Sandrusska

Kedysi musím uznať, že mi išli ústa jedna radosť. Jazyk som nikdy nedržala za zubami, vždy som mala čo povedať, musela mať posledné slovo a nikdy sa mi nestalo, že by som dobrovoľne mlčala.

Teraz je to však úplne iné. Jakto??? To ja newiem. Bola veľmi dlhá doba, čo som si mala s každým dokonca aj s tým koho som nemala rada čo povedať. Teraz nie. Teraz mi nerobí problém vydržať byť ticho aj niekoľko hodín. Asi sú to nejaké vedľajšie následky, ja netuším. Proste tí, čo ma poznajú tak si to možno všimli, že už niesom taká výrečná, ako kedysi...ale mnohí ani nie. Je zváštne, že ako plynie čas, tak sa veci a aj ľudia menia. Môžem si písať s človekom deň čo deň a vždy máme nejakú spoločnú tému a môžem si s ním písať po týždňoch a málokedy si niečo dokážeme povedať. Ale môže to byť aj naopak. Keď veľmi výreční ľudia mlčia, je to ohlušujúce. (To som nevymyslela ja, nebojte až taká inteligentná nie som... no možno aj som..ale presne takéto slová by som určite nepoužila.) Nedokážem uveriť tomu, že si s dôležitými ľuďmi v mojom živote nemám čo povedať, alebo napísať. To mi proste nejde do hlavy. Ako je to možné?????