Sandrusska

U nás doma. Po tom ako mi ségra bezdôvodne vypla pc sa to všetko začalo.

Kričala som na ségru, ségra s mamou na mňa. Chcela som vybehnúť z domu, ale nemohla som.. mama ma zadržala pri dverách, že nikam nepojdem, že som na všetkých hnusná.... Kričala som na ňu, že chcem ísť preč, ona na mňa, že ma nepustí, že keď chcem, mám ísť bývať k babke a bude pokoj. Mala som sto chutí zbaliť sa a ísť... lenže to by nešlo.. nemala by som u nej kde spať. So všetkými dverami som trieskala... Mama na prenasledovala všade kam som išla. Hrôza, kričala, že ona je rodič a ja dcéra, že ja mám posúchať. Nemohla som byť sama, ségra bola v izbe, tato sa pokúšal spať v spálni, mama sa neskôr uhniezdila v obývačke. Nakoniec som preplakala celý deň. Nedokázala som prestať, asi na mňa pôsobil ten ranný dážď, ktorý trval dokopy len niekoľko minút, no bol silnejší, než keby trval celý deň. Preležala som celý deň v rodičovskej spálni, večer mi mama nosila všeličko na uzmierenie, ale ja som nič nechcela... V TV nič poriadne nebolo.. samé videoklipy. Nehorázna nuda.. nevedela som či ma oči štípu z plakania, TV či čumenia do mobilu. Doma máme nové pravidlo. K pc môžem ísť len keď si budem na ňom písať úlohu, alebo pozerať poštu. Takže bude minimum článkov. Ako to bude s chodením von netuším. Budem šťastná, keď nám blízko bytu nezatvoria v blízkej budúcnoti internetovú kaviareň. S tatom som celý deň ,odkedy ráno prišiel domov z lyžovačky, neprehovorila ani slovo. Až večer, keď dal vedieť o svojej existencii. Prišiel za mnou za izby, že ma celý deň nevidel. Nemiešal som do našej hádky, a nevnucoval sa mi, za čo som mu bola vďačná. On ma pustil k pc aby som mohla napísať článok. Niekedy vie byť aj ohladuplný keď chce.

Večer to bolo pre mňa veľmi smutné. Rozhodla som sa k dramatickému činu. Miesto, ktoré mám najradšej hneď po tábore som opustila. Sú to EB. Nachádzajú sa tam ľudia, ktorí mi rozumejú.. lenže s novým pravidlom by som tam nestíhala chodiť a neskôr by ma vyhodili za neaktivitu. Tak som sa radšej odregistovala sama. Po dvoch dlhých rokoch na tomto skvelom chate som odišla. Sama.. rozlúčila som sa... Všetok môj majetok čo som tam mala som porozdávala kamarátom, na ktorých mi najviac záleží a bolo po tom. Cítila som, ako mi stekala slza po líci. Nechápala som ako som to mohla urobiť. Nechcela som, no musela. Keď sa situácia u nás doma ukludní vrátim sa tam.... za niekoľko mesiacov, keď bude zase otvorená registrácia. Všetkým, čo tam chodia odkazujem: Mám vás všetkých strašne mocky rada. Vrátim sa hneď ako to len bude možné. Aspoň si od seba nachvíľku zase odpočinieme. Užite si to tam. Snáď sa vám budú darčeky páčiť. ;) Milujem Vás!!!! cmuky

Ešte aj teraz cítim, že mám červené oči. Len neviem rozoznať či od hádky, alebo odchodu... možno z obydvoch.