Sandrusska

Šťastena je dáma neposedná a vrtkavá. Nikto nevie kedy sa objaví a ako dlho vydrží. Od nepamäti ľudia vyvolávali šťastie a zhotovovali si talizmany, aby človeku priniesol šťastie. Všetci dobre poznáme ak si chceme udržať šťastie naklonené, ten známy rituál - trikrát poklopať na drevo. Určite neprehliadneme známy symbol šťastia - podkovu, zavesenú na dome alebo aute, zdvihnutý sloní chobot alebo štvorlístok. To všetko sú znamenia šťastia, ako sa nám dochovali po celé generácie, pričom ich skutočný pôvod nám zostal zahalený.V skutočnosti asi  málokto ešte dnes verí, že jeho pocit šťastia prichádza odkiaľsi z neznáma, v závislosti od obyčajnej náhody.Za hľadanie vhodných prostriedkov k zaisteniu trvalého šťastia si zodpovedá každý sám. Teórii šťastia sa venoval aj grécky filozof Epikuros. Vychádzal z toho, že všetci ľudia môžu byť šťastní. Len treba šťastie hľadať na správnom mieste. Keďže žil v období rozvoja gréckych mestských štátov, už vtedy jasne videl, že ľudia hľadajú šťastie v materiálnom svete - stačí mať len dostatok peňazí, dopriať si luxus. Ako sa zdá, dnes je to veľmi podobné.Podľa neho ľudia vlastne nechápu, čo k šťastiu potrebujú, jedno je však isté, peniaze to nie sú. Epikuros vypracoval teóriu, na základe ktorej tvrdil, že ľudia k tomu, aby boli šťastní, potrebujú tri veci:

• Priateľov - nie iba na chvíľky zábavy, ale s nimi žiť, bývať každý deň i noc.
• Slobodu - nezávislosť, byť mimo politiky a intríg.
• Zamýšľanie sa nad životom - nájsť si každý deň čas na rozmýšľanie o tom, čo nás trápi.

Tvrdil, že ak nemáme peniaze, ale máme tieto tri veci, dokážeme byť šťastní. Naopak to však nefunguje - za peniaze si ešte niekto nekúpil ani lásku ani slobodu, najmä tú vnútornú, a ani pokoj duše a vyrovnanosť. Obchody a reklama nám neustále ponúkajú rôzne krásne veci, ktoré "určite" potrebujeme. Ale ponúkajú nám aj skutočné šťastie? Vybrané nápoje a jedlá nás predsa pred nešťastím neochránia... Možno aj tieto dôvody nútia ľudí k tomu, že sa snažia prísť šťastiu na koreň. Vo svete ovládli knižné trhy bestsellery s návodmi na zaručené šťastie. Psychológovia, filozofi a sociólogovia šťastia chcú objasniť ako byť šťastný. Šťastie a nešťastie existuje nezávisle iba od nás samotných. Nie je to nič, čo sa len tak potuluje po uliciach a cestách, čo  existuje nezávisle od nás. Všetko, čo za svojho života stretávame, tvoríme my. Vytvárame naše vlastné slzy, naše úsmevy, ale i naše výhry a prehry. Väčšinou sa ale tvárime tak, že naše šťastie závisí od okolností alebo od druhých ľudí. Sme scenáristami vlastného šťastia. Väčšina ľudí kazí svoje šťastie falošnými očakávaniami. Jednoducho nevedia byť šťastní. Ak nejaké príde, povedia si, že to bola iba náhoda. Začneme sa báť, že šťastie stratíme.  A tak sa z pekného a príjemného okamihu, ani nevieme tešiť. Takto nám unikajú vzácne okamihy prítomnosti, tie okamihy, ktoré sa vzápätí stávajú minulosťou. Šťastie, ktoré sme si nevedeli vychutnať či uvedomiť v prítomnosti, začneme doháňať minulosťou. Zrazu všetko to, čo sme prežili v minulosti je krásne, šťastné, veselé.

Život ukazuje, že človek si uvedomuje hodnoty až vtedy, keď ich stratí. To sa týka všetkého, a zdravia predovšetkým. Kým ho človek má, nevie si ho vážiť. Zdravie je charakterizované ako stav úplnej telesnej, psychickej a sociálnej pohody. Zdravie samo prispieva k pocitom pohody a spokojnosti. Pohodu si totiž človek môže zabezpečiť aj spôsobom, ktorý poškodzuje zdravie, ako sú napríklad drogy, pričom sa po momentálnej chvíľkovej pohode stáva po vytriezvení život oveľa horším. A naopak, určitá nepohoda patrí k normálnym, prirodzeným a bežným súčastiam života a nakoniec pomáha k tomu, aby sa človek stal odolným proti fyzickej záťaži, ale aj záťaži prostredia a spoločnosti.

Staré dobré časy. To si hovorí nespočetne veľa ľudí, niekoľkokrát za deň. Ľudia si hovoria, aké to bolo super za komunizmu, všetci mali prácu a všetko čo k životu potrebovali, neboli nijaký bezdomovci a všetci sa mali dobre. Ale všetkým znelo v ušiach jedno: Je ti dobre, pokým neprehovoríš! Lenže to nebolo fér. Vláda mala v rukách moc a nemienila sa o ňu deliť. Nemohol si povedať vlastný názor ani na zle upečený chlieb, čo to povedať krivé slovo na vládu. To by ťa hneď zabili. Pokým sa nikto nesťažoval bolo dobre.

A teraz si ľudia hovria, ako je zle. Niektorí chcú vrátiť svoje časy s5. Vtedy sa niektorí sťažovali, teraz sa niektorí sťažujú. Nedá sa vyhovieť všetkým. Lenže, keď by sa aj vrátili všetky tie časy s5, čo by sa tým dosiahlo?Mnoho vecí by sa nestalo a na veľa vecí by sa neprišlo. Človek chce to, čo nemôže mať. Tak je to vždy. Pokým to tak bude ľudia sa budú stále na niečo sťažovať.

Ja osobne by som nevrátila čas nas5. Z jedného prostého dôvodu. Ľudia sa menia. Predtým boli iní než sú teraz. Ľudia rastú spolu s časom. Čí sú starší, tým pádom inak rozmýšľajú a majú iné názory na danú vec. Keby som totoiž vrátila čas, nikdy by som nezistila, aký budú ľudia po čase. A to by mi chýbalo omnoho viac.

Škola, miesto, ktoré by asi všetci( možno by sa našli nejaký jedinci) chceli podpáliť alebo zbúrať. Nespočetne veľa ľudí ju nenávidí, nadáva na ňu a skúša sa uliať vždy keď to ide. A simulácia je jedným spôsobom ulievania sa. Ja som sa snažila uliať, to hovorím otvorene, ale určite som myslela len na najviac dva dni. Mala som teplotu, kašel a cítila som ako keby ma niekto dobodal a hodil pod kombain, ktorý po mne prešiel najmeniej 1000 krát. Potrebovala som to troška vyležať, a skludniť sa... No lenže mi to vyšlo z podkontroly. Po dvoch dňoch som išla doktorke a tá ma nechala doma celý ďalší týždeň... a neskôr mi zistili, že mám v sebe bacil nazvaný streptokok. A tak mám pred sebou celý ďalší týždeň strávený doma. Sama, nuda a nedokážem si ani predstaviť ako to všetko v škole dobehnem. Aj keď školu nenávidím a stále sa na ňu sťažujem, ale teraz mi docela chýba. Hlavne ľudia čo sú v nej.

Túto veselú postavu neobyčajného dievčaťa Pipi, ktoré má väčsiu silu, než široko ďaleko najväčší silák, určite poznáte.Príbehy malej Pipi sformulovala do niekoľkých kníh spisovateľka Astrid Lindgrenová. Rozprávkové švédske roztomilé dievčatko, ktoré bolo aj malou anarchistkou si zahrala legendárna Inger Nilsson, ktorej sa nikdy napodarilo zbaviť nálepky majiteľky bodovaného koňa, ktorého hravo zdvihne nad hlavu. Herečka má dnes okolo 47 rokov a stále aktívne hrá v rôznych divadlách a filmoch. Z filmov o slávnej Pipi poznáme napr.

• Pipi sa sťahuje do vily vilôčky
• Pipi sa pripravuje na Vianoce
• Pipi je na úteku
• Pipi na ostrove pirátov

Poraď, čo s tým? - Ako objať Ťa mám?                                                                                                  Si ako dym, keď nám vysvätia chrám.                                                                                                 Pokoj mi dávaš, - stráca sa zhon.                                                                                                         Ľúbim Ťa, neznámy môj! 

Ak sú mračná, - na srdci tieň,                                                                                                                    Ty vymodlíš - pre mňa slnečný deň.                                                                                                           Úsmev je mostom nad prekážkou.                                                                                                              Usmej sa, tajomný môj!

Ty dávaš nádeš, - si svetlo v tmách.                                                                                                    Tebe verím - a strach viac nemám.                                                                                                    Nechám sa viesť v bludisku ciest                                                                                                    nevšedných dní - i pod záhradou hviezd

Keď pohasnem - niet cesty SP䍠                                                                                                            Prichádzaš sám - nežne hovoríš mi: "SVIEŤ!"                                                                                             Keď padnúť mám, - Ty kážeš:"STOJ!"                                                                                                     Ďakujem, záhadný môj!

Vždy, keď zaspím, - v márnivom sne.                                                                                                     Ty držíš stráž, - sám pri mne.                                                                                                              Spím nad ránom,                                                                                                                                      - nedáš sa prichytiť so mnou.          

Ó ANJEL MôJ.

Poznáte ten pocit, že nikam nepatríte???? Keď si myslíte, že ste všade navyše a všetkým len leziate na nervy a prekážate???JJ teraz sa tak cítim ja. Som obklopená ľuďmi, ale vôbec sa tak necítim. Cítim sa, akoby som sa im všetkým vtierala. Dobrý, som Vtierka Domáca a už sa ma nezbavíte. Tento rok som začala chodiť na strednú,. myslela som si, že staré rany sa zahoja, no ukazuje sa, že sú ešte horsie než predtým, stále sa viac a viac otvárajú. Tá predstava, že sa všetko vráti tam, kde to prestalo predtým než sa všetko pokazilo sa rozpustila ako cukor v čaji. Fakt sa mi zdá, že som tam navyše, že som nemala ísť tam, kde všetci tí čo sú tam. Tento rok som skončila z táborom a chabo som verila, že naše priateľstvá pretrvajú aj potom. Ako som sa len strašne mýlila. Všetci na seba zabudli mihnutím ruky. Čo oči nevidia, srdce nebolí a pomaly sa zabúda. Na to zlé, ale aj na to dobré. Až teraz si pomaly uvedomujem aj iné skutočnosti. Načo sa cpať tam, kam človek nepatrí a kde nemôže prežiť. Na túto stránku som sa zaregistrovala, len kvôli mojej milovanej Jandulinke:) Lenže načo? Jedina, aby videla moje foto. To som jej predsa mohla aj poslať. A načo písať po česky, keď môžem aj slovensky? Keď som prišla na EB, myslela som, že som urobila správne, aspoň som spoznala veľa new ľudí. Lenže za akú cenu??? Robila som to, čo najviac neznášam. Vtierala som sa ľuďom. Snažila som sa písať po česky, lebo by mi mnohí nerozumeli, ale načo? Veď oni majú svoje priateľstvá, pevne popretínané a to preto, že sa môže kedykoľvek stretnúť. Čo ja nemôžem. Nikdy ich neuvidím, normálne zoči voči sa s nimi neporozprávam a nikdy nebudem taká ako oni. Je to smutné, ale je to tak. Načo pestovať priateľstvo, keď aj tak dopredu vieš, že to neskončí tak ako by si chcela.

Myslieť mi fakt neprospeje, ale vďaka tomu prídem na veci, na ktoré by som inak nikdy neprišla.

Milujem prvý sneh, keď po celom roku vidím padať vločky a všetko je posiate bielym paperím. Vtedy chcem, aby stále snežilo až do jari. Je to všetko také krásne a nevinné ako práve narodené dieťa,  prvý novomanželský bozk, prvý pohľad na svet človeka, ktorý nikdy nevidel. Vločky sú veľké ako darčeky darované z lásky. Všetko je biele - stromy, cesty, autá, domy...Vtedy by som dokázala odpustiť čokoľvek, lebo sneh dokáže vykúzliť prekrásny úsmev nielen na tvárach detí, ale aj dospelých, zatrpknutých či nazlostených ľudí a zmeniť aspoň niektorých ľudí pohľad na svet. Vtedy ľudia uveria, že existujú skutočné Vianoce. Keď padne noc a hviezdy spolu s mesiacom zasvietia na sneh, je to okúzlujúce. Prechádzať sa pritom na zasnežených uliciach mesta, kde je všetko prichystané na blížiace sa sviatky. Všade je kľud pohoda a pokoj. A to isté sa deje aj počas sviatkov a po sviatkoch. Mesiac je malý zázrak, ktorý vychadza každú noc aj v zlých časoch, aby nám pripomínal , že každý deň je krásny. A preto by sme ho mali stráviť najlepšie ako to ide.

Úprimne vám poviem môj osobný názor na chalanov. Sú to prvotriedny, psychopatický, idiotský, bezprostriedný, hulvácky, dogenerovaný, vygumovaný, kreténsky, debilný inbecili, ktorí si myslia, že si musia niečo dokazovať len preto, že niečo majú v gatiach. Samozrejme zväčša buď tam majú len svoje plyny, alebo niečo veeeľmi malé, čo ani za zmienku nestojí a neradi by to niekomu ukázali...Samozrejme sú na svete aj vynimky..a poznám takých ktorí niesú takí akých som opísala, ale tých je len veľmi málo. Chalani si stále musia niečo dokazovať, to vedia všetci..ale prečo??? Myslia si, že sú lepší než baby..a prečo??? H,a asi preto, že si myslia, že sú napr. Silnejší než baby (nevideli ste Krok za krokom???Mark si nevedel otvorit ani zaváraný pohár, čo ešte konzervu), inteligentnejší(len preto že existujú súťaže Miss a hovorí sa, že pekná baba nemôže byť aj múdra? Keď si myslíte, že to tvrdenie je pravda tak to určite nepoznáte nebohú princeznu Dianu, Rosalind Franklin, Eleanor Roosveltovú a mnoho ďalších)alebo, že vydržia viac než dievčatá(jasnééé keď prežiješ pôrod a niekedy aj viac po sebe - keď sú dvojičky, tak daj vedieť;))Fakt je a to nehovorím preto, že som dievča, že ženy toho stihnú za život omnoho viac než muži. A to nie preto, že muži skôr umierajú. To je len chabá výhovorka. Je vedecky dokázané, že ženy dokážu robiť viac vecí naraz, čo muži nie. Keď totiž chlap pozerá futbal, je natoľko zamestnaný, že nestíha telefonovať, robiť poriadok a už duplom nie strážiť dieťa.  Maximálne vie pri tom nadávať buď na svojich favoritov alebo na opačý tím alebo sa pri tom všetkom napchávať. Toť všetko na túto tému.