Moja mam mi dnes povedala, že by som nemala písať o smutných a morbidných veciach. No, ja si myslím, že aj keď sú niektoré veci smutné, je potrebné o nich písať a hovoriť, aby sa na ne nezabudlo. Veď nieje všetko len pekné a veselé.
Poobede som vyrazila s mamou a babkou na cintorín. Najskôr nám bolo príšerne teplo. Bolo to k nevydržaniu, vyzliekali sme si bundy a rozopínali svetre. Pozerali sme sa na starý cukroval a ja som nevedela, čo mi to tak strašne pripomína. Uvedomila som si to, až keď mi to povedala babka. Vypadalo to tam ako po vojne. Všetko porozbíjané, všade prach a nikde ani nohy. Brána zavretá na zámok a všetko odkázané na zánik. V minulosti, keď sa skončila výroba sa tam mali stavať nové byty, no už je to dávno čo to bolo povedané a stále sa tam nič nerobilo. Keby na tomto mieste niekto našiel mŕtvoli, vôbec by som sa nečudovala. Vo všetkých starých článkoch je písané, že je nezabudnuteľný. Že bude žiť naveky. No, keď sa všetka výroba presunula do Dunajskej Stredy, všetko sa skončilo. Ale tento náš Trnavský cukroval nič nenahradí, bude žiť už len v naších spomienkach, ale predsa.
Po ceste sme narazili na obrovskú skupinu ľudí, ktorí si to vykračovali asi pravdepodobne na krížovú cestu na starý cintorín. Nikdy som tam osobne nebola, aj keď je to blízko new cintorínu, vždy som išla len s autom alebo autobusom okolo. V skupine boli starí, mladí, deti... pozerala som len, ako je možné, že sa toľko ľudí dá na takýto každoročný pochod. A ešte v takom horku.
Pred cintorínom sme nakúpili jarabátka a trochu sa porozprávali s starou predavačkou, ktorá si privyrába dlhé roky len týmto. Buď predáva jarabátka, kytice alebo vence. Ako sme vstúpili na cintorín, premohla ma tá nálada ako vždy. Na cintoríne som nebola od sviatku Všetkých svätých a tak som úplne zabudla, aké to tam je smutné. Na Všech svätých som bola síca skoro na všetkých cintorínoch v okolí Trnavy, ale práve na tomto dôležitom nie. Pribudli tu nové hroby, mená a ja som si už v minulosti myslela, že toto miesto je už aj tak prepchaté, ale nie. Mýlila som sa. Teraz tu bolo dvojnásobne viac hrobov a už bolo jasne vidieť, že sa tam už nič nezmestí. Kaplnka bola po 155-krát vyhorená, ale ľudia tam stále pridávali zapálené sviečky a kahance. Nechápem ich. Nech tam dávajú len kvety a vence, keď ich to láka, ale nie sviečky. Neviem ako dlho to tá kaplnka ešte vydrží. Na Náhrobkoch som našla veľa známych mien, ako Eliášový, Jendrušový či Rybárikový. Pribudlo tak ako veľa veľkých aj malých hrobčekov. Keď som si uvedomila, koľko malých detí zomrelo, bolo mi do plaču. Pri našom hrobe som naša nejký hrob, ktorý som si buď nepamätala, alebo bol len nahradený nejakým iným. Bolo tam pochované ani nie 6 mesačné dieťa. Bolo to dievča - meno si už nepamätám, ale báseň , čo bola pod dátumom úrtia hovorila za všetko. "Krátka bola radosť naša, krátky bol i život Tvoj, spi sladko dcérka drahá, až Ťa vzbudí anjel Tvoj." Kľakla som si k maličkému hrobu a zapozerala sa na fotografiu batoľata. Ako môže niečo také čisté zomrieť??? Nechápala som to vtedy a ani teraz. Napravila som kvety, čo padli vďaka silnému vetru, pomodlila som za to malé a išla ďalej. Ako som tak prechádzala hroby, navštívila po dlhej dobe prababku jednu, druhú, pradedka a dedka, našla som aj iné zvláštne hroby. Neviem čím, ale zaujali ma. Prvý krát som našla rodinu Kolárovú s jedným L. Zistila som, že je to mojej babky bývalá spolužiačka. Ďalší hrob bol slávneho hádzanára čo hral za Trnavu - Hirnera. Pohľad na jeho obrázoku, na hrobke hovoril jedno - "usmej sa, veď život ide ďalej, aspoň ten tvoj". Na celej šírke cintorína sa tiahli staré, no stále navštevované nemecké a poľské hroby. Nepáčil sa mi na nich nápis, že Hrobky tej a tej rodiny. To slovo hrobky sa mi zavŕtavalo do duše ako šíp. Bolo mi strašne. Hroby boli staré neuveriteľne dlho, no bolo vidieť, že sa o nich dobre staralo. Boli ešte z roku 1834 alebo aj skôr.
Keď som vyšla von cez bránu, bola mi neskutočná zima a tak ako sa predtým rozopínala, teraz som sa zababušila. Ale stále som mala tú zvláštnu melancholickú náladu, no teraz sa mi zachcelo aj trochu si zaspievať.
a čo mi vyšlo??? : 
Preto chodím do kina s takou osobou, ktorá si na to a moje úchylky už dávno zvykla 
tj. my sister. Viem, že aj ona má chuť si poriadne zatrsať, len na to nemá odvahu. Čo už má, každý má svoj štýl. 
Týmto chcem strááášne poďakovať Ditulíííínke mojeje najkrajšej za ten filmík!! Ďakujeeeeeeeeeeeeem!!! 
Pri pozeraní som úplne cítila ako mi krv vrie v žilách. Mala som chuť vyskočiť a ísť si niekam zatrsať, najlepšie ešte s niekým. 
Len niekoľko vecí mi v tom zabránilo - bolelo ma strašne koleno, som chorá, takže my moom by ma nepustila, nemala som s kým, a doma by sa na mňa kukala moom takým nechápavým pohľadom, že by to mne, ani jej nerobilo dobre. 
Preto som sa radšej držala na uzde a sedela na gauči a len hýbala s ostatnou časťou tela. Budúci týždeň by som chcela ísť na Let´s Dance 2. Voľné pokračovanie Step up. Takže ďalší tanečný filmík. Už vidím, ako sa budem na tom sedadle mrviť. Nedokážem dlho niekde obsedieť. 
