Keď Kimi prišla Stajpenovi otvoriť, čudne krívala,s chumáčmi vaty medzi prstami na nohách.

- Ty si už tu? – začudovala sa Kimi. – Povedal si,že sa zastavíš až o piatej.

- Veď je päť, - povedal Stajpen.

- Začínam nový život. Vstupujem do seba a idem byťdobrý.

- A čo sa stalo? – spýtala sa Kimi. – Stretol siniekde po ceste Ježiša?

- Nie. Zadíval som sa poriadne na svojich rodičov.

- No tak to musel byť šok.

Hviezda Jasná Kopasná sa začala smiať a zalakovalasi nohy až po členky.

- Začneme maličkosťami, lebo Boh sa skrývav maličkostiach, - povedal Stajpen Stele: - Môžem ti ich nalakovať ja, už som torobil.

- Smrdia mi nohy, - povedala Hviezda.

- Nič necítim, - povedal Stajpen.

- No nehovorila som? - povedala Kimi dcére a otočilasa k Stajpenovi: - Práve sme diskutovali o tom, akí sú muži. Že napríkladnecítia, ako smrdia týždeň nosené trenky a podobné záležitosti.

- Nepočúvaj ju, Stela. Mužov existuje veľa rôznychdruhov, - povedal Stajpen: - Čím skôr to pochopíš, tým lepšie pre teba.

- Sú niektorí aj normálni? – spýtala sa Stela.

- Isteže sú, - povedala Kimi. – Ale ja osobne som eštežiadneho takého nestretla.

Stela sa zasmiala a opýtala sa:

- Môžem zavolať otcovi?

- No jasné, - povedala Kimi. – Dobrá asociácia.

Stela odišla telefonovať.

- Vždy jej natlačí do hlavy kopu somarín a mňaz toho ide poraziť, - povedala Kimi Stajpenovi. – Teraz ju namotáva na to, akéto bude super, keď bude kočíkovať malú sestričku.

Stajpen si ľahol vedľa Kimi:

- Ignoruj to.

- Veď to ignorujem. Dajme si niečo na nervy.

Chvíľu vyjedali bonboniéru. Stajpenovi sa s nikýmna svete tak dobre nepovaľovalo ako s Kimi. Možno to spôsobilo spoločnestrávené dospievanie, keď má človek jedinečnú šancu zdokonaliť svoj originálnyspôsob márnenia času, aby to bolo leňošenie príjemné, zľahka pozdvihujúce duchaa absolútne zbavené výčitiek svedomia.

- Máš nejakého milenca? – spýtal sa Stajpen Kimi.

- Nie, - povedala Kimi.

- Ako to môžeš vydržať?

- Ľahko. Keď to nemám, prepnem sa do režimu Stand By.

- To sa dá?

- Ženy to vedia.

- Naozaj netúžiš s niekým byť?

- Nie. Mne tých pár pohladení a orgazmov nestojíza tie xanaxové noci, čo prídu potom.

Stajpen začal masírovať Kimine chodidlá. Kimi slastnezatvorila oči. Stajpen vedel, že Kimi klame samú seba. Žene, ktorá mala orgazmus,keď si len vyzliekla podprsenku, musí sex chýbať.

- A mňa by si nechcela?

- Pred chvíľou si hovoril, že ideš pracovať na svojomšťastí a na vzťahu so Zoe.

- S tebou by som urobil výnimku.

- Lásku si treba vážiť.

- Veď ja by som si ťa vážil. Na rukách by som ťanosil a na hocičom inom tiež.

To sa už obaja smiali. Vedel, že si pod zámienkouvtipkovania povedali to podstatné. Že on by ju chcel, keby ho ona chcela a ona byho chcela len vtedy, keby v tom neboli žiadne keby a možno ani vtedy nie.

- Aj tak nezostaneš sama. Vesmír nie je usporiadaný tak,aby plytval materiálom, ako si ty, - povedal Stajpen.

- Mne vyveštili, že prvé manželstvo budem maťnešťastné, druhé šťastné. Tak si to niekedy predstavujem. Nájdeme sa, on a ja, čosme sa celý život hľadali. Obaja budeme starí, nadopovaní geriavitom a taktrochu mimo. Ja budem mať na sebe pletený sveter a vložky na inkontinenciu moču,on bude mať načúvací prístroj a veľmi peknú paličku, ktorou by moholv prípade potreby umlátiť kohokoľvek, kto by kradmou rukou siahal na našespoločné šťastie. Budeme sedieť na lavičke v parku, usmievať sa, kŕmiťtuberkulózne holuby a hovoriť si, že to nevadí, že moja dcéra, čo je už tiežna penzii, má potetované celé telo.

- Nemusíš to dramatizovať, - povedala Stela. – Chcelasom mať pod pupkom ružu ako má Britney Spears na zadku, ale mama mi to zatrhla.

Vchádzala do spálne a opatrne niesla táckus troma príliš plnými hrnčekmi kakaa. Všade bolo porozlievané. Vôňa kakaapríjemne prerážala acetónový smrad laku na nechty.

- Keby si to tvoja mama s tým tetovanímnerozmyslela, tak mi pokojne zavolaj, - povedal Stajpen Stele: - Môžem si ťaadoptovať. Ty budeš robiť kakao a ja ti dovolím vytetovať si na telo aj schémusériového zapojenia tranzistorov, ak by si chcela.

- No to by bola fakt výhra robiť ti kuchárku, - povedalaStela.

- Celá matka, - povedal Stajpen.

Keď Stajpen prišiel domov, Zoe sedela na postelis chumáčmi vaty zastrkanými medzi prstami na nohách a lakovala si nechty.Ešte aj ten acetónový zápach stojaci vo vzduchu bol rovnaký ako u Kimi.

Stajpen mal chvíľu sklon podľahnúť pokušeniuvykladať si to ako znamenie. Potom si povedal, že možno len obidve ovplyvňuje táistá módna redaktorka časopisu Elle, ktorá v rubrike horúcich tipov nástojí natom, že bez nalakovaných nechtov na nohách nemá život zmysel.

- Nie si hladný? – spýtala sa Zoe: - Varila som.

Pôvodne mal v úmysle kúpiť čokoládu aj Zoe, alecestou na to zabudol. Prepadol ho pocit viny skombinovaný s akousi ťarchou nažalúdku. Premýšľal, čo asi Kimina dcéra natrepala do toho kakaa. Ľahol si vedľaZoe.

- Ja som taký idiot, - povedal.

- Teraz, alebo celkovo? – spýtala sa Zoe.

- Ak chceš ešte stále ísť do Grécka, tak si môžemenájsť nejakú dovolenku a ja s tebou pôjdem, - povedal jej.

Zoe sa víťazoslávne usmiala a Stajpen v tomokamihu pochopil, že urobil chybu. Vysvitlo totiž, že Zoe dovolenku v Gréckuvôbec nezrušila. Vzhľadom na to, že termín odletu bol o tri dni, Stajpen žasolnad jej pevnými nervami a skalopevnou istotou, že keď sa bude tváriť akoby nič,Stajpen v pravý čas povolí.

- Ale nejdeme tam preto, aby sme robili dieťa, ok? -povedal Stajpen. – Nemáme medzi sebou zďaleka všetko vyriešené, aby sme na to bolipripravení.

- Ok, - povedala Zoe.

- Nevysadila si tabletky, že nie?

- Vysadila.

- Aha.

- Ale zase ich nasadím.

- Nie je v tom nejaký podfuk, že nie?

- Uráža ma, že si to o mne myslíš. Ja podfukynerobím.

Klameš, pomyslel si Stajpen. Robíš ich stále.

- Ak mi neveríš, nemusíme spolu celú dovolenkuspávať. Budeš len nosiť kufre a natierať mi na pláži chrbát, aby ma tamneotravovali miestni prietrtníci.

- Budem tam ako tvoj nosič a repelent proti tlstýmGrékom?

- Presne. A môžeš sa potápať a celý časchľastať.

City sa nemýlia, to rozum sa mýli, povedala dnesStajpenovi Kimi. Vedel, že teraz už do Grécka so Zoe ísť musí. Ale strašne sa mutam nechcelo.

Zbalení boli bleskovo. Kľúče dali susedom, abypolievali kvety a vyberali schránku. Obyčajne si túto službu počas dovoleniekrobili Stajpen s Korbenom, ale Stajpen vedel, že je vrcholne nebezpečnéudržiavať teraz s Korbenom a hlavne so Sony akýkoľvek kontakt.

V tlačenici na letisku zrazu Stajpen uvidel Korbenaa Sony medzi ľuďmi motajúcimi sa pred tabuľami odletov.

- To je dojemné, že sa im chcelo odprevadiť násk lietadlu, - povedal Stajpen.

- Oni nás neodprevádzajú. Oni idú s nami, -povedala Zoe. – Ty si vraj Korbenovi poradil, že majú ísť na dovolenku, že to ichvzťahu urobí dobre.

Stajpen sa otočil k Zoe.

- No ale s nami?! – spýtal sa Stajpen.

- Prečo nie? Sama som im to vybavila. Aspoň sa nebudešso mnou tak veľmi otravovať, keď už nebudeme súložiť.

Stajpen prvýkrát v živote pocítil, že by jejnajradšej jednu vrazil.

„Aké trampoty umárali strýčka Tobiáška, na toneprídete, keby ste to uhádli, musel by som sa červenať nie ako príbuzný, ani akomuž, už vonkoncom nie ako žena, ale musel by som sa červenať ako autor, pretože sinemálo zakladám práve na tom, že môj čitateľ nikdy nič neuhádne. A tentoraz somtaký samoľúby a márnomyseľný, že nech by som tak zvedel, že tušíte, čipredpokladáte, čo bude na ďalšej strane, naskutku by som ju z knihy vytrhol.“

- Zabila som s ním najlepšie roky svojho života, -povedala Sony a Stajpen usúdil, že tým spoluvrahom bude asi Korben.

- Ktoré sú tie najlepšie roky, to určuješ ty,nezabúdaj na to, - poučila ju Zoe. – To čo máš za rúž?

- Taký lacný. Mala som depku.

- Dobrý odtieň.

- Mali aj červenší, ale to by som vyzerala ako kurva.

Stajpen si predstavoval, čo tam asi tie dve robia.Naprávajú si ramienka podprseniek, prehrabujú si vlasy, približujú si tvárek zrkadlu a prstom si rozotierajú šminky. Vedci vraj zistili, že každá žena,čo používa rúž, ho za svoj život zje šesť kíl. To na nich predsa musí zanechaťstopy. Určite aj výpary z farieb na vlasy alebo z čistiacich prostriedkovvšetkých druhov musia postupne narušovať ich krehkú vnútornú rovnováhu. A čoešte tie chemické látky z antiperspirantov, pleťových masiek a krémovproti vráskam vsakujúce cez pokožku. Nečudo, že sú iné než muži. Už sa rodia akoiné, vychovávajú ich ako iné a ten rozdiel sa stále prehlbuje. A poučnéčlánky plné banálností z časopisov pre ženy o tom, Čím sa mužilíšia od žien a ako to využiť, s tým všetkým nemajú veľaspoločného.

- Myslela som si, že on je môj rytier, chápeš, -povedala Sony v kúpeľni na prízemí.

- A nie je? – spýtala sa Zoe.

- Keď s rytiermi je to celkom inak, než si myslíš,- povedala Sony. - Predstavuješ si, že prídu z boja ako víťazi, počuješrinčanie koristi, vidíš zbrane so zaschnutou krvou nepriateľa. Myslíš si, že zanadšeného revu plebejcov objímeš ozajstného muža. Ale skutočnosť je taká, že ajkeď ďaleko od teba v nejakej blbej bitke zvíťazil, doma ti zo sedla padáunavený a totálne nasratý chlap, smradľavý od starých šťaniek, ktoré mumnoho hodín stekali po nohách, lebo je ťažké za pochodu zosadať z koňaa vyzliekať brnenie.

- To je nejaká metafora? – spýtala sa Zoe.

Stajpen musel o poschodie vyššie zahryznúť dokotúča toaletného papiera, aby nevybuchol do smiechu.

- Myslela som, že ma pochopíš, - povedala smutne Sony.

- Ale jasné, že ťa pochopím, - povedala Zoe, - ale aktakéto veci hovoríš aj Korbenovi, tak ten z toho rozumie veľké hovno. Ak tiKorben lezie na nervy, je to pochopiteľné. Ak ho už nemáš rada, je to pochopiteľné.Ak máš iného, aj to je pochopiteľné. S mužmi z tejto rodiny sa nežijeľahko. Ale ak ho chceš zmeniť, tak sa priprav na skorú smrť z prepracovania.

- Ja neviem, čo chcem. Ale viem, čo nechcem.

- A čo nechceš?

- Aby bolo všetko ako doteraz. Chcela by som, aby saniečo stalo a všetko bolo inak.

Tak to sme dvaja, pomyslel si Stajpen. Ale keď tosformulovala Sony, pripadalo mu to celé zrazu ešte hlúpejšie, než sa pôvodne zdalo.

- Stane sa to, čo budeš chcieť, aby sa stalo, - povedalaZoe.

Stajpen sa usmial. Zoe bola naozaj vždy presvedčená, žesvet riadi ona sama alebo by ho mohla riadiť, keby sa jej tak veľmi nevzpieral. ZatoSony žila zjavne s myšlienkou, že dianie v celom univerze organizuje niektoiný, o koho zámeroch nemôžeme mať my – nehodné červy – ani potuchy a žesme voči jeho vôli celkom bezmocní. A potom v Stajpenovej mysli vyvstalaKimi. V poslednom čase na ňu myslel často. Nad Kimi musel Stajpen zauvažovať.Kimi sa rozhodla po riadiacom princípe ani nepátrať. Alebo ak, tak až vtedy, keďbudú zaplatené všetky zloženky, všetky veci vyzdvihnuté z čistiarne, jejdcéra si doma nezabudne zošity, zje v škole desiatu a nezmešká krúžky.Jednoducho, keď sa všetok životný chaos dostane pod Kiminu kontrolu. A tonebude nikdy.

Záchodové dvere sa otvorili a stála v nichbabka. Bola stará, odkedy sa Stajpen pamätal, presne taký istý čas sa chystalazomrieť a zároveň sa zaťato ako buldog držala života.

- Čo tam toľko sedíš? Chceš mať zlatú žilu? –spýtala sa babka bez stopy ostychu.

- Hneď to bude, - povedal Stajpen.

- To vidím, - povedala babka.

Stajpenovi prebleslo hlavou, čo tým asi babka myslí.Mama mu prezradila, že včera babka protestne vypľúvala struky zelenej fazuľkyz polievky, ktorú jej priniesli a o dve hodiny ju mama načapala, akoz tých povypľúvaných strukov varí novú polievku. Možno sa jej už v hlavevšeličo motá, možno sa čas v jej mysli rozvaril na neurčitú gebuzinua ona teraz vidí Stajpena ako šarvanca, ktorému treba zaraziť jeho podozrivévysedávanie na vécku.

- Kedy si bol naposledy na spovedi? – spýtala sa babka.

Stajpen túžil po tom, aby babka zatvorila dverea dala mu pokoj. Potiahol k sebe kľučku, ale babkina noha v skvelých,možno ešte prvorepublikových topánkach na nízkych opätkoch, zastrčená vo dveráchnepopustila. Babka dobre vedela, že naposledy bol na spovedi, keď mal asi desať rokova bol súčasťou diverznej akcie babky a jej dvoch sesterníc, ktorá mala zavýsledok zasvätenie malého Stajpena do tajov Kristovho umučenia v prospechľudstva a Stajpenovu birmovku. Stajpenov otec - vtedy zástupca riaditeľa nagymnáziu - sa nemal o ničom dozvedieť a staručký biskup sa zas nemaldozvedieť o tom, že Stajpenova matka je židovka a celého ich Ježiška malavždy v paži.

- Porozprávame sa o tom neskôr, dobre? –vyskúšal na ňu osvedčenú fintu, ktorá mu celkom fungovala s frajerkami.

Lenže babka sa narodila ešte za Maďarov a modernéfinty na ňu pôsobili asi ako strely zo vzduchovky proti valiacemu sa tanku.

- Srdce mi puká, že žiješ v hriechu, - povedalababka. - Už som o tom hovorila aj s naším pánom farárom. Sľúbil mi, žesa s tebou porozpráva.

Na pána farára sa Stajpen pamätal veľmi dobre. Nadedovom pohrebe táral dve na tri a vôbec nevyzeral na to, že reči o pokorea božej milosti môže myslieť vážne. Ten išiel za farára iste preto, aby sa hotetky z Hornej Dolnej, odkiaľ pochádza, nepýtali, prečo sa neoženil, zažijekopu zbožnej úcty, ku ktorej by inak vzhľadom na svoj mdlý rozum neprišiela hlavne má na teológii možnosť stretnúť kopu spolužiakov podobnéhozamerania, ktorí tiež pod sutanou nosia hodvábne trenky.

- Ten farár vyzerá na pekného idiota, - povedal Stajpen.

- Viem, - povedala babka: - Už ani farári nie sú, čobývali.

Svojim kamoškám z vdovskej úderky, z tohospoločenstva starých bosoriek, ku ktorým sama patrila, by sa to nikdy neopovážilapriznať, pomyslel si Stajpen. Ale možno je to celé inak. Možno komando zúrivýchbabiek v čiernom, ktoré všetko vedeli a do všetkého sa starali, lojalituvoči tomu holobriadkovi len predstieralo, a keď ich nikto nevidel, niekde nadružencami a štrúdľami sa s povyťahovanými protézami rehúňali nad jehoneschopnosťou a slabosťou pre blonďákov s fúzami, ako stvorenými prepornofilm z Tirolska. Kto vlastne mohol vedieť, čo sa odohráva vo vnútri tej uzavretejskupinky vdov so železnými pravidlami, ovládajúcich sféru kostolnej výzdoby apohrebných spevov, ktoré uplatňovali najprísnejší ostrakizmus na každúsúkmeňovkyňu, ktorá sa opovážila obliecť si o odtieň svetlejší kabát alebozatajiť rozvod svojho šesťdesiatročného decka?

- A čo si jedol, že to tak smrdí? – spýtala sababka.

- Nič tu nesmrdí, babka, sedím naprázdno. Chcel sommať len chvíľu pokoj od všetkých.

- Veď aj mne treba, - povedala babka.

- Pokoj, alebo na záchod?

- Nestaraj sa a zmizni, - povedala babka.

O pár metrov ďalej sedela na schodoch Stajpenovamatka s naberačkou v ruke.

- Mám toho plné zuby, - povedala.

- Čoho, mami? – spýtal sa Stajpen nežne a sadolsi vedľa nej.

- Všetkého, úplne všetkého.

Stajpen jej vzal z ruky naberačku.

- Mám to za teba dovariť? – spýtal sa.

- Kašli na to.

Mama chytila Stajpena za ruku. Stajpen v jej očiachhľadal náznaky šialenstva, ale nenachádzal ich. Matka vyzerala ako zvyčajne. Až tonaháňalo strach.

- Vieš, čo je najväčší problém feminizmu? –povedala matka: - Že ženy sú slepice. Lebo si to nechajú.

Stajpen si zrazu uvedomil, že na to, že naňho práveštyri ženy vyliali svoje momentálne životné rozpoloženie, je ešte celkomv pohode.

Obed prebiehal hladko ako balet na mínovom poli.

Sviečky horeli, osud jedla na tanieroch sa neodvratne napĺňal a babka rozprávalao tom, ako veští z benzínovej pumpy.

Základom je rozdelenie na dobré a zlé farby áut.Najlepšie sú strieborná a zlatá metalíza. Najhoršie tmavomodráa čierna. Biela a žltá sú v podstate neutrálne, v spojenís inými farbami však môžu znamenať všeličo. Babka sa teda díva z oknasvojho bytu na pumpu na druhej strane ulice a veští. Ak prídu za sebou dvetmavomodré autá, znamená to svár v rodine. Ak príde strieborná metalízaa za ňou zlatá, babka môže očakávať finančné prilepšenie, napríkladzvýšenie dôchodku alebo výhru v matese. Kombinácia červeného a žltéhoauta predpovedá návštevu, v opačnom poradí návštevu s darčekom. Dvečierne autá a za nimi zlatá metalíza znamenajú pohreb muža, ak je namiestozlatej strieborná, pohreb ženy. Zelené autá nasledované modrými veštia zmenubabkinho zdravotného stavu, výkyvy odčítava podľa odtieňa farby a stavukarosérie. Najžiadanejšia je séria troch strieborných metalíz idúcich za sebou,pretože tie zaručujú lásku, šťastie a božie požehnanie pre celú rodinu.

- Tri strieborné metalízy dlho neboli, však? –povedala matka.

- Veru neboli. Asi ich odvážajú inde. Možno do Čiech.Česi sú takí, že nám všetko berú, - povedala babka. - Alebo nám ich berú Maďari,tí nám tiež chcú len zle.

- Ale mohli by to byť aj Rusi, - povedal Korben.

- Alebo Američania, - povedal Stajpen.

- Alebo Japonci, - povedal Korben.

- Nerobte si z babky srandu, lebo vás rozsadím, -povedal im otec.

- A naozaj to funguje? – spýtala sa babky spôsobneSony. Odkedy si babka spojila Sony s juhoamerickou až nepríčetne kladnou hrdinkouz telenovely, ktorú dabuje, stala sa Sony jedinou baštou tradičných morálnychhodnôt, ktorú je babka spomedzi mládeže ochotná akceptovať.

- Ak nie, nech do mňa naskutku udrie blesk, - vyhlásilababka.

Stajpen s Korbenom pozreli s očakávaním dostropu, či náhodou nezahrmí.

- Možno by sme mohli nastriekať všetky autá, čo súv rodine, na strieborno a skúsiť obiehať pumpu pri babkinom dome, - povedalamatka sucho: - Možno by sa konečne stalo niečo ukrutne zábavné a všetci by smemohli radostne umrieť s pocitom, že sme dostali, čo sme chceli.

Všetci sa zahĺbili do úvah o vlastných nešťastiach.Stajpen si uvedomil, že všetci sa tak naozaj cítia, že každý z nich nemániečo podstatné, čo mu v živote chýba. A pritom sú všetci zdraví,existenčne zabezpečení, každý z nich má niekoho, kto ho miluje. Nechýba imvlastne k šťastiu hlavne to rozhodnutie byť šťastný? Tešiť sa zo súčasnéhostavu vecí? A môžu to vlastne vedieť Stajpen a Korben, keď ich tonenaučili rodičia? Keď ani ich rodičia neboli nikdy spokojní s tým, kto sú,kde stoja a koho majú? Možno ani Stajpen nepotrebuje nič nové, žiaden zásahzvonku v podobe človeka, či udalosti, potrebuje len zmeniť uhol pohľadu na svojživot. Potrebuje sa rozhodnúť byť spokojný, stáť na svojom mieste, robiť správneveci.

No a potom sa vo dverách objavil doktor zo susedstvas precíteným spevom známej odrhovačky o šťastných narodeninách a soživým darčekom pre mamu v podobe liliputánskeho bieleho králička.

Odkedy Dostojevskij a Nietzsche zabili Boha,v umení sa vraj zákonite objavila postava lekára ako sudcu, spasiteľaa človeka, ktorý sa ako taký najviac zaoberá otázkami života a smrti.V domácnosti Stajpenových rodičov sa postava lekára objavovala odvtedy, ako predpár rokmi dotyčný doktor pri hľadaní uleteného roja včiel našiel Stajpenovu matkuv leopardích plavkách plakať na konci záhrady. Doktor mal zlú ženu so zložitoupsychiatrickou diagnózou, s ktorou sa nemohol rozviesť, pretože jeho žena bynemala koho trápiť a on by zas nemal výhovorku, prečo je nešťastný.

Matke vbehli do očí slzy. Vzala do dlaní králičkaa priložila si ho k tvári.

- V každom druhom filme o úchylákoch jenejaká pomätená so zajacmi, ale nevadí, - povedal otec.

- Úchyláka a pomätenú už máme, tak prečo by smenemali králička? – povedala matka.

- Myslíš, že s tým doktorom tvoja mama spáva? –spýtala sa Zoe Stajpena potichu.

- Nevyzerajú na to.

- A s tvojím otcom?

- Ani tí na to nevyzerajú.

- Tak tvoju mamu nemá kto pohladkať, ako je rok dlhý, -povedala Zoe.

Nastal chaos okolo králička, presunu stoličiek,odkladania špinavých tanierov, vyhlásenia otca, že králiček smrdí ako dobreodležaná mŕtvola a babkinej paniky, že jej niekto ukradol peňaženku. Niktonevie, ako sa to stalo, ale tak akosi prirodzene to potom prischlo babke. Jednoducho sa odsviečok chytil obrus.

- Tuším trochu horí, - povedala zrazu Sony a keďsa všetci otočili, plamene na stole šľahali do metrovej výšky.

Všetci sa dívali, ale nikto sa nepohol. Medzipohármi na stole vzbĺkali servítky a horiace poletovali okolo.

Zoe schytila vázu, vyhodila z nej kvety a voduvyliala na stôl.

- V kúpeľni je vedro, - povedala matka mechanicky,držiac v rukách králička a nespustiac oči z ohňa.

Otec len stál a držal si hlavu.

Stajpen vbehol do kúpeľne, napustil do vedra vodua vylial ju na horiaci stôl.

Po chvíli zmätku to uhasili.

Kávu mama podávala na terase. V dome to strašnesmrdelo.

Stajpen šiel do kúpeľne s výhovorkou nazačmudené ruky. V skutočnosti si ju chcel ešte raz pozrieť, pretože nadobudoldojem, že nabudúce už nič nemusí byť, ako bolo. Že matkina aj otcova väzbak materiálu, ktorý pre Stajpena kedysi predstavoval domov, je chatrnejšia, než sapôvodne zdalo.

Do kúpeľne vbehla Sony.

- Mám v oku popol! – zakričala, naklonila sak zrkadlu a odchlipovala si tam očné viečko.

- Nejde mi to von, - povedala. – Nemôžeš sa pozrieťty?

Stajpen sa vrátil od dverí. Nastavil si Soninu tvárproti oknu a hľadal jej v podráždenom oku, čo by tam mohlo byť navyše.Udrela mu do nosa jej vôňa. Bol si istý, že v zmesi voňavky, šampónu, zubnejpasty a potu cíti aj jej pohlavie. Sony mu pomaly zašla prstami do vlasov.Znehybnel.

Spomenul si zrazu na všetko. Na jej pohľady, smiech,chôdzu, na jej pocikané nohavičky. Zrazu vedel, že by to s ňou mohlo byťúžasné.

Sony sa naňho dívala, pootvorila ústa, videl v nichjej vlhké zuby, vedel aj to, že s touto ženou by ho bavilo sa bozkávať. Sony sapohla smerom k nemu, dotkla sa ho prsiami.

Stajpenova krv sa rozhodla zmeniť smer svojho pulzovania.Vždy ho vzrušovalo riziko prichytenia. Sony mu položila ruku do rozkroku. Muselacítiť, aký je tvrdý. Postavila sa na špičky a smerovala k jeho ústam.

- Sony, prestaň, - vytlačil zo seba Stajpen. - Toto nemázmysel.

Sony sa ani nepohla.

Je to bratova frajerka, ty debil, hovoril sám sebev duchu Stajpen, ale nepomáhalo to. Tá jej vôňa, tá bohapustá sladkastážiadostivosť v jej očiach, tie tvrdé prsia opreté o jeho košeľu, to všetkobolo silnejšie. Musel prísť ten druhý Stajpen, ten správny Stajpen vyklonovanývlastnou mysľou, ten, ktorý nerobí hlúposti, nekazí, čo ešte funguje, nezraňuje,neuteká a stojí si za svojím. Ten druhý Stajpen zdrapol toho pôvodnéhoStajpena, odtrhol ho od Sony a vliekol ho k dverám.

- Prepáč, - povedal Stajpen.

- Neprepáčim, - povedala ticho Sony.

Vychádzajúc von sa Stajpen zrazil s Korbenom.

- Všetko v poriadku? – spýtal sa Korben.

- Blbo sa pýtaš, - povedal mu Stajpen.

- Vďaka za upozornenie, bez teba by mi to nedošlo, -povedal Korben.

Stajpen vonku na terase našiel Zoe a chytil ju okolopliec. Poddala sa jeho dotyku.

Všetci vzrušene riešili požiare, od ich vlastného ažpo rímskeho podpaľača Nera. Vyzerali, akoby im to prestáte dobrodružstvo celkomprospelo. Niekto vytiahol slivovicu a začalo sa popíjať.

- U vás by sa mali častejšie diať nejakékatastrofy, stmeľuje to rodinu, - zašepkala mu Zoe: - Možno by nebolo od veci, kebyvašim spadol celý dom.

Stajpena ešte chvíľu omínal zaktivovaný penis. Keď samu krv vrátila zase do mozgu, mohol začať premýšľať. S Korbenom sa minul asio tri sekundy. Sony ho nikdy nevzrušovala viac ako iné aspoň približnepríťažlivé ženy. Bolo to celé len skúška správnosti jeho plánov začať žiťinak? Alebo to má pripísať vlastnému zúfalstvu?

Držal Zoe okolo pliec a pripadala mu zrazu zvláštnecudzia. Strašne cudzia. S tými jeho novými predsavzatiami to veru nebudejednoduché.

- Fotografovaním vám vraj kradnú dušu, hovoriaIndiáni. Niekedy je však celkom užitočné nechať si odkradnúť z vlastnejnechutne prebujnenej duše, preto neváhajte a pokračujte nezmenenou stodvadsiatkoupo Pražskej, kde sú už nachystaní ujovia policajti a zo samej roztopaše merajúa merajú a komu namerajú, toho odfotia, - krákal nejaký megavtipný jedinecz rádia.

Stajpen nemal najmenšiu chuť konverzovaťs policajtmi. Prekročil rýchlosť a požil nezanedbateľné množstvoalkoholu, takže tušil, že by mu nezostávalo nič iné, než v prípade potrebyzahrať nervové zrútenie. Za celý deň ich zažil toľko, že by nejaké ďalšiezvládol aj sám ľavou zadnou.

Policajti však nevyužili príležitosť pokochať sa jehohereckým koncertom, takže sa Stajpen s vidinou postele a dvoch paralenovrútil ďalej nočnými ulicami, až kým mu nezavolal Korben.

- Potrebujem s tebou hovoriť, - povedal mu zlomenýmhlasom.

- Tak hovor.

- Poď na pivo.

- Je skoro polnoc a bolí ma hlava.

- Nebudeme dlho, - povedal Korben, - jedno pivoa štyri vety.

Stretli sa teda v krčme za rohom, len pár metrovvzdialenej od Stajpenovho bytu. Cestou si Stajpen ešte stačil všimnúť, že doma sasvieti, teda že sa Zoe nefláka po vonku, ale pravdepodobne sedí doma a vymýšľa,ako to urobiť, aby dosiahla svoje a jemu to ani neprišlo.

- Ide o Sony, - povedal Korben, hneď ako si sadol.– Má iného.

- Koho?

Stajpen si až neskoro uvedomil, že sa spýtal prirýchlo,ale Korben bol príliš zaujatý vlastným utrpením, než aby zvládal vyhodnocovaťStajpenove komunikačné skraty.

- Neviem koho. Špehoval som ju, ale s nikým sanestretáva, nikomu nič podozrivé netelefonuje. Ale viem, že má iného. Ona je doniekoho zamilovaná.

Stajpen bleskovo premýšľal, ako by reagoval niekto vjeho koži, nejaký alternatívny Stajpen, ktorému bratova frajerka nevyznala lásku,ktorému neposlala aspoň desať esemesiek s podivným obsahom, ktorému nedávno v krčmepod stolom v prítomnosti ďalších piatich ľudí neprešla bosou nohou po stehne až dorozkroku. Celkom nevinný Stajpen by bol určite absolútne vecný a držiaci sa pri zemi.Tak sa teda opýtal:

- Prečo si to myslíš?

- Nie som blbý.

- No schválne.

- Tak po prvé: Prestala sa so mnou hádať. Po druhé:Kúpila si podprsenku a gaťky a nezaujímalo ju, čo si o nich myslím. Potretie: Zatvára sa v kuchyni a vykladá si karty.

- Spávate spolu?

- Ja som chcel. Tak som bol nútený povedať jej o tom,že som sa oholil. Chcela, aby som sa vyzliekol a keď som to urobil, dostala takýzáchvat smiechu, že sa normálne dočúrala.

- Čože?

- Cvrkla si do gatiek.

Stajpen zostal ticho. Nemohol si pomôcť, ale predstavaSoniných pocikaných nohavičiek ho z neznámeho dôvodu vzrušila.

- No a potom sa už smiala zakaždým, keď ma videlanahého, - doložil Korben: - Dosť ma to deprimuje, aby som pravdu povedal.

Obaja bratia si odpili pivo zo zle umytých pohárov.

- To chce čas, - povedal Stajpen. – Chlpy ti dorastúa ak jej aj niečo straší v hlave, to ju určite prejde. Možno len takfantazíruje z dlhej chvíle.

- Myslíš?

- Jasné, - povedal Stajpen: - Choďte niekam na dovolenku,nech sa rozptýli.

Korben sa zahľadel do piva, vyzeralo to, akoby aktuálnezvažoval možné destinácie.

- Vieš, čo mi ešte povedala? – ozval sa zrazu Korben.– Že nemám rád sám seba, a preto sa otupujem alkoholom, jedlom a hulením.Aby som to so sebou vydržal. Že sa tým postupne ničím, pretože nemám odvahu zabiťsa naraz.

- A ty si jej čo na to povedal?

- Že sa mám rád, keď ma má rada, - povedal Korbenváhavo.

- Aha.

- A ona, že to je teda dosť pomýlené.

- Nepočúvaj ju, - poradil mu Stajpen. – Teda tvár sa,že počúvaš, ale vypni odpočúvanie. Alebo povedz, že to je zaujímavé a žeo tom budeš premýšľať.

Korben sa zatváril mimoriadne zaujato, akoby mu takátomožnosť ešte v živote neprišla na um.

No a potom Korbenovi zavolala Sony, že im do bytu vletelaobrovská kobylka, skáče ako pominutá a nech Korben príde a niečo s ňou urobí.

- Jasné, zlato, hneď som tam, - povedal Korben, postavilsa, pozdravil a odišiel. Stajpenovi niečo v jeho kroku a hlasepripomínalo rytiera Lancelota, ale zrazu si nebol istý, či sa mu to nepleties nejakou montypythonovskou verziou.

Doma sa síce svietilo, ale Zoe už spala.

Stajpen sa povyzliekal a vliezol do sprchy. Konečnepocítil úľavu. Pustil na seba celkom horúcu vodu a predstavoval si, že zo sebavšetok svetský hnus splachuje do odtoku.

Zoe spala v Stajpenovom tričku na jeho strane postele.Nočná lampička svietila na jej strapaté vlasy rozhodené cez rozčítanú knižku ofeng šui. Z pootvorených úst jej pramienok slín vytiekol na pôsobivý obrázoksprávneho usporiadania nábytku v spálni, v tom „centre intimity, zmyselnostia rozkoše“. Stajpenovi stačil jeden pohľad na rozkreslenú schému, aby sa hozmocnilo jasné vnuknutie, že ho v najbližšom čase Zoe prekvapí posteľou presunutouk náprotivnej stene. Zase sa budú musieť pohádať.

Pomaly jej vytiahol spod tváre knihu a začal z posteleodkladať všetky možné veci, podľa ktorých by aj ten najdyslektickejší čitateľTroch pátračov vedel zrekonštruovať, čo všetko Zoe večer v posteli robila. Vybitýmobil, lepkavá škatuľa od zmrzliny, mapa Grécka, piatkové noviny, rozdrobené krekrya manikúrové nožničky. A potom tam boli ešte staré lístky do kina. Chcel ichvyhodiť, ale potom si uvedomil, že to nie sú hocijaké lístky. Otočil ich a našieltam vlastným písmom načarbané svoje niekdajšie telefónne číslo a pod ním vetu: Mámdoma šesť radiátorov a elektrickú deku, Zimomriavka. Boli to lístky na prvýfilm, na ktorom boli spolu a bola to veta, na ktorú vtedy zbalil Zoe. Netušil, že si toodložila.

Díval sa na ňu a premýšľal, čo sa asiodohrávalo dnes v jej hlave, že musela siahnuť tak hlboko do seba, až tam, kdev prísnej ilegalite sídlilo jej najmenej používané Ja: SentimentálnaRomantička Zoe.

Pamätné lístky založil do kapitolky Čerstvé čchipre ľúbostný život a položil knihu na zem.

Zhasol a ľahol si k nej na bok. Jeho telo zozaduzapadlo k jej telu, ako dve formičky na vianočné keksy. Zoe sa v polospánkuprimkla k nemu bližšie. Zašiel jej rukou pod tričko. Bola horúca a trochuspotená. Ticho zastenala.

Pomilovali sa. Vlastne Stajpen pomiloval Zoe, ktorá lenležala, predstierala, že spí a dopriala im obom trochu starého dobréhonekrofilného sexu.

- Vieš čo? – zašepkala Zoe rozospatým hlasom, anineotvorila oči.

- Čo? – Stajpen ju pohladil, zvoľna sa prepadajúc dospánku.

- Musíme si dať posteľ k tej stene, čo je oproti.Vtedy to ešte len bude super.

- Mám na čele napísané BÝVALÁ MANŽELKA, alebo jev dome nevesty vystavená moja opľutá fotka? – spýtala sa Kimi.

- Prečo? – spýtal sa Stajpen.

- Všetci na mňa čumia, akoby som mala lepru.

- Sme tu cudzí. To je na nás zvláštne.

Kimi si nasadila čierne okuliare a natiahlarukavičky. Vyzerala ako obligátna krásavica z nejakého nekonečne dlhého seriáluo mafii. Slnko pražilo, vrabce vyvreskovali, spoza každej záclony niekto pozeral.

- Asi si mal pravdu. Nemala som sem chodiť.

- Poď na panáka, - povedal jej Stajpen.

Kimi sa pohla od auta k miestnemu pajzlu. – Mal bysi niekomu povedať, aby odkázali Skalárovi, že si už prišiel.

- Nebojím sa, že by náš príchod komukoľvek unikol.

Dali si po dve vodky a cez okno pohostinstva sledovalizhromažďovanie svadobčanov pred miestnym úradom. Švagrovia, strýcovia a krstnémamy. A potom sa dostavila nevesta. Strašne mladá, strašne tehotnáa strašne zmaľovaná. Usmievala sa v záplave bielych volánov. Hanblivokonverzovala s rozjarenými príbuznými. Prišli jej kamarátky. Prišli dve babky,podopierané ďalšími dvoma babkami. Prišli deti. Jeden z dvoch výčapníkov siobliekol sako a vyšiel von pred miestny úrad. Len Skalár neprišiel.

Kimi aj Stajpen mlčali. Ani sa im nechcelo robiť simestskú srandu z dedinčanov.

Nevesta vyšla na cestu a vyzerala ženícha.

Kimi mlčala.

- Dáš si ešte vodku? – spýtal sa Stajpen.

Neodpovedala, tak jej ju priniesol. Okamžite ju hodila doseba.

- Hovorí sa, že muži žiarlia na bývalých milencovsvojich partneriek a ženy zase na milenky budúce, - povedala Kimi. – A je topravda. Všetky súčasné frajerky a manželky mojich bývalých mi ležiav žalúdku ako pokazené ryby. Sama seba presviedčam, že nie preto, že by somnebola veľkorysá, ale preto, že sú to piče.

Nevesta sa bezradne obzrela na dvoch ľudí v strednomveku, asi na rodičov. Krpaté dievča na vysokánskych opätkoch, akiste najlepšiakamarátka, k nej podišlo a pohladilo ju po závoji. Nevesta sa rozplakala.Desať ľudí dobehlo s vreckovkami.

- No ale môžeš hentú nenávidieť? – otočila sa Kimiskľúčene na Stajpena. – Veď jej ti môže byť len ľúto.

- Ak chceš, môžeme hneď odísť, - povedal jej Stajpen:- Keby Skalár nakoniec aj prišiel, výčapník má na svedka ksicht ako stvorený.

- A vieš, čoho mi je ľúto najviac? –pokračovala Kimi po svojej mentálnej trase: - Tej premárnenej šance, ktorú sme soSkalárom mali. Mňa mi je ľúto. A jeho. A našej Stely. A on to zaseposiera. Sebe aj iným. A ja nemôžem prestať myslieť na to, ako nám to posierala či sa to dalo zachrániť.

Slabou tridsiatkou sa na miesto deja medzi krčmoua miestnym úradom dovalilo Skalárovo auto a v ňom Skalár s bielymihaluzami na klope saka a dvoma promile v krvi.

Pri Stajpenovom aute sa začal obzerať po Stajpenovi, takza ním vyšiel z krčmy.

- Je tu Kamila? – spýtal sa Skalár.

- Je v krčme.

- Môžeš jej ísť povedať, že ju milujem? Že somnikdy nikoho nemiloval viac než ju?

Stajpen pozrel na Skalára. V jeho očiach bolonefalšované zúfalstvo.

- Nehnevaj sa, Skalár, ale nemôžem. To je medzi vami.Tak sa nežeň, keď to tak necítiš. Ja som tu ako svedok. Nie som ani Ježiško, anizlatá rybka.

- Ale ja ju milujem, - zopakoval Skalár. – Myslíš, žeona to vie?

Skalára zozadu chytila jeho uslzená nevesta:

- Poď už. Čakajú nás. Nerob mi hanbu.

Skalár sa na ňu otočil a prisal sa k nejefektným vášnivým bozkom, aké bývali v starých amerických filmoch tesne predtitulkami. Také bez jazykov, len pery pritlačené o pery. Takto bez prípravy to všakv Skalárovom podaní vyzeralo dosť divne. Skalár pozrel ešte raz na Stajpenaa nechal sa odviesť do svadobnej siene.

Vo dverách krčmy sa objavila Kimi, oprela sao zárubňu.

- Choď sám. Ja prídem neskôr, - povedala mu.

Svadobný obrad bol nečakane vecný a triezvy.Oddávajúci starosta vyzeral, že má už všeličo za sebou a pretože táto svadbav sebe hromadila veľký potenciál možných katastrof, chcel ju mať čo najskôr zkrku. Nevesta aj ženích povedali svoje áno bez zbytočných prieťahov, vymenili siobrúčky, aj prvý manželský bozk. Vtedy vzadu padla stolička. Všetci do jedného saotočili a uvideli Kimi, ako s vreckovkou pred ústami vybieha von.

Keď sa za zvukov svadobného pochodu z cédečkanovomanželia a ich perepúť vyvalili von, stál tam chlapec v špinavýchmontérkach. Mal strnisko, náušnicu a vo vlasoch pokus o melír. Bol naširokorozkročený, trochu sa kýval v snahe vypátrať, kde by mohla byť rovnováha.Líca mal mokré od sĺz, v ústach dohárajúci špak.

- Pojebala si si život, - zakričal na nevestu. –Zničila si naše šťastie, ty kurva!

Viac nestihol. Odtiahli ho preč. Stajpen by sa pokojnestavil o fľašu dvanásťročnej, že za rohom dostal nakladačku.

Kimi našiel o pár metrov ďalej. Opierala sao strom.

- Vieš, čo je to vivisekcia? – spýtala sa ho.

- Neviem.

- Toto. Aspoň pre mňa.

- Poď, pôjdeme domov.

- Ovracala som slimáka, - povedala mu Kimi mdlo. – Je miho ľúto, on za nič nemôže.

Naložil ju do auta a šli preč.

- Problém s láskou je problémom jej zlejdistribúcie, - povedala Kimi Stajpenovi po ceste: - Je jej dosť pre všetkých, alenikdy sa nedostane tým správnym ľuďom, v správnom čase a na správnommieste.

- Bože, aké múdre!

- Moja myšlienka to nie je. Ale aspoň vieme, žev tom prúseri nie sme sami.

Stajpen chcel pôvodne vysadiť Kimi pred bránou. Bolelaho hlava a chcel byť čo najskôr v posteli. Ale potom sa rozhodol odprevadiťju až domov. Nevyzerala na to, že bude vládať vyjsť po schodoch.

Ale vládala. Pozdravila susedov, vybrala po cesteschránku, odomkla si, vyzula sa, stiahla rukavičky, zložila slnečné okuliare.A potom si sadla na zem a rozplakala sa.

Plakala a plakala asi hodinu. Nedokázala prestať.A Stajpen jej dovolil, aby mu premáčala košeľu a zašpinila ju svojouriasenkou full volume & curl. Mal na hrudi škvrny ako po zásahoch priamo dosrdca, akoby mu z neho vytekala krv, celkom čierna od smútku a bezradnosti.

Stajpenovi sa už nechcelo ďalej rozoberať, kto všetko aako asi mohol zobrať kazetu s príčinlivou Cickou Mickou a otcovým stoporeným penisom.Podozriví boli na začiatku traja: Stajpen, Korben a Zoe, ale keď sa prišlo na to, žekľúče, ktorými si matka pred rokom v čase Stajpenovej dovolenky odomykala jeho byt,zostali u rodičov a teraz už nikto nevie, kde vlastne sú, okruh možnýchpáchateľov sa nemilo rozšíril. Korben aj tak najviac podozrieval Stajpena, a Stajpenzasa Zoe.

- Mám ťa rád, aj keď sa nesnažíš byť vtipná, -zakričal jej Stajpen zo záchoda.

- Škoda, že to necítim, - povedala Zoe, tresla dveramia šla sa vyzúriť na squash.

Stajpen pociťoval nechuť čokoľvek riešiť. Kazety,dovolenky, vzťahy, práca, všetko ho zrazu omínalo ako tesné tričko. Najradšej by hovyzliekol, nechal všetko tak a šiel si hľadať nejaký iný existenčný komplet,v ktorom by mohol fungovať. Nenávidel sám seba takéhoto, otráveného amľandravého ako mokrý vecheť. Na druhej strane sa presviedčal, že niektoré veci jelepšie radšej ani neformulovať. Myšlienky, ktoré len tak prefrčia hlavou, je lepšieani nevtesnávať do slov, pretože potom sa príliš sprítomňujú, zavadzajúa treba ich riešiť. Je to, ako keď vlak s rádioaktívnym odpadom nenechámeprejsť stanicou, aby nám čo najrýchlejšie zmizol z očí, ale zastavíme ho,vyložíme náklad z vagónov a potom naň pozeráme a nevieme, čos ním.

Stajpen v kníhkupectve narazil na Kimi. Čítala siv knižke Láska a manipulace a zamyslene robila fialovéžuvačkové bubliny. Stajpena na Kimi odjakživa udivovalo, že skutočne vzbudzovaladojem, že jej je jedno, ako na koho pôsobí.

- Manipuluješ, alebo si manipulovaná? – spýtal saStajpen.

- Takéto príručky sú ako knihy o chorobách.Radšej nečítať, lebo hneď na sebe spozoruješ príznaky. Čítam si to desať minúta už sa cítim ako totálna chuderka, ktorej všetci ublížili. A ty sa mášako?

- Riešime teraz doma taký špionážny gerontofilskýtriler, - povedal Stajpen a v stručnosti vylíčil, čo osudom skúšanúrodinu postretlo na poli domáceho videa a aké to má dôsledky na všeobecnúatmosféru dôvery a možno aj na spolužitie jeho rodičov.

- Manželstvo bez lásky znamená lásku bez manželstva, -povedala Kimi.

- Lásku? Ja som na tej kazete veľa lásky nevidel.

- Muži málokedy rozlišujú medzi láskou a sexom.

- To je mi ale novinka.

- Nerob zo seba plachého romantika, lebo sa ti turozplačem, - uškrnula sa Kimi.

- Ty a prečo vlastne si si vtedy zobrala Skalára?

- Chcela som sa vydať.

- No ale za Skalára?

- A za koho? Za teba? Ty sa neoženíš nikdy. Tystále čakáš, že príde niečo lepšie.

Stajpen ani nestihol zareagovať na Kiminu podpásovku,keď sa pri nich objavila Stajpenova matka. Rozžiarená a voňavá, v kostýmea topánkach na opätkoch nevyzerala ako obeť domáceho násilia, ale ako chodiacareklama na knižku Konečne po päťdesiatke alebo Deti z krku, život pred sebou.Zamrmlala niečo o seminári, ktorý mala v Bratislave predpoludníma vybozkávala sa najskôr so synom a potom aj s Kimi. Matke Kimi kedysiveľmi padla do oka, takže ťažko znášala, keď sa so Stajpenom rozišli. Až keď razna matku zúfalý syn zaručal, nech mu nepíli uši, že to ON dostal kopačky, až potomprestala s poznámkami na tému Kimi a jeho stratené šťastie. Matka sa Kimispýtala na dcéru a tá začala rozprávať o láske Hviezdy Jasnej Kopasnejk baletu a teráriovej hávedi.

Stajpen do ich precíteného švitorenia plnéhozakódovaných ďalších významov takmer nezasahoval. S úžasom si totižuvedomil, že tie dve ženy sa až neuveriteľne podobajú. Rovnaký úsmev, rovnakýpozorný pohľad na toho, s kým hovoria, rovnaká miernosť v prístupe kživotu, odovzdanosť behu vecí. Cestička vo vlasoch na tej istej strane, sivomodréoči, gesto, ktorým si odhŕňali pramene vlasov z tváre. Vyzerali ako matkas dcérou, a nie ako dve cudzie ženy. To preto ho tak ku Kimi vždy ťahalo,lebo hľadá matku? Bolo to príliš jednoduché na to, aby to mohla byť pravda.

Keď sa od nich Kimi odpojila, pozval mamu do cukrárne.Dala si kávu a krémeš, on džús a niečo z gaštanov. Zrazu sa cítil,akoby mal o dvadsať rokov menej a bol tam s ňou za odmenu za dobrévysvedčenie.

- Ako sa máš? – spýtal sa Stajpen mamy.

- Tak normálne. Ako vždy. Ale za posledné tri dni mivolal Korben aj Zoe a pýtali sa ma na to isté. Mám nejakú chorobu, o ktorejvy viete a ja nie, alebo sa mám pripraviť na inú katastrofu?

Stajpen mal rád matkin humor. Bol celkom nenápadný aobjavoval sa, len keď sa matka uvoľnila. Ale Stajpen s ňou bol v poslednomčase len na celorodinných akciách a vtedy bola málokedy sama sebou. Akobyv takých chvíľach mala silu len na zapnutie autopilota, ktorý sa za ňuneprítomne usmieval, riadil pohyb špinavých tanierov a transport koláčovv plastových škatuliach.

- Ja neviem, prečo ti volajú. Možno bola v telkenejaká srdcervúca relácia, kde divákov nabádali k tomu, aby zavolali nejakejmatke, najlepšie svojej.

- A ty si mi prečo nezavolal? – zasmiala sa matka.

- Ja som ťa predsa stretol. A kúpim ti v tejtocukrárni všetko, čo budeš chcieť.

- Túto ponuku využijem, - povedala matka, podarilo sa jejiba úsmevom odchytiť inokedy dosť zdutého čašníka a doobjednať si čosi, čomuselo mať pracovný názov Na Infekčnom Si Oddýchnete.

- Čo by si chcela na narodeniny?

- To mi aj tak nedáte.

- Veď povedz.

- Vnúčatko, - povedala matka. - Najlepšie dievčatko.Chlapci totiž príliš rýchlo vyrastú, prestanú byť deťmi a sú hneď budúcimimužmi a potom mužmi alebo karikatúrami mužov. A muži robia iba neporiadok. Muživnášajú do života chaos. A smrad. A život je vlastne boj proti smradu.Aspoň ten môj. Keby si ty vedel, ako tvoj otec smrdí, keď sa vracia zo streľby.Hnusne. Takým tým nevyvetraným telocvičňovým smradom nevypratých chlapčenskýchtrenírok. A niekedy príde zo streľby a nesmrdí vôbec. Záhada.

- A okrem toho, že smrdí a nesmrdí, sa má ako?

- Neviem, teraz je so žiakmi zase na nejakom sústredení.A aj keby bol doma, viem o ňom málo. Ja si čítam a on chodí po domea nadáva.

- Mami, a... – Stajpen na okamih zaváhal, či sa to máspýtať priamo: - ... a už sa s ním nechceš rozviesť?

- Posledné roky sa až tak netrápim. Ja unikám do svojhosveta, on do svojho. Ale nezabudla som na nič z toho, čo bolo, to je na tomtragické. Nedávno som niekde natrafila na jedno indické príslovie. Chceš ho počuť?

- Jasné.

- „Sadni si na breh rieky a čakaj, onedlho mŕtvolatvojho nepriateľa popláva po prúde okolo teba.“

Stajpen si v tom okamihu uvedomil dve veci. Po prvé:Že matka všetko vie. Po druhé: Že ju vlastne vôbec nepozná.

Pondelok sa objavil milo a nevtieravo, asi ako čelnýnáraz kamióna v plnej rýchlosti. Stajpen strávil deň zbytočnosťami na fakultea posledné zvyšky mladosti zas čakaním na pošte v spoločnostineľútostných dôchodcov. Tak ho to zobralo, že si doma vypeckovalPortishead, hodil do seba pivo a kilo tresky. Hlavne aby sa vyhol prípadnémupremýšľaniu, kam tento svet speje a aká je úloha jedinca v masovom plahočenísa od pôrodnice po studený stôl na patológii.

- Tu je Korben, si doma?

- Rád by som bol na Maledivách, ale tento rok mi točasovo nevyšlo, - povedal Stajpen.

- A si sám?

- Len ja a smrad.

- Tak otvor. Stojím za dverami.

Korben sa dovalil prigniavený napchatou hokejovou taškou.Stajpenove obavy, či sa k nemu nechystá nasťahovať, sa rozptýlili hneď, ako jus rachotom položil na zem.

- Vieš, čo odo mňa chcel foter? – povedal Korben. –Aby som toto doručil Prďochovi.

V športovej taške bolo tridsať novýchvideokaziet, igelitka s niekoľkými malými kazetami a otcova kamera.Prďoch bol už zopár rokov majiteľom a jediným zamestnancom domácehovideoštúdia, umne naaranžovaného uprostred konvalinkových tapiet v bývalejspálni svojho bytu. Odkedy mu ušla žena, spával aj s jazvečíkomk všeobecnej spokojnosti na koženkovom gauči v obývačke. Prďochovou misioubolo postrihať otcove nekonečne dlhé zábery na eiffelovku do dynamickéhodvojhodinového filmu o poznávacom výlete najlepších študentov gymnáziado Paríža a rozmnožiť ich pre každého účastníka.

Otcov svet dospelých ľudí sa skladal z rodičovžiakov gymnázia, rodičov bývalých žiakov gymnázia, bývalých žiakov samotnýcha zvyšku nezaujímavého plebsu. Prďoch sa svojou niekdajšou prítomnosťouv laviciach otcovej školy a tým, že sa svojou usilovnosťou vyšviholz chlapca z malého mesta s hanlivou prezývkou na poprednéhopredstaviteľa bratislavského spálňového videobiznisu s tou istou hanlivouprezývkou, stal tým najlepším adeptom na také náročné poslanie, ako je výbernajplynulejšej panorámy po oknách autobusu plného slovenských výrastkov. Korben sapre svoje svaly a zvyk mlčky súhlasiť s väčšinou nezmyslov, ktoré mudajú za úlohu, stal zas predurčeným doručiť kazety tam a späť.

- Ja som si to doma tak námatkovo púšťal a rehotalsom sa jak divá sviňa, - povedal Korben: - Chudáci žiaci. Asi dvestokrát muselinastúpiť a mávať do kamery jak dementi. Nech mi nikto nehovorí, že im tonepoškodilo ich mladé zraniteľné duše.

- Chceš pivo?

- Nemáš vodku? – spýtal sa brata Korben. – Leboteraz ti niečo ukážem a už nikdy nebudeš, aký si bol predtým.

Korben pripojil videokameru k televízorua pustil na nej kazetu.

- Tomuto sa hovorí Omyl Riaditeľa Školy. Namiestoprechádzky popri Seine mi dal toto.

Na obrazovke sa objavila v trasľavom záberehotelová izba. Kamera sa hýbala do rytmu otcovho dychu a pomalej chôdze. Prešlapopri zrkadle a obaja bratia na okamih uvideli jeho nahé telo, tvár sklonenú kukamere a jeho mierne stoporený penis.

Otcov penis jeho synovia nevideli už roky. A stoporenýnikdy.

- Fíha, - povedal Stajpen.

- Mne keď poriadne nestojí, mám ho presne takého, -smutne skonštatoval Korben. – Tvar, veľkosť, všetko.

- Čo tam robí, preboha?

- Tak to sa nechaj prekvapiť.

V obraze sa objavila asi štyridsaťročná žena lenv podprsenke s dierkami na bradavky a v čiernych podväzkovýchpásoch. Oblizovala strieborný vibrátor a smilne sa dívala do kamery.

- A teraz nám Cicka Micka ukáže, ako si vie urobiťdobre, - povedal spoza kamery otec hlasom, akým ho Stajpen a Korben v životenepočuli hovoriť.

- A potom Cicke Micke urobí dobre TigerS Veľkým Chvostom, - povedala Cicka Micka.

- Ježiši Kriste! – povedal Stajpen pred televízorom.

- Veď som ti hovoril! A to si ešte nevidel jejklitoris! Ja som to celé pozeral trikrát a vždy ma prekvapí, keď naň fotríknazúmuje.

Korben si vyzliekol rolák a začal posúvať pásku,aby bratovi predviedol klitoris otcovej milenky a jej precíznu samoukájaciu drinus vibrátorom. So všetkými tými rašiacimi chĺpkami po celom tele vyzeral akoživý suchý zips.

- Aj súložia? – spýtal sa Stajpen.

- Do kamery nie, asi ju priľahli alebo čo. Ale dobre ichpočuť. Chceš vedieť, ako pri tom Cicka Micka povzbudzuje fotríka k výkonu?

- Myslíš, že je možné, aby bol taký blbý, že siniečo takéto popletie s normálnymi kazetami?

- Mne sa zdá senilný dosť.

- A nemôže to byť tak, že sa akože pomýlilnaschvál, aby sme sa dozvedeli, že má frajerku?

- No a čo s tým? Vyzerá trochu nechutne. Ja by somsa s ňou nechválil.

- Možno chce, aby sme to nejako povedali matke a onapotom konečne požiada o rozvod.

- Vieš čo, ak chceš toto vôbec na niečo používať,tak ja navrhujem, aby sme to pustili v škole na konci roku na slávnostnej akadémiik výročiu založenia.

Stajpena tá predstava tak rozveselila, že sa skoro udusilpivom.

Na obrazovke zatiaľ otec odjazdil od samého centrarozkoše Cicky Micky do širšieho záberu.

- Pozri sa, kam si tá žena vie vyložiť nohu, - povedalKorben: - Podľa mňa je to telocvikárka.

Cicka Micka sa hlasno vzdychajúc blížila ku kamere,zjavne sa schyľovalo k priamemu kontaktu s Chvostavým Tigrom.

- Podľa mňa jazykárka, - povedal Stajpen.

Stajpen nemal v tomto smere žiadny mimoriadnyprehľad, ale bol si istý, že videl dosť veľa pornofilmov, v ktorých to pohereckej stránke hlavné predstaviteľky nezvládali omnoho lepšie.

Boli v rozoberaní talentu Cicky Micky právev najlepšom, keď Stajpenovi zavolala Sony, že sedí v podozrivom bistre za rohoms nejakým človekom z Markízy, ktorý sa chce stretnúť so Stajpenoma prebrať možnosti ich prípadnej spolupráce. Stajpen tušil, o čo ide. Predčasom v opitosti vymyslel námet televíznej šou s pracovným názvom VrcholNevkusu, ktorá mala byť kombináciou bulváru, oplzlosti a najvyšších ľudskýchhodnôt, s tým, že moderátorkou mala byť doteraz herecky nedocenená Sonypreoblečená za veveričku. Sony mu vtedy po pár tequilách pred svedkami odprisahala,že jeho námet prednesie na najvyšších miestach a zjavne svoj sľub dodržala.Pretože sa Stajpenovi v danej chvíli zdalo jednoduchšie ísť na stretnuties kompetentným človekom a rovno ho odradiť svojou neústupčivosťoua aroganciou, než sa celé týždne vyhovárať, povedal, že príde aj s Korbenom.

Všetci už boli trochu pripití. Z tepla, piva, ajhotelových sexuálnych radovánok stredoškolských pedagógov. Korben sa smial, Sony samaximálne sústredila na budenie dobrého dojmu, človek z Markízy vedel všetkonajlepšie a Stajpen rozprával všetky možné bludy, čo mu prišli na um. Nemoholvšak prestať myslieť na otcovho vtáka a na to, čo všetko to iste znamená, keďnaň nemôže prestať myslieť.

Keď sa o hodinu vrátili, kazeta doma nebola.

Sobotné ráno. Zoe a Stajpen ležali v postelia počúvali susedov. Zo všetkých okolitých bytov k nim doliehaliodstreďujúce práčky, pískajúce tlakové hrnce a ventilovanie celotýždňovéhopartnerského napätia. Nesúložil nikto.

- Akože ty spravíš, tak si to myslel?

- Môžem spraviť aj ja.

- Nemáme kávu.

- Včera si hovorila, že máme všetko.

- Na kávu som zabudla.

- Mohol som kúpiť.

- To nebolo včera, keď si sa na to pýtal.

- Ale bolo.

- Včera si sa nepýtal.

- Koľkého bolo včera?

- Neviem.

- Ani ja.

- No vidíš.

- Čo mám akože vidieť?

- Nepôjdeš tú kávu kúpiť teraz?

- Teraz sa mi nechce.

Takmer týždeň spolu Zoe a Stajpen vychádzalidobre. Ale pretože sa z nejakých dôvodov zabudli pohádať na tému Kontroverznánoc u Kimi, zostalo to medzi nimi visieť. Stajpen mal za sebou detstvov rodine, kde si rodičia odjakživa pili krv, takže podľa hesla „ťažko nacvičisku, ľahko na bojisku“ nejaké to menšie nevyvetrané dusno znášal dobre. Zoetaký tréning nemala. Bola preto ako odistený granát.

Mali ísť k Stajpenovým rodičom na pietny akteufemicky nazvaný Tridsiate piate výročie svadby. Tak veľmi sa im tam nechcelo, že saváľali v posteli do jedenástej. Potom sa Stajpen oholil, Zoe sa navliekla došiat, ktoré mala na sebe naposledy na babkinom pohrebe a rozhodli sa topodstúpiť. Na kávu sa zastavili v McDonalde na výpadovke z mesta.

Zoe začala hrať svoju obľúbenú hru Muži Kontra Ženy,ktorej jadro spočíva v kombinácii očumovania, nezdvorilosti a aritmetiky.

- Dohľad nad vlastnými deťmi, či si nelámu väzya či nekopú iné deti ho hlavy, Muži: 1, Ženy: 2, - hlásila Zoe v McDonaldepri pokladniach.

- Koketéria s obsluhujúcim personálom, Muži: 0,Ženy: 2, - šepkala mu o chvíľu vychádzajúc von.

- Ignorácia smeroviek, Muži: 3, Ženy: 1. Predbežnývýsledok.

- Mentálna pribrzdenosť v ľavom pruhu, Muži: 4,Ženy: 2. Predbežný výsledok.

- Nepatričná magorská výzdoba auta, Muži: 5, Ženy: 0.Predbežný výsledok.

- Mám dojem, že příliš podléhám kouzlu her, -zacitoval Stajpen z Nabokovovej Lolity a vrútil sa do svojho rodného mesta,malého, milého a zatuchnutého.

Stajpenov otec bol riaditeľom jediného gymnáziav meste, členom mestského zastupiteľstva a funkcionárom v niekoľkýchšportových oddieloch. Všetci, čo neboli jeho rodina, ho mali v obľube. To lenjeho dvaja synovia pri sfukovaní narodeninových sviečok v detstve myslievali nato, aké by to bolo pekné, keby otecko zomrel, to len jeho manželka si do tajnéhodenníčka, nájdeného jej synmi pri prázdninovom lašovaní v skrini, napísala„Kiežby som v sebe našla dosť síl ukončiť naše utrpenie“. Niekedy siStajpen myslel, že keby sa aj s Korbenom tak úporne nesnažili byť iní než otec,neboli by z nich také trosky. Keď pred pár rokmi spolu s bratomv detskom letnom tábore organizovali branné preteky, s hrôzou obaja zistili,že ešte aj vykrikujú a pískajú presne ako on. Bolo to trpké zistenie a tohovečera sa strašne opili.

Keď Stajpen so Zoe dorazili, na stole už bolo prestretéa matka s otcom sa so zdvorilými úsmevmi kŕčovito dohadovalio aperitíve. Sony bola oblečená ako do kostola a Korben vyzeral strašne.Napriek tridsaťstupňovej horúčave mal na sebe rolák s dlhými rukávmia napriek tomu, že od malička vyzeral neprirodzene zdravo - asi ako to deckoodfotené na BB pudingu - mal teraz pod očami tmavé kruhy takých rozmerov, že by sav nich pohodlne vyspal mladý škrečok.

Rodičovskú škriepku už v zárodku udusila Zoe,ktorá všetkých vybozkávala a požiadala o vodku.

- Ignorácia antiperspirantu, Muži: 1, Ženy: 0, -pošepkala Stajpenovi.

- Kto je ten smraďoch? – spýtal sa Stajpen.

- Korben.

Jedli mlčky. Teda okrem matkinho ponúkania, aby si eštedobrali.

Vyzerá akosi zostarnuto, uvedomil si Stajpen. Je tonepatričné, keď starnú Giny Lollobrigidy, Bardotky, Lorenky, aj najkrajšia matkavšetkých rodičovských združení. Väčšina ľudí zažije, že sa ich spolužiacizamilujú do učiteľky. Stajpen zažil trikrát – na každom stupni svojho vzdelania–, ako sa spolužiak zamiloval do jeho matky.

- Prepáčte, - ozval sa zrazu Zoin hlas, - ale nie je totrochu nebezpečné, nechávať videokameru na statíve na mieste, kade sa chodí? Bezohľadu na tie vodky, čo v sebe máme, ju môže hocikto zhodiť a bude vám toľúto.

- To je v poriadku, - povedal otec dobrotivo, -potrebujem mať v zábere celú rodinu.

- To akože teraz nakrúcate? – spýtala sa Zoes nepredstieranou hrôzou v hlase.

- Ale samozrejme. Zachytávam pamätnú udalosť.

- Polhodinový záber na ľudí, ako bez slovaprežúvajú? – spýtala sa Zoe: - Komu to budete púšťať? Odsúdencom na smrť?

Korben si vzdychol. Matka nešťastne zakašlala. Sonyvyliala minerálku.

- Nevidím na tom nič nevhodné. A tento spôsobkomunikácie by ste si, milá Zoe, mohli odpustiť, - povedal otec a žily na krku munabehli krvou. – Všetci okrem vás sa tešia, že budú mať na dnešný deň pamiatku.

Rozhodne na to nevyzerali. Bolo to také očividné, žeani otcovi to neuniklo.

- Nikto ma nepodporí? – spýtal sa otec netakticky.

Nezostávalo mu nič iné, len vstať od stola, tresnúťdvermi a nechať za sebou len zvuk motora svojho auta miznúceho v zákrute.

Mama sa na štvrťhodinku vytratila do spálne. Keď savrátila, s červenými očami sa spýtala, kto chce kávu. Zoe nechcela nič, lensarkasticky požiadala o pohár vody a antidepresíva, ktoré nedostala, pretože jejpožiadavku všetci ignorovali. Ostatní sa kofeínovej ponuky chytili ako poslednejmožnosti nastúpiť do záchranného člna na potápajúcom sa Titaniku. Sony šla matkeasertívne pomáhať do kuchyne, Korben, Zoe a Stajpen mlčali.

Aj mlčanie je možné vyšľachtiť do výrečnejdokonalosti. Korben mlčal depresívne, Zoe zaťato a Stajpen tak akosi zmierene.Vedel, že čokoľvek urobí alebo povie, môže situáciu len zhoršiť.

Po káve vyšli do záhrady. Matka im ukázala jednoz mála víťazstiev svojej filozofie feng šuej v dome. Jazierko s karasmi.

- Je tu jedna rybka, má taký nádorček. Nechcela somo ňu prísť, zvykla som si, že ich je sedem. Tak jej ten nádorček liečima tuším sa už zmenšuje. Áno, viditeľne sa uzdravuje, - povedala matkaa šla umývať riad.

Keď Stajpen s Korbenom fajčili na terase, Stajpen sabrata spýtal, či mu v tom roláku nie je teplo. Najskôr celý spotený tvrdil, ženie. A potom mu Stajpen prudkým pohybom nečakane zdvihol sveter na bruchuv očakávaní syfilitických vredov, popálenín od cigariet alebo nejakéhošialeného tetovania. Ale boli tam len kratučké husté rašiace chĺpky.

- Celý som sa oholil, - priznal sa Korben skľúčene. –Pamätáš sa, ako som ti volal to s tými chlpmi? Tak mi to nešlo z hlavy, ažkým som sa celkom nezhulil. A potom mi prišlo ako skvelý nápad, celý sa oholiť.Ako som triezvel, už mi to také bohovské nepripadalo, ale čo som mal robiť, už boloneskoro, všetky moje chlpy boli v kanáli.

Stajpen sa začal smiať: - Čo ti na to povedala Sony?

- Nevie to, už týždeň ma nevidela nahého. Takženemám sex, nechodím sa kúpať, ani cvičiť. Jak nejaký debil zakomplexovaný prudkýintelektuál.

Medzitým Zoe vyšla z kuchyne a kráčala pozáhrade. Stajpenovo neblahé tušenie sa ukázalo ako správne, keď si Zoe ľahlak rybníčku, ponorila doň ruku a zalovila. Keď sa postavila a rozhodnýmkrokom zamierila ku kontajneru, Stajpen nemusel byť Nostradamus, aby vedel, čo máv ruke. Chcel na ňu zakričať, ale pred domom práve zaflekovalo otcovo auto. Akovždy, keď bolo v rodine dusno, začal otec hrať hru na dobrého a zléhosyna. Dobrého syna dnes stvárňoval Korben, pretože Stajpen má šibnutú frajerku,ktorá mu prerastá cez hlavu.

- Príď za mnou do pracovne, - povedal otec Korbenovidohora, o Stajpena ani okom nezavadil: - Ale bleskom.

Korben neochotne zatlačil cigaretu do kvetináčaa otočil sa na Stajpena:

- Počkáte nás, alebo preventívne zdrháte?

- Je to len medzi nami, ale myslím, že moja drahá právevyhodila matkinu rybu s nádorčekom do kontajnera. Tak ja by som radšej šiel, kýmnám na to neprídu.

- Čo myslíš, čo odo mňa foter zase chce?

- Asi aby si ma zastrelil aj s mojou frajerkou.A ponáhľaj sa, lebo dostaneš riaditeľské pokarhanie a nevezmú ťa navysokú.

- Ty si ale vajco, - povedal mu Korben a odšuchtal sana popravisko.

V aute sa Stajpen spýtal Zoe, prečo sa, preboha,starala do matkiných rýb.

- Pretože tá chorá nakazí tie ostatné, - povedala. –Aj tvoja mama, nie aby sa starala o tých, čo fungujú, teda o sebaa svojich synov, ona všetko podriaďuje totálne zdegenerovanému, duševnepokrivenému jedincovi.

Stajpen na Zoe udivene pozrel:

- Myslím tým vášho otca, samozrejme, - povedala. - Toje niečo strašné.

Chvíľu mlčali.

- Si si istá, že chceš byť so mnou, keď somz takej rodiny? – spýtal sa Stajpen.

Ale Zoe vybrala z peňaženky lístoček popísanýjej drobným úhľadným písmom a prečítala z neho:

- „Národy mají své velké syny jenom proti své vůli – stejně jako rodiny.Vší silou se jim brání. A velký člověk potřebuje tudíž k životuútočné síly větší, než jsou obranné síly vyvíjené milióny jedinců.“ CharlesBaudelaire. Asi myslel na seba, keď to písal.

Stajpen musel uznať, že lichotiť vedela Zoe vždy jedinečne.

Stajpen očakával, že sa Zoe vybičuje k výkonu akovždy a doma nájde jej demonštratívne zbalené kufre. Ale našiel len Zoe, ako sedí nagauči a po lyžiciach do seba láduje pudingový prášok. V televízore predňou umierali vojaci v zákopoch druhej svetovej vojny a ona civela na ichautentické čiernobiele utrpenie, ani okom nemihla.

Zoe, prirodzene, neodpovedala. Bohvie, či by si dala túnámahu mlčať, keby vedela, že Stajpenovi tým v podstate nijako neubližuje.Stajpen mal po prebdetej noci jedinú túžbu, a Zoe s ňou nemala ničspoločné.

- Zaujíma ťa nejaké vysvetlenie, alebo chceš byťurazená? – opýtal sa ešte zo slušnosti. – Nič z toho, čo si si vymyslela,som s Kimi nerobil.

Ale možno by to nebolo zlé vyskúšať, napadlo mu. Bolvšak príliš unavený, aby premýšľal nad tým, čo zo Zoinej hlavy by stálo za to.

- Vlastne som bol celú noc na ceste do Žarnovicea späť.

- A ja som si zase odskočila na Island nahrať jednubaladu s Björk, - odsekla Zoe.

Stajpen sa začal vyzliekať.

- S Björk? S tou by si sa nemala kamarátiť.Škrieka ako vrana a je evidentne na hlavu.

Zoe neodpovedala. Hanobením Björk si to u nejdefinitívne posral. Takže Stajpen odišiel do spálne, padol do postele a prespalcelú sobotu.

Precitol až večer. Zoe nebola doma, zanechala však vrozsypanom pudingovom polotovare množstvo svojich stôp v lodičkách. Keby bolaskolabovala po tom hnuse, čo do seba natlačila, asi by Stajpen s vrodeným stopárskymtalentom vypozoroval aj nejaké odtlačky nosidiel a erárnych doktorských sandálok, taksa len napil mlieka z chladničky, osprchoval sa a šiel do kina.

Dávno nebol v kine sám. Vlastne odkedy chodil soZoe. Jednak bola Zoe ochotná pozerať kadečo zo Stajpenovho obľúbeného okruhu blbýchfilmov, jednak sa v poslednom čase zvykli dohodnúť tak, že chodili do kinav štvorici aj s bratom Korbenom a jeho frajerkou Sony. Roztriedili sapodľa pohlavia na dve skupinky, jedna šla na film plný vylezených krvavých črieva výkrikov vraždených neviniatok, druhá do vedľajšej kinosály na nejakúromantickú grcku. Potom sa všetci opili a rozprávali si obsahy. Zoe a Sonyboli schopné dokonca aj predohrávať.

Bol teda sám v kine a celkom si to užíval, dokonca ajpotom, ako si uvedomil, že odteraz bude mať možno na podobné akcie viac času apríležitostí. Film stál za hovno.

Na pive stretol známeho novinára. Bol tam s dvomakolegyňami, ktoré toho mali už očividne dosť za sebou, pretože jedna tvrdila, žeposlední schopní Slováci umreli v Povstaní a druhá cibrila konečnúdefiníciu hlbokej literatúry:

- Hlboká literatúra je tá, v ktorej sa toho veľaneudeje. Je v nej minimum postáv, s ktorými by sa ti chcelo stotožniť,pretože vyzerajú hrozne, nemajú žiadne peniaze, sú starí, opustení, alebonevyliečiteľne chorí a väčšina z nich hladuje, droguje a zomrie.Autor tej literatúry by mal byť aspoň tridsať rokov mŕtvy, ale aj keby nebol, radšejsi odrežeš malíček, než by si sa s ním stretol, - povedala.

Novinár zase splietal čosi o otroctve, do ktoréhosa dostane slušný muž tým, že si nájde oficiálnu frajerku:

- Mať frajerku je totiž v podstate o tom, žetvoj mobil môže kedykoľvek zazvoniť, ty máš práve poradu, práve vypukla vojna,práve ťa zrazilo auto, práve ťa zjebáva šéf a v tom telefóne je bezohľadu na okolnosti tvoja frajerka a hovorí ti, že sa jej dosť nevenuješ, žejej meškajú krámy a že jej ten žltý svetríček neuznali ako reklamáciu.

Stajpenova oficiálna frajerka však držala bobríkamlčania, takže sa Stajpen s novinárskou trojicou takto prehral až do polnocia potom šiel domov.

Až do druhej mu bolo jedno, že Zoe ešte neprišla.Pozeral všetky možné erotické obskúrnosti, čo dávali na televíznych staniciachcelého sveta. Potom začal mať o ňu strach. Celkom ho ten pocit prekvapil.

Doviezol ju taxík o pol štvrtej ráno. Stajpenovi sapodarilo v poslednej chvíli zhasnúť, takže sa mohol robiť, že spía počúvať, ako Zoe hádže na zem kabelku, umýva si zuby, vyzlieka sa, berie sideku a líha si protestne na gauč.

Keby si bola s niekým zasúložiť, tak by sovšetkým tak zúrivo netrieskala, takže si len vypila a celkom jej to nesadlo,usúdil Stajpen a konečne zaspal.

Ráno mu bolo zle od žalúdka, tak sa namiesto raňajokskúsil vyliečiť dvoma panákmi gréckej domácej pálenky. Potom sa ho Zoe spýtala,trochu upäto, ale inak akoby nič, či by spolu nešli nakúpiť. Potraviny a niečopre jeho rodičov.

Stajpenovi rodičia mali mať výročie svadby a pri tejpríležitosti chystali oslavu za účasti svojich dvoch synov a ich frajeriek. Matkanaznačila, že ako darček by celkom uvítala elektrický kuchynský nôž a Stajpen lendúfal, že ho nemieni použiť na porciovanie otcovho tela, keď sa raz odhodláotráviť ho barbiturátmi.

Po krátkom dohadovaní, kde majú nože, kde dobrýchlieb, koľko je kde ľudí, čo je ďalej a ako sa kde parkuje, sa obaja nasúkalido Zoinho auta a vyrazili.

Stajpen sedel vedľa Zoe, počúval skuvíňanie týranéhomotora a premýšľal, či bude niekedy taký psychicky zharmonizovaný, že ho nebudevytáčať jej neschopnosť v pravú chvíľu preradiť rýchlosť.

Pri nakupovaní došlo k akémusi zmieru. Kúpilinôž, za vozík jedla a nakoniec spolu skompletizovali všetky ingrediencie napamätný kokteil mojito, pri ktorom kedysi došlo k ich prvému intímnemuzblíženiu. S mätou v kvetináčoch v rukách hneď za pokladňamistretli Sony. Mala asi pätnásť tašiek plných nových podprseniek, šľapiek, plavieka „veselých tričiek“. Povedala, že si chce kúpiť len krekry a eviana mrkla do ich plného vozíka.

- Tá pílka pre mamičku je bohovská. Ja mať takú doma,nemusím sa báť, že ma niekto prepadne.

- Veď tam máš Korbena, - povedala Zoe. – Kto by silajsol prepadávať Korbena?

- V poslednom čase je dosť divný, - povedala Sony.– Ale to bol vždy, že? V tom je jeho osobité čaro.

Zoe a Sony sa prehnane priateľsky vybozkávali.Stajpen vedel, že keby sa tam v tej chvíli objavila Kimi, Zoe by ju bola schopnáubodať manikúrovými nožničkami a neušetrila by ju, ani keby sa za jejomilostenie modlila celá detská krížová výprava. A pritom Kimi neurobila užcelé roky smerom k Stajpenovi jediné erotické gesto, žiadnu narážku, nevenovalamu ani pohľad, ktorý by sa dal vysvetliť dvojzmyselne. A Sony by neváhalaa pokojne by ho pretiahla za najbližším rohom. Ako to, že to Zoe vyhodnocujecelkom nesprávne? Stáva sa to aj jemu, že zo zjavných faktov vyvodzuje absolútnenesprávne závery?

- Je milá, - povedala Zoe, keď sa Sony vrtiac zadkomstrácala v maniakálne nakupujúcom dave.

- Jasné. Hovorme jej Piraňa.

- Čo proti nej máš?

- Používaj mozog.

Už v okamihu, ako jej to povedal, ho to zamrzelo.A zároveň mu došlo, že Zoe až tak mimo nie je. Možno nevie, ako sú na tom tiedve, vie však, čo cíti on. Vyspal by sa pokojne s obidvomi, ale zamilovať by savedel len do jednej. Do Kimi.

- Prepáč, - povedal jej, ale to už bolo jedno. Zasemlčali.

- Idem von, - povedal jej Stajpen, keď prišli domov,pretože zostať s ňou v jednom priestore sa rovnalo rozhodnutiu ísťv najbližšej budúcnosti omrknúť psychiatriu zvnútra.

Vyšiel na ulicu. Bolo dusno na zdochnutie. Do jehoobľúbených podnikov sa mu zrazu zdalo ďaleko, tak zapadol do čudesného miniatúrnehobistra hneď za rohom. Po dvoch hltoch hnusnej kávy sa rozhodol vrátiť domov.

Zoe sedela vo vani plnej peny a plakala. Neboli to lenrozmazané tiene okolo očí, opuchnuté pery a rozšírené dvorce bradaviek trčiacichspod prameňov mokrých čiernych vlasov, čo Stajpena vzrušilo. Bola to jejzraniteľnosť, ktorá priam vytekala z vane spolu s teplou vodou, náhla ochota odovzdaťsa vôli osudu. Jeho vôli.

Sadol si na vaňu, chytil jej tvár do dlaní a pobozkalju. V tom, ako ho jej pery prijali, bol smútok a dychtivosť, poddajnosť a vášeň,aká býva len na úplnom začiatku spoznávania dvoch ľudí alebo po domnelom koncivzťahu. Zoe ho mokrými rukami objala. Stajpen si vyzliekol nohavice, ani sa neodpojil odjej úst. Vošiel k nej do vane a o malú chvíľu aj do nej samotnej.

Voda sa rytmicky vylievala na dlážku, ale inak bolicelkom potichu. Vyvrcholili intenzívne a naraz. A Zoe pri tom vôbec nekričala.

O hodinu už Stajpen sedel v ďalšom byte. Na zemi vyberalz košíka marhule, ktoré ešte nezhnili tak, že by sa nedali zjesť. Kimi sa nikdynenechala vyrušovať niečím takým, ako bolo hnijúce ovocie. V kuchyni viselasladkastá vôňa, ktorá si naplno užívala posledné chvíle slávy, ešte kým sadefinitívne nezmení na smrad.

Kimi mlčala, trieskala taniermi a zaháňala svoju dcéruStelu, prezývanú tiež Hviezda Jasná Kopasná, do detskej izby. Chcela, aby malodievča čo najmenšiu možnosť absorbovať dojmy zo svojho otca Skalára sediaceho zastolom a počúvať jeho monológy o dobrých vesmírnych ľuďoch, neuspokojivomsexuálnom živote a plynových maskách.

- Rozprávaj sa so mnou, - povedal Skalár Kimi.

- Nemám na to nervy. Robím to už dva dni a začínami z toho hrabať. Nech sa s tebou rozpráva Stajpen.

- Pokojne. O čomkoľvek, - ozval sa Stajpen zo zeme.Marhuľová šťava mu stiekla po brade. Jeho značkové tričko, čo mu dala Zoe, užvyzeralo, akoby si ho ovracal.

- S chlapmi sa nedá rozprávať. Buď mlčia, alebosú hlúpi, - povedal Skalár mrzuto.

Kimi, Skalár a Stajpen boli kedysi spolužiaci. Kýmnezačala Kimi chodiť so Stajpenom, čo bolo niekedy v treťom ročníku na vysokejškole, boli aj najlepšími priateľmi. Taká tá typická trojica, prefláknutá hlavnevďaka seriálom pre dospievajúcu mládež. Potom si Kimi na počudovanie širokéhookolia vzala Skalára. Splodili dieťa, rozviedli sa a odvtedy sa trojica kamaráti znova.Stajpen pomáha Kimi zvládať návštevy pokročilého alkoholika a blázna Skalára aKimi robí Stajpenovi niečo ako psychoporadňu. Tajne, pretože Zoe na Kimi žiarli.Stajpen sa tvári, že neopodstatnene. Ale tak ako si v detstve zvyknete na svoje meno atvár, tak si on zvykol na to, že Kimi má najkrajšie nohy v celej Európe, že sa nikdynad ničím nepohoršuje, a že mu svojím spôsobom stále patrí. Pod vplyvomalkoholu má sklon tvrdiť, že im je súdené spolu zostarnúť a zomrieť.

- Je strašne nervózna. To preto, že nesúloží, -povedal o svojej bývalej žene Stajpenovi Skalár.

- Je milión vecí lepších než sex, - povedala Kimi.

- Ktoré napríklad? – spýtali sa naraz Skalár,Stajpen, aj Kimina osemročná dcéra, ktorá v pravý čas prikvitla do kuchyne.

- Choď do svojej izby, - obrátila sa Kimi na dcéru.

- Chcem počúvať otca, - zaškerila sa Stela.

- Mám počítať do troch? – spýtala sa Kimi sucho aHviezda Jasná Kopasná sa so znechutením odšuchtala preč.

- Mohla si ju tu nechať. Sme spolu tak málo, - povedalSkalár smutne. – Si to nedopovedala s tým sexom.

- Daj mi pokoj.

- Už ani hovoriť sa ti o sexe nechce, Kamilka. No toje teda úpadok.

Kimin bývalý jej ako jediný dôsledne vždy hovorilKamila. Akoby chcel dať najavo, že ju berie vážne, keď jeho už nebral vážne skoronikto.

- Masáž nôh napríklad. Alebo keď si kúpiš sukňu, poakej túžiš od pätnástich. Potom úplne zbytočná malá zlatá kabelka. A celúsobotu nevyliezť z postele a čítať si, - povedala Kimi.

Stajpen sa zasmial.

- Čo, moja? – spýtal sa Skalár.

- To všetko je lepšie než sex, - povedala Kimi. –A ešte jedlo, alkohol, spánok, smiech, dobrý záťah, nacikať do vane a keďti niekto umyje vlasy. Môže to byť pokojne aj kaderníčka.

- Ale Kimi, - povedal Stajpen, - nič nie je lepšie nežsex s niekým, kto sa ti páči.

- A z toho vyplývajú prakticky všetky svetovéproblémy, - vyhlásil Skalár.

Neskôr povedala Kimi Stajpenovi, že v konečnomdôsledku je lepšie rozoberať so Skalárom sex, než počúvať jeho monológyo tom, že náš svet spravujú Oriončania a inštruktáže používaniaplynových masiek, ktoré majú Kimi a Stelu zachrániť v prípade, žeOriončanom prdnú nervy a rozhodnú sa to na Zemi definitívne zabaliť.

V noci viezol Stajpen Skalára domov do Žarnovice.Pred rokom sa v rámci svojho obrodenia rozhodol nasťahovať späť na čistýa nepoškvrnený vidiek a začať nový život blízko svojich chradnúcichrodičov. Po troch dňoch mu rodičia tak pili krv, že sa musel zase utiekaťk tráveniu nocí po miestnych podnikoch a domácnostiach bývalých kamarátov,až narazil na osemnástku, ktorej sa rozvedený tridsiatnik s vysokou školoua povesťou notorika zdal skvelou príležitosťou vyslobodiť sa spod rodičovskéhojarma. Dvakrát sa spolu vyspali a hneď bola mladá tehotná. Už mesiac sa jejSkalár vyhýba.

Stajpenovi sa k tej pochmúrnej ceste nočnýmSlovenskom najlepšie hodil Portishead, takže púšťal dokola jedno cédečko. Skalármlčky pozeral von oknom.

Asi po dvoch hodinách cesty zrazu siahol po autorádiua vypol ho:

- Nedá sa to počúvať. Stále mi to pripomína, že somúplný idiot, - povedal Skalár.

- To sa vstrebe. Máš teraz blbé obdobie.

- Keď ja ju milujem. Tí, čo to tu riadia, tí sú proti,pretože láska nás robí takými, akoby som to povedal... nepredvídateľnými. Áno,nepredvídateľnými. Nevedia nás ovládať, keď je v tom láska.

Stajpen mlčal. Nechcelo sa mu podporovať ho v jehobludoch.

- Keď ja ju milujem. Stále. Navždy. A idem sizobrať druhú. Majú to aj iní ľudia tak, že milujú jedného človeka, a žijús druhým?

Stajpen naňho pozrel. Skalárovi stekali po lícach slzy.Stajpen zašiel na kraj cesty uprostred lesa a zastal.

Skalár plakal, Stajpen chvíľu sedel, potom niekdev priehradke na dverách našiel papierové vreckovky.

- Sebaľútosť je dobrá vec, - povedal Stajpen: - Dlho sadá na nej šlapať. Ja som mal obdobie, keď som bez sebaľútosti ani ráno nevstalz postele.

- A ja si bez sebaľútosti ani večer neľahnem, -povedal Skalár.

Okolo nich vonku zasvietili oči. To sa partička diviakovvybrala na nočný záťah.

Stajpen sa vracal, keď už takmer svitalo. Rozhodol sa,že nepôjde domov, ale ku Kimi. Prišla mu otvoriť po prvom zazvonení, voňaváa rozospatá, v tričku s nápisom Nulová tolerancia voči násiliupáchanému na ženách.

- Vieš, ako spí moja dcéra? – spýtala sa ho: -Objíma tú hnusnú plynovú masku.

Rozprávali sa ešte vyše hodiny. O všetkom, akovždy. Kimi povedala Stajpenovi, nech sa skúsi na akciu svojej frajerky pozrieť ako navýraz jej túžby mať dieťa s milovaným mužom, a nie ako na podraz. Potomzaspala za stolom.

Stajpen ju zaniesol do postele a vrátil sa do kuchynevyžierať Kiminu chladničku.

Potom si uvaril kávu a pozrel von oknom.

Pred domom, na pruhovanom zábradlí, sedela Zoe. Mala nasebe Stajpenovu bundu s kapucňou a vyzerala, že jej je dosť zima.

Stajpena to dojalo. Zobral horúcu kávu a zišieldolu.

Spod kapucne naňho zazerali chladné oči. Stajpen aninestihol nič povedať, keď naňho Zoe vyštekla:

- Videla som tvoje auto vo dvore. Ty skunk nechutný.Vedela som, že si tu.

Vychrstla mu horúcu kávu do rozkroku a utiekla.

Na večeru Zoe pripravila nejaký grécky baklažánovýúlet a vychladila víno, čo neveštilo nič dobré. Kým Zoe večere, košelea zvyčajný dispečing toaletného papiera flákala, dalo sa s ňou vydržať.Keď sa začala snažiť, vždy jej o niečo šlo.

- Načo? Tie staré sú v pohode.

- Nemôžeš nosiť také miniatúrne plavky na takéhoveľkého vtáka.

Odkedy Stajpen odišiel z kaviarne, mal stáleväčšiu chuť zdôveriť sa niekomu s citovým útlakom, ktorému bol vystavený.Ale vedel, že Zoe ani Korben to byť nemôžu. Z ľudí, s ktorými dokázalprekročiť bariéru vecných informácií a nezáväzného vtipkovania, pripadala doúvahy len Kimi. Chválil teda tzatziky o dušu spasenú a premýšľal, ako bysa dostal z domu.

Zoe plynulo rozvíjala tému last minute dovolenkya postupným upozorňovaním na problémy s dopravou, technickým stavom auta anespoľahlivými službami sa zrazu od plánovanej dovolenky v Chorvátsku so surfomna streche auta dostala až k leteckému zájazdu na Olympskú riviéru.Do kolísky civilizácie.

Stajpenovi sa niekedy zdalo, že to Zoe so zdôrazňovanímsvojho štvrtinového gréckeho pôvodu trochu preháňa. Ale keď sa zoznámil s jejotcom, ktorý sa volal Agamemnón Papadopulos a ktorý presvedčil aj jej matku,pôvodným menom Ruženu, aby sa dala premenovať na Klytaimnéstru, pochopil, že pri tomvšetkom, čomu bola Zoe vystavená od detstva, ju to vlastne len tak štrajchlo.

A potom sa ho zrazu medzi rečou spýtala, či siešte pamätá, ako jej povedal, že sa už celkom cíti zrelý mať dieťa. Zatrnulo mua vzápätí si bohužiaľ spomenul, ako ho pred časom Zoe viezla z nejakéhovečierka totálne opitého, šťastného, že ešte nezvracia a tárajúceho niečoo zmysle života. Dnes by dal ruku do ohňa, že to nebola náhoda, že mu túveľkú vetu o deťoch ako o sile, ktorá nás prekračuje, Zoe povedala právevtedy. Stajpen si dokonca dokázal vybaviť mihajúce sa svetlá podjazdu, do ktoréhovošli, keď jej povedal, že on by si teda nejaké decko už vedel predstaviť.

Keby sa Stajpen necítil tak trochu previnilo preto, že mulichotia vyznania lásky od bratovej frajerky a v podstate aj od ďalšíchtroch obežníc z radov študentiek a očividné nadbiehanie kolegyne zoznepriatelenej katedry, nenechal by Zoe dôjsť až sem. Ale bol riedky ako predratéspodky, a tak sa Zoe dopracovala až k najlepšiemu číslu svojho dnešnéhovystúpenia, keď mu jednu ruku strčila pod tričko a druhou pristrčila katalógs fotkou modrobieleho hotela pražiaceho sa pod gréckym slnkom.

- Už som objednala dvojtýždňový pobyt, - usmiala sanaňho.

Aj Stajpen sa zmohol na sladký úsmev. Ak chcelobstáť konfliktoch so Zoe, základným pravidlom bolo nenechať sa vytočiť:

- Dohodli sme sa na Chorvátsku, zlato, dohodli sme sa naChorvátsku, kam pôjdeme autom a zoberieme surf. Pamätáš sa?

- Pamätám, - povedala mu.

Sadla si naňho obkročmo a strčila mu jazyk skoroaž do krku. Opätoval to, ale len vlažne, nemal chuť na vydieranie.

Trochu sa odtiahla, usmievala sa naňhos prižmúrenými očami. Vedel, čo to znamená, ale odkedy s ňou chodil, pudsebazáchovy ho nútil zdokonaľovať svoj softvér, keď už vo veci hardvéru bol takýzraniteľný. A potom to Stajpenovi povedala. Zmestilo sa jej to do dvoch pomernejednoduchých viet.

Stajpen sa na ňu díval a z celých síl sasústredil na to, aby to bola podľa možnosti sranda. Lebo ak to bude naozaj, bude jumusieť strašne uraziť, pohádať sa s ňou a naštvať sa, ešte skôr, nežsa nechá prehovoriť na ďalšiu blbosť. Ak sa jej nápady, na ktoré jej skočil,netýkali sexu, vždy neskôr ľutoval, že jej naletel.

- Ako kosatky? – spýtal sa ešte neveriackejšie, nežbolo primerané, len aby jej pripravil pôdu na víťazný smiech a poznámkuv zmysle Zase som ťa odrbala.

Ale Zoe sa len zatvárila vecne ako Jane Goodallová,desať rokov pozorujúca šimpanzy:

- Presne. Ako kosatky.

- Takže mi chceš povedať, že v celej vašejrodine, ak nejebete v Grécku pri mori, tak nie je decko?

- Nehovor slovo jebať, keď ide o moju rodinu, dobre?

Zoe vstala a predstierala, že odpratávať zo stola jedôležitejšie, než do krvi sa vyurážať.

- A prečo si mi to nepovedala pred troma rokmi? –Stajpen sa za ňou prudko natiahol, aby jej vyrval z ruky misu so zvyškom nejakejgebuziny, polovicu obsahu si pritom vykydol na tričko: - Vieš, čo som mohol ušetriťna gumách a tých dvadsiatich babytestoch, ktoré si potrebovala, aby si nemalanervy?

- Keby som ti to povedala na začiatku, povieš, že somšialená a zdrhneš.

- Ale ty si šialená.

- Ale teraz už nezdrhneš. Si závislý od toho, ako tiviem vyfajčiť, - povedala mu víťazoslávne, vybrala víno a naliala si.

Stajpen sa zdvihol, časť dusených paradajok z nehoodkväcla na podlahu.

- Nebaví ma nechať zo seba robiť idiota, - povedalStajpen a vzápätí sa v chodbe potkol o topánky.

Zoe vyšla z kuchyne za ním, v ruke mala víno.

- Neblbni, Stajpen, ja som to nemyslela zle.

Keby nemala v ruke to víno, mohla by ho objať. To bymožno Stajpen neodišiel. Ale neobjala ho. Tak práskol dvermi.

Na schodišti zastal. Nebol si istý, či sa mu nemarí.Musel podísť celkom k dverám nahluchlej susedky.

V televízore zúrila juhoamerická telenovela,v ktorej nejaká miestna kráska s mandľovými očami kričala hlasom bratovejfrajerky Sony:

- Muži nemilujú! Muži majú radi jednoduché riešenia!

- Najvyšší čas sa na to všetko vysrať, - povedalStajpen nahlas.

Zbiehal dolu po schodoch a s nechuťou siuvedomil, že Zoe má pravdu. Bol od nej závislý. Kedysi, keď spolu začínali, ho todesilo do tej miery, že musel vyskúšať, či je to nevratné, či sa z tohonedostane s inými ženami.

S prvou sa z toho dostal na dve hodiny,s druhou na tri. Slečna z realitky, cez ktorú kupoval byt, mu ako odvykačkavydržala týždeň. No potom sa Zoe mala vrátiť z Ameriky a on akoby cítils ňou, od štartu lietadla ho chytila triaška a on vedel, že sa zblázni, aknebude stáť na letisku s nejakou nevkusne drahou kyticou v celofáne.Nedokázal si pomenovať, či práve toto je láska. Tú Pravú si pôvodne predstavovalcelkom inak. Stretáva také ženy, vie, že existujú. Majú svetlé vlasy, modrépriehľadné oči, v tvári trochu neprítomný výraz. A akúsi viditeľnúschopnosť precítiť bolesť. Premýšľal už aj nad tým, či si Zoe nevybral právepreto, že ona mu nedovolí zopakovať schému jeho rodičov: otec, čo sa nikdy nemýlia matka s neprítomným výrazom, čo dokonalo preciťuje bolesť. Zoe utrpenieneuznáva. A je prítomná stále. Sústredená, všímavá, robí päť vecí naraza všetkému, bože, všetkému rozumie.

Stajpen sa nastupujúc do auta obzrel.

Zoe sa naňho mlčky pozerala z okna.

Akceleroval na celú ulicu ako nejaký osemnásťročnýblázon.

Pozrel cez zaprášené sklo kaviarne na ulicua uvidel Sony v šialenej minisukni na náprotivnej strane cesty. Delili ich odseba dva rady áut, električková trať a nezriedené davy chodcov, ale aj tak medzinimi žiarila ako elektrická Panna Mária. Bol v nej akýsi pouličný pôvab, tendruh krásy, ktorú nebolo treba hľadať a objavovať, ona nepotrebovala oči mužas fantáziou, dala o sebe vedieť na prvý pohľad. Vďaka tej kráse bolastále horúcou kandidátkou na titul Miss Kanálnici a Stavební robotnícia vďaka nej aj prišla k svojmu menu, keď ju tesne po revolúcii vzala akogymnazistku mama na samovražedný štvordňový autobusový zájazd do Paríža. Tam juoslovili Japonci nakrúcajúci v parížskych uliciach reklamu, či by sa nebolaochotná s walkmanom na ušiach tváriť ako typická žabožrútka a usmiať sado kamery. Za ten dvojsekundový záber dostala 500 frankov a meno Sony. Walkman tobol síce nejakej inej a celkom neznámej značky, ale kto si má tie japonskéhatlaniny pamätať.

Sony prebiehala cez cestu, uhýbala autám až naelektričkové koľaje.

Stajpen videl, že Sony nevie o električkeblížiacej sa jej od chrbta a bolo mu jasné, že do hluku ulice bolozbytočné pridávať klepot cez sklo kaviarne. Na okamih zadúfal, že ju tá električkazrazí. Takmer videl jej pekné telo rozdelené čistým koľajnicovým rezom na dvečasti. Aspoň by mohol pociťovať ľútosť, smútok nad jej stratou, mohol by si občasna ňu zaspomínať ako na ženu s najvýraznejšou Krásou Na Prvý Pohľad.Uľavilo by sa mu, že je mŕtva.

Električka sa rozvrešťala a nejaký vitálnydôchodca strhol Sony za rameno z trate. Cez hučiacu napchatú električku StajpenSony nevidel. Ale vedel si predstaviť, ako svojmu spasiteľovi ďakuje a ako ju onešte stále drží za ruku, dýcha na ňu klobásový smrad a vraví, že niet začoa dávajte na seba pozor, slečna, vás by bolo škoda.

Vďaka nemiestnej snaživosti toho chlapíka s ňouteda predsa len budú problémy. Mohla by sa síce cestou k Stajpenovi staťnáhodnou obeťou prestrelky v rámci vyrovnávania si účtov miestnychvýpalníkov, mohol by na ňu padnúť dom alebo dopravné lietadlo. Ale všetcivýpalníci sediaci v okruhu kilometra vyzerali, že majú toho už tiež dosť, žeich práca je ako každá iná a keď je piatkové popoludnie, radšej sa dajúzastreliť, ako by mali makať a čo sa týka zemetrasení a leteckých liniek,náš skvelý národ sa rozhodol usadiť na mieste, kde kedysi skapal pes a doterazsme ho nenašli.

Ktosi vraj povedal, že spisovateľ musí vo svojej hlavekaždý deň zabiť otca, znásilniť matku a zradiť vlasť, aby to za niečostálo. Stajpen nebol spisovateľ, ale v hlave sa mu občas odohrávali veci, priktorých bol sex s vlastnou matkou poučným posedením v skautskom tábore.

Sony si cestou k Stajpenovmu stolu objednala. Hlavyosadenstva kaviarne sa za ňou otáčali ako oceľové piliny za magnetom pri pokuse nahodine fyziky. Vybozkávala však len Stajpena.

- Prepáč, že meškám, - usmiala sa Sony.

- Pol hodinu. Už budem musieť ísť.

- Citlivý ako doktor Mengele.

Čašníčka postavila pred Sony kávu, minerálkua asi tri kilá zákuskov. Stajpenovi napadlo, že keď to Sony do seba všetkonatlačí, určite to pôjde vyvrátiť do záchoda, inak by pri svojom režimestravovania dávno vyzerala ako veľryba.

- Mám pásomnicu, - oznámila mu bohorovne Sony, vzalamedzi štíhle prsty čokoládový rez veľkosti priemerného stredoeurópskeho mužskéhoprirodzenia a pomaly si ho vsunula do úst.

Polovica mužského osadenstva pri okolitých stolíkoch sicez nohavice decentne preložila noviny.

- A okrem toho máš ešte nejaké problémy? –opýtal sa Stajpen a dúfal, že jeho hlas neznie ako apel dozorcuv polepšovni, ktorý dobre vie, že ho tá malá beštia provokuje.

- Prečo myslíš? – spýtala sa Sony nenútene.

Stajpen vyložil na stôl jej list:

- A čo má znamenať toto?

Sony sa na neho zadívala. Áno, bola krásna týmspôsobom, ktorý pôsobil ako úder lopatou po hlave, ale viete, ako to je, keď vásňou po hlave mlátia stále: buď vám pukne lebka, alebo začnete nosiť prilbu.A Stajpen už Sony poznal dlho. Všimol si kúsok čokolády prilepený na jejspodnej pere. Usmial sa a Sony si ju oblizla. Nádherne, priam umelecky. Už ani tieprilby nie sú, čo bývali, pomyslel si Stajpen bolestne.

- Ja ťa milujem, - povedala Sony. – Strašne. Nedá sato vydržať. Povedz mi, že aj ty ma miluješ a ja budem mať dôvod žiť ďalej.

- Fíha, - povedal Stajpen, - ty a... – ešte skôr, nežto vyslovil, vedel, že to bude znieť falošne ako repliky z televíznych seriálovso sedatívnym účinkom, ale nemohol si pomôcť, musel to povedať:

- Ty a nechodíš náhodou s mojím bratom?

Naštvane sa odvrátila a zadívala sa von, akoby sana rozpálenej ulici odohrávalo niečo skutočne fascinujúce.

- Si trápny, - povedala sucho.

- Vždy je jeden vtipný a jeden trápny. To je užpravidlo každej komickej dvojice.

- Želáte si ešte niečo? – zastavil sa pri nichčašník oslnený výhľadom do Sonynho výstrihu.

- Áno. Jednu rýchlu smrť tuto pre pána, prosím, -povedala Sony a zdvihla sa.

Kým sa stratila a kým si Stajpen stihol odpovedaťna otázku, či mohol niečo urobiť lepšie, zavolal mu brat.

- Tu je Korben. Mám len jednu otázku, - povedal: - Nebudeto dlho trvať a nepýtaj sa, prečo sa pýtam. Len odpovedz. Je lepšia vyholená,alebo zarastená?

- Kto preboha?

- Ježiš, že kto? Zamysli sa nad otázkou! Že načo saasi pýtam?

- Aha.

- Tak vyholená, či nevyholená?

- Mne je to jedno.

- Ako ti to môže byť jedno? Veď máš nejaký názor,nie?

- Piatok popoludní, ešte nie je ani päť hodína ty si už zhulený.

- To s tým nemá nič spoločné! To mi nemôžešodpovedať na takúto jednoduchú otázku? To musím vyhrať v bingu, aby si sa somnou bavil?

Stajpen si pomyslel, že Korben by vyhral v bingu, keby munapadlo do svojich aktivít – nech sú akékoľvek – zahrnúť aj svoju frajerku Sony,aby sa dievča netrmácalo svetom a nehľadalo citové vyžitie inde. Ale tos ním on ťažko vyrieši, takže jednoduchšie bolo odpovedať:

- Ja som vyrastal v dobe, keď sa baby neholili.A zdalo sa mi to sexy. Teraz sa baby holia a tiež sa mi to zdá sexy. Prijímam„pod obojím“, som univerzálny typ.

- Chápem. To som chcel počuť, - povedal Korbena zavesil.

Stajpen unavene dojedol po Sony dva rozbabrané zákuskya kývol na čašníka. Bude sa musieť už naozaj ponáhľať, sľúbil Zoe, žecestou domov nakúpi.

Úvod

Pravdanie je až tak relatívna, ako si myslíme. Nejako vzniká a má svojepravidlá, ktoré ju determinujú. Jej relatívnosť spočíva v tom, že každývidí tú svoju pravdu a taktiež v miere, do akej v ňu vlastne verí.Takisto sa môže jedného dňa zmeniť na neúplnú pravdu, či dokonca lož.Pokúsim sa teda priblížiť svoj pohľad na to relatívne ako aj na tonemenné, v snahe v ničom neklamať

Predpokladáme všeobecnú pravdu– ako súhrn základných platných pravidiel existencie – vo svojejprirodzenej podobe, od zákonov prírodných vied po zákony duše. Tátopravda je formulovaná dokonale funkčne, menej dokonale opisom. Človekpravdu hľadá, preto sa snaží jej opis priblížiť a obraz zdokonaliť. Týmseba uspokojuje v domnienke, že sa nemýli, cíti preto chuť víťazstva.

Človekje vzdelaním vedený k tomu, aby prijímal všeobecné pravdy. Jeoboznámený aj s akousi „čiastkovou realitou“ minulosti a súčasnostikrajiny, ku ktorej patrí a ku ktorej by sa mal hlásiť. Na túto pravdunadväzuje kultúra a viera, preto pravda býva často ľuďom posvätná bezohľadu na to, či je dokázateľná alebo vyvrátiteľná. Možno ju sledovaťnajmä v skupinovom zmýšľaní, pričom existujú vážne predpoklady, že niekaždý člen takejto skupiny túto pravdu prijíma absolútne – teda hlásiťsa k skupine je popud silnejší ako viera v pravdu samotnú. Taktiežjestvuje predpoklad, že mnohí členovia takejto skupiny sa ani nadpravdou ich viery nezamýšľajú, čo môže mať mnoho príčin.

Preľudí, ktorí sa ale nad pravdou zamýšľajú, je prirodzené vytvárať sivlastnú – „elementárnu pravdu“ – ako súčasť celkovej pravdy, ktorá ichobklopuje. Celková pravda je iná ako tá všeobecná. Tú všeobecnú hľadáme– lebo platí aj bez nášho vedomia, naopak – tá celková je nami a ľuďmiokolo nás iba vyhlasovaná za všeobecnú. Nerovnováha medzi nimi nútičloveka myslieť a konať naviac; konať inak, ako mu je prirodzené,navyše s domnením, že takto koná správne a konať takto je vo väčšejmiere nevyhnutné.

Proces tvorby elementárnej pravdy

Proces tvorby zahŕňa tieto deje:

1. Definícia

2. Selekcia

3. Aplikácia

4. Bilancia

Bezohľadu na inteligenciu alebo schopnosť rozoznávať to podstatné od menejpodstatného, tieto deje sa týkajú každého, kto cíti potrebu vnímať toreálne v jeho živote. Cez deň často podvedome rozmýšľame o našich snocha v noci snívame, čiže premietame o tom, čo sa deje keď nespíme. Pretosa väčšinou snažíme uvedomiť si najmä to, čo je reálne, prečo je toreálne a čo to vlastne ovplyvňuje. Proces tvorby elementárnej pravdy jecyklický. Môže jednu pravdu obsiahnúť viackrát, pretože jednakozabúdame a jednako aj situácie v našom živote sa menia.

Definícia

Kdefinícii nám slúžia informácie, ktoré prijímame z okolitého sveta –teda napríklad zo škôl, kníh, médií, rozhovorov, niekedy z vlastnýchúvah. Mocnosť uskladnenia informácií v našom mozgu je podmienená najmäschopnosťou učiť sa a nezabúdať, práve tak ako prioritou informácie,ktorú práve prijímame. Definícia by z pedagogického hľadiska mala byťvždy formulovaná tak, aby neponúkala možnosť pochybovať, ale pokiaľtúto možnosť ponúka, je potrebné, aby presne vymedzila kde, prípadneprečo sú takéto pochybnosti možné a tiež ako s nimi zaobchádzať.Definícia má byť univerzálna, no ak nie je, býva obohatená ovysvetlenie, prečo je tomu tak. Znalosť definície ale nezaručuje, žejej veríme.

Selekcia
Nazáklade prijatých informácií sa človek púšťa svojou cestou. Niektoréinformácie zabudne, lebo ich nepovažuje za podstatné alebo ichnevyužíva, pretože nemá kde, ako, alebo prečo. Zvažuje prioritu toho,čo vie - oproti tomu, čo s tým chce alebo môže urobiť. Výber je tedapodmienený situáciou, v akej sa práve nachádza a jeho celkovými možnosťami. Selekcia je však podmienená aj niečím abstraktným – túžbou.


Aplikácia
Vsnahe nesklamať sa vo svojom počínaní, využívajúc vybrané informácie,ktoré sme doposiaľ nadobudli, konáme (podľa zdravého rozumu) pozitívnevo svoj prospech. Je to veľmi háklivý dej v procedúre pravdy, pretožeaž teraz pociťujeme akúsi vnútornú povinnosť, úlohu, ktorú sme sizadali sami, alebo nás k tomu niečo prípadne niekto doviedol. Sme vsituácii keď nás najviac ovplyvňujú podstatné príčiny nášho konania.Miera, do akej je pre nás dôležite urobiť to či ono však už neovplyvníto, čo sme sa naučili, aby sme raz takto mohli konať, prípadne ak bysme raz takto mali konať.

Bilancia

Nastávavyhodnotenie našej snahy. Pravdepodobne sme konali tak, ako sme si samivybrali, pretože sa usilujeme konať dobrovoľne. Teraz, vidiac dôsledkyaplikácie nami vybraných vedomostí zisťujeme, či sme konali správne,alebo nie. Ak konštatujeme neúspech a konali sme správne, mohol byťnesprávny výber. Ale ak bol výber podľa okolností a situácie vzhľadom kdostupným prostriedkom správny, zároveň aj konanie nebolo ničímprerušené a bilancia poukazuje na neúspech, pravdepodobne bolanesprávna definícia. Takáto situácia môže nastať kedykoľvek, keď junajmenej čakáme. Preto musíme pozorne a objektívne posúdiť všetkyfakty, kým učiníme rozhodnutie o nesprávnosti definície. Hrana medzipravdou a lžou býva veľmi tenká. Ak ale bilancia hlási úspech, mámepredpoklady uveriť definícii, ak sme doposiaľ neverili alebopochybovali o jej vierohodnosti.

Vývin elementárnej pravdy

Vpredchádzajúcich odsekoch som spomenul podstatné deje procesu, ktorý simálokedy uvedomujeme, alebo o ňom rozmýšľame. Je pomerne zložitý, novďaka nemu si overujeme osvojené vedomosti, bez ohľadu na ich kvalituči kvantitu, častokrát podvedome a úplne automaticky. Bilancia tohtoprocesu má pre nás hodnotu dôkazu, teda existencie elementárnej pravdyo niečom už konkrétnom. Nami objasnené dôkazy majú tendenciu sa spájaťa tvoriť celkový obraz o našej realite. Pri zlyhaní vo fáze selekciealebo aplikácie svoju snahu najčastejšie zopakujeme, ak nám tookolnosti dovoľujú, snažiac sa dosiahnúť akýkoľvek výsledok, ktorýpravdu osvedčí, alebo vyvráti.

Príklad pre pochopenie jednotlivých dejov:

Modelová situácia - priblížme si, čo hovoria vychovávateľky deťom v škôlke:

Definícia - Keď sa na jar roztopí sneh, vyrastie tráva.

Selekcia- Deti rozmýšľajú, prečo v zime tráva nerastie a prečo vyrastie až najar, aby lepšie pochopili ročné obdobia a prírodu okolo nich. Okreminého, deti v škôlke berú vychovávateľku ako autoritu a robia všetko,čo im povie, nezamýšľajú nad tým, či je niečo zbytočné alebo dôležité,aj keď ide o učenie sa básničiek alebo spoznávania prírody.

Aplikácia- Samozrejme, deti už dávno majú skúsenosť s tým, že na jar sa topísneh, všetko zozelenie a tráva okolo domov začne opäť rásť. Nevediasíce, že rastie aj pod snehom, ale jej rast je spomalený vonkajšímchladom a tráva je snehom do istej miery konzervovaná. Deti na jarproste vidia vyrastenú trávu, keď sa sneh roztopí.

Bilancia– Učiteľka má pravdu. Ak by v niečom klamala a deti si to uvedomili,cítili by sa nesvoje a nepochopili by, prečo im klame. Možno by začalitiež klamať.

Jednoduchší príklad:

Akodefiníciu môžeme považovať napríklad televízny program v prílohenejakého časopisu. Selekciou si vyberieme pre nejaký konkrétny časnejakú konkrétnu televíznu stanicu, pretože chceme vidieť napríkladpriamy prenos z majstrovstiev sveta v ženskom volejbale. Keď začneme včase začiatku prenosu ladiť televízor, hľadáme spomínanú televíznustanicu – to je pre zmenu aplikácia (ak by sme nemali k dispozíciitelevízny program, nevedeli by sme, že sa má vysielať prenos, alebokedy sa má vysielať, prípadne čo iné sa vysiela, teda k aplikácii ani kselekcii by neprišlo). Naladíme správnu stanicu a zistíme, že vysielajútelenovelu. Bilancia - v televíznom programe sa pomýlili, alebo je ziného týždňa, prípadne nastala zmena vo vysielaní, alebo existujú dvetelevízne stanice s rovnakým názvom, jedna vysiela priamy prenos adruhá telenovelu.

Ešte niečo o pravde

Pravdu človek chápe podobne ako počítač, ale je pri tom ovplyvňovaný podstatneväčším počtom príčin a faktorov. Počítač vykonáva porovnanie,využívajúc k tomu minimálny počet operácií, vyhodnotením je iba „áno“alebo „nie“. Pravdu možno v jednoduchosti zameniť pojmom „logickévyhodnotenie“. Môže mať formu rovnosti, nerovnosti, závislosti alebounikátnosti. Matematicky hľadá pravda rozdiel medzi domnienkou arealitou. Domnienka môže vyplývať z jednej či z viacerých právd aleboprosto z pocitu. Ale musí sa pravda niečím sama o sebe riadiť?Pravdepodobne nie, slovo aj jeho zmysel vynašiel človek, takže sanajviac týka práve jeho. Ale urobili by sme správne, ak by sme vytýčiliako pravdu len to, čo platí bez ohľadu na nás a naše potreby? Nemôžemeju absolútne zadefinovať, preto ostáva vždy otvorená a často cítimepotrebu overovať si ju. Má pre nás zmysel iba vtedy, ak nám nie jeľahostajná. Je takisto zvláštny duševný stav, ak niekto odmieta hľadaťpravdu. Stáva sa to bežne, lebo ľudia majú na práci dôležitejšie veci,ako filozofovať a skladať rozobratý svet. Ponúka sa ale ďalšia otázka:Čo si myslieť o ľuďoch, ktorí dokážu bezprostredne veriť a nepochybovaťo veciach, ktoré nezažili, alebo nikdy ani nezažijú? Samozrejme, majúna to právo, ale nemusia mať pravdu a mali by byť otvorení inýmnázorom, najmä tým protikladným, pretože len vtedy sa ich pravde dokážunaozaj priblížiť.

Možno je len správne, že každý verí svojejpravde, takto to predsa funguje. Rozpory sú bežné pri súčinnosti pravdya nepravdy. A možno má svet novú úlohu. Denne nás totiž okolitý choddejín obsypáva novými a novými informáciami, ktorým môžeme a nemusímeveriť. Keby tak často nebývali tieto informácie klamlivé, možno byzáujem o kvantitu poznania vzrástol. Bolo by možné označiť niektorézdroje informácií za absolútne vierohodné? Ak áno, potom bude potrebnétieto zdroje neustále aktualizovať a čo je dôležitejšie, eliminovaťakúkoľvek pravdepodobnosť, že niekto tieto zdroje zneužije za účelomzisku z akéhokoľvek titulu. Nie je jednoduché vytýčiť takéto zdroje auž vôbec nie udržovať ich, ale vzhľadom k pokročilejšiemu veku ľudstvazrýchlenému rastu množstva informácií v obehu to bude asi onedlhopotrebné.

VĚNOVÁNÍ

Dne 9. listopadu 1923 ve 12 hodin 30 minut odpoledne padli předFeldherrnhalle a na dvoře bývalého ministerstva války v Mnichově v pevné vířeve zmrtvýchvstání svého národa tito muži:

    ALFARATH,Felix, obchodník, nar. ř. července 1901
    BAURIELD, Andreas, kloboučník, nar. č. května +áýí
    CASELLA, Theodor, bankovní úředník, nar. 8. srpna 1900
    EHRLICH, Wilhelm, bankovní úředník, nar. 19. srpna1894
    FAUST, Martin, bankovní úředník, nar. 27. ledna 1901
   HECHENBERGER, Ant., zámečník, nar. 28. září 1902
    KÖRNER, Oskar, obchodník, nar. 4. ledna 1875
    KUHN, Karl, vrchní číšník, nar. 26. července 1897
    LAFORTE, Karl, stud. ing., nar. 28. října 1904
    NEUBAUER, Kurt, sluha, nar. 27. března 1899
    PAPE, Claus von, obchodník, nar. 16. srpna 1904
    PFORDTEN, Theodor von der, rada Nejvyššího zemského soudu, nar. 14. května 1873
    RICKMERS, Jon., rytmistr v.v., nar. 7. května 1881
    SCGEUBER-RICHTER, Max Erwin von, Dr. ing., nar. 9. ledna 1883
    SRANSKZ, Lorenz, rytíř von, inženýr, nar. 14. března 1899
    WOLF, Wilhelm, obchodník, nar. 19. října 1898

    Takzvané národní úřady odepřely mrtvýmhrdinům společný hrob.
    Věnuji jim tedy ve společnouupomínku první svazek tohoto díla, které dosvědčili svou krví. Ať vždysvítí na cestu stoupencům našeho hnutí.

    LANDSBERG a.L.,pevnostní věznice, 16. října 1924

ADOLF HITLER

12. kapitola

POČÁTKY VÝVOJE NACIONÁLNĚ SOCIALISTICKÉ NĚMECKÉSTRANY PRACUJÍCÍCH

11. kapitola

NÁROD A RASA

10. kapitola

PŘÍČINY ZHROUCENÍ