Každú chvíľku prší, hrmí, mračí sa... Pozerám moje albumy s fotkami a narazím na album, v ktorom mám kamarátov k tábora. Obdržala som tú strašnú melancholickú náladu, kedy ma nič nebaví, nikto ma nerozveselý a spomínam. Spomínam na veľa vecí, ľudí, ktorí mi chýbajú.... na to, čo som stratila. Najviac ma v živote poznačili letá. Vždy som si z nich najviac doniesla. Všetky tie zážitky, fotky, kamošov... Spievam si superstárovskú pesničku a vidím, ako stojíme v kruhu a spievame všetci so slzami v očiach. So mnou vždy môžeš rátať už visí len vo vzduchu a nikdy nezíde na zem. Je to niečo, čo mnohí z nás vyslovili, ale ako sa naše cesty rozišli, zabudlo sa na to.
Škola končí a všetci sa už nevedia dočkať leta. Prázdnin, tábora a všetkého nového, nepreskúmaného... a ja sedím doma, pozerám fotky a myslím na to, že v tomto ohlade už nič nowé asi nebude... Z reproduktorov môjho počítača sa ozývajú slová piesne Sila je v nás, pri ktorej sa nikto v GEMINI neudrží sa vyroní jednu dve slzičky. Fotky sú rozmazané, tváre ľudí ešte viac a ja si pomaly uvedomujem, že nech sa stene čokoľvek nikdy to nebude ako predtým. Sedem rokov táborových liet, sedem rokom plných očakavaní a odpočítavania dní, kedy príde ten očakávaný deň v kalendári, kedy sa vyrazí na dlhú cestu autobusom, kde sa zase uvidím po roku známe tváre. Už to známe štiglenie v bruchu nebude z toho, že by sa začínala moja letná púť. Už večer nebudem počúvať so všetkými Mumulend a nebudem predvádzať pohyby ala Spajďo. Ee....
Začína sa realita plná brigád a sebaničenia až pokým sa mi nepodarí uskutočniť môj vysnívaný cieľ...
13.06.2008 22:49:18, Sandrusska
jo cloveku chybi i to co mu lezlo na nervy.. nekdy...