Sandrusska

Dneska bol deň blbec. Ráno som ledva vstala skôr, kôli tomu, aby som si upravila vlasy. No keď som si ich asi  po 10 minútach upravila, tak som pochopila, že zbytočne. Pozrela som z okna a čo nevidím, vonku prší.. A tak som cupitala na zastávku celá mokrá,  a myslela som, že mi celý učes padne... no vydržal jakš-takš. Šak sa netreba čudovať, toľko laku čo som ma ňom mala práve dnes, som snáď ešte nikdy nemala.  Jediné pekné na celom dni bolo asi to, že som išla do školy s mojou dobrou kamoškou a bývalou spolužiačkou zo ZŠ Romankou.  V škole ma dokopy nič nebavilo... jediné, čo som bola rada, že mám za sebou odpoveď z dejáku..ale šak to len tak pomimo. Na margo ako hovorí jedna cáklá učiteľka u nás na škole. Nálada sa mi nezlepšila, skôr zhoršila. Po dejáku som prehodila asi 3-4 vety s niekym a už som s nikým neprehovorila ani slovo, na nikoho sa nepozrela a bolo mi do plaču. Prečo??? Ťažko povedať, asi na mňa všetko to zlé doľahlo.  Nekomunikovala som s nikým vyše 4 hodín v kuse, čo bol môj rekord. Mala by som dostať bobríka mlčania.Po hodine, či dvoch sa mi to už nezdalo také ťažké nerozprávať, aj keď ja som dosť výrečný typ človeka. Baby sa ma stále pýtali, prečo som ticho a aj oni začali štrajkovať. No na poslednej hodine som sa už rozhovorila, keď si to nikto nevšimol. Asi za to vďačím aj našej dobrej učiteľka IVT. (na meno si práve nespomeniem)Domov som neišla ako obyčajne tescobusom, ani iným busom z MHD, išla som peši.Cez celú Trnavu som išla pomaly peši.... aj keď som mala niekoľkrát chuť sa rozbehnúť, radšej som to nerobila, bo sa mi to každú chvíľku šmíkalo. Neustále na mňa dopadali kvapky dažďa. Ja som si len vykračovala, zatiaľ čo všade naokolo sa ľudia kamsi ponáhľali a čudovali sa prečo, keď prší mám dáždnik v ruke a nie roztiahnutý nad hlavou a prečo nemám na hlave kapucňu, keď na vetrovke ju mám. Bolo mi všetko jedno, aj keď som cítila, že mám teraz na hlave okrem tony laku aj vodu a nohavice až po kolená mokré, išla som stále pomaly, kľudne, neobzerala som sa a zastavila som sa až na prechode prechodcov. To jediné ma zastavilo. So sluchátkami v ušiach, som fičala krížom cez mesto až domov, kde na mňa čakalo teplo domova. Čudovala som sa, ale vôbec mi nebola zima. Práve naopak, bola som po ceste, taká zabratá myšlienkami, že som si neuvedomovala, aký studený je dážď a silný vietor.

Večer som  bola na birmovaneckom stretku a konečne mám za sebou predskúšavanie. Ďalšia pozitívna vec na dnešnom dlhom dni, ktorí sa zdal ako nekonečný. Babám som vyrozprávala o mojom rekorde v ničnehovorení a Janču to tak nadchlo, že sa rozhodla, že to v piatok skúsi tiež. Tak aspoň na niečo bolo dobré mlčanie.