Sandrusska

Prázky, konečne. Aj keď len týždenné, ale newadí. Aspoň niečo.

Dnes ráno bolo u nás rušno. Ségra si vybavovala prihlášku na vysokú, tato ju všade vozil, mama varila a ja sa snažila spať. Nedarilo sa mi to. Keď som sa donútila vstať a úplne sa zobudiť, pozrela som sa z kona. Už veľmi dlho sa mi nenaskytol takýto pohľad. Na ihrisku sa hralo veľa zlatučkých malých prckov. Hrali sa s loptou a ich divákom bola pravdepodobne jedna z mamičiek. Spomenula som si pri tom na časy, keď som bola mladšia. Skoro celý náš vchod bol v podobnom veku. Každý deň sme sa spolu hrávali na ihrisku, či parkovisku len s tým rozdielom, že na nás nikto nedával pozor, len maximálne z okna, či balkónu. Preto sme si to takto užili a navyvádzali toľko somarín. Veľakrát si jeden z nás zlomil nohu, ruku, rozbil koleno alebo hlavu. Jasné musím sa priznať, je možné, že boli aj nejaké neškodné krádeže. Ale to nám bolo predsa všetko prepáčené. Pamätám si, ako sme ako susedia k sebe chodievali na návštevy, rozprávali si strašideľné príbehy. No, ako čas plynul, ľudia sa menili, vyrástli, zmenili sa, odsťahovali a už to nikdy nebolo ako vtedy na parkovisku pri vybíjanej , pri sedení na schodoch a hraní Biela, modrá, červená, či Meno, mesto, zviera, vec. No, ostali aj tí, ktorí stále bývajú na tom istom mieste a zmenili sa len o kúsok. Že Andrejko?! :))

S radoťou nám rodičia tvrdia, že sme primladí na to, aby sme vedeli, čo chceme a potrebujeme. A v 40-tke na to budeme pre zmenu pristarí. Podľa mňa, častokrát tie rozhodnutia, čo urobíme ako deti sú najdôležitejšie. Lebo od toho sa nám môže odvíjať celú budúci život.