasla, že keby ešte bola na škole, určite by počkali nech ich ročník odíde, kým by ich postavili. Ponavštevovala svoje bývale učiteľky... všetky do jednej jej dávali rovnaké otázky, ako sa jej darí, ako sa darí jej bývalím spolužiakom, či máme v škole voľno, keď sme tam prišli a kam som ja chodila na základnú. Jedna bola zaujímavejšia než druhá. Gállová by sa s ňou alebo lepšie povedané sama so sebou dokázala rozprávať aj celé hodiny - keby nemala práve hodinu. Len tak pre info práve mala chámiu s deviatakmi a s mojou milovanou Moničkou. (Rada som ťa videla čaja.)  Zaujímala sa, či je to na strednej škole tak ako ona hovorila, že je to omnoho ťažšie ako na základke a že tam sa s nami nehrajú... no ako podľa nás dvoch (mňa a Martinky) je to od vkusu a od učiteľa. Napr. našej profesorke Prachárovej bolo jedno či som na hodine jedla, síce som videla jej tragický výraz, ale bola som hladná tak ma to nechala dojesť. Ale zase Veberová by ma zabila, len keby som na to pomyslela.. Šak dneska chalanom roztrhala karty a vyhodila ich. Pozerala som, že asi sa zase len zle vyspala. Nechajme tak, ju nikto nechápe.;)

Martinkina bývala anglinárka sa vypytovala a pohoršovala na školský systém na stredných školách ohľadne angliny. A učiteľka Šimončíková nemala chybu. Na nej sa smejem doteraz. Martinku chudáčika úplne sprdla. Pýtala sa ako všetky pred ňou ako sa jej na strednej darí. Že dobre. Ako inak. Že je spokojná. Aj ja by som bola.  A tak učiteľka skonštatovala, že to tam na škole musí byť buď nízka úrveň, alebo Martinka dostala rozum. A keďže Martinka tvrdila, že rozum nedostala, tak vyšla tá druhá možnosť. Tak díkes teda. Potom sa jej pýtala či má frajera. A vŕtala do nej, až kým jej nepovedala...  Keď zistila, kam som chodila na základku ja, tak sa vypytovala či ma učila jedna dejepisárka a hneď prišli spomienky a to, že by som aj ja mala ísť niekedy do školy kuknúť.  

Potom som išla späť k zubárke, kde mi dala new rovnátka... a ja som šušlala. Maťka sa mi stále smiala a ani vynadať som jej poriadne nemohla. Potom som sa už smiala aj ja... takže ten strojček bol aj na niečo dobrý.  

Rovnátenká malinkéééé, že by ste nepovedali že na tom vrchnom obrázku má daná osoba rovnátka???:D

Veeeľmi dlho som rozmýšľala nad tým, koho dám na prvú priečku môjho rebríčku priateľov.

Bude to Baruška, ktorá sem či na druhý blog vždy príde a napíše komentár, vďaka ktorím sem ešte chodievam? Eliška, ktorá sa na mňa ako jedna z mála nevykašľala, keď sme sa po základke rozpŕchli na všetky strany? Martinka, moja najlepšia kamoška, ktorá pri mne stála vždy keď som to potrebovala, aj keď nie vždy fyzicky, ale hlavne psychicky? Miško, ktorý sem zbehne raz za rok a skomentuje mi to tak geniálne, že mám vždy chuť niečo nové napísať? Martin, s ktorým si píšem každú chvíľku o inej somarinke, no ešte sa nám nestalo, že by sme nenašli spoločnú tému či Mira, ktorý keď ma pokaždé osloví princezna, sa mi objaví úsmev na tvári? Je ich ešte viac, neuveriteľne mnoho a každý z nich je svojím spôsobom výnimočný. Každý má v sebe niečo, čím mu patrí Number one. Sú tam všetci. Od maličkej Mariiii po skoro dvojmetrového Tomáška.

Takže číslo jeden sú všetci a pritom nikto. Milujem vás a nezabúdajte, že prvoradá je rodina a priatelia a až potom škola, práca a hobby.

Veeeeľmi dlho som rozmyšlala nad tým o čom budem písať. A na nič iné, než o svojich priateloch som neprišla. Ale keďže je ich neskutočne veľa a každý je iný tak sa to nedá napísať vo všeobecnosti. Aj keď by sa tým mnohé uľahčilo. A tak možno, ak bude viac času a energie budem písať o mojich najbližších a aj o tým čo sú mi najďalej, ale bez ktorých by moja existencia absolútne nemala zmysel. O tých čo  milujem (ako kamarátov samozrejme), čo majú radi mňa (teda dúfam) a sú v krátkosti pre mňa dôležití. No nebudem to ďalej obkecávať... ďalej to bude v rozličných článkoch. Teda snáď.

Dnes je dátum 14.2.2008. A väčšina ľudí má v tento deň pocit, že si musia dokazovať to, ako veľmi sa majú navzájom radi. A to je čistý nezmysel. Ľudia by si mali lásku preukazoať celý rok a nie len jediný deň v roku. Okrem toho nechápem prečo je Valentín vo Februári keď Máj je lásky čas. Tssss.... Podľa mňa je to čistá bikovina. Zbytočné míňanie peňazí a zabíjanie volného času. Ale keď sa to niekomu veeeľmi páči tak budiš. Ja to nikomu neberiem..ale ja aj tak uznávam len sviatky keď mám volno. Ale tak aspoň prajem všetkým, ktorí tento sviatok majú radi všetko najlepšie k Valentíku, veľa zdravíčka, šťastíčka, lásočky, toho naj, priateľov, skvelú rodinu a hlavne silu. Silu mať niekoho rád, veriť mu a veriť v lásku. Lebo tá je najdôležitejšia.Bez nieje nič.

Je vedecky overené, že prvý muž, ktorého dievča miluje je jej tato. Ženy si hladajú mužov podobných ich otcom a muži zase s povahou akou má ich mama. Práve preto sú svokra a žena sokyne. Čekni filmík príšerná svorka... fajn obsadenie a sranda je to aspoň a k téme. 

Kedysi musím uznať, že mi išli ústa jedna radosť. Jazyk som nikdy nedržala za zubami, vždy som mala čo povedať, musela mať posledné slovo a nikdy sa mi nestalo, že by som dobrovoľne mlčala.

Teraz je to však úplne iné. Jakto??? To ja newiem. Bola veľmi dlhá doba, čo som si mala s každým dokonca aj s tým koho som nemala rada čo povedať. Teraz nie. Teraz mi nerobí problém vydržať byť ticho aj niekoľko hodín. Asi sú to nejaké vedľajšie následky, ja netuším. Proste tí, čo ma poznajú tak si to možno všimli, že už niesom taká výrečná, ako kedysi...ale mnohí ani nie. Je zváštne, že ako plynie čas, tak sa veci a aj ľudia menia. Môžem si písať s človekom deň čo deň a vždy máme nejakú spoločnú tému a môžem si s ním písať po týždňoch a málokedy si niečo dokážeme povedať. Ale môže to byť aj naopak. Keď veľmi výreční ľudia mlčia, je to ohlušujúce. (To som nevymyslela ja, nebojte až taká inteligentná nie som... no možno aj som..ale presne takéto slová by som určite nepoužila.) Nedokážem uveriť tomu, že si s dôležitými ľuďmi v mojom živote nemám čo povedať, alebo napísať. To mi proste nejde do hlavy. Ako je to možné?????

Včera bol naozaj zaujimavý deň. Jedným spôsobom strašný a druhým neuveriteľne vtipný.

Strašný preto, bo mi bolo stáááášne zle.... nechtiac som v noci vyzvracala celú predchádzajúcu večeru a potom som mala celý deň úplne prevrátený žalúdok. Ble. No nič prežila som. Potom si maminka zmyslela, že si zo mňa urobí zase pokusného králika. A tak mi nakickala na celú tvár nejkú bielu hmotu a tvrdila mi, že je to pleťová maska. Smrdelo to divne a aj ja som sa tým pádom divne cítila. Tak sa deň pomaly začínal zlepšovať.  Na učenie som sa úplne vykašlala... ale newadí... šak čo budeš. Raz za čas to neuškodí, že??? Neskôr som sa vybrala s Eliškou do Tesca na gumenných medvedíkov.

Kúpili sme si dva pakle... jeden ja a jeden Elis. Keď už sme ich boli prežrané tak sme ich hodili do jedného sáčku (aj ten bol napoly roztrhnutý)  a nechali sme to tak... Prišli sme pre Miška (ktorému to trvalo dve hodiny, bo nepočul, že som ho prezváňala, to je kocka )  a dali sme mu zbytok gummy bears bo nám z nich už bolo zle. Prešli sme toľko toho, až nás z toho boleli nôžky. Každú chvilku sme išli ako pyramída, len aby sme neboli ako podla osla. Nás jednoducho nepochopíte. Čo už no. Neustále som počúvala nejaké narážky na moju výšku...ale už som si zvykla.. aspoň som nebola najmladšia, ale šak aj takí musia byť. A predsa najmenší toho najviac dosiahnu a dobrého vždy málo narastie. Rozoberali sme snad všetko, od príveskov na kľúčoch cez fotky, základnú školu, spoločných kamarátoch, knihy a časopisy v Kauflande, hračky v Dráčiku, velkosti dievčenských a chlapčenských nôh až sme nakoniec skončili pri cyklistoch a korčuliarskych psoch. Proste bolo fajnovo. Tak som sa už dlho nenasmiala.Chvíľku sme debatovali jedna dvojica, potom druhá, tretia a nakoniec sme si našli aj spoločnú tému pre všetkých.   V takejto zostave sme ešte spolu vonku neboli, aspoň nie celý čas a ak hej tak ja si na to osobne nepamätám. Najskôr som sa cítila divne, ale nakoniec bolo lepšie než som čakala... Mohli by sme to niekedy zopakovať.

I wanna have your babies....počúvam túto veselú pesničku od Natashy Bedingfield  a napadajú ma samé vtipné veci čo sa mi udiali za život. Ako sme s Eliškou našli na nástenke vždy dve alebo štyri a nikdy nie tri bodky a hovorili, že je to nová móda a že je to cool. Ako Saba kreslila naše karikatúry, mňa s vysokým copom, stočenou vytŕčajúcou ofinkou a s rovnátkami v ústach. Už by sa to malo pomaly meniť...

Somewhere only we know - pomaly sa vlečúca skladba, za ktorou nasleduje pomalá pesnička od Howie Day. Pripomína mi dnešný deň. Išla som od zubárky naspäť do školy a naschvál som išla strašne moc pomaly. Prečo? Ani sama neviem, asi som si chcela užiť chvíľku samoty. Keď už som si to chcela obehnúť a mala som 100 chutí rozplakať sa nad sebou a nad tým čo všetko hnusné robím, som pocítila na mojom lící slzu. Nepatrila však mne. Silne sa rozpršalo. Dala som si kapucňu, no nezrýchlila krok. Všetci okolo sa náhlili, obiehali ma a predbiehali, akoby som bola nejake pokazené auto v rušnej premávke a oni  nemajú čas zastaviť. Všetci okoloidúci sa na mňa pozerali, akoby súcitili so mnou. A ja som si zrazu uvedomila jedno, že to čo sa hovorí na mňa presne sedí. Odmietame tých čo nás milujú a milujeme tých čo nás odmietajú. A ja mám na to aj špeciálny prípad.

Takto pomaly dohráva pieseň What youre made of breathe a pokračuje Kimberly Locke a Better That This, snáď mi to zlepší náladu a presmeruje ma to na iné myšlienky.

Dneska som sa mienila vyspať, jj presne tak. Chcela som dohnať spánok, ktorý som stratila vstávaním do školy. No bohužial nedalo sa to... zobudilo ma ešte pred deviatou hodinou strašné vŕrrrtanie.  Myslela som,. že niekoho asi zavraždím.... no neskôr som zistila, že to vŕrrtali susedia, bo im zapájali internet. Njn boli takí nadšení, že som im musela odpustiť.

S rodičmi som pozerala stužkovú. Hovoríte si, už ZASE???? Ja odpovedám, áno, ale inú. Sestra priniesla DVD od spolužiačky z druhej triedy a zistila som, že tam chodí chalan, s ktorým som bola kedysi v tábore a ktorého brat chodí so mnou do školy a presne do tej iste triedy chodí aj mojej milovanej spolužiačky Moničky sestra Jana. Náhoda, jasne ja viem. Ale aspoň vidíte, že svet je naozaj malý. Tata tá stužková tak chytila, že keď mamina odišla zo roboty, tak vytiahol staré fotky a pozerali sme si ich. Začal svojou stužkovou a na každej mi ukazoval, kde stojí a čo je to zač, to na čo sme sa práve pozerali.  Pokračovali fotky z vojny, kde boli pripísané aj vtipné hlášky a tato to všetko super odkomentoval. Ďalej nasledovali photos zo školy. Tí, ktorí poznajú môjho tata, tak by ho z fotie z mladosti určite nespoznali. Bol to na svoj vek vysoký, chudý športový boss. Sem-tam na photos afro, inokedy s flaškou v ruke. Zitila som, že mama mu povyhadzovala všetky fotky bývalých frajeriek. Tak mu treba. Ale nielen on sa zmenil, všetci na fotkách sa zmenili, na fotkách všetci vychrtlí, a teraz na prekvapenie zaoblení. Ale tak, čo už no.. zachutilo im pivečka a viac jesť. A menej pohybu. Ostatné fotky sa týkali rôznych svatieb, samozrejme aj jeho vlastnej. Pomaly som zistila, že nepoznám 3/4 našej rodiny a asi polovica už vymrela.... je to smutné, ale pravda. Ľahšie sa prizná to, že má niekto pravdu, než to že sa mýlil.